Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/16/2019

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Danice Veselovskej, v trestnej veci obžalovaného P.. F. Z. pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa , a iné, o odvolaní Krajskej prokuratúry Bratislava proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. -2697 zo 17. októbra 2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04. júna 2019, takto

rozhodol:

Podľa sa odvolanie Krajskej prokuratúry Bratislava, z a m i e t a.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č.k. -2697 zo 17.10.2018 bol obžalovaný P.. F. Z. postupom podľa spod obžaloby Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 10.01.2017, č.k. - 27 pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa , a zločin podvodu podľa , Trestného, ktorého sa mal dopustiť tak, že 1/ dňa 19.04.2007 v priestoroch spol. B. K., s.r.o. na X. č. XX v K., v úmysle získať finančné prostriedky, ktoré nemienil poškodenému vrátiť, predstieral P.. X. C., že potrebuje peniaze na kúpu a následný predaj nehnuteľností, a aby ho presvedčil o vierohodnosti tohto, uzavrel s ním ako K. P.. F. Z. B., IČO: XX XXX XXX, zmluvu o pôžičke a takto od pošk. P.. X. C. vylákal sumu 5 000 000,- Sk (165 969,60 eura), ktorú použil pre vlastnú potrebu, pričom od počiatku, vzhľadom na svoju vlastnú finančnú situáciu, vedel, že tieto nebude schopný vrátiť, čím pošk. P.. X. C., nar. XX.XX.XXX7, trvale bytom S. T. č. 57, 841 03 Bratislava, spôsobil škodu vo výške 165 969,60 eura, 2/ dňa 03.10.2008 v K. na presne nezistenom mieste v úmysle získať finančné prostriedky, ktoré nemienil poškodenému vrátiť, predstieral P.. X. C., že potrebuje peniaze na kúpu a následný predaj nehnuteľností, a aby ho presvedčil o vierohodnosti tohto, uzavrel s ním ako K. P.. F. Z. B., IČO: XX XXX XXX, zmluvu o pôžičke a takto od pošk. P.. X. C. vylákal sumu 3 000 000,- Sk (99 581,76 eura), ktorú použil pre vlastnú potrebu, pričom od počiatku, vzhľadom na svoju vlastnú finančnú situáciu, vedel, že tieto nebude schopný vrátiť, čím pošk. P.. X. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. T. č. XX, XXX XX C., spôsobil škodu vo výške 99 581,76 eura, 3/ dňa 03.10.2008 v K. na presne nezistenom mieste v úmysle získať finančné prostriedky, ktoré nemienil poškodenému vrátiť, predstieral P.. X. C., že potrebuje peniaze na kúpu a následný predaj nehnuteľností, a aby ho presvedčil o vierohodnosti tohto, vystavil ako K. P.. F. Z. B., IČO: XX XXX XXX, v prospech pošk. P.. X. C. zmenku na sumu 3 000 000,- Sk (99 581,76 eura), so splatnosťou XX.05.2009 a takto od pošk. P.. X. C. vylákal sumu 3 000 000,- Sk (99 581,76 eura), ktorú použil pre vlastnú potrebu, pričom od počiatku, vzhľadom na svoju vlastnú finančnú situáciu, vedel, že tieto nebude schopný vrátiť, čím pošk. P.. X. C., nar. 25.07.1927, trvalé bytom S. T. č. XX, 841 03 C., spôsobil škodu vo výške 99 581,76 eura, 4/ dňa 27.03.2009 na presne nezistenom mieste v C. a v pobočke R. banky, a.s. v K., v úmysle získať finančné prostriedky, ktoré nemienil poškodenému vrátiť, predstieral P.. S. C., že potrebuje peniaze na kúpu a následný predaj nehnuteľností, a aby ho presvedčil o vierohodnosti tohto, vystavil v prospech P.. S. C. zmenku na sumu 240 000,- eur so splatnosťou 31.12.2009 a takto od pošk. P.. S. C. vylákal sumu

240 000,- eur, ktorú použil pre vlastnú potrebu, pričom od počiatku, vzhľadom na svoju vlastnú finančnú situáciu, vedel, že tieto nebude schopný vrátiť, čím pošk. P.. S. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. č. XX, 841 03 Bratislava, spôsobil škodu vo výške 240 000,- eur. 5/ v bližšie nezistený deň v mesiaci december 2009 v K. na bližšie neurčenom mieste v úmysle získať finančné prostriedky, ktoré nemienil poškodenému vrátiť, predstieral Z. Z., že potrebuje peniaze na dofinancovanie kúpy a následného predaja nehnuteľnosti, zaplatenie energií v kafilérii v K. a miezd strážnikom a aby ho presvedčil o vierohodnosti tohto , uzavrel s ním ako K. P.. F. Z. B., IČO: XX XXX XXX, zmluvu o pôžičke a takto od pošk. Z. Z. dňa 22.12.2009 vylákal sumu XX 000,- eur, ktorú použil pre vlastnú potrebu, pričom od počiatku, vzhľadom na svoju vlastnú finančnú situáciu, vedel, že tieto nebude schopný vrátiť, čím pošk. Z. Z., nar. 09.09.1954, trvale bytom R. č. XXX/XX, C., spôsobil škodu vo výške XX 000,- eura, oslobodený, pretože skutky nie sú trestným činom.

S.ľa poškodeného P.. S. C., nar. XX.XX.XXXX s nárokom na náhrady škodu odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku, v zákonnej lehote v zmysle § XX9 ods. 1 podala odvolanie krajská prokurátorka. V písomných dôvodoch doručených súdu dňa 04.01.2019 primárne okresná prokurátorka nesúhlasila s tým, že súd prvého stupňa odôvodnenie rozsudku postavil najmä na zásade ultima ratio, k čomu argumentovala: „...vzhľadom na aktuálne ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je princíp ultima ratio síce využiteľný pri interpretácii a aplikácii trestného práva, avšak možno ho uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu , teda len pri prečinoch /viď rozhodnutie NS SR, sp. zn. zo dňa XX.08.20XX uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2014 pod č. 96/2014, rozsudok NS SR, sp. zn. zo dňa 25.09.2015, rozsudok NS SR, sp. zn. zo dňa 28.07.2015/. Zastávam názor, že tak orgány činné v trestnom konaní, ako aj súdy v trestnom konaní, by mali komplexne a individuálne hodnotiť, a to najmä pri majetkových trestných činoch, kedy v konkrétnom prípade ide o také protiprávne konanie, ktoré možno podradiť pod formálne znaky konkrétnej skutkovej podstaty niektorého z majetkových trestných činov a kedy dané konanie už vybočuje z medzí určovaných civilným právom. To, že v tomto konkrétnom prípade ide už o vybočenie práve z medzí daných civilným právom, uvediem na nižšie na konkrétnych dôkazoch, ktoré boli v danej veci zabezpečené, a to aj napriek tomu, že v tejto veci ide o prípad, ktorý má skutkovo základ v porušení zmluvných povinností.“

V ďalšom konajúci prokurátor poukázal a rozobral pred súdom vykonané dôkazy výsluchom obžalovaného P.. F.a Z.a, poškodeného P.. S. C., vo vzťahu ku skutkom súvisiacim s poškodeným P.. S. C. zdôraznil aj listinné dôkazy preukazujúce prevody finančných prostriedkov (zmluvy o pôžičke, výpisy z účtov aj podnikateľských účtov spoločnosti B. K. s.r.o. a A. E. spol. s r.o.). Upriamil pozornosť aj na ďalších vypočutých svedkov dosvedčujúcich, že v inkriminovanom období si obžalovaný požičiaval veľké množstvo peňazí, ktoré dôkazy v súhrne nasvedčujú tomu, že finančná situácia firmy obžalovaného nasvedčovala tomu, že firma bola značne zadĺžená a teda nebolo v jeho silách splatiť pôžičky, ktoré sú predmetom obžaloby tak ako bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté. Obdobne argumentoval aj ku skutku súvisiaceho s poškodeným Z. Z. a jeho spoločnosťou M. s.r.o..

