Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10C/250/2004

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I pred sudkyňou JUDr. Danou Káčerovou v právnej veci žalobcu: S. T., F. XXX XX S. Č.. XX proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č.13, 813 11 Bratislava o zaplatenie 1.701,85 € takto

rozhodol:

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 394,34 € v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd žalobu vo zvyšku uplatneného nároku z a m i e t a. Súd žalovanej vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1.Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 26.7.2004 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1.701,85 € /51.270,- Sk/ spolu s úrokom z omeškania, ktorého výšku ani splatnosť v petite žaloby nevyšpecifikoval. Súd žalobcu uznesením č. k. -9 zo dňa 13.12.2004 vyzval na špecifikáciu výšky a splatnosti žalovaného príslušenstva pohľadávky. Žalobca súdu dňa 7.2.2005 doručil písomné podanie, z obsahu ktorého vyplynulo, že sa voči žalovanej domáha zaplatenia žalovanej sumy bez príslušenstva. Žalobca žalobu odôvodnil na tom skutkovom základe, že rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva /ďalej ESĽP/ zo dňa 27.5.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.9.2003 bola Slovenská republika zaviazaná vyplatiť mu sumu 3.700,- € a nemajetkovú ujmu v sume 300,- €. ESĽP zaviazal Slovenskú republiku, aby žalobcovi refundovala daň a ostatné výdavky spojené s vyplatením priznanej sumy. Žalobca uviedol v žalobe, že dňa 10.9.2003 mu bola vyplatená suma 167.808,- Sk. Žalobca si splnil daňovú povinnosť, príslušnému daňovému úradu zaplatil daň vo výške 1.607,24 € /48.420,- Sk/ a daňovému poradcovi sumu 94,60 € /2.850,- Sk/. Daň žalobcovi preplatená Slovenskou republikou zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky nebola a ani náklady spojené s daňovým poradenstvom. 2. Žalobca, spolu so žalobou, súdu doručil písomnú žiadosť doručenú žalovanej, v zmysle ktorej žiadal, aby žalovaná mu zaplatila daň v sume 1 607,24 € (48.420,- Sk), výdavky spojené s daňovým poradenstvom v sume 94,60 € (2.850,- Sk); poštovú poukážku potvrdzujúcu zaplatenie dane príslušnému daňovému úradu, refundácie ktorej sa žalobca voči žalovanej domáhal; preklad časti rozhodnutia ESĽP. 3. Žalovaná súdu dňa 15.7.2005 doručila písomné vyjadrenie k obsahu žaloby, v zmysle ktorého žiadala, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaná nespochybnila, že žalobcovi bola vyplatená suma 167.808,- Sk (5.570,20 €) dňa 10.9.2003 na základe rozsudku vydaného ESĽP, ktorú aj žalobca prevzal, avšak následne bola žalobcovi dňa 19.12.2003 omylom vyplatená suma 164.684,- Sk (5.466,50 €) na tom istom skutkovom základe. Žalovaná vyzvala žalobcu listom zo dňa 12.1.2004 na vrátenie omylom vyplatenej sumy najneskôr do 31.1.2004. Žalobca žalovanej omylom vyplatenú sumu nevrátil. Žalovaná sa jej vrátenia domáhala žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov. Žalovaná nepoprela, že žalobca si voči nej uplatnil nárok na refundáciu dane z vyplatenej sumy na základe rozsudku ESĽP, no žalobca nešpecifikoval, akú výšku dane zaplatil za každú z vyplatených súm a nepredložil hodnoverný listinný dôkaz o zaplatení sumy 2.850,- Sk titulom daňového poradenstva. Žalovaná zastávala názor, že žalobca nebol oprávnený do základu dane započítať aj omylom vyplatenú sumu, nakoľko sumu 164.684,- Sk (5.466,50 €) bol povinný žalovanej vrátiť. 