Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/1/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu V. I., trvale bytom G., J. Ľ. I. XX/X, zastúpeného Advokátska kancelária H. & K., s.r.o., so sídlom Y., X. XXXX/X, proti žalovanému K. U. N., s.r.o., so sídlom G., K. XX, F.: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. M. U., s.r.o., so sídlom G., K. XX, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenia finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 6. septembra 2018, č.k. -95, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 209,74 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 35,42 %. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 291,74 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a sumy 100 eur z titulu primeraného finančného zadosťučinenia. Súd na podklade vykonaného dokazovania, po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Súd v prvom rade posudzoval, či na strane žalovaného vzniklo na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie. Ako predbežnú otázku skúmal, či mal na celé plnenie, ktoré vo výške 1.559,74 eur žalovaný prijal, nárok alebo nie. Súd pritom dospel k záveru, že žalovaný mal nárok len na časť žalobcom poskytnutého plnenia. Riadil sa pritom nasledujúcimi úvahami: strany mali dňa 27.10.2014 uzavrieť zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle , ktorá je zároveň aj zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ustanovenia a nasl. . Spotrebiteľský charakter zmluvy vyplýva z právneho postavenia jej účastníkov - na jednej strane veriteľ konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na strane druhej dlžník nekonajúci v rámci obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Túto zmluvu súd posúdil ako neplatnú. Súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, že žalovaný požiadal žalobcu o uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobca žiadosť akceptoval, avšak na rozdiel od žiadosti v akceptácii uviedol inú RPMN. V zmysle sa preto jeho akceptácia považuje za nový návrh na uzavretie zmluvy. Vzhľadom k ustanoveniu by musela byť akceptácia tohto nového návrhu písomná, pretože zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať povinnú písomnú formu. Žalovaný netvrdí, že by takou akceptáciou protinávrhu disponoval, ani takú akceptáciu nepredložil, preto nepreukázal, že by došlo k uzavretiu platnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi ním a žalobcom. Je zrejmé, že po tom, čo žalovaný návrh žalobcu na uzavretie zmluvy akceptoval so zmenou, zmluvný formulár už žalobca znovu nepodpísal.