Na podklade takto rozvedených dôkazov uviedol nasledovné závery: „Vzhľadom na všetko vyššie uvedené je možné dospieť k záveru, že osoby, ktoré konali v omyle, a ktoré vykonali majetkovú dispozíciu v podobe poskytnutia finančných prostriedkov v hotovosti (dôkazom čoho sú uzatvorené Zmluvy o pôžičke, výdavkový a príjmový pokladničný doklad a vystavené zmenky), prípadne bankovým prevodom finančných prostriedkov (čoho dôkazom sú zabezpečené výpisy z účtov, ku ktorým mal dispozičné oprávnenie obžalovaný P.. F. Z.) sú poškodení P.. X. C., P.. S. C. a Z. Z., ktorí tak konali na základe žiadosti obžalovaného o poskytnutie pôžičiek. Poškodení vstúpili do zmluvného vzťahu s obžalovaným v predstave, že poskytnuté finančné prostriedky budú obžalovaným využité na účel, ktorý im predostrel a hlavne, že tieto im budú riadne vrátené, pričom však obžalovaný už v čase poskytnutia pôžičiek bol uzrozumený, že tieto finančné prostriedky nebude môcť uhradiť riadne, včas a v plnej výške a to z dôvodu, že obžalovaný v rozhodnom období mal aj ďalšie záväzky voči iným fyzickým, či právnickým osobám, ktoré či už priebežne plnil alebo neplnil vôbec, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania, a ktoré sa rádovo pohybovali v miliónových výškach, čím došlo k trestnoprávne relevantnému následku a to v spôsobení škody na majetku poškodených. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase poskytnutia

pôžičky zo dňa 19.04.2007, ktorú poskytol obžalovanému poškodený P.. X. C. mal obvinený v postavení K. záväzok voči spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s. vyplývajúci z poskytnutého úveru vo výške 10.000.000,- Sk (úverový účet č. XXXXXXXXX/XXXX), ktorý bol čerpaný dňa 22.06.2004 a následne splatený dňa 16.08.2007. V období od 19.04.2007 do 16.08.2007 bolo na uvedenom úverovom účte vykonaných 6 transakcií v celkovej výške 1.570.318,35,- Sk. Vo vzťahu k pôžičkám zo dňa 03.10.2008, ktoré poskytol obžalovanému poškodený P.. X. C. v celkovej výške 6.000.000,- Sk (199.163,52 EUR) možno uviesť, že v danom čase mal obžalovaný záväzok voči P.. A. D., z ktorého výsluchu je zrejmé, že dňa 16.09.2008 obvinenému poskytol pôžičku v celkovej výške 4.000.000,- Sk, ďalej mal obvinený záväzok vo výške 10.000.000,- Sk voči spoločnosti S., a.s. z dôvodu poskytnutia úveru vo výške 10.000.000,- Sk subjektu P.. F. Z. B., IČO: XX XXX XXX zo dňa 12.03.2008 a záväzok voči A.. S. K., z ktorého výsluchu je zrejmé, že dňa 24.09.2008 bola medzi ním ako veriteľom a obžalovaným ako dlžníkom, na základe ktorej veriteľ dlžníkovi poskytol sumu vo výške 23.000.000,- Sk, pričom na základe zmluvy o pôžičke a nahradení doterajších záväzkov novými záväzkami zo dňa 06.10.2008 uzatvorená medzi veriteľom, dlžníkom a pristupujúcim dlžníkom spoločnosťou B. K., s.r.o. bola nová pôžička v sumárnej výške 53.000.000,- Sk. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že obžalovaný mal v danom čase aj záväzok voči B. C., pričom poskytnutá pôžička vo výške 20.000.000,- Sk, ktorú pôvodne poskytol P.. F.ovi Z.ovi B., a ku ktorej následne pristúpila spoločnosť B. K., s.r.o. bola vrátená dňa 08.10.2008 prevodom z účtu spoločnosti B. K. s.r.o. na účet B. C.. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že pri ďalších pôžičkách, ktoré obžalovanému poskytli poškodení P.. S. C. a Z. Z., záväzky obvineného voči iným subjektom naďalej pretrvávali a to voči A.. S. K., či P.. A. D., prípadne vznikli nové a to voči P.. N. P., ktorý obžalovanému poskytol pôžičku vo výške 10.000 EUR bankovým prevodom dňa XX.11.2009. Pri takomto spôsobe zadlžovania muselo byť obžalovanému zrejmé, že nastane situácia, že svoje záväzky si nebude môcť voči poškodeným riadne a včas plniť. Z hľadiska subjektívnej stránky je nutné konanie obžalovaného vyhodnotiť ako konanie vo forme nepriameho úmyslu podľa , lebo vedel, že svojím konaním môže porušiť záujem chránený Trestným zákon, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Obhajobu obvineného P.. F.a Z.a, ktorú si nekriticky osvojil aj prvostupňový súd, že skutky nie sú trestnými činmi a vo veci sa jedná o občianskoprávny vzťah, považujem za účelovú a vyvrátenú vyššie uvedenými dôkazmi. Občianskoprávny vzťah má vlastný právny rámec určený ustanoveniami . Ak však konaním fyzickej osoby v priebehu dotknutých udalostí dôjde k naplneniu zákonných znakov trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa . K uvedené tiež poukazujem na skutočnosť, že obžalovaný mal tendencie sa prezentovať ako veľký obchodník, zásadový, nekompromisný a hlavne schopný „zarobiť“ veľké peniaze, čo potvrdili nie len poškodení, ale aj viacero svedkov. Samotný obžalovaný podľa vlastných slov podnikal „vo veľkom“, točil niekoľko miliónové obchody, preto je záražajúci fakt, že od poškodeného Z. Z. si požičal aj „obyčajných“ XX.000 EUR s tvrdením, že tieto potrebuje súrne požičať na výplatu zamestnancov a zaplatenie faktúr na elektrické energie, lebo ho údajne odpoja. Uvedenému obrazu o obžalovanom nasvedčujú aj jeho kroky, ktorými previedol svoj majetok na obchodnú spoločnosť B. K., s.r.o. Otázne aj je, že v prípade, že by si požičiaval peniaze od poškodených s úmyslom tieto vrátiť riadne a včas v zmysle dohody, prečo tak doposiaľ neurobil, resp. vrátil len nepatrnú čiastku a túto skutočnosť odôvodňoval údajným nátlakom zo strany poškodených na jeho manželku či snahou poškodených o zablokovanie jeho celého majetku alebo rizikovosťou obchodovania s poľnohospodárskymi komoditami. Odhliadnuc od nedodržania dohodnutého účelu jednotlivých pôžičiek a ich nevrátenia v zmluvne dohodnutej lehote, je z popísaného konania obžalovaného a série prezentovaných tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, možné vyvodiť záver, že obžalovaný už v čase uzatvárania dotknutých zmlúv o pôžičke konal svedomím, že požičané finančné prostriedky nebude môcť vrátiť a tým uvádzal poškodeného do omylu, aby sa na škode jeho majetku obohatil. Zo zabezpečených dôkazov tak vyplýva, že obžalovaný predstieral uzatvorenie konkrétnych zmlúv o pôžičke s tým, aby takto získal finančné prostriedky, pričom už v čase uzatvárania zmluvy vedel, že záväzok vrátiť finančné prostriedky len predstiera a zmluvy sú len prostriedkom k tomu, aby sa neoprávnene obohatil. Je zrejmé, že obžalovaný v čase uzatvárania pôžičiek s poškodenými vedel o svojej nepriaznivej finančnej situácii, zavádzal poškodených ohľadom svojej bonity, rovnako vedel aj o existencii jeho ďalších, či už splatných pôžičiek, ale iných pôžičiek, ktoré sa aktuálne snažil uhrádzať, teda bol uzrozumený s tým, že tieto pôžičky nebude môcť reálne vrátiť poškodeným. Takéto konanie obžalovaného jednoznačne napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu a je v príčinnej súvislosti s následkom, ktorý má podobu úbytku majetku na strane poškodeného a podobu prírastku na strane obžalovaného. Za zmienku stojí aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 22.03.2007, sp. zn. , v ktorom sa konštatuje, že ak obvinený vylákal peniaze vo forme pôžičky od poškodeného, ktorému zatajil svoju nespôsobilosť vrátiť požičané peniaze, nie je

vylúčený podvodný úmysel obvineného v zmysle trestného činu podvodu ani tým, že obvinený vystavil v prospech poškodeného tzv. zabezpečovaciu zmenku, z ktorej mal byť poškodený uspokojený v prípade nevrátenia požičaných peňazí, ak obvinený pri vystavovaní zmenky vedel, že ju taktiež nemá z čoho uhradiť. Mám preto vzhľadom na vykonané dokazovanie za preukázané, že predmetných skutkov sa dopustil obžalovaný P.. F. Z. a spáchal ich spôsobom bližšie popísaným v jednotlivých skutkových vetách obžaloby.

Vzhľadom na uvedené preto navrhujem, aby Krajský súd v Bratislave podľa zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o oslobodení obžalovaného, pretože sa prvostupňový súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, a aby v zmysle vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.“

K odvolaniu sa vyjadril obhajca obžalovaného P.. F.a Z.a, ktorý úvodom uviedol, že s konštatovaním prokurátora, že skutky sa stali tak ako sú popísané v predmetnej obžalobe, sa nemožno stotožniť, pretože toto konštatovanie nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Dal do pozornosti, že skutky v obžalobe označené ako skutky č. 1, 2, 3, boli uzatvorené na preklenutie nepriaznivej finančnej situácie, a nie na kúpu a následný predaj nehnuteľnosti, na dobu neurčitú, pôžičky boli bezúročné a výdajkové pokladničné doklady sú založené v spise a skutky tak ako sú uvedené v jednotlivých zmluvách o pôžičkách, nezodpovedajú popisu skutkov v obžalobe. Poukázal na listinné dôkazy, ktoré tieto tvrdenia potvrdzujú a ktoré prokuratúra nevzala do úvahy. Ohradil sa voči tvrdeniu prokurátora, že obžalovaný finančné prostriedky vylákal, že ich nemienil vrátiť, pretože tieto tvrdenia neboli dôkazmi preukázané a na hlavnom pojednávaní sa zastupujúci prokurátor nepokúsil dokázať ich pravdivosť.

