Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoPr/15/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Darina Kuchtová a Mgr. Barbora Barteková, v spore žalobkyne: B.. N. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, K., zastúpenej JUDr. Martinom Vavrom, nar. 25.09.1981, bytom Sibírska 18, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta 8 - 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.04.2017, č. k. -477, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28.04.2017, č. k. -477, v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 28.04.2017, č. k. -477 určil, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: XXX/XXXX-XX zo dňa 26.06.2013, doručená žalobkyni dňa 01.07.2013, daná žalovanou žalobkyni podľa v znení účinnom v rozhodnom čase, je neplatná; a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami článku 2 veta druhá, článku 9, , , , , , , , , v znení neskorších zmien a doplnení, platnom a účinnom ku dňu napadnutej výpovede (ďalej len ), , článku 8 bod 1, článku 9 bod 1, článku 9 bod 2 písm. a), b), článku 9 bod 3 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z roku 1982 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. ), ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 22.02.2011, a vecne tým, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa sa stala pre žalovanú nadbytočnou bezprostredne po tom, ako boli vedeniu žalovanej vznesené odborné pripomienky k vnútornému predpisu, ktoré iniciovala žalobkyňa tak v rámci odboru opravných prostriedkov žalovanej (pripomienky z 22.05.2013), ako aj v rámci sekcie dôchodkového poistenia žalovanej. Cieľom týchto pripomienok bolo pritom upozorniť žalovanú na možné riziká, ktoré pre ňu vyplývajú z uplatňovania tohto vnútorného predpisu. Žalobkyňa bola jednou z dvoch hlavných iniciátoriek týchto odborných pripomienok, čo potvrdili svedecké výpovede jej bývalých kolegýň, a to konkrétne svedecká výpoveď p. Z. (R.), A., C., V., C., ako aj O. a M.. Súčasne viacerí z vyššie uvedených svedkov, ktorí sa podpísali pod predmetné pripomienky, sa jednoznačne vyjadrili (konkrétne p. A., C., V., C.), že vnímali postup žalovanej v podobe organizačnej zmeny a

následného prepustenia žalobkyne a jej kolegyne M.. Z. (R.), ako postih za iniciovanie odborných pripomienok. Zároveň dosvedčili, že podpisom pod odborné pripomienky sa stali pre žalovanú taktiež nepohodlnými, čo sa následne prejavilo rôznymi formami diskriminačného správania sa žalovanej k nim.

3. Súd prvej inštancie zdôraznil, že skutočnosť, že medzi údajnou nadbytočnosťou žalobkyne a jej iniciatívou je priama príčinná súvislosť, resp. že jej nadbytočnosť je postih za predmetnú iniciatívu, nevyplynula iba zo svedeckých výpovedí svedkýň p. Z. (rodenej R.), A., C., V. a C., ale taktiež z toho, že žalovaná sa snažila navodiť stav, že organizačná zmena sa netýkala len žalobkyne a M.. M. Z. (rodenej R.), ale aj ďalších zamestnancov - p. J. a p. K., ktorí s pripomienkami nemali nič spoločné, a preto neexistuje súvis medzi iniciatívou žalobkyne a jej výpoveďou z pracovného pomeru u žalovanej. P. J., a ani p. K., sa však nadbytočnými objektívne nikdy nestali, a ani stať objektívne nemohli, pretože p. J. skončil pracovný pomer na vlastnú žiadosť bez uvedenia dôvodu a dohodu o skončení pracovného pomeru u žalovanej podpísal ešte pred 20.06.2013, a p. Banáš dal sám výpoveď z pracovného pomeru dňa 23.04.2013.

4. Na základe týchto zistení dospel súd prvej inštancie k záveru, že Výpoveď z pracovného pomeru číslo: XXX/XXXX-XX zo dňa 26.06.2013, doručená žalobkyni dňa 01.07.2013, daná žalovanou žalobkyni podľa , je neplatná pre jej rozpor s dobrými mravmi so zreteľom na okolnosti, za ktorých k nej došlo. Organizačná zmena z 20.06.2013 a následná výpoveď pre nadbytočnosť boli realizované tesne po tom, ako sa vypracovali a iniciovali zo strany žalobkyne a M.. M. Z. (rodnej R.) pripomienky k vnútornému predpisu a situácia sa v rámci sekcie dôchodkového poistenia vymkla z pod kontroly riadiacich zamestnancov. Žalobkyňa sa stala pre žalovanú nepohodlnou, pretože bola jednou z hlavných iniciátoriek týchto pripomienok.

5. Podľa súdu prvej inštancie, výpoveď svojím obsahom a účelom odporuje , nakoľko sa úmyselným konaním žalovanej a jej riadiacich pracovníkov formálne navodil stav, že žalobkyňa s Mgr. M. Z. (rodenou R.) bola spolu s ďalšími dvoma zamestnancami žalovanej prepustená z organizačných dôvodov, čo sa v konaní ukázalo ako nepravda. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že prijatá organizačná zmena bola fiktívna s cieľom zbaviť sa nepohodlných zamestnancov, pretože u žalovanej na sekcii dôchodkového poistenia nebol ku dňu prijatia organizačnej zmeny (ku dňu 20.06.2013), a ani ku dňu účinnosti tejto organizačnej zmeny (ku dňu 01.09.2013), naplnený limit zamestnancov vo fyzických osobách na úrovni 781 zamestnancov. Z tohto zistenia súdu vyplynulo, že sa objektívne nemohol prepustením žalobkyne dosiahnuť stav zamestnancov vo fyzických osobách na úrovni 777, pretože takýto počet zamestnancov vo fyzických osobách sa ku dňu účinnosti organizačnej zmeny (ku dňu 01.09.2013) nedosiahol, a ani nemohol dosiahnuť, nakoľko počet zamestnancov vo fyzických osobách činil ku dňu 20.06.2013 iba 758 zamestnancov vo fyzických osobách.

