Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_9Co-89-2018.pdf
PDF · 116.83 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/89/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : P. F., nar. X. X. XXXX, W. C. O. XX/A, X., zastúpený JUDr. Matejom Marhavým, advokátom, AK, Bratislava, Šafárikovo nám. č. 4, proti žalovanému : U. W., A.. XX. X. XXXX, W. M. XXX/XX, X., zastúpený JUDr. Danielom Sadákom, AK, Bratislava, Židovská 5, o zaplatenie 10.767,15 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 14. 2. 2017 č.k. 6C/376/2013 - 131 v spojení s opravným uznesením zo dňa 21. 2. 2018 č.k. 6C/376/2013 - 181, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 21. 2. 2018 č.k. 6C/376/2013 - 181 p o t v r d z u j e. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáhal zaplatenia (pôvodne) sumy 10.767,15 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. 5. 2010 do zaplatenia a trov konania, titulom pohľadávky zo Zmluvy o dielo, uzavretej dňa 22. 10. 2009. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že vzájomne uzavreli zmluvu o dielo, podľa ktorej sa žalobca (v tom čase živnostník) zaviazal vykonať pre žalovaného nadstavbu rodinného domu. Zároveň sa účastníci dohodli na cene diela. Žalovaný síce v konaní namietal platnosť uzavretej zmluvy o dielo, súd prvej inštancie však žiadne skutočnosti, odôvodňujúce takéto tvrdenie, nezistil. Predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti, ktorými sú: označenie zmluvných strán, t. j. objednávateľa a zhotoviteľa, určenie diela, ktoré sa má vykonať, záväzok zhotoviteľa vykonať dielo a záväzok objednávateľa zaplatiť cenu za vykonanie diela. Obchodný zákonník, podľa ktorého bola predmetná zmluva o dielo uzavretá, nevyžaduje pri zmluve o dielo jej písomnú formu. Súd prvej inštancie ustálil, že strany sporu uzavreli zmluvu o dielo platne. Dohodnutá cena diela sa menila tak, že došlo k zníženiu ceny diela, čo obe zmluvné strany akceptovali. Žalobca dohodnuté dielo vykonal, čo mal prvoinštančný súd preukázané z písomného potvrdenia žalovaného o prevzatí diela z roku 2012. Aj keď žalovaný namietal nekvalitu prác pri vyhotovení diela, žalovaný si žiadne vady diela po ukončení prác neuplatnil resp. nekvalitne vykonané práce nereklamoval, pričom táto problematika ani nebola predmetom sporu. 2/ Medzi stranami sporu nebola zhoda ohľadom zaplatenia celej dohodnutej ceny diela. Žalovaný v konaní preukázal, že žalobcovi uhradil časť zmluvne dohodnutej ceny diela v sume 25.000,- Eur ako zálohu na vykonanie diela. Túto sumu uhradil prevodom peňazí na účet žalobcu a to z poskytnutého úveru, čo preukázal z predloženého platobného príkazu na úhradu zo dňa 11.01.2010 a z doloženej zmluvy o úvere, ktorý si žalovaný zobral spoločne s manželkou. Prijatie tejto sumy potvrdil aj žalobca. Žalovaný v konaní taktiež preukázal, že žalobcovi uhradil ďalších 25.000,- Eur a to v hotovosti, pričom išlo o úhradu faktúry č. XXX/XXXX. Túto skutočnosť mal súd prvej inštancie preukázanú z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 15.03.2010, ktorý bol opatrený pečiatkou žalobcu s uvedením jeho obchodného mena a tento doklad bol podpísaný žalobcom, čo sám žalobca potvrdil vo svojej výpovedi. V doklade sa uvádza, že úhradu vykonal a žalobca prevzal peniaze od žalovaného. Žalobca namietal, že uvedenú sumu mala uhradiť manželka žalovaného z vlastných peňazí a podľa tvrdenia žalovaného omylom, a teda nešlo o zaplatenie ďalšej časti zmluvne dohodnutej ceny diela. Žalovaný žiadal sumu, ktorú uhradila jeho manželka v hotovosti za jeho osobu započítať na zmluvne dohodnutú cenu diela. 