Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_30S-102-2017.pdf
PDF · 214.09 KB
Case nature
Area
Subarea
30S/102/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Jany Vargovej, v právnej veci žalobcu: Aspironix, s.r.o., so sídlom Hradčanské námestie 60/12, 118 00 Praha 1, Česká republika, Aspironix, s.r.o., organizačná zložka, so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 46 492 054, právne zast. advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101781410/2017 zo dňa 17.08.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Daňový úrad Žilina, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 100794807/2017 zo dňa 09.05.2017 vyrubil daňovému subjektu Aspironix, s.r.o., organizačná zložka, Bratislava rozdiel dane v sume 34 309,75 € na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2013. Daň vyrubená daňovým priznaním bola 40 861,97 €, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní 75 171,72 € a rozdiel dane 34 309,75 €. Z odôvodnenia vyplýva, že dňa 16.03.2014 začal Daňový úrad Žilina, pobočka Martin u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2013 podľa § 46 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok, ďalej aj DP), t. j. bez písomného oznámenia o daňovej kontrole. Daňová kontrola dane z príjmov právnickej osoby bola vykonaná vrátane kontroly transferového oceňovania. Na základe žiadosti správcu dane zo dňa 17.02.2016 Finančné riaditeľstvo SR, Banská Bystrica podľa § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z.z. Oznámením o predĺžení lehoty na výkon daňovej kontroly č. 182716/2016 zo dňa 22.02.2016 vyhovelo žiadosti správcu dane o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly o 270 kalendárnych dní. Upovedomenie o predĺžení lehoty na výkon daňovej kontroly č. 102674226/2016 zo dňa 07.03.2016 správca dane doručil splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu dňa 11.03.2016. Výsledky, ktoré boli zistené pri výkone kontroly dane z príjmov právnickej osoby, správca dane uviedol v Protokole č. 104308383/2016 zo dňa 15.11.2016. Protokol spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 15.11.2016 bol doručený splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu dňa 18.11.2016. V zmysle § 46 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z.z. bola daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu, t. j. dňa 18.11.2016. Kontrolou dokladov predložených daňovým subjektom boli zistené skutočnosti s vplyvom na vykázaný základ dane z príjmov právnickej osoby v zmysle zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 595/2003 Z.z.), uvedené v Protokole v bode 2.3. Preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenia dôkazov, v časti 2.3.1.1.1 Nepreukázané daňové výdavky (náklady) a v časti 2.3.1.1.2 Kontrola transferového oceňovania. Daňovou kontrolou bol zistený rozdiel dane v sume 34 309,75 € v porovnaní s daňou priznanou daňovým subjektom. Na základe kontrolných zistení správca dane podľa ust. § 2 písm. i), § 17 ods. 5 písm. a) - d), § 17 ods. 7, § 18 ods. 1, § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej len zákon č. 595/2003 Z.z.) a v nadväznosti na čl. 7 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o zamedzení dvojitého zdanenia a zabránení daňovému úniku v odbore daní z príjmov a z majetku (ďalej len „Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia“), neuznal za daňové výdavky náklady v sume 11 153,85 € z dôvodu nesplnenia zákonnej podmienky preukázania výdavku (nákladu), ako vyplýva z prvostupňového rozhodnutia na stranách 4 - 27 jeho odôvodnenia a neuznal manažérske poplatky („management fee“) v sume 138 019,00 € z celkovej sumy 300 000,00 €, ako vyplýva z odôvodnenia na stranách 31 - 58 prvostupňového rozhodnutia. V rámci daňovej kontroly daňový subjekt predložil správcovi dane Zmluvu o poskytovaní služieb zo dňa 09.01.2012, uzatvorenú medzi spoločnosťou Aspironix AG, Löwenstrasse, 8001 Zürich, Švajčiarska konfederácia (poskytovateľ) a spoločnosťou Aspironix, s.r.o., Hradčanské nám. 60/12, Praha 1, Česká republika (príjemca), predmetom ktorej je poskytovanie služieb, vymedzených v prílohe č. 1 k zmluve: administratívne práce, finančné a ekonomické poradenstvo, marketingové a právne služby, personálne poradenstvo, vyhľadávanie obchodných partnerov v zahraničí, jednanie so zahraničnými obchodnými partnermi, coaching a mentoring zamestnancov, jazykové preklady, organizácie zahraničných pracovných ciest, tvorba businessplánu a cashflow, zostavenie interných a externých procesov, testovanie produktov. Výšku odmeny za poskytované služby zmluvné strany dohodli v prílohe č. 2 zmluvy v sume 25 200,00 CHF. Internou smernicou SM 02/01 Alokace interních nákladů ve společnosti Aspironix, s.r.o. zo dňa 21.12.2012 bol stanovený spôsob vnútropodnikového delenia nákladov. Smernica sa týka len transakcií v rámci spoločnosti Aspironix, s.r.o., so sídlom v Prahe, a to vo vzťahu k činnostiam vykonávaných jej organizačnou zložkou Aspironix, s.r.o. (predtým A. Bernoláka 45, Žilina, od 23.05.2015 Šoltésovej 14, Bratislava). Z dokladov predložených daňovým subjektom vyplýva, že výška priradených nákladov, zaúčtovaných v účtovníctve daňového subjektu (organizačnej zložky) a zahrnutých do daňových výdavkov (nákladov) bola vypočítaná metódou kalkulácie, t. j. podľa kalkulačného vzorca, záväznosť ktorého vyplýva zo smernice SM 02/01. K spôsobu výpočtu management fee daňový subjekt predložil ako prílohu č. 1 k vyjadreniu zo dňa 07.10.2016 „Vyjádření k Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 103946139/2016 ze dne 20.09.2019“ českej spoločnosti FACTA s.r.o., ktorá poskytuje daňovému subjektu účtovné a daňové poradenstvo v Českej republike. Vo vyjadrení spoločnosti FACTA je detailne vysvetlený spôsob výpočtu management fee s podrobným popisom nákladov, čo sa týka ich ekonomickej podstaty, ako aj ich praktického využitia pre slovenskú organizačnú zložku. Manažérske poplatky „management fee“ a ich zahrnutie do základu dane z príjmov právnickej osoby v zdaňovacom období roku 2013 správca dane posudzoval podľa § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov, t. j. skúmal splnenie podmienok vymedzených v tomto ustanovení. Nesplnenie ktorejkoľvek podmienky uvedenej v § 17 ods. 5 písm. a) - d) zákona o dani z príjmov má za následok neuznanie nákladu na služby za daňový výdavok. Správca dane pri určení nákladovej základne pre výpočet alokovaných nákladov „management fee“ vychádzal zo záväzného kalkulačného vzorca (metóda kalkulácie); prehľadu celkových režijných nákladov Aspironix ČR a nákladov, ktoré boli zahrnuté do kalkulácie tzv. management fee za rok 2013 na základe internej smernice; položkovitého prehľadu režijných nákladov Aspironix ČR za rok 2013; spresneného detailného výpočtu nákladov prislúchajúcich k slovenskej organizačnej zložke (odpoveď doručená elektronicky dňa 26.02.2016), v ktorom daňový subjekt priradil jednotlivé položky nákladov zaúčtovaných v účtovníctve zriaďovateľa na základe účtovných dokladov podľa teritória takto: náklad CZ, náklad CZ/SK, náklad SK, suma alokácie. V predmetnom prehľade režijných nákladov (náklady zahrnuté do nákladovej základne spolu v sume 39 102 800,38 CZK) daňový subjekt označil jednotlivé položky („činnosť“), podľa toho, či ide o náklady zriaďovateľa (náklad CZ), náklady priamo pričlenené organizačnej zložke (náklad SK) alebo, či ide o spoločné náklady vynaložené pre zriaďovateľa aj pre organizačnú zložku (náklad CZ/SK). Z položkovitého prehľadu režijných nákladov vyplynulo, že daňový subjekt zahrnul do nákladovej základne pre výpočet alokovaných nákladov „management fee“ organizačnej zložky aj náklady zriaďovateľa, označené ako náklady CZ. Správca dane vylúčil náklady v položkovitom prehľade označené ako „nálady CZ“ spolu v sume 15 078 080,52 CZK (tabuľka uvedená na strane 52 a 53 prvostupňového rozhodnutia) zo základu pre výpočet alokovaných nákladov „management fee“, t. j. zo základu v sume 39 102 800,38 CZK. U nákladov označených ako „nákladov CZ“ daňový subjekt nepreukázal, že sa jedná o náklady, ktoré boli vynaložené na účely stálej prevádzkarne, t. j. pre organizačnú zložku. Náklady zriaďovateľa označené v položkovitom prehľade ako náklady CZ by si kontrolovaný daňový subjekt (organizačná zložka) neobjednal od nezávislých osôb z dôvodu, že nesúvisia s jeho činnosťou. Náklady označené v položkovitom prehľade ako „náklady SK“ (náklady priamo pričlenené organizačnej zložke) v sume 70 542,50 CZK správca dane vylúčil z dôvodu, že daňový subjekt dostatočne nepreukázal, že sa jedná o náklady, ktoré boli vynaložené na účely stálej prevádzkarne, t. j. pre organizačnú zložku na Slovensku. V uvedenej sume boli zahrnuté náklady na diaľničné známky, faktoringový poplatok, daňový odpis HIM - automobil BMW, rozdiel účtovných a daňových odpisov. Po vylúčení nákladov CZ a nepreukázaných nákladov SK správca dane vypočítal upravenú nákladovú základňu pre výpočet alokovaných