Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15CoP-12-2023.pdf
PDF · 80.56 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoP/12/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Aleny Čakváriovej a členiek senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Patrície Železníkovej vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX a D. E. C., nar. XX.XX.XXXX, deti rodičov: matka – F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. X, H. a otec - D. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX/X/X, I., J., v konaní o návrhu otca na zvýšenie výživného pre maloleté deti, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 23.08.2022, č.k. 20P/68/2022-3, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava IV uznesením zo dňa 23.08.2022, č.k. 20P/68/2022-3 konanie o zvýšenie výživného na maloleté deti zastavil. O trovách konania rozhodol tak, žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 2 veta druhá Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1, čl. 3, č. 15, čl. 15 Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti, v znení Korigenda uverejneného v Úradnom vestníku EÚ dňa 18.05.2011 (ďalej len „Nariadenie o výživnom“), čl. 3 Haagskeho protokolu o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť schváleného rozhodnutím rady č. 2009/941/ES (ďalej len „Haagsky protokol“), § 161 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Konštatoval, že v predmetnej veci sa jedná o konanie s cudzím prvkom, nakoľko je nepochybné, že maloleté deti dlhodobo bývajú na území Rakúskej republiky, kde majú vytvorené stabilné zázemie, majú tam evidované svoje trvalé bydlisko, z čoho vyvodil záver o obvyklom pobyte maloletých detí v Rakúsku. Uviedol, že vzhľadom k týmto skutočnostiam je súd v zmysle Ústavy Slovenskej republiky povinný aplikovať právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré majú prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky. Uzavrel, že na danú vec sa vzťahuje Nariadenie o výživnom upravujúceho vzťahy na každý druh vyživovacej povinnosti vyplývajúcej z rodinných vzťahov. Čl. 3 Nariadenia o výživnom upravuje cezhraničnú právomoc súdov členských štátov, ako aj miestnu príslušnosť v rámci každého členského štátu a uvádza štyri druhy právomoci a príslušnosti súdov, ktoré sa uplatňujú alternatívne, bez hierarchie. Pri skúmaní podmienok, ktoré by mohli založiť právomoc súdu v Slovenskej republike na konanie vo veci zistil, že jediným súdom, ktorý má právomoc konať a rozhodnúť o návrhu otca na zvýšenie výživného je súd v Rakúsku. Jedine súd v Rakúsku spĺňa podmienky právomoci, pretože je súdom podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, t.j. maloletých detí (čl. 3 písm. b/). Zvyšné kritériá určenia právomoci (čl. 3 písm. a/, c/ a d/) sa netýkajú predmetu tohto konania a teda sa neuplatňujú. Dospejúc k záveru, že nemá právomoc na konanie vo veci, aplikoval ust. § 161 ods. 1, 2 CSP a konanie zastavil. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.
3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie otec, navrhujúc odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že právomoc slovenského súdu na konanie nemožno vylúčiť a takýto záver nemožno vyvodiť z Nariadenia o výživnom. Poukázal na to, že výživné na maloleté deti bolo naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. 28P/242/2016-68 zo dňa 20.04.2017, v ktorom konaní súd nevyslovil nedostatok právomoci konať o výživnom na maloleté deti.
4. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66 CMP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 385 ods. 1 CSP, dospejúc k záveru, že odvolanie otca je dôvodné.
5. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
6. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
7. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
8. Podľa čl. 7 ods. 2 druhej vety ústavného zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 1 ods. 1 Nariadenia o výživnom, sa toto nariadenie vzťahuje na vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva.
10. Podľa čl. 3 Nariadenia o výživnom, v znení Korigenda uverejneného v Úradnom vestníku Európskej únie dňa 18.05.2011, v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:
a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo
b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo
c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo
d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov.
11. Podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak, neboli splnené procesné podmienky.
12. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
13. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.
14. V predmetnej veci súd prvej inštancie zastavil konanie z dôvodu nedostatku právomoci.
15. Pod pojmom právomoc súdu sa vníma okruh otázok a právnych vzťahov, ktorých prejednanie a rozhodnutie patrí do kompetencie súdov. V právnom poriadku Slovenskej republiky je právomoc súdov
vymedzená v ust. § 3, 4 CSP, podľa ktorých súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. Zjednodušene možno povedať, že pojem právomoc predstavuje kompetenciu súdu určitú vec prejednať a rozhodnúť. Nedostatok právomoci spôsobuje vždy neodstrániteľnú vadu konania s nevyhnutným následkom vo forme uznesenia o zastavení konania.
16. Vzhľadom na fakt, že v danej veci ide o konanie s cudzím prvkom, pričom tak Slovenská republika ako i Rakúsko boli ku dňu začatia konania členskými štátmi Európskej Únie, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri skúmaní svojej právomoci na konanie v zmysle § 2 ods. 1 CMP v spojení § 161 ods. 1, 2 CSP správne aplikoval čl. 3 Nariadenia o výživnom, avšak jeho právne posúdenie, keď použil pre rozhodnutie čl. 3 písm. b/ a vylúčil aplikáciu čl. 3 písm. a/ nepovažoval za správne.