Ďalej uviedol: „Vo vzťahu k argumentácii prokurátora k princípu ultima ratio a zásade subsidiarity trestnej represie, uvádzam, že tento je možné aplikovať len na prípady, ktoré výhradne spádaju do sféry občianskoprávnych alebo obchodných vzťahov a tieto len zdánlivo napĺňajú formálne znaky skutkovej podstaty tretného činu. Tým princíp ultima ratio umožňuje odlíšiť takéto konanie od skutočnej trestnej činnosti. Zmluvy o pôžičke uzatvoril s P.. F.om Z.om, P.. X. C.. P.. X. C. dňa 4.3.2011 ako postupca postúpil na svojho syna P.. S. C. ako postupníka, okrem iných pohľadávok aj pohľadávky vyplývajúce z horeuvedených zmlúv. Zmluva o postúpení pohľadávky sa nachádza v spise. Z uvedeného vyplýva, že vlastníkom predmetných pohľadávok sa od 4.3.2011 stal P.. S. C. a bol ich vlastníkom aj v čase podania obžaloby. P.. X. C. medzi časom zomrel. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave podal na P.. F.a Z.a na Okresný súd C. III. dňa 11.1.2017 obžalobu. V tejto uviedol, že P.. F. Z. spôsobil škodu P.. X.ovi C., čo, ako vidieť z hore uvedeného nie je pravda. Prokurátor, tak ako som už hore uviedol postavil svoje odvolanie na rozhodnutí NS SR, sp. zn. . Poukazuje aj na inú judikatúru a to aj českú. S právnymi východiskami rozvedenými v predmetnom rozhodnutí sa dá súhlasiť. Nedá sa však súhlasiť s jeho aplikáciou na skutky uvedené v obžalobe. prípade, v ktorom rozhodoval NS SR sa nenapadajú žiadne skutkové pochybenia....V tzv. trestnom prípade P.. F.a Z.a o takýto prípad nešlo. Z toho dôvodu nie je možné uvedený právny názor NS SR (tak ako to robí prokurátor) brať pri rozhodovaní do úvahy ako celok. Ako som to už vyššie uviedol skutky tak ako sú konštruované jednak v uznesení o vznesení obvinenia, ako aj v obžalobe nemajú oporu v dôkazoch. Hoci jednotlivé žalované skutky vychádzajú z jednotlivých konkrétnych zmlúv, ich protiprávnosť, vybočenie z povinného konania upraveného iným zákonom nie je obsahom popísaných skutkov. Len také konanie, ktoré je iné ako konanie povinné, založené iným, napr: sukromnoprávnym predpisom (v tomto prípade ) môže byť preverované v trestnom konaní. Pri porovnaní jednotlivých zmlúv s dokázaným konaním P.. F.a Z.a vidieť, že nedošlo k jeho vybočeniu z povinností založených uvedenými zmluvami. Tvrdenia, ktoré majú svedčiť o tom, že P.. F. Z. vylákal konkrétne sumy, pričom vedel, že tieto nevráti, nemajú žiaden dokázaný základ. Tieto tvrdenia neboli dokázané resp. sa vôbec nedokazovali. Sú úmyselne vykonštruované preto a tak, aby boli naplnené všetky pojmové znaky obzvlášť závažného zločinu podvodu, boli žalovateľné a možno aj odsúdené. Z uvedeného dôvodu nie je možné argumentáciu už uvedeného právneho názoru NS SR bezozbytku aplikovať aj v prípade P.. F.a Z.a, lebo nie je daný rovnaký alebo aspoň porovnateľný skutkový a dôkazný základ.

Za najväčší nedostatok činnosti prokuratúry a teda aj obsahu odvolania považujem prezentovanie len prokurátorových názorov aj to len čiastkových, bez toho, aby uviedol dôkaz na základe ktorého svoj názor vytvoril. Prokurátor uviedol, že prípad má skutkový základ v porušení zmluvných povinností. Neuviedol ktorých. Zmluvy o pôžičke poznajú len jednu podmienku a to, že dlžník nemôže konať v rozpore s účelom

pôžičky. Účel poskytnutých pôžičiek, nebol P.. X.om C. nikdy namietaný. V tejto súvislosti zdôrazňujem, a poukazujem na to, že aj napriek tomu, že pôžičky boli poskytnuté bezúročné, P.. F. Z., P.. X.ovi C. úroky zaplatil. Pokladničné doklady sú v spise založené. Aj to svedčí o finančných možnostiach P.. F.a Z.a, ale a to hlavne aj o spôsoboch a úrovni jeho obchodovania, resp. spolupráci s obchodnými partnermi.“

Nesúhlasí s vyjadrením prokurátora, že obžalovaný vzhľadom na svoju finančnú situáciu vedel, že finančné prostriedky nebude schopný vrátiť, ktoré tvrdenie považuje len za názor, aj to zavádzajúci, ktorý nie je podložený žiadnym relevantným dôkazom. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že majetok obžalovaného je niekoľkonásobne vyšší ako je suma pôžičiek, z čoho vyvodzuje, že tento názor prokurátora nemá reálny základ v dôkazoch.

Upozornil, že obhajoba do spisu založila aj rozhodnutia Okresného súdu v Pezinku, Krajského súdu v Bratislave, Okresného súdu v Petržalke, návrh P.. S. C. a Z. Z. na uznanie práva dlžníkom, z ktorých listín je podľa obhajcu vidieť nielen aký majetok obžalovaný má a mal, ale aj konanie P.. S. C. a Z. Z., ktorí sa ho snažili o majetok pripraviť.

K prokurátorom vymenovanému množstvu pôžičiek, ktoré si obžalovaný od rôznych podnikateľov a fyzických osôb požičal zdôraznil, že títo svedkovia vypovedali, že s obžalovaným obchodovali a mali s ním dobré skúsenosti a stále mu veria.

Ďalej zdôvodnil: „ Prokurátor v odvolaní vytýka P.. F.ovi Z.ovi, že nevrátil v zmysle dohody riadne a včas požičané peniaze. Tvrdí, že P.. F. Z. takýto úmysel nemal. Ani z jedného žalovaného skutku nevyplýva, že by zmluvy o pôžičkách obsahovali termín, do ktorého mal požičané finančné prostriedky P.. F. Z. vrátiť. Zase len názor. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam navrhujem odvolanie prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave ako nedôvodné zamietnuť.“.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla odvolaniu prokurátora v celom rozsahu vyhovieť, poukazujúc na jeho podrobné odôvodnenie a napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Obhajca obžalovaného pridržiavajúc sa svojho písomného vyjadrenia, súdu doručeného dňa 24.01.2019, navrhol odvolanie prokuratúry zamietnuť.

Obžalovaný predniesol: „Ja trvám na tom, že som nevinný, od nikoho som peniaze nevylákal, nikoho som nepodviedol o tomto jednoznačne svedčia písomné dokumenty, ktoré sú v spise zhromaždené. Pred tým istým vyšetrovateľom bolo dvakrát vo veci konané na podklade niekoho kto toto inicioval, doklad o tom sa nachádza v spise, pretože sa konalo na základe výnimky, pod ktorou je podpísaný prokurátor, ktorý je dnes generálnym prokurátorom. Trvám na tom, že som nevinný a nikoho som nepodviedol.“.

Predkladacou správou doručenou tunajšiemu súdu dňa 01.03.2019 bola predmetná trestná vec predložená na rozhodnutie o odvolaní, ktoré proti rozsudku podala Krajská prokuratúra C. proti výroku o oslobodení obžalovaného.

S.ľa SR každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu (obdobne aj čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd).

S.ľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 4.11.1950 každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

S.ľa každý, proti ktorému sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

S.ľa konanie pred súdom je ústne, výnimky ustanovuje tento zákon. Dokazovanie riadi súd, ktorý však výsluch obžalovaného, svedkov, poškodeného a znalcov spravidla ponecháva stranám, najprv tej, ktorá dôkaz navrhla či obstarala.

S.ľa pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.

S.ľa , , : (1) Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. (3) Odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) a spôsobí ním značnú škodu, ... (4) Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu,...

S.ľa Súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je trestným činom.

S.ľa Ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.

S.ľa ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa .

S.ľa odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Krajský súd v Bratislave, na podklade riadne a včas podaného odvolania primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení a keďže zistil, že nie sú dané, podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadnuc na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pričom zistil že odvolanie krajskej prokuratúry nie je dôvodné.

Z predloženého spisového materiálu je zistiteľné, že Krajská prokuratúra C., dňa 11.01.2017, pod č.k. -27 podala na obžalovaného P.. F.a Z.a obžalobu v bodoch 1) až 4) pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa , a v bode 5) pre zločin podvodu podľa , , na skutkovom základe opísanom v obžalobnom návrhu.

Súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom obžalovaného P.. F.a Z.a, poškodených P.. S. C., K. Z. a K. D., prečítaním zápisníc o výsluchu svedkov Z. Z., P. X.a C., A.. S. K., Z.. A. F. S.., A. E., P.. A. D., Z.. Z. I., S.. B. U., A. C., P.. N. P., P.. Z. N., B. C., S. U., S. A., P.. M. M., P.. U. D., P.. S. N., prečítaním a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to: zmlúv o pôžičke zo dňa 27.07.1998, 15.04.2003, 19.04.2007, 03.10.2008, 27.03.2009, 15.10.2012, návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 28.06.2011, zmenkami zo dňa 03.10.2008, 29.11.2010,, zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 27.03.2009, kvitanciou zo dňa 19.11.2009, 09.02.2006 a 21.03.2006, uznesením Okresného súdu Pezinok zo dňa 23.05.2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.08.2011, úradným záznamom zo dňa XX.05.2011, lekárskou správou a PN obžalovaného, uznaním práva zo dňa 23.03.2011, návrhom na vklad zo dňa 22.10.2012, zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 08.02.2006, znaleckým posudkom č. , uznesením Okresného súdu C. V zo dňa XX.09.2012, dohodou o usporiadaní vzájomných vzťahov zo dňa 31.08.2006, kúpnymi zmluvami zo dňa XX.06.2004, 31.08.2006, 23.05.2011, výpismi z účtov, pokladničnými blokmi, faktúrami, listami vlastníctva, potvrdeniami z bánk, odstúpenými informáciami, súčinnosťou katastra K., správami OÚ Senec, DÚ Senec, N., S. banky, R. banky, S. banka, K. sporiteľni, X. banky, S. banky, S. banky, U.

banky, správami o účtoch vo VUB, K. sporiteľni, X. banky, R. banke, V. L. C., správami OS S. a OS C. II, osobnými posudky obžalovaného, RT, ako aj ďalšími dôkazmi založenými v spise.

V rozhodnutí sa primárne venoval princípu ultima ratio s tým, že je táto zásada v súčasnosti aktuálna pri tzv. ekonomických kauzách, pri ktorých najmä podnikatelia namiesto súkromnoprávnej žaloby podajú trestné oznámenie, čím sa snažia vyhnúť znášaniu dôkazného bremena v súdnom konaní o súkromnoprávnej žalobe. Takýmto spôsobom častokrát riešia súkromné osoby sporné vzťahy majúce základ v zmluvách o pôžičke alebo úvere, pričom v trestných oznámeniach svoje tvrdenia označujú ako podozrenia z trestného činu podvodu alebo úverového podvodu dôvodiac, že dlžník im doposiaľ vrátil len časť požičanej sumy alebo nevrátil ju v dohodnutom termíne. S.ľa súdu východiskovým je v takýchto situáciách ustálená súdna prax, podľa ktorej skutočnosť, že dlžník nesplnil svoj záväzok vrátiť finančné prostriedky v dohodnutom termíne hoci tak mohol urobiť, ešte nedokazuje, že uviedol veriteľa do omylu, aby sa škodou na jeho majetku obohatil (Rt 54/1967, Rt 15/1969). Čo sa týka skutkových zistení súd prvého stupňa výrok o oslobodení obžalovaného odôvodnil nasledovne: „V danom prípade bolo preukázané, že medzi P.. X.om C., nar. 27.07.1925 ako veriteľom a obžalovaným podnikajúcim pod obchodným menom P.. F. Z. B., IČO: XXXXXXXX ako dlžníkom vznikol uzavretím zmluvy o pôžičke zo dňa 19.04.2007 a poskytnutím peňažných prostriedkov v sume 5 000 000,- Sk veriteľom dlžníkovi občianskoprávny záväzkový vzťah podľa , 489 a 491 ods. 1 , ktorý podľa svojho obsahu zahŕňal podstatné znaky zmluvy o pôžičke podľa , keďže obsahoval dohodu o prenechaní veci - resp. jej reálnom odovzdaní v určenom čase bez ďalšieho požiadania žalovaného, druhovom označení veci (peniaze), povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a určení času vrátenia, pričom následne došlo aj k reálnemu odovzdaniu týchto peňazí veriteľom dlžníkovi, čím došlo k naplneniu aj posledného znaku zmluvy o pôžičke, keďže predstavuje reálny kontrakt. Totožný záver platí aj v prípade zmluvy o pôžičke zo dňa 03.10.2008, uzavretej medzi tými istými osoba a za tých istých podmienok, na základe ktorej veriteľ požičal dlžníkovi sumu 3 000 000,- Sk. Základným znakom občianskoprávnych vzťahov je rovnosť účastníkov a zodpovedá zásadám zmluvnej voľnosti a dispozičnej autonómie subjektov, ktoré sú pretavené do , podľa ktorého si môžu účastníci občianskhoprávnych vzťahov, teda zmluvné strany občianskoprávneho záväzkového vzťahu, vzájomné práva a povinnosti upraviť odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje, čo znamená, že zmluvné strany sa môžu dohodnúť na akejkoľvek úprave vzájomných práv a povinností, ak to zákon nezakazuje alebo výslovne netrvá na konkrétnej právnej úprave. Účel poskytnutia pôžičky nepatrí medzi obsahové náležitosti zmluvy o pôžičke. V občianskoprávnych vzťahov, resp. všeobecne v súkromnoprávnych vzťahov, však s odkazom na platí, že účastníci občianskoprávnych vzťahov sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, na čo nadväzuje povinnosť podľa počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, prírode a životnom prostrední. Preto by už v čase uzatvárania zmluvy malo byť zrejmé a jasné, aké pohnútky alebo motív viedli zmluvné strany k uzatvoreniu predmetnej zmluvy. Na základe uvedeného môže obsiahnutie účelu uzatvorenia zmluvy, v tomto prípade účelu uzatvorenia zmluvy pôžičke, slúžiť ako determinant posúdenia skutočnej vôle zmluvných strán, hlavne dlžníka, na základe čoho možno porovnať deklarovanú vôľu dlžníka a jeho skutočnú vôľu odzrkadlenú v jeho ďalšom správaní. Z oboch zmlúv o pôžičke, ako dvojstranných písomných právnych úkonov vyplýva, že účelom týchto pôžičiek bolo preklenutie nepriaznivej finančnej situácie dlžníka, teda obžalovaného podnikajúceho pod obchodným menom P.. F. Z. B., čo veriteľ potvrdil svojimi podpismi na týchto zmluvách, pričom už len samotné znenie účelu týchto pôžičiek predpokladá aktuálnu zlú finančnú situáciu dlžníka a teda aj určité riziko možného nevrátenia poskytnutej pôžičky dlžníkom, resp. nevrátenia pôžičky v lehote splatnosti, o čom však bol veriteľ upovedomený a čo zobral svojím podpisom aj na vedomie, pričom toto jeho rozhodnutie bolo prejavom jeho vlastnej vôle byť účastníkom takéhoto zmluvného vzťahu. V zmysle uvedeného nebolo možné konštatovať, že by dlžník, teda obžalovaný konajúci ako podnikateľ - fyzická osoba, pri uzatváraní uvedených pôžičiek uviedol veriteľa do omylu, práve naopak. Písomne dohodnutý účel oboch zmlúv o pôžičke vyvracal tvrdenia P.. X. C. o tom, že sa s obžalovaným dohodol, že požičané peniaze investuje do kúpy nehnuteľnosti v K. alebo blízkom okolí. Tvrdenia P.. X. C. nepotvrdzovala ani svedecká výpoveď jeho syna, ktorý pri uzatváraní ani jednej zmluvy o pôžičke nebol prítomný, preto nemohol vedieť (resp. mohol vedieť iba sprostredkovane od svojho otca), čo bolo obsahom rozhovorov veriteľa a dlžníka pri uzatváraní týchto zmlúv, teda na akých iných náležitostiach zmlúv sa ústne dohodli. Medzi pojmové znaky zmluvy o pôžičke patrí jej dočasnosť. Táto skutočnosť musí vyplývať z prejavu vôle zmluvných strán, najmä však zo strany veriteľa, aby bolo z právneho úkonu alebo z okolností, za ktorých došlo k právnemu úkonu, jasné, že v danom prípade nejde o scudzovací právny úkon (darovanie alebo