6. Za ďalší dôvod neplatnosti výpovede považoval súd prvej inštancie neexistenciu príčinnej súvislosti medzi pracovným miestom, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy (pracovná pozícia právnik) a rozhodnutím o organizačnej zmene z 20.06.2013, na ktoré sa odvoláva výpoveď z 01.07.2013, lebo opodstatnenosť organizačnej zmeny, a tým aj opodstatnenosť uplatneného výpovedného dôvodu, je vo vzťahu k pracovnému miestu, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy, nepreskúmateľná. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že nielen z rozhodnutia o organizačnej zmene z 20.06.2013 nevyplýva príčinná súvislosť (t. j. aké pracovné miesta - pracovné pozície sa zrušujú, resp. pri akých pracovných miestach sa znižuje počet zamestnancov), ale táto príčinná súvislosť absentuje aj v rozpise (v tabuľke), ktorý v konaní predložila žalovaná k vyjadreniu zo 06.02.2014. Zo svedeckej výpovede riaditeľa odboru ľudských zdrojov z 30.03.2015 vyplynulo, že systemizácia pracovných miest neexistuje, čo znamená, že nie je vôbec zrejmé, aké pracovné miesta, v akom počte a v akej štruktúre, boli rozpísané riaditeľkou sekcie dôchodkového poistenia na jednotlivé organizačné útvary na základe prijatej organizačnej zmeny z 20.06.2013. Tieto zistenia podľa súdu svedčia o tom, že nie je daná príčinná súvislosť medzi konkrétnym pracovným miestom žalobkyne a organizačnou zmenou, na ktorú sa odvoláva výpoveď pre nadbytočnosť. Za situácie, že žiadne konkrétne pracovné miesta v určenom počte a štruktúre neboli rozpísané na jednotlivé organizačné útvary, vrátane odboru opravných prostriedkov a odboru metodiky dôchodkového poistenia, mohlo dochádzať, a zjavne aj došlo, k tomu, že nadbytoční zamestnanci na odbore opravných prostriedkov a na odbore metodiky dôchodkového poistenia sa určovali svojvoľne a účelovo, aby sa navodil stav, že organizačná zmena nie je namierená len proti žalobkyni a Mgr. M. Z.. Účelovosť konania žalovanej preukazuje aj tá skutočnosť, že sa určoval nadbytočný zamestnanec na odbore metodiky dôchodkového poistenia, pričom sa tam preukázateľne prijímal od 01.07.2013 M.. B. J..

7. Za ďalší dôvod neplatnosti výpovede považoval súd prvej inštancie nesplnenie ponukovej povinnosti žalovanej ponúknuť žalobkyni vhodnú prácu. Žalobkyni ponúknutá pracovná pozícia na odbore dávkovej prevádzky nebola vhodnou pracovnou pozíciou, nakoľko táto žalovanou ponúkaná "vhodná" práca vôbec nespĺňala vyžadované kritérium vhodnosti so zreteľom na schopnosti žalobkyne, ktorými v tom čase disponovala, vzhľadom na dosiahnutý stupeň jej vzdelania a 15 ročnú odbornú právnickú prax na pozícii právnika. Pritom výkon práce na odbore dávkovej prevádzky spočíval vo výkone pomocných prác, čo znamenalo nosenie spisov a manipulovanie so spismi. Opätovne sa tak jednalo o účelové konanie, resp. o konanie, ktoré malo formálne navodiť splnenie zákonnej povinnosti bez naplnenia obsahovej stránky ponukovej povinnosti. Z tabuliek predložených v samotnou žalovanou bolo zjavné, že odbor dôchodkových dávok disponoval voľnými pracovnými miestami a žalovaná preukázateľne prijímala na odbor dôchodkových dávok nových zamestnancov. Takisto si žalovaná nesplnila ponukovú povinnosť tým, že neponúkla žalobkyni pracovné miesto na odbore dôchodkových dávok, a to na zastupovanie počas materskej a rodičovskej dovolenky. V období ponukového konania žalovaná neponúkla žalobkyni ani pracovné miesta na sekcii ekonomiky, na ktorej sa vytvorili pracovné miesta s účinnosťou od 01.09.2013. Žalovaná neponúkla žalobkyni pracovné miesto právnika oddelenia opravných prostriedkov odboru výberu poistného, a ani nepreukázala súdu prvej inštancie pracovnú zmluvu preukazujúcu obsadenie tohto pracovného miesta.

8. Súd prvej inštancie uznal za dôvod neplatnosti výpovede aj tú skutočnosť, že nebola prerokovaná odborovou organizáciou žalovanej. Vychádzal z toho, že ak je výpoveď datovaná, t. j. vyhotovená dňa 26.06.2013, a žalobkyni bola doručená dňa 01.07.2013, čo nebolo medzi stranami sporné, nemohla byť predmetom prerokovania odborovej organizácie žalovanej dňa 20.06.2013, teda odborová organizácia žalovanej predmetnú výpoveď vôbec neprerokovala. Podľa ustanovenia v spojení s ustanovením v znení účinnom v rozhodnom čase, predmetom prerokovania je konkrétny právny úkon, t. j. konkrétna výpoveď so všetkými obsahovými náležitosťami týkajúcimi sa konkrétneho zamestnanca. Nakoľko objektívne nemohlo dôjsť k prerokovaniu tejto výpovede odborovou organizáciou žalovanej, existencia tejto skutočnosti ju robí neplatnou. Dôkazom o účelovosti konania žalovanej voči žalobkyni považoval súd aj tú skutočnosť, že po účinnosti rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene, t. j. po 01.09.2013, bola žalobkyni naďalej prideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy v identickom rozsahu, ako pred účinnosťou organizačnej zmeny. V tomto kontexte súd prisvedčil názoru žalobkyne, že ak žalovaná myslela vážne prepustenie žalobkyne, tak žalobkyňa mala byť na prekážke v práci podľa ustanovenia v znení účinnom v rozhodnom čase, čo sa nestalo. Takýmto konaním žalovanej samotná žalovaná vlastne dosvedčila, že nadbytočnosť vo vzťahu k pracovnému miestu, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy, neexistuje ani reálne, čo robí výpoveď rovnako neplatnou.

9. Súd prvej inštancie nevzhliadol dôvodnosť žaloby v časti požadovaného určenia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá. Súd prvej inštancie mal za to, že určením neplatnosti výpovede sa pracovnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou dostal do stavu pred daním výpovede z pracovného pomeru. Týmto súd prvej inštancie vyriešil otázku právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností v prospech žalobkyne, čím došlo k odstráneniu právnej neistoty, preto podľa názoru súdu prvej inštancie, žalobkyňa nemohla mať naliehavý právny záujem v zmysle aj na určení, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol.