Ak je zmluva neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Súd preto uviedol, že žalobca je povinný vrátiť veriteľovi to, čo na základe neplatnej zmluvy prijal, čo je v posudzovanom spore suma 1.350 eur (úver 1.500 eur znížený o poplatok 150 eur). Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca žalovanému zaplatil sumu 1.559,74 eur. Keďže mu mal zaplatiť len sumu 1.350 eur, zvyšok vo výške 209,74 eur bol podľa súdu žalovaný povinný žalobcovi vrátiť ako bezdôvodné obohatenie. Okrem toho, dodal súd, aj keby posúdil zmluvu ako platnú, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať okrem iných náležitostí aj uvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ( v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy). Podľa zistení súdu zmluva uzavretá medzi stranami sporu také uvedenie neobsahuje. Z predloženej zmluvy vyplývalo, že dlh žalobcu mal byť splatný v 42 mesačných splátkach, teda termín konečnej splatnosti dlhu musel byť žalovanému pri uzatváraní zmluvy už známy. Nič mu nebránilo tento termín v zmluve uviesť. Ak tak neurobil, vystavil sa riziku zákonnej sankcie, ktorou je vznik nevyvrátiteľnej domnienky v zmysle , že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd teda dospel k záveru, že aj ak by bola zmluva posúdená ako platná, poskytnutý úver by sa v zmysle z dôvodu nedostatku uvedenia jednoznačného údaja o termíne konečnej splatnosti úveru v zmysle považoval za bezúročný a bez poplatkov a žalovaný by mal nárok len na vrátenie istiny poskytnutého úveru, teda sumy 1.350 eur. Čo sa týka platnosti Dohody o poskytovaní služieb, túto súd posúdil ako neplatnú, keďže dohodu o poskytovaní týchto "služieb" považoval len za účelovú, uzavretú s úmyslom obísť ustanovenia predpisov na ochranu spotrebiteľa týkajúcich sa najvyššej odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov. Charakter poskytovaných "služieb" ničím nevybočuje z rámca služieb bežne poskytovaných veriteľmi pri poskytovaní úverov spotrebiteľom. Nejde o osobitné plnenie zo strany veriteľa, ktoré by nebolo pri poskytovaní úverov celkom bežné. Z dohody síce vyplýva, že nie je podmienkou pre uzavretie zmluvy o úvere, avšak zmluvný formulár žiadosti dlžníka o uzavretie zmluvy o úvere už vopred obsahuje predtlač o výške splátky spolu s platbou podľa dohody o poskytovaní služieb (teda samotný zmluvný formulár už s uzavretím takej dohody vopred počíta). Aj spôsob a časová následnosť uzatvárania tejto dohody je zhodná so zmluvou o úvere (dlžník ju podpísal skôr ako veriteľ, v rovnaký deň ako žiadosť o poskytnutie úveru, pričom veriteľ ju akceptoval v rovnaký deň ako žiadosť o uzavretie zmluvy o úvere; ide o zmluvný formulár vopred pripravený veriteľom). Je možné ľahko nadobudnúť dojem, že ide len o súčasť zmluvy o úvere. Súd následne rozhodoval o nároku žalobcu v časti o zaplatenie 100 eur z titulu finančného zadosťučinenia. Súd v tejto časti nárok žalobcu z dôvodu, že neboli splnené podmienky na jej priznanie podľa ust. zamietol. Žalobca sa úspešne domohol vydania bezdôvodného obohatenia, avšak súd bol toho názoru, že žalobcovi nevznikla taká ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia. Žalobca preplatil úver o sumu 209,74 eur a vyplatenia tejto sumy sa úspešne domohol. Súd bol názoru, že nie v každom prípade musí mať spotrebiteľ v prípade porušenia povinností nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Súd síce konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nebola riadne uzatvorená a preto si strany sporu musia vrátiť všetko čo plnili, ale zároveň treba prihliadnuť na to, že žalovaný poskytol žalobcovi sumu 1.350 eur, s ktorou disponoval, a ten mal možnosť uvedenú sumu postupne splátkami splácať, čo je samozrejme výhoda. Aj napriek tvrdeniu žalobcu, že na základe neustálych výziev a navyšovaniu dlžnej sumy sa zhoršil jeho zdravotný a psychický stav, žalobca toto tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal. Vzhľadom na rozsah porušenia povinnosti a výšky preplatenej sumy 209,74 eur v priebehu 3 rokov, mal súd za to, že žalobca nemá nárok na primerané finančné zadosťučinenie, keďže mu nevznikla ujma v ním požadovanom rozsahu. Podľa názoru súdu žalobcovi nevznikol žiaden právny nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 eur, ktorý si uplatnil, a žiadnym spôsobom nezdôvodnil výšku svojho nároku. V tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto súd žalobu v časti zaplatenia finančného zadosťučinenia v sume 100 eur ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 35,42 %, čo predstavuje jeho čistý úspech vo veci. Žalobcovi súd priznal sumu 209,74 eur, čo predstavuje 67,71 % žalobcom žalovaného nároku. Žalobca mal teda úspech vo výške 67,71 % a žalovaný vo výške 32,29 %. Čistý úspech žalobcu tak predstavoval 35,42 % (67,71 - 32,29 = 35,42).