kúpnu zmluvu). Napriek tomu medzi podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke nepatrí určenie doby, dokedy má byť vec vrátená a preto doba vrátenia môže byť vymedzená aj ako doba neurčitá. Aj v prípade oboch vyššie uvedených zmlúv o pôžičke platilo, že doba vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov bola vymedzená ako doba neurčitá. Preto sa súd nemohol stotožniť s tvrdeniami P.. X. C., že sa s obžalovaným ústne dohodol na vrátení pôžičiek do jedného mesiaca, keď z jeho písomných právnych úkonov - teda zmlúv o pôžičkách vyplývalo, že doba splatenia pôžičiek bola neurčitá. V prípade, ak zmluva ani zákon neuvádza, kedy má byť záväzok splnený, stáva sa povinnosť dlžníka plniť splatnou na základe požiadania veriteľa a to s odkazom na . Výzva veriteľa na plnenie je jednostranným právnym úkonom veriteľa, ktorý má za následok vznik splatnosti záväzku a ktorý predstavuje vážny zásah do právnych pomerov dlžníka a veriteľa. Hoci forma výzvy na plnenie nie je predpísaná, je však potrebné, aby spĺňala všeobecné náležitosti platného prejavu vôle (s odkazom na a nasl. ) tak, aby z jej obsahu bolo zrejmé, že veriteľ vyzýva dlžníka na plnenie, ktorého výška musí byť dostatočne určite špecifikovaná. V danom prípade nebolo preukázané, že P.. X. C. vyzval obžalovaného na splatenie predmetných pôžičiek, navyše, už v čase keď mal byť podľa tvrdenia P.. X. C. obžalovaný v omeškaní s splatením prvej pôžičky, keďže ho mal P.. X. C. viackrát urgovať na jej splatenie (čo však nebolo preukázané), poskytol mu druhú pôžičku, za tých istých podmienok ako mu poskytol prvú pôžičku, čo sa súdu, vzhľadom na tvrdenia P.. X. C. zdalo byť nepochopiteľné. Zároveň súd musel poukázať na správanie sa obžalovaného ako dlžníka z titulu uvedených zmlúv o pôžičke, keďže dňa 18.04.2018 preukázané vrátil P.. X.ovi C. sumu 1 275 000,- Sk, na základe čoho toto ďalšie správanie obžalovaného nenasvedčovalo tomu, že by požičané peňažné prostriedky P.. X. C. nechcel už od počiatku uzatvorenia zmluvy o pôžičke vrátiť. Rovnako takémuto záveru nenasvedčovalo ani správanie sa obžalovaného k P.. X. C. v období, ktoré uzavretiu týchto zmlúv o pôžičiek predchádzalo, keďže listinné dôkazy založené v spise preukazovali, že P.. X. C. a obžalovaný aj v minulosti uzatvárali zmluvy o pôžičky, ktoré žalovaný vždy splatil, čo preukazuje napríklad písomné potvrdenie o splatení dlhov obžalovaného voči X. C. zo dňa 19.06.2003. Taktiež bolo preukázané, že v rozhodnom období uzatváral obžalovaný zmluvy o pôžičke aj s inými fyzickými alebo právnickými osobami, čo bolo preukázané výsluchom P.. A. D., P.. N. P., P.. Z. N., B. C., A. E., P.. M. M. alebo U. D., pričom uvedené pôžičky obžalovaný vždy v dohodnutej lehote riadne, resp. aspoň čiastočne vrátil. Rovnako tiež oznámenia bánk (K. sporiteľňa, a.s. a S., a.s.) preukazovali, že obžalovaný všetky čerpané úvery/pôžičky od týchto bánk splatil. V zmysle všetkých vyššie uvedených a preukázaných skutočností vyplýva, že správanie/konanie obžalovaného pred rozhodným obdobím, počas neho alebo po ňom, či už vo vzťahu k P.. X. C. alebo iným subjektom, nebolo možné kvalifikovať ako podvodné, teda také, že by konal v úmysle požičané peniaze nevrátiť vôbec alebo vrátiť len z časti. Totožný právny záver súdu platí aj v prípade zmluvy o pôžičke (konkludentne) uzatvorenej medzi obžalovaným ako dlžník a Z. Z. ako veriteľom na sumu XX 000,- eur, keďže nebolo preukázané, že by obžalovaný uvedenú sumu od Z. Z. vylákal v úmysle mu tieto peňažné prostriedky nevrátiť a tým pádom sa na jeho úkor obohatiť. V prípade skutkov č. 3 a 4 obsiahnutých v obžalobe považoval za potrebné uviesť, že v závislosti od toho, pre aký účel chcú strany zmenky použiť, možno rozlíšiť zmenky ako nástroj úverový, platobný alebo zabezpečovací, a preto bolo potrebné si ustáliť dôvod a účel vystavenia zmenky zo dňa 03.10.2008 vystavenou obžalovaným ako fyzickou osobou podnikateľom (ďalej len „zmenka č. 1“) a zmenky zo dňa 27.03.2009 vystavenej obžalovaným (ďalej len „zmenka č. 2“) . V prípade prvej zmenky č. 1 nebolo preukázané, že by zmenka predstavovala úverový alebo platobný nástroj, ale slúžila ako zabezpečovací inštitút k zmluve o pôžičke zo dňa 03.10.2008, keďže nebolo preukázané, že by veriteľ P.. X. C. vyplatil obžalovanému okrem sumy 3 000 000,- Sk z titulu pôžičky zo dňa 03.10.2008 aj ďalšiu sumu 3 000 000,- Sk z titulu vystavenej zmenky, a preto nebolo možné konštatovať, že touto zmenkou obžalovaný vylákal 3 000 000,- Sk od P.. X. C.. Dôvod vystavenia zmenky č. 2 nebol bez dôvodných pochybností preukázaný, avšak z vyjadrenia S. C.a bolo možné usúdiť, že zmenka mala opätovne len zabezpečovací charakter k pôžičke, ktorú S. C. poskytol obžalovanému na účet spoločnosti B. K., s.r.o., ktorej bol obžalovaný konateľom, ktorý následne tieto peniaze prostredníctvom tejto spoločnosti požičal v zmysle zmluvy o pôžičke zo dňa 27.03.2009 spoločnosti A. E., spol. s r.o., ktorá ich spoločnosti B. K., s.r.o. následne aj vrátila. Uvedená konštrukcia skutkového deja vyplýva hlavne z výpisu účtu spoločnosti B. K., s.r.o. a výsluchu svedka P.. S. N., v zmysle ktorých bolo preukázané, že dňa 26.03.2009 a27.03.2009 boli na účet spoločnosti B. K., s.r.o. vložené peniaze v sume 240 000,- eur, konkrétne v sume 66,388 eura od P.. S. N. s poznámkou „platba pre S. C. - pôžička“ na žiadosť P.. S. C. a v sume 174 000,- eur od obžalovaného, ktorému mal tieto peniaze v hotovosti poskytnúť práve S. C., čo znamená, že požičané peniaze spoločnosťou B. K., s.r.o. spoločnosti A. E., spol. s r.o., požičal obžalovanému ako konateľovi spoločnosti B. K., s.r.o. S. C., a práve na zabezpečenie tejto pôžičky obžalovaný vystavil zmenku zo dňa 27.03.2009, čo vyplývalo aj so samotného vyjadrenia S. C.. Vzhľadom na to, že konateľom a

jediným spoločníkom (t.j. štatutárnym orgánom a vlastníkom) spoločnosti A. E., spol. s r.o. bol práve S. C., ktorý inicioval uzavretie zmluvy o pôžičke zo dňa 27.03.2009, ktorej predchádzala pôžička od S. C. obžalovanému, zabezpečená zmenkou zo dňa 27.03.2009, nemožno dôvodiť, že takto vystavenou zmenkou obžalovaný mal úmysel získať finančné prostriedky od P.. S. C. pre vlastnú spotrebu tak, ako bolo uvedené v obžalobe (skutok č. 4). V zmysle všetkých vyššie uvedených skutkových a právnych záverov súd konštatoval, že v obžalobe popísané konanie obžalovaného nemohlo byť právne kvalifikované ako trestný čin podvodu podľa z dôvodu nenaplnenia subjektívnej stránky tohto trestného činu, a teda nebolo možné vysloviť záver totožný s obžalobou, že obžalovaný na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol poškodených veriteľov do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku škodu značného, resp. veľkého rozsahu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, že obžalovaného podľa oslobodil spod obžaloby, keďže dospel k záveru, že skutky popísané v obžalobe predstavujú také ľudské správanie, na ktoré treba použiť právne prostriedky a inštitúty občianskeho práva, resp. súkromného práva všeobecne, ktorými sa dosiahne náprava tvrdeného narušeného stavu. Zásada objektívnej pravdy vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie ovine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie o púhu pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, volí súd po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov tú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia. (RNS č. 46/1963) Aj keď bol obžalovaný dôvodne podozrivý, že sa dopustil žalovaného trestného činu, avšak výsledky dokazovania vykonaného pred súdom nevyznievajú jednoznačne, a nie je tu úplne ucelená reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých by sa mohol vyvodiť bezpečný záver, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, treba obžalovaného oslobodiť spod obžaloby. (RNS č. 14/1964) Súd v tomto smere pripomína aj ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu ( napríklad a ), podľa ktorej ak zostanú vyčerpané všetky dostupné možnosti smerujúce k spoľahlivému zisteniu skutkového deja, je nutné vykladať priebeh tohto skutkového deja v prospech obžalovaného. Inak povedané, ak reálne prichádzajú do úvahy dve alebo viaceré verzie skutkového deja, je potrebné s použitím zásady in dubio pro reo neuznať obžalovaného za vinného. S.ľa názoru súdu práve takáto situácia nastala v posudzovanom prípade.“

S uvedenými závermi súdu prvého stupňa, okrem úvah týkajúcich sa ultima ratio, ktoré odôvodní ďalej v tomto rozhodnutí, odvolací súd k dôkaznej situácii, bez výhrad súhlasí a tieto závery a úvahy si v celom rozsahu osvojuje a ich opätovné rozoberanie a hodnotenie by bolo len opakovaním správnych úvah a záverov a preto na tieto rezultáty okresného súdu poukazuje a odkazuje.

Krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v rámci dokazovania boli produkované také dôkazy, ktoré potvrdzujú obhajobné tvrdenia obžalovaného a zároveň na strane druhej vyvolali dôvodné pochybnosti o tom, či je skutok trestným činom.

Vo veci konajúci súd zistil, že súd prvého stupňa v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku v súlade so zásadou trestného konania uvedenou v vykonal všetky dostupné dôkazy potrebné na objasnenie všetkých základných skutočností dôležitých pre trestné stíhanie tak, ako to v prejednávanej veci vyplývalo predovšetkým z ustanovenia , , ktoré súd prvého stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie.

Aj z dôvodu vyššie uvedeného skutkové zistenia, ktoré viedli súd prvého stupňa k oslobodzujúcemu výroku ohľadne viny napadnutého rozsudku, tak mohli vychádzať (a napokon s poukazom na ďalej uvedené aj vychádzajú) z výsledkov nielen úplného, ale aj zákonným spôsobom vykonaného dokazovania a zodpovedajú všetkým kritériám uvedeným v .

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s požiadavkami ustanovenými v súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného a tiež (a zvlášť) akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny, s ktorými sa aj odvolací súd bez zásadných výhrad stotožňuje a v podrobnostiach na ktoré, ako na správne a v podstate aj úplné poukazuje.

Súd prvého stupňa k týmto skutkovým zisteniam totiž dospel po tom, čo jednotlivé dôkazy vyhodnotil v súlade s ďalšou zásadou trestného konania uvedenou v , teda jednotlivo

aj v ich súhrne a podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu. Súd prvého stupňa pri hodnotení ním vykonaného dokazovania v prejednávanej veci tiež, a podľa názoru odvolacieho súdu aj opodstatnene rešpektoval aj jedno zo základných pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v , v ktorom je upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je jednak pravidlo „in dubio pro reo

- v pochybnostiach v prospech obvineného“, z ktorého vyplýva pre súd povinnosť rozhodnúť v prospech obvineného, ak zostanú dôvodné pochybnosti o niektorej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, jednak ďalšie pravidlo, v zmysle ktorého nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina (ktorú obvinený nie je v konečnom dôsledku ani povinný dokazovať).

S.ľa názoru odvolacieho súdu odvolaním krajskej prokuratúry je súdu prvého stupňa vytýkané hodnotenie vykonaných dôkazov v rozpore so zásadou trestného konania uvedenou v ustanovení , neobsahuje žiadne také konkrétne skutočnosti a okolnosti, ktoré by jednotlivo alebo vo svojom súhrne v prejednávanej veci jednak nasvedčovali tomu, že k namietaným skutkovým zisteniam súd prvého stupňa dospel postupom nezodpovedajúcim zásadám logického myslenia a uvažovania, jednak spochybňovali opodstatnenosť použitia jedného zo základných pravidiel vyplývajúcich pri dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v , v ktorom je upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je jednak pravidlo „in dubio pro reo- v pochybnostiach v prospech obvineného“.

Obžalovanému P.. F.ovi Z.ovi je obžalobou kladené za vinu, že v úmysle získať finančné prostriedky predstierajúc, že ich potrebuje na kúpu a následný predaj nehnuteľností (skutky 1, 2 a 3) vylákal od poškodeného P.. X. C. sumy 5.000.000,-Sk, 3.000.000,-Sk a 3.000.000,-Sk, vystavil v prospech poškodeného P.. S. C. zmenku na sumu 240.000,-€ splatnú 31.12.2009, ktorú sumu týmto spôsobom od poškodeného vylákal (skutok 4) a predstierajúc poškodenému Z. Z., že potrebuje peniaze na dofinancovanie kúpy a následného predaja vylákal od neho sumu XX.000.-€ (skutok 5), ktoré finančné prostriedky, vo všetkých skutkoch, použil pre vlastnú potrebu a poškodeným spôsobil vyššie uvedenú škodu.

Ku skutkom 1) a 2) krajský súd uvádza nasledovné: na základe vykonaného dokazovania v prejednávanej veci nie je sporné, že poškodený P.. X. C. poskytol obžalovanému pôžičku a to dvakrát, o ktorých bola riadne spísaná zmluva a to: -podľa zmluvy o pôžičke z 19.04.2007, veriteľ (P.. X. C.) požičiava dlžníkovi (P.. F.ovi Z.ovi - B.) sumu „=5.000.000,-Sk“ a to „za účelom preklenutia nepriaznivej finančnej situácie“ s tým, že v čl. II zmluvy bol termín splatenia pôžičky dohodnutý na dobu „neurčitú“. Obe strany pri podpise zmluvy prehlásili, že túto podpisujú na základe slobodnej vôle, nie v tiesni za nevýhodných podmienok, -podľa zmluvy o pôžičke z 03.10.2008, veriteľ (P.. X. C.) požičiava dlžníkovi (P.. F.ovi Z.ovi - B.) sumu „=3.000.000,-Sk“ a to „za účelom preklenutia nepriaznivej finančnej situácie“ s tým, že v čl. II zmluvy bol termín splatenia pôžičky dohodnutý na dobu „neurčitú“. Obe strany pri podpise zmluvy prehlásili, že túto podpisujú na základe slobodnej vôle, nie v tiesni za nevýhodných podmienok, ku ktorým skutkom obžalovaný uviedol, že sa jednalo o riadne uzatvorené zmluvy o pôžičke na dobu neurčitú, do termínu splatenia bezúročné. Obžalovaný poukázal na fakt, že v oboch zmluvách je jasne uvedené, že účelom pôžičky bolo preklenutie nepriaznivej finančnej situácie. Rozhodne poprel, že by požičané finančné prostriedky použil pre vlastnú potrebu, uviedol, že sa týmito prostriedkami snažil napraviť nepriaznivú finančnú situáciu rámci podnikania, ktorá nastala ako dôsledok zlyhania obchodu s poľnohospodárskymi komoditami.

Svedok P.. X. C. bol vypočutý v prípravnom konaní (čl. 380, dňa 15.08.2012), kedy k obom skutkom potvrdil, že obžalovanému požičal sumy peňazí tak ako je uvedené v zmluvách. Poškodený tiež uviedol, že sa ústne dohodli, že peniaze budú investované do kúpy nehnuteľností a termín splatenia prvej pôžičky si, tiež ústne, dohodli na koniec mája 2007 a rovnako to malo byť aj pri druhej pôžičke z 03.10.2008, ktorá mala byť na kúpu nehnuteľností a vrátenie peňazí bolo ústne dohodnuté približne o mesiac.

Primárne je nutné uviesť, že menovaný svedok bol vypočutý dňa 15.08.2012 po tom ako bola spísaná zmluva o postúpení pohľadávok, kedy dňa 04.03.2011 ako postupca postúpil postupníkovi, P.. S. C., zmluvy o pôžičke na sumu 5 mil. Sk a 3 mil. Sk a zmenku na sumu 3 mil. Sk.

Správne okresný súd vyzdvihol obsah oboch zmlúv o pôžičke uzatvorených podľa a nasl. , platnom v danom čase, nakoľko skutočnosti vyplývajúce z výpovede svedka P.. X. C. rozhodne nekorešpondujú so znením oboch zmlúv. Je potrebnú zdôrazniť, a toto potvrdil aj P.. X. C., že pri podpise zmlúv boli prítomní iba obžalovaný a on sám. Dojednané podmienky pôžičky, tak ako vypovedal, nie sú premietnuté do zmluvy. Jednoznačne pri oboch zmluvách predmetom pôžičky je „preklenutie nepriaznivej finančnej situácie“.

Je možné poznamenať, že v dôsledku nepriaznivej finančnej situácie si obžalovaný v danom čase požičal finančné prostriedky aj od iných podnikateľov, čo vyplynulo z dokazovania - napr. výsluchom P.. A. D., od ktorého si požičal sumu, a to v čase 16.09.2008, P.. Z. N. (dňa XX.03.2009) sumu 165.000,-€, B. C., S. A., A. E., P.. M. M., U. D., ktorým buď celú resp. časť z požičanej sumy aj vrátil.

Nie je žiadnym ďalším dôkazom, okrem tvrdenia P.. X. C. preukázané, že peniaze obžalovaný vylákal za účelom kúpy a predaja nehnuteľností. Ak by skutočne svedok peniaze poskytol na kúpu nehnuteľností, tak nebol dôvod do zmlúv uvádzať iný účel poskytnutia pôžičky. Keď P.. X. C. zmluvy podpisoval vedel aký účel je v zmluvách uvedený a s týmto bol jednoznačne uzrozumený. Zo zmlúv ďalej vyplynulo, že termín splatenia pôžičky bol určený na neurčito. Opäť len z vyjadrenia P.. X. C. vyplynulo, že termín bol ústne dohodnutý tak, že pôžička bude zaplatená cca do mesiaca, čo sa však nestalo a k tomuto svedok uviedol, že viackrát ústne obžalovaného žiadal a vyzýval na splatenie pôžičiek. Opäť je odvolací súd nútený konštatovať, že v celom spisovom materiáli sa nenachádza výzva na splatenie pôžičky, ktorá by bola riadne obžalovanému doručená.

