Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/122/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobkyne: E. J., rod. W., nar. XX. E. XXXX, bytom E. XXX/XXX, R. S., zast. advokátom: JUDr. Tibor Sanák, Trnava, SNP 2, proti žalovanému: J. J., nar. X. J. XXXX, bytom R., R. XXX/XX, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. -210 zo dňa 21. marca 2014, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že žalobkyňa má proti žalovanému n á r o k na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu.

II. Žalobkyňa má proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že I. žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu a II. žalobkyni a žalovanému uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok vo výške 780 eur na číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXXXXX, vedený v R. H. T., do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudkom č. k. -144 zo dňa 4. apríla 2012 vyporiadal BSM tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal hnuteľné veci spolu v celkovej hodnote 460 eur, do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal hnuteľné veci v celkovej hodnote 1.571 eur ako aj podiel 2/6 na vyporiadavaných nehnuteľnostiach v celkovej hodnote 19.733,34 eur. Taktiež žalovanému uložil povinnosť vydať navrhovateľke označené hnuteľné veci a zaplatiť finančné vyrovnanie jej podielu 14.538,22 eur. O trovách konania rozhodol s poukazom na tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie obidve strany s tým, že odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil rozsudkom č. k. -181 zo dňa 29. januára 2016 vo veci samej a v napadnutej časti trov konania a poplatkovej povinnosti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a v tej časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že nie je možné bez pochybností ustáliť a uzavrieť na čej strane bol dôvod neúspechu o mimosúdne vyriešenie predmetu sporu. Po vrátení veci súdu prvej inštancie žalobkyňa nepredložila žiaden rozhodujúci dôkaz, ktorý by jednoznačne preukázal neochotu žalovaného doriešiť vec pred podaním návrhu mimosúdne. Z jej tvrdenia, že žalovaný jej pred podaním návrhu uviedol, že „z domu nedostaneš nič“ nemožno jednoznačne vyvodiť úmysel žalovaného, že ju nechce vyplatiť z jej podielu, ale možno to chápať aj tak, že žalovaný jej nechce prikázať „nič“ z nehnuteľnosti „o ktorú sa pričinil“ a chce, aby táto zostala v jeho výlučnom vlastníctve ako celok. Nakoľko sa žalovaný k okolnostiam predchádzajúcim začatiu súdneho konania nevyjadril, tak nebolo možné ani takéto vyjadrenie, tvrdenie žalobkyne vyhodnotiť ako zásadné odmietnutie zo strany žalovaného s jej navrhovaným spôsobom vyporiadania (s jej návrhom na prikázanie podielu na nehnuteľnosti žalovanému a jej výplatou podielu z nehnuteľnosti). Žalovaný sa pri svojom prvom dispozitívnom úkone v konaní (vyjadrenie k žalobe) vo väčšej miere stotožnil s návrhom žalobkyne obsiahnutom v jej v návrhu na začatie konania a so spôsobom vyporiadania,

