Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/18/2019

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov Mgr. Márie Hlaváčovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: H.. Y. P., Q., O. W. XXX/X, XXX XX Q. H., zastúpený: JUDr. Marcelom Fandákom, LL.M., advokátom, Zvonárska 8, 040 01 Košice, proti žalovanému: Howe Slovensko s.r.o., Magnezitárska 10, 040 01 Košice, IČO: 36 586 773, zastúpený: Masnyk Legal s.r.o., Žižkova 6, 040 01 Košice, IČO: 36 668 257, o zaplatenie odplaty za výkon funkcie konateľa, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. -288 zo dňa 30.5.2018, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou, ktorú doručil súdu prvej inštancie dňa 10.3.2016 navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie finančnej čiastky vo výške 20 % z celkovej odmeny za výkon funkcie konateľa určenej ako 4 %-ný podiel na zisku za celé obdobie výkonu funkcie žalobcu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 16.6.2015 do zaplatenia, ďalej finančnú čiastku vo výške 20 % z celkovej odmeny za výkon funkcie konateľa vyplácanej pri jej skočení určenej ako trojnásobok 4 %-ného podielu na zisku za obdobie 12 mesiacov predchádzajúcich skončeniu výkonu funkcie s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 16.6.2015 do zaplatenia a trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že pôsobil u žalovaného ako jeho konateľ, túto funkciu vykonával v období od 14.3.2005 do 15.6.2015, a za ktorú mu doposiaľ nebolo poskytnuté plnenie. Poukázal, že na právny vzťah medzi žalovaným a žalobcom je potrebné primerane aplikovať ustanovenia a nasl. , upravujúce mandátnu zmluvu. Keďže výška odplaty žalobcu nebola v čase vzniku jeho funkcie so žalovaným dohodnutá, je žalovaný podľa povinný zaplatiť žalobcovi odplatu, ktorá je obvyklá za porovnateľný výkon funkcie konateľa. Z ust. pritom vyplýva, že nárok na úhradu tejto odplaty vzniká riadnym vykonaním činnosti. Žalobca nedisponuje listinami preukazujúcimi výšku dosiahnutého zisku z obchodov získaných a následne riadených a koordinovaných žalovaným na európskom trhu (napr. projekt LAND ROVER a VW Group), v dôsledku čoho ani nie je v aktuálnych možnostiach žalobcu určiť relevantné východisko pre účely výpočtu jeho odmeňovania. Na zistenie týchto skutočností žalobca navrhol, aby si súd prvej inštancie vyžiadal od žalovaného, prípadne obchodnej spoločnosti HOWE AUTOMOTIVE LIMITED dôkazné prostriedky za rozhodné obdobie, a to: originály výročných správ žalovaného; účtovné závierky žalovaného; účtovné závierky obchodnej spoločnosti HOWE AUTOMOTIVE LIMITED; databázu žalovaného z informačného systému Makola s názvom „Salles reports“; obchodné zmluvy uzatvorené s obchodnými partnermi v rámci projektov (LAND ROVER a VW Group) realizovaných žalovaným; colné doklady preukazujúce objem tovaru spracovaného žalovaným v režime pod colným dohľadom na území Slovenskej republiky; colné

deklarácie spracované spoločnosťou CCS - Cargo Customs Service s.r.o., pre žalovaného. Uviedol, že na základe týchto dôkazov bude možné v priebehu konania identifikovať reálne údaje o zisku z obchodov získaných a následne realizovaných a koordinovaných žalovaným pred jeho zdanením a prostredníctvom nich následne určiť konkrétnu výšku odplaty, ktorej zaplatenia sa žalobca v konaní domáha. Žalobca zároveň predložil ako dôkaz časť výročnej správy Schaffer Corporation Limited 2016