nákladov „management fee“ vytvorenú zo spoločných nákladov v prehľade označených ako náklady CZ/SK v sume 23 954 177,36 CZK [39 102 800,38 - (15 078 080,52+70 542,50) = 23 954 177,36]. Výška interných nákladov „management fee“ prislúchajúca organizačnej zložke bola vypočítaná podľa kalkulačného vzorca, záväzne stanoveného v internej smernici SM 02/01 Alokace interních nákladů ve společnosti Aspironix, s.r.o., ktorý sa rovná súčinu spoločných nákladov a koeficienta (súčet koeficienta 1 a koeficienta 2, pri súčasnom zohľadnení váhy jednotlivého kritéria): Koeficient = (K1 * 0,2) + (K2 * 0,8); Koeficient = (0,41 * 0,2) + (0,14 * 0,8) = 0,19. Koeficient 1 (K1) = pomer výšky tržieb generovaných na území Slovenskej republiky k celkovým tržbám celej spoločnosti, ČR a SR (54 862 889/135 447 938=0,41). Váha kritéria stanovená vo výške 20 %, t. j. 0,08. Koeficient 2 (K2) = pomer počtu odpracovaných hodín zamestnancami Aspironix, s.r.o., ČR, ktorí pracovali aj pre organizačnú zložku, k celkovému počtu odpracovaných hodín v ČR (4 216/30 082=0,14). Váha kritéria stanovená vo výške 80 %, t. j. 0,11. Daňový subjekt uplatnil kalkulačný vzorec prakticky takto: management fee = 39 102800,38 CZK * 0,19. Zo vzorcov uplatnených pri výpočte koeficientov vyplýva, že rozhodujúcimi veličinami pre výpočet koeficienta, ako jedného z činiteľov pri výpočte management fee, boli tržby a odpracované hodiny. Na základe výzvy správcu dane zo dňa 21.12.2015 daňový subjekt predložil správcovi dane rozdelenie počtu odpracovaných hodín v prospech daného teritória za rok 2013. Z predloženého dokumentu správca dane zistil, že koeficient K2 bol vypočítaný ako pomer odpracovaných hodín šiestich zamestnancov zriaďovateľa organizačnej zložky, ktorí pracovali aj pre slovenskú organizačnú zložku, k celkovému počtu odpracovaných hodín zriaďovateľa organizačnej zložky, nie však k celkovému súčtu odpracovaných hodín zamestnancov zriaďovateľa a zamestnancov organizačnej zložky (t. j. celej spoločnosti, ako v prípade deliteľa koeficienta K1). Aby bol dodržaný jednotný postup pri výpočte koeficientov K1 a K2, správca dane upravil výpočet koeficienta K2 tak, že vo vzorci zvýšil hodnotu deliteľa zo sumy 30 082 hod. na sumu 37 338 hod.: Koeficient 2 (K2) = pomer počtu odpracovaných hodín zamestnancami Aspironix, s.r.o., ČR (zriaďovateľa organizačnej zložky), ktorí pracovali aj pre organizačnú zložku v SR, k celkovému počtu odpracovaných hodín celej spoločnosti, ČR + SR, 4 216/37 338 = 0,11. Váha kritéria vo výške 80 %. Na základe uvedeného kontrolného zistenia správca dane upravil - znížil sumu interných nákladov „management fee“ prislúchajúcu daňovému subjektu (organizačnej zložke) podľa kalkulačného vzorca. Suma interných nákladov „management fee“ vypočítaná správcom dane sa rovná súčinu spoločných nákladov (CZ/SK) v sume 23 954 177,36 CZK a upraveného koeficientu K = (0,41 * 0,2) + (0,11 * 0,8); K = 0,17, t. j. management fee = 23 954 177,36 * 0,17 = 4 072 210,15 CZK (161 981,00 €). Výpočet sumy interných nákladov „management fee“ s vplyvom na základ dane správca dane uviedol v tabuľke na strane 57 prvostupňového rozhodnutia nasledovne: zaúčtované v roku 2013 300 000 €; po kontrole 161 981,00 €; rozdiel 138 019,00 €. Správca dane konštatoval, že kontrolovaný daňový subjekt (organizačná zložka) nepreukázal, že závislou osobou (zriaďovateľom) fakturované interné plnenie - manažérske poplatky tzv. „management fee“ boli v plnej sume 300 000,00 € preukázateľne vynaložené na činnosť kontrolovaného daňového subjektu, že vymedzené náklady CZ by si musel objednať od nezávislých osôb alebo takúto činnosť vykonať sám, keby mu ju neposkytla závislá osoba (zriaďovateľ). Náklady zriaďovateľa označené ako náklady CZ by si daňový subjekt (organizačná zložka) neobjednal od nezávislých osôb z dôvodu, že nesúvisia s jeho činnosťou. Všetky výdavky (náklady) sú na účely vyčíslenia základu dane z príjmov posudzované z hľadiska preukázateľnosti a opodstatnenosti vo vzťahu k dosahovaným príjmom. S odvolaním sa na ust. § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov a čl. 9 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia správca dane zvýšil základ dane daňového subjektu o sumu 138 019,00 €, t. j. o rozdiel, o ktorý sa ceny pri vzájomných obchodných vzťahoch zahraničných závislých osôb líšia od cien používaných medzi nezávislými osobami v porovnateľných obchodných vzťahoch. Ministerstvo financií SR vydalo Usmernenie č. MF/8288/2009-72 o určení obsahu dokumentácie o metóde ocenenia používanej daňovníkom podľa § 18 ods. 1 zákona o dani z príjmov, ktorým určil obsah dokumentácie o metóde ocenenia použitej daňovníkom na účely zistenia rozdielu podľa § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov za zdaňovacie obdobie, ktoré sa začne o 31. decembri 2008. Správca dane pri zisťovaní a preverovaní základu dane a iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane preveroval dodržiavanie ustanovení zákona o dani z príjmov, príslušného ustanovenia zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia a nadväzujúcich osobitných legislatívnych pravidiel, Smernice OECD o transferovom oceňovaní pre nadnárodné spoločnosti a daňové správy, ktorá bola publikovaná v roku 1995, ako aj ustanovenia zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok). Správca dane nepostupoval v rozpore s bodom 7.18 Smernice OECD, keď v rámci daňovej kontroly preveril náklady management fee tým, že vykonal dokazovanie v zmysle Daňového poriadku. V časti c bodu 7.29 Smernica OECD uvádza, že pri stanovení ceny za služby v rámci skupiny podľa princípu nezávislého vzťahu je potrebné brať do úvahy hľadisko poskytovateľa služby, ako aj hľadisko prijímateľa služby. V tejto súvislosti je z hľadiska prijímateľa potrebné uvažovať o hodnote služieb a o cene, akú by nezávislá spoločnosť bola ochotná zaplatiť za služby za porovnateľných podmienok a z hľadiska poskytovateľa služieb o nákladoch. Správca dane postupoval v súlade s bodom 7.29, časť c Smernice OECD, keď v rámci daňovej kontroly skúmal výšku nákladov, ktoré boli jedným z rozhodujúcich činiteľov, ktorý ovplyvnil výšku daňovo uznateľných management fee. Správca dane vypočítal výšku daňovo uznateľných management fee matematicky a logicky správne. Ak interná smernica uvádza vo vzorci hodnotu činiteľa „spoločné náklady“, teda náklady CZ/SK, potom daňový subjekt postupoval v rozpore so záväznou internou smernicou, keď pri výpočte alokačného kľúča uplatnil súčet nákladov CZ, CZ/SK, SK. Úprava počtu hodín v deliteli koeficienta K2 mala dopad na porovnateľnosť deliteľov koeficientov K1 a K2 a v konečnom dôsledku na správnu hodnotu alokačného kľúča. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vyrubenie rozdielu dane bol teda výpočet výšky management fee podľa kalkulačného vzorca, do ktorého správca dane dosadil veličiny v správnych hodnotách. Ďalej správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že daňový subjekt s výsledkom a tvrdeniami uvedenými v protokole z daňovej kontroly č. 104308383/2016 zo dňa 15.11.2016 nesúhlasí, pričom zosumarizoval jednotlivé vyjadrenia daňového subjektu, ku ktorým sa podrobne vyjadril a zaujal svoje stanoviská, obsiahnuté od strany 70 odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Konštatoval, že daňový subjekt ani v priebehu vyrubovacieho konania nepredložil správcovi dane také dôkazy, ktoré by vyvrátili doterajšie zistenia správcu dane a odstránili by pochybnosti, že nepreukázané daňové náklady, výdavky na reprezentáciu, zálohové faktúry zaúčtované na ťarchu nákladov v sume 11 153,85 € uvedené v bode 2.3.1.1.1, 2.3.1.1.2, 2.3.1.1.3 Protokolu č. 104308383/2016 a v rámci kontroly transferového oceňovania interné plnenie „management fee“ fakturované zriaďovateľom organizačnej zložky, v sume rozdielu 138 019,00 € uvedené v časti 2.3.1.2.1 Protokolu č. 104308383/2016 boli oprávnene zahrnuté do základu dane z príjmov daňového subjektu. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní konanom dňa 26.04.2017 vyplýva, že správca dane sa podrobne zaoberal a vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu predloženými vo vyrubovacom konaní. Predložené pripomienky a dôkazy daňového subjektu k zisteniam uvedeným v protokole nemali vplyv na zmenu výsledkov daňovej kontroly. Na základe výsledku vykonanej daňovej kontroly uvedeného v časti II. Protokolu zo dňa 15.11.2016 sa zistený rozdiel dane v sume 34 309,75 € nezmenil. Vzhľadom na skutočnosť, že daňový subjekt v priebehu výkonu kontroly, ako aj v priebehu vyrubovacieho konania nepredložil správcovi dane také dôkazy, ktoré by nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly, správca dane ukončil vyrubovacie konanie na základe zistení uvedených v Protokole z daňovej kontroly zo dňa 15.11.2016 a po zhodnotení dôkazov predložených daňovým subjektom v priebehu vyrubovacieho konania v zmysle § 68 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. vydal svoje rozhodnutie.
