Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_15Saz-10-2023.pdf
PDF · 135.53 KB
Case nature
Area
Subarea
15Saz/10/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, so sídlom Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB4-5892-015/2023-AV zo 07.11.2023 vo veci zaistenia, takto
rozhodol:
I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5892-015/2023-AV zo 07.11.2023 o zaistení osoby - A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Sýrskej arabskej republiky, je nezákonným.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou z 24.11.2023, doručenou žalovanému 29.11.2023 (na poštovú prepravu žalobcom podaná 24.11.2023) a Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“) doručenou 12.12.2023, sa žalobca v zastúpení jemu ustanoveným právnym zástupcom domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5892-015/2023-AV zo 07.11.2023, ktorým bol žalobca zaistený pre účely výkonu jeho administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), aby bolo toto rozhodnutie žalovaného zrušené a žalobca aby bol prepustený na slobodu alebo alternatívne, v prípade, žeby v čase rozhodovania správneho súdu bol žalobca zo zaistenia už prepustený, aby správny súd určil rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5892-015/2023-AV zo 07.11.2023 za nezákonné.
Administratívne konanie
2. Zo žalovaným, až na osobitné vyžiadanie správnym súdom, predloženého administratívneho spisu vyplýva, že dňa 06.11.2023 bol žalobca spolu s ďalšími 14 osobami cudzej štátnej príslušnosti (migranti), zadržaný hliadkou OO PZ Slovenská Ľupča v obci Ipeľské Predmostie a keďže migranti nevedeli hodnoverne preukázať svoju totožnosť ani oprávnenie k pobytu na území Slovenskej republiky, boli 06.11.2023 spolu predvedené pred žalovaného za účelom ďalších procesných úkonov. Lustráciou v informačných systémoch (IS) POLDAT, CLK, ZOP, ECU, INO, MIGRA a EURODAC nebol o žalobcovi zistený žiadny záznam. Žalobcovi bol rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5892-004/2023-AV zo 07.11.2023 ustanovený tlmočník z a do arabského jazyka; bol poučený o jeho právach a povinnostiach v administratívnom konaní o vyhostení, ako aj ohľadne spracovania jeho údajov v IS Ministerstva vnútra SR a v IS EURODAC; ako aj o možnosti požiadať o dobrovoľný návrat domov s IOM (Medzinárodná organizácia pre migráciu).
Vo všetkých vyššie uvedených záznamoch o žalobcovi je uvedené, že sa jedná o osobu bez cestovného dokladu, avšak v zozname žalobcovi odňatých veci je uvedené aj cit. „2 x rodný list; 1 x vodičský preukaz; 1 x občiansky preukaz; 1 x pas“ (pozn. správneho súdu).
3. Do zápisnice o podaní vyjadrenia „č. PPZ-HCP-BB4-5892-011/2022-AV“ [zrejmá chyba v písaní, správne má byť „č. PPZ-HCP-BB4-5892-011/2023-AV“] zo 07.11.2023 žalobca za prítomnosti do konania pribratého tlmočníka, na kladené otázky uviedol, že z krajiny z ktorej pochádza odišiel pre zlú životnú situáciu; prenasledovanie mu nehrozí; v domovskej krajine mu nehrozí trest smrti ani mu tam nebol uložený; nechce sa tam vrátiť ani vyrozumieť rodinných príslušníkov, ani mimovládne organizácie ani právneho zástupcu; nikdy sa nenachádzal vo vojnovej zóne, neabsolvoval žiadny bojový výcvik, nevie strieľať zo žiadnej zbrane; v Európe sa nachádza prvý-krát a ani tu nežiadal o azyl. Žalobca odmietol zápisnicu podpísať.
4. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-5892-012/2023-AV zo 07.11.2023 žalovaný z dôvodu neoprávneného pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky rozhodol o jeho vyhostení z územia Slovenskej republiky podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov bez určenia konkrétnej krajiny do ktorej má byť vyhostený; súčasne žalovaný uložil žalobcovi zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 roky; a neurčil žalobcovi lehotu na vycestovanie. Žalobca odmietol podpisom potvrdiť prevzatie tohto rozhodnutia.
5. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-5892-015/2023-AV zo 07.11.2023 žalovaný takto rozhodol cit. „zaisťuje účastníka konania dňa 07.11.2023 v čase o 19.55 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovuje dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 07.12.2023. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov sa účastník konania umiestňuje do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.“ Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na vyššie uvedený priebeh skutkového deja ohľadne času a okolnosti obmedzenia osobnej slobody žalobcu s tým, že žalobca bol zaistený na účel výkonu rozhodnutia o jeho vyhostení č. PPZ-HCP-BB4-5892-012/2023-AV zo 07.11.2023 z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, ktoré rozhodnutie o administratívnom vyhostení sa stalo dňom jeho vydania aj vykonateľným pre nepriznanie mu odkladného účinku pre nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia by bol ohrozený verejný poriadok. Pri určovaní krajiny do ktorej mal byť žalobca vyhostený žalovaný zohľadnil vyjadrenie žalobcu do zápisnice, že pochádza zo Sýrskej arabskej republiky, kde ho však žalovaný nevyhostil pre existenciu prekážky vyhostenia do tejto krajiny podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov, avšak keďže žalovaný mal za to, že žalobca by mohol byť vyhostený do inej krajiny jeho tranzitu, resp. do inej krajiny, do ktorej sa rozhodne dobrovoľne vrátiť a ktorá ho príjme, žalovaný rozhodol o jeho zaistení s tým, že počas doby zaistenia bude túto možnosť preverovať a to dožadovaním oficiálnou cestou krajín, cez ktoré žalobca cestoval, za účelom prijatia žalobcu späť na ich územie. Žalovaný vo svojom rozhodnutí o zaistení tiež uviedol, že u žalobcu hrozí riziko úteku, keďže nedisponuje cestovným dokladom, nemá udelené víza a nemá udelený pobyt ani na území Slovenskej republiky, ani na území iných členských štátov, vstup na územie ktorých bol žalobcovi v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložený na dobu 3 roky s dodatkom, že žalobca neuviedol žiadne dôvody, ktoré by predstavovali prekážku jeho administratívneho vyhostenia, keďže do zápisnice žalobca uviedol, že domovskú krajinu opustil z ekonomických dôvodov a pri návrate mu nehrozia žiadne rizika, ale nechce sa do domovskej krajiny vrátiť z ekonomických dôvodov. Žalovaný skúmal aj možnosti vyčerpania iných alternatív k zaisteniu, keďže zaistenie musí byť poslednou možnosťou prípustnou iba v prípade, ak tieto alternatívy nemožno uplatniť, na základe individuálneho posúdenia každého prípadu a to so záverom, že žalobcovi tieto alternatívne obmedzenia spočívajúce buď v možnosti uložiť mu povinnosť hlásiť svoj pobyt alebo v povinnosti zložiť peňažnú záruku, nemôže uložiť, pretože tieto povinnosti by nebol schopný reálne splniť, keďže žalobca nemá pri sebe finančnú zábezpeku na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie výkonu administratívneho vyhostenia a tiež si nevie zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, kde nemá žiadnu rodinu ani známych, ktorí by mu ubytovanie poskytli. Napokon žalovaný poznamenal, že ak by žalobcu za účelom výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení nezaistil, bola by tým žalobcovi daná jednako možnosť naďalej sa zdržiavať na neznámom mieste a tým by žalovaný mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia
dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky a členských štátov zo strany žalobcu a jednako by žalobcovi bolo umožnené bez príslušného oprávnenia k pobytu zdržiavať sa protiprávne na území Slovenskej republiky a tým ďalej páchať protispoločenskú činnosť, preto podľa žalovaného je potrebné uprednostniť záujem spoločnosti pred záujmom žalobcu. Žalobca 07.11.2023 odmietol svojim podpisom potvrdiť doručenie mu rozhodnutia žalovaného o zaistení.
