Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-325-2018.pdf
PDF · 93.88 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/325/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu, členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Ladislava Mejstríka, vo veci žalobcu: P. E., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom E. XXX/X, C., t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a v Ústave na výkon väzby, Mierové námestie 1, Ilava, zastúpeného JUDr. Petrom Svrčkom, advokátom so sídlom Dončova 1443/5, Ružomberok, IČO: 42 224 969 proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. 3C/7/2018-230 zo dňa 11. 10. 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 2, § 9 ods. 1 veta prvá, ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 veta prvá z. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 3 ods. 2, § 5 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), ods. 3, ods. 5, § 96, § 97a, § 97i z. č. 475/2005 Z. z. o výkone a treste odňatia slobody, § 2 ods. 1, § 9 ods. 3 z. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a § 64 ods. 6 z. č. 4/2001 Z. z. o zbore o väzenskej a justičnej stráže zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia žalovanému povinnosti zaplatiť mu 1 078,- eur s príslušným úrokom z omeškania od 06. 11. 2017 do zaplatenia, ako aj trov konania majúc za to, že zo strany Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ružomberok (ďalej len „Ústav“) došlo k nesprávnemu úradnému postupu v súvislosti s jeho umiestnením do oddielu s bezpečnostným režimom (ďalej len „OBR). Mal preukázané, že z návrhu na umiestnenie vypracovaného pedagógom, ktorý bol (po odporúčaní umiestňovacej komisie) schválený riaditeľom Ústavu, vyplýva, že žalobca bol do OBR umiestnený podľa ust. § 81 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ z. č. 475/2005 Z. z. z dôvodu, že v priebehu 6 mesiacov (pred rozhodovaním o umiestnení) mu bolo právoplatne uložených 5 disciplinárnych trestov, z toho 3 za posledný mesiac (za neslušné správanie a vystupovanie voči príslušníkovi zboru, za fyzické napadnutie odsúdeného, za odmietnutie pracovať napriek tomu, že bol pracovne zaradený), keď medzi ostatnými odsúdenými je vnímaný ako výrazne konfliktná osobnosť a o jeho správaní je evidovaných množstvo negatívnych záznamov, čím destabilizuje širší sociálny priestor oddielu, v ktorom vykonáva trest a pôsobí na ostatných odsúdených v rozpore s účelom výkonu trestu. Mal za to, že žalobca ani len netvrdil nenaplnenie dôvodov pre umiestnenie podľa ust. § 81 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, keď už tieto predstavovali povinnosť (nielen možnosť) Ústavu ho do OBR umiestniť, a to aj v prípade nepreukázania dôvodov v § 81 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že nejde o úradný postup, ale o rozhodnutie riaditeľa (§ 81 ods. 3 citovaného zákona), ktoré nemožno preskúmavať, keďže konanie vo veciach súvisiacich s výkonom trestu odňatia slobody je upravené v jeho ôsmej časti a jeho výsledkom je rozhodnutie ako individuálny správny akt, ktorého náležitosti sú tam uvedené, ako aj konania, pri ktorých sa podľa nej postupuje (§ 97a ods. 1, § 97i), pričom umiestnenie odsúdeného do OBR a jeho zotrvanie, ako aj zrušenie umiestnenia medzi ne zahrnuté nie je. Uvedenému zodpovedá aj obsah a forma návrhov a rozhodnutí, a preto ide o úradný postup. Pokiaľ žalobca poukázal na skutočnosť, že pri jeho umiestnení postupoval voči nemu Ústav diskriminačne, ktorým postupom riaditeľa došlo k porušeniu ust. § 3 ods. 2 citovaného zákona, keďže existovali iní odsúdení, ktorí boli častejšie disciplinárne potrestaní za závažnejšie previnenia, avšak riaditeľ ich do OBR neumiestnil a jeho áno, pretože v minulosti oznamoval trestné činy príslušníkov a zamestnancov Ústavu, mal za to, že pasívna vecná legitimácia žalovaného v tomto prípade nie je daná. Podľa ust. § 2 ods. 1 z. č. 365/2004 Z. z. dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie okrem iného aj z dôvodu oznamovania kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, keď podľa ust. § 3 ods. 2 z. č. 475/2005 Z. z. všetky práva uvedené týmto zákonom sa zaručujú všetkým odsúdeným v súlade so zákonom o rovnakom zaobchádzaní. Povinnosť vykonať nápravu, vrátane možnosti priznania primeraného zadosťučinenia, eventuálne i náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa pritom s poukazom na § 9 ods. 3 z. č. 365/2004 Z. z. ukladá tomu, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, keď nositeľom právnej povinnosti v súvislosti s dodržiavaním práv odsúdených je Ústav (§ 