Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_18C-64-2006.pdf
PDF · 136.36 KB
Case nature
Area
Subarea
18C/64/2006
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I pred sudkyňou JUDr. Danou Káčerovou v právnej veci žalobcu: C. C., G. V. XX.X.XXXX, K. C. Č.. XX, XXX XX Bratislava, zastúpeného: JUDr. Viera Klíčová, bytom Budovateľská č.27, 821 08 Bratislava proti žalovanému: Bytové družstvo "Centrum" v Bratislave, so sídlom Záhradnícka č. 25, 811 07 Bratislava, IČO: 176 834, zastúpeného JUDr. Dušan Jovankovič, advokát, adresa na doručovanie Doležalova č.5, 821 04 Bratislava o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o zaplatenie náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru v sume 24.186,62 € brutto takto
rozhodol:
Súd určuje, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 26.4.2006, ktorú žalovaný doručil žalobcovi je neplatná. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného končí dňom právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že nemožno spravodlivo požadovať, aby žalovaný žalobcu naďalej zamestnával.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru v sume 1.546,- € brutto, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Súd žalobu vo zvyšku uplatneného mzdového nároku titulom neplatne skončeného pracovného pomeru zamieta.
Súd žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania sto percent (100 %).
Žalovaný je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava I súdny poplatok v sume 192,- € , v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 18.8.2006 žiadal, aby súd učil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 26.4.2006, ktorú žalovaný doručil žalobcovi je neplatná. Zároveň sa domáhal určenia, že jeho pracovný pomer u žalovaného, založený uzavretím pracovnej zmluvy dňa 4.7.1996, naďalej trvá.
Žalobca žalobu odôvodnil na tom skutkovom základe, že uzavretím pracovnej zmluvy dňa 4.7.1996 bol založený pracovný pomer u žalovaného, ktorý vznikol dňa 4.7.1996, ktorý deň bol dohodnutý ako deň nástupu do práce. Žalobca u žalovaného vykonával práce upratovača - domovníka. Miestom výkonu práce bol bytový dom na C. F. Č..XX-XX Z. K., pracovná doba bola dohodnutá na 30 hodím týždenne, mesačná mzda bola dohodnutá na sumu 3.000,- Sk. Žalobca v žalobe konštatoval, že prácu odo dňa vzniku pracovného pomeru vykonával svedomito a zodpovedne, čoho dôkazom bola spokojnosť nájomcov, resp. vlastníkov bytov v bytovom dome na C. F. Č..XX-XX Z. K..
Žalovaný dňa 27.4.2006 (správne mal byť uvedený dátum dňa 28.4.2006, viď odôvodnenie rozsudku) doručil žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru, v zmysle ustanovenia § 63 ods. b/ Zákonníka práce s poukázaním na platný Organizačný poriadok žalovaného. Výpovedná doba začala plynúť dňom 1.5.2006 a pracovný pomer mal skončiť dňom 31.7.2006.
Žalobca žalovanému listom zo dňa 13.7.2006 oznámil, že nesúhlasí s výpoveďou a trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával.
Žalobca výpoveď z pracovného pomeru považuje za neplatnú z dôvodu, že nebola podpísaná žalovaným, v súlade s výpisom z Obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I tak, že by ju okrem predsedu podpísal aj jeden z podpredsedov.
Výpoveď žalobca považoval za neplatnú aj z dôvodu, že nebol výpovedný dôvod presne a jednoznačne formulovaný. Žalovaný vo výpovedi uviedol, že ukončuje so žalobcom pracovný pomer v súlade s ustanovením § 63 ods. b/ Zákonníka práce. Z takto formulovaného znenia výpovede nie je jednoznačne zrejmé, či žalovaný mal na mysli dôvod výpovede podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce alebo podľa ustanovenia § 63 ods. 2, písmena b/ Zákonníka práce.
Pokiaľ by žalovaný ukončil pracovný pomer so žalobcom, v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce, z dôvodu nadbytočnosti žalobcu ako zamestnanca prijatím organizačnej zmeny žalovaným, nebola dodržaná podmienka písomného rozhodnutia zamestnávateľa, resp. jeho príslušného orgánu o prijatí organizačnej zmeny, na základe ktorej by sa žalobca stal nadbytočným zamestnancom.
Ak by žalovaný so žalobcom ukončil pracovný pomer v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2, písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že žalobca ako zamestnanec by nebol ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú by mu žalovaný ako zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, tak takýto výpovedný dôvod nebol naplnený. Žalovaný žalobcovi neponúkol žiadnu inú vhodnú prácu v mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce. Žalovaný vo výpovedi uviedol, že nemá možnosť žalobcovi ponúknuť inú primeranú náhradnú prácu.