10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v treťom výroku enunciátu napadnutého rozsudku podľa v spojení s tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

11. Rozsudok bol doručený žalobkyni dňa 28.04.2017 a žalovanej dňa 05.05.2017.

12. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Namietla, že súd prvej inštancie nebral ohľad na jej argumenty a dôkazy, a prebral len argumentáciu žalobkyne. Spísanie podnetu proti vnútornému predpisu, ktoré malo byť pravým dôvodom na neplatné skončenie pracovného pomeru žalobkyne a p. Vavrovej, neboli spôsobilé urobiť žalovanej nejakú ujmu. Bol to len prejav názoru takmer 90 zamestnancov, najmä sekcie dôchodkového poistenia, pričom žalovaná neskončila pracovný pomer so všetkými zamestnancami, ktorí sa pod neho podpísali, a rovnako nezaujala žiadne údajne diskriminačné postupy voči všetkým týmto zamestnancom. Súd prvej inštancie jednostranne vyhodnotil iba tie svedecké výpovede, ktoré vypovedali v prospech žalobkyne bez toho, že by nejakým spôsobom preveril pravdivosť ich svedeckých výpovedi, a to vzhľadom na svedecké výpovede aj ďalších svedkov, ktorí negovali vyjadrenia týchto svedkov. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobkyňa bola jednou z dvoch hlavných iniciátoriek podnetu proti vnútornému predpisu nie je preukázané tak, ako to konštatoval súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie nebral do úvahy skutočnosť, že svedkyňa Z., tak ako žalobkyňa, skončili pracovný pomer u žalovanej za rovnakých podmienok a obe sa neplatnosti domáhali na základe skutkovo a právne totožnej žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pri vyhodnocovaní svedeckých výpovedí svedkýň (Z., C., O., M.) nebral súd do úvahy, že tieto v období, kedy bola žalobkyňa v pracovnom pomere u žalovanej, boli so žalobkyňou v priateľskom vzťahu. Súd nebral do úvahy argumentáciu žalovanej, že na stretnutiach k vypracovanému podnetu k vnútornému predpisu, žalobkyňa žiaden svoj názor nikdy nevyslovila, hoci možnosť mala. Naopak, iba sa ich pasívne zúčastnila, rovnako ako ostatní zamestnanci. Podľa názoru žalovanej je preto absurdné tvrdiť, že za vyslovenie názoru, príp. „iniciatívu“, bola žalobkyňa sankcionovaná účelovým skončením pracovného pomeru. Svoj názor vyjadrila žalobkyňa svojim podpisom k spísanému podnetu k vnútornému predpisu, a k jej podpisu sa pripojili aj ostatní jej kolegovia. V konaní nebolo dostatočne preukázané svedeckými výpoveďami, že zamestnanci vedia, kto podnet koncipoval, príp. bol ich tvorcom a šíriteľom. Žalovaná poukazuje na listinné dôkazy, ktoré predložila, ako aj na svedecké výpovede svedkov - M., V., C., E. v zápisnici z pojednávania zo dňa 10.12.2015 a svedkov K., K., I. v zápisnici z pojednávania zo dňa 05.10.2015, v ktorých je konštatované, že údajná diskriminácia zo strany žalovanej voči žalobkyni, ako i ostatným zamestnancom, nebola a nie je praktizovaná. Skutočnosť, že v rámci organizačnej zmeny boli označení za nadbytočných zamestnancov aj zamestnanci, ktorí skončili pracovný pomer z vlastnej iniciatívy, nie je v rozpore so . Organizačná zmena nebola osobná a zameraná na konkrétnych zamestnancov, teda nebola účelová. Organizačnou zmenou sa znižoval stav na sekcii dôchodkového poistenia o 4 pracovné miesta, teda pokiaľ by sa nezaradili na tieto ďalšie dve pracovné miesta, o ktoré sa znižoval stav, zamestnanci, ktorí skončili pracovný pomer z iných dôvodov ako výpoveďou, resp. dohodou z nadbytočnosti, bola by riaditeľka sekcie dôchodkového poistenia povinná označiť ďalších, iných dvoch zamestnancov, pričom by na predmetnom útvare ostali dve voľné neobsadené miesta, ktoré by po p. J. a K. mohla následne obsadiť alebo ponúknuť žalobkyni. Teda pracovný pomer by skončilo až 6 zamestnancov v prípade, že by nikto z nadbytočných nevzal ponúkané miesto po p. J. a K.. Tieto 4 pracovné miesta, bez ohľadu na to, ako sa skončil pracovný pomer zamestnancov, ktorí boli na ne pôvodne zaradení, nemohla žalovaná viac obsadiť, keďže boli nadbytočné. Keby bola predmetná organizačná zmena účelová a konanie žalovanej diskriminačné, ako tvrdil súd prvej inštancie, žalovaná mohla nezaradiť do znižovaného stavu odchádzajúcich zamestnancov K. a J., ale označiť prípadne ďalších zamestnancov, ktorí sa podpísali pod podnet k vnútornému predpisu, toto však nebolo účelom žalovanej. Postup žalovanej, ktorým do 4 definitívne znížených pracovných miest v rámci znižovania stavu na sekcii dôchodkového poistenia zaradila aj zamestnancov, ktorí skončili pracovný pomer inou formou ako výpoveďou, resp. dohodou z dôvodu nadbytočnosti, bol ústretovým krokom žalovanej, ktorý nie je v rozpore so zákonom a ani s dobrými mravmi, teda nemôže predstavovať žiadne potvrdenie účelovosti konania žalovanej pri skončení pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalovaná ďalej uviedla, že súčasťou organizačnej zmeny, v súvislosti s ktorou sa žalobkyňa stala nadbytočná, bolo aj poverenie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne (ďalej len „GRSP“) pre vedúcich zamestnancov priamo riadených GRSP na rozpísanie stanoveného počtu zamestnancov na príslušných organizačných útvaroch. Súčasťou rozhodnutia o organizačnej zmene teda musí byť aj rozhodnutie týchto zamestnancov o rozpísaní zostávajúceho počtu zamestnancov, ktorým je jednoznačne určená príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobkyne a organizačnou zmenou. Znižovanie počtu zamestnancov sa v súvislosti s rozhodnutím GRSP a rozhodnutím riaditeľky sekcie dôchodkového poistenia týkalo v prípade žalobkyne priamo odboru opravných prostriedkov, na ktorom žalobkyňa pracovala, a ktorý mal v predmetnom čase