3/ Súd prvej inštancie mal za to, že v danom prípade došlo zo strany žalovaného, v zastúpení manželkou, k úhrade ďalšej časti zmluvne dohodnutej ceny diela (k jej doplateniu) a to z nasledovných dôvodov. Za trvania manželstva môžu manželom vzniknúť spoločné dlhy, z ktorých sú obaja manželia zodpovední spoločne a nerozdielne. Okrem toho môžu vzniknúť oddelené, samostatné dlhy niektorého z nich. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obidvaja manželia spoločne a nerozdielne (§ 145 ods. 2 OZ). Bez ohľadu na to, či je táto solidárna zodpovednosť manželov založená právnym úkonom jedného z manželov (v bežných veciach - § 145 ods. 1 OZ) alebo spoločným právnym úkonom oboch manželov, prípadne úkonom jedného z nich so súhlasom druhého manžela, pokiaľ ide o ostatné veci, je vzhľadom na solidárnosť záväzku ktorýkoľvek z manželov povinný (ale aj oprávnený) zaplatiť celý dlh. V danom prípade uzavrel zmluvu o dielo len jeden z manželov a to žalovaný, avšak so súhlasom manželky žalovaného. Súhlas možno dať v akejkoľvek forme, t. j. ústne, písomne, prípadne mlčky a môže byť daný vopred alebo dodatočne. V prípade, že by manželka žalovaného nedala súhlas k takémuto úkonu (podpísanie zmluvy o dielo týkajúcej sa spoločných vecí manželov), mohla by sa domáhať neplatnosti takéhoto úkonu žalovaného, čo sa však v danom prípade nestalo. V rámci predmetu uzavretej zmluvy o dielo išlo o nadstavbu rodinného domu, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaného a jeho manželky a po ukončení predmetnej nadstavby im vykonané dielo, t. j. „nadstavba“ rodinného domu pripadla do ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Za záväzky takto vzniknuté zodpovedajú manželia celým svojím majetkom (rozumej tým nielen majetok tvoriaci predmet bezpodielového spoluvlastníctva, ale aj výlučný majetok každého manžela). V prípade, že by niektorý z manželov uhradil solidárny dlh týkajúci sa spoločných vecí zo svojho výlučného majetku, má právo pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva požadovať, aby sa na túto skutočnosť prihliadlo v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva podľa § 150 OZ, lebo pri vyporiadaní má každý manžel právo, aby sa mu nahradilo to, čo sa z jeho výlučného vlastníctva vynaložilo na spoločný majetok. 4/ Na základe týchto skutočností mal súd prvej inštancie za preukázané, že manželka žalovaného uhradila záväzok žalovaného vyplývajúci zo zmluvy o dielo týkajúci sa ich spoločnej veci. Aj keď na zaplatenie zmluvne dohodnutej ceny diela použila peniaze, ktoré dostala od svojho otca, nemalo to vplyv na skutočnosť, že išlo o úhradu záväzku, ktorý sa týkal spoločnej veci manželov. Neprichádzalo preto do úvahy započítanie tejto platby v prospech žalovaného. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci prihliadol aj na skutočnosť, že žalobca fakticky vystavil dve rovnaké zálohové faktúry č. XXX/XXXX, ktoré zneli na zaplatenie tej istej sumy 25.000,- Eur ako zálohy na nadstavbu rodinného domu, k čomu sa nedokázal žalobca vyjadriť a ani súdu nepreukázal, ktorú z týchto faktúr zaviedol a kedy do svojho účtovníctva. Pokiaľ žalovaný uhradil zálohu na nadstavbu rodinného domu podľa zmluvy o dielo dňa 11.01.2010, nemal žalobca dôvod vystaviť opäť dvakrát zálohovú faktúru na úhradu tejto sumy. 5/ Žalobca taktiež namietal predloženie príjmového pokladničného dokladu o úhrade sumy 25.000,- Eur dňa 15.03.2010 zo strany žalovaného až po 6 rokoch a žiadal na tento dôkaz neprihliadať v súlade s § 153 ods. 1, 2 CSP, keďže tento dôkaz a tvrdenie neuplatnil žalovaný v rámci svojho prvého vyjadrenia. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti skonštatoval, že v danom prípade žalovaný predložil uvedený dôkaz v čase, pre ktorý by bolo potrebné nariadiť z toho dôvodu ďalšie pojednávanie, resp. vykonať ďalší úkon súdu. Na základe takto vykonaného dokazovania a vyhodnotenia dôkazov dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný uhradil zmluvne dohodnutú cenu diela podľa zmluvy o dielo a to až nad rámec takto dohodnutej ceny, preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú v plnom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 6/ Dňa 13. 4. 2017 vydal súd prvej inštancie dopĺňací rozsudok, ktorým zastavil konanie o žalobe v časti úroku z omeškania 9 % ročne z uplatnenej sumy od 16. 5. 2010 do 14. 5. 2013. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že v rozsudku zo dňa 14. 2. 2017 č.k. 6C/376/2013
- 131 opomenul rozhodnúť o späťvzatí žaloby v časti úroku z omeškania 9 % ročne z uplatnenej sumy od 16. 5. 2010 do 14. 5. 2013, v ktorej žalobca vzal svoju žalobu späť ešte pred začatím konania vo veci samej (§ 225 ods. 1, ods. 2 CSP ). 7/ Uvedený rozsudok (ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol) napadol odvolaním v zákonom stanovenej lehote žalobca, v celom rozsahu, domáhajúc sa buď jeho zmeny, tak, že odvolací súd jeho žalobe vyhovie, alebo zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný podľa vykonaného dokazovania zaplatil za dielo sumu 50.000 €, t.j. omnoho viac, než bola dohodnutá cena diela. Žalovaný túto svoju obranu - že uhradil žalobcovi zálohovú platbu duplicitne - prvýkrát v konaní vzniesol vo svojom písomnom vyjadrení dňa 25. 5. 2016, t.j. takmer 4 roky od zahájenia súdneho sporu; zároveň si týmto podaním žalovaný uplatnil voči žalobcovi procesnú obranu v zmysle § 147 CSP (pôvodne §98 O.s.p.) o započítaní údajnej vzájomnej pohľadávky voči pohľadávke žalobcu. Vzájomná pohľadávka mala vzniknúť žalovanému údajným duplicitným zaplatením zálohovej platby vo výške 25.000 €, pričom ako dôkaz žalovaný predložil príkaz na úhradu vystavený v ČSOB a príjmový doklad zo dňa 15. 3. 2010. Druhú zálohovú platbu mala uhradiť manželka žalovaného v jeho mene v hotovosti, pričom o tejto skutočnosti sám žalovaný takmer 5 rokov nemal nič vedieť. Žalovaný uvedenú skutočnosť vysvetľoval tak, že doklad o tom, že žalovaného žena zaplatila omylom 25.000 € žalobcovi, našli až dodatočne. Manželka žalovaného mala tieto peniaze údajne od svojho otca na dom, nakoľko jej rodičia pomáhali s materiálom, pretože tiež robili nadstavbu. Žalovaný si rodinný dom dokončil cca do 1 roka svojpomocne, nič si od žalobcu viac uplatňovať nechcel. Žalobca v odvolaní opakovane popieral, existenciu dvoch dokladov o zaplatení sumy 25.000 €, je vylúčené, že by došlo k duplicitnej zálohovej platbe. Samotné tvrdenie žalovaného, že počas viac ako piatich rokov sa od manželky vôbec nedozvedel o údajnej duplicitnej platbe v takej výške označil žalobca za nedôveryhodné. Procesná obrana žalovaného o údajnej duplicitnej zálohovej platbe bola vznesená až štyri roky po začatí sporu, t.j. v zmysle § 153 CSP nebola vznesená včas. Keďže manželka žalovaného mala platbu vykonať z prostriedkov nepatriacich do BSM, akákoľvek duplicitná platba vykonaná manželkou mohla byť jedine jej osobnou pohľadávkou voči žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalovaný nepreukázal, že by v konaní došlo k uzavretiu zmluvy v prospech tretieho v zmysle § 50 ods. 3 Obč. zák. a teda za žiadnych okolností nemožno takéto pohľadávky započítavať. 