Správne prvostupňový súd, v súvislosti s termínom splatenia pôžičiek zmluvne dohodnutým „na neurčito“, poukázal na ustanovenie . Totiž zo spisu nie je evidentné, že by P.. X. C., resp. P.. S. C. zaslali dlžníkovi list - výzvu na vrátenie predmetu pôžičky, v ktorej by bol dlžníkovi určená lehota na vrátenie dlhu. V prípade, že ani po doručení výzvy (resp. po uplynutí lehoty na plnenie v nej uvedenej) dlžník svoj dlh nesplatí je možné podať na súde „žalobu na zaplatenie dlžnej sumy“. Krajský súd dodáva, že zákon poskytuje veriteľovi potrebnú právnu ochranu a umožňuje mu podať na súd návrh, aby súd svojim rozhodnutím určil čas splnenia záväzku dlžníkom, tj. súd v rozhodnutí výrokom určí čas splatnosti dlhu, o čo poškodený nepožiadal.

Z pohľadu vyššie rozvedeného nemožno zdieľať názor krajskej prokuratúry, že obžalovaný od P.. X. C. peniaze vylákal, použil ich pre vlastnú potrebu a tieto nevrátil a spôsobil poškodenému škodu, pretože z vykonaných dôkazov vplývajú iné zistenia, najmä nebola preukázaná subjektívna stránka v konaní obžalovaného, k čomu sa odvolací súd vyjadrí v ďalšom. V kontexte s uvedeným nebolo možné odignorovať fakt, že obžalovaný z prvej pôžičky P.. X. C. vyplatil, dňa 18.04.2008, sumu 1.275.000,-Sk (42.322,25,-€ - čl. 90) a dňa 12.03.2010 sumu 3.000,-€ - čl. 91), s poznámkou úroky z pôžičky.

Ku skutku 3) v zhode s argumentáciou okresného súdu, odvolací súd aj k tomuto skutku dodáva: z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že zmenka podpísaná dňa 03.10.2008 (čl. 11), rovnako ako zmluva o pôžičke (čl.10) sa týka ďalšej požičanej sumy peňazí vo výške 3 mil. Sk, pričom skutočne nebolo preukázané, že by táto zmenka bola úverovým alebo platobným nástrojom.

Vo všeobecnosti platí, že zmenkou veriteľ chce svoju pohľadávku riadne zabezpečiť voči dlžníkovi a teda dôkazné bremeno je prenesené na dlžníka, tj. pokiaľ dlžník nepreukáže opak, má sa za to, že dlh existuje.

Obžalovaný P.. F. Z. sa ohľadne tohto žalovaného skutku bráni tým, že sa jednalo o zmenku so zisťovacou funkciou vo vzťahu k uzatvorenej zmluve o pôžičke a teda P.. X.om C. mu bola okrem sumy 5 mil. Sk, iba jedenkrát požičaná suma 3 mil. Sk, a rozhodne popiera, že by sa jednalo o ďalšiu požičanú sumu 3 mil. Sk.

Poškodený P.. S. C. trvá na tom, že sa jedná o ďalšiu sumu, ktorú jeho otec požičal obžalovanému. K uvedenému sa vyjadril svedok P.. X. C. (čl. 311), ktorý tvrdí, že ide o dve pohľadávky, každá v sume 3 mil. Sk, ktorými peniazmi mal obžalovaný kupovať nehnuteľnosti, a ktoré mu vyplatil v hotovosti v jeden deň () s tým, že nevedel, či k tejto ďalšej sume mal ešte nejaký doklad.

V danom momente je potrebné uviesť, že ďalší doklad, tak ako avizoval svedok, nájdený nebol, obrana obžalovaného, že sa jednalo len o sumu 3 mil Sj, ktorá bola zapožičaná dňa 03.10.2008 nie je ničím vyvrátená. Totiž obžalovaný si od svedka P.. X. C. požičiaval aj v minulosti, pričom vždy bola spísaná zmluva o pôžičke a nič by nebránilo aj na ďalšiu sumu 3 mil. Sk, ak by bola skutočne zapožičaná, spísať novú, ďalšiu, zmluvu o pôžičke, prípadne vyhotoviť dodatok k existujúcej zmluve z 03.10.2008, nakoľko v spise sa nachádzajú rôzne zmluvy o pôžičke spísané medzi veriteľom P.. X.om C. a dlžníkom

- obžalovaným z predchádzajúceho obdobia (27.07.1993, 15.04.2003), z ktorých je zrejmé, že takýto spôsob požičiavania si peňazí obžalovaným už bol realizovaný a bolo to na základe písomnej zmluvy o pôžičke.

Čo sa týka predmetnej zmenky (čl.11), na podklade tejto nemožno spochybniť výpoveď obžalovaného, že sa jednalo o zmenku k uzatvorenej zmluve o pôžičke z 03.10.2008. Platenie zmenkou predstavuje situáciu, kedy určitá povinnosť, najčastejšie povinnosť platobná, je splnená podľa dohody účastníkov tak, že namiesto pôvodne stanoveného finančného plnenia sa stane veriteľ majiteľom a oprávneným zo zmenky, ktorá bude v okamihu splatnosti preplatená, a tak vlastne zamenená za peniaze, pričom môže slúžiť ako zaistenie peňažného záväzku a je možno ju uplatniť až potom, čo povinnosť na základe pôvodného peňažného záväzku nebola splnená. Ani v tomto konaní nemožno vidieť úmysel naplniť subjektívnu stránku trestného činu podvodu.

Ohľadne skutku 4) Obžalovaný P.. F. Z. na svoju obhajobu uviedol, že dňa 27.03.2009 bola uzatvorená zmluva o pôžičke medi veriteľom: B. K. s.r.o. zastúpený konateľom P.. F.om Z.om a dlžníkom: A. E. spol. s r.o. zastúpený konateľom P.. S. C., na sumu 240.000,-€ (čl. 107) s tým, že zároveň bolo zriadené právo na nehnuteľnosti a podpísaná zmenka, aby garantovala zábezpeku spoločnosti A. E. spol. s r.o. ako rozdiel medzi výškou pôžičky a celkovou hodnotou majetku.

Obžalovaný rozhodne popiera tvrdenie poškodeného P.. S. C., že tento obžalovanému odovzdal sumu 174.000,-€, ktorú si obžalovaný vložil na účet a po doplatení peňazí od P.. S. N. vo výške 66.388,-€, sumu 240.000,-€ zaslal na účet A. E. spol. s r.o.. Obžalovaný zotrváva na tvrdení, že o takom niečom neexistuje žiaden doklad, bankový prevod resp. príjmový pokladničný doklad. Dal do pozornosti aj vystavenú kvitanciu z 15.11.2009.

Na druhej strane poškodený P.. S. C. k uvedenému skutku vypovedal, že obžalovaného mu odporučil otec- P.. X. C.. Poškodený potvrdil, že potreboval peniaze vo výške 240.000,-€, tieto v danom čase nemal a preto sa obrátil na obžalovaného so žiadosťou o pôžičku. Uviedol, že si peniaze požičal od P.. U. a P.. N.. Poškodený zotrváva na postoji, že sumu 174.000,-€ odovzdal obžalovanému v hotovosti, tento si ju vložil na účet, na ktorý mu peniaze v sume 66.388,-€, z titulu pôžičky pre poškodeného, zaslal P.. S. N., kde je poznámka, že sa jedná o platu pre S. C. (čl.295). Toto jeho vyjadrenie zostáva osamoteným, nie je vôbec preukázané, že skutočne sumu 174.000,-€ v hotovosti odovzdal obžalovanému v Tatra banke a tento ju následne vložil na podnikateľský účet a poukázal spolu so sumou od P.. S. N. na účet spoločnosti A. E. spol. s r.o.

Z listinných dôkazov k tomuto skutku je dôležité poukázať na nasledovné: -medzi veriteľom B. K. s.r.o. (zastúpeným P.. F.om Z.om) a dlžníkom A. E. spol. s r.o. (zastúpeným P.. S. C.) bola dňa 27.03.2009 uzatvorená zmluva o pôžičke na sumu 240.000,-€ s úrokom vo výške 15% odo dňa pripísania peňažných prostriedkov na účet dlžníka (čl. 107), zároveň bola podpísaná zmenka medzi záložným veriteľom (B. K. s.r.o.) a záložcom (A. E. spol. s r.o.) o zriadení záložného práva na nehnuteľnosti (z 27.03.2009). Dňa 19.11.2009 bola spoločnosti B. K. s.r.o. vyhotovená kvitancia, podľa ktorej záložné právo zriadené na nehnuteľnosti zaniklo, pretože 09.07.2009 zanikla zabezpečená pohľadávka vyplývajúca zo zmluvy z 27.03.2009 (čl. 119), k čomu je pripojený aj príkaz na úhradu sumy 240.000,-€,

- z výpisu podnikateľského účtu spoločnosti B. K. s.r.o. (čl. 295) je zistiteľné, že na tento účet bola dňa 26.03.2009 pripísaná suma 66.388,-.€ s poznámkou (od P.. S. N.) „platba pre S. C. pôžička“ a dňa 27.03.2009 bola vložená suma 174.000,-€ na podnikateľský účet (XXXXXXXXXX) spoločnosti A. E. spol. s r.o. s poznámkou pôžička - poskytnutie.

