Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9C/15/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou, v právnej veci žalobkyne: G. G., rodená Š., narodená XX. XX. XXXX, bytom XXX XX Q. Č.. XX, zastúpená JUDr. Lubomírom Müllerom, euroadvokátom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o zaplatenie 749,77 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej strane súd náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou tunajšiemu dňa 13.03.2017 domáhala sa žalobkyňa od žalovanej zaplatenia náhrady ušlého zárobku za obdobie nezákonného väznenia G. Š.E. vo výške 749,77 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 06.10.2016 do zaplatenia.

2. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že je jediným žijúcim dieťaťom G. Š. , U.. XX.XX.XXXX, zomrelého XX.XX.XXXX. Zároveň je podľa osvedčenia o dedičstve Okresného súdu Michalovce zo dňa 18. 01. 2005 sp. zn. , dedičkou po svojom otcovi. Rozsudkom Vojenského súdu Bratislava zo dňa 21.03. 1941 spisová značka V tr 1105/40 bol G. Š. uznaný vinným 1/ prečinom porušenia subordinácie podľa §,146c,156 vojenského , 2/zločinom porušenia subordinácie podľa §,146c,150 vojenského , 3/zločinom porušenia subordinácie podľa §, 146c, l49 vojenského , za čo bol odsúdený k trestu zostreného žalára v trvaní 9 mesiacov nepodmienečne. Uvedeného zločinu sa mal dopustiť tým, že odoprel vykonávať vojenskú službu, pretože rozkazy , ktoré behom služby dostával “sa priečia zákonom Božím“ G. Š. bol svedkom Jehovovým. Trest vrátane väzby bol vykonaný od 28.10.1940 do 28.07.1941. Podľa rozsudku Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 07.07.2011 vo veci R. proti K. je perzekúcia osôb pre odopretie vojenskej služby z náboženských dôvodov porušením práva na slobodu náboženstva podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aplikáciu tohto rozsudku na pomery Slovenskej republiky rieši Ústavný súd SR v uznesení č.k. - 11 zo dňa 13.03.2014 vo veci Imricha Vajdu tak, že na odstránenie dôsledkov kriminalizácie odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia je spravidla potrebné aplikovať Ústavný súd SR nehovorí konkrétne ktoré ustanovenie by sa malo použiť. Vo veci prejedávanej Ústavným súdom SR použil OS Bratislava I a vyslovil účasť odsúdeného na súdnej rehabilitácii. Podobne postupovali súdy aj v ďalších podobných prípadoch. V prejednávanom prípade bol G. Š. odsúdený pre údajný zločin, ktorý je uvedený v v platnom znení. Uznesením OS Bratislava I zo dňa 09.03.2016 spisová značka bola podľa §

33 ods. 2/ v platnom znení per analogiam vyslovená účasť zomrelého G. Š. na súdnej rehabilitácii. Dňa 05.04. 2016 požiadala žalobkyňa žalovaného o odškodnene. Dňa 06.10.2016 žalovaná žiadosť odmietla s tým, že žalobkynin otec bol odsúdený pred 25.02.1948 a tak nie je možné odškodnenie podľa žalobkyni priznať.

3. Na preukázanie žalobného nároku žalobkyňa k žalobe pripojila rovnopis osvedčenia o dedičstve spisová značka , zo dňa 18.01.2005, rozsudok Vojenského súdu v Bratislave spisová značka Vtr 1105/40 zo dňa 28.07.1941, uznesenie Okresného súdu Bratislava I spisová značka zo dňa 09.03.2016, žiadosť žalobkyne o odškodnenie zo dňa 05.04.2016, odpoveď Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 06.10.2016.