- strany 52 - 56, zo dňa 25.10.2017 - odmeňovanie členov vrcholového vedenia a výkonných členov štatutárneho orgánu a nevýkonných členov štatutárnych orgánov.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Nárok žalobcu považoval za nedôvodný a nepodložený žiadnymi dôkazmi. Uviedol, že tvrdenia žalobcu sú nepravdivé a zavádzajúce. Namietal neurčitosť žalobného návrhu a tým jeho nevykonateľnosť, ďalej spôsob určenia a výšku žalobcom uplatneného nároku. Poukázal, že žalobca bol počas výkonu funkcie konateľa zároveň zamestnaný u žalovaného na pozícii riaditeľ závodu, za ktorú poberal mzdu. Táto zohľadňovala aj odmenu za výkon funkcie konateľa. Namietal, že funkcia konateľa a pracovná pozícia riaditeľa závodu sú svojou povahou tak veľmi podobné, že nie je reálne možné rozlišovať kedy osoba, ktorá tieto funkcie súčasne vykonáva, koná z titulu funkcie konateľa a kedy z titulu pracovnej pozície riaditeľa závodu. V oboch prípadoch totiž koná v mene spoločnosti, a to tak vo vzťahoch dovnútra spoločnosti, ako aj voči tretím osobám. Uzatvorenie pracovného pomeru s osobou, ktorá vykonáva funkciu konateľa a zohľadnenie výkonu funkcie konateľa v jeho mzde za výkon práce na pracovnej pozícii, bol štandardný postup žalovaného, ktorý napr. uplatnil aj voči druhému konateľovi žalovaného, ktorý taktiež vykonával funkciu konateľa a funkciu finančného riaditeľa. Žalovaný vyplácal žalobcovi mzdu na mesačnej báze, pričom táto mzda zohľadňovala aj odmenu za výkon funkcie konateľa. Žalovaný žalobcovi v priebehu trvania jeho pracovného pomeru u žalovaného vyplatil mzdu spolu s ročnými bonusmi v celkovej výške 566.132,55 eur. Žalovaný priebežne vyplácal žalobcovi aj podiel na zisku žalovaného v rámci tzv. „Profit Participation scheme“, a to v celkovej výške 108.642,21 eur aj napriek tomu, že mu takáto povinnosť nevyplývala z pracovnej zmluvy. Zároveň žalovaný voči nároku žalobcu vzniesol námietku premlčania, keďže žalobca by mal nárok na vyplatenie odmeny maximálne v rámci všeobecnej 4 ročnej premlčacej doby. Žalovaný ďalej uviedol, že spôsob výpočtu odmeny žalobcu je absolútne neštandardný, nemá oporu v žiadnom ustanovení právnych predpisov a žalobca takýto spôsob výpočtu odmeny ani ničím neodôvodnil. Výška odmeny sa má podľa stanoviť ku dňu uzatvorenia mandátnej zmluvy. V čase vymenovania žalobcu do funkcie konateľa žalovaného neexistovali informácie o zisku žalovaného, preto pri určovaní obvyklej odmeny, nemožno zo zisku žalovaného vychádzať.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že na dôkaz predložený žalobcom a to výročnú správu Schaffer Corporation Limited 2016 neprihliadal, z dôvodu, že bol predložený až na pojednávaní, v anglickom jazyku a preto nebol založený do spisu.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa článku 8, §, ods. 1 a , ods. 1 a , , , ods. 1, ods. 3, ods. 1 a upravujúce povinnosť strán označiť rozhodné skutkové tvrdenia a podoprieť ich dôkazmi, všeobecných náležitostí podania a žaloby, odstraňovanie vád podania, obsahu žaloby, prostriedkoch procesného útoku a obrany, skutkových tvrdeniach a popretí skutkových tvrdení protistrany, sudcovskej koncentrácii konania, ďalej podľa §, ods. 1, ods. 1 písm. b/, ods. 1, ods. 1, ods. 1, a ods. 1, ods. 1, ods. 1 , upravujúce vzťah medzi spoločnosťou a členom jej štatutárneho orgánu, podiel na zisku spoločníka spoločnosti s.r.o., pôsobnosť valného zhromaždenia s.r.o., určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia s.r.o., povinnosti konateľa s.r.o., náležitosti mandátnej zmluvy, určenie odplaty z mandátnej zmluvy.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo nesporné, že žalobca pôsobil u žalovaného ako konateľ v období od 14.3.2005 do 15. 6.2015 a že mal uzavretý aj pracovný pomer ako riaditeľ závodu. Sporný bol nárok žalobcu na vznik odmeny za výkon funkcie konateľa podielom na zisku, jej výška a spôsob jej určenia, či sa pracovný pomer žalobcu vykonával súbežne s výkonom funkcie konateľa spoločnosti, predloženie dôkazov žalobcu na podporu skutkových tvrdení.

7. Ďalej súd prvej inštancie poukázal, že žalobný návrh už pri podaní žaloby musí byť určitý, jasný a zrozumiteľný aby rozhodnutie súdu bolo vykonateľné, pričom žalobca je povinný k žalobe pripojiť dôkazy o ktoré opiera svoje skutkové tvrdenia. V prejednávanom spore je žalobný návrh neurčitý a nevykonateľný, nakoľko neurčuje konkrétnu výšku sumy, ktorú žalobca žiada uhradiť od žalovaného.

Zároveň nebolo zrejmé z čoho žiada žalobca výšku tejto odmeny - zo zisku koho, resp. ktorej spoločnosti. To, že žalobca nemôže bez vlastnej viny predložiť dôkazy ešte neznamená, že súd má túto povinnosť žalobcu nahrádzať, nakoľko v zmysle mu táto povinnosť predloženia dôkazov vyplýva. Súd prvej inštancie poukázal, že žalobcom navrhované dôkazy nie sú vymedzené konkrétne, iba všeobecne. Nie je jasné, ktorý z takto všeobecne označených dôkazov by mal mať akú konkrétnu výpovednú hodnotu. Úlohou súdu nie je špecifikovať, upresňovať dôkazy a ani následne zisťovať kde sa takéto dôkazy konkrétne nachádzajú, naviac keď ani strana nimi nedisponuje. Nie je povinnosťou súdu a je to aj v rozpore so zákonom, nahrádzať úkony strany, ani zisťovať aké dôkazy - doklady má predložiť na podporu svojich tvrdení a v konečnom dôsledku nahrádzať v danom prípade dôkaznú povinnosť žalobcu. Nemožno zamieňať povinnosť žalobcu doložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení úkonmi súdu. Žalobca nepreukázal súdu prvej inštancie, že požadoval od žalovaného, či od príslušných orgánov a osôb doklady, ktoré ako dôkazy navrhol v konaní, a to v ich konkrétnom vymedzení a nie iba všeobecne. Žalobca ako štatutárny orgán žalovaného zároveň disponoval oprávnením ale aj povinnosťou oboznámiť sa s obsahom dokumentov, ktoré navrhol ako dôkazné prostriedky.

8. Súd prvej inštancie uviedol, že z výročnej správy Schaffer Corporation Limited 2016 - strany 52 - 56, zo dňa 25.10.2017 vyplýva odmeňovanie členov vrcholového vedenia a výkonných členov štatutárneho orgánu a nevýkonných členov štatutárnych orgánov. Z dôkazu Profit Participation scheme - programu účasti na zisku určeným pre zamestnancov a manažment divízie leather na strane 53 uvedeného dokumentu mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi stranami sporu bola dohodnutá forma odmeňovania, podľa ktorej bolo žalobcovi počas jeho pôsobenia u žalovaného vyplatený podiel na zisku spoločnosti vo výške 108.642,21 eur.

9. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že len spoločník má nárok na podiel na zisku, pričom jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti. Nárok na podiel na zisku žalovaného žalobcovi tak nemohol vzniknúť. Žalobca v spore nepreukázal dôvod, na základe ktorého by mal dostať okrem už vyplatenej odmeny ďalšiu odmenu, že by ju mal dostať ako konateľ, a že by mu patrila takáto odmena formou podielu na zisku, pretože formou podielu na zisku sú odmeňovaní len spoločníci spoločnosti.

