Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-106-2018.pdf
PDF · 116.58 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/106/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: J., o zaplatenie 17.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 20. decembra 2017, č. k. 6C/149/2016-90, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v časti zaplatenia úrokov z omeškania vo výške 9,75% ročne zo sumy 800 eur od 11.04.2013 do 09.05.2013, vo výške 9,50% ročne zo sumy 800 eur od 11.05.2013 do 04.06.2013, zo sumy 800 eur od 11.07.2013 do 16.10.2013, zo sumy 800 eur od 11.08.2013 do 16.10.2013 m e n í tak, že v tejto časti žalobu z a m i e t a .
V zostávajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 17.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,75% ročne zo sumy 800 eur od 11.04.2013 do 09.05.2013, s úrokom z omeškania vo výške 9,50% ročne zo sumy zo sumy 800 eur od 11.05.2013 do 04.06.2013, zo sumy 800 eur od 11.07.2013 do 16.10.2013, zo sumy 800 eur od 11.08.2013 do 16.10.2013, zo sumy 600 eur od 17.10.2013 do 11.12.2013, zo sumy 800 eur od 11.09.2013 do 11.12.2013, zo sumy 200 eur od 12.12.2013 do 20.06.2014, zo sumy 800 eur od 11.10.2013 do 20.06.2014, zo sumy 200 eur od 21.06.2014 do 01.12.2014, zo sumy 800 eur od 11.11.2013 do 01.12.2014, s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 800 eur od 11.12.2013 do 01.12.2014, zo sumy 600 eur od 02.12.2014 do 04.12.2014, zo sumy 800 eur od 11.01.2014 do 04.12.2014, zo sumy 800 eur od 11.02.2014 do 04.12.2014, zo sumy 800 eur od 11.03.2014 do 04.12.2014, zo sumy 800 eur od 11.04.2014 do 04.12.2014, zo sumy 800 eur od 11.05.2014 do 04.12.2014, s úrokom z omeškania vo výške 9,15 % ročne zo sumy 800 eur od 11.06.2014 do 04.12.2014 , zo sumy 800 eur od 11.07.2014 do 04.12.2014, zo sumy 800 eur od 11.08.2014 do 04.12.2014, s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 800 eur od 11.09.2014 do 10.03.2015, zo sumy 800 eur od 11.10.2014 do 10.03.2015, zo sumy 200 € od 11.03.2015 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.01.2015 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.02.2015 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.03.2015 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.04.2015 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.05.2015 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.06.2015 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.07.2015 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.08.2015 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.09.2015 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.02.2016 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.03.2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 800 € od 11.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.05.2016 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 800 € od 11.07.2016 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Druhým výrokom vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu zamietol a tretím výrokom rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 61 CSP, § 9a ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, § 323 Obchodného zákonníka a výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba je v časti žalovanej istiny dôvodná. V prvom rade sa súd zaoberal námietkou žalovaného, že žalobca nemá procesnú subjektivitu, pričom dospel k záveru, že táto nie je dôvodná. Poukázal na to, že z výpisu zo štatistického registra organizácií, ako aj z registračného listu z 09.02.2007 vyplýva, že U. je občianskym združením v zmysle zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov s dátumom vzniku 18.09.1990. Podľa stanov U. právnu subjektivitu a koná v svojom mene, čo je zrejmé z článku 21 stanov. Pokiaľ teda žalobca označil v žalobe svoj názov ako J. s