Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-43-2018.pdf
PDF · 124.84 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/43/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: X.. C. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX, XXX XX R., zastúpeného Advokátskou kanceláriou STOKLASA & STOKLASOVÁ, s.r.o., Farská 25, 949 01 Nitra, proti žalovanému: Wüstenrot poisťovňa, a.s., Karadžičova 17, 825 22 Bratislava, IČO: 31383408, zastúpeného Advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, o zaplatenie sumy 2.230,44 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 9C/401/2012-404 zo dňa 16.05.2017 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.730 eur s 5,75% úrokmi z omeškania od 12.01.2013 do zaplatenia do 3 dní, a žalobu vo zvyšku príslušenstva zamieta.
Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Žalovaný je povinný zaplatiť náhradu trov štátu v sume 114,68 eura na účet Okresného súdu Nitra do 3 dní.
Odvolací súd žalovanému vracia preddavok zložený v odvolacom konaní na trovy dôkazu v sume 200 eur, zaúčtovaný pod položkou: D14 1/2019, variabilný symbol: XXXXXXXXXX.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu po tom, čo pôvodne rozsudkom č. k. 9C/401/2012 - 359 zo dňa 9.6.2015 vyhovel žalobe v časti ohľadne príslušenstva, a to 9 % úroku z omeškania zo sumy 1.068,56 eura a 8,75 % zo sumy 500,44 eura, pre späťvzatie žaloby v časti sumy 1.068,56 eura konanie zastavil, pričom táto suma bola v priebehu konania žalovaným uhradená, a ohľadne sumy 1.730 eur súd žalobu vtedy zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal skutočné vynaloženie nákladov na požičanie vozidla od príbuzného. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP s ohľadom na pomer úspechu a neúspechu tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 7Co/820/2015-381 zo dňa 16.06.2016 v napadnutom výroku o zamietnutí zvyšku žaloby zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že vyjadrenia žalobcu a jeho námietky voči vykonávaniu niektorých dôkazov a ich zhodnoteniu považoval odvolací súd za dôvodné, rozsudok bol vydaný v dôsledku sčasti nesprávneho procesného postupu a vydané rozhodnutie nie je v podstatných aspektoch pre neurčitý skutkový a právny záver preskúmateľné. Bolo preto potrebné vec v časti náhrady škody z titulu nájomného za nájom náhradného vozidla odo dňa uplatneného žalobou, t.j. od 8.6.2012 do 30.11.2012 znovu prejednať s tým, že žalobca iné vhodné motorové vozidlo, ktoré by bolo porovnateľné s poškodeným vozidlom vo vlastníctve podľa obsahu spisu nemal a skutočnosť, že je v evidencii vozidiel zapísané vozidlo s r. výroby 1980 ešte neznamená, že je v technickom stave zodpovedajúcom zákonným podmienkam jeho prevádzkovania. Zároveň bolo potrebné prijať jednoznačný záver, či považuje tvrdenie žalobcu o nájme vozidla za preukázané a v kladnom prípade ustáliť zaplatenie nájomného ako aj účelnosť a nevyhnutnosť výšky zmluvne dohodnutého nájomného. Súd prvej inštancie následne doplnil dokazovanie oboznámením listinných dôkazov.
2. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri dopravnej nehode dňa 22.5.2012 bolo motorové vozidlo žalobcu poškodené a škoda sa uhrádzala z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu pri prevádzke motorového vozidla osoby, ktorá škodu spôsobila. Potom čo žalovaný plnil z titulu škody na vozidle za opravu vozidla a následne v čiastočnom späťvzatí žaloby, zostala predmetom konania suma 1.730 eur s príslušenstvom. Spornou ostala otázka, či na strane žalobcu došlo k úhrade nákladov na požičanie vozidla a či išlo o nutné a účelne vynaložené výdavky, či náhradné vozidlo potreboval, či nemal k dispozícii iné vlastné vozidlo a či išlo o situáciu v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, či bola daná naliehavosť potreby zabezpečenia náhradného vozidla. Listom zo dňa 24.9.2012 neuvádzal žalobca žiadny listinný dôkaz, že si vozidlo požičal a uvádzal iný dátum požičania - od 23.5.2012. Vypočutý svedok U. P. najskôr vo svojej výpovedi neuvádzal uzavretie nájomnej zmluvy, neskôr výpoveď menil, keď uviedol, že mal žalobca od neho požičané vozidlo, toto požičanie trvalo aj v roku 2013, kedy mu žalobca už žiadne nájomné neplatil. V daňovom priznaní uviedol príjem za príležitostný prenájom v sume 1.530 eur. Deti žalobcu, a to syn O. navštevuje gymnázium v Nitre, základnú školu v Nitrianskych Hrnčiarovciach ukončil v roku 2011 a syn A. navštevuje základnú školu v Nitrianskych Hrnčiarovciach. Na výdavkových dokladoch za mesiace júl 2012 až január 2012 je žalobca uvedený ako vystaviteľ dokladu v časti podpis príjemcu, chýba podpis, tento podpis sa nachádza až v časti účtovací predpis, chýba podpis vyhotoviteľa dokladu a príjemcu.
