Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7Co-275-2018.pdf
PDF · 91.95 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/275/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobca: SATRO s.r.o., IČO: 31 335 161, so sídlom Hodonínska 25, Bratislava, zast.: STANO a partneri s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Nám. 1. mája 16, Bratislava IČO: 36869 571, proti žalovaným: 1/ X. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, N., 2/ T. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX/XX, N., 3/ Q. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, N., 4/ Q. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX/XX, N. - S. K., o zaplatenie sumy vo výške 117,70 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 10.mája 2017, č. k. 17C/24/2016-53, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, ako aj vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalovaným v 1. až 4. rade nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 1. až 4. rade zaplatiť žalobcovi sumu 38,70 eura spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške 5,25 % počnúc od 01.12.2013 až do zaplatenia, a to na účet žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Žalobu vo zvyšku zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v 1. až 4. rade náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1,2, § 290, § 297, § 470 ods. 1,2 CSP, § 48 ods. 1 a 2, § 51, § 52 ods. 1, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, § 457, § 517 ods. 2, § 559 ods. 1, § 659 Občianskeho zákonníka, § 43 ods. 1 písm. a), ods. 12 písm. b), § 44 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z.z., ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru, že žaloba žalobcu je len čiastočne dôvodná a to do sumy 38,70 euro s úrokom z omeškania ročne vo výške 5,25 % počnúc od 01.12.2013 až do zaplatenia. 2. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na obsah podanej žaloby z ktorej vyplýva, že dňa 23.05.2011 bola medzi žalobcom a pôvodnou žalovanou, P. K., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. XX/XX, N., uzavretá Zmluva o poskytovaní elektronických a komunikačných služieb č. 111515740 (ďalej len "zmluva"), predmetom ktorej bolo zriadenie a prevádzkovanie služieb televíznych káblových rozvodov, ktorej súčasťou boli aj všeobecné podmienky a cenník. Zo žaloby tiež vyplýva, že okrem predmetných služieb poskytol žalobca pôvodnej žalovanej aj zariadenia potrebné na ich príjem, a to digitálny prijímač SATRObox v hodnote 59,- eur a dekódovaciu kartu č. 1709024214 v hodnote 20,- eur. Žalobca v dôsledku toho, že žalovaná neuhrádzala cenu za poskytované služby dňa 14.05.2014 od zmluvy odstúpil. Dlžnú sumu vyčíslil na sumu 117,70 eura pozostávajúcu z poplatku za poskytnuté služby 38,70 eura (za obdobie od 01.09.2013 do 30.11.2013, t.j. 3 mesiace, teda 3x12,90 €), z náhrady hodnoty za dekódovaciu kartu 20,- eur a z náhrady hodnoty za digitálny prijímač Satrobox (fortis) 59,- eur.
3. Z dôvodu, že pôvodne žalovaná, P. zomrela dňa 21.09.2015 súd pokračoval v konaní s dedičmi pôvodnej žalovanej, X. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX/XX, N., T. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX/XX, N., Q. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, N. a Q. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX/XX, N. - S. K. ako žalovanými v 1. až 4. rade. 4. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že zmluva o poskytovaní elektronických komunikačných služieb, ktorú uzatvorili strany sporu, je zmluvou spotrebiteľskou. Zároveň vychádzal z toho záveru, že pôvodná žalovaná neuskutočnila úhrady za poskytnuté služby - zvolený programový balík - Digitálna revízia (MINI+KLASIK) v sume 38,70 euro , preto v tejto časti žalobe vrátane úroku z omeškania vyhovel. Žalobu v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 79,- euro, ktorá predstavovala náhradu hodnoty digitálneho prijímača v sume 59,- euro a dekódovacej karty 20, -euro , ktoré mal dať žalovanej do výpožičky zamietol, pretože z listinných dôkazov predložených žalobcom nemal preukázané prevzatie tohto zariadenia a karty. V tejto súvislosti uviedol, že pôvodne žalovanej ani v dôsledku odstúpenia od zmluvy žalobcom nemohla z uvedeného dôvodu ani vzniknúť povinnosť tieto zariadenia vrátiť, prípadne nahradiť ich hodnotu. Navyše, ak by aj žalobca preukázal odovzdanie zariadenia a karty pôvodnej žalovanej, nepreukázal v konaní splnenie predpokladov vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ, pretože nepreukázal výšku škody a skutočnú hodnotu zariadení v čase porušenia povinností žalovanou a tiež príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a konaním žalovanej. V závere konštatoval, že ak by žalobca aj preukázal odovzdanie zariadení žalovanej a došlo k platnému skončeniu zmluvného vzťahu bola by žalovaná povinná vrátiť žalobcovi toto zariadenie a kartu, čoho sa však žalobca v tomto konaní nedomáhal, preto súd takúto povinnosť právnym nástupcom žalovanej uložiť nemohol.