ktorý navrhla. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že medzi účastníkmi zostala spornou skôr hodnota vyporiadavaného majetku ako spôsob jeho vyporiadania, pričom je evidentné, že k ustáleniu hodnoty BSM (a teda aj k ustáleniu hodnoty podielu vyporiadavaných nehnuteľností) bolo možné dospieť len po vykonanom znaleckom dokazovaní, keďže v tejto otázke sa účastníci dohodnúť nevedeli a súd má za to, že to bolo hlavným dôvodom vzniku daného sporu a nie striktné odmietanie dohody o spôsobe vyporiadania BSM zo strany odporcu ako tvrdí navrhovateľka. Zo žiadneho prejavu žalovaného nevyplynulo, že by nemal záujem po prikázaní podielu na nehnuteľnosti žalobkyňu nevyplatiť, ale len sa vzájomne sporili o výšku výplaty. Nie je možné tak uzavrieť, ktorý z nich tak vo väčšej miere zavinil, zapríčinil vznik daného konania a už vôbec sa súd nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že výlučne iba žalovaný zavinil vznik daného súdneho konania a preto by mal aj uhrádzať výlučne jeho trovy. Vzhľadom na uvedené o náhrade trov konania opätovne rozhodol v zmysle tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a to z toho dôvodu, že sa v danom konaní nedá hovoriť o prevažnom úspechu niektorého z nich, prípadne, že výlučne niektorý z nich ich spôsobil svojim zavinením a preto by bolo nutné aplikovať ust.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na zmenu v napadnutej časti uložením povinnosti žalovanému nahradiť jej trovy konania v celom rozsahu. Nesúhlasila v tomto smere s odôvodnením uznesenia súdu prvej inštancie v časti trov konania, jeho rozhodnutie považuje za nesprávne, pričom súd prvej inštancie si neuvedomil konštatovanie odvolacieho súdu v rozhodnutí odvolacieho súdu č. k. -181 zo dňa 29. januára 2014 na strane 5, kde odvolací súd uviedol, že „s návrhom sa tu nepochybne uspelo, avšak len v tej najvšeobecnejšej rovine“. Pri hodnotení konania žalovaného z hľadiska jeho ochoty uzavrieť žalobkyňou nejakú dohodu o vyporiadaní BSM porovnateľnú so súdnym rozhodnutím a najmä žalobkyňu z tejto dohody aj reálne vyplatiť je potrebné skúmať správanie sa žalovaného k žalobkyni a k súdu. Žalovaný v priebehu konania pred súdom neustále menil svoje postoje, dôkazom čoho je skutočnosť, že na poslednom pojednávaní 4. apríla 2012 pred Okresným súdom Trnava najprv súhlasil s uzavretím zmieru a keď súd vyhlásil dokazovanie za skončené, tak sa nepripojil k podpísaniu zmieru pod vymyslenou zámienkou a svojim postojom donútil súd vyhlásiť rozsudok vo veci. O nezáujme žalovaného reálne vyplatiť odvolateľku z BSM svedčí aj to, že proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 4. apríla 2012 č. k. -144 podal čisto formálne odvolanie, aby oddialil právoplatnosť rozsudku súdu prvej inštancie, keď vzhľadom na právne zastúpenie advokátom JUDr. T. vedel alebo musel vedieť, že jeho odvolanie je už len formálne a jeho argumenty uvedené v odvolaní nemôže odvolací súd zohľadniť v zmysle Odvolateľka nesúhlasí s úvahou súdu prvej inštancie, že z vyjadrenia žalovaného „z domu nedostaneš nič!“ nemožno jednoznačne vyvodiť úmysel žalovaného, že chcel odvolateľku vyplatiť z jej zákonného podielu BSM. V zmysle právoplatného rozsudku súdu prvej inštancie mal odvolateľke žalovaný vyplatiť sumou 14.538,22 eur v lehote 15 dní od jeho právoplatnosti, t. j. do 13. marca 2014. Listom zo dňa 4. marca 2014 zaslaným doporučene bol požiadaný, aby odvolateľku vyplatil do 13. marca 2014, pričom mu uviedla aj svoje číslo účtu. Žalovaný sa zachoval ako pri pokusoch o mimosúdne vyriešenie veci pred začatím konania, t. j. požadovanú sumu jej v stanovenej lehote nezaplatil a žiadnym spôsobom nereagoval, jasne dokázal, že nemal záujem o uzavretie dohody o vyporiadanie BSM pred začatím súdneho konania, z ktorej by ju reálne aj vyplatil a zároveň nemá záujem ani rešpektovať právoplatný rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu.

3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 7. mája 2014, v ktorom uviedol, že rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. -144 zo dňa 4. apríla 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -181 zo dňa 29. januára 2014, nie je vykonateľný, pretože bol rozsudok odvolacieho súdu napadnutý dovolaním, ktoré podal žalovaný na OS Trnava dňa 12. marca 2014 a doplnil ho podaním zo dňa 13. marca 2014, v rámci jednomesačnej lehoty, ktorú ustanovuje Žalovaný taktiež podal žiadosť o odklad vykonateľnosti rozsudku, judikovať bude Najvyšší súd SR, preto je aj komunikácia so žalobkyňou vo veci výplaty nateraz prisúdenej sumy predčasná. Aj uznesenie súdu prvej inštancie bolo vydané predčasne, pretože bolo vydané skôr ako uplynula jednomesačná lehota na podanie dovolania, ktorá sa skončila 28. marca 2014. Mohol sa zo strany žalovaného dodatočne napádať aj druhý výrok odvolacieho súdu a preto mal sudca podľa názoru žalovaného ešte týždeň vyčkať. Ďalej uviedol, že žalobkyňa sa ešte počas rozvodového konania vyjadrila, že z domu nič nechce, pretože sa jej chce z neho „vracať“ a že žalovaný si v ňom má žiť aj so svojou mamou. To, že sa nakoniec rozhodla a vo veci podala návrh na vyporiadanie BSM a peniaze žiadala vyplatiť samostatnou výzvou, jednoznačne znamená, že mala podiel na iniciovaní konania a mala by sa na úhrade súdneho poplatku podieľať spoločne a nerozdielne so žalovaným. Pokiaľ ide o