3. Svoje rozhodnutie súd oprel o ustanovenie § 420 ods. 1, § 427 ods. 1,2, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“) s tým, že poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve a poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody. Podľa § 15 tohto zákona má poškodený priamy nárok voči poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Skutočnou škodou je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak škodová udalosť skutočne spôsobila škodu, o ktorej náhradu ide. Zaplatením nájomného za auto by sa v tomto prípade zmenšil existujúci majetkový stav poškodeného, pretože jeho finančné prostriedky sa znížili o zaplatenú čiastku. Neexistuje zákonná ani zmluvná povinnosť poškodeného, aby hľadal v takomto prípade najlacnejšiu požičovňu, resp. by robil preukázateľne výber medzi požičovňami podľa ich podmienok. Cieľom náhrady škody je právo poškodeného na vrátenie vynaložených nákladov súvisiacich so spôsobenou škodu a nie je možné prenášať povinnosť úhrady nákladov na poškodeného, ak si ich sám nespôsobil. Z hľadiska príčinnej súvislosti bolo potrebné posúdiť, či a v akom rozsahu bolo požičanie auta za odplatu s ohľadom na okolnosti daného prípadu skutočne nutným dôsledkom dané škodovej udalosti. Zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti možno uplatniť, ak sú splnené predpoklady zodpovednosti za škodu: a) porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu), b) vznik škody ako majetkovej ujmy, c) existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou, d) zavinenie toho, kto škodu svojím protiprávnym úkonom spôsobil (ide o zodpovednosť za predpokladané zavinenie). Nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou.
4. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že nájom vozidla zo strany žalobcu nepovažuje za preukázaný, preto sa ďalej nezaoberal účelnosťou a nevyhnutnosťou vynaložených výdavkov na nájomné. Nemal dôvod sa odchýliť od skutkových a právnych záverov vyslovených v prvom rozhodnutí, lebo v tomto smere boli navrhnuté dôkazy len ako výsluch strany, svedka, listiny - zmluva o nájme, daňové priznanie a pokladničné doklady. Výsluch svedka - brata žalobcu - súd nepovažoval za vierohodný a presvedčivý, pretože na začiatku výpovede svedok uvádzal ústnu dohodu, avšak v priebehu výsluchu svedok zmenil svoju výpoveď. Žalobca mal vozidlo od brata vypožičané, avšak nešlo o nájom, za ktorý by platil bratovi nájomné v zmysle nájomnej zmluvy. Podľa názoru súdu išlo o výpožičku a tomuto záveru svedčí aj okolnosť, že aj v ďalšom období mal žalobca vozidlo vypožičané, ale už žiadnu úhradu neplatil. Žalobca nepreukázal platenie nájomného bratovi; príjmové pokladničné doklady sú len účtovným dokladom, no reálnosť vyplatenia súm uvedených na nich z nich nevyplýva. Ani z účtov žalobcu neboli preukázané žiadne výbery zodpovedajúce hodnote nájomného podľa pokladničných dokladov, pričom žalobca bol bez príjmu a jediným príjmom bol príjem zamestnanej manželky žalobcu. Preto súd dospel k záveru, že tvrdenie žalobcu o nájme vozidla nad všetky pochybnosti nebolo preukázané. Na základe uvedeného súd žalobu zamietol.