evidenčný počet zamestnancov vyšší ako bol maximálne stanovený počet zamestnancov na tento útvar. Skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť zamestnanca nie je podmienené absolútnym znížením počtu zamestnancov, naopak, môže k nemu dôjsť i pri zvyšovaní počtu zamestnancov. Limit počtu pracovných miest je jediný počet, ktorý je možné v rámci organizačnej zmeny upravovať tak, aby sa zmena mohla aj reálne vykonať. Evidenčný počet zamestnancov bol v rozhodujúcom období len 757 z toho dôvodu, že voľné pracovné miesta do počtu 777, aj nad tento počet (kmeňový stav), boli pracovné miesta pre zamestnancov, ktorí boli na materskej/rodičovskej dovolenke a tieto miesta nebolo pre žalovanú účelné obsadzovať, nakoľko by sa jednalo len o dočasné zamestnanie na dobu do návratu z materskej/rodičovskej dovolenky, teda na dobu, počas ktorej by žalovaná do nových zamestnancov iba investovala, nakoľko títo by na sekcii dôchodkového poistenia museli prejsť adaptačnou prípravou, ktorá trvá 1 rok a pracovný pomer by sa im ukončil dňom nástupu zamestnanca, ktorého by zastupovali. Skutočnosť, že v čase skončenia pracovného pomeru žalobkyne nebol dosiahnutý evidenčný počet zamestnancov tak, aby sa rovnal limitu počtu zamestnancov, znamená iba okolnosť v tej konkrétnej situácii. Postup určovania nadbytočnosti v predmetnom prípade bol teda správny a navyše jediný možný, preto je žalovaná presvedčená, že v tejto súvislosti súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, ako aj z vykonaného dokazovania nesprávne zistil skutkový stav. Žalobkyni bolo v rámci reálnych možností žalovanej ponúknuté vhodné voľné pracovné miesto s tým, že jej bolo odporúčané, aby toto miesto prijala, pretože v dohľadnej dobe sa môže uvoľniť miesto vhodnejšie z hľadiska kvalifikácie a odborných schopností žalobkyne, na ktoré môže následne prejsť. Rovnako to bolo aj v prípade ponuky zo strany žalovanej, kedy ponúkla počas plynutia výpovednej doby žalobkyni odvolanie výpovede a jej zaradenie na iné pracovné miesto pri nezmenených pracovných podmienkach. Čo sa týka prijímania zamestnancov na odbor dôchodkových dávok, súd prvej inštancie opäť žiadnym spôsobom nevyhodnocoval skutočnosti uvádzané žalovanou ohľadom spôsobu obsadzovania predmetných pracovných miest, kedy v čase, keď došlo k doručeniu výpovede žalobkyni, boli už na predmetné miesta na odbore dôchodkových dávok vybratí uchádzači, ktorí mali absolvované psychotesty a záväzne nastupovali k žalovanej do pracovného pomeru k termínu 01. a 16.09.2013, teda sa nejednalo o voľné pracovné miesta, ktoré mohli byť žalobkyni ponúknuté v rámci ponukovej povinnosti žalovanej. Rovnako tak sa žalovaná nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaná mala v rámci ponukovej povinnosti ponúknuť žalobkyni prácu na zastupovanie počas materskej a rodičovskej dovolenky, resp. pracovné miesto, ktoré v čase, keď sa skončil pracovný pomer so žalobkyňou, ešte nebolo voľné. Ustálená judikatúra hovorí, že ponukovú povinnosť má zamestnávateľ v tom prípade, že v čase dania výpovede disponuje vhodným voľným pracovným miestom. Pracovné miesto, počas zastupovania na materskej a rodičovskej dovolenke nie je vhodným pracovným miestom, pretože sa jedná o pracovné miesto na dobu určitú. Ďalej žalovaná uviedla, že nevyžaduje predloženie konkrétnej, datovanej výpovede. Postačuje len koncept výpovede s uvedením povinných náležitostí alebo len žiadosť s týmito obsahovými náležitosťami, aby zástupcovia zamestnancov vedeli, čo majú prerokovať. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v . Čo sa týka prerokovania výpovede žalobkyne podľa , túto povinnosť si žalovaná splnila, čo vyplýva z listinných dôkazov. Zástupcami zamestnancov bola riadne a preukázateľne doručená odpoveď, predmetom ktorej bolo prerokovanie skončenia pracovného pomeru žalobkyne, žalovaná teda nemala najmenší dôvod predpokladať, že zástupcovia zamestnancov by si nesplnili svoju povinnosť. Pokiaľ bola žalobkyňa na pracovnom mieste do skončenia jej pracovného pomeru, vyplývala žalovanej zo základná povinnosť zamestnávateľa, a to prideľovať zamestnancovi prácu. Toto prideľovanie práce mohla žalobkyňa vzhľadom na skutočnosť, že bola od 01.09.2013 nadbytočná, bez následkov odmietnuť, teda prácu vykonávať nemusela. Napriek tejto skutočnosti prácu dobrovoľne vykonávala. Skutočnosť, že sa jednalo o nadbytočnosť bola následne preukázaná tým, že ani tri mesiace po organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa stala žalobkyňa nadbytočnou, nedošlo k opätovnému vytvoreniu jej zrušeného pracovného miesta. Žalovaná považuje predmetný rozsudok za nepreskúmateľný, keďže sa súd prvej inštancie nevysporiadal s predloženými dôkazmi, ktoré preukazovali opak tvrdení žalobkyne. Žalovaná preto žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, alternatívne aby ho zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu zdôraznila, že je vo výlučnej kompetencii súdu, a nie v kompetencii žalovanej, hodnotiť vykonané dôkazy. Tvrdenie žalovanej ohľadom nehodnovernosti všetkých svedkov svedčiacich v neprospech tvrdení žalovanej je tvrdenie, ktoré nie je ničím podložené, a ani nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobkyňa mala so svedkami, ktorí boli jej kolegami, bežné pracovné a profesionálne vzťahy, ktoré sa skončili v okamihu skončenia jej pracovného pomeru so žalovanou. Nie je žiadny dôvod, aby nevypovedali pravdivo o skutočnostiach, ktoré boli predmetom ich výsluchu. Ide tak len o účelové, subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia žalovanej. Žalobkyňa podotkla, že v neprospech tvrdení žalovanej svedčili aj svedkyne, ktoré navrhovala priamo