4. Žalovaná sa k žalobe písomne vyjadrila podaním zo dňa 31.05.2017, doručeným súdu dňa 02.06.2017. Žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Namietala, že nie sú splnené podmienky pre priznanie odškodnenia podľa Poukázala na , podľa ktorého účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti a na , ktorý sa má použiť na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi v období od 25.02.1948 do 01.01.1990. Rozhodnutia, na ktoré poukázala žalobkyňa (rozsudok ESĽP zo dňa 7.7.2011 vo veci R. proti K. a uznesenie ÚS SR č.k. - 11 zo dňa 13.3.2014 vo veci Imricha Vajdu) označila za skutkovo odlišné, ktoré nie je možné použiť na danú vec. Podstatným rozdielom je to, že vo veci prejedávanej ÚS SR bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia brannej moci podľa č. 86/1959 Zb. rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 22.12.1959, t.j. v období ktorý zodpovedá účelu vymedzenému v jeho . Žalovaná poukázala na skutočnosť, že právo odoprieť vojenskú službu je (len) odvodeným právom vyplývajúcim z práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, pričom k jeho rozpoznaniu (a tak zavedeniu) aj v medziach celoeurópskeho kontextu došlo až postupným vývojom (pozri body 51. až 70. rozhodnutia ESĽP zo dňa 07.07.2011 č. 23459/03 vo veci H. R.). Žalovaná osobitne zdôraznila predovšetkým skutočnosti že samotné právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva bolo prvýkrát „medzinárodne“ rozpoznané až v roku 1948 v čl. 18 Všeobecnej deklarácie ľudských práv zo dňa 10.12.1948 (teda až po odsúdení otca žalobkyne) a zároveň žalovaná zdôraznila, že aj v rámci mechanizmov/ nástrojov vyplývajúcich z príslušných medzinárodných zmlúv, bola rekognizácia práva na odopretie vojenskej služby (ako odvodeného práva) signatárskym štátmi vyjadrená prvotne len vo forme odporúčania a až následne. či už pod vplyvom judikatúry ESĽP alebo z vlastnej iniciatívy, bolo toto právo rozpoznané aj samotnými medzinárodnými organizáciami. Berúc v zreteľ tu opísaný historický vývoj práva na odopretie vojenskej služby, je tak podľa názoru žalovanej nepochybné, že jednoznačne vyjadril rozsah. v ktorom chcel spätne konvalidovať/ sanovať krivdy spáchané odsudzujúcimi rozsudkami za činy, ktoré podľa medzinárodného práva sú prejavmi základných (a prípadne od nich odvodených) práv jednotlivca, a teda tak v kontexte uvedeného nemôžu, resp. by nemali tieto vykazovať, resp. napĺňať znaky trestných činov, príp. priestupkov podľa vnútroštátneho práva, čo však nie je prípad v prejednávanej veci, keďže otec žalobkyne bol odsúdený v roku 1941, teda dokonca ešte pred prijatím Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Ak Okresný súd Bratislava I uznesením č.k. zo dňa 09.03.2016 vyslovil účasť G. Š. na súdnej rehabilitácii pre analogiam podľa nezakladá to aj žalobkynin nárok na odškodnenie podľa tohto je nevyhnuté osobitne skúmať či sú splnené všetky podmienky pre jeho priznanie. V danom prípade tieto podmienky s poukazom na časové hľadisko vydania odsudzujúceho rozsudku, zásah do osobnej slobody a účel zákona, splnené nie sú. Z opatrnosti sa žalovaná vyjadrila aj k podmienkam pre priznanie odškodnenia podľa všeobecného odškodňovacieho predpisu, resp. Žalovaná hneď ako prvé spochybnila existenciu základnej podmienky pre priznanie škody - existenciu nezákonného rozhodnutia, nakoľko žiadnym zákonným postupom nie je možné (a to ani per analogiam) za zrušujúce rozhodnutie považovať deklaratórne uznesenie o účasti otca žalobkyne na súdnej rehabilitácii per analogiam. Navyše mala žalovaná za to, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala ani vznik majetkovej škody vo forme skutočného zmenšenia majetku oproti stavu pred vznikom škody (skutočná škoda), alebo vo forme nerozmnoženia majetku, ktoré sa s ohľadom na pravidelný chod vecí dalo očakávať (ušlý zisk). Žaloba dokonca neobsahuje ani len tvrdenie, že žalobkyni akákoľvek majetková škoda vznikla. Už vôbec neobsahuje označenie akýchkoľvek skutočností a okolností, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru o vzniku majetkovej škody, napokon

neobsahuje ani akýkoľvek návrh na dokazovanie, ktoré by mohlo viesť k záveru o vzniku škody. Žalovaná nenavrhla žiadne dôkazy.

