Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/27/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobkyne M. T. G., narodenej XX.X.XXXX, pobytom M.ße 2, XXX XX O., T., právne zastúpenej JUDr. C. Q., advokátom, so sídlom kancelárie U. 9, XXX XX H., proti žalovanému G. X., narodenému XX.XX.XXXX, trvalý pobyt U. cesta XXX/X, XXX XX H. T. H., právne zastúpenému JUDr. I. C., advokátom, so sídlom kancelárie T. sv. Z. XXX/XX, XXX XX U., o žalobách strán sporu o určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. -118 zo dňa 14. júna 2018, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalovaný je výlučným vlastníkom osobného motorového vozidla Land Rover - Range Rover Sport, čiernej farby, VIN: G vo výrokom II. žalobu žalobkyne zamietol a výrokom III. uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bude rozhodnuté o konkrétnej výške trov po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Podanou žalobou, doplnenou dňa 2.11.2017, sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala, aby súd určil, že je vlastníčkou osobného motorového vozidla Land Rover - Range Rover Sport, čiernej farby, VIN: G Rozhodujúce skutočnosti, ktorými žalobkyňa odôvodnila uplatnený nárok, a ktoré následne prednášala v konaní, uviedol súd prvej inštancie v odsekoch 1., 3., 11. odôvodnenia rozsudku. Na preukázanie svojho nároku žalobkyňa označila listinné dôkazy, ktoré sú aj súčasťou vyšetrovacieho spisu OR PZ Bánovce nad Bebravou ČVS: ORP-307/VYS-BN-2016 a navrhla vykonať dôkaz oboznámením tohto spisu.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, a následne aj v konaní, uplatnený nárok žalobkyne poprel. Popretie nároku žalobkyne odôvodnil skutočnosťami, ktoré súd prvej inštancie uviedol v odseku 2. odôvodnenia rozsudku.

4. V priebehu konania žalovaný podal vzájomnú žalobu, doplnenú dňa 3.5.2018, ktorou sa proti žalobkyni domáhal určenia vlastníckeho práva k označenému motorovému vozidlu. Rozhodujúce skutočnosti, ktorými žalovaný odôvodnil uplatnený nárok proti žalobkyni uviedol súd prvej inštancie v odseku 5. odôvodnenia rozsudku.

5. Súd prvej inštancie po ustálení právomoci súdu Slovenskej republiky vo veci konať a vec rozhodnúť podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, vykonal dokazovanie v rozsahu uvedenom v odsekoch 7. a 8. odôvodnenia rozsudku. Rozhodné právo, podľa ktorého sa má právny vzťah medzi stranami posudzovať, určil podľa a prvá veta o medzinárodnom práve súkromnom

a procesnom v znení neskorších predpisov a skutkový stav preukázaný dokazovaním právne posúdil podľa a ABGB (Rakúsky všeobecný ).

6. V súlade s (ďalej len ) posudzoval splnenie podmienky naliehavého právneho záujmu na oboch stranách sporu vo vzťahu k predmetu konania (určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu). V odseku 18. odôvodnenia rozsudku uviedol, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi stranami sporu, ktorý je ohrozením právneho postavenia strany sporu, a ktorý možno právnym prostriedkom odstrániť. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu právo je (nie je). Žalobkyňa žalobou a žalovaný vzájomnou žalobou sa v konaní domáhali, aby súd určil, že sú vlastníkmi toho istého vozidla. Uvedené vozidlo bolo zadržané žalovanému pre podozrenie, že súvisí so spáchaním trestnej činnosti alebo priestupku. Obe strany sporu si uplatnili nárok na jeho vydanie od polície, ktorá ich vzhľadom na spornosť vlastníckeho práva k vozidlu upozornila na uplatnenie práv v civilnom procese. Na to, aby polícia vydala vozidlo jednej zo strán sporu, je tak potrebné, aby na základe žaloby súd určil, ktorá zo strán je vlastníkom vozidla. Z tohto hľadiska tak každá zo strán mala na požadovanom určení naliehavý právny záujem.

7. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že podanie žaloby nie je nevyhnuté, že žalovaný nemá naliehavý právny záujem na určení, pretože ak by bola žalobkyňa v konaní neúspešná, tak vlastníkom vozidla je žalovaný, u ktorého bolo vozidlo zadržané. Podľa názoru súdu prvej inštancie je vzájomná žaloba žalovaného voči žalobkyni prípustná, keďže žalobkyňa argumentovala tým, že je vlastníčka a svedčí jej posledný zápis v technickom preukaze (osvedčení) vozidla v Spolkovej republike Nemecko. Požadovať určenie, že určité právo tu je, je možné iba voči takému subjektu, ktorému inak z hmotného práva svedčí, že mu toto právo patrí, t. j. voči subjektu, ktorý je vo veci vecne pasívne legitimovaným. Vo vzťahu k podanej žalobe je vecne pasívne legitimovaným žalovaný z dôvodu, že tento tvrdí, že vozidlo kúpil, doviezol na územie Slovenskej republiky a považuje sa za vlastníka. Vecne pasívne legitimovanou vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného je práve žalobkyňa, ktorá tvrdí, že vozidlo patrí jej, pretože aj keď ho predala, predala ho s výhradou vlastníctva, resp. od kúpnej zmluvy odstúpila, a preto osoba, ktorá od nej vozidlo kúpila, nemohla ho ďalej previesť.

8. Súd prvej inštancie rozhodnutie, ktorým žalobu žalobkyne zamietol (výrok II. rozsudku) a za vlastnícka vozidla určil žalovaného (výrok I. rozsudku), založil na týchto skutkových a právnych názoroch a záveroch :

9. Vozidlo bolo žalobkyňou predané v Rakúsku a po ďalších prevodoch predané žalovanému taktiež v Rakúsku. Vznik vlastníckeho práva žalovaného k vozidlu je tak odvodené od kúpnej zmluvy uzatvorenej v Rakúsku, a preto sa vznik jeho vlastníckeho práva spravuje podľa prvá veta právom miesta, kde vec bola v čase, keď nastala skutočnosť, ktorá zakladá vznik alebo zánik tohto práva. Vznik vlastníckeho práva žalovaného zakladá uzatvorenie kúpnej zmluvy žalovaným s J. Y. ako predávajúcim a táto skutočnosť nastala práve v Rakúsku. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie posudzoval vznik vlastníckeho práva žalovaného k vozidlu podľa rakúskeho práva a stranami sporu uvádzané ustanovenia slovenského právneho poriadku a rozhodnutia slovenských súdov vychádzajúce zo slovenského právneho poriadku považoval za irelevantné, nakoľko takéto ustanovenia a judikáty sú v danom prípade nepoužiteľné.

10. Žalobkyňa síce predala vozidlo Milanovi Petrovičovi s výhradou vlastníctva, no prenechala mu jeho užívanie, a preto, ak ho menovaný ďalej scudzil, ďalšia osoba, ktorá ho dobromyseľne nadobudla, stala sa jeho vlastníkom a pokiaľ ho táto ďalšia osoba scudzila ďalej, tak ho previedla už ako vlastník a ďalší nadobúdateľ nadobudol k vozidlu vlastnícke právo. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané komu a akým právnym úkonom I. C. vozidlo previedol, no keďže vozidlo bolo dňa 4.3.2016 odhlásené z evidencie v Lotyšskej republike, tak I. C. musel vozidlo previesť skôr, než žalobkyňa odstúpila od zmluvy, pretože listina odstúpenia od zmluvy bola vyhotovená až dňa 8.3.2016. Vozidlo nadobudol J. Y. od spoločnosti G. B. a previedol ho na základe kúpnej zmluvy na žalovaného v Rakúskej republike a žalovaný sa stal na základe tohto prevodu jeho držiteľom, pričom z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že sa stal držiteľom dobromyseľným, a preto v zmysle uvedeného ustanovenia ABGB nadobudol aj vlastnícke právo k vozidlu. To, že bol žalovaný dobromyseľný pri uzatváraní kúpnej zmluvy,

