Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8To/32/2019

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Kučeru, sudcov JUDr. Daniely Mitterpákovej a JUDr. Martina Michalanského v trestnej veci proti obžalovanému O. S. pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. a iné, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Trebišov sp. zn. zo dňa 2. 10. 2018 na verejnom zasadnutí konanom v Košiciach dňa 3. júna 2019 takto

rozhodol:

Podľa z a m i e t a odvolanie prokurátora.

odôvodnenie:

Okresný súd Trebišov rozsudkom sp. zn. zo dňa 2. 10. 2018 podľa oslobodil obžalovaného spod obžaloby prokurátora pre zločin porušovania domovej slobody podľa , , Tr. zák. s poukazom na Tr. zák., ktorý mal spáchať na tom skutkovom základe, že

dňa 18. 11. 2017 v čase okolo 12.30 hod. došiel k rodinnému domu č. X/XX na ulici P. v obci R., kde podišiel k dvojkrídlovej kovovej bráne, zabezpečenej v jej strednej časti hore lankom od bicykla, ktoré bolo v tom čase uzamknuté, túto preskočil a takýmto spôsobom prekonaním prekážky, ktorej účelom bolo zabrániť vniknutiu, sa dostal na dvor uvedeného rodinného domu, po prejdení vzdialenosti asi do polovičky dvora sa stretol s poškodenou C. L., nar. XX. XX. XXXX, ktorá ho vyzvala, aby opustil pozemok jej rodinného domu, čo on nerešpektoval a po tom, čo sa vrátil k bráne rodinného domu, zvesil z pántov ľavé krídlo dvojkrídlovej brány, následne sa opäť pobral cez dvor smerom s poškodeným E. L., nar. XX. XX. XXXX, ktorý ho výslovne žiadal, aby opustil jeho pozemok a až po slovnej potýčke s poškodeným odišiel z dvora rodinného domu, pričom uvedeným konaním poškodeným nespôsobil škodu na majetku,“

pretože skutok nie je trestným činom

Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie prokurátor priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa 2. 10. 2018. V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že okresný súd nezistil správne a úplne skutkový stav veci a pochybil v tom, že neuznal obžalovaného O. S. za vinného zo spáchania skutku obžaloby, ktorý bol právne kvalifikovaný ako zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona. Súd svoje rozhodnutie, čo sa týka oslobodenia obžalovaného spod skutku obžaloby, v podstate odôvodnil tým, že po vykonanom dokazovaní v rámci hlavného pojednávania nepochybne vyplynulo, že obžalovaný v inkriminovaný deň skutočne preskočil oplotenie rodinného domu poškodených a vstúpil na pozemok poškodených, pričom obžalovaný nepopiera toto konanie, no nevidí v tomto svojom konaní trestný čin. Z konania obžalovaného jednoznačne podľa názoru súdu vyplýva, že mal snahu vidieť svoju dcéru Emu, ktorá v tom čase, teda v čase spáchania skutku, bola u svojich starých rodičov v obci R.. Obžalovaný spoločne so svojou matkou telefonicky kontaktoval poškodených, ktorí im mali povedať, že po malú Emu síce prísť môžu, avšak túto im nedajú, nakoľko je chorá. Podľa názoru

súdu takýto postoj poškodených - manželov L. je neakceptovateľný. V uvedenej dobe neboli rodičovské práva medzi obžalovaným a jeho vtedajšou manželkou nijakým spôsobom upravené, a teda zákonné práva obžalovaného ako otca maloletej dcéry Emy mu nemožno podľa názoru súdu odopierať. Súd v odôvodnení ďalej uvádza, že práve konanie poškodených, kedy odmietli obžalovanému ako zákonnému otcovi maloletej vidieť ju, resp. vziať ju so sebou, je v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte neprípustné a neakceptovateľné. Postoj poškodených L., v rámci ktorého uviedli, že obžalovanému maloletú Emu nedajú, lebo je chorá, je podľa názoru súdu zarážajúci, pretože obžalovaný mal plné právo, nielen vidieť svoju dcéru, ktorá bola v tom čase u poškodených, ale dokonca ju vziať do svojej starostlivosti. Preto podľa názoru súdu je úplne pochopiteľné, že ak nikto neotváral a ani nikto nedvíhal telefón, mal strach o zdravie a o stav svojej dcéry, a preto sa rozhodol preskočiť bránu rodinného domu a ísť sa presvedčiť o tom, či je jeho dcéra v poriadku. Toto mu umožnené nebolo a z dôvodu, aby mal pri tejto konfrontácii so svokrovcami svedka, zvesil jedno krídlo brány oplotenia, aby jeho matka mohla taktiež vstúpiť na pozemok. Súd je toho názoru, že nie každé preskočenie oplotenia alebo vstup na pozemok niekoho iného, je možné charakterizovať ako trestný čin. Podľa názoru súdu zákonodarca mal na mysli úplne iné prípady neoprávneného vniknutia do obydlia alebo neoprávneného zotrvania na pozemku iného, ako v tomto prípade. V konaní obžalovaného absentuje subjektívna stránka, teda úmyselné zavinenie dopustiť sa zločinu. V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že skutok, pre ktorý bol obžalovaný trestne stíhaný a pre ktorý naň bola podaná obžaloba, nie je trestným činom, a preto ho súd podľa v celom rozsahu oslobodil.