vypočuť žalovaná. Išlo o zamestnankyne, ktoré boli u žalovanej v pracovnom pomere a sú a boli od nej finančne závislé, a práve táto skutočnosť mohla ovplyvniť psychologicky ich svedecké výpovede, čo sa pri niektorých otázkach z časti aj potvrdilo. Z vykonaného dokazovania je ďalej zrejmé, že žalobkyňa sa stala nepohodlnou a nadbytočnou bezprostredne potom, ako boli vedeniu žalovanej vznesené odborné pripomienky k vnútornému predpisu, ktoré iniciovala tak v rámci odboru opravných prostriedkov, ako aj v rámci sekcie dôchodkového poistenia. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa bola jednou z dvoch hlavných iniciátoriek týchto pripomienok, čo potvrdili svedecké výpovede jej bývalých kolegýň. V kontexte týchto skutočností nemohol súd prvej inštancie vyhodnotiť inak výsluchy svedkov. Nehodnovernosť svedeckých výpovedí preukazuje žalovaná len svojím subjektívnymi tvrdeniami na celú vec. Tvrdenie žalovanej, ktoré uvádza v odvolaní, že výpoveď svedkyne O. nebola účelová a svedkyňa nebola navádzaná žalovanou na účelovú výpoveď, je opäť tvrdenie, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. A. výpoveď svedkyne O. bola nehodnoverná nielen tým, že žalobkyňa vyvrátila jej tvrdenia inými svedeckými výpoveďami alebo predložením listinných dôkazov, ale bola nehodnoverná práve preto, že svedkyňa sa pred svojou výpoveďou oboznamovala s obsahom spisu, so žalobným návrhom a s výpoveďami svedkov. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil svedeckú výpoveď svedkyne O. za nehodnovernú, čo aj jednoznačne vecne správne vyhodnotil a zdôvodnil, a rovnako aj nehodnovernost' svedeckých výpovedí svedkýň K., K. a I.. J. sa dôrazne ohradila voči absurdnému tvrdeniu v odvolaní, že žalovanej je známe z údajného telefonického rozhovoru medzi svedkyňou O. a svedkyňou V., že svedkyne boli inštruované presným scenárom otázok a odpovedí, ktoré im právny zástupca žalobkyne mal predkladať s tým, že konkrétne jej výpoveď korešponduje s odpoveďami, ktoré jej zaslala žalobkyňa v roku 2014. Tvrdenia žalovanej o nehodnovernosti svedkov sú nezmyselné a nelogické už aj z toho dôvodu, že svedkyne C., O. a M. na vypočutie navrhovala samotná žalovaná. O skutočnosti, kto bol autorom a iniciátorom odborných pripomienok k vnútornému predpisu, svedčili bez akýchkoľvek pochybností svedkyne A., Karľová, V., C., ako aj O. a M.. Všetky tieto zamestnankyne sa pod pripomienky z 22.05.2013 alebo zo 07.06.2013 podpísali a svedčili o tejto veci v prospech argumentácie žalobkyne, že bola jednoznačne jednou z dvoch hlavných iniciátorov, čo ju dostalo do postavenia hlavného aktéra a následne nepohodlnej zamestnankyne, čo viedlo k jej exemplárnemu prepusteniu. Žalobkyňa sa ďalej vyjadrila, že absurdné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a kladenie úloh nesúvisiacich s pracovnou náplňou, súd prvej inštancie nevyhodnotil vo vzťahu k svedkyni C. z tvrdenia žalobkyne, ale z pokynu svedkyne O. z 22.08.2013, ktorá svedkyni C. prikázala výkon prác súvisiacich so sekretariátom odboru opravných prostriedkov. Je všeobecnou notorietou v pracovnoprávnych vzťahoch, že zamestnanec môže vykonávať len prácu, ktorá korešponduje druhu práce, ktorý má zamestnanec uvedený v pracovnej zmluve. Vykonávať práce iného druhu ako je dohodnutá v pracovnej zmluve, je v rozpore so a zamestnávateľ na to nemá dispozičné oprávnenie. Svedkyňa C. pritom voči tomuto postupu žalovanej podala oficiálnu sťažnosť, avšak z nepochopiteľných dôvodov bola sťažnosť vyhodnotená za neopodstatnenú a nedôvodnú, čo konštatoval aj samotný súd prvej inštancie. Záver súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil, že u svedkyne V. ide o overovanie odbornej spôsobilosti takým spôsobom, aby svedkyňa V. skúšky nikdy neurobila, má opäť oporu vo vykonanom dokazovaní. Tvrdenie žalovanej v odvolaní, že organizačná zmena nebola účelová, je absurdné, pretože dôkazy o účelovosti konania boli preukázané aj konkrétnymi listinnými dôkazmi a v žiadnom prípade nešlo len o subjektívne a ničím nepodložené tvrdenia žalobkyne, a to konkrétne vyjadrenie žalovanej - riaditeľa komunikačného odboru z roku 2013, dohoda o skončení pracovného pomeru s M.. J. bez uvedenia dôvodu, výpoveď T.. K. z 23.04.2013. O. J. a ani p. K. sa nadbytočnými objektívne nikdy nestali, a ani stať nemohli, pretože p. J. skončil pracovný pomer na vlastnú žiadosť bez uvedenia dôvodu, ktorý dohodu pritom podpisoval pred 20.06.2013. Organizačná zmena bola o zbavení sa nepohodlných zamestnancov a smerovala výlučne voči žalobkyni a jej kolegyni Z. (R.). V tomto kontexte súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že výpoveď žalovanej z 26.06.2013 je neplatná, a to so zreteľom na okolnosti, za ktorých bola urobená a súd prvej inštancie ju komplexne podrobil prieskumu so záverom, že nezodpovedá dobrým mravom. Tvrdenie žalovanej, ktoré uvádza v odvolaní, že sa organizačnou zmenou znižoval stav na sekcii dôchodkového poistenia o 4 pracovné miesta, opäť nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ide o prekrúcanie zisteného skutkového stavu. Žalobkyňa v tejto súvislosti uviedla, že na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne o určení počtu zamestnancov v Sociálnej poisťovni, ústredie, z 20.06.2013, sa s účinnosťou od 01.09.2013 znižoval počet zamestnancov sekcie dôchodkového poistenia z určeného počtu 781 zamestnancov vo fyzických osobách o 4 zamestnancov na počet 777 zamestnancov vo fyzických osobách. To znamená, že pracovné miesto, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy, sa