5 ods. 1 z. č. 475/2005 Z. z.), ktorý v spore žalovaný nie je. Pokiaľ žalobca odkázal na zakotvenie zodpovednosti štátu na § 64 ods. 6 z. č. 4/2001 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú zborom alebo jeho príslušníkom v súvislosti s plnením úloh ustanovených týmto zákonom, mal za to, že uvedené sa nedotýka ujmy vzniknutej porušením zásady rovnakého zaobchádzania. O diskriminačné umiestnenie sa nejedná ani vzhľadom na poukaz žalobcu na predchádzajúce disciplinárne konanie za skutky popísané žalobcom týkajúce sa označených odsúdených (D. M., U. C., P. E., Q. C.), vzhľadom na naplnenie účelového zamerania a v nadväznosti na to dôvody umiestnenia odsúdeného do OBR. Poukázal na znenie rozkazu GR ZVJS č. 23/2014 o zaobchádzaní s obvinenými a odsúdenými, v zmysle ktorého účelom umiestnenia odsúdeného do OBR je najmä zabezpečenie účinného spôsobu výkonu trestu odňatia slobody o odsúdených, ktorí svojím správaním ohrozujú svoju bezpečnosť alebo bezpečnosť iných osôb, prípadne maria účel výkonu trestu alebo uplatnenie súdom stanovených obmedzení. Oboznámil sa so správami menovaných odsúdených, z ktorých vyplynuli ich disciplinárne previnenia (s výnimkou odsúdeného P. E. - bez záznamov o disciplinárnom previnení), ako aj uložené disciplinárne tresty. Ďalej zo záznamom v aplikácii VVVT týkajúcimi sa žalobcu, z ktorých vyplynuli skutočnosti odôvodňujúce naplnenie účelu a dôvodov jeho umiestnenia do OBR, a to postupné zhoršovanie správania, vystupovania a plnenia povinností vyplývajúcich mu zo Zákona o výkone trestu odňatia slobody, keďže bol päťkrát disciplinárne potrestaný za obdobie posledných šiestich mesiacov, pričom miera trestov mala zvyšujúcu sa tendenciu. Aj keď žalobca diskriminačný dôvod z predložených listín, z ktorých vyplýva oznamovanie trestnej činnosti príslušníkov ZVJS preukázal, diskriminačné správanie žalovaného preukázané nebolo. Z hľadiska možného diskriminačného správania vo vzťahu k žalobcovi poukázal v porovnaní s postupom voči menovaným odsúdeným, že povaha činnosti, ktorú popísal žalobca u týchto odsúdených, je iného charakteru ako u neho, keď bol toho názoru, že u neho sa zhoduje s účelom umiestnenia do uvedeného oddielu, ako to vyplýva zo znenia zákona, resp. označeného rozkazu. Ďalej sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o zanedbaní povinností riaditeľom Ústavu a dozorujúcim prokurátorom, vyplývajúcim z ust. 81 ods. 5 z. č. 475/2005 Z. z., keďže Ústav sa priebežne zaoberal, či sú naďalej splnené podmienky jeho zotrvania v OBR dňa 28.04.2015, ako aj 07.07.2015. Prokurátor vykonávajúci dozor nad zachovávaním zákonnosti v Ústave realizoval pravidelné previerky dňa 25.03.2015 a 15.06.2015, ktoré boli zamerané aj na zákonnosť rozhodnutí o disciplinárnych trestoch za preverované obdobie, pričom žiadne nezákonnosti vo výkone trestu odňatia slobody zistené neboli. Hoci umiestnenie odsúdeného nie je disciplinárnym trestom (§ 2 ods. 3), ako vyplýva z uvedeného rozkazu, ktorý vymedzuje účel umiestnenia odsúdeného do OBR, je daná úzka súvislosť vzhľadom na rizikové správanie odsúdených tam umiestňovaných. Z uvedeného vyplýva, že zákonná minimálne trojmesačná lehota kompetentnými dodržaná bola. Uvedené platí aj k námietke žalobcu ohľadne trvania umiestnenia neprimerane dlho, keď neprimeranosť umiestnenia nezistil, keďže z rozhodnutia o jeho zotrvaní v OBR zo dňa 28.04.2015 vyplýva, že jeho vystupovanie proti príslušníkom ZVJS a zamestnancom zboru k uvedenému dátumu nebolo na požadovanej úrovni (skryté vyhrážky v rámci komunikácie s pedagógom, prchké a drzé reakcie v určitých situáciách, fyzický konflikt s odsúdeným, viacnásobné vyhlásenie hladovky, nedostatky v upravenosti lôžka, zovňajšku), a preto zrušenie jeho umiestnenia nebolo ešte dôvodné, keďže vychádzajúc z uvedeného nebol preukázaný nesprávny úradný postup, a preto nebolo možné ustáliť u žalovaného zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Návrh žalobcu na vypočutie svedkov (A., U.) a umožnenie naštudovania jeho osobného spisu a karty za účelom preukázania skutočností spochybňujúcich pravdivosť odôvodnenia jeho umiestnenia, zamietol, keďže pravdivosť dôvodov uvádzaných v návrhu na umiestnenie nenamietal a namietal diskriminačné umiestnenie, umiestnenie podľa § 81 ods. 2 písm. a/ z. č. 475/2005 Z. z., nekontrolovanie dôvodnosti tohto umiestnenia a jeho trvanie v neprimerane dlhej dobe, z čoho mal za to, že navrhované dôkazy sa predmetu sporu netýkajú. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovanému v spore tak, že mu priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.
2. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, h/ CSP a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že aj keď súd uznal existenciu diskriminačného dôvodu, v jeho umiestnení do OBR nevidel diskrimináciu, teda odlišný prístup k nemu v porovnaní s inými osobami v porovnateľnom postavení, hoci spáchali závažnejšie disciplinárne previnenia, na čo navrhol vykonať dôkazy, a to zabezpečiť osobné spisy, osobné karty a záznamy, aplikácie VVVT (v origináloch) ohľadne odsúdeného C., M., C. a E.. Napriek tomu súd zabezpečil len oznámenie Ústavu Žilina o disciplinárnych trestoch D. M., ku ktorému bol priložený výpis z osobnej karty odsúdeného a výpis zo záznamu o zistení nepovolených látok v slinách, spisy týkajúce sa disciplinárnych konaní vedených voči Q. C. a jednu stranu záznamov aplikácie VVVT, dve zápisnice o trestných oznámeniach a rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu, ktoré sa týkali odsúdeného U. C. a stanovisko Ústavu Ružomberok ohľadne odsúdených Q. C. a P. E.. Súd teda nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie skutkového stavu a závery, že jeho protiprávne konanie, pre ktoré bol umiestnený do OBR, je iného charakteru ako protiprávne konanie iných odsúdených, sú predčasné, keď navyše neuviedol, prečo vykonal iba časť dôkazov a vo zvyšku návrh nezamietol. Súd taktiež pochybil v tom, že mu neumožnil nahliadnuť do jeho osobného spisu napriek tomu, že to navrhoval, a preto sa nemohol pripraviť na pojednávanie a označiť časti spisu, ktoré mali preukázať ním tvrdené skutočnosti, keď tým, že spis bol Ústavom Ilava dodaný až na pojednávanie spolu s ním, boli porušené jeho procesné práva (§ 97 ods. 1, § 189 CSP). Nestotožnil sa s konštatovaním súdu prvej inštancie, že na strane žalovaného nie je daná pasívna vecná legitimácia, keďže nositeľom právnej povinnosti v súvislosti s dodržiavaním práv odsúdených v súlade so zákonom o rovnakom zaobchádzaní je Ústav, keďže treba vychádzať z toho, že ktorýkoľvek príslušník zboru väzenskej a justičnej stráže vykonáva voči odsúdenému verejnú moc a za škodu pri jej výkone zodpovedá štát, čo je zmyslom konštrukcie jeho zodpovednosti (teda aj pasívnej vecnej legitimácie), aby poškodený nemusel uplatňovať svoje nároky voči konkrétnej osobe, ktorá mohla vykonávať príkazy len niekoho iného, alebo voči konkrétnemu orgánu verejnej moci. K nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov dospel súd aj pri dodržiavaní pravidiel prokurátorskej kontroly jeho umiestnenia do OBR. Z oboznámených zápisníc z 25.03. a 15.06.2015 zo strany prokurátora vyplynulo len, že previerky sa týkali prehľadu o odsúdených a o vedení ich osobných spisov, zákonnosti rozhodnutí o disciplinárnych trestoch, ako aj iných vecí, nie však umiestňovania osôb do oddielu s bezpečnostným režimom. Keďže súd dospel k záveru, že umiestnenie do OBR nie je disciplinárnym trestom a ide o špecializovaný výkon trestu, nie je zrejmé, ako mohol uzavrieť, že prokurátorská kontrola vykonaná bola, keďže v odôvodnení chýba vysvetlenie, prečo by sa kontrola zákonnosti disciplinárnych rozhodnutí mala vzťahovať aj na kontrolu umiestnenia odsúdených do OBR. Preto mal za to, že sú splnené všetky tri uvedené odvolacie dôvody.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal potrebné dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvoinštančný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
6. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dopĺňa, že zodpovednosť štátu za škodu pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je zodpovednosťou objektívnou a je daná za súčasného splnenia zákonných podmienok, a to existencie škody, nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím štátu, resp. nesprávnym úradným postupom, pričom dôkazné bremeno ohľadom preukázania splnenia týchto zákonných podmienok je na žalobcovi, t. j. tento musí preukázať, že orgán verejnej moci pri výkone svojej právomoci postupoval v rozpore so zákonom a práve v dôsledku takéhoto konania utrpel škodu. Žalobca však nenaplnenie dôvodov podľa ust. § 81 ods. 1 písm. a/ z. č. 475/2005 Z. z. pre jeho umiestnenie do oddielu s bezpečnostným režimom ani len netvrdil, nieto preukazoval (§ 149 CSP), t. j. jedna z podmienok na priznanie nároku na náhradu škody nebola splnená, vzhľadom k čomu je prípadné nenaplnenie podmienok podľa odseku 2 písm. a/ cit. paragrafu irelevantné. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, nárok podľa zákona č. 365/2004 Z. z. z dôvodov jeho diskriminácie pre oznamovanie trestnej činnosti príslušníkov a zamestnancov Ústavu si žalobca neuplatnil u pasívne vecne legitimovaného žalovaného, keďže z ust. § 11 ods. 1 citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že žalobca je vo svojej žalobe povinný označiť osobu žalovaného, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania, ktorou je podľa ust. § 5 ods. 1 z. č. 475/2005 Z. z. v spojení s ust. § 18 ods. 1 OZ nepochybne Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ružomberok, v ktorom žalobca trest odňatia slobody vykonával. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že možný diskriminačný dôvod žalobca tvrdil aj preukázal, avšak ani len netvrdil, nieto preukazoval, že do OBR bol umiestnený práve pre oznamovanie trestnej činnosti príslušníkov a zamestnancov Ústavu. Žalobca pritom ani len netvrdil, nieto preukazoval v súvislosti s plnením akých úloh ustanovených v z. č . 4/2001 Z. z. by mu mal vzniknúť nárok na náhradu škody voči štátu podľa § 64 ods. 6 cit. zákona. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že nedošlo ani k porušeniu ust. § 81 ods. 5 z. č. 475/2005 Zb., podľa ktorého riaditeľ ústavu a prokurátor vykonávajúci dozor najmenej raz za tri mesiace preskúmavajú opodstatnenosť umiestnenia do OBR. Citovaný zákon neustanovuje žiadne časové obmedzenie pre dobu umiestnenia odsúdeného v OBR pri trvaní dôvodov umiestnenia, pričom z intervalu stanoveného zákonom pre posudzovanie opodstatnenosti ďalšieho trvania umiestnenia (raz za tri mesiace) je zrejmé, že doba 5 mesiacov v prípade žalobcu sa žiadnym spôsobom nevymyká zo zákonom predpokladaného rámca pre dĺžku trvania jeho umiestnenia. Ústav sa pritom priebežne zaoberal naplnením podmienok pre umiestnenie žalobcu v OBR dňa 29.04.2015, keď z rozhodnutia o jeho zotrvaní v OBR vyplýva, že jeho vystupovanie proti príslušníkom ZVJS a zamestnancom zboru k uvedenému dátumu nebolo na požadovanej úrovni z tam uvedených dôvodov, a preto zrušenie jeho umiestnenia ešte nebolo dôvodné a následne 07.07.2015, kedy z OBR bol vyradený (všetko v zákonom stanovenej lehote troch mesiacov). Neobstojí ani žalobcom namietané nedodržanie dohľadu nad zachovávaním zákonnosti v miestach výkonu trestu odňatia slobody v rozhodnom období, teda v čase jeho umiestnenia v OBR z ním uvádzaných dôvodov prokurátorom, keďže z článku 8 ods. 1 písm. c/ Príkazu Generálneho prokurátora SR č. 6/2010 o postupe prokurátora pri výkone dozoru prokurátora nad zachovávaním zákonnosti v miestach výkonu trestu odňatia slobody vyplýva, že kontrola opodstatnenosti umiestnenia odsúdeného do OBR je súčasťou týchto previerok a jej výsledok je vyhodnocovaný v rámci preverovania zákonnosti rozhodnutí o disciplinárnych trestoch, keď zo zápisníc z previerok prokurátora z 25.03.2015 a 15.06.2015 vyplýva, že žiadne nezákonnosti v rozhodovaní o disciplinárnych trestoch zistené neboli, t. j. ani v rozhodovaní o umiestnení do OBR.
7. Vzhľadom na uvedené, vykonanie žalobcom navrhovaných dôkazov je pre posúdenie irelevantné, a preto správne súd prvej inštancie ďalšie navrhované dokazovanie nevykonal, čím nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.
8. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými tvrdeniami strán v prvostupňovom aj odvolacom konaní, krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, vrátane nároku na náhradu trov konania vzhľadom na plný úspech žalovaného vo veci.
9. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 365 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a žalovanému vzhľadom na plný úspech vo veci priznal nárok na ich náhradu taktiež v plnom rozsahu.
10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).