Prokurátor v danej veci po preskúmaní rozsudku a hlavne odôvodnenia rozsudku okresného súdu sa s týmto nestotožňuje a zastáva názor, že obžalovaný O. S. svojím konaním uvedeným v skutku obžaloby naplnil tak po objektívnej, ako aj po subjektívnej stránke všetky pojmové znaky zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona. Okresný súd nesprávne a nedostatočne vyhodnotil dôkazy, ktoré boli v rámci prípravného konania zabezpečené a vykonané na hlavnom pojednávaní. Má zato, že trestná činnosť obžalovaného bola dostatočným spôsobom preukázaná tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní na okresnom súde, najmä výpoveďou poškodených E. L. a C. L., ktorí zotrvali na svojich výpovediach z prípravného konania v celom rozsahu, pričom uviedli, že obžalovaného do svojho domu, resp. na pozemok nevolali, nechceli, aby tam zotrval, čo dali aj patrične najavo, keď obžalovaného poškodený E. L. vyzval, aby jeho pozemok opustil. Obžalovaný taktiež zvesil bránu z pántov, a to jedno krídlo, ktoré dal nabok, kde s obžalovaným mali aj slovnú výmenu názorov, pričom tento začal vrieskať, nadávať, kričal na poškodeného a nadával mu do opilcov. Poškodený E. L. uviedol, že pozemok okolo rodinného domu je riadne oplotený, vstup na pozemok tvorí malá bránička, ktorá sa zatvára na zámok FAB a široká dvojkrídlová brána, ktorá sa zamyká v hornej časti na bicyklovú kladku, pričom oba zámky boli v tom čase uzamknuté. Taktiež uviedol, že matka obžalovaného H. S. stála pri bráne a na dvor vstúpila len po odstránení brány obžalovaným, avšak s jej prítomnosťou nemali žiadny problém, ale výslovne si neželal, aby obžalovaný O. S. prišiel na pozemok alebo aby prišiel do domu. Obžalovaný odkedy boli s ich dcérou v rozvodovom konaní u nich deti nikdy nenavštevoval, chodievala k nim svatka H. S., pretože s ňou sa vedeli riadne dohodnúť. Po deti obžalovaný chodieval až po tom, čo sa telefonicky dohodol s ich dcérou, pričom vtedy zazvonil na zvonček, stál pri bráne a čakal na deti, pričom neurobil ani krok do dvora. Ďalej uviedol, že nie je možné absolútne sa stotožniť ani s vysloveným názorom okresného súdu, keď vo svojom rozsudku uvádza, že konanie obžalovaného možno charakterizovať ako blízko hraničiace s okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť činu, konkrétne s krajnou núdzou podľa Tr. zákona, nakoľko je možné konštatovať, že obžalovaný odvracal nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému , teda zdravie jeho dcéry. Takáto interpretácia ustanovenia Tr. zákona (krajná núdza) je absolútne v rozpore so súdnou praxou, ako aj platnou judikatúrou, nakoľko obžalovaný nemohol odvracať nebezpečenstvo priamo hroziace, pretože maloletá Ema bola v opatere svojich starých rodičov, pričom takáto interpretácia vyššie uvedeného ustanovenia je nad rámec toho, ako to mal na mysli zákonodarca.