4. Súd vo veci rozhodol rozsudkom dňa 11.1.2016, ktorým žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 394,34 € a vo zvyšku súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozsudok súdu prvej inštancie bol uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. - 262 zo dňa 25.4.2018 zrušený a vec bola súdu prvej inštancie vrátená na ďalšie konaie. Odvolací súd uviedol, že dňom 1. júla 2016 bol zrušený a nahradil ho ( ďalej aj ). Podľa ustanovenia , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem ( ), rešpektuje ale procesný účinok odvolania do 30.6.2016. Odvolací súd konštatoval, že vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré strane občianskeho súdneho konania priznávajú procesné predpisy za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Medzi takéto procesné práva patrí nepochybne aj právo strany sporu na prejednanie veci v jej prítomnosti a aj právo vyjadrovať sa k všetkým vykonávaným dôkazom. Súdna prax je jednotná v tom, že ak súd prejedná (prípadne aj rozhodne) vec v neprítomnosti strany sporu, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky, predstavuje takýto postup procesné pochybenie, ktoré má za následok porušenie práva na spravodlivý proces a teda odňatie možnosti konať pred súdom. Odvolací súd po preskúmaní veci, dospel k záveru, že konanie pred prvoinštančným súdom je postihnuté takouto vadou. 5. Súd po vrátení veci na nové konanie vo veci určil termín pojednávania, na ktorý sa strany sporu dostavili. Súd na pojednávaní konanom dňa 10.4.2019 vyzval žalobcu, aby súdu uviedol, či trvá na navrhovanej zmene petitu žaloby špecifikovanej v odvolaní, doručenom súdu dňa 3.3.2016, voči rozsudku zo dňa 11.1.2016 v rozsahu priznania nemajetkovej ujmy 20% z vysúdenej sumy a úroku z omeškania zo žalovanej sumy. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 10.4.2019 uviedol, že na navrhovanej zmene petitu žaloby vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, formulovanej v odvolaní, netrvá. Žiadal, aby súd pripustil zmenu petitu žaloby tak, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie žalovanej sumy spolu s úrokom z omeškania, ktorého výšku a splatnosť však vyšpecifikovať žalobca nevedel. Súd uznesením, vyhláseným na pojednávaní, zmenu petitu žaloby nepripustil, z dôvodu jeho neurčitosti ako aj vzhľadom na obsah podania žalobcu doručeného súdu dňa 7.2.2005, ktoré súdu doručil v zmysle uznesenia súdu č. k. -9 zo dňa 13.12.2004, ktorým súd žalobcu vyzval na špecifikáciu petitu žaloby vo vzťahu k uplatnenému príslušenstvu žalovanej sumy žalobou. Žalobca vady žaloby neodstránil, peňažné plnenie u žalovanej si uplatnil bez príslušenstva. Súd vypracoval uznesenie ktorým nepripustil zmenu petitu žaloby, ktoré je vedené pod č. k. - 280 zo dňa 10.4.2019, ktorí bolo doručené žalobcovi do vlastných rúk dňa 25.04.2019 a žalovanej elektronicky dňa 17.4.2019. Súd taktiež na pojednávaní zamietol návrh žalobcu, ktorý sa domáhal, aby súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkov ministra spravodlivosti SR J.. J., Y.. K. Y.. R.. Š.. Q.. Žalobca následne netrval na výsluchu svedka R.. Š.. Q.. Súd v zmysle ustanovenia uviedol, že výsluch žalobcom navrhovaných svedkov nevykoná z dôvodu, že ich navrhovaný rozsah výsluchu žalobcom nesúvisí s predmetom súdneho konania. Súd vo vzťahu k preukázaniu odôvodnenosti výšky uplatneného nároku poskytol žalobcovi procesný priestor v zmysle ustanovenia , aby súdu doručil listinné dôkazy na preukázanie opodstanenosti uplatneného nároku v súdom určenej lehote. Žalobca súdu v súdom určenej lehote a ani na pojednávaní konanom dňa 10.6.2019 žiadne listinné dôkazy na preukázanie opodstatnenosti uplatneného nároku nedoručil a neoznačil iné dôkazy na preukázanie výšky žalovanej sumy 1 607,24 € (48.420,- Sk), ktorej zaplatenia sa domáhal titulom refundácie dane z príjmu, a že výdavky spojené s daňovým poradenstvom v sume 94,60 € (2.850,- Sk) zaplatil daňovému poradcovi. 6. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky ( ). Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (, ). Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné (, ). Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo, so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí ( ). 