10. Súd prvej inštancie zároveň poukázal, že v spore nebol žiadnymi dokladmi preukázaný spôsob výkonu funkcie žalobcu ako riaditeľa závodu, pracovná zmluva, či táto zahrňovala aj odmenu za výkon funkcie konateľa spoločnosti, príp. čo zahrňovala, z ktorej by bolo možné zistiť jej obsah, medzi kým bola a na akú funkciu uzavretá, či medzi žalobcom a žalovaným a na výkon akej práce podľa akej pracovnej náplne, a za čo a ako bol odmeňovaný žalobca podľa pracovnej zmluvy, t.j. za akú prácu a ktoré úkony vykonával ako riaditeľ závodu a mal za ne zaplatené. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že skutkové tvrdenia uvádzané v žalobnom návrhu sú len v rovine opísania skutočností bez preukázania ich pravdivosti, a teda aj opodstatnenosti nároku žalobcu voči žalovanému. Žalobca teda nepreukázal ním tvrdený skutkový stav, čo je jednou zo základných procesných povinností strán sporu, s čím sa spája dôsledok unesenia dôkazného bremena.

11. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, keďže dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tým, že svoje tvrdenia v konaní hodnoverným spôsobom nepreukázal a zároveň pre neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nejasnosť žalobného návrhu.

12. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa a úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces / /; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci / /; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností / /; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam / /; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci / /. Žalobca nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v napádanom rozsudku. Zotrval na stanovisku,

že v žalobnom návrhu riadne definoval použitý pojem podiel na zisku ako „podiel na zisku z obchodov získaných a následne realizovaných a koordinovaných spoločnosťou žalovaného na európskom trhu pred jeho zdanením“. Za postačujúce je, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového stavu domáha. Poukázal, že petit žaloby, tak ako ho žalobca formuluje v podanej žalobe alebo neskôr v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového. Z uvedeného potom vyplýva, že súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel. Znenie žalobcovi neukladá formulovať návrh rozsudku, ale iba to, aby zo žaloby bolo zjavné, čoho sa žalobca domáha. Stačí určite a zrozumiteľne označiť spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo povinnosti, ktorá má byť rozhodnutím súdu uložená žalovanému. V podanej žalobe žalobca riadne konkretizoval žalobný návrh, pričom z pojmu „podiel na zisku“ je zrejmé, že ide o zisk produkovaný žalovaným, avšak odlišný od jeho účtovného zisku, keďže žalovaný realizoval svoju produkciu výlučne v režime prepracovania pod colným dohľadom, ktorá skutočnosť má zásadný vplyv na výšku oficiálne vykazovaného zisku. Žalobca nebol objektívne vôbec schopný svoj nárok špecifikovať bližšie a detailnejšie, tak ako to súd prvej inštancie po ňom požadoval. Samotné prípadné doplnenie presnej sumy zisku žalovaného do žalobného návrhu by predstavovalo už len spresnenie žalobného petitu, ktorý nemožno považovať za zmenu žaloby. Ak mal súd prvej inštancie za to, že žalobcom uvádzané rozhodujúce skutočnosti neboli postačujúce, mal použiť výzvu na odstránenie vád žaloby podľa s uvedením, ktoré rozhodujúc skutočnosti má žalobca doplniť, prípadne postup podľa a požiadať žalobcu o poskytnutie ďalších relevantných skutkových tvrdení, čo súd prvej inštancie neučinil. Nestačí len neurčitá a vágna výzva na odstránenie vád, z ktorej žalobca nepochopí, čo vlastne súd žiada a len ťažko tak dostojí požiadavky na odstránenie vád podania. Až z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa žalobca dozvedá skutočnosti, ktoré mali byť uvedené už v uznesení o odstránení vád žaloby a ktoré mohli byť iba podkladom pre odmietnutie žaloby podľa , nie však pre jej zamietnutie - meritórne rozhodnutie. Súd prvej inštancie tým, že zaťažil v prejednávanom spore žalobcu predložiť navrhované dôkazy, odňal mu možnosť domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom súdneho konania, pretože ho zaťažil povinnosťou, ktorá mu z nevyplýva, a ktorú ani sám bez ingerencie súdu splniť logicky nemohol. Žalobca už v žalobe označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a to na preukázanie výšky zisku žalovaného, ktoré boli riadne konkretizované a jednoznačne individualizované. počíta s prípadmi, keď síce žalobca vie označiť dôkazy na preukázanie ním tvrdených skutočností, avšak z rôznych objektívnych dôvodov, tieto nemá vo svojej dispozícii a objektívne ich nie je schopný predložiť. Ide o najmä o prípady, keď tieto dôkazy má vo svojej dispozícii práve protistrana. Názor súdu prvej inštancie, že by mala strana sporu žiadať vydanie dôkazov od protistrany nemá absolútne žiadnu oporu v procesných predpisoch, nie je v súlade s požiadavkou na hospodárnosť sporového konania a v konečnom dôsledku spôsobuje aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vo vzťahu k riadnemu využitiu inštitútov priznaných strane v konaní. Rovnako aj v prípade dôkazov, ktoré sa nachádzajú v dispozícii príslušného colného orgánu, mohol a mal súd prvej inštancie vedieť, že takéto doklady sa osobám nezúčastneným na konaní nesprístupňujú. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie spočíva najmä v otázkach vzniku, spôsobu určenia a rozsahu nároku žalobcu na odmenu za výkon funkcie konateľa. Ak nebola uzatvorená zmluva o výkone funkcie konateľa, ktorú by schválilo valné zhromaždenie žalovaného, prináleží žalobcovi odmena obvyklá za obdobné činnosti v čase vzniku funkcie konateľa. Nárok na odplatu vznikne až vykonaním činností, na ktoré bol povinný, teda skončením výkonu funkcie konateľa. Obvyklá odmena konateľa v obdobných prípadoch je predovšetkým odmena určená vo forme percentuálneho podielu zo zisku spoločnosti, pre ktorú funkciu konateľa vykonáva. Podiel na zisku požadovaný žalobcom nemožno stotožňovať s podielom na zisku spoločníka spoločnosti a rovnako ani s podielom konateľa na zisku spoločnosti (tantiéma), keďže tieto nemôžu byť platne dohodnuté vopred ani v zmluve o výkone funkcie. Žalobca poukázal, že ak by napríklad pracovná zmluva uzatvorená so žalobcom uvádzala, že dojednaná mzda zahŕňa aj odmenu za výkon funkcie konateľa, resp. že žalobcovi za výkon funkcie konateľa neprináleží žiadna odmena, šlo by v tejto časti o právny úkon v rozpore so zákonom, a teda o právny úkon absolútne neplatný. Žalobca inú vadu konania, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci namietal s poukazom na to, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa náležitosti , keď súd prvej inštancie dostatočným a presvedčivým spôsobom nevysvetlil, prečo považoval žalobcom formulovaný žalobný návrh za nevykonateľný a nezrozumiteľný; relevantným spôsobom nevysvetlil a neodôvodnil, prečo považoval listinné dôkazy označené žalobcom za dôkazy všeobecné a nekonkretizované; neodôvodnil, prečo nezaobstaral a nevykonal v podstate žiadny zo žalobcom navrhovaných dôkazov; neodôvodnil, prečo mal žalobca povinnosť žiadať ním označené listinné dôkazy od žalovaného; nevysvetlil, prečo na právny vzťah medzi stranami neaplikoval