2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný rozhodnutím č. 101781410/2017 zo dňa 17.08.2017, ktorým prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Poukázal na skutkový stav zistený správcom dane aj na jednotlivé dôkazy vykonané v rámci daňovej kontroly. Stotožnil sa s vyhodnotením týchto dôkazov, ktoré vykonal správca dane, aj s jeho právnym posúdením, pričom reagoval tiež na jednotlivé odvolacie námietky daňového subjektu. Daňový subjekt je organizačnou zložkou podniku zahraničnej osoby, ktorej predmetom činnosti je kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod). Pokiaľ daňový subjekt tvrdí, že splnil podmienky vymedzené v § 17 ods. 7 zákona o dani z príjmov, žalovaný konštatoval, že spôsob delenia management fee medzi jednotlivé časti podniku a tok služieb smerujúcich do stálej prevádzkarne v SR neboli daňovým subjektom dostatočne preukázané. V odpovedi zo dňa 30.12.2015 na výzvu správcu dane zo dňa 11.12.2015 v bode C daňový subjekt uviedol, že za účelom objektívneho delenia spoločných nákladov sa v rámci účtovníctva spoločnosti Aspironix fakturuje tzv. interné plnenie nazvané ako „management fee“. Takéto odôvodnenie spôsobu delenia výdavkov (nákladov) medzi jednotlivé časti podniku nezodpovedá princípu nezávislého vzťahu vymedzeného v § 18 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Daňový subjekt vedome, avšak v rozpore s internou smernicou, zahrnul pri výpočte alokačného kľúča do spoločných nákladov aj také náklady, ktoré nemali byť zahrnuté do kalkulačného vzorca. Poukázal na vyjadrenie daňového subjektu k zisteniam uvedeným v protokole zo dňa 08.12.2016, z ktorého vyplynulo, že daňový subjekt vedome uplatnil taký postup pri výpočte hodnoty alokačného kľúča, ktorý ho administratívne nezaťažoval, neuviedol však ustanovenie právnej normy, v zmysle ktorej takýto postup uplatnil. Vznik režijných nákladov na strane zriaďovateľa neznamená automaticky, že tieto sú nákladmi aj organizačnej zložky. Uvedené jednoznačne potvrdzuje spresnený detailný výpočet nákladov prislúchajúcich k slovenskej organizačnej zložke (odpoveď doručená elektronicky dňa 26.02.2016), v ktorom daňový subjekt predložil detailný rozpis jednotlivých položiek nákladov zaúčtovaných v účtovníctve zriaďovateľa na základe účtovných dokladov, kde náklady v jednotlivých riadkoch priradil podľa skutočnej alokácie takto: náklady CZ, náklad CZ/SK, náklad SK. Tento prehľad je relevantný dôkaz, ktorý v zmysle § 17 ods. 7 zákona o dani z príjmov preukazuje úhrn nákladov zriaďovateľa, výšku spoločných nákladov a výšku nákladov slovenskej organizačnej zložky. Stála prevádzkareň, ako nezávislý podnik, pri vykonávaní rovnakých alebo podobných činností, by nevykladala náklady, ktoré by jej nezaručili zisky, ktoré by mohla dosiahnuť. Pokiaľ daňový subjekt namietal absenciu zdôvodnenia neuznania použitej metódy výpočtu management fee prostredníctvom tzv. kalkulačného vzorca, žalovaný uviedol, že kalkulačný vzorec, tak ako je uvedený v internej smernici, správca dane akceptoval. V nej je uvedené, že výška interných nákladov management fee prislúchajúcich organizačnej zložke sa vypočíta podľa kalkulačného vzorca, ktorý sa rovná súčinu spoločných nákladov a koeficientu: management fee = spoločné náklady * koeficient K. K = K1 + K2. Správca dane výrok napadnutého rozhodnutia odôvodnil veľmi podrobne. Na stranách 49
- 58 napadnutého rozhodnutia podrobne zdôvodnil, prečo upravil sumu nákladov alokovaných k stálej prevádzkarni v Slovenskej republike a prečo upravil výpočet koeficientu K2. Deliteľ vo vzorci pre výpočet koeficientu K1 obsahoval údaje o tržbách celej spoločnosti, vrátane organizačnej zložky. Avšak deliteľ vo vzorci pre výpočet koeficientu K2 obsahoval údaje o odpracovaných hodinách zamestnancami zriaďovateľa (ČR), ale hodiny odpracované zamestnancami organizačnej zložky neobsahoval. Pretože veličiny deliteľov vo vzorcoch K1 a K2 neboli porovnateľné, správca dane postupoval logicky správne, keď upravil deliteľa vo vzorci K2 tak, že počet odpracovaných hodín zvýšil o počet hodín, ktoré odpracovali zamestnanci organizačnej zložky v SR. Údaj o počte odpracovaných hodín daňový subjekt uviedol v dokumente rozdelenie počtu odpracovaných hodín v prospech daného teritória za rok 2013, ktorý bol prílohou odpovede na výzvu správcu dane a z ktorého vyplynulo, že zamestnanci celej spoločnosti (zriaďovateľa a organizačnej zložky) odpracovali v roku 2013 spolu 37 338 hodín (30 082 + 7 256). Váhu kritérií stanovených pri jednotlivých koeficientoch správca dane akceptoval tak, ako bola určená internou smernicou a uplatnená daňovým subjektom. Upravený koeficient: Koeficient = (K1 * 0,2) + (K2 * 0,8). Teda Koeficient = (0,41 * 0,2) + (0,11 * 0,8) = 0,082 + 0,088 = 0,17. Na základe upravených spoločných nákladov a upraveného koeficienta, t. j. upraveného alokačného kľúča, správca dane upravil (znížil) sumu interných nákladov „management fee“ prislúchajúcu daňovému subjektu (organizačnej zložke) podľa kalkulačného vzorca: súčin spoločných nákladov a koeficientu. Daňový subjekt mohol vychádzať pri výpočte nákladov management fee aj z údajov získaných priamou metódou, ale túto neuplatnil. Bolo by to v rozpore s internou smernicou. Avšak priamym priradením jednotlivých nákladov konkrétnym prijímateľom, bol získaný presný údaj o výške spoločných nákladov na management fee. Suma interných nákladov „management fee“ vypočítaná správcom dane sa rovná súčinu spoločných nákladov (CZ/SK) v sume 23 954 177,36 CZK a upraveného koeficientu K = (0,41 * 0,2) + (0,11 * 0,8); K = 0,17, t. j. management fee = 23 954 177,36 * 0,17 = 4 072 210,15 CZK (161 981,00 €). Daňový subjekt vypočítal sumu interných nákladov „management fee“ ako súčin nákladov (CZ, SK, CZ/SK) 39 102 800,38 CZK a koeficientu K 0,19. Daňový subjekt vo svojom vyjadrení k zisteniam uvedeným v proto ole zo dňa 08.12.2016 v bode 1. uviedol, že ako výpočtová základňa sa do kalkulačného vzorca zahrňovali aj náklady, ktoré sa netýkali organizačnej zložky ale len ústredia (zriaďovateľa). Týmto daňový subjekt potvrdil, že tieto náklady neboli vynaložené na účely stálej prevádzkarne v SR; potvrdil, že postupoval v rozpore s § 17 ods. 7 zákona o dani z príjmov. Žalovaný konštatoval, že náklady zriaďovateľa označené ako náklady CZ by si daňový subjekt (organizačná zložka) od nezávislých osôb neobjednal, takéto výdavky (náklady) nesúvisia s jeho činnosťou, a preto nemôžu byť zahrnuté v nákladovej základni pre výpočet management fee. Pri stanovení výpočtovej základne mal daňový subjekt posúdiť, či ceny a rozsah poskytnutých služieb sú také, aké by boli medzi nezávislými spoločnosťami, t. j. či je zachovaný princíp nezávislého vzťahu podľa § 18 ods. 1 zákona o dani z príjmov v nadväznosti na § 17 ods. 5 a ods. 7 zákona o dani z príjmov. Daňový subjekt zahrnul do nákladovej základne kalkulačného vzorca všetky režijné náklady zriaďovateľa, čím postupoval v rozpore s § 18 ods. 1 zákona o dani z príjmov, ale tiež v rozpore s internou smernicou, ktorá stanovila v kalkulačnom vzorci prvý činiteľ, nie náklady, ale spoločné náklady. Na základe následného preukázania sumy spoločných nákladov CZ/SK, vzťahujúcich sa k stálej prevádzkarni na území SR, správca dane správne, okrem koeficientu K, upravil sumu spoločných nákladov v kalkulačnom vzorci, čoho dôsledkom bolo zníženie daňovo uznateľnej sumy management fee vo výdavkoch (nákladoch) daňového subjektu. Žalovaný zároveň konštatoval, že správcom dane vypočítaná suma management fee je v súlade s § 17 ods. 7 štvrtá veta zákona o dani z príjmov. Spôsob delenia management fee medzi jednotlivé časti podniku a tok služieb smerujúci do stálej prevádzkarne v SR neboli daňovým subjektom dostatočne preukázané. Pokiaľ daňový subjekt namietal nesplnenie dôkazného bremena správcu dane, nevysporiadanie sa s predloženými dôkazmi, žalovaný poukázal na ust. § 24 ods. 1, 2, 3 a 4, § 45 ods. 2 písm. e) a § 44 ods. 1 Daňového poriadku s tým, že úlohou správcu dane v priebehu daňovej kontroly je preveriť existujúce skutočnosti uvedené daňovým subjektom v daňovom priznaní a preveriť ich vplyv na správnu výšku dane, nie je povinnosťou správcu dane vykonať prepočet alokovaných nákladov, v tomto prípade management fee, novou, daňovým subjektom neuplatnenou metódou. Pomocný prepočet výšky management fee, ktorý vykonal daňový subjekt, nie je pre uznanie sumy v daňových výdavkoch (nákladoch) rozhodujúci. Podporný výpočet (priama metóda) podľa žalovaného nepreukázal vyčíslenie management fee v správnej výške, a to preto, že pre vyčíslenie správnej výšky je záväzný kalkulačný vzorec za predpokladu dosadenia veličín v správnej výške. Vo veci námietky daňového subjektu týkajúcej sa povinnosti správcu dane vykonať nový prepočet, mal daňový subjekt uviesť priamu konfrontáciu dikcie § 17 ods. 7 zákona o dani z príjmov a Ústavy SR, z ktorých by správcovi dane vyplývala takáto povinnosť. V súvislosti s nesúhlasom daňového subjektu s uznaním alokovaného nákladu na mzdu a odmenu konateľa spoločnosti a vedúceho organizačnej zložky Ing. Mikša len vo výške 17 % žalovaný okrem iného uviedol, že pri výpočte výšky daňovo uznaného nákladu management fee správca dane kalkulačný vzorec, stanovený internou smernicou, akceptoval. Avšak správca dane zistil v kalkulačnom vzorci nezrovnalosť, pretože hodnoty deliteľov vo vzorcoch koeficientov K1 a K2 boli stanovené odlišne; len porovnateľnosť veličín vo vzorcoch koeficientov K1 a K2 zaručuje matematicky akceptovateľný výsledok. Dokazovaním správca dane získal dôkaz, na základe ktorého upravil (spresnil) výšku spoločných nákladov. Správca dane dosadil matematické hodnoty do kalkulačného vzorca a vypočítal výšku management fee. Hodnota alokačného kľúča zistená daňovou kontrolou mala dopad aj na uznanie výšky mzdových nákladov Ing. A.. Avšak nie z hľadiska zahrnutia individuálnej výšky jeho mzdy do nákladov, ale z hľadiska celkových spoločných nákladov výdavkov (nákladov). Žalovaný konštatoval, že ak pomer výšky tržieb generovaných na území SR k celkovým tržbám celej spoločnosti tvoril 41 %, pričom váha tohto kritéria bola daňovým subjektom stanovená na hodnotu 0,2 a pomer počtu odpracovaných hodín zamestnancami Aspironix, s.r.o., ČR (zriaďovateľa organizačnej zložky), ktorí pracovali aj pre organizačnú zložku, k celkovému počtu odpracovaných hodín celej spoločnosti tvorili 11 %, pričom váha tohto kritéria bola daňovým subjektom stanovená na hodnotu 0,8, potom priradenie podielu 50 % z celkových mzdových nákladov Ing. A. k SR nezodpovedá matematickému prepočtu, ani logickej interpretácii. Žalovaný zdôraznil, že rozhodujúcim dokumentom pre výpočet sumy daňovo uznateľných nákladov management fee je interná smernica SM 02/01 Alokace interních nákladů, ktorá výpočet management fee uvádza v bode 4. a podľa tejto smernice postupoval aj správca dane. Pri aplikácii výpočtu management fee podľa alokačného kľúča stanoveného internou smernicou bola suma vo výške 50 % ročnej mzdy Ing. A. irelevantná, pretože daňový subjekt neaplikoval výpočet výšky management fee priamou metódou. Správca dane uplatnil alokačný kľúč v súlade s dikciou internej smernice. Súčasťou spoločných nákladov sú aj mzdy všetkých zamestnancov. V tomto prípade je bezpredmetné zaoberať sa percentuálnym podielom mzdy niektorého zamestnanca. Pokiaľ daňový subjekt namietal nevyužitie iných metód určenia základu dane stálej prevádzkarne vyplývajúci z ust. § 17 ods. 7 zákona o dani z príjmov zo strany správcu dane, žalovaný okrem iného uviedol, že daňový subjekt v rámci právnej istoty zakotvenej v § 17 ods. 7 Daňového poriadku mal možnosť požiadať správcu dane o odsúhlasenie ním uplatnenej, prípadne inej metódy, pri transferovom oceňovaní. Možnosť danú zákonom nevyužil, preto správca dane daňovou kontrolou preveroval metódu definovanú v internej smernici. Daňový subjekt neuviedol presnú dikciu ust. § 17 ods. 7 zákona o dani z príjmov, ktorá by zaväzovala správcu dane použiť iné metódy pre výpočet management fee. Z uvedeného ustanovenia zákona o dani z príjmov takáto povinnosť správcovi dane nevyplýva. Konkrétnu metódu uplatnil daňový subjekt, správca dane je oprávnený kontrolovať uplatnenú metódu a jej dôsledky, nie však metódu meniť. Pokiaľ daňový subjekt namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov zo strany správcu dane, žalovaný uviedol, že výklad jednotlivých ustanovení zákona o dani z príjmov vychádza z definície základných pojmov uvedených v § 2 zákona, pričom konkrétne ust. § 17 ods. 5 je potrebné vykladať v nadväznosti na definíciu základného pojmu zahraničná závislá osoba vymedzeného v § 2 písm. r) zákona o dani z príjmov. Pokiaľ daňový subjekt namietal, že konanie