je preukázané z jeho výpovede v súvislosti s listinnými dôkazmi, ktoré žalovaný predložil, resp. označil. Žalovaný si pri uzatvorení kúpnej zmluvy v septembri 2016 preukázateľne vyžiadal a boli mu poskytnuté doklady od vozidla, vozidlo bolo odhlásené z evidencie a predávajúci mu predložil aj doklad o tom, ako nadobudol vozidlo on a žalovaný si vyžiadal aj kópiu dokladu totožnosti predávajúceho. Vzhľadom na všetky okolnosti bol žalovaný dobromyseľný a v súlade s ustanovením § 367 ABGB nadobudol vlastnícke právo k vozidlu na základe kúpnej zmluvy, pričom podľa uvedeného ustanovenia sa nevyžaduje ani uplynutie akejkoľvek vydržacej doby. Námietku žalobkyne, že žalovaný si mal pred dovozom vozidla nechať urobiť kontrolu originality, považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú, pretože kontrola originality sa vyžaduje až na základe slovenského právneho poriadku pri jednotlivo dovezenom vozidle zo zahraničia. Na základe týchto dôvodov mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný je vlastníkom vozidla.

11. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v spojení s . Žalovaný je úspešnou stranu sporu a preto súd prvej inštancie v súlade s citovanými ustanoveniami uložil žalobkyni ako neúspešnej strane sporu povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa a a podľa . Namietala nesprávne určenie rozhodného práva na posúdenie právnych vzťahov. V prípade prevodu medzi žalobkyňou a I. C. nebol prítomný slovenský prvok, preto nebol dôvod na použitie V druhom prípade bol síce slovenský prvok prítomný, ale ani v tomto prípade nemalo dôjsť k aplikovaniu Určenie rozhodného práva malo byť vykonané podľa čl. 4 ods. 1 písm. a/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Ak by aj súd prvej inštancie vychádzal zo nie je zrejmé, prečo vychádzal z citovaného zákona, a nie z , ktoré priamo upravuje rozhodné právo pre kúpne zmluvy. Pokiaľ ide o kúpne zmluvy, resp. o predaj tovaru, je rozhodné právo dané podľa miesta, kde je sídlo (bydlisko), resp. krajina obvyklého pobytu predávajúceho, resp. predajcu. Ani v jednom prípade nie je dôvod vychádzať z predpokladu, že rozhodným právom má byť právo Rakúskej republiky. V prvom prípade má byť rozhodným právom právo Spolkovej republiky Nemecko, v druhom prípade právo Litovskej republiky (J. Y. je občanom Litovskej republiky, a v nej má aj, podľa údajov z kúpnej zmluvy, pobyt). Posudzovanie právnych vzťahov podľa práva Rakúskej republiky od počiatku a od základu zakladá nesprávne právne posúdenie veci. K absencii vykonania kontroly originality, ktorú žalobkyňa v konaní namietala, uviedla, že jej námietka vychádzala z v spojení s ods. 6 o cestnej premávke a z dôvodného predpokladu, že obdobné ustanovenie analogicky platí aj v ďalších štátoch Európskej únie. Súd prvej inštancie námietku žalobkyne o povinnosti originality pred dovozom vozidla na územie Slovenskej republiky, ktorú vyhodnotil ako absolútne nedôvodnú, žiadnym spôsobom neodôvodnil. Posúdenie skutočnosti, či žalovaný mal alebo nemal vykonať kontrolu originality je pre posúdenie jeho dobrovoľnosti jedným z kľúčových ukazovateľov. Súd prvej inštancie existenciu tejto povinnosti žalovaného neskúmal. I v prípade, že by sa právne vzťahy spravovali právnym poriadkom Rakúskej republiky, posúdenie veci je nesprávne aj z dôvodu, že I. C. bol v súvislosti s kúpou vozidla usvedčený z trestného činu podvodu. V zmysle zásady ex iniuria ius non oritur, akceptovanej aj v medzinárodnom práve, nemohol I. C. nadobudnúť vlastnícke právo k vozidlu, nakoľko ho získal v súvislosti so spáchaním trestného činu ťažkého podvodu. Keďže sa I. C. nestal vlastníkom vozidla, nemohol toto previesť na ďalšie osoby. Na dopyt žalobkyne o výsledku trestného konania bolo žalobkyni dňa 24.7.2018 e-mailom doručené rozhodnutie odvolacieho súdu vo Viedni sp.zn. 19 Bs 164/18h zo dňa 4.7.2018, teda v čase po vyhlásení rozsudku. Fakt, že vozidlo bolo u I.a C.a neoprávnene, bol zrejmý už z vyšetrovacieho spisu, preto nemožno akceptovať, že I. C. mal vozidlo u seba v súlade s voľou žalobkyne, že by mu zverila opatrovanie vozidla a že by s jeho odovzdaním ďalšej osobe súhlasila. Bolo preukázané, že žalobkyňa aj pred odstúpením od kúpnej zmluvy vyzývala I.a C.a na vrátenie vozidla. Všetky ďalšie prevody vozidla nemohli byť platné a zásada nemo plus iuris nebola v kontexte cudzieho práva posúdená. Právne normy citované súdom prvej inštancie nepokrývajú skutkový stav veci v jeho komplexnosti. Žalobkyňa preto nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný bol dobromyseľným nadobúdateľom vozidla. Žalovaný tvrdí, že vozidlo kúpil v bazáre. Táto skutočnosť nebola preukázaná, ide len o tvrdenie, čo právny zástupca žalobkyne uviedol na pojednávaní dňa 14.6.2018. Tiež nie je preukázané zaplatenie kúpnej ceny, ide len o tvrdenie žalovaného, pričom právny zástupca žalobkyne žiadal predloženie dôkazu o zaplatení kúpnej ceny. Úhrada sumy 20 000 eur v hotovosti v Rakúskej republike je netradičným spôsobom odovzdania kúpnej