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vo zvyšnej časti vyhovieť. Namietal, že súd prvej inštancie nespochybnil skutočnosť, že žalobca mal vozidlo od svojho brata vypožičané, avšak fakt, že za neho platil ako prenajímateľovi odplatu, za preukázaný nepovažoval. On s týmto záverom nemôže súhlasiť. Podľa neho súd pristupoval k nemu v rozpore so všeobecným princípom prezumpcie poctivosti a naopak predpokladal účelovosť vyhotovenia dokladov. Z neodôvodnenej prvotnej prezumpcie nepoctivosti žalobcu súd hľadal príčinnú súvislosť v javoch, ktoré zjavne v kauzálnom vzťahu nevystupujú. Pokiaľ konštatoval, že išlo o výpožičku a nie o nájom motorového vozidla, lebo v ďalšom období mal vozidlo bezodplatne, tak ak by táto skutočnosť aj bola pravdivou, nezakladá medzi takýmito dvomi vzťahmi koreláciu. Podľa práva mohli uzatvoriť akýkoľvek dovolený zmluvný vzťah, pričom z predchádzajúcich zmluvných vzťahov nemožno usudzovať na povahu budúcich zmluvných vzťahov a naopak. Žalobca pritom opakovane tvrdil, že k úhrade za ďalší prenájom nedošlo len pre nedostatok financií, keďže tieto boli viazané na prebiehajúce súdne konanie; tým sa však súd vôbec nezaoberal. Podľa súdu to, že žalobca bol nezamestnaný a že neboli preukázané výbery z účtu, sú dôkazom toho, že nájomné nehradil. Navyše súd vykonával dôkazy bez toho, aby ich niekto z účastníkov navrhol, a to spravidla v jeho neprospech. Dokonca bez akéhokoľvek súvisu so žalobou zisťoval, či prenajímateľ príjmy z nájomného zdanil. Rozhodnutie súdu sa voči nemu javí až zaujaté. Pritom prenajímateľ preukázal zdanenie príjmov z nájmu. Na tom nič nemení ani to, že príjmový pokladničný doklad slúži aj ako účtovný doklad. Žalobca uviedol, že požadovaná náhrada nájomného je dôvodná ako skutočná škoda, ktorá mu vznikla v dôsledku zabezpečenia dovtedy existujúceho stavu, a to nebyť toho, že mu žalovaný bezdôvodne neposkytol riadne a včas poistné plnenie. Navyše ním požadovaná výška je preukázateľne nižšia ako obvyklé náklady v autopožičovni. Namietal teda nesprávnosť vyhodnotenia skutkových zistení a nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP.
6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že aj za predpokladu, že by žalobca preukázal existenciu nájomného vzťahu a platieb nájomného, je nevyhnutné uzavrieť, že vynaložené prostriedky by neboli účelné. Poškodený má totiž nárok na náhradné vozidlo za podmienky, ak je zapožičanie nevyhnutne potrebné a náklady s tým spojené sú vynaložené účelne. K dopravnej nehode došlo dňa 22.5.2012 a nájom údajne začal až 8.6.2012. Žalobca pritom disponoval dostatočným množstvom voľných finančných prostriedkov, z ktorých mohol uhradiť rozdiel medzi vyplateným poistným plnením a nákladmi na opravu poškodeného vozidla. Nemožno teda považovať vynaloženie vyšších nákladov na nájom vozidla (oproti doplatku za jeho opravu) za účelne vynaložené náklady. Tieto náklady by nemuseli vzniknúť, ak by postupoval primerane a finančné prostriedky vynaložené na nájom by použil primárne na doplatenie opravy svojho vlastného vozidla. Žalobca teda konal v zjavnom rozpore so všeobecnou prevenčnou povinnosťou, v dôsledku čoho mu tvrdené nájomné nemožno priznať ako škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou.