2. V zákonnej lehote proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti výrokom I. a III. Uviedol, že súd nezdôvodnil, na základe akých skutočností a z akých dôvodov mal za to, že údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) by si účastníci zmluvy vôbec legálne mohli dohodnúť. Súd bez akéhokoľvek odôvodnenia uviedol, že nedošlo k dohode o výške RPMN. Vzhľadom na špecifickosť tohto údaju, spôsob jeho určenia a kogentné pravidlá stanovené zákonom pre jeho výpočet, bol toho názoru, že takýto formalistický prístup súdu je predčasný. Z povahy niektorých náležitostí uvedených v vyplýva, že nemôžu byť predmetom konsenzu, a zákon takýto konsenzus ani nepredpokladá (čo je na prvý pohľad zrejmé pri údajoch ako adresa a označenie kontrolného orgánu, ktorý je určený zákonom, priemerná hodnota RPMN, ktorý údaj určuje Ministerstvo financií SR). Súd sa vôbec nezaoberal tým, či ide o dohodnuteľný údaj alebo nie, teda či aj RPMN nepatrí medzi údaje, ktoré nie je možné dohodnúť. Podľa jeho názoru išlo o základnú otázku, s ktorou sa mal súd vyporiadať. Preto tvrdil, že hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy nikdy nedojednáva a účastníci zmluvy sa na tejto náležitosti dohodnúť ani nemôžu. To, že RPMN sa dohodnúť objektívne nedá (nedá sa teda navrhnúť, akceptovať a pod.) vyplýva v prvom rade z právnej úpravy upravujúcej spôsob určenia tohto údaju. Ako druhý dôvod rozhodnutia súd uviedol, že úver poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere je bezúročný pre absenciu konečnej splatnosti úveru. V prvom rade, pokiaľ ide o uvádzanie konečnej splatnosti úveru, je potrebné uviesť, že táto náležitosť nemôže a nikdy nemohla byť v zmysle únijného práva dôvodom pre bezúročnosť úveru. Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že uvedené ustanovenie (čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES pozn.) by sa nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti, a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Uviedol preto, že súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy a dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to (i) určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, (ii) spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti, (iii) spôsobom vyplývajúcim zo splátkového kalendára, ktorý predstavuje neoddeliteľnú súčasť zmluvy o revolvingovom úvere. Podporne poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, kedy samotný Súdny dvor uviedol, že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (výrok II. rozsudku v spomenutej veci). Logickým dôsledkom a prepojením tohto záveru s náležitosťou „termín konečnej splatnosti“ je to, že postačuje také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov, čo bolo zo strany žalovaného splnené - žalobca mal objektívnu vedomosť o tom, kedy nastáva termín splatnosti prvej i poslednej splátky úveru (vychádzajúc z počtu splátok a obsahu oznámenia veriteľa o schválení úveru a splátkového kalendára). Zmluva o revolvingovom úvere požadované informácie obsahovala, a to spôsobom vyplývajúcim z obsahu jednotlivých dokumentov, ktoré podľa vôle zmluvných strán predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť. Odvolanie proti výroku o náhrade trov konania podal z dôvodu, že ide o závislý výrok od rozhodnutia vo veci samej. Žiadal preto, aby odvolací súd zmenil rozsudok a o veci sám rozhodol tak, že žalobu zamietne aj v časti, v ktorej jej bolo vyhovené, a prizná mu právo na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Uplatnil si nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní a náhradu iných trov odvolacieho konania za súdny poplatok platený na základe podaného odvolania.

3. K podanému odvolaniu sa písomne žalobca vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Mal za to, že napadnutý rozsudok spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie. Žalovaný vo svojom odvolaní iba účelovo napadol neodôvodnenosť napadnutých častí. K posúdeniu RPMN uviedol, že zákon o spotrebiteľských úveroch považuje údaj o RPMN za základný údaj o úvere, smerodajný pre spotrebiteľa na to, aby si mohol predstaviť percentuálnu výšku nákladov za úver. Ide o údaj, ktorý má spotrebiteľovi ukázať, koľko bude musieť zaplatiť nad rámec istiny. RPMN je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere a musí byť uvedený v každej zmluve. S jeho absenciou zákon spája prísne dôsledky. Je preto neakceptovateľné, aby v návrhu zmluvy, ktorý dlžník podpíše a akceptuje, bol iný údaj RPMN ako v oznámení o schválení úveru. Ďalej mal za to, že v danom prípade súd správne posúdil neplatnosť zmluvy s ohľadom na absenciu písomnej formy a absenciu akceptácie zmluvy s takým obsahom, ktorý dlžník nechválili. Čo sa týka končeného termínu splatnosti, uviedol, že v zmluve absentuje aj iná zo zákonom stanovených náležitostí, čo správne konštatoval súd. Zmluva neobsahuje povinnú náležitosť, a to neobsahuje termíny splatnosti splátok podľa § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona. V zmluve o revolvingovom úvere sa uvádza len toľko, že splátok má byť 42 a že výška splátky je 81,99 eur, pričom zo zmluvy nevyplýva, v ktorý deň má byť mesačná splátka splatná. Zo zmluvy nie je vôbec zrejmé, v ktorý deň v mesiaci majú byť splátky splatné a ani to, počnúc ktorým mesiacom je dlžník povinný začať splátky splácať, či prvá splátka má byť uhradená už v mesiaci poskytnutia úveru, alebo až v nasledujúci mesiac a nie je možné ani len vyvodiť, dokedy má dlžník splátky splácať, teda kedy je splatná posledná mesačná splátka, a preto je potrebné konštatovať, že absentuje aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) cit. zákona, a to vymedzenie konečnej splatnosti. Uvedené údaje predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere vôbec neobsahuje. Žalobca s ohľadom na uvádzané skutočnosti považoval závery súdu prijaté v napadnutom rozhodnutí za súladné so zákonom a vecne správne. Žiadal preto potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny a náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd preskúmal vec v zmysle a (ďalej len „“) a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku I., ktorým súd žalobe žalobcu vyhovel, a v závislom výroku III. o trovách konania podľa ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa , podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