primerane ustanovenia o mandátnej zmluve; nevysvetlil, prečo považoval žalobcom uplatnený spôsob výpočtu odmeny za výkon funkcie konateľa za nedôvodný, resp. neobvyklý a nevysvetlil, prečo za jeden z rozhodujúcich dôkazov mala slúžiť pracovná zmluva žalobcu ako riaditeľa závodu žalovaného.

14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že žalobca pri svojich úvahách o vykonateľnosti žalobného návrhu a odstraňovaní vád žaloby vychádzal z právnej úpravy účinnej do 30.6.2016 a to v znení neskorších predpisov . Od 1.7.2016 je však účinný nový procesný kódex, (). Predchádzajúca právna úprava uvádzala, že zo žaloby muselo byť zrejmé, „čoho sa navrhovateľ domáha“. Súdna prax v čase účinnosti predchádzajúcej - bývalej právnej úpravy judikovala, že žalobcovi sa neukladá povinnosť formulovať návrh rozsudku, ale iba to, aby sa z návrhu na začatie konania dalo zistiť, čoho sa navrhovateľ domáha. Nová právna úprava, ktorá je aplikovateľná v spore s poukazom na , však ukladá povinnosť žalobcovi presne formulovať žalobný návrh - petit. Ide o určitý posun smerujúci k formalizácii sporového civilného procesu. Pri tak formulovanom žalobnom návrhu ako ho formuloval žalobca (žalobný návrh neopravil ani na výzvu súdu, ktorá mu bola adresovaná už v čase účinnosti nového - dňa 6.2.2017), nie je možné určiť ani samotný obsah žalobného návrhu. Výšku uplatňovaného nároku je žalobca povinný vyčísliť aj v prípade, ak by žalobca výšku svojho nároku nepoznal, preto, že bude zistená až na základe výsledkov znaleckého dokazovania. Žalobca v žalobe neuviedol ani len konkrétnu výšku ním uplatňovaného nároku aj napriek tomu, že je zrejmé, že už pred podaním žaloby vedel výšku nároku, ktorý si chcel uplatniť. Žalobca v predsúdnom štádiu vyzval žalovaného k tomu, aby mu uhradil 3.180.560,- eur. Zároveň 80 % tejto sumy pred podaním žaloby postúpil na tretiu osobu. To, že žalobca neuviedol do žaloby túto sumu, ale len nejasne formuloval petit, je len snahou žalobcu vyhnúť sa plateniu súdneho poplatku a takýmto spôsobom obísť zákon. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení uvedených v žalobe nepredložil žiadne dôkazy a zároveň nedostatočne špecifikoval jednak jednotlivé dôkazné prostriedky, a tiež skutočnosti, ktoré by mali byť jednotlivými dôkaznými prostriedkami preukázané. Žalobca v priebehu konania nevysvetlil, čo vlastne sú ním tvrdené „obchody získané a následne riadené a koordinované žalovaným“. Nie je zrejmé, z čoho by sa podiel na zisku - ako údajný nárok žalobcu - mal počítať. Žalobca v konaní predložil jediný písomný dôkaz a to preklad výročnej správy Schaffer Corporation Limited. Nie je však zrejmé, akú skutočnosť má tento dôkaz preukazovať. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že nárok na podiel na zisku má len spoločník, pričom jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka k základnému imaniu spoločnosti, a teda nárok na podiel na zisku žalobcovi nemohol vzniknúť. Žalobca sa so žalovaným už pri vzniku konateľskej funkcie konkludentne dohodol, že odplata za výkon funkcie konateľa bude v plnej výške zahrnutá v mzde „riaditeľa závodu“, a že žalobca nebude mať nárok na žiadne osobitné plnenia z titulu výkonu jeho funkcie konateľa. Strany sporu fakticky obnovovali túto dohodu priebežne, minimálne každý rok po dobu 10 rokov nasledujúcich po sebe a to tým, že žiadna strana nič navyše od druhej strany nežiadala. Žalovaný konal v dobrej viere a v presvedčení, že sú všetky nároky žalobcu kryté v plnom rozsahu jeho mzdou a platbami z tzv. Profit Participation Scheme, ktoré mu boli vyplácané za výkon práce „riaditeľa závodu“, vrátane jeho konateľskej funkcie. Žalobca nepredložil žiadne konkrétne relevantné údaje ani čísla, z ktorých by bolo možné vyvodiť presvedčenie, že spôsob výpočtu odmeny, tak ako je prezentovaný žalobcom v žalobe, vedie k výpočtu obvyklej odmeny podľa . Odvodzovanie odmeny konateľa od zisku materskej spoločnosti, opierajúc sa pri tom len o akési vágne argumenty o colnom režime a zneužívajúc neurčité pojmy ako „koordinovanie“ a „riadenie projektov“ je zjavne špekulatívne. Na účely posúdenia obvyklosti odmeny je potrebné vziať do úvahy konkrétne pomery u žalovaného. Bolo preukázané, že odmena súčasného konateľa spoločnosti je na úrovni 50,- eur/mesiac. Bývalý konateľ žalovaného - David Hvalica nepoberal za výkon funkcie konateľa žiadnu odmenu. Obvyklým u žalovaného je zahrnutie odmeny za výkon funkcie konateľa do odmeny riaditeľa závodu. Ak teda nejaký spôsob odmeňovania žalobcu je na úrovni koncernu HOWE obvyklý (popri zahrnutí odmeny konateľa do odmeny „riaditeľa závodu“), je to práve účasť a vyplácanie odmien z Profit Participation scheme. Z uvedeného zdroja bol odmeňovaný aj žalobca. Žalovaný ďalej poukázal, že nie je úlohou súdu prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poučovať stranu sporu, akým spôsobom má formulovať resp. upravovať žalobný návrh, prípadne označovať navrhované dôkazy a pod. Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil, ktoré dôkazy pripustil a ktoré nepripustil. Svoje rozhodnutie zároveň náležite odôvodnil. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnil svoje rozhodnutie, vyrovnal sa so všetkými právne významnými tvrdeniami žalobcu ako aj žalovaného, preto jeho rozhodnutie spĺňa požiadavky dané