2. Žalobca súdu, spolu so žalobou, doručil listinné dôkazy - pracovnú zmluvu na vedľajší pracovný pomer uzatvorenú so žalovaným dňa 4.7.1996; listinný dôkaz s označením ukončenie pracovného pomeru zo dňa 26.4.2006; list žalobu zo dňa 13.7.2006 doručený žalovanému, ktorým žalovanému oznámil, že nesúhlasí so skončením pracovného pomeru výpoveďou; výpis z Obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I.
3. Žalovaný súdu dňa 13.12.2006 doručil písomné vyjadrenie k obsahu žaloby, v zmysle ktorého žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že mal za to, že so žalobcom pracovný pomer skončil platne.
V písomnom vyjadrení žalovaný uviedol, že pracovný pomer so žalobcom ukončil v zmysle ustanovenia § 63 ods.1, písm. b/ Zákonníka práce s poukázaním na platný Organizačný poriadok žalovaného. Pracovný pomer so žalobcom žalovaný ukončil z dôvodu nadbytočnosti. Žalovaný žalobcovi oznámil, že nemá možnosť ponúknuť mu inú vhodnú prácu.
Žalovaný zastával názor, že výpoveď z pracovného pomeru bola podpísaná predsedom družstva, ktorý je ako vedúci organizácie oprávnený robiť v jej mene právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle Zákonníka práce a Pracovného poriadku žalovaného. Ide o konanie smerom dovnútra organizácie, ktoré nemožno zamieňať s konaním navonok, voči tretím osobám.
4. Žalovaný súdu spolu s vyjadrením k žalobe doručil listinné dôkazy - pracovnú zmluvu na vedľajší pracovný pomer uzatvorenú so žalobcom dňa 4.7.1996; listinný dôkaz s označením pracovné povinnosti : domovník - upratovač zo dňa 4.7.1996 podpísaný žalobcom; pracovnú náplň žalobcu zo dňa 1.10.2000; dohodu o zmene pracovnej zmluvy uzavretú stranami sporu dňa 24.10.2001; dohodu o zmene pracovnej zmluvy uzavretú stranami sporu dňa 30.9.2004; mzdový list žalobcu za rok 2006; Organizačný poriadok žalovaného; Pracovný poriadok žalovaného.
5. Súd vo veci rozhodol rozsudkom dňa 12.6.2007, ktorým učil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 26.4.2006 je neplatná, vo zvyšku žalobu zamietol.
6. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2Co 211/2009-113 zo dňa 3.2.2010 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
7. Prvoinštančný súd rozsudkom č.k. 18C 64/2006-192 zo dňa 9.12.2010 žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
8. Odvolací súd uznesením č. k. 2Co 154/2011-227 zo dňa 26.9.2012 opäť rozsudok súdu prvej inštancie zrušil.
Odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba je tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov. Výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ, uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť (§ 62 ods. l, 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania výpovede). Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo, ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával (§ 79 ods. l veta prvá Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania výpovede). Odvolací súd konštatoval, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného v čase doručenia výpovede trval viac ako 5 rokov, (a teda trojmesačná) výpovedná doba začala plynúť dňa 1.5.2006 (prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede /27.4.2006/) a skončila sa uplynutím posledného dňa mesiaca júl 2006 (31.7.2006). Prekluzívna dvojmesačná lehota na uplatnenie práva na súde začala tak žalobcovi plynúť až dňa 1.8.2006 a uplynula dňom 30.9.2006 (§ 77 Zákonníka práce). Žalobca sa domáha ochrany na súde (určenia, že výpoveď je neplatná a že jeho pracovný pomer trvá ďalej) dňa 18.8.2006, kedy podal žalobu na súd prvej inštancie. Stalo sa tak nepochybne včas. Odvolací súd konštatoval, že tieto právne skutočnosti boli známe už súdu prvej inštancie. Vyvodil však z nich nesprávne skutkové závery vedúce potom k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (v poradí v druhom rozsudku). Odvolací súd uviedol, že súd pochybil, keď vyslovil, že žalobca sa domáha ochrany na súde po uplynutí prekluzívnej dvojmesačnej lehoty, ako aj v tom, keď uvádzal, že žalobca na určení, že jeho pracovný pomer u odporcu naďalej trvá, nepreukázal naliehavý právny záujem podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (určenie, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná, že pracovný pomer trvá, vo výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ako aj vo výroku o náhrade trov konania) zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. l písm. h/, ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd uviedol, že sa nemohol zaoberať vecnou stránkou nárokov žalobcu, keďže sa ňou nezaoberal súd prvej inštancie. V opačnom prípade by odvolací súd odňal stranám sporu možnosť konať pred súdom. Odvolací súd však uviedol, že priamo zo zákona vyplýva (§ 79 ods. l veta prvá Zákonníka práce), že v prípade, ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, ako je tomu v prejednávanej veci, jeho pracovný pomer sa nekončí a zostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 47 Zákonníka práce. Výnimkou je, ak súd rozhodne, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Naliehavý právny záujem zamestnanec (pri určení, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, že jeho pracovný pomer trvá), ale ani zamestnávateľ (v určení, že nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby zamestnanca ďalej zamestnával) nemusí preukazovať. Totiž ich nároky vyplývajú priamo zo Zákonníka práce (ako lex specialis). V tomto prípade Občiansky súdny poriadok (aktuálne Civilný sporový poriadok) je zákonom lex generalis. (Lex specialis derogat legi generali.) Nebol preto daný zákonný dôvod vyžadovať od žalobcu preukazovanie naliehavého právneho záujmu podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p., a teda ani vyrúbenie súdneho poplatku z predmetu konania žalobcovi (ani len sčasti). Žalobca požíva osobné oslobodenie od súdnych poplatkov zo všetkých nárokov vyplývajúcich z neplatného rozviazania pracovného pomeru (§ 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov).
Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), je povinný konať za aktívnej účasti strán sporu o nárokoch žalobcu vo veci samej. Bude vychádzať zo skutočností už zo spisu známych, príp. vykoná, doplní dokazovanie. O nárokoch žalobcu opätovne rozhodne (vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie. 9. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 149 CSP). Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 1,2 CSP). Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (§ 151 ods. 1,2 CSP). Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo, so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP). Zamestnanec môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú (§ 320). 10. Súd na základe listinných dôkazov, z výsluchu strán sporu a v zmysle citovaného uznesenia odvolacieho súdu považoval za nesporné, že vedľajší pracovný pomer medzi stranami sporu bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 4.7.1996 na dobu neurčitú, vznikol dňa 4.7.1996, ktorý bol dohodnutý ako deň nástupu žalobcu do práce, týždenná pracovná doba bola dohodnutá na 30 hodín. Žalovaný výpoveďou zo dňa 26.4.2006 rozviazal so žalobcom pracovný pomer podľa ustanovenia § 63 písm. b/ Zákonníka práce. Trojmesačná výpovedná doba začala plynúť dňom 1.5.2006, pracovný pomer mal skončiť ku dňu 31.7.2006; výpoveď bola účinne doručená žalobcovi dňa 28.4.2006 a nie 27.4.2006 ako uvádza žalobca v žalobe. Dátum doručenia mal súd preukázaný z obsahu doručenky zo zásielky, obsahom ktorej bola výpoveď z pracovného pomeru doručovaná žalobcovi (č. l. 140 spisu). Žalobca listom zo dňa 13.7.2006, doručeným žalovanému dňa 14.7.2006 oznámil žalovanému, že výpoveď považuje za neplatnú, trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, pretože pracovný pomer trvá. Žalobca doručil súdu v prekluzívnej dvojmesačnej lehote dňa 18.8.2006 žalobu o určenie, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 26.4.2006 je neplatná, pracovný pomer vzniknutý na základe pracovnej zmluvy zo dňa 4.7.1996 naďalej trvá. 11. Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával (§ 79 ods. l veta prvá Zákonníka práce v znení účinnom v čase dania výpovede). Žalobca sa domáha ochrany na súde (určenia, že výpoveď je neplatná a že jeho pracovný pomer u žalovaného trvá ďalej, ako aj nároku na náhradu mzdy samostatným podaním zo dňa 20.5.2016 doručeným súdu dňa 25.5.2016, doplneným písomným podaním zo dňa 23.4.2018, v zmysle ktorého súd pripustil zmenu petitu žaloby uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 25.4.2018). 12. Súd teda na základe toho, že žalobca žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou doručil včas, skúmal platnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou doručovanou žalovaným žalobcovi. 13. Vedľajší pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným bol založený uzavretím pracovnej zmluvy, ktorú mohol podpísať za žalovaného jeho štatutárny zástupca z dôvodu, že síce Zákonník práce v ustanovení § 42 ods.1 ustanovuje, že pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, no nie je tu dodatok v zmysle ustanovenia § 17 Zákonníka práce, podľa ktorého by nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy zakladalo jej neplatnosť. Preto je v pracovnoprávnej teórii možné založiť pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom bez vypracovania písomnej pracovnej zmluvy aj konkludentne - začatím prideľovania práce. 14. Pri ukončení pracovného pomeru však Zákonník práce vo vzťahu k výpovedi, ktorou zamestnávateľ ukončuje pracovný pomer so zamestnancom určuje, pod sankciou neplatnosti (§ 17 ods. 2 ZP), že musí mať písomnú formu, musí byť doručená zamestnancovi, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v Zákonníku práce, výpovedný dôvod musí byť riadne vyšpecifikovaný tak, aby nebol zameniteľný s iným výpovedným dôvodom, dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Výpoveď musí byť podpísaná štatutárnym orgánom zamestnávateľa, v prípade, že u zamestnávateľa pôsobí odborová organizácia je potrebné, aby výpoveď pred jej doručením zamestnancovi bola so zástupcami zamestnancov prerokovaná. Súd vo vzťahu k podmienke prerokovania výpovede doručovanej zamestnávateľom zamestnancovi so zástupcami zamestnancov uvádza, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že u žalovaného nepôsobia zástupcovia zamestnancov, s ktorými bol povinný žalovaný výpoveď vopred pred jej doručením žalobcovi prerokovať. Teda túto podmienku zakotvenú v ustanovení § 74 Zákonníka práce žalovaný splniť nemohol. 