7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1.7.2016, ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP), na ktorom zopakoval dokazovanie výsluchom žalobcu a svedka U. P. a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť a žalobe žalobcu vo zvyšku požadovanej náhrady z titulu zaplateného nájomného za prenajaté vozidlo s príslušenstvom v časti vyhovieť. Odvolací súd postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
8. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodne rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 9C/401/2012-359 zo dňa 09.06.2015 tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9% úrok z omeškania zo sumy 1.068,56 eura od 24.07.2012 do 15.01.2014 a 8,75% úrok z omeškania zo sumy 500,44 eura od 17.01.2014 do 18.06.2014. Ďalším výrokom žalobu vo zvyšku zamietol. S odkazom na ustanovenie § 151 ods. 3 v tom čase platného a účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) rozhodol, že o trovách konania a trovách štátu bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie súm 568,12 eura a 500,44 eura zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby podľa § 96 ods. 1, 3 OSP. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom zo dňa 07.12.2012 domáhal zaplatenia sumy 2.798,56 eura, ktorá pozostáva zo sumy 1.068,56 eura ako rozdielu medzi poskytnutým plnením a sumou, za ktorú možno vozidlo opraviť, a sumy 1.730 eura z titulu nákladov za požičanie vozidla od 08.06.2012 do 30.11.2012, ktorá bola vyčíslená vo výške 10 eur denne. Konštatoval, že žalobca je vlastníkom osobného motorového vozidla zn. SUZUKI SWIFT s evidenčným číslom R rok výroby 2007. Dňa 22.05.2012 došlo k dopravnej nehode s poškodením vozidla žalobcu poistenkyňou žalovaného C. D.. Oznámenie o poistnej udalosti bolo spísané dňa 25.05.2012 a v júli 2012 žalovaný zaslal žalobcovi oznámenie o poistnom plnení s tým, že skutočná škoda je 3.264,34 eura, ku ktorej dospel po odpočítaní hodnoty zvyškov v sume 1.815,66 eura od všeobecnej hodnoty vozidla v sume 5.080 eur. Žalobca však trval na oprave vozidla a následne žiadosťou zo dňa 24.09.2012 požiadal o preplatenie nákladov za požičanie vozidla od 23.05.2012 do 23.09.2012 mesačne po 300 eur, celkove 1.200 eur. Znaleckým posudkom bola vyčíslená škoda na vozidle v sume 4.863 eur.
9. Žalovaný podľa odôvodnenia prvého rozsudku súdu prvej inštancie považoval uplatnené nároky za nedostatočne preukázané s tým, že čestné vyhlásenie nebolo doložené a nebolo zdôvodnené, prečo žalobca uvádzal dátum požičania vozidla od 23.05.2012. Vozidlo žalobca užíval aj po ukončení zmluvy asi do mája 2013, pričom za túto dobu už nájomné neplatil. Žalovaný až v priebehu konania zaplatil žalobcovi doplatok 1.068,56 eura a z toho dôvodu žalobca vzal v časti sumy 568,12 eura späť a zmenil petit žaloby tak, že žiadal zaplatenie sumy 2.230,44 eura s 9% úrokom z omeškania zo sumy 2.798,56 eura od 09.07.2012 do 16.01.2014 a 8,75% úrok z omeškania zo sumy 2.230,44 eura od 17.01.2014 do zaplatenia. Žalobca doložil zmluvu o prenájme vozidla Mazda XXX 5HB, rok výroby 1999, zo dňa 08.06.2012, uzavretú s jeho bratom ako prenajímateľom, U. P., na dobu určitú od 08.06.2012 do 31.12.2012, s nájomným 300 eur mesačne splatným do 15. dňa nasledujúceho mesiaca. V daňovom priznaní za rok 2012 U. P. uviedol príjem podľa § 8 ods. 1 písm. a) v sume 1.530 eur. Po úhrade doplatku žalovaným vzal žalobca návrh v prvej časti žaloby späť aj v časti sumy 500,44 eura. Súd zistil, že žalobca je nezamestnaný od 25.02.2009, dávku v hmotnej núdzi nepoberá, vlastní ďalšie vozidlo VAZ ev. č. R r. 1980, jeho manželka pracuje ako učiteľka a deti navštevujú školy. Žalobca mal dva účty v peňažnom ústave, na ktorých mal finančné prostriedky a z nich uskutočňoval rôzne výbery. Žalobca tvrdil, že deti vozil do školy do Nitrianskych Hrnčiaroviec, vozidlo používal sám, pretože manželka chodila do zamestnania aj autobusom a poškodené vozidlo si opravil sám. Na výdavkových dokladoch za mesiace júl 2012 až január 2013 je uvedený ako vystaviteľ dokladu žalobca a podpis príjemcu sa nachádza v časti účtovací predpis.