6. V administratívnom spise žalovaného, ktorý nebol správnemu súdu žalovaným predložený spolu so žalobou žalobcu dňa 29.11.2023, ale až na osobitné vyžiadanie správneho súdu 15.12.2023, sa v časovom slede po vydaní vyššie označeného rozhodnutia o zaistení žalobcu, okrem záznamu o eskorte žalobcu do zariadenia pre cudzincov, nenachádzajú žiadne iné podklady (ani dopyt adresovaný Srbskej republike ohľadne prijatia žalobcu, pozn.).
Súdne konanie
7. Žalobca prostredníctvom jemu ustanoveného Centra právnej pomoci [konanie o ustanovenie právneho zástupcu trvalo od 10.11.2023 do 23.11.2023, pričom žaloba bola podaná na poštovú prepravu 24.11.2023; t.j. od doručovania rozhodnutia žalovaného žalobcovi 07.11.2023 do 24.11.2023 po zohľadnení doby trvania konania o ustanovenie žalobcovi právneho zástupcu, bola žaloba podaná v zákonnej lehote a teda včas, pozn.], svoju správnu žalobu vo veci ním tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia žalovaného o zaistení č. PPZ-HCP-BB4-5892-015/2023-AV zo 07.11.2023 odôvodnil argumentáciou o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia žalovaného z pohľadu účelnosti a efektivity svojho zaistenia a taktiež zisťovania prekážok svojho vyhostenia, v ktorom dôsledku je rozhodnutie žalovaného podľa neho nepreskúmateľným, preto s ním nesúhlasí v celom rozsahu z nasledovných dôvodov. Žalobca podotkol, že žalovaný svoje rozhodnutie o zaistení založil iba na splnení formálneho zákonného predpokladu pre zaistenie a to na existencii rozhodnutia o jeho vyhostení č. PPZ-HCP- BB4-5892-012/2023-AV zo 07.11.2023 a na súlade so zákonom o pobyte cudzincov, avšak absentuje jeho odôvodnenie z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu, keďže žalovaný nezaujal žiadnu úvahu či stanovisko k reálnej vyhostiteľnosti žalobcu aj napriek tomu, že žalovaný mal vedomosť o jeho nevyhostiteľnosti minimálne do domovskej krajiny žalobcu, z dôvodu tam dlhodobo prebiehajúceho vojenského konfliktu, a žalovaný taktiež zo svojej praxe si musel byť vedomý o nevyhostiteľnosti žalobcu ani do žiadnej inej tranzitnej krajiny (Turecko, Srbsko, Maďarsko), keďže tieto dlhodobo odmietajú prijímať na svoje územie cudzích štátnych príslušníkov na základe readmisných dohôd s dodatkom, že žalobca po úteku zo Sýrie síce tranzitoval územím viacerých krajín, avšak bez oprávnenia k pobytu na ich území, preto u žalobcu nie je ani najmenší predpoklad úspešného zrealizovania jeho núteného vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Podľa žalobcu napríklad Turecká republika pravidelne odpovedá na dožiadania slovenských policajných orgánov výslovným písomným upozornením, že na územie Turecka nie je možné vracať cudzích štátnych príslušníkov bez oprávnenia k pobytu na tomto území; Maďarsko taktiež fakticky po dobu niekoľkých rokov prestalo plniť svoje záväzky z readmisných dohôd a na dožiadania slovenských orgánov ani nereaguje. Preto podľa žalobcu, keďže výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení nebol ani len potenciálne možný, preto aj obmedzenie jeho osobnej slobody zaistením nebolo prípustným a je porušením čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V uvedených súvislostiach žalobca v žalobe tiež uviedol cit. „Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, kam konkrétne do ktorej tranzitnej krajiny mieni žalovaný vyhostiť žalobcu. V krajine pôvodu žalobcu v Sýrii prebieha ozbrojený vojenský konflikt. Vyhostenie do Sýrie by znamenalo porušenie ČL 3 Dohovoru, a preto Slovenská republika nevyhosťuje cudzích štátnych príslušníkov na územie Sýrie a umožňovala im po dobu minimálne 3 rokov zotrvanie na území SR v zmysle zákona o pobyte cudzincov resp. sýrskych štátnych príslušníkov nezaisťovala pre