v predmetom rozhodnutí o organizačnej zmene vôbec nespomínalo. Rovnako sa týkalo aj troch pracovných miest ostatných zamestnancov, ktorí boli označení žalovanou za „nadbytočných“. Za nadbytočných zamestnancov boli označovaní svojvoľne a účelovo, aby sa navodil stav, že organizačná zmena z 20.06.2013 nesmeruje voči nepohodlnej žalobkyni a jej kolegyni Z. (R.). Súčasne bolo v konaní jednoznačne preukázané, že neexistuje ani rozpis pracovných miest na celú sekciu dôchodkového poistenia, a preto nie je zrejmé, aké pracovné miesta, v akom počte a v akej štruktúre boli rozpísané riaditeľkou sekcie dôchodkového poistenia na jednotlivé organizačné útvary na základe prijatej organizačnej zmeny z 20.06.2013. Taktiež počet zamestnancov vo fyzických osobách na sekcii dôchodkového poistenia nebol 781 ku dňu prijatia organizačnej zmeny, ale len 758 vo fyzických osobách, čím nevznikla na sekcii dôchodkového poistenia žiadna nadbytočnosť vo vzťahu k pracovnému miestu, ktoré žalobkyňa zastávala podľa pracovnej zmluvy. Argumentácia žalovanej v podanom odvolaní je úplne zmätočná a niektoré skutočnosti interpretuje účelovo inak, ako vyplývajú z listinných dôkazov. Ak žalovaná v odvolaní argumentuje, že evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách bol 757 (z listinných dôkazov vyplýva 758) z dôvodu, že voľné pracovné miesta do počtu 777, a aj nad tento počet do kmeňového stavu (833), boli pracovné miesta pre zamestnancov, ktorí boli na materskej alebo rodičovskej dovolenke, toto tvrdenie sa vôbec nezakladá na pravde, pretože zamestnanci na materskej alebo rodičovskej dovolenke sa do evidenčného počtu zamestnancov vo fyzických osobách nezapočítavajú a sú mimo evidenčný stav vo fyzických osobách. V danej veci bolo rozhodujúce z hľadiska posúdenia veci, že organizačná zmena z 20.06.2013 znížila limit počtu zamestnancov vo fyzických osobách zo 781 na 777. Keďže počet zamestnancov vo fyzických osobách bol stále nižší (758) ako znížený limit počtu zamestnancov vo fyzických osobách, nemôže byt daná nadbytočnosť, a ide o účelové konanie žalovanej pri prepustení žalobkyne. Na účely posúdenia platnosti alebo neplatnosti výpovede nie je podstatné, čo bolo predmetom rokovaní o mimosúdnom riešení veci a aké pracovné miesto bolo v rámci týchto rokovaní ponúkané počas plynutia výpovednej doby. Materiálnou podmienkou platnosti výpovede je, či žalovaná ponúkla žalobkyni vhodnú prácu pred doručením výpovede, tzn. pred 01.07.2013. Je zrejmé, že na odbore dôchodkových dávok sekcie dôchodkového poistenia boli voľné pracovné miesta na pozíciu dávkový referent, pretože počet zamestnancov vo fyzických osobách bol nižší ako stanovený limit. Tieto miesta sa obsadzovali pred, aj ku dňu účinnosti organizačnej zmeny z 20.06.2013 (od júna 2013 do septembra 2013). Žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že predmetné pracovné miesta na odbore dôchodkových dávok, ktoré boli obsadzované novými zamestnancami, boli v čase ponukového konania skutočne obsadené. Žalobkyňa sa rovnako nestotožňuje s právnym názorom žalovanej, že pracovné miesto na dobu zastupovania zamestnanca na materskej alebo rodičovskej dovolenke nie je vhodným pracovným miestom z hľadiska kritérií, ktoré definuje spojení s . Žalobkyňa ďalej zdôraznila, že výpoveď vyhotovenú zamestnávateľom dňa 26.06.2013, nemohla odborová organizácia objektívne prerokovať dňa 20.06.2013. Uvedené konanie žalovanej je opäť účelové s cieľom formálne deklarovať splnenie zákonnej povinnosti bez naplnenia obsahovej stránky uvedenej povinnosti, a preto je výpoveď aj z tohto dôvodu neplatná. Naviac, výpovedný dôvod vo vzťahu k osobe žalobkyne objektívne nemohol nastať 20.06.2013, ale nastal až 25.06.2013, keď žalobkyňa odmietla ponuku nevhodnej práce. Súčasne k argumentácii v odvolaní, že postačuje na prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa žiadosť s obsahovými náležitosťami výpovede, aby zástupcovia zamestnancov vedeli, čo majú prerokovať, žalobkyňa zdôraznila, že písomnú žiadosť o prerokovanie výpovede s náležitosťami výpovede, ktorá bola adresovaná odborovej organizácii, žalovaná do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania súdu prvej inštancie nepredložila. Z uvedeného je jednoznačne zrejmé, že odborová organizácia nekonala vo veci na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa, hoci to ustanovenie vyslovene vyžaduje, v dôsledku čoho nemohla byť odborovej organizácii predložená písomná žiadosť s náležitosťami výpovede. Žalobkyňa opäť poukázala na to, že organizačnú zmenu, v dôsledku ktorej dochádza k reálnemu zrušeniu pracovného miesta s účinnosťou, ktorá predchádza skončeniu pracovného pomeru u skutočne nadbytočného zamestnanca, nie je možné kvalifikovať inak ako prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle , preto argumentácia žalovanej v podanom odvolaní jednak nekorešponduje s vyššie uvedeným znením , a súčasne tvrdenia žalovanej o dobrovoľnosti prideľovanej práce a jej iné argumentačné konštrukcie, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Povinné prideľovanie práce zo strany žalovanej bolo preukázané listinnými dôkazmi, emailovou komunikáciu medzi žalobkyňou a jej priamou nadriadenou, ako aj svedeckými výpoveďami T. čo boli svedkyne navrhnuté žalovanou. Žalobkyňa na záver uviedla, že trvá na vecnej správnosti, zákonnosti a dôvodnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a súčasne žiada odvolací súd, aby po preskúmaní veci odvolaniu nevyhovel a aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