15. Súd na základe vykonaného dokazovania má jednoznačne za preukázané, že žalovaný so žalobcom pracovný pomer skončil neplatne. Na právny vzťah založený stranami sporu uzavretím pracovnej zmluvy súd nemohol aplikovať ustanovenie § 49 ods. 6 Zákonníka práce z dôvodu, že rozsah pracovného času bol dohodnutý na 30 hodín týždenne. Výpoveď zo dňa 26.4.2006 síce bola vyhotovená v písomnej forme, no nebola podpísaná štatutárnym orgánom žalovaného. Za žalovaného, podľa výpisu z Obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I platného a účinného v rozhodnom období v prípade, že pre právne úkony je predpísaná písomná forma, podpisuje tieto právne úkony za družstvo (žalovaného) predseda a jeden z podpredsedov, prípadne v čase neprítomnosti predsedu ho zastupuje podpredseda určený predstavenstvom, resp. iný člen predstavenstva v poradí určenom predstavenstvom. Pre výpoveď Zákonník práce v ustanovení § 61 ods.1, vo vete druhej určuje pod sankciou neplatnosti písomnú formu, teda výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 26.4.2006 doručená žalobcovi dňa 27.4.2006 mala byť podpísaná žalovaným v rozsahu konania žalovaného, v zmysle výpisu z Obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I platného v čase podpísania výpovede určenia neplatnosti, ktorej sa žalobca žalobou domáha z dôvodu, že ide o právny úkon, ktorý má mať pod sankciou neplatnosti písomnú formu. Keďže výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 26.4.2006 nebola podpísaná žalovaným, súd tento právny úkon určil za neplatný. Súd výpoveď zo dňa 26.4.2006, doručenú žalobcovi, určil za neplatnú aj z dôvodu, že výpovedný dôvod nie je vo výpovedi nezameniteľne vyšpecifikovaný. Podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Výpovedný dôvod je žalovaným vo výpovedi vymedzený s odkazom na platný Organizačný poriadok žalovaného a s poukazom na ustanovenie § 63 ods. b/ Zákonníka práce, bez ďalšieho vymedzenia. Vo výpovedi žalovaný konštatoval, že nemá možnosť žalobcovi poskytnúť inú primeranú náhradnú prácu.
Žalovaný ako zamestnávateľ mohol pracovný pomer so žalobcom skončiť len spôsobom vymedzeným v Zákonníku práce podľa :
- ustanovenia § 63 ods.1, písmeno b/ Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách,
- ustanovenia § 63 ods.2, písmeno b/ Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Výpovedný dôvod, ktorý uplatňuje zamestnávateľ, treba uviesť tak, aby bolo zrejmé, aký je skutočný dôvod výpovede. Nedostatočná konkretizácia výpovedného dôvodu ovplyvňuje platnosť výpovede z dôvodu neurčitosti. Zákonník práce ustanovuje nielen povinnosť zamestnávateľa výpovedný dôvod skutkovo vymedziť, ale súčasne zakotvuje aj požiadavku na spôsob tohto vymedzenia. Zamestnávateľ je povinný výpovedný dôvod vymedziť skutkovo tak, aby nebol zameniteľný s iným výpovedným dôvodom. Výpovedný dôvod je skutkovo vymedzený vo výpovedi nezameniteľným spôsobom iba vtedy, ak sú vo výpovedi skutkové okolnosti výpovedného dôvodu uvedené tak, že vo svojom súhrne tvoria skutok nezameniteľný s inými skutkami. Skutkovo vymedzený výpovedný dôvod je dôvod, v ktorom sú uvedené okolnosti, ktoré ako celok možno subsumovať pod niektorú zo skutkových podstát ustanovenia § 63 ZP, čím je zabezpečené, že uplatnený existujúci výpovedný dôvod sa nebude môcť dodatočne meniť (§ 61 ods. 2 ZP). Žalovaný výpovedný dôvod v písomnej výpovedi neuviedol, presne uviedol len ustanovenie § 63 ZP, odsek ustanovenia § 63 nešpecifikoval ( ustanovenie § 63 v platnom znení v čase doručovania výpovede žalobcovi obsahovalo päť odsekov) a uviedol písmeno b/ Zákonníka práce, ktoré ako výpovedný dôvod je uvedený tak v odseku prvom ako aj v odseku druhom ustanovenia § 63 ZP) a skutkovo výpovedný dôvod nezameniteľne s iným výpovedným dôvodom nevymedzil. Súd však dodáva vo vzťahu k argumentácií žalovaného, ktorý počas vedenia konania uviedol, že došlo k chybe v písaní pri formulovaní výpovedného dôvodu, vykonal