10. Podľa záveru súdu vysloveného v jeho prvom rozsudku nebolo sporné, že pri dopravnej nehode dňa 22.05.2012 bolo motorové vozidlo žalobcu poškodené a že škoda sa uhrádzala z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu pri prevádzke motorového vozidla osoby, ktorá škodu spôsobila. Po tom, čo žalovaný plnil z titulu škody na vozidle za opravu vozidla a následnom čiastočnom späťvzatí žaloby, predmetom konania zostala suma 1.730 eura a úroky z omeškania. Spornou zostala otázka, či na strane žalobcu skutočne došlo k úhrade nákladov na požičanie vozidla a či išlo o nutné a účelné vynaložené výdavky, teda či náhradné vozidlo skutočne potreboval, či nemal k dispozícii iné vlastné auto a či išlo o situáciu v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, či bola daná naliehavosť potreby zabezpečenia náhradného vozidla. Tieto výdavky nie sú neúčelné, ak poškodený podľa vlastného vyhlásenia náhradné vozidlo využíva na také účely, na aké využíval aj poškodené motorové vozidlo. V tomto konaní však podľa záveru súdu žalobca nepreukázal vynaloženie nákladov na požičanie vozidla od príbuzného, lebo ani v liste zo dňa 24.09.2012 neuvádzal žiadny listinný dôkaz preukazujúci, že si vozidlo požičal, a uvádzal iný dátum požičania - od 23.05.2012 - a vypočutý svedok vypovedal nepresvedčivo. Súd mal na zreteli aj skutočnosť, že žalobca bol nezamestnaný, manželka do zamestnania nechodila autom a deti v rozhodnom období navštevovali rôzne školy (Nitrianske Hrnčiarovce, Nitra). Preto tvrdenie o zabezpečení ich odvozu do školy v obci Nitrianske Hrnčiarovce bolo tiež nepresvedčivé. Navyše neboli preukázané výbery súm na úhradu nájomného z jeho účtov, a tak súd ustálil, že žalobca nepreukázal vznik škody vynaložením nákladov na požičanie vozidla.
11. Odvolací súd rozhodujúc vtedy o odvolaní žalobcu uznesením č. k. 7Co/820/2013-381 zo dňa 16.6.2016 napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Výrok prvého rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania ako aj výroky o zastavení časti konania spolu vo výške 1.068,56 eura nadobudli v dôsledku absencie odvolania právoplatnosť. Predmetom konania zostalo zaplatenie sumy nájomného vo výške 1.730 eur s 8,75 % úrokmi z omeškania od 1.10.2012 do zaplatenia, o čom súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol z dôvodov opísaných vyššie v bodoch 1. až 4. tohto odôvodnenia, a to najmä preto, že nemal vierohodne preukázané uzavretie nájomnej zmluvy žalobcu so U. P. a ani zaplatenie nájomného v celkovej sume 1.730 eur. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie a aj z dokazovania vykonaného na odvolacom pojednávaní prijal záver o opodstatnenosti žaloby v tejto časti. Príslušenstvo pohľadávky, t. j. úroky z omeškania z uvedenej sumy však odvolací súd posúdil čo do počiatku omeškania a aj čo do ich výšky inak, než ako ich žalobca požadoval.
12. Z výsledkov dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie je zrejmé - a medzi stranami sporu to ani nesporné nebolo - že žalobca je vlastníkom osobného motorového vozidla zn. SUZUKI SWIFT s evidenčným číslom R rok výroby 2007, a že dňa 22.05.2012 došlo k dopravnej nehode s poškodením vozidla žalobcu poistenkyňou žalovaného C. D.. O dopravnej nehode ako poistnej udalosti bolo spísané oznámenie dňa 25.05.2012 a poistná udalosť bola riadne v poisťovni žalovaného nahlásená. V júli 2012 žalovaný zaslal žalobcovi oznámenie o poistnom plnení s tým, že skutočná škoda je len 3.264,34 eura, ku ktorej dospel po odpočítaní hodnoty použiteľných zvyškov v sume 1.815,66 eura od všeobecnej hodnoty vozidla vo výške 5.080 eur. Žalobca však trval na tom, že nejde o totálnu škodu a že vozidlo je opraviteľné, pričom vozidlo dal do servisu, ktorý s opravou čakal na konečné stanovisko poisťovne. Žalovaný na druhej strane zotrval na svojom stanovisku o totálnej škode a s opravou vozidla a preplatením nákladov opravy nesúhlasil. Žalobca si preto neopravené vozidlo zo servisu prevzal a po negatívnom stanovisku žalovaného podal dňa 7.12.2012 žalobu na súd jednak o zaplatenie zvyšku neuhradenej škody na vozidle a jednak aj o zaplatenie sumy 1.730 eur ako nájomného za náhradné vozidlo od 8.6.2012 do 30.11.2012. Žalobca uvádzal, že vozidlo nebol povinný dať si opraviť skôr, než by sa domohol celej žalovanej sumy v prvej časti žaloby a že počas tej doby bol nútený zabezpečiť si náhradné vozidlo na bežné používanie, či už zo zdravotných dôvodov alebo aj z dôvodu vozenia detí do školy v Nitrianskych Hrnčiarovciach a v Nitre. Poukazoval na to, že sa z Nitrianskych Hrnčiaroviec presťahoval do domu v Nitre na Zobore a vozidlo bol nútený používať. Podľa neho náklady na nájom náhradného vozidla boli nevyhnutné a aj účelné, pričom boli nižšie, než keby si vozidlo prenajal od autopožičovne. Znaleckým posudkom realizovaným v priebehu konania bolo napokon uzavreté, že poškodené vozidlo nebolo totálne poškodené, lebo bolo opraviteľné a škoda na vozidle predstavovala sumu 4.863 eur. Žalovaný to následne uznal a potom žalobcovi doplatil zvyšok poistného plnenia v sume 1.068,56 eura, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu v tejto časti späť.