14. Žalovaná v odvolacej replike uviedla, že k účinnému prerokovaniu výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru a na splnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti týchto právnych úkonov zamestnávateľa postačuje, ak sa s ním zástupcovia zamestnancov oboznámia a vezmú ho na vedomie. Žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie zamýšľanej výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru môže byť urobená aj ústnou formou, spôsob prerokovania je vnútornou záležitosťou zástupcov zamestnancov. Žalovaná má za to, že skončenie pracovného pomeru bolo riadne prerokované so zástupcami zamestnancov.

15. Žalobkyňa vo svojej duplike uviedla, že má za to, že žiadosť o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru má mať jednoznačne písomnú formu. Táto skutočnosť vyplýva z ustanovenia v znení účinnom od 01.01.2013, keď bolo toto ustanovenie opätovne doplnené do .

16. Vyjadrenie - duplika žalobkyne bolo doručené žalovanej dňa 27.09.2017, ktorá už nevyužila svoje procesné právo na podanie ďalšej odvolacej repliky.

17. Spis s odvolaním žalovanej bol predložený odvolaciemu súdu dňa 06.10.2017.

18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (, ), dospel po prejednaní veci k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Nebol tak dôvod napadnutý rozsudok zmeniť alebo zrušiť, pretože súd prvej inštancie rozhodol vo veci vecne správne. Keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania a postupom podľa v spojení s svoj rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 11.06.2019, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

19. Prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v posudzovanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala žalovaná na svoju obranu, pričom zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. dospel k správnym skutkovým záverom relevantným pre právne posúdenie dôvodnosti podanej žaloby. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Súd prvej inštancie ich posúdil súhrnne, a dostatočne ich aj vyhodnotil. Na takto ustálený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, a svoje dôvody, pre ktoré podanej žalobe vyhovel a nestotožnil sa tak s argumentáciou žalovanej, aj v súlade s riadne a presvedčivo odôvodnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán, a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s predmetom konania.

20. Obsah odvolania žalovanej nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska ňou uvádzaných tvrdení v podanom odvolaní, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

21. V odvolacom konaní tiež nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo vadou týkajúcou sa procesných podmienok, na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť ( ).

22. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je dostatočne vyčerpávajúce, a preto si nežiada ani obšírne doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje ( ) a v podrobnostiach naň odkazuje.

23. Vo všeobecnosti možno uviesť, že podmienkou použitia výpovedného dôvodu podľa je organizačná zmena u zamestnávateľa, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu.

Takýto stav môže nastať napríklad v dôsledku vnútorných organizačných zmien, ale aj znížením celkového počtu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť nie je podmienené absolútnym znížením celkového počtu zamestnancov. Môže k nemu dôjsť aj pri jeho zvyšovaní. Pre zamestnávateľa totiž nie je dôležitý len počet zamestnancov, ale aj ich celková skladba z hľadiska profesií a kvalifikácie. Nie je teda vylúčené, aby zamestnávateľ pri nedostatku zamestnancov určitej profesie alebo kvalifikácie uzavieral pri organizačných zmenách nové pracovné pomery, a tým zvyšoval počet zamestnancov, a súčasne aby mal nadbytok zamestnancov iných povolaní alebo na inom úseku pracovnej činnosti. Zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený, pokiaľ ide o rozhodnutie, s ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí. Aj v prípade, ak pracovnú činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočná, vykonáva viacero zamestnancov, o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ výlučne sám a ani súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie preskúmavať. Zákon nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď. Musí však byť o nej určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku jej realizácie stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami, alebo musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktoré má zvýšiť efektívnosť práce. Výpovedný dôvod by nebol daný, ak by u zamestnávateľa na určitom pracovisku síce prebiehali vnútorné organizačné zmeny, avšak zamestnávateľ by pracovný pomer chcel skončiť so zamestnancom vykonávajúcim práce, ktoré s týmito zmenami nesúvisia. Zamestnávateľ nemôže tento výpovedný dôvod použiť ani v takom prípade, ak nadbytočnosť nevznikla v dôsledku vnútorných organizačných zmien u zamestnávateľa, ale v príčinnej súvislosti s uzavieraním pracovných pomerov s novými zamestnancami. Zamestnanec je pre zamestnávateľa nadbytočný vtedy, keď zamestnávateľ nemá s ohľadom na prijaté rozhodnutie o organizačných zmenách možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve.

24. Pri výpovedi z pracovného pomeru podľa musia byť splnené všetky zákonné predpoklady tohto výpovedného dôvodu ako aj ostatné hmotnoprávne predpoklady platnej výpovede, pričom musia existovať v čase doručenia výpovede zamestnancovi. Súd prvej inštancie preto správne zameral svoje dokazovanie v posudzovanom spore na to, či boli splnené zákonné predpoklady na uplatnenie výpovedného dôvodu podľa .

25. Z vyplýva, že výkon subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak účastník právneho vzťahu len formálne koná v medziach svojho práva, prostredníctvom jeho realizácie však sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide o chybný (zdanlivý) výkon práva.