dokazovanie zamerané na zistenie skutočne existujúceho výpovedného dôvodu, ktorý by nebolo možné zameniť za iný výpovedný dôvod, ktorý môže byť výkladom zistený na základe vykonaného dokazovania. Súd však výpovedný dôvod, pre ktorý žalovaný so žalobcom skončil pracovný pomer ani na základe vykonaného dokazovania s nezameniteľnou určitosťou nezistil. Súd vo vzťahu k argumentácií žalovaného, že došlo k chybe v písaní pri formulovaní výpovedného dôvodu vykonal dokazovanie, či žalovaný prijal rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej by sa žalobca ako zamestnanec stal nadbytočným zamestnancom, s ktorým by žalovaný pre nemožnosť ho ďalej zamestnávať v rámci prijatej novej organizačnej zmeny mohol v súlade s ustanovením § 63 ods. 1, písm. b/ ZP skončiť pracovný pomer, respektíve, či bol naplnený výpovedný dôvod podľa ustanovenia § 63 ods. 2, písmen b/ ZP alebo obidva výpovedné dôvody. Z obsahu svedeckej výpovede svedkyne M. J., ktorej výsluch bol realizovaný na pojednávaní konanom dňa 27.4.2016 mal sú preukázané, že pracovné miesto žalobcu -upratovač - domovník v organizačnej štruktúre žalovaného nebolo zaradené, nešlo o systematizované pracovné miesto. Túto skutočnosť potvrdil aj svedok M.. V. L. a svedkyňa M. A., ktorých výsluchy boli taktiež realizované na pojednávaní konanom dňa 27.4.2016. Svedkyňa M. A. vo svedeckej výpovedi uviedla, že žalovaný nemal dôvod skončiť s domovníkmi pracovný pomer teda aj so žalobcom, lebo vždy o skončení pracovného pomeru s domovníkom rozhodovali vlastníci bytov v bytovom dome, pre ktorý domovník práce vykonával. Súd teda považoval za jednoznačne preukázané, že žalovaný nerozhodol o organizačnej zmene v dôsledku ktorej by sa žalobca stal nadbytočným zamestnancom. Súd taktiež uvádza, že žalovaný, ak by aj rozhodol o organizačnej zmene, tak by sa táto zmena nemohla dotknúť žalobcu z dôvodu, že jeho pracovné miesto nebolo systemizovaným pracovným miestom zaradeným do organizačnej štruktúry žalovaného. Súd taktiež vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že so žalobcom skončil pracovný pomer z dôvodu, že žalobca si svoje pracovné povinnosti neplnil riadne, v dôsledku čoho obyvatelia bytov nachádzajúcich sa v bytovom dome na C. F. Č.. XX Q. XX Z. K. neboli s prácou žalobcu ako domovníka spokojní uvádza, že takýto výpovedný dôvod by mohol byť naplnený iba za predpokladu, že by žalovaný preukázal, že žalobca ako zamestnanec nebol ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu žalovaný ako zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Takúto skutkovú okolnosť žalovaný počas vedenia konania nepreukázal. Kumulácia výpovedných dôvodov je zásadne prípustná za predpokladu skutočnej existencie viacerých výpovedných dôvodov súčasne v čase výpovede. Zamestnávateľ, tak ako súd uviedol vyššie, môže skončiť pracovný pomer len z dôvodov taxatívne uvedených v zákonníku práce. Právna teória i prax súdov umožňuje, ak výpovedný dôvod vo výpovedi nie je dostatočne určite formulovaný vykonať dokazovanie na preukázanie výpovedného dôvodu uvedeného zamestnávateľom vo výpovedi doručovanej zamestnancovi. Súd obranu žalovaného počas vedenia súdneho vo vzťahu k formulácii výpovedného dôvodu v písomnom vyhotovení výpovede doručenej žalobcovi na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil ako účelovú. Súd teda na základe vykonaného dokazovania učil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 26.4.2006, ktorú žalovaný doručil žalobcovi dňa 27.4.2006 je neplatná. Súd však zároveň určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného končí dňom právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že nemožno spravodlivo požadovať, aby žalovaný žalobcu naďalej zamestnával. Žalovaný v konaní preukázal, že upratovacie a čistiace služby pre bytový dom C. Č.. XX Q. XX Z. K. vykonáva pani A. K., na základe uzavretej Zmluvy o dielo, ktorú uzatvorila s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome C. Č..XX Q. XX Z. K. V. X.X.XXXX. Žalovaný preukázal, že vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome C. Č.. XX Q. XX Z. K. nemajú záujem, aby domovnícke a upratovacie práce vykonával žalobca. Súd túto skutočnosť mal preukázanú z obsahu Zmluvy o dielo, v ktorej na prvej strane zástupkyňa vlastníkov bytov a nebytových priestorov uviedla, že nemajú záujem zamestnávať žalobcu. Vlastníci bytov a nebytových priestorov už na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov konanej dňa 2/2002 v uznesení č.5. zrušili domovnícku a upratovaciu službu vykonávanú žalobcom a žiadali od žalovaného zabezpečenie náhradného výkonu domovníckych prác. Žalobca síce súdu doručil zápisnicu zo schôdze vlastníkov bytov konanej dňa 6.6.2006, z obsahu ktorej vyplýva, že vlastníci bytov a nebytových priestorov odhlasovali ako preferovanú variantu