ceny a nesvedčí o štandardnom kúpnom vzťahu. Tieto skutočnosti mal v konaní preukázať žalovaný. Bez preukázania tvrdení žalovaného je zrejmé iba to, že žalovaný nadobudol vozidlo od občana Litovskej republiky vo Viedni bez vykonania kontroly originality a následne bolo vozidlo prevezené na územie Slovenskej republiky, čo v žiadnom prípade nesvedčí v prospech dobromyseľnosti žalovaného. V súvislosti so vzájomnou žalobou žalovaného žalobkyňa zotrvala na argumentoch uvedených vo vyjadrení k vzájomnej žalobe. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobkyňa predložila rozhodnutie Vyššieho krajinského súdu Viedeň zo dňa 4.7.2018 sp.zn. h, a na výzvu odvolacieho súdu aj úradný preklad tohto rozhodnutia.

13. Odvolanie žalobkyne bolo žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu doručené dňa 6.8.2018 spolu s výzvou, aby sa k odvolaniu vyjadril v lehote 10 dní. Žalovaný vyjadrenie k odvolaniu nepodal.

14. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa a , že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu aj náležitosti podľa s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

15. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa , , z úradnej povinnosti aj podľa , a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa zrušiť pre existenciu odvolacích dôvodov podľa 365 ods. 1 písm. f/ a h/ a z dôvodu existencie rozhodnutia Vyššieho krajinského súdu Viedeň zo dňa 4.7.2018 sp.zn. h aj podľa . Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

16. Za aplikácie posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami týkajúcou sa/týkajúcimi sa procesných podmienok a procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu.