26. Podľa prvá veta výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi.

27. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že súd musí dôsledne skúmať a posudzovať všetky skutkové okolnosti, ktoré skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali. Žalobkyňa pritom už v samotnej žalobe poukazovala na skutočnosti, ktoré nasvedčovali tomu, že konanie žalovanej pred daním výpovede žalobkyni bolo v rozpore s dobrými mravmi.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne vyhodnotil okolnosť, že žalobkyňa sa stala pre žalovanú „nadbytočnou“ bezprostredne po tom, ako boli vedeniu žalovanej vznesené odborné pripomienky k vnútornému predpisu, ktoré iniciovala žalobkyňa tak v rámci odboru opravných prostriedkov žalovanej (pripomienky z 22.05.2013), ako aj v rámci sekcie dôchodkového poistenia žalovanej, a zároveň aj skutočnosť, že medzi údajnou nadbytočnosťou žalobkyne a jej iniciatívou je priama príčinná súvislosť, tzn. nadbytočnosť žalobkyne bola zjavným postihom za predmetnú iniciatívu. Žalovaná v konaní nepreukázala príčinnú súvislosť medzi organizačnou zmenou (medzi rozhodnutím GRPS z 20.06.2013 - č.l. 73 spisu), na ktorú sa odvoláva výpoveď z 01.07.2013 (č.l. 14 spisu) a nadbytočnosťou žalobkyne (pracovnej pozície - právnika odboru opravných prostriedkov), a preto súdu prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaná nebola oprávnená uplatniť voči žalobkyni výpoveď pre nadbytočnosť.

29. Rovnako dôkazom o účelovosti konania žalovanej voči žalobkyni je podľa odvolacieho súdu aj skutočnosť, že po účinnosti rozhodnutia žalovanej o organizačnej zmene, t. j. po 01.09.2013, bola žalobkyni naďalej prideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy v identickom rozsahu, ako pred účinnosťou organizačnej zmeny, ako to bolo dokázané žalobkyňou predloženými listinnými dôkazmi, najmä emailovou komunikáciou medzi žalobkyňou a jej priamou nadriadenou. Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil celú situáciu ohľadom organizačnej zmeny, ktorá bola o zbavení sa nepohodlných zamestnancov a smerovala voči žalobkyni a jej kolegyni p. Z.

30. Neobstojí odvolacia námietka žalovanej o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), si súd prvej inštancie vytvoril na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti ( ). Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s úvahou súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí.

31. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a ani právo na to, aby bola strana sporu pred súdom úspešná, teda aby súd rozhodol v súlade s jej požiadavkami. Do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Súd nemá povinnosť za každých okolností tvrdenia svedka považovať za pravdivé, najmä ak odporujú ostatným zisteným skutočnostiam, ako tomu bolo v danom prípade, a má právo svedeckú výpoveď vyhodnotiť a prípadne aj skonštatovať jej nehodnovernosť. Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie sa riadne a podrobne vysporiadal so svedeckými výpoveďami v predmetnom konaní v odôvodnení svojho rozhodnutia, v ktorom aj riadne odôvodnil hodnovernosť jednotlivých svedeckých výpovedí.

32. Neobstojí ani odvolacia námietka žalovanej, že ako zamestnávateľ zákonným spôsobom prerokovala výpoveď žalobkyne z pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov.

33. V ust. je vymedzená povinnosť zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru ako hmotnoprávnu podmienku platnosti týchto právnych úkonov, nesplnenie ktorej v nadväznosti na , spôsobuje ich neplatnosť. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú iba vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie adresovanej zástupcom zamestnancov obsahuje náležitosti výpovede určené ust. , to znamená, že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, keďže tento nie je možné dodatočne meniť. Prerokovaním sa rozumie taká forma spolupráce medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávateľom, pri ktorej sa prejednajú všetky podstatné okruhy otázok skôr ako sa vo veci rozhodne; právo vo veci rozhodnúť má však iba zamestnávateľ. Keďže v kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch sa v prípade výpovede prerokúvajú skutočnosti individuálnych pracovných vzťahov, musí ísť o individuálne prerokovanie výpovede aj v prípade hromadného prepúšťania (R 47/2007).

34. Ust. bližšie vymedzuje práva a povinnosti zástupcov zamestnancov a zamestnávateľov ( ), pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Náležitosťami žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru je písomná forma, prejav vôle obsahujúci požiadavku na prerokovanie skončení pracovných pomerov, a preukázateľné doručenie zástupcom zamestnancov. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru alebo priložený návrh výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti o prerokovanie adresované príslušnému odborovému orgánu obsahuje náležitosti výpovede určené v .

35. V danom prípade však žalovaná pred súdom prvej inštancie neuniesla dôkazné bremeno, keď súdu nepredložila listinné dôkazy, t. j. písomnú žiadosť o prerokovanie výpovede s náležitosťami výpovede, ktorá bola adresovaná odborovej organizácii. Z uvedeného je jednoznačne zrejmé, že odborová organizácia nekonala vo veci na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa, teda výpoveď nebola zákonne prerokovaná s odborovou organizáciou. Záver súdu prvej inštancie aj o nesplnení tejto hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede uvedenej v , ktorá mala za následok neplatnosť výpovede, odvolací súd považuje tiež za správny.

36. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovanej, že žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie zamýšľanej výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru môže byť urobená aj ústnou formou, nakoľko priamo zo zákonného ust. vyplýva, že žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru vyžaduje písomnú formu. Navyše, predmetná výpoveď vyhotovená dňa 26.06.2013, a žalobkyni doručená dňa 01.07.2013, nemohla byť predmetom prerokovania odborovej organizácie žalovanej dňa 20.06.2013, resp. bola prerokovaná ešte neexistujúca výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, resp. výpoveď neobsahujúca všetky hmotnoprávne podmienky vyžadujúce jej platnosť, keďže výpovedný dôvod vo vzťahu k osobe žalobkyne nemohol nastať 20.06.2013, ale nastal až 25.06.2013, keď žalobkyňa odmietla ponuku nevhodnej práce. Nebola tak naplnená skutková podstata výpovede a v čase prerokovania výpovede nemohol byť výpovedný dôvod daný.

37. K námietke žalovanej, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

38. V prejednávanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, považuje odvolací súd skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.

39. V odvolaní žalovaná neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, alebo ktoré by mu neboli bývali známe. Z konania pred súdom prvej inštancie ani nevyplýva iný, než napadnutým výrokom rozsudku vyslovený právny záver, a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

40. Pretože súd prvej inštancie rozhodol o návrhu žalobkyne o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru vecne správne, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ako vecne správny potvrdil.

41. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

42. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

43. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

44. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení priznal odvolací súd úspešnej strane v odvolacom konaní - žalobkyni, nárok voči žalovanej na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie podľa 262 ods. 2 .

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).