5. Výrok II., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, zostal odvolaním nedotknutý, preto je právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý ( ).

6. Súd prvej inštancie založil záver o vyhovení nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia na tom, že nakoľko v žiadosti žalobca akceptoval inú výšku RPMN ako v akceptácii, nedošlo k uzatvoreniu zmluvy, nakoľko akceptácia sa považuje za nový návrh na uzavretie zmluvy, a tak zmluva je neplatná, a preto je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Žalobca bol na základe uvedeného povinný vrátiť žalovanému sumu 1.350 eur (úver 1.500 eur znížený o poplatok 150 eur), pričom preukázateľne žalovanému vrátil sumu 1.559,74 eur, a preto zvyšnú sumu vo výške 209,74 eur bol žalovaný podľa súdu prvej inštancie povinný vrátiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia. Navyše súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj keby predmetnú úverovú zmluvu posúdil ako platnú, neobsahovala termín konečnej splatnosti spotrebiteľskú úveru v zmysle o spotrebiteľských úveroch, a preto by bol predmetný úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov a žalovaný by mal nárok iba na vrátenie istiny vo výške 1.350 eur.

7. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym posúdením súdu prvej inštancie ohľadom neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy z dôvodu, že v akceptácii zmluvy na rozdiel od žiadosti, bola uvedená iná RPMN. Za právne irelevantnú pre otázku riadneho uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi účastníkmi konania považuje odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, skutočnosť, že žalovaný pri prijatí návrhu žalobcu na uzatvorenie zmluvy mal dopísať do údajov o schválenom úvere /bod 6. Žiadosti/zmluvy/ údaj o RPMN úveru odlišný ako bol uvedený v bode 5. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedená skutočnosť neznamená, že žalovaný prijal návrh žalobcu na uzatvorenie zmluvy so zmenami, čo by v zmysle znamenalo, že žalovaný odmietol návrh žalobcu na uzatvorenie zmluvy, adresoval mu nový návrh, ktorý však potom nebol žalobcom prijatý, a preto hodnoverným spôsobom nebolo preukázané, že k uzavretiu zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru zákonom predpísaným spôsobom došlo, a preto predmetná zmluva nebola uzavretá v písomnej forme. Hodnota RPMN úveru nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali účastníci zmluvy konsenzuálne dohodnúť. Takáto hodnota zohľadňuje parametre poskytovaného úveru a je daná výpočtom matematického vzorca stanoveného v o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Ak sa teda účastníci zmluvy o spotrebiteľskom úvere dohodli na výške úveru, termíne jeho splatnosti, výške, počte a splatnosti splátok úveru, úrokoch z úveru a ostatných nákladoch úveru, vykoná sa výpočet RPMN úveru podľa zákonom stanoveného matematického vzorca a zistená hodnota sa uvedie veriteľom do akceptácie návrhu dlžníka na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to bez ohľadu na to, či samotný dlžník nejakú hodnotu RPMN úveru vo svojom návrhu uviedol alebo nie. Na základe uvedeného je preto zmluva platná.

8. Na druhej strane súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že zmluva neobsahuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f), a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, z dôvodu ktorého je v zmysle § 11 potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Tieto závery súdu prvej inštancie považuje odvolací súd po preskúmaní veci za správne.

9. Podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len „“) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1964/40/> musí obsahovať údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

10. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že úver, ktorý žalovaný poskytol žalobcovi, je bezúročný a bez poplatkov, keďže úverová zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa . K tomuto záveru postačuje súdom prvej inštancie zistená skutočnosť, že v úverovej zmluve, ktorú strany uzatvorili, absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru ( cit. zákona) dôsledkom čoho je podľa bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru.

11. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca dňa 23.10.2014 požiadal žiadosťou/zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej aj „žiadosť/zmluva“) žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 1.500 eur, pričom uviedol, že úver bude splácať v 42 mesačných splátkach po 47,43 eur a spolu s platbou podľa dohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá, v sume 81,99 eur. Uvedené údaje v zmluve boli nasledovné: celková čiastka, ktorú mal žalobca zaplatiť, bola 2.142,06 eur, RPMN bola určená na 26,17 %, ročná úroková sadzba úveru 18,08 % a priemerná RPMN za úver 44,06 %. Ďalej poskytnutá čiastka revolvingu bola v sume 1.500 eur a celková čiastka revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť, bola 2.142,06 (všetko uvedené v bode 5. žiadosti/zmluvy „Údaje o požadovanom revolvingového typu v EUR“). Žalovaný dňa 27.10.2014 doplnil do žiadosti/zmluvy údaje o schválenom revolvingovom úvere, a to výšku, ktorú stanovil na 1.500 eur s tým, že predmetný úver bude žalobca splácať v 42 mesačných splátkach a výška mesačnej splátky vrátane úrokov bude 47,43 eur. RPMN bola vypočítaná vo výške 25,92 %, priemerná RPMN bola vo výške 44,06 % a ročná úroková sadzba úveru bola vo výške 18,08 %. Celková čiastka, ktorú musel dlžník zaplatiť, bola stanovená na 1.500 eur. Predpokladanú RPMN úveru po poskytnutí revolvingu stanovil žalovaný vo výške 25,92 %. Ročnú úrokovú sadzbu revolvingu ponechal vo výške 18,08 %. Ročnú úrokovú sadzbu úrokov z omeškania stanovil na 5,05 %. Všetky uvedené údaje uviedol žalovaný v bode 6. žiadosti/zmluvy.

12. Z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi vyplynulo, že žalovaný týmto listom oznamuje žalobcovi schválenie úveru vo výške 1.500 eur so splatnosťou v 42 mesačných splátkach po 47,43 eur. Dátum splatnosti prvej splátky bol určený na deň 1.12.2014 a dátum splatnosti poslednej splátky bol určený na deň 1.5.2018. Periodicita splácania bola určená mesačne vždy k 1. dňu v mesiaci. Celková výška úveru bola stanovená vo výške 1.500 eur, RPMN 25,92 %, priemerná RPMN 44,06 %, úroková sadzba 18,08 %.

13. Odvolací súd zhodne, ako súd prvej inštancie, dospel k záveru, že predmetná zmluva má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z oboznámených listín vyplýva, že žalobca dal žalovanému písomný návrh na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere na predtlačenom formulári žalobcu nazvaný „Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere“. V tejto žiadosti žalobca uviedol požadovanú čiastku úveru, počet splátok úveru, ich výšku, celkovú čiastku, ktorú musí zaplatiť, ročnú úrokovú sadzbu úveru, predpokladanú RPMN úveru i priemernú RPMN. Súčasťou návrhu boli aj predtlačené zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti žalovaného. Žalobca návrh zmluvy podpísal dňa 23.10.2014. Následne, dňa 27.10.2014, podpísal návrh zmluvy aj žalovaný, ktorý do predtlačeného formuláru „Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy o revolvingovom úvere“ v bode 6. uviedol údaje o schválenom revolvingovom úvere, poskytnutú čiastku úveru (úverový limit), splatnosť úveru (počet splátok), ich výšku, celkovú čiastku, ktorú musí žalobca zaplatiť, poskytnutú čiastku revolvingu, ročnú úrokovú sadzbu úveru/revolvingu, RPMN úveru i priemernú RPMN, ročnú úrokovú sadzbu úrokov z omeškania, poplatok za poskytnutie úveru/revolvingu.

14. Podľa zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zákon teda striktne, jasne, zrozumiteľne a bez pochýb vyžaduje, aby termín konečnej splatnosť spotrebiteľského úveru obsahovala zmluva o spotrebiteľskom úvere, a nie oznámenie veriteľa o schválení úveru, ktoré nie je súčasťou predmetnej zmluvy. Ustanovenie je kogentným ustanovením nepripúšťajúcim možnosť iného dojednania účastníkmi zmluvy.