- pokračovanie poskytovania upratovacích služieb žalobcom, no súd vzhľadom na znenie Zmluvy o dielo a na dátum jej uzavretia, vyhodnotil tento návrh vlastníkov bytov a nebytových priestorov za bezpredmetný, keďže dňa 3.4.2017 uzatvorili Zmluvu o dielo, predmetom ktorej je výkon upratovačských prác a čistiacich prác s dodávateľom A.. K.. Súd dodáva, že žalobca, ktorý vykonával aj domovnícke práce ukončil nájomný vzťah so žalovaným a z prenajatého bytu nachádzajúceho sa v bytovom dome C. Č..XX Q. XX Z. K. sa odsťahoval. Žalovaný taktiež uviedol, že nemá voľné pracovné miesto, ktoré by mohol ponúknuť žalobcovi. 16. Podľa ustanovenia § 79 ods.1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.
17. Žalobca písomným podaním doručeným súdu na pojednávaní konanom dňa 25.5.2016 sa prvýkrát domáhal aj náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru. Žalobca mzdový nárok riadne špecifikoval až písomným podaním doručeným súdu na pojednávaní konanom dňa 25.4.2018, v zmysle ktorého súd uznesením vyhláseným na pojednávaní pripustil zmenu petitu žaloby, v zmysle ktorej žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na náhradu mzdy v sume 24.186,62 € brutto. Súd upustil od písomného vypracovania uznesenia z dôvodu, že splnomocnená zástupkyňa žalobcu a právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 25.4.2018 ( č.l. 388) boli prítomní (§ 142 ods.1,2 CSP). V konaní súd považoval za nespornú výšku uplatneného mzdového nároku žalobcom z dôvodu, že žalovaný nerozporoval výšku mesačnej mzdy vyčíslenú žalobcom v sume 171,78 € (5.175,- SK), kalendárne obdobie rozhodné pre výpočet uplatneného mzdového nároku žalobcom, taktiež žalovaný nerozporoval, že žalobca žalovanému listom zo dňa 13.7.2006, doručeným žalovanému dňa 14.7.2006 oznámil, že výpoveď z pracovného pomeru považuje za neplatnú, a že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Žalobca pri ustálení mzdového nároku vychádzal zo mzdového listu doručeného žalovaným súdu počas vedenia konania. Ak zamestnanec požiada zamestnávateľa, aby ho naďalej zamestnával počas plynutia výpovednej doby, nárok na náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru vznikne zamestnancovi prvým dňom, kedy sa mal pracovný pomer skončiť, to je uplynutím výpovednej doby, nakoľko počas plynutia výpovednej doby je zamestnanec ešte v pracovnom pomere a za výkon práce mu prináleží mzda a nie náhrada mzdy. Žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy až prvým dňom odo dňa uplynutia výpovednej doby, to je dňom 1.8.2006. Predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy je neplatné skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo v skúšobnej dobe a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Tento predpoklad je splnený, keďže súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 26.4.2006, ktorú žalovaný doručil žalobcovi je neplatná a žalobca žalovanému oznámil listom zo dňa 13.7.2006, doručeným žalovanému dňa 14.7.2006, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával.
Takéto oznámenie sa môže vzťahovať iba k zamestnávaniu v dobe po dni, kedy by podľa rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer medzi účastníkmi skončiť. Uvedené oznámenie môže zamestnanec urobiť, ak má mať význam pre priznanie nároku na náhradu mzdy, najneskôr do rozhodnutia súdu o žalobe o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Právo na náhradu mzdy možno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou, t.j., keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota. Náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie (pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná.