neúčelnosť, iba týmto sýrčanom vydala rozhodnutie o administratívnom vyhostení s určením lehoty na dobrovoľné vycestovanie z územia Slovenskej republiky (obdobne v prípade afgánskych štátnych príslušníkov). Z tohto dôvodu policajné útvary SR prestali zaisťovať sýrskych štátnych príslušníkov pre ich nevyhostitel'nosť, s výnimkou tzv. dublinských transferov. (...) Každé obmedzenie osobnej slobody cudzieho štátneho príslušníka smie byť realizované iba za jediným účelom, a tým je výkon rozhodnutia o odsune, ktorý musí byť navyše aj reálne zrealizovateľný, nie iba formálny a demonštratívny za účelom odstrašenia iných cudzích štátnych príslušníkov uvažujúcich o tranzite Slovenskou republikou. (...) Zaistenie nesmie byť svojvoľné, jeho limitom je naplnenie účelu, teda reálnosť vyhostenia.“ Žalobca sa podľa jeho názoru nachádza v zaistení čisto formálne, bez akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania jeho návratu do inej krajiny, keďže
v jeho prípade existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať. Za pochybenie žalovaného žalobca tiež považuje, že žalovaný ani v rozhodnutí o jeho administratívnom vyhostení a ani v napadnutom rozhodnutí o jeho zaistení neuviedol krajinu, do ktorej má byť vyhostený a v tomto smere ani nerozvinul konkrétnu úvahu o účelnosti zaistenia žalobcu a možnosti jeho reálneho zrealizovania, preto je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a nezákonné. Podľa žalobcu absencia označenia krajiny vo výroku rozhodnutia o administratívnom vyhostení, do ktorej má byť osoba vyhostená, má za následok nevykonateľnosť tohto rozhodnutia a súčasne je vyhosťovaná osoba zbavená možnosti realizovať účinnú obranu a namietať konkrétne okolnosti či prekážky, brániace jej návratu do tej ktorej krajiny a napokon v súvislosti neurčením konkrétnej krajiny vyhostenia je úzko spojená aj nemožnosť relevantného stanovenia dĺžky zaistenia za účelom jeho vykonania. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení, však nie je zrejmé, ako konkrétne žalovaný skúmal a vyhodnocoval prekážky vyhostenia vo vzťahu ku tej ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii v týchto krajinách, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k záveru o reálnej vyhostiteľnosti žalobcu a nespôsobenia mu ujmy, v ktorej súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/31/2014 z 02.09.2014, kde zdôraznil, že správny orgán už v čase zaistenia, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byt' štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Právny zástupca žalobcu súčasne ospravedlnil svoju neprítomnosť, ako aj neprítomnosť žalobcu na pojednávaní. Prílohou žaloby bola žiadosť žalobcu o poskytnutie mu právnej pomoci v konaní o zaistení Centrom právnej pomoci (Centrum) z 10.11.2023; rozhodnutie Centra č. KaKE/21677/2023 z 22.11.2023 (právoplatné 23.11.2023) o poskytnutí žalobcovi právnej pomoci a rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu.
8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, správnemu súdu iba oznámil, že keďže Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach bola predložená fotokópia identifikačného dokladu žalobcu vydaného Sýrskou arabskou republikou, ktorým bola jednoznačne preukázaná jeho totožnosť a štátna príslušnosť k Sýrskej arabskej republike, do ktorej však nie je možné žalobcu vyhostiť pre nepriaznivú bezpečnostnú situáciu, ako aj vzhľadom k skutočnosti, že žalovaným oslovená Srbská republika nesúhlasí s prijatím žalobcu späť na svoje územie, zanikol účel zaistenia žalobcu a preto bol žalobca dňom 05.12.2023 prepustený zo zaistenia a zmysle § 61a ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, mu bolo umožnené zotrvať na území Slovenskej republiky.