Taktiež sa nestotožňuje s názorom súdu pri tvrdení, že zákonodarca mal na mysli úplne iné prípady zločinu porušovania domovej slobody, kedy v prevažnej miere tento trestný čin je prostriedkom iného trestného činu, najmä krádeže, lúpeže a podobne a v praxi sa najčastejšie pácha pod zámienkou prevažne majetkového prospechu. Zastáva názor, že tento trestný čin môže byť a aj je páchaný vo veľkej miere ako trestný čin samostatný, bez súbehu s iným trestným činom. Konanie obžalovaného je neospravedlniteľné, pretože na dvore rodinného domu poškodených nemal čo hľadať, bol viackrát

vyzvaný poškodeným E. L., aby pozemok opustil, avšak tieto výzvy ignoroval a práve preto jeho konanie napĺňa všetky zákonné znaky žalovaného zločinu.

S poukazom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Košiciach zrušil podľa , , napadnutý rozsudok okresného súdu, čo do oslobodzujúceho výroku súdu a vec v súlade s ustanovením vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Obžalovaný sa k odvolaniu prokurátora vyjadril prostredníctvom svojho obhajcu a uviedol, že skutkový stav bol súdom prvého stupňa správne zistený. V čase skutku neboli rodičovské práva nijako upravené. Rovnaké práva k maloletej U. S. mala matka, aj otec - obžalovaný. V deň skutku matka obvineného H. S. telefonicky kontaktovať poškodených manželov L., nakoľko vedela, že vnučka jej Ema sa v tom čase mala nachádzať u nich. Manželia L. v telefonickom rozhovore odmietli umožniť kontakt vnučky so starou mamou H. S. a obžalovaným, odôvodňovali to údajnou chorobou vnučky. Na to sa H. S. a obvinený rozhodli autom ísť do R. k poškodeným, pokúsiť sa aspoň o nejaký kontakt s vnučkou/dcérou Emou, ktorú už navyše dlho nevideli. Po príchode zvonili na zvonček na vonkajšej bráne poškodených, no nik nereagoval. Rovnako nik nereagoval ani na telefonické volania manželom L.. Preto sa obžalovaný rozhodol sa vojsť do dvora poškodených, nie však v úmysle porušiť ich domovú slobodu. Mal dôvodnú obavu o zdravie 3-ročnej dcéry, ktorá mala byť v dome. Potreboval preveriť, či je s dcérou Emou všetko v poriadku. Jeho konanie malo charakter konania v krajnej núdzi plne v súlade s ods. . Musel nejakým spôsobom vojsť na pozemok poškodených a zistiť čo je s dcérou. Konal aj s vedomím, že v minulosti na pozemok svokrovcom bežne chodil a dovtedy mu nebol zakázaný. Keď obžalovanému poškodení povedali, aby ich pozemok opustil, tak to urobil. Po celý čas obžalovaný nevstúpil do domu. Obžalovaný na mieste vyčkal na príchod polície spolu so svojou matkou H. S.. Obhajoba má za to, že nie je naplnená subjektívna stránka žalovaného zločinu porušovania domovej slobody. Obžalovaný nemal v úmysle spáchať zločin porušovania domovej slobody, ani inak spôsobiť ujmu poškodeným. Jeho úmysel smeroval výlučne k ochrane dcéry.

Obžalovaný má za to, že prvostupňový súd správne a dostatočne vyhodnotil vykonané dôkazy, správne rozhodol a preto podľa odvolaciemu súdu navrhol zamietnuť odvolanie prokurátora ako nedôvodné. Poškodení k písomnému vyjadreniu obžalovaného uviedli, že E. L. v telefonickom rozhovore s H. S. tejto povedal, že môže prísť k vnučke Eme, ale že jej ju nedajú, nakoľko vnučka Ema bola chorá a mala teploty. Ďalej uviedli, že O. S. od roku 2002 zakazoval svojej bývalej manželke Petre, aby dávala deti bez jeho vedomia jeho matke H. S.. Odôvodňoval to tým, že je tam špina a zdementnejú tam a jeho otec pod vplyvom alkoholu bol agresívny. O. S. nikdy neprejavoval záujem o deti a v čase keď boli s už bývalou manželkou v rozvodovom konaní, aj vtedy zobral deti len na popud svojej matky, ktorá s nimi chcela byť, nakoľko on ich odviezol do Olšovian, nechal ich svojej matke a odišiel preč. Po zazvonení zvončekom na bráne C. L. do pár sekúnd zobrala kľúče a išla otvoriť bránu, pričom keď vyšla na schody zistila, že O. S. je už v polovičke dvora. Nie je pravdou, že O. a H. im opakovane telefonicky volali a nikto im nedvíhal telefón. Takisto nie je pravdou, že mal dovolené vstupovať na pozemok. Na pozemok mu zakázali vstúpiť 26. 5. 2017, keď fyzicky napadol ich dcéru Petru. Po tomto zákaze menovaný chodil pre deti a vracal ich, pričom nikdy nevstúpil na pozemok, ale čakal pred bránou.