13. Sporným zostalo vynaloženie nákladov na nájom za motorové vozidlo. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, že žalobca v súdnom konaní na dôkaz potreby prenajatia vozidla uvádzal viaceré okolnosti, ktoré boli preukázané. Uvádzal totiž, že náhradné vozidlo potreboval na bežné používanie, či už zo zdravotných dôvodov na podklade lekárskych správ alebo aj z dôvodu vozenia detí do školy v Nitrianskych Hrnčiarovciach a v Nitre na podklade vyjadrenia sa Základnej školy v Nitrianskych Hrnčiarovciach. Poukazoval zároveň aj na to, že sa z Nitrianskych Hrnčiaroviec presťahoval do domu v Nitre na Zobore, odkiaľ je ťažšie autobusové spojenie, a vozidlo bol nútený používať na zabezpečovanie svojich potrieb. Na dôkaz nájmu doložil nájomnú zmluvu uzavretú písomne s bratom U. P. dňa 8.6.2012 na dobu od 8.6.2012 do 31.12.2013. Zároveň doložil písomné doklady o tom, že v dobe od 8.6.2012 do 30.11.2012 nájomné platil, pričom U. P. potvrdil uzavretie najskôr ústnej a potom aj písomnej zmluvy a tiež potvrdil to, že mu brat dohodnuté nájomné riadne platil. Žalobca uvádzal, že peniaze na nájomné mal, pretože predtým predal nehnuteľnosť, pričom jeho manželka bola v tom čase zamestnaná. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné, aby bolo bez návrhu na vykonanie dôkazu zisťované, aké mal žalobca pohyby na svojich bankových účtoch pre prijatie záveru, či vyberal peniaze, z ktorých by potom mohol zaplatiť nájomné. Zároveň neuznal za relevantnú ani obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že ak žalobca v skutočnosti peniaze mal, mohol ich použiť na opravu poškodeného vozidla a nemal teda čakať, kým mu bude doplatený zvyšok poistného plnenia, pričom nájmom náhradného vozidla nemohol dodržať prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. Takúto povinnosť totiž poškodený nemal a bol to práve žalovaný, ktorý nesprávne škodu na vozidle posúdil ako škodu totálnu, ktorý nesúhlasil so žalobcom požadovanou opravou vozidla a ktorý žalobcovi zaplatil zvyšok škody napokon až po tom, čo bol v priebehu konania podaný znalecký posudok konštatujúci opraviteľnosť vozidla. Žalobca tak preukázal, že postup poisťovne po uplatnení si náhrady škody za opravu vozidla nebol správny.