17. Treba uviesť, že čl. 3 písm. c/ a d/ Nariadenia o výživnom sa nevzťahujú na predmetné konanie, keďže sa nejedná o vec vyživovacej povinnosti, ktorá by bola spojená s konaním o rodičovských právach a povinnostiach, resp. o osobnom stave. V prejednávanom prípade pripadá teda do úvahy posúdenie otázky existencie, resp. neexistencie právomoci slovenského súdu spojenej s aplikáciou čl. 3 písm. a/, prípadne čl. 3 písm. b/ Nariadenia o výživnom. Nariadenie o výživnom je špecifickou právnou normou, ktorá umožňuje voľbu právomoci súdu na konanie pri uplatnení práva účastníka konania na rozhodovanie vo veci o výživnom (vrátane výživného na maloleté dieťa).
18. V prípade kritéria na určenie súdnej právomoci v zmysle čl. 3 písm. a/ Nariadenia o výživnom je obvyklý pobyt povinnej osoby, v tomto prípade matky. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vylúčil právomoc súdu na konanie podľa čl. 3 písm. a/ Nariadenia o výživnom bez udania akéhokoľvek dôvodu, a vychádzal z premisy, že otázka právomoci súdu na konanie je riešená výlučne podľa č. 3 písm. b/ Nariadenia o výživnom prihliadajúc výhradne na miesto obvyklého pobytu maloletých detí, ktoré je v Rakúsku.
19. Z obsahu spisu, ktorého súčasťou je opatrovanský spis maloletých detí (pripojené spisy Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 25P/135/2018 a 25P/242/2016) vyplýva, že maloleté deti, otec aj matka sú štátni príslušníci Slovenskej republiky, naposledy o výživnom na maloleté deti rozhodoval Okresný súd Bratislava IV. rozsudkom zo dňa 20.04.2017 č.k. 25P/242/2016-68. Už v tom čase žili maloleté deti s otcom v Rakúsku, na adrese A. XX/X/X, I., J. a navštevovali školské a predškolské zariadenia v I., pričom zdravotnú starostlivosť mali zabezpečenú na území Slovenskej republiky. Hoci sa javí, že otázka obvyklého pobytu maloletých detí nie je sporná, nakoľko tieto žijú v Rakúsku, kde podľa návrhu otca aj navštevujú školy, nie je zrejmé, či naďalej využívajú zdravotnú starostlivosť na území Slovenskej republiky a či sa tu nachádza aj ich ďalšie zázemie (krúžkové aktivity a pod.). V danej veci je však potrebné vziať do úvahy aj ďalšie okolnosti, a to skutočnosť zistenú odvolacím súdom, že nielen matka, ale aj otec pracuje na území Slovenskej republiky a je vedený v Registri Sociálnej poisťovne ako zamestnanec A.. E. K., B.. S ohľadom na uvedené okolnosti odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci pripadá do úvahy aplikácia ustanovenia čl. 3 písm. a/ Nariadenia o výživnom z dôvodu efektívnejšieho prístupu slovenského súdu k zisťovaniu zárobkových a majetkových pomerov rodičov, ktoré predstavujú v rámci dokazovania v konaní o zvýšenie výživného jednu z podstatných zložiek s poukazom na kritériá rozhodné pri určovaní výživného na maloleté dieťa, vrátane jeho zvýšenia, s poukazom na ust. § 62 a nasl. Zákona o rodine. Naviac rozhodovanie veci slovenským súdom zabezpečí aj hospodárnosť konania, nakoľko odpadne potreba ustanovenia tlmočníka v konaní. V neposlednom rade odvolací súd akceptoval požiadavku otca na prejednanie veci slovenským súdom, ktorý si zvolil na uplatnenie svojho práva.
20. Po zhrnutí vyššie uvedených záverov odvolací súd konštatuje, že neboli splnené podmienky na zastavenie konania z dôvodu nedostatku právomoci súdu prvej inštancie na konanie o zvýšenie výživného na maloleté deti a teda postupom súdu prvej inštancie došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože sa účastníkovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v civilnom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
21. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP zrušil a v zmysle ust. § 389 ods. 2 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie. Rovnako
zrušil uznesenie súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania s poukazom na ust. § 379 písm. a/ CSP.
22. V zmysle ust. § 391 ods. 3 CSP odvolací súd udáva, že súd prvej inštancii bude povinný pokračovať v konaní o návrhu otca na zvýšenie výživného, vo veci vykonať dokazovanie, rozhodnúť na základe vykonaného dokazovania a kritérií určovania/zvýšenia výživného podľa § 62 a nasl. Zákona o rodine a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.
23. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým konanie končí ( § 52, § 58 CMP).
24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).