Obžalovaný pri výsluchu ozrejmil, že sumu 174.000,-€ mal sám k dispozícii, poprel, že by mu bola poskytnutá poškodeným P.. S. C. tak, ako to tento tvrdí.

Na druhej strane poškodený zotrval na tom, že peniaze vo výške 174.000,-€ odovzdal obžalovanému, aby mu ich tento vzápätí spolu s pôžičkou od P.. S. N. zaslal na účet jeho spoločnosti A. E. spol. s r.o. Je potrebné zdôrazniť, že poškodený svoje tvrdenia nevie žiadnym relevantným spôsobom preukázať. Je minimálne zarážajúce, že by takú značnú sumu odovzdal obžalovanému „len na dobré slovo“ bez podpisu resp. potvrdenia minimálne vo forme príjmového dokladu resp. akéhokoľvek listinného dokladu spísaného o odovzdaní peňazí.

Potom vyjadrenie poškodeného zostáva bez vierohodného preverenia a v rovine „tvrdenia proti tvrdeniu“ so zdôraznením, že vina musí byť preukázaná a obžalovaný nemá povinnosť sa vyviňovať a skutočnosť, že na účet B.U K. s.r.o. vložil vlastné peniaze nebola ničím spochybnená.

Ku skutku 5) v podstate platí to čo už bolo vyššie uvedené ku skutkom 1) a 2), pričom obžalovaný nepopiera existenciu pôžičky z firmy M. s.r.o., ale namieta, že fyzická osoba Z. Z. mu pôžičku poskytla. Z výpisu z banky (čl. 360) je zrejmé, že dňa 22.12.2009 na podnikateľský účet č. XXXXXXXXXX (majiteľ Z. F. P., B.) bola zaslaná suma XX.000,-€ zo spoločnosti M. s.r.o., o ktorej pôžičke však zmluvu nepodpisovali a nie je zrejmé, aký termín splatnosti bol dohodnutý, pričom Z. Z. sa nedomáhal určenia termínu splatnosti napr. súdnou cestou a v súčasnosti nie je ozrejmené ako bola spoločnosť M. s.r.o. vysporiadaná v rámci pozostalosti po nebohom Z. Z., ktorý zomrel dňa 01.01.2017.

Obžalovaný k žalovaným skutkom uviedol, že peniaze z pôžičiek mal úmysel vrátiť, tak ako už urobil predtým, pretože od P.. X. C. ako aj Z. Z. (o čom skutočne v spise existujú dôkazy), si peniaze často a v porovnateľných výškach požičiaval a vždy v stanovený čas vrátil.

Je tiež preukázané, že v žalovanom období si požičal peniaze aj od ďalších podnikateľov, ktorým ich v plnej výške, resp. čiastočne vrátil. V tomto konaní rozhodne nemožno vidieť snahu a úmysel podvodným spôsobom peniaze, formou pôžičky, vylákať, použiť pre vlastnú potrebu a následne nevrátiť tak ako argumentuje prokurátor.

S.ľa , kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu, potrestá sa odňatím slobody až na 2 roky. S.ľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia odňatím slobody na 1 až 5 rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1/ a spôsobí ním väčšiu škodu. Na naplnenie objektívnej stránky trestného činu podvodu sa vyžaduje konanie spočívajúce v tom, aby páchateľ uviedol niekoho do omylu alebo využil niečí omyl, ďalej príčinná súvislosť medzi konaním a následkom vo forme škody a obohatenia. Spúšťacím mechanizmom pri trestnom čine podvodu je uvádzanie iného do omylu alebo využívanie omylu iného, pretože len v prípadoch, keď je škoda na cudzom majetku spôsobená v príčinnej súvislosti s omylom inej osoby, môže ísť o spáchanie trestného činu podvodu. Uvedením do omylu je konanie, ktorým páchateľ predstiera okolnosti, ktoré nie sú v súlade so skutočným stavom veci. Môže ísť o konanie, opomenutie aj konkludentné konanie.

Na základe vykonaného dokazovania má krajský súd preukázané, že poškodení (P.. X. C. a Z. Z.), v čase keď poskytli obžalovanému finančnú pôžičku, vedeli o jeho insolventnosti, práve táto insolventnosť obžalovaného bola dôvodom poskytnutia pôžičky. S.ľa , zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Pre platnosť zmluvy o pôžičke v zmysle citovaného zákonného ustanovenia sa nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť aj ústne. Charakteristickým znakom tejto zmluvy je dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti jej vrátenia. Ak však doba vrátenia pôžičky resp. splnenia dlhu nie je dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Táto povinnosť vyplýva aj z ustanovenia , podľa ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Odo dňa, keď veriteľ mohol toto svoje právo vykonať po prvý raz, začne plynúť 3- ročná premlčacia doba na jeho súdne uplatnenie; inak táto premlčacia doba začne plynúť od dohodnutej splatnosti. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s vyššie citovaným, zákonnými ustanoveniami dospel krajský súd k záveru, že nebola preukázaná subjektívna stránka žalovaného trestného činu. Nebolo najmä preukázané, že by obžalovaný uviedol poškodeného do omylu ohľadom svojej platobnej neschopnosti.

K uvedenému odvolací súd uzatvára, že k naplneniu trestnej zodpovednosti za následok nie je dostatočné následok len spôsobiť, ale je nevyhnutné ho aj zaviniť.

Odvolací súd teda s prihliadnutím na uvedené skutočnosti a pri vyhodnotení vyššie uvedených dôkazov musí v súlade so závermi prvostupňového súdu jednoznačne konštatovať, že dôkazy vykonané v prejednávanej veci v súlade s na hlavnom pojednávaní nepreukazujú bez dôvodných pochybností skutočnosti, ktoré sú uvedené v podanej obžalobe, a to z toho pohľadu, že žalovaný skutok je trestným činom. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku vykonané dôkazy na hlavnom pojednávaní vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov ustanovenou v , a nie jednostranne ako je uvedené v odvolaní, pričom prvostupňový súd dospel po vykonanom dokazovaní ohľadom podanej obžaloby k správnemu záveru.

Všeobecne odvolací súd dodáva: Na uznanie viny obžalovaného zo spáchania určitého skutku sa podľa zásady náležitého zistenia skutkového stavu veci vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie ohľadom viny o jednoznačne zistené a bezpečne preukázane fakty, a nie iba o pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne určiť, ktorý z možných variantov skutku zodpovedá skutočnosti, musí súd zvoliť tú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia, resp. ak existujú rozpory alebo nedostatočné dôkazy na rozhodnutie o uznaní viny, musí tieto súd vyhodnotiť v prospech obžalovaného v zmysle zásady in dubio pre reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Pre uznanie viny nemožno rozhodnutie zakladať na nejednoznačných záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti. Obžalovanému musí byť vina preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti na základe dôkazov vykonaných v súlade s . V prípade existencie pochybností musí súd postupovať miernejšie (in dubio pro mitio), teda rozhodnúť v prospech obžalovaného (in dubio pre reo). Zo zásady in dubio pro reo tiež vyplýva, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obžalovaného.

Vzhľadom k dôkazom vykonaným v konaní pred súdom s prihliadnutím na zásadu uvedenú v ustanovení je odvolací súd presvedčený o správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a závery prezentované v rozhodnutí si osvojuje.

V odseku 4 ustanovenia je upravená zásada prezumpcie neviny a táto zásada vychádza z a č. 6 ods.2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Prezumpcia neviny znamená, že nedokázané vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina a teda obžalovaný aj v danom konkrétnom prípade nemá povinnosť svoju nevinu dokazovať.

Teda zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného. Teda obvinenému musí byť vina jednoznačne a bez pochybností preukázaná.

K otázke ultima ratio konajúci senát uvádza nasledovné: v celom rozsahu sa stotožňuje s názorom Najvyššie súdu SR obsiahnutým v uznesení z XX.08.2023, sp. zn. , (publikovaného pod č. 96 v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 6/2014), podľa ktorého ak konaním fyzickej osoby v priebehu dotknutých udalostí dôjde k naplneniu zákonných znakov trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a následne súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa . Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu , teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch. V tomto smere sa teda odvolací súd bez výhrad stotožňuje s názorom prokuratúry a jej argumenty obsiahnuté v dôvodoch odvolania považuje za správne a opodstatnené.

Na základe vyššie uvedeného preto krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa konštatuje, že nemožno urobiť jednoznačný záver, že skutok je trestným činom a preto sa s názorom okresného súdu stotožnil a odvolanie okresného prokurátora podľa ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.