14. Odvolací súd výpoveď svedka U. P. ako prenajímateľa vozidla nezhodnotil ako nevierohodnú, v nadväznosti na doloženú písomnú zmluvu o nájme vozidla a doklady o platbách nájomného, pričom mal na zreteli, že svedok bol vopred poučený podľa § 196 ods. 2 CSP o jeho povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a o jeho práve odoprieť výpoveď. Svedok aj pred odvolacím súdom vypovedal, že žalobca mal jeho vozidlo v rozhodnej dobe prenajaté a za to mu platil mesačne nájomné 300 eur mesačne. Náklady na nájomné za náhradné vozidlo odvolací súd považoval zo strany žalobcu za účelné a primerané, keďže je zrejmé, že dohodnutá výška nájomného 10 eur na deň neprekračovala hodnotu nájmu autopožičovní a bola oproti nej podstatne nižšia. Odvolací súd poukazuje v tomto smere aj na to, že sám žalovaný na pojednávaní dňa 16.5.2017 uviedol, že nespochybňuje, že si žalobca vozidlo prenajal, no keďže ide o nárok uplatnený z povinného zmluvného poistenia, bolo potrebné zistiť účelnosť, teda ak by si dal vozidlo do opravy, bolo potrebné podľa neho zistiť, akú dobu žalobca potreboval na požičanie si iného vozidla. Potreba zotrvania používania motorového vozidla pre potreby rodiny, zabezpečovania jej dovtedajšieho chodu, vrátane návštevy zdravotníckeho zariadenia, sa odvolaciemu súdu javila ako žalobcom opodstatnene zdôvodňovaná s tým, že prenajaté vozidlo pomáhalo udržiavať dovtedajší životný štandard rodiny žalobcu. Pre rozhodnutie súdu bolo podstatné to, čo žalobca urobil predmetom žaloby, teda že požadoval nájomné za dobu podľa doloženej písomnej nájomnej zmluvy - od 8.6.2012 do 30.11.2012, t.j. do konca mesiaca, ktorý predchádzal mesiacu podania žaloby na súd. Za ďalšie obdobie žalobca už nájomné nepožadoval, takže odvolací súd sa ďalším stavom používania náhradného vozidla (dokedy žalobca auto používal a či naďalej platil nájomné) ani nezaoberal. Nebolo totiž preukázané, že by do 30.11.2012 žalovaný doplatil žalobcovi celú výšku škody, že by bolo poškodené vozidlo žalobcu už vtedy opravené a že by prenajaté vozidlo predo dňom 30.11.2012 už nepotreboval. Návrh dôkazu na preukázanie opaku v tomto smere žalovaný neuvádzal.
15. V zmysle § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému, ktorý je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalobca relevantne nepreukázal, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s cieľom posúdenia opodstatnenosti práva na zaplatenie ním požadovaných úrokov z omeškania zo sumy 1.730 eur. Medzi stranami sporu síce prebiehala určitá komunikácia pred podaním žaloby, avšak relevantnú výzvu na zaplatenie uvedenej sumy do spisu na dôkaz žiadna strana sporu nedoložila. Odvolací súd preto za výzvu na zaplatenie považoval žalobu spolu s žalobcom navrhovaným platobným rozkazom, ktoré boli žalovanému doručené dňa 27.12.2012 so stanovenou lehotou na plnenie 15 dní, t. j. do 11.1.2013. V dôsledku toho odvolací súd ustálil, že žalovaný sa s plnením sumy 1.730 eur dostal do omeškania dňom 12.1.2013. V nadväznosti na to bolo možné konštatovať, že podľa § 517 ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v tom čase, kedy výška úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy činila 5,75 %, žalobcovi patria okrem náhrady škody z titulu vyplateného nájomného sumy 1.730 eur aj 5,75% úroky z omeškania od 12.1.2013 do zaplatenia. Požadovanie úrokov z omeškania v rozsahu 8,75 % a za skoršie obdobie, kedy žalobca nepreukázal omeškanie žalovaného na podklade jeho skoršej výzvy, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené.
16. S ohľadom na uvedené odvolací súd o odvolaní žalobcu rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.730 eur s 5,75% úrokmi z omeškania od 12.1.2013 do zaplatenia do 3 dní, a žalobu vo zvyšku príslušenstva zamietol. Nárok na náhradu škody sa takto opiera o ustanovenie § 420 ods. 1, § 427 ods. 1,2 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré súd prvej inštancie citoval v odôvodnení svojho rozhodnutia a na ktoré aj odvolací súd poukazuje. V danom prípade bolo preukázané, že poistenkyňa žalovaného spôsobila prevádzkou svojho vozidla škodu na motorovom vozidle žalobcu, a teda ona v základe zodpovedá podľa občianskoprávnych predpisov za škodu spôsobenú žalobcovi v príčinnej súvislosti s prevádzkou jej motorového vozidla. Základ nároku žalobcu žalovaný nenamietal a sporným urobil len škodu uplatnenú z titulu vynaloženého nájomného, keďže v konečnom dôsledku popieral, že by si žalobca bol vozidlo vôbec prenajal a že by eventuálne náklady na nájomnom boli vynaložené nevyhnutne a účelne. Odvolací súd sa s týmto jeho názorom nestotožnil a v nadväznosti na výsledky vykonaného dokazovania podľa odôvodnenia uvedeného vyššie v bodoch 14. a 15. napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobcovi priznal sumu 1.730 eur s 5,75% úrokmi z omeškania od 12.01.2013 do zaplatenia a žalobu vo zvyšku príslušenstva zamietol. Lehotu na plnenie odvolací súd určil na 3 dni v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 prvej vety CSP.