5. Žalobkyňa na vyjadrenie žalovanej reagovala podaním zo dňa 14.03.2018, v ktorom uviedla, že podstatné v danej veci je to, že žalobkynin otec bol odsúdený pre zločin uvedený v Zb,, bol právoplatne rehabilitovaný podľa , žalobkynin otec zomrel a žalobkyňa je jeho dcérou a dedičkou, takže právo na odškodnenie na ňu prešlo podľa citovaného zákona. a preto má nárok na odškodnenie podľa tohto zákona.

6. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne zo dňa 14.03.2018 vyjadrila písomným podaním zo dňa 28.08.2018, doručeným súdu dňa 07.09.2018 Uviedla, že žalovaná nikdy nespochybňovala fakt, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.06.2016, sp. zn. bola per analogian} vyslovená účasť otca žalobkyne na súdnej rehabilitácii podľa , avšak, podľa jej názoru to automaticky nezakladá aj jej nárok na odškodnenie podľa predmetného a Ministerstvo spravodlivosti SR ako príslušný orgán vybavujúci požiadavky na odškodnenie podľa je povinné skúmať, či v konkrétnom prípade sú splnené podmienky na poskytnutie odškodnenia, teda i podmienku, či s trestným konaním, v ktorom bola konkrétna osoba právoplatne odsúdená a vo vzťahu ku ktorému bolo vydané rozhodnutie o účasti na súdnej rehabilitácii, spája vznik nároku na (paušálne) odškodnenie. Keďže v tomto prípade podmienky splnené neboli (s ohľadom na skutočnosť, že odsudzujúce rozhodnutie bolo v tomto prípade vydané mimo obdobia stanoveného ). Ak by Ministerstvo spravodlivosti SR v konaní o poskytnutí odškodnenia alebo súd v tomto konaní opäť s odkazom na analógiu priznal žalobkyni ňou uplatnený nárok, žalovaná má za to, že už by išlo o prípad neprípustnej svojvôle. Uplatnenie analógie v práve má totiž celkom konkrétne pravidlá a vyžaduje konkrétne nároky na odôvodnenie (najmä identifikácia medzery v zákone, resp. iného dôvodu, pre ktorý je potrebné uplatniť analógiu, vysvetlenie aké ustanovenie sa použije analogicky a prečo) a nemôže sa stať svojvôľou, žalovaná má za to, že neexistuje právne korektný spôsob, akým by mohla byť použitá a odôvodnená analógia v tomto prípade. žalovaná zastáva postoj, že pri priznaní odškodnenia podľa musí konajúci súd osobitne skúmať, či sú splnené všetky podmienky pre jeho priznanie, čo v tomto prípade, najmä vzhľadom na časové hľadisko vydania odsudzujúceho rozsudku a účel nemožno konštatovať. Pritom práve uvedené bolo ťažiskovou argumentáciou žalovanej, prečo je podľa jej názoru potrebné považovať nárok žalobcu za nedôvodný. Vychádzajúc z uvedeného má žalovaná za to, že bez ohľadu na existenciu uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09.03.2016, č. k. 9Nt/l/2015, ktorým bola per analógiam vyslovená účasť otca žalobkyne na súdnej rehabilitácii podľa Zb , takúto analógiu pri priznaní odškodnenia (a nakladaní s prostriedkami štátneho rozpočtu) nie je možné použiť. Žalovaná je toho názoru, že pri posudzovaní nároku podľa je potrebné skúmať, či boli splnené všetky predpoklady na priznanie odškodnenia, t.j. nie len existencia jedného z rozhodnutí predpokladaného , ktorým je deklarované, že žalobca bol nezákonne zbavený osobnej slobody (v tomto prípade uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09.03.2016, č. k. 9Nt/l/2015), ale taktiež naplnenie časového hľadiska vydania odsudzujúceho rozhodnutia a na rozhodné obdobie, na ktoré sa predmetný zákon vzťahuje. Žalovaná s poukazom na prezentovanú argumentáciu, je toho názoru, že aplikácia akejkoľvek ďalšej analógie pri posudzovaní nároku na odškodnenie odvodzovaného od rozhodnutia, ktoré bolo vydané per analógiam (uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09.03.2016, č.k. 9Nt/l/2015), najmä vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu, by bola celkom zjavne v rozpore s účelom

7. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobkyňou zistil nasledovný skutkový stav: Žalobkyňa je podľa osvedčenia o dedičstve Okresného súdu Michalovce zo dňa 18. 01. 2005 sp. zn. , dedičkou po svojom otcovi G. Š., U.. XX.XX.XXXX, zomrelom N. XX.XX.XXXX. Rozsudkom Vojenského súdu Bratislava zo dňa 21.03. 1941 spisová značka V tr 1105/40 bol G. Š. uznaný vinným 1/ prečinom porušenia subordinácie podľa §,146c,156 vojenského , 2/zločinom porušenia subordinácie podľa §,146c,150 vojenského , 3/zločinom porušenia subordinácie podľa §, 146c, l49 vojenského , za čo bol odsúdený k trestu zostreného žalára v trvaní 9 mesiacov nepodmienečne. Uvedeného zločinu sa mal dopustiť tým, že odoprel vykonávať vojenskú službu, pretože rozkazy , ktoré behom služby dostával

sa priečia jeho náboženskému presvedčeniu. Trest vrátane väzby bol vykonaný od 28.10.1940 do 28.07.1941. Uznesením OS Bratislava I zo dňa 09.03.2016 spisová značka bola podľa / v platnom znení per analogiam vyslovená účasť zomrelého G. Š. na súdnej rehabilitácii. Dňa 05.04.2016 požiadala žalobkyňa žalovaného o odškodnene. Dňa 06.10.2016 žalovaná žiadosť odmietla s tým, že žalobkynin otec bol odsúdený pred 25.02.1948 a tak nie je možné odškodnenie podľa žalobkyni priznať.

8. Podľa / o súdnej rehabilitácii, účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali.

9. Podľa / o súdnej rehabilitácii činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.

10. Podľa v znení noviel, nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a) náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 2500,- Kčs, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b) náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c) náhradu trov trestného konania vo výške 200,- Kčs, výkonu väzby vo výške 600,- Kčs za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 150,- Kčs za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d) náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e) náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia.

11. Podľa v znení noviel, veta prvá, odškodnenie v plnom rozsahu sa poskytuje len vtedy, ak bolo odsudzujúce súdne rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého alebo piateho oddielu alebo také rozhodnutie bolo úplne zrušené podľa tretieho oddielu a poškodený bol oslobodený spod obžaloby.

12. Podľa , pri uplatňovaní nárokov podľa , 26 a 27 sa postupuje podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

13. Podľa v znení noviel, nárok treba uplatniť na súde v lehote troch rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas predchádzajúceho prerokúvania nároku podľa , najviac však šesť mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie.

14. Podľa v znení noviel ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne k rehabilitácii a odškodneniu osôb nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, i keď nebolo zahájené trestné konanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa skôr platných predpisov. Ustanovenie sa použije obdobne.

15. V predmetnom konaní sa žalobkyňa domáhala od žalovanej zaplatenia 749.77 eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 05.10.2016 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania, potom ako tunajší súd uznesením č.k. zo dňa 09.03.2016, právoplatným dňa 09.03.2016, rozhodol o účasti G. Š.