Obžalovaný sa prostredníctvom svojho obhajcu vyjadril k vyjadreniu poškodených v tom smere, že poškodení vo svojom vyjadrení zväčša len zopakovali niektoré zo svojich skutkových tvrdení. S týmito skutkovými tvrdeniami sa vysporiadal prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Je to tak hlavne čo sa týka telefonátov, zvesenia brány a verbálneho konfliktu. Tvrdenia poškodených o nezáujme otca o deti, o „špine a zdementnení detí" u rodičov otca, obžalovaný rozhodne popiera. V čase skutku neboli rodičovské práva nijako upravené. Rovnaké práva k maloletej U. S. mala matka, aj otec - obžalovaný O. S.. Starí rodičia z jednej alebo z druhej strany nemali viac práv k deťom ako rovnocenní rodičia detí. Právne vzaté - práve poškodení obmedzovali obžalovaného vo výkone rodičovských práv. Obžalovaný zotrváva na tom, že po príchode on a jeho matka zvonili na zvonček na vonkajšej bráne poškodených, no nik nereagoval. Zotrval na svojich prednesoch a písomných podaniach.

Obhajoba má za to, že nie je naplnená subjektívna stránka obžalovaného zločinu porušovania domovej slobody. Obžalovaný nemal v úmysle spáchať zločin porušovania domovej slobody, ani inak spôsobiť

ujmu poškodeným. Má za to, že prvostupňový súd správne a dostatočne vyhodnotil vykonané dôkazy a správne rozhodol. Zotrval na svojich prednesoch a písomných podaniach. Na verejnom zasadnutí konanom dňa 3. 6. 2019 krajský prokurátor zotrval na podanom odvolaní, ktoré modifikoval v tom smere, že poukázal na vykonané dokazovanie, na samotné konanie obžalovaného a aj na okolnosť, že obžalovaný vlastne čakal po skutku na príchod hliadky a podroboval sa úkonom privolanej hliadky PZ SR. Krajský prokurátor na základe komplexného vyhodnotenia konania obžalovaného v rámci záverečného návrhu navrhol, že v danom prípade netreba posudzovať konanie obžalovaného ako trestný čin, ale len ako priestupok a preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie s vysloveným právnym názorom, že je potrebné konanie kvalifikovať len ako priestupok. Obhajca na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní zotrval na podaných vyjadreniach, poukázal na úmysel obžalovaného, ktorý nesmeroval k porušovaniu domovej slobody, ale k ochrane oprávnených záujmov dcéry. Poukázal na skutočnosti, ktoré v ten deň keď sa mal stať skutok, boli obžalovanému známe. Konanie sa dopustil preto, že chcel mať istotu, čo je s jeho dcérou, aký je jej zdravotný stav. Obhajca ďalej poukázal na terajší stav s tým, že obžalovaný žije a pracuje v Bratislave, pričom rozvodové konanie prebehlo právoplatne, deti sú zverené do starostlivosti matky a súčasne prebieha konanie o úprave práv a styku na čas do rozvodu, ktoré nie je právoplatne skončené. Na podklade takto podaného odvolania odvolací súd v zmysle ustanovenia preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením a dospel tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením okresný súd jasne a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne zaoberal aj obhajobou obžalovaného.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal žiadne pochybnosti o závere okresného súdu, ako aj právneho názoru okresného súdu, že žalovaný skutok nie je trestným činom.

Krajský súd v prvom rade poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok () a v zmysle tohto právneho názoru krajský súd tak v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny rozbor a právny záver okresného súdu o vine obžalovaného.

Krajský súd v prvom rade konštatuje, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné dôkazy a vykonané dôkazy vzájomne a aj jednotlivo zákonným spôsobom vyhodnotil. V podrobnostiach krajský súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie jednotlivých výpovedí ako obžalovaného, a poškodených, tak aj svedkov, ktoré okresný súd veľmi podrobne rozviedol v napadnutom rozsudku.