8/ Žalobca poukazoval v odvolaní na to, že súd prvej inštancie zamietol jeho žalobu, pričom nevychádzal z prostriedkov procesnej obrany žalovaného, ale z ust. § 145 ods. 2 Obč. zák, v tom zmysle, že manželka žalovaného údajnou duplicitnou platbou mala zaplatiť dlh, za ktorý zodpovedala spoločne a nerozdielne so žalovaným. Žalobca sa preto k tejto argumentácii počas prvoinštančného konania nemohol vyjadriť súd prvej inštancie neuviedol svoj predbežný právny názor v zmysel § 171 ods. 1 druhá veta CSP tak, aby k nemu žalobca mohol zaujať stanovisko ešte pred rozhodnutím súdu prvej inštancie. Absencia predbežného názoru súdu v danom prípade spôsobila nerovnováhu v možnostiach žalobcu argumentovať vo svoj prospech v konaní pred súdom prvej inštancie. Zmluva o dielo nepredstavovala solidárny záväzok žalovaného a jeho manželky v zmysle § 145 ods. 2 Obč. zák. základnou podmienkou aplikácie ust. § 145 ods. 2 Obč. zák. je existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločnej veci. Ak má byť takto vec do BSM ešte len získaná, nejde o právny úkon týkajúci sa spoločnej veci. Odlišný názor na tento záver existuje iba v situácii, ak sa aj na získanie spoločnej veci použijú finančné prostriedky patriace do BSM. V danom prípade žalovaný tvrdil, že o týchto prostriedkoch nevedel, a teda tieto finančné prostriedky nemohli byť otcom manželky žalovaného darované do BSM, ale iba do výlučného vlastníctva manželky, čo potvrdil aj súd prvej inštancie. Pokiaľ by aj absurdné tvrdenie ohľadom duplicitnej zálohovej platby bolo pravdivé, toto plnenie manželky nemožno stotožniť s právnym úkonom (zmluvou o dielo), ktorú uzatvoril iba žalovaný. Uzavretie zmluvy sa totiž netýkalo spoločnej veci manželov, spoločná vec sa ešte len mala nadobudnúť. Za záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy teda manželka žalovaného nemohla zodpovedať solidárne. Je preto bez významu, či manželka žalovaného so zmluvou o dielo vyslovila svoj súhlas a akým spôsobom. Pokiaľ by aj žalobca akademicky pripustil, že duplicitnú platbu za dielo manželka žalovaného skutočne vykonala (čo ale žalobca dôrazne popiera), mohla by vzniknúť jedine jej samej pohľadávka voči žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia a táto by nebola spôsobilá na započítanie voči žalobcovi resp. na vznesenie obrany v zmysle § 147 CSP (predtým § 98 O.s.p.). Žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, na základe akej skutočnosti by jeho manželka údajnú duplicitnú zálohovú platbu mala zrealizovať v jeho mene. Žalobca ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal nedôveryhodnosťou argumentácie žalovaného, ktorý tvrdil, že si na nadstavbu rodinného domu s manželkou zobral úver v banke vo výške 50.000 €, čo potvrdil aj prvostupňový súd, potom je ale nedôveryhodné tvrdenie žalovaného, že jeho manželka zrealizovala bez vedomosti žalovaného ešte jednu zálohovú platbu v sume 25.000 €, pričom o tejto skutočnosti sa mal dozvedieť až štyri roky po zahájení súdneho sporu. Podľa názoru žalobcu bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vysporiadať sa v rozsudku aj s touto skutočnosťou. 9/ Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný tak, že navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Poukazoval na to, že súd prvej inštancie poskytol žalobcovi dostatok času a priestoru na to, aby preukázal dôvodnosť svojich tvrdení; žalobca však dôkazné bremeno v konaní neuniesol. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že právne posúdenie veci je plne v kompetencii súdu, ak by aj niektorá zo strán sporu urobila právnu kvalifikáciu rozhodujúcich skutočností, súd by tým nebol viazaný. Námietka žalobcu ohľadom nenaplnenia ust. § 171 ods. 1 veta prvá CSP je nedôvodná., nakoľko v danej právnej veci sa nekonalo predbežné prejednanie sporu, keďže v danej veci ešte pred nadobudnutím účinnosti CSP sa uskutočnili už dva termíny pojednávania; navyše nariadiť predbežné prejednanie sporu nie je povinnosťou súdu, uskutoční sa len vtedy, ak súd nerozhodne inak. K námietke žalobcu o tom, že zmluva o dielo nie je solidárnym záväzkom žalovaného a jeho manželky, žalovaný uviedol, že žalobca opomína fakt, že väčšiu časť ceny diela hradil žalovaný z úverových prostriedkov získaných z úverovej zmluvy, ktorú uzatvárali obaja manželia, t.j. cena bola uhrádzaná zo spoločných prostriedkov oboch manželov. Ani o peniazoch, ktoré manželka použila na zaplatenie duplicitnej zálohovej platby nemožno jednoznačne tvrdiť, že by nepatrili do BSM. Tieto peniaze od otca (dnes už nebohého) síce dostala manželka žalovaného, pričom žalovaný pri tomto úkone nebol prítomný, ale otec tieto prostriedky daroval pre účely financovania spoločnej nadstavby rodinného domu, teda nešlo o darovanie výlučne iba manželke žalovaného, ale o dar obom manželom. Aj duplicitná platba tak bola uhradená zo spoločných prostriedkov patriacich do BSM žalovaného a jeho manželky použitím spoločných finančných prostriedkov manželov iba jedným z manželov nemôže potom vzniknúť medzi manželmi žiadny záväzkový vzťah, a to ani v prípade, ak by o tomto použití druhý z manželov nevedel. Žalobca v odvolaní tvrdí, že žalovaný nijako nepreukázal, na základe akej skutočnosti by jeho manželka mala v jeho mene zrealizovať duplicitnú zálohovú platbu. Žalovaný k tejto námietke žalobcu uviedol, že uvedené preukazuje faktúra č. XXX/XXXX vystavená žalobcom dňa 15. 3. 2010, ktorou žalobca žalovanému vyúčtoval duplicitne zálohu na cenu diela a príjmovým pokladničným dokladom, ktorý žalobca spolu s uvedenou faktúrou odovzdal manželke žalovaného po prevzatí peňazí. Oba tieto doklady znejú na meno žalovaného a keďže v čase, kedy sa žalobca s týmito dokladmi dostavil do bydliska žalovaného žalovaný nebol doma, vybavila za neho túto záležitosť jeho manželka. Nepochybne tak konala za žalovaného, resp. konala v spoločnej veci oboch manželov. Žalobca v odvolaní popiera prevzatie finančných prostriedkov vo výške 25.000 € od manželky žalovaného z titulu zálohy na cenu diela pričom súdu vytýka, že sa s touto skutočnosťou súd nevysporiadal v odôvodnení rozsudku. Žalovaný nepopiera, že dvojité zaplatenie zálohy na cenu diela a tým aj preplatenie ceny diela o viac ako 14.000 € sa javí ako zvláštne. Uvedené však bolo výsledkom viacerých okolností. Problémy okolo prípravy nadstavby, ako napr. potreba zrušenia bremena viaznúceho na dome, vybavovanie úveru na financovanie nadstavby, debaty o rozsahu prác objednávaných u žalobcu, neskôr hádky kvôli nekvalitne vykonávaným prácam žalobcom, viedli medzi žalovaným a jeho manželkou k natoľko napätej situácii, že manželia sa vzájomnej komunikácii osobitne kvôli nadstavbe, vyhýbali. Preto sa stalo, že keď sa žalobca dostavil za manželkou žalovaného a predložil jej zálohovú faktúru spolu s príjmovým pokladničným dokladom, táto usúdila, že záloha ešte žalobcovi zaplatená nebola v tom čase už žalobca na stavbe dva mesiace nepracoval, nakoľko pre nekvalitu jeho ďalšiu prácu žalovaný ešte koncom roka 2009 odmietol. Dôvod, prečo manželka žalovaného neinformovala o zaplatení dnes už nevie povedať ani ona sama. Pre žalovaného je nepochopiteľné a žalobca to nevedel vysvetliť, prečo žalobca po obdržaní zálohy v januári 2010 - o čom vystavil aj faktúru č. 1/2010 zo dňa 13. 