9. Podaním doručeným správnemu súdu 14.12.2023 právny zástupca žalobcu potvrdil, že žalobca bol dňom 05.12.2023 prepustený zo zaistenia s povolením mu pobytu na území Slovenskej republiky, ktorá skutočnosť má potvrdzovať nezákonnosť rozhodnutia žalovaného o jeho zaistení, na preskúmaní zákonnosti ktorého žalobca trvá.
10. Správny súd nariadil v danej veci pojednávanie na 29.12.2023, na ktoré boli riadne predvolaní obidvaja účastníci konania, t.j. na strane žalobcu Centrum právnej pomoci, ako aj žalovaný, pričom keďže tak Centrum právnej pomoci už v žalobe, ako aj žalovaný samostatným podaním doručeným správnemu súdu 19.12.2023, ospravedlnili svoju neprítomnosť na pojednávaní, správny súd postupom podľa § 114 Správneho súdneho poriadku vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti.
Právne východiská
11. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“
12. Podľa § 71 ods. 2 SSP „Ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.“
13. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak (a) ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).“
14. Podľa § 206 ods. 1 SSP „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.“
15. Podľa § 221 ods. 1 a 2 SSP „(1) Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. (2) Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.“
16. Podľa § 2 ods. 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“) „Na účely tohto zákona sa rozumie (2) Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. (4) Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.“
17. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. „Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.“
18. Podľa § 81 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. (2) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. (4) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2.“
19. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. „Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny (b/) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.“
20. Podľa prvej vety § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.“
21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z. „Policajný útvar je povinný (d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.“
22. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.“
23. Podľa druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“
24. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom (f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.“
25. Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.“
26. Podľa čl. 15 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) „Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.“
Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom
27. Žalobná argumentácia žalobcu je založená na tvrdení o nezákonnosti a nepreskúmateľnosti, pre nedostatok dôvodov, rozhodnutia žalovaného, ktorý svoje rozhodnutie o jeho zaistení založil iba na konštatovaní o formálnom splnení zákonnej podmienky pre jeho zaistenie a ktorou podmienkou je existencia rozhodnutia o vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky. Žalovaný však neskúmal účelnosť zaistenia žalobcu z hľadiska jeho možnej vyhostiteľnosti ani do inej ako domovskej krajiny, takže nie je zrejmé vo vzťahu ku ktorej krajine potencionálneho vyhostenia žalobcu, žalovaný vôbec skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia, keďže nie je zrejmým, kam mienil žalovaný žalobcu vyhostiť.
28. Prv než by sa bol správny súd zaoberal žalobnými námietkami žalobcu je nutným poznamenať, že aj keď žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobca nemal žiadny cestovný doklad, tak paradoxne zo žalovaným predloženého administratívneho spisu vyplýva, že už pri prvotnej prehliadke žalobcu mu boli žalovaným odňaté nejaké hnuteľné veci, v zozname ktorých sa nachádza mimo iných (napr. finančná hotovosť, mobilný telefón, nabíjacia stanica a pod.) aj rodný list, občiansky preukaz a cestovný pas, ktorá skutočnosť je tak rozpornou s rozhodnutím žalovaného.