17. Posúdením obsahu spisu, vykonaného dokazovania a odvolacích tvrdení žalobkyne, odvolací súd uvádza, že odvolacie tvrdenia žalobkyne sú za danej skutkovej situácie dôvodné. Odvolacie tvrdenie, ktorými žalobkyňa namietala, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie, ak rozhodné právo určil podľa , vychádzal pri tomto určení z tohto zákona a nie z tohto zákona, posudzoval odvolací súd v rámci postupu podľa , keď hodnotil náležitosti a presvedčivosť rozsudku súdu prvej inštancie podľa , ktorých nedodržanie má za následok naplnenie predpokladov odvolacieho dôvodu podľa . K dôvodnosti tohto tvrdenia odvolací súd dodáva, že v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie absentuje nielen žalobkyňou vytýkaná absencia dôvodov aplikácie práve , ale v odôvodnení rozsudku absentujú aj dôvody, z ktorých by bola zrejmá úvaha súdu prvej inštancie, a v rámci tejto úvahy uvedenie tých rozhodujúcich skutkových zistení, o určení rozhodného práva na posúdenie právnych vzťahov medzi žalobkyňou ako predávajúcou a I.om C.om ako kupujúcim (kúpna zmluva zo dňa 19.5.2015) a medzi J. Y. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim (kúpna zmluva zo dňa 19.9.2016).

18. Dostatočné zistenie rozhodujúcich skutočností pre určenie rozhodného práva úzko súvisí s procesným postupom súdu prvej inštancie podľa , v spojení s , , prípadne podľa , ktorý súdu prvej inštancie umožňoval zistiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti pre určenie rozhodného práva na právne posúdenie uzavretých kúpnych zmlúv a na vzťahy z nich vyplývajúce a s nimi súvisiace. Podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla v žalobe a v jej doplnení zo dňa 27.10.2017 (č.l. 21-22 spisu), nie sú dostačujúce ani na určenie rozhodného práva podľa , ktorý súd prvej inštancie aplikoval a na základe ktorého posúdil právne vzťahy podľa práva Rakúskej republiky.

19. Žalobkyňa v žalobe a v doplnení zo dňa 27.10.2017 neopísala rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa skutkové deja vzniku a plnenia kúpnej zmluvy zo dňa 19.6.2015 a v súvislosti s nimi označila iba ako dôkaz vyšetrovací spis Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bánovce nad Bebravou č. ČVS:ORP-307/VYS-BN-2016, ktorý navrhla pripojiť. Podľa opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označený dôkaz.

20. V odvolaní žalobkyňa správne namietala, že v prípade prevodu medzi žalobkyňou a I.om C.om nebol prítomný slovenský prvok a preto nebol dôvod na použitie Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že pre určenie rozhodného práva na právny vzťah medzi žalobkyňou ako predávajúcou a I.om C.om ako kupujúcim z kúpnej zmluvy zo dňa 19.5.2015 súd prvej inštancie nezisťoval všetky rozhodujúceho skutočnosti. Predovšetkým je potrebné dať do pozornosti skutkové zistenia, že motorového vozidlo vlastnila žalobkyňa ako fyzická osoba a kúpnu zmluvu s I.om C.om uzavrela v postavení fyzickej osoby podnikateľky uvedením pravdepodobne jej obchodného mena. Oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti žalobkyňa nepredložila. Žalobkyňa má zapísaný a evidovaný pobyt na území Spolková republika Nemecko, ale postavenie podnikateľky vykonáva na území Rakúskej republiky, kde ako uviedla „má svoju firmu“ a v priestoroch tejto firmy bolo umiestnené poškodené vozidlo, ku ktorému sa v tomto konaní domáhali určenia vlastníckeho práva žalobkyňa a vzájomnou žalobou aj žalovaný. Žalobkyňa v žalobe v tomto smere neuviedla žiadne skutočnosti. Záver súdu prvej inštancie, že právny vzťah založený kúpnou zmluvou zo dňa 19.5.2015 medzi žalobkyňou a I.om C.om sa spravuje právom Rakúskej republiky je predčasný a v súvislosti s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie aj nepreskúmateľný. Uvedený názor odvolacieho súdu platí aj v prípade právneho vzťahu založeného kúpnou zmluvou zo dňa 19.6.2016 uzavretou medzi J. Y. a žalovaným. V danom prípade nepostačuje pre určenie rozhodného práva iba miesto uzatvorenia kúpnych zmlúv. Kúpne zmluvy medzi uvedenými osobami boli uzavreté v čase platnosti a záväznosti Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), ktoré za splnenia tam stanovených predpokladov dáva právny rámec právneho posúdenia vzťahov z kúpnych zmlúv. Pre správne určenie miesta obvyklého pobytu predávajúceho J. Y., občana Litovskej republiky, ktorá je od 1.4.2005 členským štátom Európskej únie rovnako ako Slovenská republika, súd prvej inštancie nezisťoval rozhodujúce skutočnosti, najmä jeho obvyklý pobyt, ktorý nemusí byť totožný s miestom jeho trvalého pobytu ako občana Litovskej republiky.