uvedením IČO, až na nepresnosť v časti údaju o závodnom výbore odborového hnutia ide o jasné a určité vyjadrenie subjektu základnej organizácie odborového zväzu. Táto základná organizácia má podľa stanov plnú právnu subjektivitu, čo vyplýva tak zo zákona, ako aj z vnútornej úpravy združenia - stanov. Je pravdou, že v časti označenia časti žalobcu je nesprávne uvedený údaj aj o J., ktorý do určitej miery môže znepresňovať označenie žalobcu, pretože závodný výbor ako taký nemá právnu subjektivitu a je len orgánom základnej organizácie odborového zväzu v zmysle článku 21 stanov; v mene výboru koná predseda výboru základnej organizácie. Označenie žalobcu však identifikuje predovšetkým IČO, ktoré bolo tejto základnej organizácii pridelené Štatistickým úradom SR, pričom ide o iný typ identifikačného údaju ako je IČO zamestnávateľa ako obchodnej spoločnosti, pretože organizačná jednotka odborovej organizácie je iným subjektom ako je zamestnávateľ. Okrem toho zo znenia žaloby, ako aj z ostatných listinných dôkazov, predovšetkým nájomnej zmluvy vyplýva, s prihliadnutím aj na uvedenie IČO základnej organizácie, ktorý subjekt z hľadiska hmotného práva uzatváral právne úkony, preto sa v tomto smere javí námietka žalovaného ako účelová a nedôvodná. V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok NS SR 3Cdo/146/1996, ako aj uznesenie NS SR 3Cdo/73/2015. Ďalej súd uviedol, že žalobca odvíja svoj nárok od uznania záväzku žalovaného v písomnom podaní zo dňa 19.06.2016, kedy žalovaný písomne potvrdzuje stav pohľadávok a uznáva svoj záväzok voči J. v sume 17.000 eur. Dlžná suma sa mala týkať nevysporiadaného nájomného k 30.06.2016, a to dlžná suma za rok 2014 2.600 eur, za rok 2015 suma 9.600 eur a za rok 2016 suma 4.800 eur. Ak teda žalovaný uznal svoj záväzok, má sa za to, že tento záväzok v čase uznania trval, preto súd priznal žalovaný nárok predovšetkým ako nárok z uznaného záväzku. Argumentácia žalovaného, že ide o obdobie, kedy už bola formálne nájomná zmluva ukončená neobstojí, pretože z predloženého potvrdenia z 12.01.2015 vyplýva jasný prejav žalovaného, že nájom ďalej pokračuje s dohodnutým nájomným až do vypratania nehnuteľnosti na výzvu vlastníka. Samotné užívanie až do 30.06.2016 nebolo skutkovo žalovaným popreté. Ak teda išlo o pokračovanie nájmu uzavretého podľa zákona č. 116/1990 Zb. aj po ukončení nájmu na dobu určitú do 30.11.2014, išlo v zmysle ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka o predlženie nájmu vždy o jeden rok, teda po opakovanom predĺžení až do 30.06.2016. Súd však priznal nárok žalobcu predovšetkým ako nárok z uznania záväzku. Pokiaľ ide o námietku nedostatku aktívnej legitimácie súd uviedol, že táto nie je dôvodná s poukazom na písomné uznanie záväzku a skutočnosť, že žalobca má plnú právnu subjektivitu a je teda nositeľom práva na plnenie z uznaného záväzku, resp. i práva na nájomné z nájomnej zmluvy. Súd ďalej uviedol, že neuzavretie budúcej kúpnej zmluvy nemalo žiaden vplyv na trvanie nájomnej zmluvy. Finančné nároky žalovaného ohľadom stavebných úprav, ktoré vykonal na prenajatej nehnuteľnosti zostali v konaní nepreukázané. Žalovaný predkladal predžalobnú korešpondenciu medzi stranami, z ktorej vyplýva, že žalobca tieto nároky neuznáva, pretože nie sú riadne preukázané. Krycie listy považuje za nejasné, nie je z nich zrejmé, aké konkrétne práce, kým, v ktorom období, ako aj v akom rozsahu boli vykonané. Žalovaný napriek tomu vzájomnou žalobou takýto nárok v rozsahu 157.098,58 eur uplatnil jednak ako započítaciu námietku a vo zvyšku ako vzájomnú žalobu, a to napriek jasnej námietke žalobcu pred začatím konania, v rámci ktorej požadoval riadne preukázanie investícií a celkového zhodnotenia objektu. S prihliadnutím na to, že v nájomnej zmluve mali účastníci zmluvy dojednané, že stavebné úpravy je možné vykonávať