1. 2010 - opätovne v marci 2010 vystavil zálohovú faktúru a požadoval jej preplatenie. Žalobca nevedel vysvetliť ani to, ako sa príjmový pokladničný doklad dostal do rúk manželky žalovaného, samotná skutočnosť, že žalovaný má dnes tento doklad v držbe jednoznačne preukazuje, že žalobca duplicitnú platbu prevzal. Podľa žalovaného nemôže nastať situácia, že niekto vystaví príjmový pokladničný doklad na sumu 25.000 € a samotné peniaze neprevezme. Žalovaný záverom na námietku žalobcu, že procesná obrana žalovaného týkajúca sa duplicitného zaplatenia zálohy na cenu diela nebola v zmysle § 153 CSP vznesená včas, uviedol, že podľa § 470 ods. 2 CSP nemožno v tomto prípade § 153 CSP aplikovať. 10/ Na vyjadrenie žalovaného podal žalobca svoje vyjadrenie (č.l. 173 a nasl. spisu), v ktorom uviedol, že pokiaľ ide o aplikáciu ust. § 168 až § 172 CSP na konania, ktoré boli začaté ešte za účinnosti O.s.p., súdna prax sa zatiaľ nevysporiadala s argumentáciou, ktorá bola vznesená zo strany žalujúcej ani žalovanej. Dôslednou aplikáciou ust. § 470 ods. 2 CSP je ale nutné dôjsť k záveru o nutnosti aplikácie ustanovenia o predbežnom prejednaní sporu, nakoľko predbežný názor súdu nemohol spôsobiť pre žiadnu stranu v spoje jej neprospech. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu nijako nevyjadril k argumentácii žalobcu, že pokiaľ má byť na základe právneho úkonu vec ešte len do BSM manželov získaná, nejde o právny úkon týkajúci sa spoločnej veci. V prípade žalovaného tvrdenia o tom, že otec jeho manželky daroval finančné prostriedky do BSM žalovaného a jeho manželky, o účele darovania absentuje akýkoľvek dôkaz. Okrem toho, predpokladom pltného darovania je tiež akceptácia daru zo strany obdarovaného, t.j. aj žalovaného, k čomu ale nemôže dôjsť bez vedomia obdarovaného a už vôbec nie proti jeho vôli. Žalovaný v konaní potvrdil, že o darovaných peniazoch nevedel. Preto mohlo ísť jedine o dar manželke žalovaného nie o dar do BSM, ktorý záver potvrdzuje aj súd prvej inštancie v rozsudku. v takom prípade by žalovaný nemohol byť aktívne vecne legitimovaný na vznesenie procesnej obrany v konaní v zmysle § 147 CSP. Žalobca dodal, že počas celého konania žalovaný nešpecifikoval ani jednu vadu diela, údajné vady diela nikdy si u žalobcu relevantným spôsobom nikdy neuplatnil. 11/ Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný písomným vyjadrením (č.l. 179 , 180 spisu), v ktorom opätovne uviedol, že súd prvej inštancie podľa jeho názoru správne postupoval, keď nenariadil predbežné prejednanie sporu, to môže súd urobiť len pred prvým pojednávaním a v čase, kedy nadobudol účinnosť nový CSP už vo veci prebehli dve pojednávania. Nariadením predbežného prejednania sporu pred konaním tretieho pojednávania by súd porušil zákon. Povinnosť súdu oboznámiť strany so svojím predbežným právnym posúdením veci spája CSP len s predbežným prejednaním sporu. Žalovaný vyjadril presvedčenie, že ak má byť nadobudnutie veci jedným z manželov financované zo spoločných prostriedkov manželov, je bez akýchkoľvek pochybností právny úkon, ktorým má byť vec nadobudnutá