7. Z obsahu vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že Európsky súd pre ľudské práva / ďalej ESĽP/ rozsudkom zo dňa 27.5.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť 24.9.2003, bola Slovenská republika zaviazaná zaplatiť v prospech žalobcu sumu 3.700,- € a titulom nemajetkovej ujmy sumu 300,- €. Slovenskou republikou zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti - žalovanou bola žalobcovi dňa 10.9.2003 vyplatená suma v prepočte na slovenské koruny vo výške 167.808,- Sk (5.570,20 €). Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaná dňa 19.12.2003 vyplatila žalobcovi z titulu totožného rozhodnutia ESĽP sumu 164.684,- Sk (5.466,50 €). Pri kontrole realizácie rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva žalovaná zistila, že žalobcovi bola táto suma vyplatená duplicitne. Listom zo dňa 12.1.2004 žalovaná požiadala žalobcu o vrátenie sumy, v poradí druhej vyplatenej, do dňa 31.1.2004. Žalobca duplicitne vyplatenú sumu žalovanej nevrátil. 8. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. mal súd preukázané, že súd rozsudkom č. k. -117 zo dňa 24.11.2006, právoplatným dňa 22.3.2008, zaviazal žalobcu /v konaní sp.zn.16C 170/2004 v procesnom postavení odporcu/ vrátiť žalovanej /v konaní sp. zn. v procesnom postavení navrhovateľa/ sumu 164.684,- Sk spolu so 6% ročným úrokom z omeškania. 9. Z obsahu žalobcom doručeného listinného dôkazu - poštovej poukážky, mal súd preukázané, že žalobca Daňovému úradu Prešov, dňa 31.3.2004, zaplatil daň z príjmu v sume 48.420,- Sk. 10. Žalovaná počas konania nepoprela, že žalobcovi nepreplatila daň z vyplatenej sumy 5. 570,20 € (167.808,- Sk). V tomto smere však navrhla, aby súd vykonal dokazovanie dopytom na Daňový úrad Prešov za účelom zistenia výšky daňovej povinnosti žalobcu titulom prijatej sumy 167.808,- Sk a zároveň žiadala, aby žalobca preukázal, že daňovému poradcovi zaplatil žalovanú sumu vo výške 94,60 € (2.850,- Sk). 11. Z obsahu listinného dôkazu, a to odpovede Daňového úradu Prešov zo dňa 20.1.2012, doručenej súdu dňa 25.1.2012, mal súd preukázané, že žalobca bol povinný zo sumy 167.808,- Sk / ktorá bola žalobcovi žalovanou zaplatená v zmysle rozsudku ESĽP ako prvá v poradí a ktorej vydania sa žalovaná od žalobcu nedomáhala a vyplatenie ktorej žalovaná považovala za dôvodné/ zaplatiť daň z príjmu v sume 394,34 € /11.880,-Sk/. Daňový úrad zároveň súdu oznámil, že podľa ustanovenia o správe daní a poplatkov daňové priznanie alebo hlásenie je povinný podať každý, komu vznikla daňová povinnosť, daňový subjekt je povinný daň aj zaplatiť najneskôr v lehote podania daňového priznania. V zmysle ustanovenia o správe daní a poplatkov ak daňový subjekt zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia ako bola uvedená v daňovom priznaní, môže podať dodatočné daňové priznanie, na základe ktorého si môže požiadať o vrátenie prípadného daňového preplatku, najneskôr však do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Z obsahu listinného dôkazu, a to druhej odpovede Daňového úradu Prešov zo dňa 27.6.2012 mal súd preukázané, že daňová povinnosť žalobcu by bola zo sumy 167.808,- Sk vo výške 14.400,- Sk bez odpočítania výdavkov. 12. Súd v rámci dokazovania dopytoval Daňový úrad Prešov aj na výšku dane z príjmu zo sumy 164.684,- Sk, ktorá bola omylom žalovanou žalobcovi vyplatená dňa 19.12.2003. Súd však žalovanú na refundáciu tejto dane nezaviazal, nakoľko na vydanie tejto sumy žalovaná žalobcu obratom vyzvala listom zo dňa 12.1.2004, aby jej omylom vyplatenú sumu vrátil najneskôr do 31.1.2004, teda ešte v čase pred podaním daňového priznania za rok 2003. Žalobca na výzvu žalovanej nereagoval. Žalovaná sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi, ktorý na vydanie bezdôvodného obohatenia bol zaviazaný právoplatným rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. -117 zo dňa 24.11.2006, právoplatným dňa 22.3.2008.