- otca žalobkyne na súdnej rehabilitácii podľa per analogiam

16. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že rozsudkom Vojenského súdu Bratislava č.k. Vtr. 1105/40 zo dňa 21.03.1941 bol nebohý otec žalobkyne G. Š. uznaný vinným 1/ prečinom porušenia subordinácie podľa §,146c,156 vojenského , 2/zločinom porušenia subordinácie podľa §,146c,150 vojenského , 3/zločinom porušenia subordinácie podľa §, l46c, l49 vojenského , za čo bol odsúdený k trestu zostreného žalára v trvaní 9 mesiacov nepodmienečne. Uvedeného zločinu sa mal dopustiť tým, že odoprel vykonávať vojenskú službu, pretože rozkazy , ktoré behom služby dostával sa priečia jeho náboženskému presvedčeniu. Uvedené medzi stranami sporné nebolo. Sporné nebolo ani to, že uznesením tunajšieho súdu č.k. zo dňa 09.03.2016, právoplatným dňa 09.03.2016, bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa per analogiam o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov vo vzťahu k rozsudku Vojenského súdu Bratislava č.k. Vtr 1105/40. Žalobkyňa na základe tohto uznesenia, žiadosťou doručenou MS SR dňa 05.04.2016 požiadala o odškodnenie. MS SR žiadosti žalobkyne na odškodnenie nevyhovelo, z dôvodu, že žiadateľka žiadala odškodnenie za skutky odsúdeného G. Š., spáchané v roku 1940, teda pred 5. májom 1945, za ktoré bolo vyhlásené odsudzujúce súdne rozhodnutie v roku 1941, teda pred 25. februárom 1948. Skutky, ktoré boli G. Š. kladené za vinu a obdobie, v ktorom bol vyhlásený odsudzujúci rozsudok, nespadajú pod rozhodné obdobie, ktoré je jednou z podmienok odškodnenia podľa z. č, Sporným v konaní bolo to, či žalobkyni na základe rozhodnutia tunajšieho č.k. zo dňa 09.03.2016, právoplatného dňa 09.03.2016, o účasti otca žalobkyne na súdnej rehabilitácii, patrí odškodnenie za náhradu ušlej mzdy za obdobie nezákonného väzenia G. Š. v období od 28.10.1940 do 28.07.1941 a podľa akého právneho predpisu. Vychádzajúc z uznesenia tunajšieho súdu č.k. zo dňa 09.03.2016, právoplatného dňa 09.03.2016, ktorým bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa per analogiam bol súd toho názoru, že žalobkyňou uplatnený nárok je potrebné posudzovať podľa Vychádzajúc z , podľa ktorého sa odškodné poskytuje osobám nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v a 4 v období od 25.02.1948 do 01.01.1990, dospel súd k záveru, že názor žalovaného pre nepriznanie odškodnenia podľa je správny. Je pravdou, že trestné činy , za ktorý bol otec žalobkyne odsúdený sú uvedené v , ale uvedené trestné činy boli spáchané v období od 21.10.1940 do 31.10.1940. Za tieto trestné činy bol otec žalobkyne odsúdený rozsudkom Vojenského súdu v Bratislave pod sp.zn. zo dňa 21.3.1941, teda pred 25. februárom 1948, ako lehote upravenej v pre priznanie odškodnia. Súd preto z dôvodu, že nie sú splnené podmienky pre priznanie odškodnia v zmysle žalobu zamietol.

17.Podľa názoru súdu žalobkyni nemožno uplatnený nárok priznať podľa pretože je špeciálnym zákonom o súdnej rehabilitácii a keďže žalobcovi bola uznesením tunajšieho súdu č.k. zo dňa 09.03.2016, právoplatným dňa 09.03.2016, vyslovená účasť na súdnej rehabilitácii podľa per analogiam je potrebné aj jeho nárok na odškodnenie posudzovať podľa Podľa všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre ne priaznivejší.

18. Súd neprihliadol na žalobkyňou uvádzané rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci R. proti K. zo dňa 7.7.2011 ani na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. - 11 zo dňa 13.3.2014 vo veci B. H., pretože tie riešili skutkovo odlišné prípady, kedy arménsky právny poriadok neumožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia a kedy bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia brannej moci podľa č. 86/1959 Zb. rozsudkom zo dňa 22.12.1959, t.j. v období ktorý zodpovedá účelu vymedzenému v jeho .

19. O trovách konania súd rozhodol v zmysle podľa pomeru úspechu vo veci a plne úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie môže oprávnený podať súdu návrh na vykonanie exekúcie podľa