iba s písomným súhlasom prenajímateľa, bol žalovaný povinný takýto písomný súhlas vyžiadať. V spise absentuje akýkoľvek listinný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že žalobca by takýto písomný súhlas na konkrétne práce dal. Samotné nenamietanie faktického výkonu stavebných prác ešte neznamená udelenie písomného súhlasu. V liste z 21.10.2016 poukazoval žalovaný na potrebu vykonania úprav v kuchyni, v byte a poukazoval na zaslané krycie listy, ktoré sa v spise nenachádzajú. Pokiaľ aj žalovaný vykonal celkové úpravy a zmeny na veci, prichádzal by u neho nárok na plnenie z celkového zhodnotenia prenajatej veci, v zmysle § 667 OZ po skončení nájmu, ktorý nárok musí v konaní spoľahlivo preukázať. Iba samotné tvrdenie žalovaného a priložená predžalobná korešpondencia v žiadnom prípade nepreukazuje hmotnoprávny nárok žalovaného z titulu zhodnotenia prenajatého objektu. Pokiaľ žalovaný „podstúpil“ uvedené riziko a vsadil svoju argumentáciu predovšetkým na námietku nedostatku aktívnej legitimácie a následne svoju pohľadávku na započítanie a vzájomný návrh uplatnený vzájomnou žalobou nepreukázal, musí znášať toto procesné riziko v podobe neuznania započítacej námietky a nepreukázania vzájomného nároku. Súd preto započítaciu námietku nezohľadnil a vzájomnú žalobu zamietol. Pokiaľ ide o uplatnený úrok z omeškania, ktorý žalobca uplatnil podľa Obchodného zákonníka za omeškanie platenia nájomného od mesiaca marec 2013 až do júna 2016 od momentu deň po splatnosti každého jednotlivého mesačného nájomného v závislosti od jednotlivých platieb súd uviedol, že žalobcovi patrí úrok z omeškania podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z s tým, že súd posúdil nájomný vzťah zo zmluvy o nájme nebytových priestorov vzhľadom na povahu oboch subjektov ako obchodnoprávny vzťah. Súd konštatoval, že žalobca je združením, ktoré okrem iného vykonáva aj podnikateľskú činnosť. Prenájom objektu bolo výkonom jeho podnikateľskej činnosti, pričom žalovaný je podnikateľom, preto v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka sa spravuje tento vzťah treťou časťou Obchodného zákonníka. Vzhľadom na štvorročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka a dátum omeškania s prvým nájomným od 11.04.2013 a dátum podania žaloby 10.10.2016 nie sú ani nároky z titulu úroku z omeškania premlčané. Námietka premlčania vznesená žalovaným teda bola nedôvodná. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému plnú náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaný, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že súd konanie zastaví z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. V prípade nestotožnenia sa s týmto návrhom žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d) f) a h) CSP. V prvom rade namietal, že súd nepostupoval v súlade s ust. § 181 ods. 1 CSP, keď po prednese žaloby a vyjadrenia sa k nej neurčil, ktoré skutkové zistenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná. Taktiež súd neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Uviedol, že súd nevykonaním týchto úkonov síce urýchlil konanie, ale týmto konaním porušil právo účastníkov na spravodlivý súdny proces. Strany sporu (hlavne žalovaný) sa tak nemohli relevantne rozhodnúť, aké prostriedky procesnej obrany, resp. útoku použijú a ako a v čom navrhnú doplniť dokazovanie. Ďalej namietal, že súd porušil procesný postup, pokiaľ po podaní vzájomnej žaloby si nevyriešil poplatkovú povinnosť za jej podanie, pričom až následne malo byť o nej rozhodované. Toto sa však nestalo a súd o vzájomnej žalobe rozhodol v napadnutom rozsudku tak, že ju v celom rozsahu zamietol. Taktiež sa súd sa nevysporiadal správne a úplne s namietanou nedostatočnou aktívnou legitimáciou žalobcu, resp. s jeho nesprávnym označením. Naďalej trval na tom, že subjekt s takýmto