15. Treba zdôrazniť, že samotná zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, umožňujúci spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať tento termín. Žalovaný uviedol, že tento údaj sa nachádza v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, ktoré je súčasťou zmluvy v zmysle čl. 7 ods.7.1 zmluvných dojednaní. Ak v spotrebiteľskej zmluve absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, tak už len z uvedeného dôvodu je potrebné úver poskytnutý žalobcovi na základe zmluvy o revolvingovom úvere podľa ust. pís. a) považovať za bezúročný a bez poplatkov. Na uvedenom závere nič nemení ani „Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi“. Oznámenie veriteľa o schválení úveru nemožno považovať za odstránenie prípadných nedostatkov v obsahu zmluvy. Oznámenie o schválení úveru dlžníkovi je jednostranný právny úkon žalovaného, pričom Zmluva o revolvingovom úvere je podpísaná tak veriteľom ako i dlžníkom, teda právne relevantné je to, čo je uvedené v zmluve ako dvojstrannom prejave vôle oboch účastníkov. Predmetné oznámenie má len charakter informácie veriteľa o schválenom spotrebiteľskom úvere adresovanej dlžníkovi, a nie je súčasťou návrhu alebo akceptácie návrhu zo strany navrhovateľa, teda nie je súčasťou zmluvy o úvere z dôvodu, že táto bola uzatvorená v súlade s čl. 13 žiadosti/zmluvy o revolvingovom úvere riadnym vyplnením a následným podpisom tejto žiadosti/zmluvy všetkými zúčastnenými stranami.

16. Z dokazovania, ktoré vykonal v spore súd prvej inštancie, vyplýva, že kontraktačný proces predmetnej zmluvy bol taký, že žalobca v návrhu zmluvy vo forme formuláru žalovaného predpripravenom vyplnil údaje o úvere, revolvingovom úvere, o ktorý mal záujem, a takýto návrh dňa 23.10.2014 podpísal. Žalovaný návrh zmluvy podpísal dňa 27.10.2014, pričom do predtlačeného formuláru návrhu/žiadosti o poskytnutie úveru uviedol údaje o schválenom úvere a schválenom revolvingovom úvere. Podľa čl. 13. žiadosti/zmluvy o úvere riadnym vyplnením a následným podpisom tejto žiadosti/zmluvy všetkými zúčastnenými stranami uzatvoril veriteľ s dlžníkom zmluvu o revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania (na zadnej strane tejto žiadosti/zmluvy). Zmluvné strany prehlasujú, že si žiadosť/zmluvu vrátane zmluvných dojednaní prečítali, že bola uzatvorená zo slobodnej vôle, jej obsahu riadne porozumeli a na dôkaz tejto skutočnosti pripájajú nižšie svoje podpisy. V zmysle čl. 2 zmluvných dojednaní, zmluva o revolvingovom úvere sa uzatvára na predtlačenom formulári veriteľa, vyplnená a dlžníkom podpísaná je návrhom na uzatvorenie zmluvy a tá je uzatvorená dňom podpisu dlžníka a veriteľa. Z tohto je potom zrejmé, že oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi nebolo súčasťou návrhu žalobcu na uzatvorenie zmluvy, ktorý návrh žalovaný akceptoval. Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi nie je teda výsledkom konsenzuálneho dojednania medzi stranami zmluvy, ale len jednostranným úkonom žalobcu, ktorý nemôže byť súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej stranami.

17. Odvolací súd uvádza, že samotná skutočnosť, že predmetná zmluva neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ( ), spôsobuje v zmysle bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

18. Súd prvej inštancie, hoci z dôvodu neplatnosti zmluvy, určil správne, že žalovaný má povinnosť vydať žalobcovi sumu 209,74 eur titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko v skutočnosti bolo žalobcovi žalovaným poskytnutých 1.350 eur (1.500 eur deklarovaná istina, avšak potrebné ju bolo znížiť o sumu 150 eur ako poplatok za poskytnutie úveru), pričom žalobca vrátil žalovanému sumu 1.559,74, a preto je nutné dospieť k záveru, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu v sume 209,74 eur. Nakoľko je správny napadnutý výrok I., treba konštatovať i vecnú správnosť závislého výroku III. o trovách konania. Na základe tvrdeného odvolací súd potvrdil napadnuté výroky I. a III. rozsudku ako vecne správne podľa .

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalovanému, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný. V zmysle o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).