úhradu trov právneho zastúpenia, s tým jednoznačne žalovaný nesúhlasí, pretože konanie iniciovala žalobkyňa a súčasťou v primeranej miere opatrnosti pri iniciovaní takéhoto druhu konania by mala byť aj kalkulácia s tým, že trovy zastúpenia advokátom znáša účastník konania. Ani ustálená judikatúra súdov nezavádza prax v tom smere, že by prisudzoval povinnosť náhrady trov právneho zastúpenia v takom type konaní protistrane. Cieľom konania nie je za každú cenu zabezpečiť odmenu advokátovi spôsobom, že ju dostane k úhrade protistrana jeho klienta. Každý účastník má slobodnú vôľu vybrať si zástupcu a má aj povinnosť si ho zaplatiť zo svojich prostriedkov. Jeho správanie k žalobkyne a k súdu, na ktorom sa snaží žalobkyňa prostredníctvom svojho advokáta upriamiť pozornosť bolo determinované jednak tým, že jeho advokát ho nedostatočne poučoval a nekvalifikovane zastupoval, jednak tým, že reálne existujú skutočnosti, na ktoré je potrebné prihliadať pri judikačnej činnosti súdov a na ktoré sa nebral zreteľ v základnom konaní a ktoré rozpracoval až v podanom dovolaní.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení účinného od 1.7.2016 (ďalej ,,„), ktorým bol zrušený doterajší , pričom podľa ustanovenia , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal rozhodnutie v napadnutom výroku o náhrade trov konania v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné uznesenie súdu prvej inštancie v tomto výroku zmeniť ( ).

6. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (strán sporu) zaniklo zánikom ich manželstva. U už právoplatného ( veta prvá ) rozsudku súdu prvej inštancie č.k. -144 zo dňa 4. apríla 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -181 zo dňa 29. januára 2014 vyplýva, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal hnuteľné veci spolu v celkovej hodnote 460 eur, do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal hnuteľné veci v celkovej hodnote 1.571 eur ako aj podiel 2/6-iny na nehnuteľnostiach vyporiadavaných v celkovej hodnote 19.733,34 eur. Ďalej uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni označené hnuteľnú veci a zaplatiť jej finančné vyrovnanie jej podielu 14.538,22 eur. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň uložil obom účastníkom povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť štátu súdny poplatok vo výške 780 eur. Žalovaný odvolaním napadol predmetný rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej s tým, že odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie rozsudkom č. k. -181 zo dňa 29.1.2014 vo veci samej potvrdil a v napadnutej časti trov konania a poplatkovej povinnosti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.

7. Súd prvej inštancie v uznesení napadnutom odvolaním vo výroku o trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu s odôvodnením, že nie je možné bez pochybností ustáliť a uzavrieť na čej strane bol dôvod neúspechu o mimosúdne vyriešenie predmetu sporu. Po vrátení veci súdu prvej inštancie žalobkyňa nepredložila žiaden rozhodujúci dôkaz, ktorý by jednoznačne preukázal neochotu žalovaného doriešiť vec pred podaním návrhu mimosúdne. Prvoinštančný súd podotkol, že tvrdenia žalobkyne, že žalovaný jej pred podaním návrhu uviedol, že „z domu nedostaneš nič“ nemožno jednoznačne vyvodiť úmysel žalovaného, že ju nechce vyplatiť z jej podielu, ale možno to chápať aj tak, že žalovaný žalobkyni nechce prikázať „nič“ z nehnuteľnosti „o ktorú sa pričinil“ a chce, aby táto zostala v jeho výlučnom vlastníctve ako celok. Nakoľko sa žalovaný k okolnostiam predchádzajúcim začatiu súdneho konania nevyjadril, tak nebolo možné ani takéto vyjadrenie, tvrdenie žalobkyne vyhodnotiť ako zásadné odmietnutie zo strany žalovaného s jej navrhovaným spôsobom vyporiadania (s jej návrhom

na prikázanie podielu na nehnuteľnosti žalovanému a jej výplatou podielu z nehnuteľnosti). Žalovaný sa pri svojom prvom dispozitívnom úkone v konaní (vyjadrenie k žalobe) vo väčšej miere stotožnil s návrhom žalobkyne obsiahnutom v jej v návrhu na začatie konania a so spôsobom vyporiadania, ktorý navrhla. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že medzi účastníkmi zostala spornou skôr hodnota vyporiadavaného majetku ako spôsob jeho vyporiadania, pričom je evidentné, že k ustáleniu hodnoty BSM (a teda aj k ustáleniu hodnoty podielu vyporiadavaných nehnuteľností) bolo možné dospieť len po vykonanom znaleckom dokazovaní, keďže v tejto otázke sa účastníci dohodnúť nevedeli a súd má za to, že to bolo hlavným dôvodom vzniku daného sporu a nie striktné odmietanie dohody o spôsobe vyporiadania BSM zo strany odporcu ako tvrdí navrhovateľka. Zo žiadneho prejavu žalovaného nevyplynulo, že by nemal záujem po prikázaní podielu na nehnuteľnosti žalobkyňu nevyplatiť, ale len sa vzájomne sporili o výšku výplaty. Nie je možné tak uzavrieť, ktorý z účastníkov tak vo väčšej miere zavinil, zapríčinil vznik daného konania a už vôbec sa súd nestotožňuje s tvrdením žalobkyne, že výlučne iba žalovaný zavinil vznik daného súdneho konania a preto by mal aj uhrádzať výlučne jeho trovy.

