Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_18Co-18-2019.pdf
PDF · 97.37 KB
Case nature
Area
Subarea
18Co/18/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: v 1. rade W. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, XXX XX Y., v 2. rade I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, XXX XX Y., obaja právne zastúpení JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 200,00 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 4Csp/64/2018-47 zo dňa 10.10.2018 jednomyseľne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Svidník (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil cit.: ,,I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom sumu 200,00 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Priznáva žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
III. Žalovaná strana je povinná zaplatiť štátu súdny poplatok zo žalobného návrhu v sume 16,50 eura na účet Okresného súdu Svidník platobným predpisom, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“
2. Spor právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len ,,ZoOS“).
3. V odôvodnení uviedol, že pri skúmaní naplnenia podmienok hypotézy § 3 ods. 5 ZoOS dospel k záveru, že v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 5C/433/2013 žalobcovia v 1. a 2. rade v postavení žalovaných si ako spotrebitelia na súde úspešne uplatnili porušenie práva stanoveného zákonom o ochrane spotrebiteľa. Predpoklad „porušenie práva alebo povinností ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi“, potrebný pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie považoval za naplnený nielen vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinností žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy, ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. Za takéto úspešné uplatnenie porušenia práva je preto nutné považovať aj úspešne uplatnenie námietky na určenie, že žalovaný v postavení žalobcu nemal v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. 5C/433/2013 aktívnu vecnú legitimáciu na strane žalobcu. Pri konaní žalovaného, ktorého úmyslom
bolo v pôvodnom konaní sp. zn. 5C/433/2013 uplatniť pohľadávku z neplatného postúpenia pohľadávky, súd pri skúmaní naplnenia predpokladu „spôsobilosti takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu“ konštatoval, že žalobcom v 1. a 2. rade jednaním žalovaného hrozila ujma na ich právach. Pri nároku na primerané finančné zadosťučinenie pritom postačuje samotná hrozba ujmy. V prípade žalovaného nešlo len o hrozbu možnú v budúcnosti, ale sa jednalo o priame naplnenie hrozby tým, že podal v pôvodnom konaní 5C/433/2013 žalobu o zaplatenie 935,90 eura s príslušenstvom, hoci pohľadávka bola zo strany postupcu Slovenskej sporiteľne a. s., postúpená bez splnenia náležitosti, ktoré vyžaduje osobitný zákon (§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ďalej len ,,ZoB“). S námietkou žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní sa súd nestotožnil. V pôvodnom konaní došlo zo strany žalovaného k porušeniu práv žalobcov 1. a 2. rade, pričom za porušenie práv v pôvodnom konaní zodpovedá žalovaný, ktorý si uplatnil titulom postúpenej pohľadávky nárok voči žalobcom na súde. Na základe vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie považoval nárok žalobcov v 1. a 2. rade na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenie za dôvodný a uplatnenú sumu vo výške 200,00 eura za primeranú. Uplatnená suma primeraného finančného zadosťučinenia podľa súdu zodpovedá rozsahu zásahu žalovaného do práv žalobcov v 1. a 2. rade ako spotrebiteľov v pôvodnom konaní, nakoľko konanie žalovaného vyvolalo u žalobcov určité psychické vypätie a záťaž.
4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Žalobcovia v 1. a 2. rade boli v konaní úspešní, preto im súd priznal náhradu trov konania na účet ich právneho zástupcu v rozsahu 100 %, o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie uviedol, že v danej veci bola žalobkyňa (správne má byť žalobcovia, pozn. odvol. súdu) v zmysle § 4 ods. 2 písm. u/ zákona č. 71/1992 Zb., ako spotrebiteľ domáhajúci sa svojho práva podľa osobitného predpisu (ZoOS) oslobodená od poplatku za podanie žaloby, pričom v konaní bola úspešná. Pretože žalobkyňa bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov a v konaní úspešná, súd zaviazal vo výroku číslo III. tohto rozsudku žalovaného zaplatiť súdny poplatok za podanie žaloby na súd v sume 16,50 eura.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b) a f) CSP. Žalovaný v prvom rade poukázal na skutočnosť, že z výroku predmetného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný je povinný každému jednému zo žalobcov zaplatiť titulom finančného zadosťučinenia sumu vo výške 200 eur, t. j. spolu sumu vo výške 400 eur (2 x 200 eur). Žalovanému v tejto súvislosti nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s primeranosťou požadovanou sumy, t. j. z akých dôvodov považoval súd takto uplatnenú výšku finančného zadosťučinenia za primeranú. Uviedol, že mu z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, z akého dôvodu je podľa názoru súdu žalovaný osobou, ktorá za porušenie práva a lebo povinností ustanovenej ZoOS alebo osobitnými predpismi v danom prípade zodpovedala. Žalovanému totiž z ust. § 92 ods. 8 ZoB, na porušenie ktorého žalobcovia v podanej žalobe poukazovali, nevyplývali žiadne povinnosti a preto nemôže byť ani osobou, ktorá za porušenie spotrebiteľských práv žalobcov zodpovedá. Žalovaný preto naďalej namieta svoju pasívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní. Súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal pasívnou legitimáciou žalovaného t. j. neskúmal a neuviedol aké úvahy ho viedli k tomu, že žalovaný je v tomto konaní pasívne legitimovaný. Žalovaný si v posudzovanom prípade len uplatnil odkúpenú pohľadávku voči žalobcom (resp. ich právnemu predchodcovi) pred súdom. V súvislosti s uplatnením odkúpenej pohľadávky pred súdom nevznikla konaním žalovaného žalobcom žiadna ujma a ani neboli porušené žiadne spotrebiteľské práva žalobcov a preto nebola naplnená hypotéza § 3 ods. 5 ZoOS - žalovaný totiž nie je porušiteľom spotrebiteľských práv žalobcu, ako to vyžaduje zákonodarca v predmetnom ustanovení § 3 ods. 5 ZoOS. Žalovaný nie je subjektom, ktorý so žalobcami uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere, resp. s ohľadom na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Svidník ani nikdy so žalobcami nebol v zmluvnom vzťahu, ani voči nim nevlastnil pohľadávku. Zdôraznil, že hoci v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 5C/433/2013 nebol z dôvodu nepreukázania platnosti postúpenia pohľadávky úspešný, žalobcom nebola jeho konaním spôsobená žiadna ujma. Podľa názoru žalovaného konštatovať, že priznaním finančného zadosťučinenia došlo nielen k jeho priznaniu v rozpore so zákonom (nepreukázanie úspešného uplatnenia práva na súde), ale zároveň došlo k vybočeniu z medzí ochrany spotrebiteľa a k aprobovaniu konania, ktorým sa žalobcovia snažia zneužiť svoje postavenie spotrebiteľa, ako aj ustanovenia zákona upravujúce ochranu spotrebiteľa a získať tak pre seba neoprávnený majetkový prospech. Takémuto konaniu podľa názoru žalovaného nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil,
žalobu zamietol, alternatívne žiadal rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
8. Podľa § 3 ods. 5 ZoOS, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
9. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobcov vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 ZoOS. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.
10. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. Jazyk európskych predpisov a judikatúry akcentuje najmä druhú funkčnú zložku sankčnej náhrady škody, teda funkciu preventívnu (porov. najmä používanie adjektíva "odradzujúci").
11. A tak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie „účinné, primerané a odradzujúce“.
12. Žalovaný v odvolaní namieta, že žalobcovia nie sú osobami, ktoré úspešne uplatnili porušenie spotrebiteľského práva na súde. Nie je možné súhlasiť so žalovaným, že v konaní nebolo preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok v zmysle ust. § 3 ods. 5 ZoOS. K podmienke ohľadom úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti správne súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Okresného súdu Svidník zo dňa 23.02.2016, č. k. 5C/433/2013-147, v ktorom bolo
konštatované, že žalobca (teraz žalovaný) nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v konaní, nakoľko nepreukázal doručenie výzvy v súlade s § 92 ods. 8 ZoB, a preto je postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu (teraz žalovaného) neplatné a to bez ohľadu na to, či sa jedná o splatné, alebo nesplatné pohľadávky. Čo do úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinností ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie tento predpoklad je naplnený nie len vtedy ak si spotrebiteľ uplatnil porušenie práva alebo povinností žalobou proti dodávateľovi, ale aj vtedy ak tak urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku.
13. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzovalo od získavania plnení z neplatných právnych úkonov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším porušovateľom spotrebiteľských práv a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že porušovateľ spotrebiteľských práv sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. Aj keď zákon, ako to už bolo skôr konštatované, nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma, v prejednávanej veci vznik ujmy na strane žalobcov bez akýchkoľvek pochybností hrozil. Podanou žalobou vo veci 5C 433/2013 Okresného súdu Svidník sa žalobca (teraz žalovaný) domáhal zaplatenia sumy 935,90 eura s prísl. od žalovaných (teraz žalobcov). Žalobcovia taktiež aj s prihliadnutím na postoj žalovaného v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 5C 433/2013, v ktorom zotrvával na dôvodnosti ním podanej žaloby, boli dlhodobo nedôvodne vystavení psychickému vypätiu a stavom právnej neistoty, a to až do doby právoplatného ukončenia konania vo veci samej.
14. Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej legitimácie treba uviesť, že v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 5C 433/2013 si žalobca (v tomto konaní žalovaný) uplatnil proti žalovaným (v tomto konaní žalobcom) zaplatenie sumy 935,90 eur s prísl. Bez akýchkoľvek pochybností v tomto pôvodnom konaní vystupovali terajší žalobcovia ako spotrebitelia. V pôvodnom konaní žalobca (teraz žalovaný) si uplatňoval práva z neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky. Ak teda žalovaný v pôvodnom konaní vyžadoval plnenie od spotrebiteľov v rozsahu, ktorý by bol založený platnou zmluvou o postúpení pohľadávky, pričom k platnému postúpeniu pohľadávky nedošlo, zo strany žalovaného ako obchodníka s pohľadávkami je toto konanie konaním v rozpore s odbornou starostlivosťou (§ 2 písm. u/ ZoOS), keďže pravidlá postúpenia pohľadávky poznať musí a rovnako to možno považovať za nekalo obchodnú praktiku (§ 8 ods. 1 písm. d/ ZoOS). Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného, podľa ktorej, že si len uplatnil odkúpenú pohľadávku voči žalobcom pred súdom, a preto nemožno ho v žiadnom prípade považovať za osobu, ktorá by za porušenie spotrebiteľského práva žalobcov zodpovedala.
15. Možno uzavrieť, že žalovaný je v tomto konaní pasívne legitimovaný, keďže podaním žaloby proti žalobcom v pôvodnom konaní došlo k porušeniu práv a povinností (vyššie citovaných) ustanovených v ZoOS. Žalovaný vyvolaním súdneho konania nie nevýznamnou mierou participoval na zásahu do práv žalobcov, ktoré pre neho skončilo neúspechom v dôsledku nerešpektovania kritérií postúpenia bankovej pohľadávky (§ 92 ods. 8 ZoB).
16. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že za primeranú treba považovať čiastku 200 eur. Ide o sumu zodpovedajúcu intenzite zásahu žalovaného do práv žalobcov ako spotrebiteľa. Konanie žalovaného bez akýchkoľvek pochybností vyvolalo u žalobcov stresové situácie a psychické vypätie, v dôsledku ktorého pretrvával u nich stav neistoty a obavy z možnosti žalovaného uplatňovať si voči ním nároky z neplatného postúpenia pohľadávky. Rozsudok Okresného súdu Svidník zo dňa 15.06.2016, č. k. 5C/433/2013-147 bol potvrdený aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.10.2017, č. k. 23Co/188/2016-169. Znamená to, že rozsudok, na základe ktorého si žalobcovia v tomto konaní uplatňujú svoj nárok je právoplatný, nebol napadnutý mimoriadnym opravným prostriedkom, a preto je potrebné rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola právoplatným rozhodnutím nastolená.
17. K odvolacej námietke žalovaného o hrubom porušení práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo/218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06).
18. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu s ohľadom na vyššie uvedené je priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 200 eur plne dôvodné.
19. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.
20. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobcovia boli úspešní, no v priebehu odvolacieho konania im žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalovanému ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
22. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).