a judikatúrou na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani čo sa týka existencie nároku na odmenu za výkon funkcie konateľa, ani vo vzťahu k výške resp. spôsobu určenia výšky odmeny za výkon funkcie konateľa. Žalobca bol konateľom žalovaného a nie konateľom jeho materskej spoločnosti. Preto akékoľvek dokazovanie smerom k hospodárskym výsledkom materskej spoločnosti nemá opodstatnenie, čo súd prvej inštancie správne vyhodnotil a žalobu žalobcu zamietol.

15. Žalobca v odvolacej replike zotrval na odvolaní a v podstate zopakoval dôvody uvádzané v podanom odvolaní. Zároveň uviedol, že žaloba žalobcu bola podaná ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, teda za účinnosti , pričom spĺňala náležitosti podľa . Procesný úkon vyvoláva procesnoprávne následky (účinky) do budúcnosti, a v tejto sa následky úkonu uznávajú aj vtedy, ak novšia procesná úprava už s takýmto následkom nepočíta. Účinky podania „perfektnej“ žaloby boli splnené bez ohľadu na to, či a aké formálne a obsahové požiadavky na žalobu následne kládol novší procesný predpis. Uvedené vyplýva aj z . Ďalej žalobca poukázal na vtedy platné znenie , podľa ktorého uznesenie súdu na odstránenie vád žaloby bolo potrebné odoslať do 60 dní od jej doručenia. Tým, že súd prvej inštancie žalobcu v uvedenej lehote na odstránenie vád žaloby nevyzval, je potrebné žalobu považovať za perfektný úkon bez nedostatkov a vád. Zároveň žalobca zotrval na tom, že požiadavka na jasnosť, zrozumiteľnosť a presnú formuláciu žalobného petitu bola v žalobe riadne zachovaná, keďže zo žalobného návrhu možno riadne vyvodiť, čoho konkrétne sa žalobca domáha. Za žalobný nárok, teda predmet konania nemožno považovať iba žalobný návrh, ale aj jeho skutkové odôvodnenie, čo spolu so žalobným návrhom vymedzuje predmet žaloby. Výzva žalobcu pre žalovaného na úhradu 3.180.560,- eur bola realizovaná v predsúdnom štádiu, ktorý možno brať len ako určitý neformálny proces za účelom iniciovania rokovaní, ktorých výsledkom môže byť uzavretie mimosúdnej dohody. Uvedené však nemožno brať ani rámcovo za smerodajné požiadavkám na určenie nároku pre účely súdneho konania, kde je potrebné, aby nárok bol špecifikovaný tak, že bude nepochybné, aký je jeho presný spôsob výpočtu. Ďalej uviedol, že žalovaný účtovne oficiálne nevykazoval relevantný zisk. Avšak vykonané zhodnotenie spracovaného tovaru, ktorý oproti nákupnej cene surovín predávala materská spoločnosť žalovaného za omnoho vyššie sumy, bolo možné jednoznačne pričítať samotnému žalovanému. Žalobca požadoval predloženie iba tých konkrétnych dokladov, z ktorých by bolo možné určiť celkový zisk, ktorý by bolo možné reálne pričítať samotnému žalovanému, a z ktorého by bolo dôvodné žalobcom požadovanú sumu počítať. Žalobca so žalovaným nikdy nemal dohodu, že odplata za výkon funkcie konateľa bude v plnej výške zahrnutá v mzde riaditeľa závodu a že žalobca nebude mať nárok na žiadne osobitné plnenia z titulu výkonu jeho funkcie konateľa. Žalobcom požadovaná výška odmeny, resp. najmä spôsob výpočtu tejto odmeny predstavoval a predstavuje obvyklý spôsob odmeňovania členov štatutárnych orgánov v spoločnostiach, kde majú konatelia za úlohu vybudovanie, resp. značné rozšírenie prevádzky a etablovanie spoločnosti na určitom trhu. Odmena priamo úmerná dosiahnutému zisku spoločnosti totiž pôsobí na výkon funkcie konateľa značne motivačne, čo sa preukázalo ako efektívny krok. Čo je však odmenou obvyklou, záleží najmä na posúdení súdom v tom ktorom konkrétnom prípade, a to s prihliadnutím na jeho osobitosti. Z výročnej správy Schaffer Corporation Limited je možné vyvodiť, že obvyklým spôsobom odmeňovania členov štatutárnych orgánov tejto skupiny bola podstatne vyššia suma ako je 108.642,- eur za 10 rokov výkonu funkcie konateľa. Žalovaný pritom personálne a reálne majetkovo prerástol aj svoju materskú spoločnosť a to práve pričinením žalobcu. Žalobný návrh bol žalobcom formulovaný spôsobom, ako je uvedené v žalobe práve preto, aby takýto spôsob určenia odplaty za výkon funkcie konateľa bol obdobný, ako v prípade ostatných štatutárov rovnakej korporácie.

16. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na svojej doterajšej argumentácii v priebehu konania. Uviedol, že vady žaloby by boli dôvodom na odmietnutie a aj zamietnutie žaloby pri aplikácii ktoréhokoľvek z aplikovateľných procesných právnych predpisov (O.s.p ako aj ). Žalovaný poukázal, že súd je v spore subjektom, ktorý rozhoduje, do akej miery je žaloba/žalobný návrh formulovaný správne. Súd prvej inštancie žalobu neodmietol, poskytol žalobcovi priestor na doplnenie argumentácie. V žiadnom prípade ale toto konanie nemožno interpretovať ako dôkaz toho, že súd prvej inštancie okamžitým neodmietnutím považoval žalobu za perfektný/bezvadný úkon. Žalovaný uviedol, že žalobca žiadal, aby mu bola prisúdená suma počítaná zo ziskov spoločnosti HOWE AUTOMOTIVE LIMITED, pričom táto spoločnosť nebola ani bližšie identifikovaná. Zároveň žalobca nedokázal v žalobe uviesť žiadnu konkrétnu zmluvu (vo forme aspoň základných identifikačných znakov - identifikácie jej zmluvných strán, predmetu plnenia a pod.), ktorá mala byť súdom prvej inštancie vyžiadaná. Samotný žalobca nevyvinul žiadnu aktivitu, čo sa týka získavania dôkazov a ani navrhované dôkazy jasne neoznačil. To že žalovaný majetkovo a personálne „prerástol“ svoju materskú spoločnosť nie je zásluhou žalobcu,

ale dôsledkom rozhodnutí samotnej materskej spoločnosti a jej najvyššieho manažmentu, medzi ktorý žalobca nikdy nepatril. To materská spoločnosť chcela „takto“ organizovať vlastnú výrobu v koncerne, materská spoločnosť zvolila miesto, kde bude vykonávať žalovaný svoju činnosť ako aj determinovala jej rozsah.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti takému rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa . Odvolanie prejednal podľa - a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

18. Odvolací súd udáva, že konanie vo veci sa začalo doručením žaloby súdu prvej inštancie dňa 10.3.2016, teda za účinnosti . Od 1.7.2016 platí nový civilný sporový predpis - , ktorý v prechodnom ustanovení zakotvil, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa , právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Neprihliadať na navrhované dôkazy žalobcom, iba z dôvodov, že tieto boli predložené až na pojednávaní, by bolo nepochybne v neprospech žalobcu.

19. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že predmetom konania je nárok na odmenu žalobcu za výkon funkcie konateľa v spoločnosti žalovaného.

20. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tým, že svoje tvrdenia v konaní hodnoverným spôsobom nepreukázal a zároveň pre neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nejasnosť žalobného návrhu.

21. Odvolací súd pripúšťa, že doterajšia právna úprava uvádzala, že zo žaloby muselo byť zrejmé, „čoho sa navrhovateľ domáha“. Súdna prax judikovala, že žalobcovi sa neukladá povinnosť formulovať návrh rozsudku, ale iba to, aby sa z návrhu na začatie konania dalo zistiť, čoho sa navrhovateľ domáha. Nová právna úprava ukladá povinnosť žalobcovi formulovať žalobný návrh - petit. Ide o určitý posun smerujúci k formalizácii sporového civilného procesu. Žalobný návrh musí byť jasný, zrozumiteľný a presne formulovaný. Žaloba je však procesný úkon strany, ktorý treba posudzovať ako každé podanie podľa obsahu. To znamená, že za žalobný nárok, teda predmet konania, nemožno považovať iba žalobný návrh, ale aj jeho skutkové odôvodnenie, čo spolu so žalobným návrhom vymedzuje predmet žaloby. Žalobca preto musí svoj nárok presne vyjadriť tak, aby bola splnená požiadavka materiálnej vykonateľnosti rozsudku, bez ohľadu na právnu úpravu platnú v čase podania žaloby alebo teraz platného . Tá je splnená vtedy, ak je možné žalobný petit prevzatý do výroku rozsudku vykonať niektorým zo spôsobov výkonu exekúcie.