17. V dôsledku zmeny rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP o trovách celého konania. Pri rozhodovaní vychádzal z toho, že žalovaný v priebehu konania uhradil žalobcovi prvú časť žalovanej sumy v celkovej výške 1.068,56 eura a žalobca z toho dôvodu vzal späť, pričom súd konanie zastavil. Z procesného hľadiska preto platí, že žalovaný zavinil zastavenie konania v tejto časti, a tak žalobcovi v pomere k uvedenej žalovanej sume patrí nárok na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Čo sa týka druhej časti žaloby ohľadom nájomného v sume 1.730 eur, žalobca bol plne úspešný, pričom neúspešný bol len v nepatrnej časti príslušenstva, čo však pre rozhodnutie o trovách konania nie je podstatné. V tejto časti žalovanej sumy +.730 eur žalobcovi patrí plná náhrada trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. To znamená, že aj v pomere k zastavenej časti konania a aj v pomere k priznanej sume 1.730 eur žalobcovi patrí nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd preto v súvislosti s tým žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
18. V priebehu prvoinštančného konania súd vynaložil z rozpočtových prostriedkov súdu, v čase účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, náklady na znalečné vo výške 114,68 eura, ktoré neboli kryté preddavkom niektorej strany sporu. Uznesením č. k. 9C/401/2012-145 zo dňa 26.11.2013 bolo príslušnému znalcovi právoplatne priznané znalečné v sume 314,68 eura za vypracovanie znaleckého posudku. Znalečné bolo znalcovi vyplatené čiastočne v sume 200 eur zo zložených preddavkov a čiastočne v sume114,68 eura z rozpočtových prostriedkov súdu, t. j. z prostriedkov štátu. Odvolací súd konštatoval, že nový procesný predpis síce náhradu trov štátu neupravuje, ale pri posudzovaní trov konania vynaložených štátom v čase účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu bolo potrebné postupovať v zmysle článku 4 ods. 1,2 Základných princípov CSP, podľa ktorého: (1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. (2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Vzhľadom na to, že Civilný sporový poriadok neobsahuje výslovnú úpravu práva štátu na náhradu jeho výdavkov, ktoré platil, teda či štát má alebo nemá právo na náhradu výdavkov vynaložených z rozpočtových prostriedkov súdu, odvolací súd v súlade s citovaným ustanovením čl. 4 ods. 1, 2 CSP a s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti dospel k tomu, že od štátu nemožno spravodlivo požadovať, aby znášal náklady, ktoré platil v sporových konaniach na podklade v tom čase účinného procesného predpisu.
19. Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval, že v tejto veci je potrebné vo vzťahu k trovám štátu analogicky aplikovať ustanovenie § 259 CSP, podľa ktorého nárok na náhradu výdavkov má aj iná osoba, ktorej pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s jej výdavkami. Dôvodová správa zákonodarcu k ustanoveniu § 259 CSP totiž uvádza, že toto ustanovenie pokrýva aj potenciálne výdavky štátu. Z uvedeného aspektu treba štát považovať za inú osobu, ktorej môžu vzniknúť výdavky v súvislosti s nariadeným dokazovaním, a z toho potom vyplýva aj právo štátu na ich náhradu po splnení zákonných podmienok. Štátu vznikli trovy v dôsledku znaleckého dokazovania, ktoré vynaložil súd prvej inštancie z vlastných rozpočtových prostriedkov, t. j. z rozpočtových prostriedkov štátu. Žalobca bol v konaní vo veci samej jednoznačne úspešný, a z uvedeného dôvodu bol daný dôvod na to, aby neúspešný žalovaný znášal trovy vyplatené z prostriedkov štátu v sume 114,68 eura, ktoré je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Nitra do 3 dní.
20. Odvolací súd napokon rozhodol o tom, že žalovanému sa vracia preddavok zložený na trovy dôkazu v sume 200 eur, vedený pod položkou D14 1/20219. Uvedený preddavok žalovaný zložil na účely svedočného u svedka U. P., ktorého v prvoinštančnom konaní navrhol vypočuť a ktorého odvolací súd opakovane vypočul aj na odvolacom pojednávaní. Keďže si svedok nárok na svedočné neuplatnil, potreba preddavku v konaní už netrvá a zloženú sumu 200 eur odvolací súd zložiteľovi vráti.
21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).