označením ako je v žalobe a aj v napadnutom rozsudku neexistuje, resp. nemá právnu subjektivitu. Súd mal podľa jeho názoru konštatovať, že žalobca tak ako je v žalobe označený neexistuje, teda nemá aktívnu legitimáciu a konanie mal zastaviť alebo, ak bol toho názoru, že ide o odstrániteľnú vadu podania, mal žalobcu v zmysle § 129 CSP vyzvať na opravu žaloby tak, aby označenie žalobcu zodpovedalo zápisu žalobcu v registračnom liste. Súd však konanie nezastavil a ani žalobcu nevyzval na úpravu žaloby. Podľa jeho názoru nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania v zmysle ust. § 61 CSP v čase začatia konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/53/2001). Nestotožňuje sa s tvrdením a odôvodnením rozsudku v uvedenej časti, keďže nikdy nenamietal, že by „J.“ nemala právnu subjektivitu, ale namietal skutočnosť, že žalobca označený ako „ZO OZ pracovníkov poľnohospodárstva na A.“ nemá právnu subjektivitu, a teda ani aktívnu legitimáciu v spore. Z rovnakého dôvodu namietal aj platnosť nájomnej zmluvy, z ktorej sa žalobca domáha plnenia. Trval na tom, že ani nájomná zmluva nebola uzatvorená platne, a teda nájomný vzťah medzi žalobcom a ním nikdy nevznikol. On nepopiera užívanie dotknutých nehnuteľností, ich vlastníkovi, ktorý už však podľa jeho názoru nie je žalobca, by prípadne patrilo bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľnosti. Ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie uviedol, že žalobca odvíja svoj nárok od uznania záväzku žalovaným v písomnom podaní z 19.06.2016 a tiež, že na základe predloženého potvrdenia z 12.01.2015 vyplýva jasný prejav žalovaného, že nájom ďalej pokračuje s dohodnutým nájomným až do vypratania nehnuteľnosti na výzvu vlastníka. Uviedol, že súd si zrejme nevšimol odlišné označenie žalobcu v žalobe a subjektu, voči ktorému malo byť smerované uznanie záväzku. Rovnako sa nevysporiadal s jeho tvrdením, že ako potvrdenie o užívaní nehnuteľnosti mimo nájomného vzťahu zo dňa 12.01.2015, tak aj uznanie záväzku zo dňa 19.06.2016 nebolo podpísané oprávnenou osobou konať za žalovaného, teda konateľkou V.. Ako dôkaz priložil podpisový vzor konateľa, ktorý je uložený v príslušnej zbierke listín registrového súdu žalovaného. Podľa jeho názoru tieto úkony sú preto od samotného začiatku neplatnými právnymi úkonmi, teda sú úkonmi ničotnými a nemožno od nich odvodzovať žiadne práva alebo povinnosti. Nevysporiadanie sa s tak zásadným tvrdením zo strany súdu zakladá arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Z tohto dôvodu potom argumentácia súdu, prečo priznal nárok žalobcovi v plnom rozsahu bez prihliadnutia na ním vznesenú námietku premlčania, neobstojí. Taktiež namietal, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu, pokiaľ priznal žalobcovi z priznanej sumy aj uplatnený úrok z omeškania, a to podľa Obchodného zákonníka. Zdôraznil, že nájomná zmluva bola uzatvorená s tým, že sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka a zákonom č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Preambula stanov odborového zväzu v časti I. hovorí len o tom, že: „Medzi základné práva, ktoré odborový zväz obhajuje, patria najmä: o/ právo odborov vlastniť majetok, právo na jeho nedotknuteľnosť, zhodnotenie - včítane podnikateľskej činnosti“, čo však nemožno stotožňovať s postavením žalobcu ako podnikateľského subjektu, vykonávajúceho podnikateľskú činnosť. Pokiaľ by tomu tak bolo, žalobca by musel mať vydané oprávnenie na vykonávanie takejto podnikateľskej činnosti, napr. živnostenské oprávnenie na vykonávanie voľnej živnosti - prenájom nehnuteľností. Uvedená argumentácia súdu potvrdzuje jeho povrchné nedostatočné preskúmanie veci, aplikáciu nesprávneho právneho predpisu, z ktorého vyplynulo následné vydanie rozhodnutia súdu, vychádzajúceho z nesprávneho právneho posúdenia veci.
3. K odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie prostredníctvom právneho zástupcu žalobca, domáhajúc sa potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie a priznania náhrady trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. K námietke neaplikovania postupu podľa § 181 ods. 2 CSP uviedol, že s argumentáciou žalovaného sa nestotožňuje. Poukázal na to, že on si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie nájomného titulom užívania jeho nehnuteľností zo strany žalovaného okrem iného na tom základe, že jeho pohľadávka bola zo strany žalovaného uznaná čo do dôvodu a výšky. Žalovaný v konaní adresoval súdu jediné písomné podanie vo veci samej (odpor), avšak v rámci uplatňovania prostriedkov procesnej obrany jeho pohľadávku žiadnym spôsobom nespochybnil. Žalovaný naopak výslovne uviedol, že jeho tvrdenia (žalobcu) o užívaní nehnuteľnosti sú pravdivé, avšak nie kompletné. Podanie žalovaného však neobsahuje ani len jedinú zmienku o akýchkoľvek skutočnostiach, ktorými by ním uplatnený nárok spochybnil. Žalovaný totiž „doplnil“ skutkové tvrdenia prezentované ním len tvrdeniami o existencii jeho domnelého nároku na refundáciu nákladov, ktoré mal vynaložiť na rekonštrukčné práce počas trvania nájmu. Tieto skutočnosti však nie sú spôsobilé poprieť právny dôvod alebo výšku ním uplatneného nároku. V odpore žalovaný prejavil vôľu započítať voči žalovanej sume pohľadávku, ktorá mu mala vzniknúť voči nemu za rekonštrukčné práce vo výške 157.098,58 eur, alternatívne vôľu domáhať sa zaplatenia tejto sumy vzájomnou žalobou. Žalovaný si v ďalšom konaní uplatnil nárok na zaplatenie predmetnej sumy vzájomnou žalobou, čím zjavne ustúpil od zámeru túto sumu započítať voči jeho nároku (žalobcu). Na základe uvedeného žalovaný, ktorý pred začatím konania uznal pohľadávku žalobcu čo do dôvodu aj výšky a v konaní túto pohľadávku nerozporoval, jednoznačne prisvedčil dôvodnosti jeho nároku, ktorý tak bol nesporný. Preto by bolo prípadné konštatovanie súdu o nespornosti jeho nároku zjavne nadbytočné, a preto aj vytýkanie procesného pochybenia súdu na tom základe, že ohľadne nesporného a žalovaným uznaného nároku žalobcu súd neurčil, ktoré skutkové tvrdenia považuje v súvislosti s týmto nárokom za sporné a ktoré považuje za nesporné, nemožno hodnotiť inak, ako prejav neodôvodneného formalizmu zo strany žalovaného, ktorý je v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania, vykazujúci znaky zneužitia práva. Nestotožňuje sa ani s námietkou žalovaného o nevysporiadaní sa súdom s aktívnou legitimáciou žalobcu, resp. jeho označením. Je nesporné, že členovia U. majú právo zakladať Základné organizácie odborového zväzu (ZO OZ), ktoré majú subjektivitu. ZO OZ tak môžu byť ako samostatné subjekty práva nositeľmi práv a povinností, môžu vstupovať do zmluvných vzťahov a môžu byť tiež sporovými stranami v súdnych konaniach. Týmto skutočnostiam prisvedčuje aj samotný žalovaný, avšak namieta, že žalobca tak ako bol označený v žalobe buď neexistuje, alebo sa jedná síce o existujúci subjekt, ktorý je v žalobe označený nesprávne, a preto ho mal súd vyzvať, aby tento nedostatok odstránil. K uvedenému zdôraznil, že stanovy OZ PP na Slovensku upravujú minimálne požiadavky na formu názvu ZO OZ, preto ak je v názve uvedená nad rámec stanov aj formulácia „J. výbor U. hnutia“, nemôže táto skutočnosť spôsobovať neplatnosť vzniku ZO OZ alebo jej neexistenciu. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že potvrdenie o užívaní nehnuteľnosti z 12.01.2015 a uznanie záväzku z 19.06.2016 nebolo podpísané osobou oprávnenou konať v mene žalovaného, uviedol, že uvedené skutočnosti žalovaný nenamietal v priebehu celého konania a sú pre neho úplnou novinkou. Žalovaný, konajúci prostredníctvom V., ktorá sa v súčasnosti tvári, že nikdy nič nepodpísala a preto je všetko vlastne absolútne neplatné, udelil 01.12.2011 plnomocenstvo jej otcovi P. P. k tomu, aby konal v mene žalovaného, pričom P. P. za týmto účelom disponoval aj pečiatkou žalovaného. Účelovosť argumentácie žalovaného potom vyplýva aj z tej skutočnosti, že ten istý podpis P. P., ktorý žalovaný v súčasnosti spochybňuje, je aj na zmluve aj z tej skutočnosti, že ten istý podpis P. P., ktorý žalovaný v súčasnosti spochybňuje je aj na zmluve o budúcej zmluve, na ktorú sa odvoláva. Za nesprávnu argumentáciu žalovaného považuje námietku o uplatňovaní Obchodného zákonníka vo veci úroku z omeškania. Žalovaný sám uvádza, že v zmysle stanov sú odbory oprávnené k podnikateľskej činnosti, poukazuje však na skutočnosť, že v prípade žalobcu nejde v súvislosti s prenájmom o podnikateľskú činnosť, nakoľko mu nebolo vydané živnostenské oprávnenie na vykonávanie voľnej živnosti - prenájom nehnuteľnosti. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na ust. § 4 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. (živnostenský zákon), podľa ktorého prenájom nehnuteľností, bytov a nebytových priestorov je živnosťou, pokiaľ sa popri prenájmu poskytujú aj iné služby, než základné služby spojené s prenájmom. Samotný prenájom nehnuteľností nie je živnosťou a na takúto činnosť ani nie je možné získať živnostenské oprávnenie. Prenájom nehnuteľností z jeho strany pritom vykazuje všetky znaky podnikania podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, preto prenájom nemožno kvalifikovať inak ako podnikateľskú činnosť.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v časti úrokov z omeškania podľa § 388 CSP zmeniť, v ostatných častiach je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Pretože odvolací súd bol toho názoru, že na vec sa vzťahujú ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, a to ust. § 2 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a sú pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzval strany, aby sa k možnému použitiu týchto zákonných ustanovení vyjadrili. Žalovaný nemal námietky k použitiu uvedených ustanovení. Žalobca vo svojom vyjadrení zotrval na svojej argumentácii, uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného a zdôraznil, že prenájom nehnuteľností žalovanému je potrebné kvalifikovať ako podnikateľskú činnosť. Na otázky, týkajúce sa nárokov, vyplývajúcich z omeškania sa podľa jeho názoru uplatní § 365 a nasl. Obchodného zákonníka a nie ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom v zmysle uvedeného je podľa neho vylúčená aplikácia ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka.
6. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd v danej veci nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, čím bolo porušené právo účastníkov na spravodlivý súdny proces. Je pravdou, že v zápisnici o pojednávaní zo dňa 24.11.2017 nie je skonštatované, ktoré skutkové tvrdenia súd považuje medzi stranami za sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Vydaním rozhodnutia vo veci samej sa však opomenutie aplikácie ust. § 181 ods. 2 CSP konvalidovalo. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uviedol svoje názory a tým zhojil uvedený procesný nedostatok. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že v danej veci bola pohľadávka žalobcu na zaplatenie nájomného (17 000 eur) titulom užívania jeho nehnuteľnosti zo strany žalovaného uznaná pred začatím konania čo do dôvodu a výšky, na základe čoho možno konštatovať nespornosť nároku žalobcu a potom prípadné konštatovanie súdu o nespornosti nároku žalobcu nebolo v zásade ani nevyhnutné. Preto uvedenú námietku žalovaného odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.
7. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, resp. jeho nesprávne označenie. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi - ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania.
8. V danej veci je žalobca označený ako J.. Ako správne uviedol aj súd prvej inštancie a vyplýva to z výpisu zo štatistického registra organizácií, registračného listu, ako aj stanov U. je občianskym združením podľa zákona č. 83/1990 Zb., vzniknutým k 18.09.1990. Podľa stanov OZ PP, časti VI., článku 20, bod 1., písm. a), štruktúru zväzu tvoria základné organizácie (ZO) a miestne organizácie (MO), pričom v zmysle článku 21 stanov, ZO OZ, MO OZ je v zmysle zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov organizačnou jednotkou odborového zväzu; ZO OZ má právu subjektivitu a koná vo svojom mene; dokladom o vzniku ZO OZ je registračný list. Výbor ZO OZ je štatutárnym orgánom ZO OZ a je príslušným odborovým orgánom oprávneným konať v mene základnej organizácie odborového zväzu vo vzťahu k zamestnávateľom, štátnym a iným orgánom a organizáciám. Aktívne legitimovaným subjektom v danej veci je teda ZO OZ pracovníkov poľnohospodárstva na Slovensku pri O. A. s.r.o., O., IČO: XXXXXXXXXXXX a pokiaľ je pri tomto názve uvedený aj závodný výbor odborového zväzu, nemožno toto uvedenie (spresnenie ako štatutára) považovať za spôsobujúce „neexistenciu“ tohto subjektu. Preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nemá pochybnosti o aktívnej legitimácii a právnej subjektivite žalobcu v spore.
9. Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 01.12.2012 nájomnú zmluvu o nájme nebytových priestorov podľa zákona č. 116/1990 Zb. a § 663 Občianskeho zákonníka na nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, k. ú C. pri J., na dobu určitú do 30.11.2014, s ročným nájomným 9 600 eur, v mesačných splátkach po 800 eur vždy do 10. dňa nasledujúceho mesiaca. Potvrdením zo dňa 12.01.2015 žalovaný prehlásil, že užíva predmetné nehnuteľnosti aj mimo nájomnej zmluvy s tým, že bude uhrádzať nájomné vo výške 800 eur vždy do 20. dňa v mesiaci, pričom uvedená dohoda platí od 01.01.2015 do vypratania nehnuteľnosti na výzvu vlastníka nehnuteľnosti. K ukončeniu povolenia užívať nehnuteľnosť a k výzve na vypratanie nehnuteľnosti k 30.06.2016 došlo podaním žalobcu zo dňa 13.06.2016, v ktorom bol žalovaný zároveň vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy 17 000 eur. Dňa 19.06.2016 žalovaný písomne uznal voči žalobcovi záväzok k 30.06.2016 v sume 17 000 eur s tým, že ide za rok 2014 o dlžnú sumu 2 600 eur, za rok 2015 o sumu 9 600 eur a za rok 2016 o sumu 4 800 eur, s uvedením uznania záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka ( a ust. zákona o účtovníctve).
10. Súd prvej inštancie v predmetnej veci vychádzal zo zistenia, že tak žalovaný, ako aj žalobca sú podnikateľmi a ich právne vzťahy a nároky z nich ( okrem iného aj uznanie záväzku, posúdenie nájomného vzťahu z nájomnej zmluvy, úroky z omeškania), sa spravujú Obchodným zákonníkom, keď aj z časti I. (preambula) stanov vyplýva, že žalobca ako združenie vykonáva aj podnikateľskú činnosť. S týmto záverom sa však odvolací súd nestotožňuje.
11. Podľa § 2 ods.1 Obchodného zákonníka, podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku alebo na účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku podľa osobitného predpisu.
12. Podľa § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka (ObZ), podnikateľom podľa tohto zákona je: a) osoba zapísaná v obchodnom registri, b) osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia, c) osoba, ktorá podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov, d) fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu.