Poznámka súdu pojem premlčanie a pojem preklúzia Zákonník práce neupravuje. Pre pracovnoprávne vzťahy treba použiť v súvislosti s vymedzením uvedených pojmov Občiansky zákonník. Zákonník práce vychádza zo zásady premlčania. Podľa ustanovenia § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. V právnej pozícií veriteľa i dlžníka môže byť nielen zamestnanec, ale aj zamestnávateľ. Občiansky zákonník v súvislosti s premlčaním používa pojem premlčacia doba. Zákonník práce však naďalej používa termín premlčacej lehoty, ktorého používanie má pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov prednosť. Uplynutie premlčacej lehoty na jednej strane - na strane oprávneného znamená oslabenie jedného práva, ktoré sa premlčalo a vznik nového práva na strane povinného subjektu, práva vzniesť námietku premlčania uplatneného nároku. Aj pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov platí všeobecná trojročná premlčacia lehota podľa Občianskeho zákonníka. Premlčacia lehota neplynie, ak v jej časovom rámci veriteľ uplatní právo na súde a v začatom konaní riadne pokračuje. Všeobecná trojročná premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej lehoty od slova mohlo a nie od slova mohol. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve.
Žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného mzdového nároku ako celku, resp. časti uplatneného mzdového nároku.
Žalovaný vo vzťahu k možnosti súdu priznať žalobcovi mzdový nárok za deväť mesiacov uviedol, že tento nárok je premlčaný z dôvodu, že toto časové obdobie sa viaže k času po doručení oznámenia žalobcom žalovanému, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, resp. k prvému dňu uplynutia výpovednej doby, že nejde o ľubovoľné časové obdobie. Žalobca si mzdový nárok na súde uplatnil až dňa 25.5.2016. Žalobca žalovanému listom doručeným dňa 14.7.2006 oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, výpovedná doba uplynula dňa 31.7.2006. Nárok na náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru vznikol žalobcovi odo dňa 1.8.2006. Žalovaný sa dovolal premlčania značnej časti uplatneného mzdového nároku z dôvodu, že mzdový nárok je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu v trojročnej premlčacej lehote. Mzdový nárok titulom neplatne skončeného pracovného pomeru vnikol žalobcovi odo dňa 1.8.2006 (dňom nasledujúcim, kedy sa mal pracovný pomer skončiť, to je uplynutím výpovednej doby), a trvá až do dňa právoplatného skončenia konania, ktorým súd určí, že žalovaný- zamestnávateľ so žalobcom - zamestnancom pracovný pomer skončil neplatne. Nárok žalobcu na náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru je premlčaný za obdobie od dňa 1.8.2006 do 25.5.2013 (tri roky spätne odo dňa doručenia podania, ktorým si žalobca účinne uplatnil mzdový nárok voči žalovanému doručením podania súdu dňa 25.5.2016). Za toto obdobie súd žalobcovi mzdový nárok priznať nemohol a žalobu v časti zamietol. Súd žalobcovi priznal mzdový nárok len za deväť mesiacov v sume 1.546,- € brutto. Súd sa nestotožnil s argumentáciu žalovaného, že toto obdobie sa viaže len na obdobie po doručení oznámenia, že zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, resp. na prvý deň po uplynutí výpovednej doby. Zákonník práce v ustanovení § 79 ods. 2 uvádza, že ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Zákonník práce limituje výšku náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru tak, že ak v súčte mzdový nárok presahuje deväť mesiacov, tak takýto ďalší mzdový nárok môže súd primerane znížiť, resp. nárok vôbec nepriznať. Zákonník práce a ani procesný prepis nespája na spoločné konanie nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru so mzdovým nárokom, ktorý zamestnancovi vznikne z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom. Jediným limitujúcim obdobím na uplatnenie mzdového nároku titulom neplatného skončenia pracovného pomeru pre zamestnanca je právoplatné skončenie konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Teda zamestnanec sa počas vedenia takéhoto konania môže v rôznom časovom období konania domáhať voči zamestnávateľovi, ktorý sním neplatne skončil pracovný pomer, mzdového nároku stým, že ak takýto nárok si neuplatní spolu so žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru riskuje, že ak žalovaný zamestnávateľ vznesenie námietku premlčania uplatneného mzdového nároku súd bude povinný za plnenia zákonných predpokladov na takúto námietku premlčania uplatneného mzdového nároku prihliadnuť. Zákonník práce takto poskytuje ochranu obom stranám sporu žalobcovi - zamestnancovi v tom smere, že mzdový nárok titulom neplatne skončeného pracovného pomeru si môže až do právoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru uplatniť voči zamestnávateľovi a zamestnávateľovi v tom smere, že za splnenia zákonných predpokladov súd prizná zamestnancovi mzdový nárok za deväť mesiacov časovo nezaradených a ďalej nárok nad dané časové obdobie môže súd krátiť, resp. takýto nárok nepriznať za predpokladu, že na takýto postup súdu sú splnené zákonné podmienky. Súd pri ustálení priznaného mzdového nároku titulom neplatne skončeného pracovného pomeru bol podľa ustanovenia § 79 ods.2 ZP platného a účinného v čase vzniku nároku povinný prihliadnuť najmä na to, či žalobca - zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súd žalobcovi