správcu dane je v rozpore s ust. § 17 ods. 7 zákona o dani z príjmov, ako aj v rozpore s ustanoveniami Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia uzavretej medzi SR a ČR, žalovaný okrem iného poznamenal, že v daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2013 daňový subjekt transakcie zahraničných závislých osôb nevykázal. V tabuľke I - Transakcie zahraničných závislých osôb daňový subjekt neuviedol žiadne údaje, postupoval tak v rozpore s ust. § 17 ods. 5 a 7 a § 18 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Stála prevádzkareň uplatňuje pravidlá transferového oceňovania a na úpravu základu dane primerane použije postup podľa § 18 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Žalovaný považuje postup správcu dane za správny, keď údaje o nákladovej základni vo vzorci alokačného kľúča stotožnil s nákladmi, ktoré daňový subjekt označil ako náklady SK a náklad CZ/SK v položkovitom prehľade režijných nákladov Aspironix ČR za rok 2013 a nový spresnený detailný výpočet nákladov prislúchajúcich k slovenskej organizačnej zložke. Daňový subjekt dôkazné bremeno podľa žalovaného neuniesol. Nedisponoval dokumentáciou k transferovému oceňovaniu, túto na výzvu správcu dane zo dňa 21.12.2015 nepredložil, pričom povinnosť viesť dokumentáciu k použitej metóde vyplýva daňovému subjektu z ust. § 18 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Žalovaný konštatoval, že alokačný kľúč (kalkulačný vzorec) nebol stanovený matematicky správne, čo daňový subjekt ani nenamieta a čo malo dopad na výšku daňovo uznateľných management fee. Správca dane preukázal, že obidve veličiny vo vzorci pre výpočet management fee neboli správne. Priradením nákladov v položkovitom prehľade režijných nákladov Aspironix ČR za rok 2013 a novom spresnenom detailnom výpočte nákladov prislúchajúcich k slovenskej organizačnej zložke, bolo v priebehu daňovej kontroly preukázané, že daňový subjekt odpočítal náklady vynaložené na účel stálej prevádzkarne v sume vyššej, čo je v rozpore s § 7 ods. 7 zákona o dani z príjmov na jednej strane, a na druhej strane v rozpore s čl. 7 ods. 3 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia. V súvislosti s námietkou o nedostatočnom vysporiadaní sa správcu dane s tvrdeniami a dôkazmi predloženými daňovým subjektom žalovaný okrem iného poznamenal, že daňový subjekt nekonkretizoval dôkazy, ku ktorým sa správca dane nevyjadril. Poukázal pritom aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/6-7/2014 zo dňa 26.03.2015, ktorého procesný záver je zovšeobecniteľný aj na daň z príjmov právnickej osoby. Daňový subjekt neuviedol žiadne námietky k úprave veličín kalkulačného vzorca, nenamietal upravený počet odpracovaný hodín v koeficiente 2 (K2), nenamieta sumu skutočných spoločných nákladov CZ/SK zistených z položkovitého prehľadu režijných nákladov Aspironix ČR za rok 2013. Daňový subjekt nekonkretizoval ním predložené dôkazy, s ktorými sa správca dane nevysporiadal a neuviedol, ako, čím a k čomu mu správca dane uprel právo vyjadriť sa. Žalovaný tiež odmietol porušenie ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku, ako aj námietku daňového subjektu, že správca dane konal v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Daňový subjekt neuviedol, ktoré všeobecne záväzné právne predpisy správca dane porušil a i keď cituje dikciu čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, bez následného vymedzenia konkrétnych práv a ústavou zaručených slobôd, na ktorých by bol ukrátený konaním správcu dane, vyhodnotil túto námietku ako námietku len vo všeobecnej rovine, ktorej chýba konkrétnosť. Nezistil ani porušenie ust. § 46 ods. 10 a § 68 ods. 3 Daňového poriadku, poukázal na vyjadrenie splnomocneného zástupcu daňového subjektu na ústnom pojednávaní dňa 26.04.2017 a konštatoval, že daňový subjekt nepredložil vo vyrubovacom konaní nové dôkazy, ktoré nepredložil v priebehu daňovej kontroly, a nemal v úmysle predložiť žiadne ďalšie dôkazy, preto zo strany správcu dane nebol dôvod neukončiť vyrubovacie konanie. V súvislosti s námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaný podotkol, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vyrubenie rozdielu dane v prípade daňového subjektu neboli úvahy, ani dohady správcu dane z dôvodu, že nemohol aplikovať neurčitý právny pojem. Správca dane v súlade s § 3 ods. 3 Daňového poriadku vyhodnotil daňovou kontrolou získané dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo a ďalej aplikoval určité (presné) právne pojmy, preto nebol nútený pohybovať sa v rovine dohadov. Žalovaný preskúmaním spisového materiálu a napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správca dane sa námietkami daňového subjektu zaoberal, čo vyplýva zo zápisníc o ústnom pojednávaní. Zaoberal sa všetkými dokladmi predloženými daňovým subjektom, reagoval na jeho vyjadrenia v zápisniciach o ústnom pojednávaní a tak isto obsah telefonátov zaznamenával do úradných záznamov. Žalovaný nezistil také pochybenia správcu dane v procesnoprávnej ani hmotnoprávnej rovine, ktoré by zakladali zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom správca dane postupoval v súlade so zákonom o dani z príjmov a tiež v súlade s Daňovým poriadkom. 3. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal žalobca správnu žalobu. Uviedol v nej stručný popis podnikania žalobcu na území Slovenskej republiky v roku 2013, ako i jeho spôsob výpočtu management fee v súlade s Internou smernicou žalobcu. Kalkulačný vzorec bol stanovený v súlade s ust. § 17 ods. 7 zákona o dani z príjmov, ako aj v súlade s príslušnými ustanoveniami čl. 7 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia. Základom pre výpočet výšky management fee sú tzv. „spoločné náklady“ (ďalej aj „základňa kalkulačného vzorca“). Ide o množinu nákladov, ktorá je špecifikovaná v bode 4.1 Internej smernice. Od začiatku bolo zjavným zámerom zaradiť do základne kalkulačného vzorca všetky náklady zriaďovateľa, ktoré patrili do predmetnej skupiny spoločných nákladov, a to s vedomím, že určitá časť takýchto nákladov sa vzťahovala výlučne len pre český trh. Použitá metóda alokácie nákladov tzv. kalkulačným vzorcom tak predstavuje jednu z nepriamych metód, ktoré pripúšťa tak zákon o DPH ako aj Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia a jej hlavnou výhodou je administratívna jednoduchosť pri súčasnom zachovaní spravodlivého delenia nákladov na vedenie ako aj všeobecných administratívnych výdavkov žalobcu. Žalobca namietal, že nesprávnou interpretáciou zo strany správcu dane bol závažným spôsobom pozmenený význam kalkulačného vzorca záväzne definovaného v Internej smernici, čo viedlo k nesprávnemu vyčísleniu management fee správcom dane. Správca dane spojil údaje z dvoch rôznych metód použiteľných na vyčíslenie alokácie nákladov pre organizačnú zložku, čím došlo k nesprávnemu a nelogickému vyčísleniu management fee. Podľa žalobcu výška management fee bola vypočítaná výlučne nepriamou metódou alokácie interných nákladov, a to metódou kalkulácie, t.j. prostredníctvom kalkulačného vzorca a prepočet vychádzajúci z kalkulačného vzorca bol rozhodujúcou metódou na určenie výšky časti nákladov zriaďovateľa alokovaných pre organizačnú zložku. Žalobca má za to, že správca dane ako aj žalovaný nesprávne vyhodnotili skutkový stav, keď údaje vyplývajúce z priamej metódy následne použili do kalkulačného vzorca (t.j. do nepriamej metódy), čím došlo k nesprávnemu vyčísleniu management fee, ktoré možno v súlade s ust. § 17 ods. 7 zákona o dani z príjmov a čl. 7 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia považovať za náklady prislúchajúce organizačnej zložke. Postup správcu dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, je podľa žalobcu nelogický a nesprávny a vedie k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu vyčísleniu management fee. Správca dane pozmenil kalkulačný vzorec v časti týkajúcej sa základne kalkulačného vzorca ako aj v časti výpočtu koeficientu, čím došlo k vyčísleniu management fee, ktoré nezodpovedá objektívnej alokácii režijných nákladov celej spoločnosti medzi zriaďovateľa a organizačnú zložku. Napriek konkrétnym dôkazom a vysvetleniam, že výpočet výšky management fee uskutočnený správcom dane je nelogický, nesprávny a tým aj nezákonný, žalovaný v napadnutom rozhodnutí tento postup správcu dane odobril, čím došlo k porušeniu ust. § 17 ods. 7 zákona o dani z príjmov ako aj čl. 7 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia. Podľa názoru žalobcu, ak správca dane počas celého výkonu daňovej kontroly viedol dokazovanie tým smerom, že žiadal žalobcu preukazovať každú jednu nákladovú položku a mal k dispozícii všetky potrebné doklady na uskutočnenie priamej metódy a vzhľadom na to, že v skutočnosti neuznal nepriamu metódu uskutočnenú žalobcom, bolo povinnosťou správcu dane uskutočniť vyčíslenie management fee priamou metódou. Namietal tiež nesprávnu aplikáciu ust. § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov zo strany správcu dane, ktoré sa podľa názoru žalobcu vzťahuje len na určenie základu dane daňových subjektov, ktoré sú rezidentami Slovenskej republiky s neobmedzenou daňovou povinnosťou a nevzťahuje sa na stále prevádzkarne zahraničných osôb. Ust. § 17 ods. 7 má charakter špeciálneho ustanovenia („lex specialis“) pre základ dane stálych prevádzkarní a ust. § 17 ods. 5 sa na stále prevádzkarne nevzťahuje. Namietal tiež porušenie ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku s tým, že predloženie daňovej kontroly na základe uvedeného ustanovenia je možné len v prípade kontroly transferového oceňovania daňového subjektu s neobmedzenou daňovou povinnosťou. Žalobca zastáva názor, že základ dane stálej prevádzkarne je upravený výlučne podľa § 17 ods. 7 zákona o dani z príjmov. Predmetná daňová kontrola podľa žalobcu nebola vykonaná v súlade s Daňovým poriadkom a protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Ďalej namietal závažné procesné pochybenia správcu dane v priebehu daňovej kontroly, keď žalovaný, resp. správca dane sa riadili iba úvahami, ktoré nezaložili na dôkazoch (porušenie ust. 24 ods. 1 Daňového poriadku), neposúdili s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav (porušenie ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku), vôbec sa nevysporiadali s dôkazmi predloženými daňovým subjektom (porušenie ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku), nedostatočne dbali na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu (porušenie ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku) a konali v rozpore s viacerými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky. Podľa žalobcu správca dane v prvostupňovom rozhodnutí a následne žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec neozrejmili svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Žalobca má vzhľadom na celkový výsledok daňovej kontroly a vyrubovacieho konania za to, že správca dane a následne žalovaný pri vydaní rozhodnutí postupovali v rozpore s princípom právnej istoty a princípom proporcionality, čím porušili čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca má tiež za to, že správca dane ako aj žalovaný porušili aj ust. § 68 ods. 3 Daňového poriadku, čo odôvodnil tým, že zástupca žalobcu sa na ústnom pojednávaní dňa 26.04.2017 vyjadril, že predmetnú zápisnicu nepovažuje za poslednú v súlade s ust. § 68 ods. 3 Daňového poriadku a požaduje správcu dane, aby pokračoval vo vyrubovacom konaní, čo tento neurobil a vydal vo veci prvostupňové rozhodnutie. Podľa žalobcu správca dane porušil aj ust. § 63 ods. 5 Daňového poriadku, keď postupoval tak, že v odôvodnení svojho prvostupňového rozhodnutia iba zhrnul skutkové zistenia, zrekapituloval vývoj veci a rozhodol bez toho, aby riadne svoje závery odôvodnil. Absencia uvedených úvah v súlade s konštantnou judikatúrou správneho súdnictva a v súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho súdneho poriadku zakladajú zjavnú nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Následné potvrdenie takto nepreskúmateľného prvostupňového rozhodnutia prostredníctvom napadnutého rozhodnutia žalovaného túto podstatnú vadu nezrozumiteľnosti neodstránilo a tak v spojitosti so znením prvostupňového rozhodnutia možno napadnuté rozhodnutie taktiež považovať za nezrozumiteľné a tým aj za nepreskúmateľné. Domáha sa preto zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného a v závislosti od okolností v zmysle § 191 ods. 3 písm. a) Správneho súdneho poriadku súčasne zrušenia aj skôr vydaného prvostupňového rozhodnutia správcu dane s tým, aby žalobcovi voči žalovanému bolo priznané právo na úplnú náhradu trov konania.
4. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 17.01.2018 zotrval žalovaný na skutkovom a právnom zdôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
5. Žalobca podal k vyjadreniu žalovaného repliku, doručenú správnemu súdu dňa 02.02.2018, v ktorej okrem iného uviedol, že ust. § 17 ods. 7 zákona o dani z príjmov umožňuje použitie viacerých metód určenia základu dane stálej prevádzkarne, t.j. aj rôznymi nepriamymi metódami, pričom niektoré z nich sú na prvý pohľad metódami založenými na jednoduchom výpočte, ktorý administratívne nezaťažuje daňový subjekt. Správca dane tiež využil administratívne jednoduchšiu nepriamu metódu, keď celú skupinu „nákladov CZ/SK“ vynásobil len jedným administratívne jednoducho vypočítaným percentom, na výpočet ktorého použili správcom dane nelogicky pozmenený a nesprávny (ale pritom administratívne jednoduchý) kalkulačný vzor pôvodne použitý žalobcom. Aby žalovaný nepostupoval v rozpore s § 44 ods. 1 Daňového poriadku, bolo jeho povinnosťou v záujme správneho určenia dane individuálne preveriť každý náklad určený ako „náklad CZ/SK“, t.j. urobiť výpočet alokácie nákladom tzv. priamou metódou. Tým, že správca dane v rozpore s Internou smernicou do základne kalkulačného vzorca zahrnul len podmnožinu všetkých nákladov (len „náklady CZ/SK“), zjavne použil nesprávne číslo a v chápaní žalobcu išlo o pozmenenie kalkulačného vzorca. Z pohľadu žalobcu došlo zjavne k takej úprave vo výpočte vzorca, ktorá je v logickom rozpore so samotným znením a tiež účelom Internej smernice a zvolenej nepriamej metódy alokácie spoločných nákladov. Žalobca vyjadril nesúhlas s argumentom žalovaného, že nepreukázal alokovanie mzdových nákladov na Ing. A., nakoľko ako už uviedol aj v správnej žalobe, správcovi dane predložil viaceré doklady, ktoré jednoznačne preukazujú uznateľnosť mzdových nákladov Ing. A. vo výške 50 % pre slovenskú organizačnú zložku. V prípade potreby bol žalovaný pripravený predložiť na preukázanie predmetných skutočností aj ďalšie dôkazy, avšak správca dane nepovažoval za nutné sa hlbšie zaoberať ani už predloženými dokumentmi. Je povinnosťou správcu dane v prípadoch osobitného zreteľa a v záujme zistenia objektívnej pravdy uskutočniť aj pomocné alternatívne výpočty, pokiaľ to hmotnoprávny predpis a povaha problému umožňuje. Žalobca sa v plnom rozsahu pridržiava a trvá na žalobnom návrhu, ktorý uviedol v podanej správnej žalobe.
6. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 18. júna 2019 za splnenia procesných podmienok stanovených v ust. § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny poriadok, ďalej len SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu v zmysle § 177 a nasl. SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP), pričom zistil, že napadnuté rozhodnutie je zákonné, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov.
7. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení účinnom do 31.12.2013 (ďalej len zákon č. 595/2003 Z.z.) na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak. 1) Zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve.
Podľa § 2 písm. n) citovaného zákona na účely tohto zákona sa rozumie závislou osobou blízka osoba2) alebo ekonomicky, personálne alebo inak prepojená osoba.
Podľa § 2 písm. r) citovaného zákona na účely tohto zákona sa rozumie zahraničnou závislou osobou vzájomne prepojená tuzemská fyzická osoba alebo tuzemská právnická osoba so zahraničnou fyzickou osobou alebo zahraničnou právnickou osobou spôsobom podľa písmena n); rovnako sa posudzuje aj vzťah medzi daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou a jeho stálymi prevádzkarňami v zahraničí, ako aj vzťah medzi daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou a jeho stálou prevádzkarňou na území Slovenskej republiky.
Podľa § 17 ods. 5 citovaného zákona súčasťou základu dane zahraničnej závislej osoby je aj rozdiel, o ktorý sa ceny pri vzájomných obchodných vzťahoch zahraničných závislých osôb vrátane cien za poskytnuté služby, pôžičky a úvery líšia od cien používaných medzi nezávislými osobami v porovnateľných obchodných vzťahoch, pričom tento rozdiel znížil základ dane. Pri určení rozdielu sa použije postup podľa § 18. Pri určení základu dane zahraničnej závislej osoby sa povoľuje zahrnúť do daňových výdavkov aj pomerná časť výdavkov (nákladov) na služby vynaložených inou osobou, voči ktorej je závislou osobou, ak
a) služba preukázateľne súvisí s predmetom činnosti tejto závislej osoby, b) by si musela objednať túto službu u nezávislých osôb alebo takúto činnosť vykonať sama, keby jej ju neposkytla osoba, voči ktorej je závislou osobou, c) cena služby zodpovedá princípu nezávislého vzťahu (§ 18 ods. 1), d) preukáže úhrnnú výšku výdavkov (nákladov) vynaložených na túto službu a spôsob ich delenia medzi osoby dosahujúce úžitok z tejto služby.
Podľa § 17 ods. 7 citovaného zákona základ dane daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou, ktorý vykonáva činnosť na území Slovenskej republiky prostredníctvom stálej prevádzkarne, vykázaný podľa odseku 1, nemôže byť nižší, ako by bol dosiahnutý, keby ako nezávislá osoba vykonávala rovnaké alebo podobné činnosti nezávisle od jej zriaďovateľa. Na úpravu základu dane stálej prevádzkarne sa primerane použije postup podľa § 18. Do zdaniteľných príjmov sa zahŕňa príjem dosiahnutý činnosťou stálej prevádzkarne. Do daňových výdavkov sa môžu zahrnúť aj náklady preukázateľne vynaložené zriaďovateľom stálej prevádzkarne na účely tejto stálej prevádzkarne vrátane nákladov na vedenie a všeobecných správnych výdavkov bez ohľadu na miesto ich vzniku, ak zriaďovateľ stálej prevádzkarne preukáže úhrnnú výšku týchto nákladov za podnik ako celok, zdôvodní spôsob ich delenia medzi jednotlivé časti podniku daňovníka a preukáže tok výrobkov alebo služieb smerujúcich do tejto stálej prevádzkarne. Ak nemožno určiť základ dane týmto spôsobom, na jeho určenie možno použiť aj pomer zisku alebo straty k nákladom alebo k hrubým príjmom pri porovnateľných činnostiach u porovnateľných daňovníkov alebo porovnateľnú výšku obchodného rozpätia a podobné porovnateľné ukazovatele, ak sa na ich základe preukázateľne vyčísli základ dane. Ďalej možno použiť metódu rozdelenia celkových ziskov podniku daňovníka jeho rôznym častiam alebo organizačným zložkám, ak sa dodrží princíp nezávislého vzťahu ( § 18). Daňovník môže písomne požiadať správcu dane o odsúhlasenie konkrétnej metódy určenia základu dane stálej prevádzkarne. Ak správca dane odsúhlasí navrhovanú metódu určenia základu dane, uplatňuje sa táto daňovníkom navrhnutá a odôvodnená metóda najmenej počas jedného zdaňovacieho obdobia, pričom k zmene metódy nemôže dôjsť v priebehu zdaňovacieho obdobia.
Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona na zistenie rozdielu podľa § 17 ods. 5 sa použije niektorá z metód vychádzajúcich z porovnávania ceny. Ak nemožno spoľahlivo použiť niektorú z metód vychádzajúcich z porovnávania ceny, použijú sa metódy vychádzajúce z porovnávania zisku alebo ich vzájomná kombinácia, alebo iné metódy, ktoré nie sú uvedené v odseku 2 alebo odseku 3. Použiť možno len takú metódu, ktorej použitie je v súlade s princípom nezávislého vzťahu. Princíp nezávislého vzťahu je založený na porovnávaní podmienok dohodnutých v obchodných vzťahoch alebo finančných vzťahoch medzi zahraničnými závislými osobami s podmienkami, ktoré by medzi sebou dohodli nezávislé osoby v porovnateľných obchodných alebo finančných vzťahoch za porovnateľných okolností. Pri porovnávaní sa zohľadňujú najmä činnosti vykonávané porovnávanými osobami, a to ich výroba, montážne práce, výskum a vývoj, nákup a predaj a podobne, rozsah ich podnikateľských rizík, vlastnosti porovnávaného majetku alebo služby, dohodnuté zmluvné podmienky, ekonomické prostredie trhu, ako aj obchodná stratégia. Podmienky sú vzájomne porovnateľné, ak medzi nimi nie je žiaden rozdiel alebo ak možno vplyv týchto rozdielov odstrániť. O použitej metóde je daňovník povinný viesť dokumentáciu. Obsah dokumentácie o použitej metóde určí ministerstvo.