5. Proti tomuto rozsudku v časti zamietajúceho výroku (II.) podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne, aby vyhovel návrhu žalobcu a zaviazal žalovaných k náhrade trov konania. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázal na to, že pôvodná žalovaná, rovnako ani súčasní žalovaní, sa do dnešného dňa nijakým spôsobom k žalobe nevyjadrili, preto mal súd prvej inštancie považovať skutkové tvrdenia za nesporné. Vytýkal súdu prvej inštancie, že rozhodol bez vyjadrenia žalovaných v prospech žalovaných. Poukázal na iné rozhodnutie súdu prvej inštancie vydané v konaní vedenom sp. zn. 17C/152/2015, ktorým súd žalobcovi priznal rovnaké nároky a návrhy, založené na rovnakom základe a pri použití rovnakých tvrdení a rovnakých dôkazov. V tejto súvislosti konštatoval, že predvídateľnosť výsledku súdneho rozhodnutia spolugarantuje právnu istotu a zabezpečuje dôveru v právo. Uviedol, že ak súd interpretuje a aplikuje všeobecne záväzné právne normy tak, že v dvoch identických, resp. podobných prípadoch tieto posudzuje, vykladá a aplikuje diametrálne odlišným spôsobom a svoj názorový posun nijako nevysvetlí, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavne chráneným princípom právnej istoty, práva na spravodlivý proces a v konečnom dôsledku súd zasiahol do práv účastníka konania garantovaných tomuto v čl. 36 ods. 1 Listiny. Zastal názor, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odchylným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami (nieto ešte vlastnými), nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. K tvrdeniu súdu, že nemal preukázané, že by pôvodná žalovaná v žalobe uvedené zariadenia prevzala uviedol, že pôvodnej žalovanej poskytol televíznu službu a internet, ktorá služba by jednoducho bez uvedených zariadení nefungovala, teda poskytovanie služby uvedenej v zmluve by bez zariadení uvedených v zmluve nebolo možné. Bránil sa tým, že nevrátením vypožičaného zariadenia, ktoré mohol v prípade splnenia si povinnosti poskytnúť ďalšiemu klientovi mu vznikla nielen skutočná škoda vo výške hodnoty zariadení, ale aj škoda v podobe ušlého zisku. V tejto súvislosti poukázal na to, že ak by uzavrel zmluvu s ďalším klientom aspoň na jeden rok, ktorému by mohol poskytnúť predmetné zariadenia pri poskytovaní rovnakej služby (12,90,- € mesačne) dosiahol by zisk 154,80 eura. Záverom namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.
6. Žalovaní v 1. až 4. rade sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.
7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.
8. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a jeho závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol.
9. Podľa § 295 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.
10. Odvolací súd má za preukázané, že žalobca s pôvodnou žalovanou uzatvorili zmluvu o poskytovaní elektronických komunikačných služieb č. 111515740, predmetom ktorej bol na jednej strane záväzok žalobcu zriadiť a prevádzkovať pre pôvodnú žalovanú služby televíznych káblových rozvodov a na strane druhej záväzok pôvodnej žalovanej štvrťročne platiť žalobcovi za poskytnuté služby. Nárok žalobcu v časti o zaplatenie poplatkov za služby je nesporný, rovnako ho nepopreli ani právni nástupcovia pôvodnej žalovanej, žalovaní v 1.až 4.rade, ktorí sa na pojednávaní zo dňa 10.05.2017 vyjadrili, že platby za poskytnuté služby žalobcovi uhradia. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol, keď v tejto časti žalobcovi vyhovel. Sporným v tomto konaní je však nárok žalobcu v časti o zaplatenie náhrady hodnoty dekódovacej karty a digitálneho prijímača Satrobox vo výške 79,- eur. Súd prvej inštancie žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol. V tomto smere odvolací súd uvádza, že rovnako ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno, a to z toho dôvodu, že v konaní dostatočným spôsobom nesplnil povinnosť navrhnúť právne relevantné dôkazy. Aby súd mohol rozhodnúť vo veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav a tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, a aj pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky právne relevantné tvrdenia, či už sú uvedené v žalobnom návrhu, vo vyjadrení žalovaných, alebo v priebehu konania. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Dôkazná núdza je situácia, v ktorej sa dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. 11. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie všetkým účastníkom konania doručil riadne a včas predvolanie na pojednávanie s poučením o ich procesných právach a povinnostiach. Žalobca sa podaniami zo dňa 18.11.2016, 01.02.2017 a 21.04.2017 ospravedlnil za neúčasť na nariadených pojednávaniach z dôvodu zásady hospodárnosti a súhlasil s vydaním rozhodnutia bez jeho účasti. Súd prvej inštancie preto rozhodol bez jeho prítomnosti na pojednávaní konanom dňa 10.05.2017 tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Všetci žalovaní sa zúčastnili pojednávania dňa 10. 5. 2017, pričom vo svojej výpovedi popreli nároky žalobcu nad sumu 38,70 euro, preto nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že súd bol povinný celý uplatnený nárok považovať za nesporný, pretože žalovaní ani ich právna predchodkyňa sa k žalobe počas celého konania nevyjadrili. 12. Vo vzťahu k neuneseniu dôkazného bremena, ktoré v tomto konaní zaťažovalo žalobcu odvolací súd uvádza, že žalobca bol súdom prvej inštancie riadne poučený podľa § 154 CSP, že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd
neprihliada. Napriek riadnemu poučeniu súdom žalobca nepredložil žiadne doklady, z ktorých by bolo možné zistiť druh a hodnotu zariadení vypožičaných pôvodnej žalovanej. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca k žalobe pripojil Zmluvu o poskytovaní elektronických komunikačných služieb, Všeobecné podmienky, Cenník služieb a kanálový raster TKR a Cenník zmluvných pokút za zariadenia a príslušenstvo. Zmluva o poskytovaní elektronických komunikačných služieb medzi účastníkmi konania bola podpísaná dňa 23.05.2011, priložené Všeobecné podmienky nadobudli platnosť dňa 29.02.2012 a účinnosť dňa 01.04.2012., priložený Cenník služieb je platný od 01.07.2011 a Cenník zmluvných pokút platný od 09.01.2014, teda všetky tieto listiny nadobudli platnosť až po uzatvorení zmluvy. Žalobca v konaní nepredložil všeobecné podmienky ani príslušné cenníky platné v čase uzatvorenia zmluvy. 13. K námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že v danom prípade, žalovaní, ako právni nástupcovia pôvodnej žalovanej, uznali nárok žalobcu v časti o úhradu poplatkov za poskytnuté služby, pričom mali za to, že zvyšný nárok žalobca dostatočne nepreukázal. Žalobca sa nezúčastnil pojednávania, pričom práve na nariadenom pojednávaním mal možnosť adekvátne preukázať svoje tvrdenia. Zo zmluvy o poskytovaní elektronických komunikačných služieb č. 111515740 zo dňa 23.05.2011 vyplýva, že pôvodná žalovaná prevzala zariadenia potrebné k prevádzkovaniu služby. Z obsahu spisu však nie je možné zistiť o aké zariadenia ide, nie je možné zistiť ani ich hodnotu ku dňu podpisu zmluvy (nových ani po amortizácii), preto súd prvej inštancie nemohol podanému návrhu v tejto časti vyhovieť. Pretože k zmluve cenník obsahujúci cenu vypožičaných zariadení pripojený nebol (žalobca predložil iba cenník zmluvných pokút za zariadenia a príslušenstvo) a cenník preukazujúci hodnotu zariadenia nebol žalobcom predložený ani v priebehu konania je treba prijať záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal výšku hodnoty vypožičaných vecí. Žalobca predložil do spisu Cenník zmluvných pokút za zariadenia a príslušenstvo platný od 09.01.2014 teda až po uzatvorení zmluvy, v ktorom je uvedená zmluvná pokuta za vypožičané zariadenia, na ktorý však súd nemohol prihliadnuť, pretože zmluva medzi účastníkmi konania bola uzatvorená pred platnosťou tohto cenníka. Navyše žalobca sa ani nedomáhal zaplatenia zmluvnej pokuty ale hodnoty zariadenia a karty. 14. K námietke žalobcu v tom smere, že v inej veci vedenej pod sp. zn. 17C/152/2015 ten istý senát okresného súdu rozhodol o rovnakej veci odlišne bez toho, aby sa vyporiadal s touto skutočnosťou odvolací súd uvádza, že súdne konanie je dvojinštančné a pokiaľ je aj toto tvrdenie žalobcu pravdivé a súd prvej inštancie rozhodol v právne obdobnej veci odlišne, nie je táto skutočnosť samá o sebe dôvodom pre zrušenie veci a jej vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z pohľadu odvolacieho súdu je rozhodujúce, či je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne. Keďže v prejednávanej veci súd prvej inštancie správne rozhodol a vec aj správne posúdil odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov jeho rozhodnutie potvrdil. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že sa neodchýlil od svojej rozhodovacej praxe, pretože v obdobnej veci rozhodoval odvolací rozsudkom zo dňa 30. 04. 2015 č.k. 7Co/381/2014 a rozsudkom zo dňa 25.01.2018 č.k. 7Co/109/2017 a veci posúdil rovnako. 15. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v 1. až 4. rade, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože im v súvislosti s týmto konaním žiadne trovy nevznikli. 17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).