22. Okrem definovaných výnimiek ( ) je tak petit (žalobná žiadosť) pre súd záväzný ( ), nielen čo do rozsudočného výroku, ale i čo do predmetu dokazovania - preto musí byť žalobný petit jasný, stručný, určitý, zrozumiteľný a vykonateľný. Ak žalobná žiadosť nespĺňa kvalitatívne kritériá, ide o vadu konania odstrániteľnú postupom podľa (do 30.6.2016 podľa ). Súd tak môže a musí odstraňovať vady petitu spočívajúce v jeho nezrozumiteľnosti, nejasnosti či neurčitosti. Ak žalobca žalobu neopraví alebo nedoplní, je potrebné skúmať, či je alebo nie je možné pre uvedený nedostatok v konaní pokračovať. Ak však ide o taký nedostatok, pre ktorý nemožno v konaní pokračovať a podanie vo veci samej nie je ani napriek výzve súdu opravené alebo doplnené v stanovenej lehote, súd podanie odmietne. Ak však nebola výzva súdu na odstránenie vád podania dostatočne konkrétna a určitá alebo ak súd podávateľa na vadu neupozornil alebo mu nepodal konkrétne poučenie o spôsobe jej odstránenia, prejaví sa jej „vada“ v tom, že súd nemôže podanie pre neodstránenie vád odmietnuť. Právoplatnosťou uznesenia o odmietnutí podania obsahujúceho návrh na začatie konania sa konanie končí. Odmietnutie podania však nevytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej, preto môže žalobca podať návrh opätovne.

23. Neurčitosť či nezrozumiteľnosť žalobného petitu tak nie je dôvodom k meritórnemu zamietnutiu žaloby, lebo zamietnuť (aj pre nevykonateľnosť) možno len zrozumiteľný a určitý petit, pretože právoplatným zamietnutím žaloby sa vec stáva „res iudicata“ a teda musí byť zrejmé, čo bolo zamietnuté.

24. Súd prvej inštancie síce uznesením zo dňa 6.2.2017 vyzval žalobcu na odstránenie vád žaloby a to úpravou petitu, tak ak aby bol určitý a vykonateľný, ktorú odôvodnil iba tým, že „petit žaloby nie je určitý a vykonateľný“. Správna je preto námietka žalobcu v podanom odvolaní, že až z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa dozvedel skutočnosti, ktoré mali byť uvedené už v uznesení o odstránení vád žaloby zo dňa 6.2.2017, teda že „petit žaloby je neurčitý a nevykonateľný, nakoľko neurčuje konkrétnu výšku sumy, ktorú žalobca žiada uhradiť od žalovaného a z čoho žiada žalobca výšku tejto odmeny - zo zisku koho, resp. ktorej spoločnosti“. Pritom nestačí len neurčitá a vágna výzva na odstránenie vád, z ktorej strana nepochopí, čo vlastne súd žiada a len ťažko tak dostojí požiadavky na odstránenie vád podania. Poučenie o spôsobe opravy tak musí byť celkom konkrétne, nesmie byť urobené len formálne.

25. Nesprávny je aj ďalší súdom prvej inštancie uvedený dôvod pre ktorý žalobu zamietol a to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tým, že svoje tvrdenia v konaní hodnoverným spôsobom nepreukázal.

26. Strana sporu, spravidla žalobca, musí na to, aby podal bezvadnú žalobu (s náležitosťami podľa v spojení s ) disponovať aspoň základným množstvom informácií. Len tak môže súdu dostatočne opísať skutkový stav veci (splniť si povinnosť tvrdenia) a následne navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (splniť si dôkaznú povinnosť). Nie vždy však strana, potenciálny žalobca, tieto informácie má. Vtedy hovoríme, že strana trpí tzv. informačným deficitom. Preto je potrebné v konaní pokračovať a postupovať ďalej tak, aby sa žalobcove nároky v priebehu konania dodatočne a dostatočne vyjasnili. Informačný deficit sa nemusí vždy týkať len informácií nevyhnutných na podanie bezvadnej žaloby (teda tzv. predprocesných informácií), ale aj iných informácií, ktorými chce strana podporiť svoj nárok. Vtedy je namieste, aby súd strane pomohol informačný deficit odstrániť, inak by došlo k odmietnutiu prístupu k spravodlivosti a strana by vôbec nemala možnosť uplatniť svoje porušené právo na súde.

27. V súvislosti s odstránením informačného deficitu teória hovorí o tzv. vysvetľovacej povinnosti strany nezaťaženej dôkazným bremenom Súd však musí postupovať tak, aby stranám bezdôvodne neuľahčoval ich povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, preto musí uloženie vysvetľovacej povinnosti dôkladne zvážiť. Súd by mal strane napomôcť odstrániť jej informačný deficit len v tom prípade, ak sa strana ocitne v skutkovej a dôkaznej núdzi nie z vlastnej viny. Strana musí aspoň rámcovo navrhnúť, ako je možné informačný deficit preklenúť, a súd by mal posúdiť, či tento návrh môže viesť k odstráneniu informačného deficitu. Podkladom by mal byť preukázateľný a pravdepodobný úsudok o dôvodnosti a oprávnenosti uloženia vysvetľovacej povinnosti druhej strane. Vysvetľovacia povinnosť nie je v našom právnom poriadku výslovne upravená, povinnosť strán poskytnúť súdu potrebné informácie však vyplýva z , a .

28. Súd prvej inštancie však týmto naznačeným spôsobom nepostupoval a to napriek tomu, že žalobca v konaní navrhol dokazovanie, kde jednotlivé listinné dôkazy individualizoval ich pomenovaním, prípadne uvedením ich obsahu a subjektu kto ich vyhotovil. Žalobca tak označil dôkazy spôsobom, aby ich súd prvej inštancie mohol pri použití postupu podľa , a vykonať.

29. Nemožno prisvedčiť súdu prvej inštancie ani v tom, že žalobca ako konateľ žalovaného má povinnosť disponovať s účtovnými a ekonomickými dokladmi týkajúcimi sa žalovaného aj pri podaní žaloby, keďže v tom čase už nebol jeho konateľom. To, že v konaní neboli preukazované skutočnosti týkajúce sa pracovného pomeru žalobcu u žalovaného nemožno pričítať žalobcovi, ktorý svoj nárok v konaní neodvodzuje od pracovnoprávneho vzťahu so žalovaným. Bol to žalovaný, ktorý namietal súbežnú existenciu pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu, aj od ktorého odvíjal svoju obranu v konaní. Bolo teda povinnosťou žalovaného preukázať ním tvrdené skutočnosti, že pracovnoprávny vzťah vylučuje uplatňovanie nároku žalobcu na odmenu za výkon funkcie konateľa. V tomto smere nie je možné presúvať dôkazné bremeno a následky jeho neunesenia na druhú stranu sporu.