21. Určenie rozhodného práva pri právnych vzťahoch s cudzím prvkom predstavuje riešenie, či sa na právny vzťah budú aplikovať právne predpisy slovenského právneho poriadku alebo či rozhodným právom bude právny poriadok domovského štátu druhého účastníka zmluvného vzťahu, resp. iný právny poriadok v prípade, ak cudzí prvok v zmluvnom vzťahu nespočíva v subjekte, ale v inej právnej skutočnosti alebo udalosti. V prípade ak zmluvné strany právo voľby práva nevyužili, alebo je voľba práva neplatná, uplatnia si pri určení rozhodného práva kolízne normy. Kolízne normy obsahujú určité všeobecné kritéria, tzv. hraničné ukazovatele, ktoré umožňujú určiť rozhodné právo (právny poriadok), ktorým sa má konkrétny zmluvný vzťah obsahujúci cudzí prvok spravovať. Kritériami pre určenie tej ktorej kolíznej normy (právneho predpisu), podľa ktorej sa určí rozhodné právo sú : čas uzavretia zmluvy a skutočnosť, či ide o zmluvné vzťahy účastníkov z členských krajín Európskej únie. Z časového hľadiska ide o tieto kolízne normy : o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ktorý je rozhodujúcim pre zmluvné vzťahy s cudzím prvkom, ktoré vznikli do 31.07.2006 (vrátane), Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rímsky Dohovor), ktorý je rozhodujúcim pre zmluvné vzťahy s cudzím prvkom, ktoré vznikli v čase od 1.8.2006 do 16.12.2009, Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), ktorý je rozhodujúcim pre zmluvné vzťahy s cudzím prvkom, ktoré vznikli počnúc dňom 17.12.2009 a neskôr a medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná.

22. Sporové súdne konanie je ovládané dispozičným princípom, v ktorom majú strany sporu povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Vyhodnotenie týchto skutkových zistení má podľa názoru odvolacieho súdu vplyv na postup súdu prvej inštancie, v ktorom bol povinný vysporiadať sa nielen s otázkou právomoci súdu Slovenskej republiky, ale aj s otázkou určenia rozhodného práva, ktorým sa budú spravovať právne vzťahy z kúpnych zmlúv, vrátane ich právnych účinkov na zmenu vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, ktoré bolo zadržané orgánmi činnými v trestnom konaní na území Slovenskej republiky a pri vydaní vozidla vznikol spor, kto je vlastníkom vozidla.