13. Podľa Článku 46 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, dojednaný v Ríme 4. novembra 1950, a dodatkových protokolov na Dohovor nadväzujúcich / ďalej Dohovor/ vysoké zmluvné strany sa zaväzujú, že sa budú riadiť právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých prípadoch, v ktorých sú stranami. Slovenská republika v zmysle článku 1 ods. 2 uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Kľúčovým medzinárodným dokumentom, ktorý ustanovuje istý štandard základných ľudských práv a slobôd a zároveň aj zabezpečuje mechanizmus kontroly ich dodržiavania v praxi je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd /ďalej Dohovor/, ktorý vznikol na pôde Rady Európy. Existencia Dohovoru umožňuje, aby jednotlivci, skupiny osôb a právnické osoby mohli, ak sa domnievajú, že ich práva boli porušené a neúspešne vyčerpali všetky vnútroštátne prostriedky nápravy, podať sťažnosť proti štátu - zmluvnej strane Dohovoru. O tom, či je sťažnosť dôvodná a či došlo alebo nedošlo k porušeniu základných ľudských práv alebo slobôd, rozhoduje ako konečná inštancia ESĽP a jeho rozsudok je záväzný. Na základe rozsudku tohto nezávislého súdneho orgánu je zmluvná strana povinná napraviť porušenie práv, ku ktorým došlo. V závislosti od okolností prípadu môže náprava spočívať vo vyplatení spravodlivého zadosťučinenia sťažovateľovi. Podľa článku 154c je Dohovor súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. 14. Súd na základe vykonaného dokazovania zaviazal žalovanú na zaplatenie dane v prospech žalobcu vo výške 394,34 €, ktorú v zmysle odpovede Daňového úradu Prešov bol žalobca povinný zaplatiť v zmysle podaného daňového priznania za rok 2003 zo sumy 167.808,- Sk a na zaplatenie ktorej vznikol žalobcovi voči žalovanej nárok v zmysle rozsudku ESĽP zo dňa 27.5.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.9.2003. Rozsudkom ESĽP bola Slovenská republika zaviazaná vyplatiť žalobcovi sumu 3.700,- € a nemajetkovú ujmu v sume 300,- €. ESĽP a zároveň bola Slovenská republika zaviazaná, aby žalobcovi refundovala daň a ostatné výdavky spojené s vyplatením priznanej sumy. Dňa 10.9.2003 bola žalobcovi vyplatená žalovanou suma 167.808,- Sk. Do vyhlásenia rozsudku si žalovaná nesplnila svoju povinnosť a žalobcu nevyzvala na preukázanie, v akej výške žalobca zaplatil daň z príjmu príslušnému daňovému úradu z vyplatenej sumy 167.808,- Sk za účelom jej refundácie. Súd na základe zisteného skutkového stavu žalovanú zaviazal, v prospech žalobcu zaplatiť mu daň z príjmu vo výške 394,34 €, ktorá zohľadňuje aj možnosť uplatniť si odpočítateľnú položku žalobcom pri podaní daňového priznania. 15. Súd žalobu vo zvyšku uplatneného nároku - refundácie dane z príjmu zamietol. Žalobca sa domáhal voči žalovanej refundácie dane z príjmu z omylom vyplatenej sumy z dôvodu, že zo sumy, ktorá bola žalobcovi žalovanou omylom vyplatená, nebol povinný platiť daň z prímu, respektíve, ak ju aj zaplatil, vznikol žalobcovi nárok na jej vrátenie voči Daňovému úradu Prešov podľa ustanovenia o správe daní a poplatkov, podľa ktorého, ak daňový subjekt zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia ako bola uvedená v daňovom priznaní, môže podať dodatočné daňové priznanie, na základe ktorého si môže požiadať o vrátenie prípadného daňového preplatku, najneskôr však do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Súd taktiež zamietol žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal, vo vzťahu k žalovanej, náhrady nákladov vyplatených žalobcom daňovému poradcovi z dôvodu, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca nepredložil súdu počas celého konania (tak pred vyhlásením rozsudku, ktorý bol uznesením krajského súdu zrušený ani po vyhlásení uznesenia súdom v zmysle ustanovenia po zrušení rozsudku) žiaden listinný dôkaz, resp. nenavrhol vykonanie iného dokazovania, z výsledku ktorého by mal súd nepochybne preukázané, že žalobca skutočne žalovanú sumu 94,60 € (2.850,- Sk) daňovému poradcovi zaplatil. Dokazovanie je jeden zo základných inštitútov civilného procesu. Aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Zákonodarca pri koncipovaní inštitútu dokazovania v novej právnej úprave vychádzal z doterajšej právnej