30. Z vyššie uvedených dôvodov musel odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ale ani na jeho zmenu, podľa / súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom/, podľa /súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy/ a vec vrátiť podľa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v spore, pretože by nebolo účelné doplniť toto dokazovanie odvolacím súdom.

31. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vyzvať žalobcu na doplnenie žaloby v takom rozsahu, aby bol petit vykonateľný, keďže v danej veci nebola podaná kvalifikovaná úplná žaloba, keď nespĺňala zákonom stanovené náležitosti v čase podania žaloby a v čase rozhodovania súdu prvej inštancie upravené v a nespĺňa ani náležitosti stanovené , a Ak totiž požaduje žalobca peňažné plnenie, musí byť zo žaloby zrejmé taktiež to, akú čiastku mu žalovaný má zaplatiť; ak nemôže žalobca svoj peňažný nárok presne vyčísliť, musí ho uviesť (opäť určite) aspoň v približnej výške. Neobstojí obrana žalobcu spočívajúca v tom, že uplatnený nárok pre účely tohto konania nie je možné presne špecifikovať a to s poukazom na to, že žalobca pohľadávku voči žalovanému titulom konateľskej odmeny už vyčíslil sumou 3.180.560,- eur, ktorej časť dokonca učinil predmetom právneho úkonu, postúpenia pohľadávky na tretí subjekt. Nič totiž nebráni žalobcovi v priebehu ďalšieho konania aj rozšíriť návrh podľa . Po odstránení vád žaloby súd prvej inštancie následne preskúma uplatnený nárok, a po riadnom prejednaní a po vyhodnotení dôkazov opätovne v spore rozhodne, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodní.

32. Odvolací súd k argumentácii strán sporu v priebehu konania k veci samej, zároveň udáva:

33. Ak nebola medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti uzatvorená písomná zmluva o výkone funkcie, má člen orgánu spoločnosti právo na odmenu určenú podľa (podľa vtedy platného znenia , ktorý bol účinný do 28.4.2015, v súčasnosti podľa ). Označené ustanovenia v tejto situácii zakladajú zákonný nárok člena orgánu spoločnosti na poskytnutie takto zistenej odmeny. Jej schválenie pritom nespadá do pôsobnosti valného zhromaždenia spoločnosti. Opačný záver by viedol k tomu, že by valné zhromaždenie neprejednaním výšky odmeny alebo odmietnutím odmenu priznať, mohlo odoprieť členovi orgánu spoločnosti odmenu, na ktorú mu vznikol nárok zo zákona.

34. Dôkazné bremeno o existencii dohody o bezodplatnom výkone funkcie konateľa žalobcom je na žalovanej. Takáto dohoda musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Na tom nič nemení ani presvedčenie iného konateľa, že funkciu vykonával bezodplatne. Naviac ústna, resp. konkludentná dohoda medzi stranami sporu by na veci nič nezmenila. Ak nebola uzatvorená písomná zmluva o výkone funkcie, má žalobca nárok na obvyklú odmenu. Súd prvej inštancie pritom posúdi či peňažné plnenie

- podiel na zisku poskytnuté žalobcovi na základe „Participation scheme“ určenej pre zamestnancov a manažment žalovaného bolo žalobcovi poskytované na základe pracovnej zmluvy, resp. za výkon jeho funkcie konateľa. Ak by bolo toto plnenie (na základe „Participation scheme“) poskytované žalobcovi za výkon funkcie konateľa, je potrebné zároveň ustáliť, či predstavovalo obvyklú odmenu podľa .

35. O neprípustnej forme súbehu výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu a (vedúceho) zamestnanca obchodnej spoločnosti možno hovoriť vtedy, ak tá istá osoba zastáva pozíciu štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu spoločnosti a zároveň má uzavretú pracovnú zmluvu na pozíciu, obsahom ktorej je rovnaká alebo obdobná náplň činnosti ako pre výkon štatutárneho orgánu. V praxi ide najmä o situácie, keď člen štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti uzatvorí pracovnú zmluvu alebo tzv. manažérsku zmluvu na funkciu generálneho riaditeľa spoločnosti, ktorej predmetom je (v praxi niekedy aj explicitne uvedený) výkon funkcie štatutárneho orgánu.

36. Neuzatvorenie písomnej zmluvy o výkonu funkcie nie je možné považovať za pochybenie žalobcu, keďže malo byť iniciované predovšetkým jediným spoločníkom žalovaného, HOWE AUTOMOTIVE LIMITED (čo sa následne u ďalších konateľov aj zjavne stalo).

37. To, že žalobca neuzavrel v mene žalovaného „so sebou“ zmluvu o výkonu funkcie konateľa, neodporuje zásadám poctivého obchodného styku či dobrým mravom.

38. K námietke premlčania vznesenej žalovaným, odvolací súd udáva, že podľa , splatnosť pohľadávky na zaplatenie odplaty vznikne po tom, čo mandatár riadne vykonal dohodnuté činnosti, a to bez zreteľa na to, či priniesli očakávaný výsledok, alebo nie. Zmluva však môže ustanoviť aj niečo iné.

39. Dôkazné bremeno o výške obvyklej odplaty za výkon funkcie konateľa je na žalobcovi. Žalobca je v konaní povinný preukázať, že odmenu, ktorej zaplatenia sa od žalovaného domáha je obvyklou odmenou v zmysle , a to ním označenými dôkazmi, prípadne aj znaleckým dokazovaním.

40. Podľa je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto zrušujúcom uznesení.

41. O náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci podľa , pretože odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí rozhodne podľa výsledku v spore aj o náhrade trov konania na súde prvej inštancie.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).