29. Po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, mal správny súd za dôvodnú v prvom rade námietku žalobcu týkajúcu sa nesplnenia si zákonnej povinnosti žalovaným, skúmať či osoba žalobcu, ktorého osobná sloboda mala byť zaistením obmedzená, je aj reálne vyhostiteľným, prípadne či neexistujú prekážky jeho vyhostenia a teda či obmedzenie jeho osobnej slobody zaistením je účelným a potrebným. Z rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu, ktoré bolo vydané práve na účel výkonu jeho vyhostenia nevyplýva, žeby sa žalovaný bol zaoberal reálnou možnosťou vyhostenia žalobcu do niektorej z krajín, do ktorej by v zmysle cit. § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. žalobca mohol byť vyhostený, t.j. žalovaný nemal ustálené či by bol žalobca vyhostiteľným či už do krajiny jeho pôvodu, do krajiny tranzitu, či do ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej by sa žalobca chcel dobrovoľne vrátiť a ktorá by ho prijala, prípadne do členského štátu, v ktorom by mal žalobca udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. Inými slovami, žalovaný, okrem krajiny pôvodu žalobcu, o ktorej ustálil, že je to Sýrska arabská republika, nemal ustálený diapazón (rozptyl) krajín, do ktorých by potencionálne mohol byť žalobca vyhostiteľným a vo vzťahu ku ktorým by tak žalovaný bol povinný skúmať (overovať) možnosť tejto vyhostiteľnosti žalobcu a v interakcii na to aby mohol pre účel tohto overovania obmedziť žalobcu na osobnej slobode a určiť aj lehotu nevyhnutnú na toto overovanie, ktorá lehota by tak logicky bola lehotou doby zaistenia. Vo vzťahu k domovskej krajine žalobcu, je rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu vnútorne rozporným, keďže žalovaný na jednej strane uvádza, že žalobcu nemôže vyhostiť do Sýrie, a to odhliadnuc od všeobecne známeho tohto dôvodu, ktorým je prebiehajúci vojnový konflikt v tejto krajine, ktorý dôvod, resp. prekážku vyhostenia žalovaný vo svojom rozhodnutí nekonkretizoval, avšak na druhej strane žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobcovi by pri návrate do Sýrie nič nehrozilo, keďže túto krajinu opustil z dôvodu nepriaznivých životných podmienok. Inak povedané, žalovaný sa vo svojom rozhodnutí náležite nevysporiadal s dôvodom (ne)možnosti vyhostiť žalobcu do jeho domovskej krajiny
v interakcii na dve rozdielne skutočnosti a to na skutočnosť o prebiehajúcom vojnovom konflikte v krajine pôvodu žalobcu a k skutočnosti uvedenej pri vypočutí samotným žalobcom, ktoré skutočnosti obidve žalovaný iba mechanicky prevzal do svojho rozhodnutia bez vysvetlenia ich vnútorného pnutia (rozporu) v tom smere, či sa teda jedná pre žalobcu o bezpečnú krajinu alebo nie. Žalovaný pri svojom rozhodovaní nepracuje a nevyhodnocuje vo svojom rozhodovaní informácie získané od účastníka konania a tieto iba mechanicky cituje, ale už ich nepoužíva v kontexte odôvodnenia svojho rozhodnutia, napr. z hľadiska (ne)možnej vyhostiteľnosti účastníka do krajiny z ktorej odišiel, v interakcii s dôvodmi, pre ktoré sám cudzinec uvádza, že tak činil, t.j. kvôli ktorým túto krajinu opustil. Ako už bolo uvedené, žalovaný sa nevysporiadal ani s tým, či tu okrem domovskej krajiny žalobcu existuje aj iná krajina, do ktorej by bolo možné žalobcu vyhostiť, ktorú skutočnosť však žalovaný ani nemohol vedieť ustáliť, keďže, ako to vyplýva z administratívneho spisu, žalovaný ani nadal možnosť žalobcovi, aby počas podania vysvetlenia do zápisnice žalobca v priamej neprerušovanej reči sám opísal priebeh skutkového deja jeho odchodu z domovskej krajiny, aby žalovaný mohol zistiť, ktoré krajiny boli prípadne krajinami tranzitu žalobcu a ako dlho sa na ich území, prípadne z akých dôvodov a za akých okolností sa tam žalobca zdržiaval, alebo ktoré krajiny sú prípadne