úpravy (ďalej len „OSP“), ktorú precizuje a sprehľadňuje. Nastal odklon od princípu materiálnej pravdy. Súd prihliadol na skutočnosť, že žaloba bola súdu doručená pred nadobudnutím platnosti a účinnosti a nepoužil voči žalobcovi striktne koncentračnú zásadu, no žalobca súdu, tak ako súd uviedol vyššie, vo vzťahu k uplatnenému nároku 94,60 € (2.850,- Sk) neinicioval žiadne dokazovanie. Neoznačil osobu daňového poradcu, ktorý mu poskytol poradenstvo vo vzťahu k zaplateniu dane z príjmu vyplateného žalovanou žalobcovi titulom rozsudku ESĽP a súdu spolu so žalobou a ani počas vedenia konania nepredložil žiaden listinný dôkaz o zaplatení žalovanej sumy daňovému poradcovi.

Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia (ďalej len „“) bol žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru mali prispieť k objasneniu veci a zároveň bol povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. V dôkaznom konaní sa musia rešpektovať rozdiely medzi základnými druhmi civilného súdneho konania, sporové konanie sa musí spravovať predovšetkým prejednanou zásadou, to znamená, že dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno budú mať, resp. budú znášať strany sporu. Súd je povinný vykonať iba navrhované dôkazy, ak ich uzná za právne relevantné. V je stranám sporu uložená dôkazná povinnosť ohľadom vlastných tvrdení. V sporovom konaní bude mať jej nesplnenie za následok procesnú zodpovednosť, ktorá sa navonok prejaví zamietnutím žaloby v prípade neunesenia dôkazného bremena žalobcom, respektíve, vyhovením žalobe v prípade, že žalovaný si svoju dôkaznú povinnosť nesplní v dôsledku čoho neunesie v konaní dôkazné bremeno. Súd bude vychádzať predovšetkým z výsledkov vykonaného dokazovania navrhnutého stranami sporu. Základnou podmienkou úspechu žaloby o zaplatenie je preukázanie vzniku peňažného nároku v prospech žalobcu v dôsledku konania resp. nekonania žalovaného. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať tvrdenia v žalobe uvádzané. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí vyvrátiť tvrdenia uvádzané žalobcom v žalobe, že nie je nositeľom povinnosti splnenia, ktorej sa žalobca v žalobe domáha. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. /rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010/ V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, tak ako súd uviedol vyššie, strana sporu žalobca ako aj žalovaný má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť prostriedky procesného útoku, resp. procesnej obrany na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia a kumulatívne povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy, neunesie tak bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci. V sporovom konaní platí pravidlo, že dôkazné bremeno ohľadne tvrdených skutočností leží na tej strane sporu, ktorá tieto skutočnosti tvrdí. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Žalobca v konaní nesplnil povinnosť tvrdenia, a ani dôkaznú povinnosť v dôsledku čoho súd má za to, že v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení o dôvodnosti uplatneného nároku voči žalovanej za účelom refundácie sumy zaplatenej žalobcom daňovému poradcovi nepredložil žiaden dôkaz, respektíve, nepožiadal súd o vykonanie takého dôkazu, vykonaním ktorého by súd žalobe mohol vyhovieť. 16. Podľa ustanovenia obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje samostatne. Podľa ustanovenia súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ustanovenia , ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 17. Súd žalovanej, ktorá v konaní mala majoritný úspech nepriznal voči žalobcovi, ktorý v konaní mal úspech len nepatrný, nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že jej trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli.

Poučenie:

proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)/ /. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/ /. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci/ /. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej / /. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania/ /. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie/ /. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie.