Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_66Ek-620-2018.pdf
PDF · 126.94 KB
Case nature
Subarea
66Ek/620/2018
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, právne zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, konajúca konateľom JUDr. Tomášom Kušnírom, advokátom, proti povinnému H. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. ulica XXX, XXX XX Y., právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47 234 466, so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, konajúca konateľom JUDr. Petrom Rybárom, advokátom, vedenej súdnou exekútorkou JUDr. Barborou Hovanovou, so sídlom exekútorského úradu Gorkého 8, 052 01 Spišská Nová Ves, o vymoženie 1.131,38,-EUR s prísl., rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 66Ek/620/2018 zo dňa 25. marca 2019, takto
rozhodol:
I. Sudca uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 66Ek/620/2018 zo dňa 25. marca 2019 v časti výroku IV. mení tak, že výrok IV. znie:
Oprávnený je povinný nahradiť povinnému trovy právneho zastúpenia vo výške 107,76,-EUR, do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.
II. Súd oprávnenému n e p r i z n á v a náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 66Ek/620/2018 zo dňa 16. októbra 2017.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 66Ek/620/2018 zo 25. marca 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku zastavil (výrok I.), nárok oprávnenému na náhradu trov exekučného konania nepriznal (výrok II.), zaviazal oprávneného nahradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 72,-EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia (výrok III.) a zaviazal oprávneného nahradiť povinnému trovy právneho zastúpenia vo výške 143,62,-EUR do 3 dní od právoplatnosti uznesenia (výrok IV.).
2. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sp. zn. 66Ek/620/2018 zo dňa 25.3.2019, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného dňa 9.4.2019, podal oprávnený dňa 23.4.2019, teda v zákonom stanovenej lehote, sťažnosť. Sťažnosť podal čo do výroku IV predmetného uznesenia.
3. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o výrok IV. odôvodnil tým, že dôvod zastavenia exekúcie možno pričítať oprávnenému, nakoľko exekúcia bola zastavená z dôvodu, že oprávnený predložil exekučnému súdu exekučný titul, ktorý nenadobudol vykonateľnosť. Náhrada trov exekučného konania preto prináleží povinnému. Vyšší súdny úradník poukázal na ustanovenie § 10 ods. 2 a § 13a ods. 2 písm. b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
4. V podanej sťažnosti oprávnený uviedol, že súd vec nesprávne právne posúdil. Ďalej uviedol, že v odôvodnení svojho rozhodnutia cituje zákonné ustanovenia, na základe ktorých priznal povinnému trovy exekučné konania, avšak bez akejkoľvek bližšej špecifikácie a skúmania povinným uplatnených úkonov právnej služby. Tým bolo porušené právo oprávneného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keďže v tejto časti je predmetné rozhodnutie nezrozumiteľné a nepreskúmateľné pre nedostatok určitého a presvedčivého odôvodnenia, z ktorého nie je možné zistiť aké úkony povinného boli účelne vynaložené v tomto konaní. V tejto súvislosti oprávnený poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. 7. 2010, sp. zn. 5 Cdo 106 2010, z ktorého citoval: „To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatmy ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. Decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. Februára 1998).“
5. Oprávnený poukázal na to, že povinný si uplatnil nárok na náhradu trov konania tak, že pri ich vyčíslení považoval za predmet právnej služby hodnotu veci skladajúcu sa zo všetkých exekúciou vymáhaných nárokov, ktorá je súčtom všetkých uplatňovaných nárokov v zmysle upovedomenia o začatí exekúcie zo dňa 14.5.2018 a to sumu vo výške 2.513,46,-EUR a jeden úkon právnej služby si tak vyčíslil na sumu vo výške 50,63,-EUR. Uvedené je však nesprávne. Oprávnený poukázal na ustanovenia § 9 ods. 1, § 10 ods. 2 a § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v platnom znení s tým, že hodnota sporu predstavuje tarifnú hodnotu určenú pri začatí poskytovania právnych služieb, čo je len výška plnenia. Príslušenstvo nie je súčasťou základu pre výpočet trov konania. Ak by zákonodarca mal zámer do tarifnej hodnoty sporu zarátavať aj príslušenstvo pohľadávky, bolo by to vo vyhláške uvedené. Preto v danom prípade mala základná sadzba tarifnej odmeny vychádzať z tarifnej hodnoty sporu 1.131,38,-EUR a nie zo sumy 2.513,46,-EUR, čo je súčet istiny, príslušenstva a predbežných trov exekúcie. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, v zmysle vyššie uvedeného, teda mala predstavovať sumu vo výške 30,71,-EUR (36,85,-EUR s DPH). Povinný si však uplatnil a súd mu priznal základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške 50,63,-EUR (60,76,-EUR s DPH). Oprávnený v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/13/2014 zo dňa 29.10.2015 (str. 9/10), v zmysle ktorého: „Tarifnou hodnotou veci v danom prípade nie je nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, ale nárok na zaplatenie istiny. Cenu jej príslušenstva nemožno rozširujúcim výkladom ustanovenia §10 ods. 2 vyhlásia- zahrnúť do základu pre určenie tarifnej odmeny za tento právny úkon." Na základe uvedených skutočností, z dôvodu, že súd vo svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a povinnému priznal náhradu trov konania v nesprávnej výške, oprávnený navrhuje, aby súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 250 ods. 2 CSP uznesenie zrušil a vrátil vyššiemu súdnemu úradníkovi na nové rozhodnutie. Súčasne si oprávnený uplatnil náhradu trov konania o sťažnosti vo výške 53,61,-EUR, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku za podanú sťažnosť vo výške 5,-EUR a z trov právneho zastúpenia vo výške 48,61,-EUR s DPH. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby vo výške 36,85,-EUR s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 11,76,-EUR s DPH (podanie sťažnosti).
6. Súd zaslal sťažnosť povinného dňa 10.5.2019 na vyjadrenie právnemu zástupcovi povinného, ktorý sa k nej vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu podaním doručeným súdu dňa 15.5.2019.
7. Vo svojom vyjadrení povinný vyjadril nesúhlas s názorom oprávneného a mal za to, že s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v platnom znení, je tarifnou hodnotou veci výška peňažného plnenia, ktorého sa spor týka. Peňažným plnením pritom v tomto prípade nie je len istina vymáhanej pohľadávky, ale aj jej príslušenstvo. Preto nie je dôvod do tarifnej hodnoty sporu zarátavať len istinu vymáhanej pohľadávky, keď peňažným charakterom sa vyznačuje aj jej príslušenstvo, ktoré sa v exekučnom konaní vymáha rovnako ako aj samotná istina. Pokiaľ oprávnený v podanej sťažnosti argumentuje tým; že ak by zákonodarca mal zámer do tarifnej hodnoty sporu zarátavať aj príslušenstvo pohľadávky, bolo by to vo vyhláške uvedené, nemožno s tým súhlasiť. Práve tá skutočnosť, že zákonodarca výslovne nevylučuje príslušenstvo pohľadávky z výpočtu tarifnej hodnoty sporu svedčí o tom, že takéto príslušenstvo pohľadávky (ktoré sa vyznačuje peňažným charakterom rovnako ako samotná pohľadávka) má byť súčasťou tarifnej hodnoty sporu. Na prejednávaný prípad je potrebné aplikovať pravidlo, podľa ktorého jednotlivec je oprávnený konať všetko, čo právny predpis výslovne nezakazuje. Preto je potrebné vyvodiť záver, že ak žiaden právny predpis výslovne nezakazuje zarátavať príslušenstvo pohľadávky do tarifnej hodnoty sporu, toto príslušenstvo pohľadávky potom má byť súčasťou tejto tarifnej hodnoty sporu. Na základe uvedeného sťažnosť považuje za nedôvodnú a žiada ju zamietnuť.
8. V zmysle § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
9. V zmysle § 202 ods. 5 Exekučného poriadku, ak súd zastavuje exekúciu, vo výroku uznesenia uvedie dôvod, pre ktorý sa exekúcia zastavuje; to platí rovnako aj pre upovedomenie o zastavení exekúcie.
10. V zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
11. V zmysle § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
12. V zmysle § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
13. V zmysle § 250 ods. 2 CSP, ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení, v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.
14. Sudca po preskúmaní veci konštatuje, že podaná sťažnosť proti napadnutému uzneseniu je pokiaľ ide o výšku trov exekučného konania povinného, ktoré mu má nahradiť oprávnený, dôvodná a rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je potrebné v tejto časti zmeniť.
15. V zmysle § 48 ods. 3 písm. g) Exekučného poriadku, návrh na vykonanie exekúcie sa podáva príslušnému súdu a musí obsahovať označenie vymáhaného nároku; ak ide o nárok na peňažné plnenie, s rozdelením na istinu, opakujúce sa príslušenstvo pohľadávky, kapitalizované príslušenstvo pohľadávky, zmluvnú pokutu, trovy exekúcie oprávneného.
16. V zmysle § 56 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku, poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje označenie vymáhaného nároku.
17. V zmysle § 61a ods. 1 písm. d), e), f) Exekučného poriadku, upovedomenie o začatí exekúcie musí popri náležitostiach podľa § 61 ods. 1 obsahovať: d) označenie vymáhaného nároku, e) výšku trov pri splnení vymáhanej povinnosti do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, f) výšku trov po uplynutí 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, ak povinný nesplnil vymáhanú povinnosť v lehote podľa písm. e).
18. V zmysle ust. §611 ods. 3 Exekučného poriadku, ak je tu dôvod zastavenia exekúcie, súd exekúciu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky; inak návrh zamietne. Ak súd návrh na zastavenie exekúcie zamietol z dôvodu, že návrh bol podaný oneskorene, i keď tu dôvod na zastavenie exekúcie je, povinný má právo domáhať sa vrátenia plnenia žalobou podanou voči oprávnenému.
19. V zmysle § 195 Exekučného poriadku, trovami exekučného konania sú trovy exekútora, trovy účastníkov exekučného konania a trovy štátu.
20. V zmysle § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
21. V zmysle § 199a ods. 2 Exekučného poriadku, trovami povinného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom na zastavenie exekúcie.
22. V zmysle § 199b Exekučného poriadku, oprávnený a povinný v exekučnom konaní platia trovy, ktoré im v konaní vzniknú a trovy svojho zástupcu.
23. V zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
24. V zmysle § 199d ods. 2 Exekučného poriadku, povinný má voči oprávnenému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, ak mu súd na jeho návrh priznal ich náhradu v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie z dôvodu, ktorý možno oprávnenému pričítať.
25. V zmysle § 199e Exekučného poriadku, ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene. Do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby; a ak ide o exekúciu na vymoženie práva na peňažné plnenie, patrí mu náhrada týchto trov právneho zastúpenia najviac vo výške vymáhaného nároku podľa stavu ku dňu vydania poverenia na vykonanie exekúcie.
26. Súd sa zaoberal otázkou, čo je vymáhaný nárok v exekučnom konaní, ktorá bola medzi oprávneným a povinným sporná, pričom oprávnený za vymáhaný nárok považoval iba istinu a povinný za vymáhaný nárok považoval istinu spolu s príslušenstvom a trovami exekučného konania. Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku, z iných jeho ustanovení, celkovej jeho koncepcie, ako aj z dôvodovej správy k nemu vyplýva, že vychádza z pojmu „vymáhaný nárok“. Nárok, je z hľadiska právnej teórie, možnosť uplatniť svoje subjektívne právo na súde alebo v prípadoch ustanovenom zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Právnou ochranou nároku je po jeho právoplatnom priznaní, možnosť jeho vymoženia v exekučnom konaní. Profesor Štefan S. definoval nárok ako „oprávnenie použiť prostriedky dané príslušnými predpismi na vynútenie subjektívneho práva súdom, arbitrážou, administratívnym orgánom, resp. vlastným úkonom“, stručnejšie, „vynútiteľnosť subjektívneho práva štátnymi orgánmi, prípadne výnimočne vlastnou mocou oprávneného“. (Výber z diela a myšlienok, IURA EDITION, s.r.o., Bratislava, 1998, autori Prof. JUDr. Ján S., DrSc., Prof. JUDr. Peter U., CSc. a spol.). Nárok teda znamená samostatné a vymáhateľné právo uplatniteľné v konaní pred súdom ako samostatný predmet konania.
27. Nárok, ktorý je vymáhaný v exekučnom konaní môže byť buď nárokom na peňažné plnenie alebo nárokom na nepeňažné plnenie. Nárok na peňažné plnenie sa po nadobudnutí účinnosti zákona č. 2/2017 Z.z., ktorým sa novelizoval Exekučný poriadok, t.j. odo dňa 1.4.2017, v zmysle § 48 ods. 3 písm. g) Exekučného poriadku rozdeľuje na istinu, opakujúce sa príslušenstvo pohľadávky, kapitalizované príslušenstvo pohľadávky, zmluvnú pokutu a trovy exekúcie oprávneného. Gramatickým a logickým výkladom uvedeného ustanovenia zákona možno dospieť k záveru, že peňažný nárok je širším pojmom ako istina, keď istina je len jednou z viacerých častí peňažného nároku, ktorý je ako celok „vymáhaným nárokom“ v exekučnom konaní. Výkladom opaku, ak sa návrh na peňažné plnenie rozdeľuje na uvedené časti, potom sa z nich logicky aj skladá - pozostáva z nich. Možno teda uzavrieť, že ak sa pojem „istina“ v Exekučnom poriadku nachádza, potom v zmysle jednej z častí z vymáhaného peňažného nároku, resp. z vymáhanej povinnosti uloženej exekučným titulom. Nemožno preto prisvedčiť tvrdeniu oprávneného, že vymáhaným nárokom v exekučnom konaní je iba istina.
28. V tejto súvislosti sudca považuje za potrebné poukázať na rozdiel a špecifickosť exekučného konania oproti konaniu v ktorom bol vydaný exekučný titul (tzv. základnému súdnemu konaniu), vo vzťahu k základu na výpočet tarifnej odmeny advokáta. V súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov v základnom súdnom konaní, je právna otázka, či je základom na výpočet odmeny advokáta aj príslušenstvo uplatneného nároku alebo nie, ustáleným spôsobom posudzovaná tak, že príslušenstvo pohľadávky je základom na výpočet odmeny advokáta za právne služby len vtedy, ak je samostatným predmetom konania. Samostatným predmetom konania je, ako už bolo vyššie uvedené, nárok, t.j. vynútiteľné subjektívne právo uplatniteľné pred súdom ako samostatný predmet konania. V základnom súdnom konaní, samostatným predmetom konania môže byť príslušenstvo iba v prípade ak je istina pohľadávky ku ktorej sa viaže už priznaná právoplatným súdnym rozhodnutím (ako nekapitalizované príslušenstvo) alebo ak je istina už aj uhradená (ako kapitalizované príslušenstvo). Vtedy je príslušenstvo samostatným predmetom konania. V prípade, ak je príslušenstvo v základnom súdnom konaní uplatňované spolu s neuhradenou istinou pohľadávky, o ktorej súd ešte iba rozhoduje (či je uplatnená odôvodnene alebo nie), potom je základom na výpočet odmeny advokáta iba istina, keďže nekapitalizované príslušenstvo k nej nemôže byť uplatňované ako samostatný predmet konania v čase, keď ešte nie je rozhodnuté o samotnej istine (môže byť uplatňované iba spolu s istinou, ktorej osud nasleduje). V tomto kontexte bolo vydané aj rozhodnutie najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo/13/2014 zo dňa 29.10.2015, na ktoré poukazoval v sťažnosti oprávnený. Je potrebné zdôrazniť, že ide o rozhodnutie súdu v základnom súdnom konaní (nie v exekučnom konaní), kedy predmetom konania bola uplatnená suma istiny spolu s úrokom z omeškania vyjadreným v percentuálnej výške z rôznych istín od dátumu splatnosti až do zaplatenia istiny. Aj tu Najvyšší súd SR konštatoval, že príslušenstvo pohľadávky nebolo uplatňované ako kapitalizovaná hodnota a samostatná vec ale spolu s istinou, a teda netvorí osobitný predmet konania a nejde ani o spojenie dvoch samostatných vecí. Tarifnou hodnotou veci bol preto v danom prípade nárok na zaplatenie istiny.
29. V exekučnom konaní je však situácia odlišná v tom, že každý jeden súdom priznaný (judikovaný) nárok, vyplývajúci z vykonateľného exekučného titulu, je možné v exekučnom konaní uplatňovať samostatným návrhom na vykonanie exekúcie. Je tomu tak práve preto, že ide už o súdom judikované nároky. Je dispozičným právom oprávneného, ktorý z priznaných nárokov si uplatní v exekučnom konaní, či iba jeden z nich, alebo iba dva alebo všetky. Či splnomocní advokáta (a ktorého advokáta) v konaní o vymoženie plnenia z exekučného titulu ako celku alebo iba niektorej jeho časti. Uvedené samozrejme môže oprávnený urobiť až vtedy, keď povinný z exekučného titulu dobrovoľne neuhradí povinnosť, ktorá mu bola uložená vykonateľným exekučným titulom, pričom dobrovoľné plnenie povinného sa môže vzťahovať taktiež buď k časti uloženej povinnosti alebo k celému judikovanému plneniu vyplývajúcemu z exekučného titulu.
30. Súd preto konštatuje, že nemožno súhlasiť s argumentami oprávneného, že vymáhaným nárokom v exekučnom konaní je iba vymáhaná istina. Rovnako však nemožno považovať za správne ani tvrdenie povinného, že vymáhaným nárokom v exekučnom konaní sú pre účely určenia základu pre výpočet odmeny jeho advokáta aj trovy exekúcie oprávneného a súdneho exekútora.
31. Súd dáva do pozornosti povinnému, že „vymáhaný nárok“ ako hodnotu práva, ktorej sa týka poskytovaná právna služba v súdnom konaní (t.j. základnom aj exekučnom konaní) je potrebné odlišovať od pojmu „trovy konania“. Nemožno preto súhlasiť s názorom povinného, ktorý za príslušenstvo pohľadávky oprávneného, ktorú si oprávnený uplatnil v exekučnom konaní, považuje aj trovy exekučného konania účastníkov exekučného konania (oprávneného a súdneho exekútora). Je neprípustné, aby si účastník exekučného konania uplatňoval náhradu trov svojho právneho zastúpenia tak, že za základ výpočtu tarifnej odmeny advokáta bude počítať nielen judikovaný vymáhaný nárok, ale aj exekučné trovy protistrany (v tomto prípade zaplatený súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia oprávneného) a exekučné trovy súdneho exekútora. Trovy konania sú výdavky strán spojené s uplatňovaním alebo bránením práva, ktoré si strany platia samy a o ktorých náhrade rozhoduje súd až pri skončení konania, v zmysle zásady úspechu v samom konaní, resp. zavinenia, a to samostatným výrokom. Trovy konania sú upravené v samostatnej, šiestej časti Exekučného poriadku a netvoria v tomto prípade samostatný predmet exekučného konania (t.j. nie sú judikované exekučným titulom). Naopak, sú ako trovy exekučného konania samostatne špecifikované aj v návrhu na vykonanie exekúcie aj v upovedomení o začatí exekúcie vydanom súdnym exekútorom. Nasledujú osud vymáhaného - judikovaného nároku v exekučnom konaní. Trovy exekučného konania tak nemôžu v tomto prípade tvoriť hodnotu práva, ktorého sa týka poskytovaná právna služba, určená pri začatí poskytovania právnej služby ale sú výdavkami vynaloženým v súvislosti uplatnením, resp. bránením práva (rovnako ako zaplatený súdny poplatok alebo trovy dokazovania).
32. K pojmu vymáhaný nárok v exekučnom konaní, súd ďalej poukazuje aj na ustanovenia vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v platnom znení.
33. V zmysle § 9 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov (ďalej len „vyhláška o odmenách advokátov“), základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
34. V zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky o odmenách advokátov, ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je do 165,97 eura 16,60 eura, nad 165,97 eura do 663,88 eura 16,60 eura + 1,66 eura a za každých aj začatých 33,19 eura prevyšujúcich sumu 165,97 eura, nad 663,88 eura do 6.638,78 eura 41,49 eura + 9,96 eura za každých aj začatých 331,94 eura prevyšujúcich sumu 663,88 eura, nad 6.638,78 eura do 33.193,92 eura 220,74 eura + 16,60 eura za každých aj začatých 1.659,70 eura prevyšujúcich sumu 6.638,78 eura, nad 33.193,92 eura 486,29 eura + 6,64 eura za každých aj začatých 3.319,39 eura prevyšujúcich sumu 33.193,92 eura.
35. V zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.
36. V zmysle § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky o odmenách advokátov, odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: c) ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.
37. V zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky o odmenách advokátov, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.
38. V zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky o odmenách advokátov, ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa odmena a náhrady podľa tejto vyhlášky o daň z pridanej hodnoty, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu .
39. Z vyššie citovaných ustanovení vyhlášky o odmenách advokátov, ako aj z Odôvodnenia návrhu vyhl. 655/2004 pri jej predkladaní MS SR do Národnej rady SR, súd zistil, že pri výpočte tarifnej odmeny vyhláška vychádza z pojmov „základná sadzba tarifnej odmeny“, ďalej „výška peňažného plnenia“, „cena veci“, „cena práva, ktorých sa právna služba týka“, či „začiatok poskytovania právnej služby“, ktoré sú kľúčové pojmy autonómneho charakteru. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak je možné vyjadriť hodnotu sporu v peniazoch, resp. ak je možné ju zistiť, je presne uvedená v sadzobníku uvedenom v ustanovení § 10 ods. 1 vyhlášky o odmenách advokátov. Peňažné plnenie, cena veci a cena práva sú tarifné hodnoty poskytovanej právnej služby. Súd nepovažuje za sporné, čo je výškou peňažného plnenia, keďže výška peňažného plnenia je určená samotným predmetom úkonu právnej služby (napríklad uplatnenie určitého peňažného nároku), pričom v prípade oprávneným podaného návrhu, je výška peňažného plnenia určená výškou vymáhaného peňažného nároku, t.j. konkrétnym, v exekučnom konaní uplatneným peňažným nárokom. Pojmy peňažný nárok a nárok na peňažné plnenie možno považovať za obsahovo totožné pojmy. Pojmy „cena veci“ a „cena práva“ je nevyhnutné posudzovať v súlade s § 118 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd konštatuje, že predmetom tohto exekučného konania je vymáhanie peňažnej povinnosti, ktorá je svojou výškou presne určená. Predmetom exekučného konania nie je vec ani právo v takom ich zmysle, v akom sa tieto uplatňujú v základnom súdnom konaní, v ktorom o nich rozhodne súd tak, že v súvislosti s nimi uloží niektorej zo strán povinnosť. V exekučnom konaní súd rozhoduje o vykonaní takto uloženej povinnosti, t.j. rozhoduje o „vymáhanom nároku“. Súd pre úplnosť uvádza, že v zmysle § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú predmetom občianskoprávnych vzťahov veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty. Možno konštatovať, že pojem „vec“ je, v súvislosti so sadzbou tarifnej odmeny advokáta, ekvivalentom pojmu „nárok“, ktorému sa súd venoval vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia. V zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. V exekučnom konaní spôsobuje nejednoznačnosť výkladu ust. § 10 ods. 2 vyhlášky o odmenách pojem „cena práva“, s uvedením za bodkočiarkou, že za cenu práva sa považuje aj (teda nie len) hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor. Z takéhoto znenia ustanovenia, je možné dospieť k záveru že právna úprava za bodkočiarkou, sa týka veci ktorá je sporná, t.j. ešte nie je súdom judikovaná. Predmetom exekučného konania je však vo všeobecnosti už judikované plnenie, a v tomto konkrétnom prípade, vymoženie peňažného (nie nepeňažného) nároku špecifikovaného v súlade s ustanovením § 48 ods. 3 písm. g) Exekučného poriadku. Plnenie nároku ako také, je bez akýchkoľvek pochybností širší pojem, (predmetom plnenia môže byť plnenie peňažnej povinnosti ako aj plnenie nepeňažnej povinnosti) a nemožno ho, ako pojem, obmedziť iba na plnenie nejakej časti uplatneného peňažného nároku. Peňažné plnenie sa rovnako môže skladať z viacerých čiastkových nárokov, ktoré je možné v exekučnom konaní uplatniť aj samostatnými návrhmi na vykonanie exekúcie. Takáto súdom priznaná pohľadávka a náklady spojené s jej uplatnením v podobe trov pôvodného konania, sú spolu ako vymáhaný peňažný nárok predmetom exekučného konania, teda aj predmetom poskytovanej právnej služby. Z citovaných ustanovení vyhlášky o odmenách advokátov, vyplýva, že pojem „istina“, ani tu nie je rozhodujúcim pojmom pri výpočte výšky základu tarifnej odmeny advokáta pri poskytovaní právnych služieb.
40. Z ďalšieho výkladu ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov, vyplýva, že za tarifnú hodnotu sa považuje „výška peňažného plnenia, alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby“. V prejednávanom prípade je predmetom exekučného konania istina, úrok z omeškania a náhrada trov súdneho konania, v ktorom bol vydaný exekučný titul, ktoré sú samostatne uplatniteľné nároky uplatnené jedným návrhom na vykonanie exekúcie. Gramatickým a logickým výkladom súd dospel k záveru, že právna služba ako taká sa v prípade podania návrhu na vykonanie exekúcie jednoznačne týka celého uplatneného nároku, ktorý je uplatnený, ako už bolo uvedené, ako peňažný nárok, špecifikovaný v súlade s § 48 ods. 3 písm. g) Exekučného poriadku. Za začiatok poskytovania právnej služby možno vo všeobecnosti považovať uzatvorenie zmluvy o poskytovaní právnych služieb, uzatvorenie plnej moci v konkrétnej veci, alebo vykonanie konkrétneho úkonu v konkrétnej veci na základe konkrétneho pokynu klienta pri generálnej plnej moci, prípadne ustanovenie advokáta oprávneným orgánom. V posudzovanom prípade advokát prevzal právne zastupovanie povinného proti oprávnenému na základe plnej moci uzatvorenej dňa 22.5.2018, preto súd považuje za začiatok poskytovania právnej služby tento deň. Súd má za to, že vzhľadom na znenie ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov, je zásadne neprípustné započítať do základu na výpočet odmeny advokáta iba príslušenstvo pohľadávky uplatňované „do budúcna“, t.j. ktoré vznikne po začatí poskytovania právnej služby a nie pri začatí poskytovania právnej služby a ako už bolo uvedené trovy exekúcie, o ktorých náhrade ešte nebolo rozhodnuté.
41. Právna otázka, čo patrí do základu na výpočet odmeny advokáta v exekučnom konaní nebola doposiaľ posudzovaná Najvyšším súdom SR. Súd poukazuje na rozhodnutia krajských súdov a to na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoE/62/2013-22 zo dňa 25.6.2013, v zmysle ktorého, „reálna výška pohľadávky teda rastie v závislosti od plynutia času, v ktorom je dlžník v omeškaní a úhrnnú sumu úrokov z omeškania je možné vyčísliť ku ktorémukoľvek dňu v čase omeškania. V čase, keď dôjde k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie, pričom tento úkon vykoná za oprávneného ustanovený právny zástupca, dosahuje reálna výška vymáhaného nároku voči povinnému sumu tvorenú z istiny, kapitalizovaných úrokov k danému dňu a trov konania. Výška vymáhanej sumy pre podanie návrhu na vykonanie exekúcie je teda jednoznačne určiteľná a ako taká tvorí základ pre určenie odmeny právneho zástupcu oprávneného.“ Súd poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 25CoE/28/2016 zo dňa 3.6.2016, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorý za základ pre výpočet trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní určil istinu, kapitalizovanú zmluvnú pokutu, súdny poplatok v rozhodcovskom konaní a trovy právneho zastúpenia v rozhodcovskom konaní, rozhodnutím v zmysle ktorého, „Medzníkom, právnou skutočnosťou, ktorá ohraničuje masu hodnoty plnenia, z ktorej sa určí sadzba tarifnej odmeny v exekučnom konaní, je moment podania návrhu na vykonanie exekúcie. Týmto momentom sa určuje, že do tarifnej hodnoty sa zahrnú len predpísané a percentuálnou sadzbou z istiny určiteľné opakujúce sa splátky (do tohto momentu nesplatené) určené na plnenie záväzku zaplatiť zmluvnú pokutu. Tak ako môže byť splátkou určená(zákonom, rozhodnutím súdu a pod.) pevná opakujúca sa suma, tak ňou môže byť opakujúca sa splátka určiteľná pomocou (zákonom, rozhodnutím súdu a pod.) určenej percentuálnej sadzby vztiahnutá k pravidelnému opakujúcemu sa časovému intervalu až do momentu zaplatenia istiny.“ Súd ďalej poukazuje aj na rozhodnutie uvedené v Komentári k vyhláške o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa), vydanom v roku 2015 vydavateľstvom C.H.Beck, s.r.o., a to na uznesenie Krajského súdu v Ústí nad Labem, sp. zn. 10Co 470/2002 zo dňa 13.8.2002 (publikované v Bulletine advokacie, 2003, č. 11-12, str. 107), v zmysle ktorého „Pokiaľ bol nariadený výkon rozhodnutia k vymoženiu priznaných peňažných pohľadávok, z ktorých jedna predstavuje istinu a druhá jej kapitalizované príslušenstvo (penále z dlžnej sumy za určité obdobie), je pri rozhodovaní o odmene advokáta vylúčená aplikácia § 3 ods. 1 vyhlášky č. 484/2000Sb., ktorá stanovuje, že pri určení sadzby odmeny (podľa ods. 1) sa neprihliada na príslušenstvo pohľadávky alebo práva, sadzba odmeny sa tak stanoví súčtom vymáhaných pohľadávok.“ K predmetnej problematike vydala dňa 21.10.2010 stanovisko aj Sekcia Českej advokátskej komory pre advokátsku tarifu, v znení: „Sekce je toho názoru, že odměna advokáta v exekučním řízení se počítá z jistiny a kapitalizovaného příslušenství vymáhané pohledávky. Nepřihlíží se pouze k příslušenství vymáhané pohledávky vzniklému po podání návrhu na zahájení exekučního řízení.“
42. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že vyššie naznačená rozhodovacia činnosť súdov nie je jednotná, keďže výklad ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov môže vyvolávať isté pochybnosti. Taktiež je potrebné uviesť, že doposiaľ vydané rozhodnutia (ani jedna z výkladových alternatív) nereflektujú znenie Exekučného poriadku účinné od 1.4.2017, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 2/2017 Z.z., ktorým sa novelizoval Exekučný poriadok, tak, že ustanovením § 48 ods. 3 písm. g) Exekučného poriadku priamo zákon vymedzuje, čo je vymáhaným nárokom v prípade peňažného nároku a z čoho sa skladá (istina, opakujúce sa príslušenstvo pohľadávky, kapitalizované príslušenstvo pohľadávky, zmluvnú pokutu a trovy exekúcie oprávneného). Súd s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudok sp. zn. 10Sžo/38/2015 z 25.5.2016), Ústavného súdu SR (napríklad uznesenie sp. zn. II.ÚS 142/2015 z 10.3.2015) alebo Ústavného súdu ČR (napríklad nález sp. zn. I. ÚS 167/2004 z 12.5.2004) týkajúce sa prílišného formalizmu pri výklade právnych noriem a ústavne konformného výkladu právnych noriem, uprednostnil výklad e ratione legis (zo zmyslu zákona). Súd má za to, že v exekučnom konaní, je možné výkladom ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky o odmenách advokátov zahrnúť do základu pre určenie tarifnej odmeny advokáta, za úkon právnej služby všetky časti peňažného nároku uplatneného v exekučnom konaní v súlade s § 48 ods. 3 písm. g) Exekučného poriadku. Opačný výklad by viedol oprávneného k tomu, aby si namiesto jedného návrhu na vykonanie exekúcie podal päť návrhov, teda k umelému zvyšovaniu počtu podaných návrhov na vykonanie exekúcie na súd (pre každý jednotlivý nárok samostatne) ako aj k nadmernému zvyšovaniu trov exekúcie (súdnych poplatkov a náhrad trov právneho zastúpenia) súvisiacich s podaním viacerých návrhov na vykonanie exekúcie na základe jedného exekučného titulu pri každom jednotlivom nároku. Uvedené by mohlo viesť na jednej strane k bezdôvodnému (obťažujúcemu) postupu súdu voči oprávnenému, ktorý by bol „nútený“ podať namiesto jedného návrhu na vykonanie exekúcie v niektorých prípadoch aj päť návrhov a na strane druhej vo vzťahu k povinnému, k neúmernému zaťažovaniu ho takto navýšenou sumou trov exekúcie oprávneného (za opakované súdne poplatky a opakované trovy právneho zastúpenia), ktoré by v konečnom dôsledku v značnej väčšine prípadov nahrádzal povinný. Uvedené nie je podľa názoru súdu možné spravodlivo požadovať od žiadneho účastníka exekučného konania. Takýto postup by bol nehospodárny a v rozpore s účelom poslednej novelizácie Exekučného poriadku, ktorej cieľom je zavedenie efektívneho exekučného konania, t.j. s rýchlym vymáhaním pohľadávok pre veriteľov, súčasnou ochranou práv pre dlžníkov najmä pokiaľ ide o výšku trov exekúcie a nezaťažovania súdov nad rozumnú mieru.
43. Sudca tak preskúmaním súdneho spisu zistil, že oprávnený si návrhom uplatnil vymoženie troch judikovaných nárokov a to istiny vo výške 1.131,38,-EUR, úroku z omeškania 8,05% ročne zo sumy 857,17,-EUR od 23.10.2015 do zaplatenia, ktoré súdny exekútor kapitalizoval ku dňu 14.5.2018 sumou 176,76,-EUR a náhrady trov oprávneného v súdnom konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul vo výške 235,86,-EUR (súdny poplatok 67,88,-EUR a trovy právneho zastúpenia 167,98,-EUR), ktoré mu boli priznané jedným exekučným titulom. Aj keď v tomto prípade súd zistil, že predmetný exekučný titul nebol vykonateľný, išlo o cenu práva, ktorého sa poskytnutá právna služby týkala.
44. Vyšší súdny úradník tak nepostupoval správne, pokiaľ ide o výšku náhrady trov povinného, keď do svojho rozhodnutia iba pasívne prevzal vyčíslenie trov právneho zastúpenia, ktoré uviedol povinný v podanom návrhu na zastavenie exekúcie, túto nijako nepreskúmal, čím sa nevysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami pre svoje rozhodnutie. Je nutné dať za pravdu oprávnenému aj v tom, že odôvodnenie rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka je tak v rozpore s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, keď vyšší súdny úradník dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie ani pokiaľ ide o priznanie náhrady trov povinnému, o ktorej síce rozhodol správne avšak ju odôvodnil iba veľmi stručne. Neuviedol ako posúdil nárok povinného na náhradu trov jeho právneho zastúpenia po skutkovej stránke, ani aké ustanovenie ani ktorého právneho predpisu pritom použil. Na základe uvedeného sudca konštatuje, že napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka bolo potrebné zmeniť pokiaľ ide o výšku náhrady trov exekučného konania priznanej povinnému.
45. Súd vzhľadom na uvedené skutočnosti konštatuje, že v zmysle § 9, ods. 1, § 10 ods. 1, ods. 2, 13a ods. 2 písm. c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. za základ na výpočet tarifnej odmeny považoval súčet, v návrhu na vykonanie exekúcie, uplatnenej istiny vo výške 1.131,38,- EUR (suma je v súlade s exekučným titulom), trov pôvodného súdneho konania vo výške 235,86,-EUR (súdny poplatok 67,88,-EUR a trovy právneho zastúpenia v súdnom konaní 167,98,-EUR), ktoré sú v súlade s exekučným titulom) a úrok z omeškania 176,76,-EUR (kapitalizovaný súdnym exekútorom ku dňu 14.5.2018, t.j. pred začatím poskytovania právnej služby povinnému jeho právnym zástupcom 22.5.2018), teda spolu sumu vo výške 1.544,-EUR. Súd tak priznal povinnému náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava vrátane prvej porady a návrh na zastavenie exekúcie) v polovičnej výške, t.j. 2x 35,69,-EUR, dva režijné paušály (za rok 2018) vo výške 2x 9,21,- EUR, teda spolu 89,80,-EUR a náhradu DPH (20%) z uvedenej sumy, čo je 17,96,-EUR, spolu vo výške 107,76,-EUR.
46. O náhrade trov exekúcie oprávneného, v konaní o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 66Ek/620/2018 zo dňa 25.3.2019, rozhodol súd tak, že nárok na ich náhradu oprávnenému nepriznal. Keďže dôvod zastavenia exekúcie, t.j. absencia vykonateľného exekučného titulu, možno pričítať oprávnenému, ktorý bol v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie neúspešný, nemožno aplikovať ustanovenie § 199d ods. 1 Exekučného poriadku. Výrok IV. oprávneným napadnutého uznesenia, o náhrade trov povinného, ktorý bol pri podaní návrhu na zastavenie exekúcie úspešný, nadväzuje na výroky I., II. a III., predmetného uznesenia, ktoré oprávnený sťažnosťou nenapadol. Súd menil napadnutý výrok IV. iba čo do jeho výšky, nie právneho základu. Súd preto oprávnenému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 66Ek/620/2018 zo dňa 25.3.2019, nepriznal.
47. Povinný si náhradu trov, v konaní o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 66Ek/620/2018 zo dňa 25.3.2019, neuplatnil, preto súd o nich nerozhodoval.
48. Vzhľadom na uvedené sudca rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.