také do ktorých by sa žalobca mohol chcieť vrátiť alebo kde by mu mohla byť eventuálne poskytnutá medzinárodná ochrana, a na tieto skutočnosti sa žalovaný žalobcu pri výsluchu ani nedopytoval. V tomto smere tak žalovaný bez znalosti či zistenia uvedeného konkrétneho skutkového stavu na prípad žalobcu (t.j. bez znalosti ktorými krajinami žalobca tranzitoval a ako dlho sa tam zdržiaval a pod.), iba všeobecne konštatoval, že týmito krajinami by mali byť Turecko, Srbsko a Maďarsko, a to opäť paradoxne s dodatkom, že tieto krajiny podľa znalostnej praxe žalovaného odmietajú prijímať migrantov späť na svoje územie, okrem prípadov ak by požiadali o azyl, t.j. aj keď žalovaný sám dospel k (síce všeobecnému, záveru), že iné krajiny, ktoré by prichádzali do úvahy na vyhostenie žalobcu ho pravdepodobne odmietnu prijať, aj napriek tomu kontraproduktívne žalobcu zaistil bez zdôvodnenia konkrétnej skutkovej okolnosti na strane žalobcu, pre ktorú by to v jeho prípade malo byť inak a teda pre ktorú by v prípade žalobcu bolo dôvodným sa na jeho prijatie inou krajinou dopytovať a za tým účelom by bolo potrebným obmedziť ho na osobnej slobode. Žalovaný sa v tomto kontexte nevysporiadal a nezisťoval ani to, či žalobca mal povolený pobyt na územiach štátov, cez ktoré tranzitoval a teda či tieto krajiny by mohli mať eventuálne vedomosť o pohybe žalobcu na ich území, z ktorého dôvodu by mohli súhlasiť s jeho návratom a žalovaný nezaujal stanovisko ani k situácii v krajinách do ktorých, aj keď iba na základe svojej všeobecnej úvahy, mohol byť podľa žalovaného žalobca vyhostený z hľadiska, či by žalobcovi v týchto krajinách nehrozilo napokon vyhostenie do domovskej krajiny v zmysle cit. § 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z., t.j. z hľadiska dodržiavania medzinárodných záväzkov na poli ochrany ľudských práv týmito krajinami.
30. Ani zo žalovaným predloženého administratívneho spisu, ktorý spis je žalovaný povinný predložiť kompletný, nie je zrejmým, žeby žalovaný aspoň v medziobdobí po vydaní rozhodnutia o zaistení (07.11.2023), do doby predloženia administratívneho spisu správnemu súdu (15.12.2023), čo je doba viac ako jeden mesiac, teda, žeby skúmal či už podmienky vyhostiteľnosti žalobcu do ktorejkoľvek krajiny či už pôvodu alebo tranzitu alebo, žeby vykonával kroky smerujúce k materiálno technickému zabezpečeniu jeho vyhostiteľnosti (v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne listiny preukazujúce, žalovaným v rozhodnutí uvádzaný dopyt adresovaný Srbskej republike ohľadne prijatia žalobcu, prípadne dopyty žalovaného do prípadných iných, do úvahy prichádzajúcich, krajín vyhostenia, ohľadne prijatia žalobcu). Iným slovami, žalovaný obmedzil osobnú slobodu žalobcu síce na podklade formálne existujúceho rozhodnutia o jeho vyhostení, avšak po celú doterajšiu dobu tohto obmedzenia jeho osobnej slobody, sa žalovaný vôbec nezaoberal či je toto zaistenie účelným a teda vykonateľným a teda potrebným. Inými slovami, administratívny spis žalovaného teda neobsahuje žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobcu, keďže dokumentuje iba skutkový stav veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení a ani vyjadrenie žalovaného k žalobe neobsahuje žiadne nové informácie o aktivite žalovaného po vydaní rozhodnutia o zaistení. V rozhodnutí žalovaného nie je uvedená identifikácia úkonov, za účelom vykonania ktorých mal žalovaný vyvinúť aktivitu (napr. ktorý štát bude dopytovaný a pod.), aby mohol byť žalobca vyhostený a z dôvodu vykonania ktorých bolo nevyhnutným obmedzenie osobnej slobody žalobcu. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody v dôsledku zaistenia zákonným, musí byť efektívne a účelné po celú jeho dobu. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné.