13. Z citovaných ustanovení Obchodného zákonníka nepochybne vyplýva, že žalobcu v žiadnom prípade nemožno považovať za podnikateľa. Rovnako tento záver nemožno vyvodiť ani zo stanov žalobcu, keď z časti I. (preambuly) písmena o) vyplýva, že medzi základné práva, ktoré odborový zväz obhajuje patria najmä - právo odborov vlastniť majetok, právo na jeho nedotknuteľnosť, zhodnotenie
- včítane podnikateľskej činnosti. Ako správne uviedol aj žalovaný, uvedené nemožno stotožňovať s postavením žalobcu ako podnikateľa, vykonávajúceho podnikateľskú činnosť, keď aj na podnikanie titulom prenájmu nehnuteľností je potrebné mať vydané zodpovedajúce oprávnenie a konštatované základné právo žalobcu v stanovách takéto postavenie a oprávnenie na podnikanie nie je spôsobilé žalobcovi priznať.
14. V danej veci bolo nepochybne preukázané, že žalovaný voči žalobcovi písomne dňa 19.06.2016 uznal dlh vo výške 17 000 eur, pozostávajúci z dlžnej sumy 2 600 eur za rok 2014, z dlžnej sumy 9 600 eur za rok 2015 a z dlžnej sumy 4 800 eur za rok 2016.
15. Predmetom uznania dlhu žalovaným nebolo žiadne príslušenstvo pohľadávky - úroky z omeškania. Podanou žalobou si žalobca uplatnil okrem istiny aj úroky z omeškania, pričom žalovaný v spore vzniesol námietku premlčania časti uplatnených nárokov, keďže neboli predmetom uznania dlhu. Žaloba v danej veci bola podaná dňa 10.10.2016, preto pri aplikácii všeobecnej 3 ročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka sú uplatnené úroky z omeškania z jednotlivých súm za obdobie spred októbra 2013 premlčané. Pokiaľ teda súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 9,75 % ročne zo sumy 800 eur od 11.04.2013 do 09.05.2013, vo výške 9,50 % ročne zo sumy 800 eur od 11.05.2013 do 04.06.2013, zo sumy 800 eur od 11.07.2013 do 16.10.2013 a zo sumy 800 eur od 11.08.2013 do 16.10.2013 nerozhodol správne a preto odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žalobu v časti týchto úrokov z omeškania zamietol pre premlčanie.
16. V zostávajúcich častiach rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď správne súd prvej inštancie žalobe v ostatnej časti uplatneného nároku vyhovel a rovnako správne zamietol vzájomnú žalobu žalovaného pre nepreukázanie tohto nároku.
17. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že uznanie záväzku, ako aj iné doklady podpísané žalovaným, nie sú podpísané oprávnenou osobou konať za žalovaného, preto sú ničotné a nemožno od nich odvodzovať žiadne práva alebo povinnosti, odvolací súd k uvedenému uvádza, že v zmysle ust. § 366 CSP (novoty v odvolacom konaní), prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP, teda aj skutkové tvrdenia a návrhy dôkazov), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok ( písm. a)), sa týkajú vylúčenia sudcu lebo nesprávne obsadeného súdu (písm. b)), má byť nimi preukázané , že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (písm. c)) alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (písm. d)).
18. Uvedené dôkazy žalovaný pred súdom prvej inštancie nepredložil. Súčasne odvolací súd nenachádza žiadnu z výnimiek podľa citovaného ustanovenia § 366 CSP, na základe ktorej by žalovaný mohol túto novotu uplatniť v odvolacom konaní, keď žalovaný ani neuvádza, prečo uvedené dôkazy (tvrdenia) nemohol bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie.
19. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V konaní bol úspešný žalobca (neúspešný bol iba v zanedbateľnej časti príslušenstva, vo vyčíslení predstavujúcu sumu 46,05 eur, čo k priznanej istine nepredstavuje ani 0,5 %) a má preto voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške týchto trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).