Z vykonaného dokazovania podľa názoru okresného súdu bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že obžalovaný nešiel na pozemok, resp. do domu poškodených s úmyslom neoprávnene sa na pozemku alebo v dome zdržiavať, ale podľa názoru okresného súdu obžalovaný sa skutku dopustil preto, že mal „snahu“ vidieť svoju dcéru Emu, ktorá v tom čase bola u starých rodičov v obci R.. V konaní bolo potvrdené, že obžalovaný so svojou matkou kontaktoval poškodených, ktorí im mali povedať, že obžalovaný so svojou matkou môžu prísť, no malú Emu ju nevydajú, nakoľko je chorá. V čase skutku neboli rodičovské práva medzi obžalovaným a vtedajšou manželkou zákonným spôsobom upravené a teda podľa názoru okresného súdu zákonné právo obžalovaného ako otca maloletej mu nemožno odopierať. Okresný súd poukázal na konanie poškodených, ktorí odmietli obžalovanému ako zákonnému otcovi maloletej Emy „vidieť“ ju, resp. vziať ju so sebou, čo je pro naturo okresného súdu neprípustné a neakceptovateľné.

Okresný súd vzhľadom k takémuto zistenému skutkovému stavu vyvodil záver, že po príchode obžalovaného k domu poškodených, keď nikto neotváral, ten sa síce na popud svojej matky rozhodol preskočiť bránu rodinného domu a následne zvesil aj jedno krídlo oplotenia, aby jeho matka mohla tiež vstúpiť na pozemok, čo však vzhľadom k vzniknutej situácie nemožno kvalifikovať, že by obžalovaný konal v úmysle spáchať trestný čin, za ktorý bol žalovaný.

S týmto právnym názorom okresného súdu a aj so zisteným skutkovým stavom sa v celom rozsahu stotožnil aj krajský súd a v podstate v rámci odvolacieho konania aj krajský prokurátor, pretože odvolací súd zhodne dospel k záveru, že v konaní obžalovaného z hľadiska subjektívnej stránky posudzovania trestných činov chýbal úmysel obžalovaného vyžadujúci sa vo forme priameho a nepriameho úmyslu podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 Tr. zák., § 130 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.

K samotnému návrhu krajského prokurátora, ktorý modifikoval odvolanie okresného prokurátora vo vzťahu k zrušeniu napadnutého rozsudku so záverom, aby okresný súd po zrušení veci konal s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, že ide o priestupok, krajský súd dospel k nasledovnému záveru :

Krajský súd neakceptoval tento zmenený návrh krajského prokurátora o zmene právnej kvalifikácie na konanie, ktoré bolo potrebné posudzovať ako priestupok a pri tomto svojom právnom názore vychádzal z celkového konania obžalovaného, okolnosti, za ktorých sa dopustil obžalovaný tohto skutku, ako aj súčasného stavu a to rodinného, kedy bolo preukázané, že obžalovaný t. č. už žije a pracuje v Bratislave a vlastné rodičovské práva k maloletým deťom sú upravované všeobecným súdom. Tu krajský súd poukazuje na rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 7. 9. 2018, z ktorého vyplýva, že manželstvo obžalovaného a jeho manželky bolo rozvedené a súd schválil rodičovskú dohodu vo vzťahu k maloletému Daliborovi, maloletému Patrikovi, maloletému Jakubovi a maloletej Eme na čas po rozvode a maloleté deti boli zverené do osobnej starostlivosti matky a zároveň vo výroku bolo upravené výživné na maloletých. Súčasťou výroku o rozvode a zverenie detí a úprave výživného bol aj výrok, že styk otca s maloletými deťmi sa neupravuje.

Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom k zisteným skutočnostiam, že v súčasnej dobe podľa vyjadrenia obžalovaného prebieha aj konanie o úprave styku, pričom ostatné výroky, t. j. výrok o rozvode, o zverenie maloletých detí, ako aj o úprave výživného sú právoplatné, nebolo potrebné postupovať tak, ako to navrhol krajský prokurátor a postúpiť skutok na ďalšie konanie a rozhodnutie príslušnému orgánu. Podľa názoru odvolacieho súdu samotné vyriešenie rodinných a osobných pomerov obžalovaného k maloletým deťom, ako aj celková dĺžka konania pre skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný, je dostačujúce.

Obžalovaný si musí uvedomiť, že akékoľvek konanie obdobného charakteru pri úprave a po úprave styku, resp. počas úpravy styku k maloletým deťom môže vykonávať vždy len zákonným spôsobom určujúcim mu civilným rozsudkom.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.