31. V uvedených súvislostiach, správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Szak/4/2020 z 10.01.2020 podľa ktorého cit. „Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce zák. č. 404/2011 Z. z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenie vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné“
32. Vzhľadom k uvedenému tak možno podľa správneho súdu sumarizovať, že aj keď zákon č. 404/2011 Z.z. nevyžaduje, aby už v rozhodnutí o vyhostení cudzinca musela byť uvedená konkrétna krajina do ktorej má byť cudzinec vyhostený, avšak aspoň na účely zabezpečenia vykonania takéhoto rozhodnutia o vyhostení je potrebné, aby v následnom rozhodnutí o zaistení, prijatom na účel vykonania rozhodnutia o vyhostení, správny orgán rozvinul svoje úvahy o reálne možnej vyhostiteľnosti tohto cudzinca minimálne do krajiny jeho pôvodu z hľadiska situácie v tejto krajine v interakcii na cudzincom tvrdený jeho status v tejto krajine, či prípadne na neho tam číhajúce hrozby a ak to nie je možné, napr. pre ohrozenie života či zdravia v domovskej krajine, je nutné, aby správny orgán (žalovaný) v rozhodnutí o zaistení uviedol aj úvahy o prípadne možnej vyhostiteľnosti cudzinca do inej krajiny v zmysle cit. § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., pretože nadväzne tieto úvahy súvisia aj s určením doby trvania zaistenia, ktorej určenie závisí napr. od toho, ako zložitá (technicky či vecne) je komunikácia s príslušnou, pre vyhostenie zvažovanou krajinou, resp. aké materiálno-technické podmienky musia byť splnené na vyhostenie do tej ktorej krajiny (napr. aké cestovné doklady musí cudzinec mať) a pod..
33. V danom konkrétnom prípade, ako už bolo uvedené, keďže v samotnom rozhodnutí o vyhostení nie je uvedená konkrétna krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený (čo zákon dovoľuje), avšak, keďže ani z obsahu nadväzujúceho preskúmavaného rozhodnutia žalovaného o zaistení nie sú zrejmé jasné a nerozporuplné úvahy žalovaného vo vzťahu k vyhostiteľnosti žalobcu ani do jeho domovskej krajiny, prípadne do inej krajiny podľa cit. § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z., a z napadnutého rozhodnutia žalovaného o zaistení tak nie je zrejmým, ani to, akými úvahami sa teda žalovaný riadil pri určení doby trvania zaistenia žalobcu, správny súd už na základe týchto zistení má za to, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľným a teda nezákonným.
34. Obmedzenie osobnej slobody má byť iba výnimočným a preto je nevyhnuté mať náležite a žalovaným proaktívne zistený skutkový stav, čo sa v danom prípade nastalo. Na podporu vyššie uvedeného, správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/7/2016 z 05.04.2016 podľa ktorého „Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byt' navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnost' a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.“
35. Napokon žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonným aj z hľadiska v ňom žalovaným uvedeného dôvodu na zaistenie žalobcu, ktorým podľa žalovaného bolo to, aby žalobca, ako osoba bez dokladov a bez povolenia k pobytu na území Slovenskej republiky neohrozoval verejný poriadok, keďže tento dôvod zaistenia nie je zákonným, pretože ani návratová smernica nepozná možnosť zaistenia z dôvodov verejného poriadku, pričom touto problematikou sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ vo veci Kadzoev, C-357/09, podľa bodu 70 ktorého cit. „Možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/11. Žiadna z okolností uvedených
vnútroštátnym súdom (agresívne správanie; žiadne zdroje obživy; žiadne ubytovanie) teda nemôže sama osebe predstavovať dôvod na zaistenie podľa ustanovení tejto smernice.“ Okrem toho v zmysle záveru rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/2/2009 z 01.10.2011, podľa ktorého cit. „Ak správny orgán dospeje k záveru, že došlo k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, musí v prípade, že uprednostní záujem verejný, v rozhodnutí náležite odôvodniť prečo došlo k jeho uprednostneniu.“, však rozhodnutie žalovaného takéto odôvodnenie neobsahuje. 36. Na základe uvedených záverov, dospel správny súd k záveru o dôvodnosti žaloby v jej alternatívnom petite, preto podľa § 230 ods. 1, písm. d) SSP žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného určil za nezákonné tak, ako to je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.
37. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“
38. Podľa § 167 ods. 1 SSP „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.“
39. Podľa § 175 ods. 1 a 2 SSP „(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“
40. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím súdneho úradníka po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.