Podľa § 21 ods. 1 citovaného zákona daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, 1) výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej a) výdavky (náklady) na obstaranie hmotného majetku, nehmotného majetku (§ 22) a hmotného majetku a nehmotného majetku vylúčeného z odpisovania (§ 23), b) výdavky na zvýšenie základného imania vrátane splácania pôžičiek,
c) úplatky alebo iné neoprávnené výhody poskytnuté inej osobe priamo alebo sprostredkovane aj vtedy, ak v príslušnom štáte je poskytnutie takéhoto úplatku alebo inej neoprávnenej výhody obvykle tolerované, d) výdavky na vyplácané podiely na zisku vrátane podielov na zisku (tantiém) členov štatutárnych orgánov a ďalších orgánov právnických osôb, e) výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi 15) a výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi, 103) f) výdavky prevyšujúce príjmy v zariadeniach na uspokojovanie potrieb zamestnancov alebo iných osôb s výnimkou § 17 ods. 3 písm. e), pričom výdavky a príjmy sa posudzujú v úhrne za všetky zariadenia, g) výdavky na technické zhodnotenie (§ 29 ods. 1) a výdavok, ktorý sa považuje za technické zhodnotenie (§ 29 ods. 2), h) výdavky na reprezentáciu okrem výdavkov na reklamné predmety v hodnote neprevyšujúcej 16,60 eura za jeden predmet, i) výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a blízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku daňovníka, a majetku blízkych osôb daňovníka; toto ustanovenie sa nepoužije na výdavky (náklady) podľa § 19 ods. 2 písm. e) a p), j) výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane, k) výdavky (náklady) na nákup vlastných akcií vo výške sumy prevyšujúcej nominálnu hodnotu akcií.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 25.08.2017 (právoplatnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného) správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 2) Napríklad zákon č. 431/2002 Z.z.o účtovníctve v znení neskorších predpisov, zákon č. 105/2004 Z.z.v znení neskorších predpisov.
Podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 citovaného zákona správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 24 ods. 4 citovaného zákona ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 44 ods. 1 citovaného zákona daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1) Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podľa § 45 ods. 2 písm. e) citovaného zákona kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
Podľa § 46 ods. 10 citovaného zákona lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov. 36b) § 17 ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení zákona č. 534/2005 Z.z.
Podľa § 63 ods. 5 citovaného zákona rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 68 ods. 3 citovaného zákona ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.
8. Zadefinovanie závislej osoby v ust. § 2 písm. n) zákona č. 595/2003 Z.z. (ďalej aj „ZDP“) má súvislosť s ust. § 17 ods. 5 ZDP, podľa ktorého súčasťou základu dane je aj rozdiel, o ktorý sa ceny pri vzájomných obchodných vzťahoch závislých osôb líšia od cien používaných medzi nezávislými osobami v porovnateľných vzťahoch, pričom tento rozdiel znížil základ dane. Ust. § 2 písm. n) ZDP všeobecne za závislú osobu považuje osobu blízku alebo osobu ekonomicky, personálne alebo inak prepojenú. V ustanoveniach § 2 písm. n) až p) ZDP je zadefinované, ktoré osoby sa považujú za závislé osoby. Ustanovenie písmena r) ďalej dopĺňa, kedy ide o zahraničnú závislú osobu. To znamená, že ustanovenie písmena r) nemožno vykladať izolovane, ale len v spojitosti s ustanovením písmena n), resp. písmenami n) - p). Úprava základu dane v zmysle § 17 ods. 5 ZDP sa týka len zahraničnej závislej osoby, za ktorú je považovaná tuzemská osoba (fyzická osoba alebo právnická osoba), ak ide o obchodný vzťah s prepojenou (závislou) zahraničnou osobou, pričom toto prepojenie napĺňa znaky zadefinované v § 2 písm. n) ZDP.
9. V ust. § 17 ods. 5 ZDP sa nachádzajú základné pravidlá transferového oceňovania, na základe ktorých je možné vykonať úpravu základu dane závislej osoby. Predmetom transferového oceňovania sú tuzemské a cezhraničné kontrolované transakcie, do ktorých vstupujú ekonomicky, personálne alebo inak vzájomne prepojené závislé osoby (definícia závislých osôb je uvedená v § 2 písm. n) ZDP a § 2 písm. r) ZDP; spôsob prepojenia závislých osôb je definovaný v § 2 písm. o) a p) ZDP). Pojem kontrolovaná transakcia je medzinárodne zaužívaným pojmom v transferovom oceňovaní a rozumie sa pod ním právny vzťah alebo iný obdobný vzťah medzi dvomi alebo viacerými závislými osobami podľa písm. n) a r) ZDP, ak aspoň jedna z osôb je daňovník s príjmami podľa § 6 ZDP s výnimkou príjmov podľa § 6 ods. 3 ZDP (príjmy z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti, z prenájmu a z použitia diela a umeleckého výkonu) alebo právnická osoba, ktorá dosahuje zdaniteľný príjem (výnos) z činnosti alebo z nakladania s majetkom. Pravidlá transferového oceňovania sa nachádzajú v § 17 ods. 5, 6 a 7 ZDP, § 18 ZDP a § 18a ZDP. Transferové oceňovanie sa v SR do roku 2015 uplatňovalo výlučne na cezhraničné transakcie závislých osôb. Podľa § 17 ods. 5 ZDP je súčasťou základu dane závislej osoby podľa § 2 písm. n) a r) ZDP aj rozdiel, o ktorý sa ceny alebo podmienky v kontrolovaných transakciách líšia od cien alebo podmienok, ktoré by sa použili medzi nezávislými osobami v porovnateľných transakciách, pričom tento rozdiel znižuje základ dane alebo zvyšuje daňovú stratu. Kvôli jednoznačnosti je v tomto ustanovení uvedený priamy odkaz na definíciu závislých osôb, ktorú obsahuje § 2 písm. n) a r) ZDP (§ 2 písm. r) ZDP nadväzuje na definíciu § 2 písm. n) ZDP a dopĺňa definíciu závislých osôb o zahraničné závislé osoby). V ust. § 17 ods. 5 ZDP je explicitne uvedené, že pri stanovení transferových cien je nevyhnutné porovnávať nielen samotné ceny stanovené v porovnateľných transakciách, ale aj podmienky transakcií, ktoré sú rozhodujúcim faktorom pri stanovení ceny. Pri posudzovaní správnosti transferových cien ide o porovnávanie reálnych podmienok kontrolovanej transakcie s fiktívnymi podmienkami zodpovedajúcimi princípu nezávislého vzťahu. Z tohto ustanovenia okrem iného jasne vyplýva aj to, že správnym stanovením transferovej ceny daňovník by sa mal zaoberať ešte pred začatím kontrolovanej transakcie. Základné pravidlo pre transferové oceňovanie je založené na tom, že kontrolované transakcie medzi závislými osobami by mali zodpovedať obdobným transakciám za porovnateľných podmienok medzi nezávislými osobami. Ak tomu tak nie je, daňovník, ktorý v kontrolovaných transakciách uplatnil nesprávne transferové ceny, ktoré viedli k neoprávnenému zníženiu jeho základu dane alebo k zvýšeniu straty, si základ dane musí zvýšiť o rozdiel, ktorý vznikol týmto nesprávnym ocenením. Ust. § 17 ods. 5 sa ďalej odvoláva na § 18 ZDP, v ktorom je ustanovený postup, podľa ktorého postupuje daňovník pri určení rozdielu základu dane, ktorý vznikol v dôsledku nesprávne stanovených transferových cien. Ďalšie pravidlo uvedené v § 17 ods. 5 ZDP stanovuje, že pri určení základu dane daňovníka, ktorý je závislou osobou, je možné do jeho daňových výdavkov zahrnúť pomernú časť výdavkov (nákladov), ktoré vynaložila iná osoba, voči ktorej je tento daňovník závislou osobou, avšak musia byť splnené nasledovné podmienky:
- výdavky (náklady) musia preukázateľne súvisieť s predmetom činnosti daňovníka,
- daňovník by musel znášať tieto výdavky (náklady) sám, alebo by si musel službu objednať u nezávislých osôb, keby mu službu neposkytla iná osoba, voči ktorej je závislou osobou,
- suma výdavkov (nákladov) alebo cena služby musí zodpovedať princípu nezávislého vzťahu (§ 18 ods. 1 ZDP),
- daňovník musí vedieť preukázať úhrnnú výšku výdavkov (nákladov) súvisiacich so službou alebo vynaložených na službu a spôsob ich alokácie pre zúčastnené osoby v závislosti od dosiahnutého úžitku. V opačnom prípade je daňovník povinný upraviť základ dane o rozdiel, ktorý vznikol ich zahrnutím do výdavkov (nákladov). Z ust. § 17 ods. 7 ZDP vyplýva, že základ dane/strata stálej prevádzkarne nemôže byť nižší/vyššia, ako by dosiahla nezávislá osoba, kedy vykonávala porovnateľné činnosti (ide o tzv. fikciu samostatného nezávislého podniku). Je potrebné mať na zreteli, že stála prevádzkareň je z pohľadu transferového oceňovania považovaná za zahraničnú závislú osobu. Transferové oceňovanie transakcií, na ktorých sa stála prevádzkareň podieľa, musí byť v súlade s princípom nezávislého vzťahu (§ 18 ods. 1 ZDP). V prípade stálej prevádzkarne je potrebné viesť dokumentáciu o kontrolovaných transakciách a o použitej metóde transferového oceňovania, ktorej obsah a rozsah určuje Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Daňovník môže písomne požiadať správcu dane, ktorého na svojom webovom sídle zverejní finančné riaditeľstvo, o odsúhlasenie použitia konkrétnej metódy určenia základu dane stálej prevádzkarne. Pri vydávaní rozhodnutia o odsúhlasení použitia konkrétnej metódy určenia základu dane stálej prevádzkarne sa primerane použije postup podľa § 18 ods. 5 - 10 ZDP.
10. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že spoločnosť Aspironix ako jeden právny subjekt vykonáva svoju činnosť na území Českej republiky, ako aj na území Slovenskej republiky. Organizačná zložka v SR účtuje priamo v rámci slovenského účtovníctva výlučne o výnosoch a nákladoch, ktoré sa týkajú priamo len výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Naproti tomu spoločnosti Aspironix, s.r.o. (zriaďovateľovi) organizačnej zložky vznikajú náklady vzťahujúce sa výlučne k výnosom generovaným na území Českej republiky (obstarávacia cena predaného tovaru v rámci ČR), ale aj náklady, ktoré slúžia na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov tak v ČR, ako aj na Slovensku (ďalej „spoločné náklady“). Za účelom objektívneho delenia spoločných nákladov v rámci účtovníctva spoločnosti Aspironix, s.r.o. táto fakturuje tzv. interné plnenie nazvané ako „management fee“ na mesačnej báze. Podľa vyjadrenia daňového subjektu, mesačná výška „management fee“ bola na začiatku roku 2013 vypočítaná z odhadovaných údajov o tržbách, nákladoch a počtu hodín strávených zamestnancami ČR pre SR vo výške 25 000,00 €. Následne na konci roku 2013 bola výška „management fee“ prepočítaná už na základe skutočných údajov a bola následne potvrdená v pôvodnej predpokladanej výške 25 000,00 € mesačne. Management fee v kontrolovanom roku 2013 predstavoval sumu 300 000 €. Správca dane viackrát vyzval daňový subjekt (výzvami zo dňa 11.12.2015, 21.12.2015, 09.06.2016 ako aj na ústnych pojednávaniach konaných dňa 19.01.2016 a 22.02.2016) a žiadal ho, aby preukázal náklady uvedené v internej kalkulácii management fee, ako aj to, že cena tejto transakcie je stanovená na princípe nezávislého vzťahu. Daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly postupne predložil správcovi dane niekoľko spôsobov výpočtu alokovaných nákladov (management fee). Ako prvý spôsob výpočtu alokovaných nákladov správcovi dane predložil metódu výpočtu pomocou kalkulačného vzorca stanoveného internou smernicou daňového subjektu SM 02/01 Alokace interních nákladů ve společnosti Aspironix, s.r.o.. Daňový subjekt deklaroval, že základ dane slovenskej organizačnej zložky za zdaňovacie obdobie roku 2013 bol určený v súlade s § 17 ods. 7 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov účinného v roku 2013. Správca dane však zistil, že daňový subjekt do nákladovej základne pre výpočet alokovaných nákladov zahrnul všetky režijné náklady a nie náklady preukázateľne vynaložené zriaďovateľom stálej prevádzkarne na účely tejto stálej prevádzkarne. Daňový subjekt tiež uviedol, že do kalkulácie interných nákladov pre výpočet „management fee“ boli zahrnuté len náklady, ktoré boli posúdené ako daňovo uznateľné náklady, t. j. napr. náklady na reprezentáciu, pokuty a penále a pod. neboli do kalkulácie vôbec zahrnuté. Ďalej uviedol, že do kalkulácie neboli zahrnuté náklady, ktoré vznikajú priamo slovenskej organizačnej zložke a boli jej priamo preúčtované (napr. leasingové náklady), lebo sú hradené priamo organizačnou zložkou, čo je zrejmé z prílohy výstupu z českého účtovníctva. Výška interných nákladov „management fee“ prislúchajúca organizačnej zložke bola vypočítaná podľa kalkulačného vzorca, ktorý sa rovná súčinu spoločných nákladov a koeficientu (súčet koeficientu 1 a koeficientu 2 pri súčasnom zohľadnení váhy jednotlivého kritéria). Koefiecient = (K1 * 0,2) + (K2 * 0,8). Koeficient = (0,41 * 0,2) + (0,14 * 0,8) = 0,19. Pritom koeficient 1 (K1) = pomer výšky tržieb generovaných na území Slovenskej republiky k celkovým tržbám celej spoločnosti (54 862 889/135 447 938 = 0,41). Váha kritéria bola stanovená vo výške 20 %. Koeficient 2 (K2) = pomer počtu odpracovaných hodín zamestnancami Aspironix, s.r.o., ČR, ktorí pracovali aj pre organizačnú zložku k celkovému počtu odpracovaných hodín (4 216/30 082 = 0,14). Váha kritéria bola stanovená vo výške 80 %. Ako druhý spôsob výpočtu alokovaných nákladov daňový subjekt predložil správcovi dane detailný prehľad tzv. režijných nákladov ústredia ČR a „položkovitý“ prepočet delenia medzi Aspironix ČR a slovenskou organizačnou zložkou. Z predložených dokladov a vyjadrení, ako aj na základe položkovitého prepočtu „management fee“ za rok 2013 vyplýva, že celková suma alokovateľných nákladov pre slovenskú organizačnú zložku bola vo výške 9 570 386,77 CZK, t. j. 380 683,61 €. Predmetná výška nákladov pri použití priamej metódy (položkovitého prepočtu) tak presahuje sumu „management fee“ uplatnenú v daňových nákladoch o sumu 80 683,61 €. Podrobný rozpis nákladov, ktorý daňový subjekt predložil v súbore vo formáte Pdf, obsahoval jednotlivé účty nákladov v členení na náklady CZ/SK, náklady SK, náklady CZ. K predloženým dvom spôsobom výpočtu alokovaných nákladov (management fee) sa daňový subjekt vyjadril, že správcovi dane bolo v priebehu daňovej kontroly predložené množstvo dokladov, ktoré sa vzťahujú k internému priradeniu nákladov na jej organizačnú zložku zriadenú na území Slovenskej republiky. Uviedol tiež, že z predložených dokladov vyplýva, že výška priradených nákladov vypočítaná metódou kalkulácie, t. j. prostredníctvom kalkulačného vzorca, bola nižšia ako priradenie nákladov priamou metódou. Prepočet vychádzajúci z kalkulačného vzorca je rozhodujúcou metódou na určenie výšky nákladov pre organizačnú zložku. Vychádza z internej smernice, ktorá je pre spoločnosť Aspironix vrátane jej organizačnej zložky záväzná. Táto metóda je v praxi bežne využívaná pre priradenie zodpovedajúcich nákladov na jednotlivé zložky podniku za predpokladu, že podnik má jednu alebo viac organizačných zložiek. Na základe požiadavky správcu dane bol za účelom preukázania vzniku nákladov zriaďovateľa vypracovaný pomocný prepočet, ktorý stanovuje náklady organizačnej zložky prostredníctvom priamej metódy. Výpočet prostredníctvom priamej metódy má len podporný charakter a vytvorený bol na základe požiadavky správcu dane. Z tohto podporného výpočtu bola zistená hodnota každého reálne vzniknutého nákladu zriaďovateľa, ktorá v určitej miere prináleží organizačnej zložke, pričom takto stanovená hodnota v celkovom súčte bola nakoniec vyššia ako tá, ktorá vyplývala z kalkulačného vzorca. Pre výpočet management fee je potom rozhodujúci vzorec podľa internej smernice a priama metóda má len podporný charakter, ktorou daňový subjekt splnil svoju preukaznú povinnosť. Správca dane rešpektoval vyššie uvedené vyjadrenia daňového subjektu a pri posudzovaní management fee vychádzal z prvej metódy priradenia nákladov prostredníctvom kalkulačného vzorca. Táto metóda vychádza z internej smernice č. SM 02/01, Alokácia interných nákladov v spoločnosti Aspironix, s.r.o., ktorá podľa vyjadrenia daňového subjektu je pre spoločnosť Aspironix vrátane organizačnej zložky záväzná. V bode 1.3. internej smernice (Skratky a pojmy) sa uvádza, že zriaďovateľ centralizovane zaisťuje služby, ktoré sú následne podľa skutočného využitia Organizačnou zložkou prefakturované prostredníctvom interných dokladov na Organizačnú zložku. Jedná sa o obstarávaciu cenu tovaru prepraveného z Českej republiky, náklady na leasing vozidiel používaných zamestnancami Organizačnej zložky a pomernú časť nákladov na vedenie, náklady všeobecných správnych výdavkov a ďalšie náklady preukázateľne vynaložené centrálou pre účely Organizačnej zložky. V bode 4.2. internej smernice (Výpočet výšky Management fee) sa uvádza, že výška interných nákladov Management fee prislúchajúcich Organizačnej zložke sa vypočíta podľa kalkulačného vzorca, ktorý sa rovná súčinu spoločných nákladov a koeficientu, ktorý sa vypočíta ako súčet koeficientu 1 a koeficientu 2 pri súčasnom zohľadnení váhy jednotlivého kritéria. Spoločné náklady potom nie sú všetky režijné náklady zriaďovateľa, ale len náklady vynaložené zriaďovateľom pre zriaďovateľa, ako aj pre organizačnú zložku (náklady CZ/SK). Z uvedeného dôvodu správca dane náklady zriaďovateľa označené ako náklady CZ vylúčil z nákladovej základne s tým, že tieto náklady nie sú spoločné náklady uvedené v záväznej internej smernici. Zároveň správca dane upravil výšku koeficientu K2 z dôvodov, že pri výpočte koeficientu K1 daňový subjekt vychádzal z pomeru tržieb generovaných na území Slovenskej republiky k celkovým tržbám celej spoločnosti, t. j. Aspironix, s.r.o. ČR (zriaďovateľ) a Aspironix, s.r.o. organizačná zložka. Pri výpočte koeficientu K2 daňový subjekt však vychádzal z pomeru počtu odpracovaných hodín zamestnancami Aspironix, s.r.o. ČR (zriaďovateľa), ktorí pracovali aj pre organizačnú zložku k celkovému počtu odpracovaných hodín Aspironix, s.r.o., ČR. Správca dane ale do odpracovaných hodín zamestnancov Aspironix, s.r.o. zahrnul aj odpracované hodiny zamestnancov organizačnej zložky, t. j. celej spoločnosti, tak ako v prípade stanovenia koeficientu K1. Výpočet sumy alokovaných interných nákladov „management fee“ je uvedený v tabuľke č. 9 na strane 57 odôvodnenia rozhodnutia správcu dane č. 100794807/2017 zo dňa 09.05.2017. Z vyššie uvedeného vyplýva, že kontrolovaný daňový subjekt (organizačná zložka) dostatočne nepreukázal, že interné plnenie - manažérske poplatky tzv. „management fee“ v plnom rozsahu (v sume 300 000,00 €), tak ako boli fakturované závislou osobou (zriaďovateľom), boli preukázateľne vynaložené na činnosť kontrolovaného daňového subjektu, že by si tieto služby kontrolovaný daňový subjekt musel objednať od nezávislých osôb alebo takúto činnosť vykonať sám, keby mu ju neposkytla iná závislá spoločnosť (zriaďovateľ). Náklady zriaďovateľa označené ako náklady CZ by si daňový subjekt (organizačná zložka) neobjednal od nezávislých osôb z dôvodu, že tieto nesúvisia s činnosťou kontrolovaného daňového subjektu. Všetky výdavky (náklady) musia byť na účely vyčíslenia základu dane z príjmov posudzované z hľadiska preukázateľnosti a opodstatnenosti vo vzťahu k dosahovaným príjmom.
11. Správny súd sa v posudzovanej veci stotožnil so skutkovými zisteniami a s právnym záverom žalovaného a správcu dane, ktorý podľa ust. § 2 písm. i), § 17 ods. 5 písm. a) - d), § 17 ods. 7, § 18 ods. 1, § 21 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, v nadväznosti na čl. 7 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o zamedzení dvojitého zdanenia a zabránení daňovému úniku v odbore daní z príjmov a z majetku neuznal daňové výdavky (náklady) v sume 11 153,85 € z dôvodu nesplnenia zákonnej podmienky preukázania výdavku (nákladu) a neuznal manažérske poplatky (management fee) v sume 138 019,00 € z celkovej sumy 300 000,00 €. Podľa názoru správneho súdu tak prvostupňový správny orgán, ako i žalovaný, preskúmateľným spôsobom daňovému subjektu vyložil hodnotenie rozhodných skutočností, teda svoje úvahy. Správny súd nezistil, že by úvaha žalovaného, ktorý sa vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu, bola v rozpore s obsahom spisového materiálu. Správny súd pritom podotýka, že odlišný náhľad účastníka konania na spôsob hodnotenia rozhodujúcich skutočností správnym orgánom nie je sám o sebe dôvodom na zrušenie rozhodnutia.