23. Nakoľko z hľadiska určenia rozhodného práva je rozsudok súdu prvej inštancie predčasný pre absenciu zistenia tých rozhodujúcich skutočností, ktoré predstavujú kritéria pre správnosť použitia tej ktorej kolíznej normy na určenie rozhodného práva v rozhodnom období uzatvorenia kúpnych zmlúv účastníkmi, u ktorých nebolo dostatočne zistené, či u všetkých ide o zmluvné vzťahy účastníkov z členských krajín Európskej únie (obvyklý pobyt), odvolací súd dospel k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie nedáva dostatočnú odpoveď na podstatné odvolacie tvrdenie žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení veci z dôvodu nesprávnej aplikácie pri určení rozhodného práva a za danej skutkovej situácie nie je výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý právne vzťahy posúdil podľa práva Rakúskej republiky, preskúmateľný. Vzhľadom na tieto dôvody sa odvolací súd vecnými odvolacími tvrdeniami žalobkyne vo veci určenia vlastníckeho práva nezaoberal. Zároveň odvolací súd uvádza, že nutnosť zistenia rozhodujúcich skutočností a následné použitie správnej kolíznej normy, právneho predpisu, ako aj právne posúdenie veci podľa rozhodného práva presahujú rámec odvolacieho konania.

24. Z vyššie uvedeného odvolací súd ustálil, že rozsudok súdu prvej inštancie trpí skutkovými a právnymi vadami spĺňajúcimi odvolacie dôvody podľa a . Existenciu rozhodnutia Vyššieho krajinského súdu Viedeň zo dňa 4.7.2018 sp.zn. h vyhodnotil odvolací súd ako novotu podľa , ku ktorej prihliadol v plnom rozsahu.

25. Z dôvodov, ktoré odvolací súd zistil postupom podľa odvolací súd uzavrel, že odvolanie žalobcu je dôvodné a podľa rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie postupom podľa . Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom podľa , v spojení s , , prípadne podľa , a podľa znemožnil žalobkyni uskutočnenie jej patriacich procesným práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď vytýkané nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

26. Zároveň odvolací súd zrušil aj výrok III. o náhrade trov konania. Rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania je rozhodovaním závislým od výsledku sporového konania, o ktorom rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

27. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa vec opätovne prejedná v intenciách dôvodov zrušenia ako ich odvolací súd vymedzil v tomto zrušujúcom uznesení. V rámci uplatnenia zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa vykoná pri svojej činnosti dôsledné hodnotenie dôkazov z vykonaného dokazovania, a to každého dôkazu jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, prihliadne na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a nové rozhodnutie odôvodní tak, aby obsahovalo povinné náležitosti odôvodnenia podľa s dôkazom na jeho preskúmateľnosť k predmetu konania a presvedčivosť pri určení rozhodného práva a pri posudzovaní pre vec podstatných tvrdení oboch sporových strán. Súd prvej inštancie zameria svoju pozornosť predovšetkým na zistenie tých skutkových okolností, či už na strane žalobkyne, alebo na strane žalovaného, ktoré sú významné pre zistenie kritérií pri stanovení kolíznych noriem, podľa ktorých následne určí rozhodného právo na právne posúdenie právnych vzťahov. Súd posúdi jednak právny vzťah medzi žalobkyňou ako predávajúcou a I.om C.om ako kupujúcim (kúpna zmluva zo dňa 19.5.2015) a medzi J. Y. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim (kúpna zmluva zo dňa 19.9.2016). Ako skutkové zistenie zohľadní súd prvej inštancie rozhodnutie Vyššieho krajinského súdu Viedeň zo dňa 4.7.2018 sp.zn. h, ktorým tento súd rozhodol o odvolaní I.a C.a.

28. Vo vzťahu k odvolaciemu tvrdeniu žalobkyne, že na strane žalovaného nie je daný naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva k vozidlu podaním vzájomnej žaloby proti žalobkyni, odvolací súd uvádza, že tento názor nie je správny a v plnom rozsahu sa stotožňuje s hodnotením možnosti uplatnenia vlastníckeho práva žalovaného vzájomnou žalobou súdom prvej inštancie uvedeným v odseku 18. odôvodnenia rozsudku tohto súdu. Odôvodnenie rozsudku je v tejto časti jasné a zrozumiteľné, preto ďalšiu argumentáciu o správnosti názorov súdu prvej inštancie nepovažoval odvolací súd za nutnú a potrebnú.

29. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa v novom rozhodnutí o veci.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( )

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( )

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, )

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, )

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa ). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).