8. Podľa súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci.

9. Podľa ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

10. Rozhodnutie o trovách konania v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov má svoje špecifiká spočívajúce v tom, že rozhodnutie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželstva je v záujme oboch strán sporu, ktoré sú povinné vyporiadanie uskutočniť. Odvolací súd v ostatnom rozhodnutí uviedol, že žalobkyňa s návrhom nepochybne uspela, avšak len v tej najvšeobecnejšej rovine (t. j. v tom, že návrhu na vyporiadanie BSM bolo vyhovené, teda že nedošlo k jeho zamietnutiu). Popri úvahe spočívajúcej v tom, že v konaniach zahájiteľných oboma účastníkmi neskôr reálne vedeného sporu tzv. iudicium duplex (žalobu môžu podať obidve strany, súd nie je viazaný žalobou), v ktorých vykázanie do procesnej pozície žalovaného závisí od faktoru predstihnutia jednej zo sporiacich sa strán tou druhou, majú status žalobcu i jeho úspech s návrhom len obmedzený význam, totiž v konaní o vyporiadaní BSM (podobne ako aj v konaní o zrušenie spoluvlastníctva podielového) je pre posúdenie úspechu žalobcu s návrhom aj samotnej nutnosti vedenia konania pred súdom potrebným najmä zodpovedanie si otázok, 1/ na čej strane bol dôvod neúspechu prípadného pokusu alebo aj viacerých pokusov o mimosúdne vyriešenie predmetu sporu (pokiaľ tu takýto pokus vôbec bol) a 2/ do akej miery sa spôsob vyporiadania ustálený rozsudkom alebo prípadným iným vecným rozhodnutím súdu kryje so spôsobom vyporiadania navrhovaným návrhom, resp. tým, ktorý bol obsahom dohody ponúkanej navrhovateľom druhému účastníkovi vzťahu pred začatím konania.

11. Platná právna úprava civilného procesu určité osobitosti konaní, v ktorých z (hmotnoprávneho) právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami sporu (a kam patrí okrem konania o vyporiadanie BSM aj konanie o vyporiadanie neoprávnenej stavby, ako aj konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) zohľadňuje, keď ustanovuje, že súd nie je žalobným návrhom v týchto prípadoch viazaný (viď ), vo vzťahu k trovám konania žiaden osobitný postup neponúka. Možno teda uzavrieť, že aj v týchto konaniach je pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré nebolo zastavené, s poukazom na nutné vychádzať zo zásady úspechu (zo staršej judikatúry a literatúry k uvedenému pozri napr. Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČSR k výkladu zákonných ustanovení o bezpodielovom spoluvlastníctve sp. zn. a Soukup, J. v: Handl, V., Rubeš, J.: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. Praha: Panorama: 1985 a z tej novšej napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. , či rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a pod., keď posledne citované rozhodnutia, napriek tomu, že sa jedná o rozhodnutia súdov Českej republiky, sú plne aplikovateľné i na prejednávaný prípad vzhľadom na skutočnosť, že ust. a Občanského soudního řádu je takmer totožné s ust. a ).

12. Odvolací súd má za to, že žalobkyňa bola v konaní v plnej miere úspešná, keď súd vyhovel jej návrhu na vyporiadanie BSM a zároveň bolo BSM vyporiadané prevažne spôsobom ňou navrhovaným a vo výške vyporiadacieho podielu, ktorý sa prakticky rovnal tomu, čo požadovala žalobkyňa (pozn.: žalobkyňa požadovala 14.603,66 eur a v zmysle rozhodnutia súdu jej bol priznaný vyporiadací podiel

14.538,22 eur). Žalobkyňa už pred podaním návrhu na vyporiadanie BSM navrhovala žalovanému takýto spôsob vyporiadania (pozn.: žalovaný to nepoprel, pričom súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí sám konštatoval, že žalovaný sa k okolnostiam predchádzajúcim začatiu súdneho konania nevyjadril z čoho vyplýva, že uvedené skutkové tvrdenie žalobkyne je nesporné - ,,skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné“), čo však neviedlo k úspechu, bola nútená podať žalobu o vyporiadanie BSM, preto je potrebné konštatovať, že na strane žalovaného je treba vidieť dôvod neúspechu o mimosúdne vyriešenie sporu. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti náhrady trov konania v zmysle ustanovenia zmenil tak, že žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu.

13. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, a preto jej zásadne v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne postupom podľa ustanovenia súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia.

14. K prijatiu tohto uzneseniu došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v a Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.