12. Čo sa týka konkrétnych žalobných námietok, ktoré sú v podstate zhodné s odvolacími námietkami daňového subjektu, tieto správny súd vyhodnotil ako nedôvodné. Pokiaľ žalobca špecifikoval svoje náklady vzorcom vyplývajúcim z internej smernice SM 02/01 Alokace interních nákladů ve společnosti Aspironix, s.r.o., bod 4.2. podľa ktorého výška interných nákladov management fee prislúchajúcich organizačnej zložke sa vypočíta podľa kalkulačného vzorca, ktorý sa rovná súčinu spoločných nákladov a koeficientu, ktorý sa vypočíta ako súčet koeficientu 1 a koeficientu 2 pri súčasnom zohľadnení váhy jednotlivého kritériá a vzorec pre výpočet výsledného koeficienta je Koeficient = (K1 x 0,2) + (K2 x 0,8), kde koeficient K1 sa vypočíta ako pomer výšky tržieb generovaných na území ČR k celkovým tržbám celej spoločnosti, pričom váha tohto kritéria je stanovená vo výške 20 % a koeficient K2 sa vypočíta ako pomer počtu odpracovaných hodín zamestnancov ústredia v prospech činností vykonávaných na území ČR a váha tohto kritéria je stanovená vo výške 80 %, a teda koeficient K1 bol uvedený správne a voči nemu správca dane nemal námietky, avšak koeficient K2 upravil spôsobom, ako je uvedené na strane 11 a 12 odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, a tento spôsob odôvodnil aj logicky a zrozumiteľne správne, potom nie je možné rozhodnutie žalovaného v spojitosti s prvostupňovým rozhodnutím považovať za nezrozumiteľné, a tým aj nepreskúmateľné tak, ako to tvrdí žalobca. V tej súvislosti je potrebné uviesť, že na základe výzvy správcu dane zo dňa 21.12.2015 daňový subjekt predložil správcovi dane rozdelenie počtu odpracovaných hodín v prospech daného teritória za rok 2013. Z tohto dokumentu vyplýva, že koeficient K2 bol žalobcom vypočítaný ako pomer odpracovaných hodín šiestich zamestnancov zriaďovateľa organizačnej zložky (J. A., Ing. O. A. MBA, Ing. O. Z., C. K., Z. G., Mgr. I. S.), ktorí pracovali aj pre slovenskú organizačnú zložku, k celkovému počtu odpracovaných hodín zriaďovateľa organizačnej zložky, nie však k celkovému súčtu odpracovaných hodín zamestnancov zriaďovateľa a zamestnancov organizačnej zložky, t. j. celej spoločnosti, ako v prípade deliteľa koeficientu K1. Aby bol dodržaný jednotný postup pri výpočte koeficientov K1 a K2, správca dane upravil výpočet koeficienta K2 tak, že vo vzorci zvýšil hodnotu deliteľa zo sumy 30 082 hodín na sumu 37 338 hodín. Koeficient K2 sa potom rovná pomeru počtu odpracovaných hodín zamestnancami Aspironix, s.r.o., ČR (zriaďovateľa organizačnej zložky), ktorí pracovali aj pre organizačnú zložku v SR, k celkovému počtu odpracovaných hodín celej spoločnosti, ČR + SR, 4 216/37 338=0,11, váha kritériá vo výške 80 %. Na základe uvedeného kontrolného zistenia potom správca dane znížil sumu interných nákladov management fee prislúchajúcu daňovému subjektu (organizačnej zložke) podľa kalkulačného vzorca. Management fee sa potom rovná 161 981 € a výpočet sumy interných nákladov management fee s vplyvom na základ dane je uvedený v tabuľke na strane 57 rozhodnutia správcu dane. Je potom možné konštatovať, že kontrolovaný daňový subjekt (organizačná zložka) nepreukázal, že závislou osobou (zriaďovateľom) fakturované interné plnenie - management fee boli v plnej sume 300 000 € preukázateľne vynaložené na činnosť kontrolovaného daňového subjektu, že vymedzené náklady CZ by si musel objednať od nezávislých osôb, alebo takúto činnosť vykonať sám, keby mu ju neposkytla nezávislá osoba (zriaďovateľ). Náklady zriaďovateľa označené ako náklady CZ by si daňový subjekt (organizačná zložka) neobjednal od nezávislých osôb z dôvodu, že nesúvisia s jeho činnosťou. Všetky výdavky (náklady) sú na účely vyčíslenia základu dane z príjmov posudzované z hľadiska preukázateľnosti a opodstatnenosti vo vzťahu k dosahovaným príjmom. Pokiaľ žalovaný neuznal len tie náklady, ktoré žalobca v ním vypracovanom položkovitom prehľade označil ako „náklady CZ“, správny súd sa s takýmto postupom stotožnil, keď v rozpore s ust. § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov nejde o výdavok (náklad) vynaložený daňovníkom. Náklady označené v položkovitom prehľade ako „náklady SK“, t. j. náklady priamo pričlenené organizačnej zložke žalovaný správne neuznal z dôvodu, že žalobca dostatočne nepreukázal, že sa jedná o náklady, ktoré boli vynaložené na účely stálej prevádzkarne, organizačnej zložky v SR. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že v odvolaní zo dňa 25.5.2017 žalobca sám priznal (strana 4, bod 2. druhý odsek), že do kalkulačného vzorca sa zahrňovali všetky internou smernicou určené režijné náklady zriaďovateľa, a to aj s vedomím, že v rámci celého množstva nákladov zahrnutých do výpočtovej základne sa môže nájsť skupina nákladov, ktorá sa v skutočnosti netýkala organizačnej zložky, ale len ústredia. Upravená hodnota koeficienta K2 mala následne dopad na sumu nákladov alokovaných k stálej prevádzkarni v SR, úpravou matematických hodnôt vo vzorci však kalkulačný vzorec ako taký pozmenený nebol. Tiež je potrebné konštatovať, že daňový subjekt nedisponoval dokumentáciou k transferovému oceňovaniu a napriek výzve správcu dane zo dňa 21.12.2015 v priebehu výkonu daňovej kontroly takúto dokumentáciu nepredložil, pričom povinnosť viesť dokumentáciu k použitej metóde vyplýva daňovému subjektu z ust. § 18 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov.
13. Daňový subjekt podľa názoru správneho súdu s poukazom na ust. § 17 ods. 7 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov mal možnosť požiadať správcu dane o odsúhlasenie ním uplatnenej, resp. inej metódy pri transferovom oceňovaní. Túto možnosť danú zákonom nevyužil, preto správca dane daňovou kontrolou preveroval metódu definovanú v internej smernici. Daňový subjekt neuviedol presnú dikciu ust. § 17 ods. 7 zákona o dani z príjmov, ktorá by správcu dane zaväzovala použiť iné metódy pre výpočet management fee. Z označeného ust. § 17 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov takáto povinnosť správcovi dane nevyplýva. Konkrétnu metódu uplatnil daňový subjekt a správca dane bol oprávnený kontrolovať uplatnenú metódu a jej dôsledky. O výdavku (náklade) management fee účtoval daňový subjekt, a preto mu z ust. § 24 ods. 1 a § 45 ods. 2 písm. e) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) vyplývala povinnosť preukázať jeho správnosť a opodstatnenosť.
14. Pokiaľ žalobca namietal, že bolo povinnosťou správcu dane uskutočniť aj prípadné alternatívne zákonné metódy výpočtu základu dane stálej prevádzkarne, porovnať tieto metódy s metódou použitou žalobcom a v prípade, ak vyhodnotí, že metóda žalobcu nie je správna, bolo povinnosťou správcu dane použiť tú metódu, ktorá je stále v súlade s princípom metódy nezávislého vzťahu a zároveň žalobcu najmenej zaťažuje, žalobca nekonkretizoval, ktoré ustanovenie zákona, resp. aká právna norma takúto povinnosť správcovi dane ukladá.
15. Pokiaľ žalobca namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 17 ods. 5 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, správny súd poukazuje na znenie ust. § 2 písm. n) a písm. r) zákona č. 595/2003 Z.z., podľa ktorých závislou osobou je na účely tohto zákona okrem blízkej osoby aj ekonomicky, personálne alebo inak prepojená osoba a zahraničnou závislou osobou sa rozumie vzájomne prepojená tuzemská fyzická alebo tuzemská právnická osoba so zahraničnou fyzickou alebo zahraničnou právnickou osobou podľa písm. n), rovnako sa posudzuje aj vzťah medzi daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou a jeho stálymi prevádzkarňami v zahraničí ako aj vzťah medzi daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou a jeho stálou prevádzkarňou na území Slovenskej republiky. Pokiaľ bola preukázaná potreba aplikovania ust. § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov, potom bolo možné predĺžiť daňovú kontrolu v súlade s ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku, z ktorého dôvodu správny súd námietku vo vzťahu k porušeniu ust. § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) vyhodnotil ako neopodstatnenú.
16. Vo vzťahu k nedodržaniu ust. § 3 ods. 3 a § 24 ods. 2 Daňového poriadku žalobca v žalobe nekonkretizoval, čím sa žalovaný mal dopustiť týchto procesných pochybení, nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci, že mu zo strany správnych orgánov bolo upreté právo vyjadriť sa, nepreukázal žiadnym spôsobom ani porušenie ust. § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Daňový subjekt nepredložil vo vyrubovacom konaní žiadne nové dôkazy. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 26.04.2017 splnomocnený zástupca daňového subjektu sa vyjadril, že vo vyrubovacom konaní nechce predložiť žiadne dôkazy, trvá na svojich vyjadreniach a tvrdeniach uvedených v písomnom vyjadrení daňového subjektu k protokolu o daňovej kontrole, preto zo strany správcu dane nebol zistený dôvod neukončiť vyrubovacie konanie a postupoval potom v súlade s ust. § 68 ods. 3 Daňového poriadku, keď v lehote 15 dní od spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom vydal rozhodnutie. Správca dane sa v potrebnom rozsahu tiež zaoberal námietkami daňového subjektu, čo vyplýva z jednotlivých zápisníc o ústnych pojednávaniach, ktoré sa konali v dňoch 19.01.2016, 22.02.2016, 20.09.2016, 04.11.2016, 19.12.2016 a 26.04.2017, rovnako sa zaoberal všetkými dokladmi predloženými daňovým subjektom, reagoval na jeho vyjadrenia, obsah telefonátov zaznamenal do úradných záznamov. Správny súd potom na základe uvedeného dospel k záveru, že správca dane ako aj žalovaný postupovali v súlade so zákonom o dani z príjmov a tak isto v súlade s Daňovým poriadkom.
17. Námietky žalobcu uvedené v správnej žalobe správny súd z vyššie uvedených dôvodov vyhodnotil ako neopodstatnené, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia. Pretože správny súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov, pričom nezistil, že by preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu došlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, žalobu ako nedôvodnú postupom podľa § 190 SSP zamietol.
18. O náhrade trov konania súd rozhodol pri aplikácii § 167 ods. 1, § 168 SSP a contrario za použitia ust. § 175 ods. 1 SSP. Žalobca nebol úspešný účastník konania, preto nemá nárok na náhradu trov konania. Žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania, nakoľko nebola splnená podmienka výnimočnosti.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.