hoc aj do výlučného vlastníctva iba jedného z manželov, úkonom týkajúcim sa spoločnej veci. To, že bude nadstavba rodinného domu financovaná zo spoločných prostriedkov manželov (z úveru), bolo žalobcovi v čase uzatvárania zmluvy známe, sám poskytol žalovanému súčinnosť pri vybavovaní úveru, preto dnes nemôže tvrdiť, že nemohol tušiť, k akému právnemu posúdeniu veci môže súd prvej inštancie dospieť. Žalovaný dodal, že ak by aj názor žalobcu ohľadom vlastníctva finančných prostriedkov, z ktorých bola zaplatená duplicitná záloha, mal byť akceptovaný, nič to nemení na skutočnosti, že duplicitným zaplatením zálohy manželkou žalovaného táto plnila to, čo mal plniť žalovaný. Je teda zrejmé, že žalovaný svoj záväzok splnil, zaplatil žalobcovi viac, ako je cena uvedená v zmluve a už iba táto skutočnosť ho odôvodňuje tvrdiť, že žalobca sa domáha ďalšieho plnenia nedôvodne. Právny vzťah žalovaného a jeho manželky vzniknutý plnením manželky žalovaného za žalovaného, je pre toto konanie bezvýznamný. Žalovaný záverom uviedol, že si uvedomuje svoju chybu, keď vady diela u žalobcu nereklamoval a uveril jeho tvrdeniu, že dá veci do poriadku a preto mu v decembri 2012 podpísal prehlásenie o prevzatí diela. Žalovaný je ale presvedčený, že jeho dôkazná situácia v prípade tvrdenia o tom, že zaplatil žalobcovi celkovo sumu 50.000 € je lepšia. 12/ Dňa 21. 2. 2018 vydal súd prvej inštancie opravné uznesenie č.k. 6C/376/2013 - 181, ktorým opravil chybu v písaní, týkajúcu sa nesprávneho označenia čísla konania v rozsudku, kde mylne uviedol č.k. 6C/376/3013 - 131, namiesto správneho č.k. 6C/376/2013 - 131. 13/ Ďalšie vyjadrenia strany sporu neučinili. 14/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 16/ Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery. Predovšetkým žalobca síce popieral, že by obdržal od manželky žalovaného peňažné plnenie v sume 25.000 € dňa 15. 3. 2010, existenciu príjmového pokladničného dokladu o príjme sumy 25.000 € dňa 15. 3. 2010, navyše opatreného odtlačkom jeho pečiatky a podpisom však nebol schopný nijako vysvetliť, rovnako tak ani vystavenie duplicitnej faktúry č. XXX/ XXXX. V zmysle žalovaným produkovaných listinných dôkazov, ktorých pravosť nebola relevantným spôsobom vyvrátená, musel aj odvolací súd dospieť k rovnakému záveru, ako súd prvej inštancie, a síce, že žalobca obdržal plnenie 2 x po 25.000 €. 17/ Odvolací súd poznamenáva, že sporové konanie (ako je aj konanie o prejednávanej právnej veci) je ovládané prejednacou zásadou, ktorá je založená na tom, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy na ich preukázanie je zásadne vecou strán sporu. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov spočíva na stranách sporu a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zákon ukladá stranám sporu tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; ktoré skutočnosti sú potrebné
- teda okruh rozhodujúcich skutočností - je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá sporný právny vzťah účastníkov upravuje. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena (t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj to, kto je nositeľom dôkazného bremena (t.j. ktoré skutočnosti preukazuje žalobca, ktoré žalovaný). Pokiaľ je niekto v konaní žalobcom, neznamená to teda, že dôkazné bremeno v konaní v celom rozsahu zaťažuje výlučne jeho. Zákon (CSP) ukladá stranám sporu označiť dôkazy na preukázané svojich tvrdení (t.j. nielen výlučne ten účastník, ktorý je v postavení žalobcu). V praxi v rámci jedného súdneho konania bežne dochádza k presunu dôkazného bremena medzi stranami sporu, v závislosti od hmotnoprávnej normy, podľa ktorej je nárok uplatňovaný. V zásade platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých tvrdených skutočností zaťažuje vždy tú stranu sporu, ktorá tieto skutočnosti tvrdí a ktorá z nich pre seba vyvodzuje priaznivé právne dôsledky. Zásada, že každý musí preukázať svoje tvrdenia, je niekedy ťažko naplniteľná. Z tohto dôvodu je potrebné zohľadniť skutočnosť, že niekedy jednoducho nie je v možnostiach strany, ktorá niečo tvrdí, svoje tvrdenie preukázať. Na uvedenom je založená tzv. negatívna dôkazná teória. Táto teória vychádza z tvrdenia, že nemožno od účastníka spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Táto teória pritom nemá oporu v texte zákone (zákon ju neupravuje), je výlučne logickou požiadavkou. Typickým príkladom negatívneho skutkového tvrdenia je, že žalovaný nezaplatil (ako je tomu v prejednávanej právnej veci, kde žalobca tvrdí, že mu žalovaný neuhradil celú cenu diela). Vtedy dochádza k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného, a to napriek tomu že ide o tvrdenie žalobcu. Nie je totiž logicky v silách žalobcu preukázať, že peňažné plnenie neobdržal. Potom teda musí žalovaný preukázať že zaplatil. To sa v danej právnej veci aj stalo, tým, že žalovaný predložil listinný dôkaz o prijatí ďalšej sumy vo výške 25.000 € žalobcom dňa 15. 3. 2010 z rúk manželky žalovaného. Tento dôkaz žalobca nebol schopný vyvrátiť, nedokázal rozumne vysvetliť existenciu uvedeného listinného dôkazu (prečo by vystavoval príjmový doklad o úhrade sumy 25.000 € dňa 15. 3. 2010, pokiaľ by ich neobdržal ?) a ani, ako sa tento listinný dôkaz dostal do dispozície žalovaného, pokiaľ k takejto platbe naozaj nedošlo. Nutno podotknúť, že predloženie uvedeného príjmového pokladničného dokladu zo dňa 15. 3. 2010 sťažilo dôkaznú situáciu žalobcu, ktorý mal ale napriek k tomu určité možnosti tento dôkaz spochybniť, ktoré ale nevyužil, napr. mohol navrhnúť vypočuť ako svedka manželku žalovaného, na zistenie konkrétnych okolností samotnej - ním spochybňovanej - platby. K predloženiu listinného dôkazu
- príjmového dokladu zo dňa 15. 3. 2010 došlo zo strany žalovaného na pojednávaní dňa 26. 5. 2016, t.j. za účinnosti ešte starej procesnej normy (Občianskeho civilného poriadku, § 120 ods. 4), t.j. včas. Zo skutkových okolností veci ďalej niet dôvod domnievať sa, že by manželka žalovaného dňa 15. 3. 2010 plnila žalobcovi inak, než za svojho manžela. Nemôže byť sporu o tom, že išlo o plnenie týkajúce sa nadstavby rodinného domu, t.j. veci, patriacej do BSM žalovaného a jeho manželky, a teda o úhradu týkajúcu sa spoločnej veci. 18/ neobstojí ani námietka žalobcu o tom, že súd prvej inštancie si nesplnil povinnosť v zmysle ust. § 171 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 1 CSP (uvedenie predbežného právneho posúdenia veci ), keďže v danom prípade pred nadobudnutím účinnosti nového procesného zákona (CSP, účinnosť od 1. 7. 2016), už boli v danej veci uskutočnené dva termíny pojednávania. 19/ Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 21. 2. 2018) ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP). 20/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, naopak žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, z ktorého dôvodu bolo žalovanému priznané právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 21/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).