mzdový nárok nad deväť mesiacov v nepremlčanej časti nepriznal vôbec a žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca bol zamestnaný v hlavnom pracovnom pomere v čase doručenia výpovede z pracovného pomeru. Žalobca bol zamestnancom spoločnosti KRAKEN s.r.o. na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 12.12.2005, výška mzdy bola dohodnutá na sumu 8.500,- Sk, uzavretím dodatku k pracovnej zmluve výška mzdy bola ustálená na sumu 9.700,- Sk. Pracovný pomer bol ukončený uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru dňa 20.11.2009. Žalobca následne založil pracovný pomer so zamestnávateľom Global plus s.r.o. dňa 14.12.2009, výška mzdy bola dohodnutá na sumu 650,- € brutto. Pracovný pomer bol ukončený uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru dňa 31.8.2012. Žalobca je aktuálne zamestnaný u zamestnávateľa Paneurópska vysoká škola n.o. na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.8.2012. Výška mesačného funkčného platu bola dohodnutá na sumu 860,- €. Až novelou ustanovenia § 79 ods. 2 ZP č. 348/2007 účinnou odo dňa 1.9.2007 nie je súd pri priznaní mzdového nároku titulom neplatne skončeného pracovného pomeru povinný prihliadať na to, či zamestnanec, ktorému súd priznáva mzdový nárok, bol zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol. Súd sa nestotožnil s obranou žalobcu, že mzdový nárok si uplatnil včas tým, že súdu doručil žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Tak ako súd uviedol vyššie - ide o majetkové právo, ktoré podlieha premlčaniu a ide o nárok, ktorý si žalobca môže, ale aj nemusí voči zamestnávateľovi uplatniť. Tento nárok sa automaticky nestáva predmetom konania podaním žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamestnancom voči zamestnávateľovi. 18. Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 CSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje samostatne. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 19. Súd žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania sto percent. Súd zohľadnil zásadnú právnu skutočnosť, že žalobca bol v hlavnom predmete sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou úspešný. Výška súdom priznanej náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru závisí síce od výsledku vykonaného dokazovania, no súd má možnosť podľa výsledkov vykonaného dokazovania sám korigovať skutočnú výšku priznaného mzdového nároku. 20. Podľa ustanovenia § 2, ods.2 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný alebo odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v konaní pred správnym súdom. Podľa ustanovenia § 4 ods.2, písm.d/ cit. zákona od poplatku sú oslobodení : žalobca v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru a pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru alebo štátnozamestnaneckého pomeru, Podľa ustanovenia § 5 ods.1, písm.g/ cit. zákona poplatková povinnosť vzniká: v ostatných prípadoch nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uložila v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej. Podľa ustanovenia § 6 ods.1 cit. zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou. Ak tento zákon neustanovuje inak, je poplatok za odvolanie päť eur a poplatok za dovolanie 10 eur. Podľa ustanovenia § 7a cit. zákona vypočítaný poplatok sa zaokrúhli s presnosťou na eurocenty tak, že ak suma prevyšujúca celé číslo je
a) menšia ako 50, poplatok sa zaokrúhli na celé euro nadol,
b) rovná 50, poplatok sa nezaokrúhli,
c) väčšia ako 50, poplatok sa zaokrúhli na pol eura nadol. Podľa ustanovenia § 8 ods.4 cit. zákona ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok. 21. Žalobca je v konaní oslobodený od súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods.2, písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb., súd jeho žalobe vyhovel, v dôsledku čoho súd bol povinný podľa citovaného ustanovenia § 2, ods.2 zákona č.71/1992 Zb. zaviazať žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý od súdneho poplatku oslobodený nie je. Súd žalovaného zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku v celkovej sume 192,- €, ktorú sumu súd zaokrúhlil podľa ustanovenia § 7a, písm. a/ zákona č.7 1/1992Zb. nadol. Súdny poplatok je súčtom sumy 92,50 € určenej podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov vo vzťahu k výške priznanej náhrady mzdy žalobcovi titulom neplatne skončeného pracovného pomeru, ktorú sumu súd zaokrúhli podľa ustanovenia § 7a, písm. c/ zákona č.71/1992 Zb. nadol z dôvodu, že percentuálna suma bola z priznanej výšky náhrady mzdy vo výške 92,76 € a sumy 99,50 € podľa položky 1b/ Sadzobníka súdnych poplatkov vo vzťahu k učeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Žalovaný je povinný súdny poplatok zaplatiť na účet súdu v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (citované ustanovenie § 8, ods.4 zákona č.71/1992Zb.)
Poučenie:
proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)/ § 363 CSP/. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/§ 364 CSP/. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci/ § 365 ods.1 CSP/. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods.2 CSP/.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/§ 365 ods.3 CSP/. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie/ § 366 CSP/. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie.