Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/1/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 20.06.2019, v trestnej veci obžalovaného S. P. pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 09.01.2018 sp. zn. , takto

rozhodol:

Podľa , z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe

obžalovanému S. P. nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom T., D. XXX/XX, prechodne M. XX

u k l a d á

Podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., § 36 písm. i) Tr. zák., § 37 písm. h), písm. m) Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., Čl. 6 ods. 1, Čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výkon uloženého trestu podmienečne odkladá a zároveň ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. ustanovuje skúšobnú dobu na 5 (päť) rokov.

Podľa § 51 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. mu ukladá obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok.

Podľa § 51 ods. 3 písm. d/ Tr. zák. mu ukladá obmedzenie spočívajúce v zákaze vstupu do miestneho pohostinstva v obci Chmeľovec.

Podľa § 51 ods. 4 písm. i/ Tr. zák. mu ukladá povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve zameraných na predchádzanie zneužívania alkoholických nápojov a iných omamných látok a na zvládanie sklonov k agresívnemu správaniu.

Podľa z a m i e t a odvolanie okresného p r o k u r á t o r a.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného S. P. vinným zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

- dňa 25.09.2010 asi o 23.30 hod. v obci Chmeľovec, okres Prešov, počas prevádzkovej doby v miestnom pohostinstve, verejne a na mieste prístupnom verejnosti, pod vplyvom alkoholu, počas vzájomného nedorozumenia fyzicky napadol tam prítomných E. P. a H. U., a to tak, že týchto dýkou s dĺžkou čepele asi 20 cm, ktorou sa začal oháňať a bodať smerom k telu poškodených, týchto poranil, a to tak, že poškodenému E. P. spôsobil reznú ranu na bočnej ploche krku vpravo pod pravou ušnicou, prechádzajúcu pod pravou sánkou na predobočnú plochu krku vpravo dĺžky 20 cm, zasahujúcu hlboko ku svalu krku pod pravou ušnicou a reznú ranu siahajúcu do podkožia na vnútornej ploche dolnej tretiny ľavého ramena, ktoré zranenia si vyžadujú liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní 12-14 dní a poškodenému H. U. spôsobil reznú ranu v čelovej oblasti vľavo dĺžky 1 cm, reznú ranu v čelovej oblasti uprostred nad koreňom nosa dĺžky 5 cm, povrchovú reznú ranku na ľavom hornom viečku dĺžky 0,7 cm, reznú ranu na predobočnej ploche dolnej tretiny hrudníka vpravo dĺžky 12 cm, reznú ranu v driekovej oblasti vpravo nad lopatou bedrovej kosti dĺžky 3 cm, siahajúcu 4 cm do podkožného tuku, tržnozmliaždenú ranu v spánkovej oblasti vľavo dĺžky 1 cm, ktoré si vyžadujú liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní 12-14 dní, pričom u oboch poškodených vznikli trvalé následky a to jazvy, a to u poškodeného E. P. jazva v oblasti krku dĺžky 29 cm a u poškodeného H. U. jazva v oblasti tváre dĺžky 5 cm a 1 cm, ktoré je potrebné v zmysle § 123 ods. 3 písm. f/ Tr. zákona považovať za ťažkú ujmu na zdraví, nakoľko ide o zohyzdenie.

Za to mu podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., § 37 písm. m/ Tr. zák., s použitím článku 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere troch rokov, pre výkon ktorého ho podľa Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa uložil obžalovanému aj povinnosť nahradiť poškodenému UNION zdravotná poisťovňa a.s. Bratislava škodu vo výške 1.215,55 Eur, poškodenému E. P. škodu vo výške 297,80 Eur a poškodenému H. U. škodu vo výške 595,60 Eur do 30-tich dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní podali obžalovaný, ako aj prokurátor (ten však len čo do výroku o treste), odvolania, ktoré neskôr osobitnými podaniami aj odôvodnili.

V písomných dôvodoch podaného odvolania obžalovaný vyjadril názor, že súd prvého stupňa skutkovo a právne nesprávne posúdil celú trestnú vec, keď vychádzal len zo svedeckých výpovedí, ktoré ho (obžalovaného) nepriamo usvedčovali ako páchateľa stíhaných trestných činov. Namietal, že už prokurátor opieral obžalobu o niektoré dôkazy svedčiace v jeho neprospech, ktoré boli vykonané pred vznesením obvinenia, a na ktoré z tohto dôvodu nie je možné v zmysle zákona prihliadať. Vyjadril názor, že prokurátor bol povinný trestné stíhanie postupom podľa zastaviť, pretože v prejednávanej veci existovali tak dôkazy v jeho neprospech, ako aj dôkazy v jeho prospech, čím sa vytvoril priestor pre použitie zásady „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ a aj keď táto zásada je doménou súdu, každopádne prokurátor môže podať obžalobu podľa až vtedy, keď výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd a za takejto situácie je zmysluplné postaviť obvineného pred súd len vtedy, pokiaľ v budúcnosti možno rozumne očakávať zmenu dôkaznej situácie v smere podporenia obžaloby, čo ale nie je prípad prejednávanej veci. V ďalšom odvolateľ poprel, aby bol iniciátorom fyzického konfliktu, ktorý je predmetom dotknutej veci a poprel, že by všetky zranenia poškodeným spôsobil úmyselným konaním. Namietal, že práve naopak, iniciátormi fyzického kontaktu boli poškodení a on (obžalovaný) sa iba bránil útoku zo strany poškodeného, čo vo svojich výpovediach potvrdili tak poškodený E. P., ako aj svedok H. P.. Výpoveď poškodeného H. U. namietal z dôvodu rozporov a nelogickostí v jeho tvrdeniach, na ktoré v podanom odvolaní poukázal. Vyčítal prvostupňovému súdu, že neskúmal, či poškodený E. P., ktorý mal byť opitý, si nemohol zranenia spôsobiť pádom na zem, keď ho (obžalovaného) ťahal na parkovisko, a či sa nemohol porezať o iný predmet ležiaci na zemi, prípadne, či nemal v čase incidentu pištoľ, ktorú mal (obžalovanému) priložiť k telu. V ďalšom ešte vyčítal prvostupňovému súdu, že absolútne neprihliadal na svedecké výpovede ostatných svedkov, ale celú jeho (obžalovaného) vinu postavil na svedeckých výpovediach poškodených, ktorí, ako sami uviedli ho (obžalovaného) napadli ako prví, pritom ich výpovede považoval za tendenčné, zavádzajúce a zmätočné. Okrem toho ešte namietal, že prvostupňový súd nevypočul svedka E. P., ktorý bol prítomný na mieste incidentu, a preto by sa mohol vyjadriť k zbrani použitej na jeho (obžalovaného) osobu, a k ohrozeniu jeho (obžalovaného) majetku v súvislosti s tým, že mal pri sebe značný obnos peňazí. Vyjadril názor, že v prejednávanej veci mu nebolo preukázané zavinenie, teda úmysel. V súvislosti s aplikáciou zásady v pochybnostiach v prospech obžalovaného poukázal na nález Ústavného súdu ČR. Upozornil ešte odvolací súd na skutočnosť, že hoci sa rekonštrukcia konala dňa 22.11.2017 o 10.00 hod. v pohostinstve v obci Chmeľovec, predvolanie na tento úkon mu bolo slovenskou poštou doručené v ten istý deň, a to až o 16.00 hod. Ďalej poukázal na skutočnosť, že trestný proces je kontradiktórnym konaním, a preto súd pri svojom rozhodovaní musí zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať jednej alebo druhej strane. Vyjadril ešte názor, že obžaloba prokurátora je postavená na domnienkach, pretože neexistuje ani jeden priamy dôkaz, ktorý by ho (obžalovaného) zo spáchania žalovaného činu priamo usvedčoval. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zmenil napadnutý rozsudok a jeho spod obžaloby okresného prokurátora oslobodil.

Prostredníctvom svojho obhajcu obžalovaný ešte namietal, že prvostupňový súd po rozsiahlom dokazovaní nesprávne právne vyhodnotil skutkové zistenia. V tejto súvislosti poukázal na obsah svojej výpovede, ako aj výpovede svedka E. A., ktorý jeho tvrdenia, podľa jeho (obžalovaného) názoru, potvrdil. Namietal, že všetci proti nemu (obžalovanému) vypovedajúci svedkovia pochádzajú z tej istej obce, sú navzájom priatelia, spolu trávili voľný čas varením guláša a požívaním alkoholických nápojov. Ďalej uviedol, že okrem jeho výpovede a výpovede svedka E. A. jeho tvrdenia podporuje aj objektívny dôkaz, a to znalecký posudok E.. E. P., ktorý uzavrel, že utrpel (obžalovaný) viaceré poranenia, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou vznikli pri viacerých úderoch, pravdepodobne dvoma, prípadne viacerými osobami, čo nasvedčuje tomu, že konflikt v pohostinstve Chmeľovec nevyprovokoval, ale bol napadnutý. Zároveň namietal zohyzdenie u poškodených, ktoré, podľa jeho názoru, podmienkam vyplývajúcim z ust. § 123 ods. 3 písm. f/ Tr. zák. nezodpovedá. Namietal ešte pre prípad, že by krajský súd uveril sčasti výpovediam svedkov a poškodených, že konal v nutnej obrane a pre prípad, že by odvolací súd v jeho konaní nevidel nutnú obranu, požadoval, aby túto skutočnosť zohľadnil v jeho prospech ako poľahčujúcu okolnosť. Zároveň poukázal na skutočnosť, že ku skutku malo dôjsť dňa 25.09.2010, teda pred deviatimi rokmi, čo považuje za neprimeranú dĺžku konania a za porušenie práva na spravodlivý proces, vyplývajúceho z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a jeho spod obžaloby oslobodil, alebo alternatívne, aby mu krajský súd uložil podmienečný trest odňatia slobody, ktorý považuje za dostatočný na jeho prevýchovu a nápravu a taktiež aj naplnenie účelu trestu.

Okresný prokurátor v dôvodoch ním podaného odvolania považoval uložený trest za neprimeraný vzhľadom na osobu obžalovaného, charakter trestnej činnosti a následky, ktoré vznikli na zdraví poškodených osôb v dôsledku konania obžalovaného. Namietal, že v prejednávanej veci nebola zistená žiadna poľahčujúca okolnosť, keďže obžalovaný sa ku skutku nepriznal, svoje konanie neoľutoval, naopak priťažovala mu jedna okolnosť. Z tohto dôvodu bolo potrebné podľa ust. § 38 ods. 4 Tr. zák. zvýšiť dolnú hranicu prísnejšie trestného trestného činu o jednu tretinu na úroveň 6 rokov. Vyjadril názor, že aj pri zohľadnení dĺžky konania a rešpektovaní čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd mal prvostupňový súd vychádzať z trestnej sadzby s dolnou hranicou 6 rokov. Považoval za neprimerané, aby páchateľovi tak závažného trestného činu, z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným, bol uložený tak neprimerane nízky trest odňatia slobody poukazujúc v tejto súvislosti na to, že obidvaja poškodení utrpeli ťažkú ujmu na zdraví, keďže im bolo spôsobené zohyzdenie ako trvalý následok. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe takto podaných odvolaní (včas a oprávnenými osobami) postupoval krajský súd v intenciách ust. , podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v takom rozsahu, ktorý mu v zmysle ust. umožnil spravodlivé rozhodnutie.

Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na obsah vykonaných dôkazov, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, sa stal, a že ho spáchal práve obžalovaný.

Na tomto mieste, napriek uvedenému, je potrebné konštatovať, že podľa názoru krajského súdu, ako to napokon uviedol už vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 13.11.2012, úplnosť zistenia skutkového stavu si vyžadovala vykonanie rekonštrukcie, avšak za prítomnosti tak obžalovaného, ako aj oboch poškodených a ďalších svedkov, vykonanie konfrontácií a dôsledné odstraňovanie rozporov vo výpovediach obžalovaného a jednotlivých, vo veci vypočutých, svedkov. Napriek tomu ani v konaní po zrušení pôvodného rozhodnutia súdu prvého stupňa zo dňa 29.03.2012 k dôslednému odstráneniu vyššie naznačených nedostatkov nedošlo, pretože rekonštrukcia bola vykonaná bez prítomnosti obžalovaného a oboch poškodených, konfrontácie neboli vykonané vôbec a svedkov Q. C., H. C., H. P. žiadna zo strán v konaní, ale ani súd nepožiadali o vysvetlenie rozporov v ich výpovediach v súlade s ust. , a to napriek tomu, že konanie pred súdom prvého stupňa po jeho zrušení trvalo viac ako šesť rokov. Vzhľadom ale na to, že od skutku už uplynulo takmer deväť rokov, prihliadajúc na skutočnosť, že už pri doplňovaní dokazovania pred súdom prvého stupňa po zrušení pôvodného rozhodnutia z 29.03.2012 si väčšina svedkov na priebeh sporných udalostí detailne nepamätala, dospel krajský súd k záveru, že od ďalšieho doplnenia dokazovania už reálne nie je možné očakávať s takým časovým odstupom dôsledné odstránenie tých nedostatkov v dokazovaní, na ktoré poukázal vo svojom zrušujúcom uznesení z 13.11.2012 a aj napriek nie dôslednému rešpektovaniu pokynov krajského súdu v jeho zrušujúcom uznesení, ďalšie zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie nie je namieste, pretože od neho už nie je možné reálne očakávať, vzhľadom na odstup času, nápravu vytýkaných nedostatkov, čo by prispelo k ďalšej, už aj tak neprimeranej, dĺžke konania.

Krajský súd preto vyhodnotil ten rozsah dokazovania, aký bol zrealizovaný doposiaľ pred súdom prvého stupňa, pričom pochybnosti vyplývajúce z neúplnosti vykonaného dokazovania vykladal v prospech obžalovaného a za takejto situácie dospel k záveru, ako to už bolo vyššie uvedené, že aj takýto rozsah dokazovania umožňuje spravodlivé rozhodnutie tak, ako to požaduje ust.

V tejto súvislosti potom považuje krajský súd za potrebné na tomto mieste zareagovať na námietku obžalovaného spočívajúcu v tom, že sa nemohol zúčastniť rekonštrukcie, pretože predvolanie na tento úkon mu bolo doručené až po jeho uskutočnení.

Podľa , ak nebol adresát zásielky, ktorú treba doručiť do vlastných rúk, zastihnutý na adrese, ktorú na tento účel uviedol, zásielka sa uloží u orgánu, ktorý zásielku doručuje, a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu; ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží sa písomnosť na pošte alebo orgáne obce a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, kde a kedy si môže zásielku vyzdvihnúť; ak si adresát zásielku nevyzdvihne do troch pracovných dní od uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel; toto neplatí, ak ide o doručenie obžaloby, uznesenia o podmienečnom zastavení trestného stíhania a trestného rozkazu.

Z doručenky poštového doručovateľa snažiaceho sa opakovane doručiť obžalovanému predvolanie na rekonštrukciu na adresu, ktorú obžalovaný na tento účel uviedol, vyplýva, že táto zásielka po opakovanom doručení bola uložená na pošte dňa 14.11.2017. V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia teda k doručeniu predvolania na rekonštrukciu došlo už 17.11.2017, a to aj keď sa adresát, teda obžalovaný o uložení a obsahu spomínanej zásielky v dotknutý deň, teda 17.11.2017 nedozvedel. O takomto postupe bol obžalovaný v prípravnom konaní opakovane poučovaný, a to už dňa 30.09.2010, 26.11.2010, 10.01.2011, a taktiež aj 21.02.2011, pričom pri rozhodovaní o prepustení z väzby na slobodu dňa 09.05.2011 uviedol, že písomnosti si bude preberať na adrese jeho mamy, teda Bardejov, Fučíkova 34, pričom na túto adresu mu predvolanie na rekonštrukciu aj bolo doručované a z tejto adresy si spomínané predvolanie napokon aj prevzal.

Bez významu potom zostáva skutočnosť, že reálne sa obžalovaný o mieste a čase konania rekonštrukcie dozvedel až 22.11.2017, k čomu došlo len preto, že hoci o svojej povinnosti preberať zásielky súdu vedel, dodržiavanie tejto povinnosti deklaroval pri rozhodovaní o jeho prepustení z väzby na slobodu dňa 09.05.2011, zásielku na ním oznámenej adrese si opakovane nepreberal a prevzal si ju až s odstupom niekoľkých dní. K porušeniu práv obžalovaného na obhajobu tým, že reálne sa o rekonštrukcii dozvedel až po jej vykonaní teda nedošlo a tento následok nastal len v dôsledku porušenia povinnosti obžalovaným riadne si preberať zásielky súdu na adrese, ktorú na tento účel súdu oznámil.

Na strane druhej je nutné ale konštatovať, že rekonštrukcie sa okrem obžalovaného nezúčastnili ani poškodení, pritom od rekonštrukcie vykonanej bez prítomnosti obžalovaného a oboch poškodených nebolo možné reálne očakávať efektívne doplnenie dokazovania a odstránenie nejasností v doposiaľ vykonanom dokazovaní. Rekonštrukcia tak, ako ju vykonal súd prvého stupňa, v zásade krajským súdom požadovaný účel nesplnila, k úplnosti vykonaného dokazovania zásadným spôsobom neprispela, a preto ani z tohto pohľadu k porušeniu práv obžalovaného na obhajobu nedošlo, keďže výsledky spomínaného úkonu zásadným spôsobom doteraz vykonané dokazovanie nemenia.

Zásadným prínosom ale, ktorý vykonaná rekonštrukcia priniesla, bolo vykonanie precíznej fotodokumentácie priestorov, kde ku skutku malo dôjsť, pretože k ohliadke miesta činu vykonanej v prípravnom konaní priložená čiernobiela fotografia fragmentov dotknutých miest, neumožňovala vytvoriť si komplexný obraz o samotnej udalosti, ktorá je predmetom prejednávanej veci, ale aj udalostí jej bezprostredne predchádzajúcich, bez posúdenia ktorých nebolo možné doposiaľ vykonané dokazovanie spoľahlivo vyhodnotiť.

Na tomto mieste je nutné ešte obžalovanému prisvedčiť, že trestný proces je naozaj v súčasnosti procesom kontradiktórnym, a preto by dokazovanie pred súdom prvého stupňa mali v zásade vykonávať strany v konaní, pričom súd by v zásade nemal svojou aktivitou nahrádzať nečinnosť ktorejkoľvek zo strán v konaní. Avšak predmetom prejednávanej veci je zločin ublíženia na zdraví, ktorým, podľa vyjadrenia znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo MUDr. E. P., bol priamo ohrozený život oboch poškodených, pritom z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd plynie nielen pozitívna povinnosť štátu chrániť právo obžalovaného na spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na kontradiktórne konanie, ale zároveň aj pozitívna povinnosť štátu chrániť právo poškodeného na život plynúce z čl. 2 spomínaného Dohovoru, preto za takejto situácie aj zásah súdu v záujme ochrany práv poškodených nepredstavuje neproporcionálnu a bezdôvodnú nerovnováhu medzi právami obžalovaného a poškodených. Preto bolo povinnosťou aj súdu, v záujme ochrany práv poškodených, zasiahnuť a v prípade nečinnosti prokurátora dokazovanie v potrebnom rozsahu doplniť.

Obžalovaný spáchanie skutku kladeného mu za vinu obžalobou poprel, popisujúc priebeh sporných udalostí zo dňa 25.09.2010 v podstate tak, že po príchode do pohostinstva v obci Chmeľovec svedok E. A. dával tam prítomnej čašníčke vulgárne návrhy, následne chlapci, vrátane poškodených, skočili do spomínaného svedka, on (obžalovaný) sa ich snažil rozdeliť a vtedy mu buď neznámy muž, alebo niekto, koho nevidel, priložil pištoľ buď zboku, alebo na ľavú stranu chrbta (v tomto smere obžalovaný nedokázal rozpor vo svojich výpovediach akceptovateľným, hodnoverným spôsobom vysvetliť, po poukázaní na rozpory trval len na tom, že pištoľ mu priložil niekto, kto bol celý v bielom, a aj keď predtým tvrdil, že buď útočníka nevidel, alebo išlo o neznámeho muža, na hlavnom pojednávaní dňa 03.06.2014 už uvádzal, že to bol dokonca poškodený H. U.), následne dostal ranu do oblasti ľavého oka, spadol na zem, kde ho začali kopať, a to päť a následne až dvanásť útočníkov, na spomínanom hlavnom pojednávaní dňa 03.06.2014 ešte zdôraznil, že všetko sa odohralo pri barovom pulte s tým, že keď ho strhli na zem, videl aj mladú aj starú čašníčku. Aj keď je výpoveď obžalovaného do určitej miery podporovaná výpoveďou svedka E. A., už len z dôvodu podstatných rozporov v ich výpovediach nie je možné týmto ich tvrdeniam veriť. Zatiaľ čo obžalovaný uvádzal, že k incidentu došlo pri barovom pulte, svedok E. A. výslovne dňa 29.03.2012 na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa uviedol, že celé sa to začalo v druhej miestnosti, a to vo fajčiarskej miestnosti tzv. fajčiarke, pritom z fotodokumentácie vyhotovenej počas rekonštrukcie dňa 22.11.2017 je zrejmé, že „fajčiarka“ je naozaj druhá vedľajšia miestnosť, ktorá sa nachádza za miestnosťou s barovým pultom, tieto dve miestnosti sú oddelené stenou s oblúkovitým otvorom nahrádzajúcim dvere. Výpovedi obžalovaného je možné taktiež len ťažko uveriť aj pre rozpor s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, a to aj výpoveďou svedkyne Q. C., teda staršej čašníčky, keďže v ten deň podľa vyjadrení svedkýň Q. C., H. C. a E. C., ale i ostatných vo veci vypočutých svedkov, úlohu čašníčok okrem Q. C. v ten deň plnili aj jej dcéry E. a H. C., ktorá (Q. C.) uviedla, že v čase, keď svedok E. A. spolu s obžalovaným vošli do pohostinstva, ona pri bare nebola, bola vonku jesť guláš, a preto určite nemohla byť prítomná pri incidente v bare tak, ako priebeh sporných udalostí popisoval obžalovaný. Taktiež z výpovede svedkyne H. C. vyplýva, že v čase, keď obžalovaný spolu so svedkom E. A. vošli do pohostinstva v obci B., ona bola pri barovom pulte, pýtala sa ich, či si niečo dajú, žiaden incident pri barovom pulte si nevšimla, pritom, pokiaľ by sa pri barovom pulte odohrala udalosť tak, ako ju popisoval obžalovaný teda, že ho napadlo päť až dvanásť ľudí, asi ťažko by si obsluhujúca čašníčka, aj za situácie, že v bare hrala hudba a ona sa venovala svojej práci, preto priestor pred barom si nevšímala, mohla nevšimnúť. Pritom obe svedkyne v tomto smere, v tejto časti skutkového deja, rozporne nevypovedali a aj keď pri odstraňovaní rozporov týkajúcich sa ďalších skutkových okolností neboli výslovne vyzvané, aby ich dôvod vysvetlili, na hlavnom pojednávaní dňa 03.06.2014 v úvode svojich výpovedí poukázali na odstup času a z tohto dôvodu odkázali na svoje predchádzajúce výpovede, z čoho možno vyvodiť záver, že na podrobnosti si s ohľadom na odstup času už nepamätajú, čo napokon svedkyňa H. C. aj výslovne uviedla.

Výpovedi obžalovaného ďalej nie je možné veriť aj z ďalších dôvodov, a to najmä preto, že zo znaleckého posudku dvoch znalcov z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria vyplýva, že obžalovaný konal v uvedený deň pod vplyvom komplikovanej opilosti (avšak túto komplikovaná opilosť, ktorá síce spôsobila čiastočné zníženie rozpoznávacích aj ovládacích schopností obžalovaného, a to až na hranici významnosti, si obžalovaný privodil sám, pričom pred začatím pitia alkoholických nápojov sa mohol zdržať ich pitia, a preto na jeho príčetnosť, ani podľa názoru krajského súdu, vplyv nemala a ani krajský súd preto nedospel k záveru, že by obžalovaný konal v stave nepríčetnosti, či zmenšenej príčetnosti), a zo znaleckého posudku znalca PhDr. D. P. z odboru psychológia vyplýva, že obžalovaný nebol schopný správne vnímať, zapamätať si a reprodukovať prežité udalosti, a to práve s ohľadom na stav komplikovanej opitosti, navyše obžalovaný nie je schopný autokritickosti, teda kriticky nahliadať sám na seba a svoje konanie, má sklony k racionalizácii a bagatelizácii svojho správania, k odmietaniu bežne prijatých sociálnych konvencií, taktiež má sklony javiť sa v lepšom, priaznivejšom svetle, má tendencie ku skresľovaniu, tým pádom je jeho vierohodnosť znížená.

Na strane druhej je obžalovaný zo spáchania stíhaného skutku usvedčovaný výpoveďami poškodených E. P., H. U., ale aj svedkov H. P., už spomínanej Q. C., H. C. a čiastočne aj výpoveďami L. a E. D., O. E., H. M., E. R., S. C. a H. S..

Svedok H. P. opakovane zhodne potvrdil, že to bol práve obžalovaný, kto ho ako prvý pri barovom pulte napadol, pričom túto skutočnosť opakovane zhodne potvrdil aj svedok E. R.. Z výpovede oboch poškodených, teda H. U. a E. P., ale aj svedka H. P. vyplýva, že po tom, čo svedok H. P. vyšiel na terasu, za ním vyšli aj obžalovaný a svedok E. A. s tým, že následne podľa poškodeného H. U. mal obžalovaný vyskočiť na E. P., či po ňom sa zahnať, čo uvádza aj H. P. (obžalovaný chcel poškodeného E. P. udrieť), poškodený E. P. pritom pripustil, že on bol prvý, kto obžalovaného udrel, tvrdil ale, že obžalovaným sa cítil byť ohrozený, teda cítil, že ho chce napadnúť, čo vydedukoval z mimiky tváre a postavenia jeho tela. Z už spomínaného znaleckého posudku z odboru psychológia, ako to už bolo vyššie uvedené, vyplýva, že obžalovaný má sklony k agresívnemu správaniu, z výpovede H. P. a E. R. vyplýva, že obžalovaný napadol svedka H. P. pred barovým pultom, pritom obžalovaný bol v čase skutku v stave komplikovanej opitosti, ktorá, ako vyplýva zo znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie, odbrzdila ovládacie schopnosti obžalovaného, preto aj podľa názoru krajského súdu bolo možné ustáliť, že obžalovaný chcel poškodeného E. P. napadnúť, čo bolo z jeho postoja a mimiky tváre zrejmé (nebolo možné uzavrieť, že obžalovaný sa smerom k poškodenému napriahol, pretože poškodený E. P. túto okolnosť nepotvrdil).

Tvrdenia vyššie uvedených svedkov v tomto smere nespochybňuje ani vyjadrenie svedkyne H. C., ktorá v čase incidentu medzi obžalovaným a H. P. mala byť v miestnosti s barovým pultom, a ktorá uviedla, že žiaden incident pred barovým pultom nevidela, pretože, ako to vyplýva z výpovede dotknutej svedkyne, v priestoroch baru hrala hudba, okrem toho ona sa venovala svojej robote, teda priestor pred barovým pultom si nevšímala, pričom, ako to vyplýva z popisu svedkov, či už H. P., alebo E. R., napadnutie svedka H. P. obžalovaným pred barovým pultom sa malo udiať v rýchlosti, respektíve išlo o krátky, jednoduchý, nekomplikovaný, nenáročný dej, bez toho, aby bol spojený s nejakými zvukovými efektmi, či hlukom, a preto si svedkyňa H. C. naozaj tento incident všimnúť nemusela.

Z výpovedí už spomínaných svedkov, teda oboch poškodených, ale i svedka H. P. ďalej vyplýva, že títo svedkovia sa snažili obžalovaného odtiahnuť preč z terasy, počas čoho boli obaja poškodení obžalovaným porezaní.

F., alebo konkrétne dýku, ako to vyplýva z výpovede svedka H. P., H. M. (tento ale nevedel ustáliť, či to bolo v pohostinstve v B. alebo v H., vzhľadom ale na to, že spomínanú dýku videli aj ostatní svedkovia, niet pochýb o tom, že to bolo aj v pohostinstve v obci B.), svedka H. S., podľa ktorého malo ísť o dýku s čepeľou asi cca 20 cm, v rukách obžalovaného videl aj svedok S. C., pritom je nepodstatné, či títo svedkovia nôž v rukách obžalovaného videli priamo pri incidente, keď mal poškodených obžalovaný porezať, alebo pred (svedkovia E. R. a H. M.), alebo po incidente (svedkovia H. P., S. C., H. S.), z výpovedí týchto svedkov totiž zhodne vyplýva, že nikto iný, okrem obžalovaného, v ten deň nôž, respektíve dýku v rukách nemal, a keďže obaja poškodení, ako to vyplýva zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo E.. E. P., boli poranení najpravdepodobnejšie nožom, poškodeným bola ihneď po incidente privolaná lekárska pomoc, následne v krátkom čase boli ošetrení a boli zadokumentované ich zranenia, niet iného logického záveru, len že tieto zranenia im boli spôsobené práve počas incidentu s obžalovaným, ktorý (incident) bezprostredne predchádzal ich ošetreniu, a to obžalovaným.

Pokiaľ ide o miesto odohratia sa incidentu a samotného porezania poškodených obžalovaným, výpovede svedkov sú do určitej miery zdanlivo rozporné, keď poniektorí tvrdia, že incident sa odohral na terase, ďalší, že sa tak udialo na parkovisku za oplotenou terasou a poniektorí, tak ako L. D. a E. JK.á, či E. R., že incident sa začal na terase a postupne sa presunul na betónovú plochu parkoviska, ktoré sa nachádza za ohradenou terasou. R. na to, že s ohliadky miesta činu vyplýva, že krvavé stopy sa našli tak na terase, ako aj na parkovisku, teda betónovej ploche za oplotenou terasou, aj krajský súd dospel k záveru, že incident sa strhol na terase a presunul sa aj na betónovú plochu nachádzajúcu sa za terasou.

Pokiaľ ide o určité rozpory, ktoré sa vyskytli v popise skutkov jednotlivých svedkov, k nim je potrebné uviesť, že tieto rozpory svedkovia H. U., E. P. a L. D. odôvodnili plynutím času, čo vzhľadom na to, že ide o dej zložitý, komplikovaný, ktorý sa mal udiať rýchlo medzi viacerými osobami, je potrebné považovať za logické a akceptovateľné vysvetlenie. Pokiaľ ide o ostatných svedkov, a to Q. C., H. C., H. P., ktorí výslovne o vysvetlenie rozporov požiadaní neboli, k týmto je potrebné uviesť, že títo svedkovia, ako to už bolo vyššie čiastočne naznačené) v úvode svojich výpovedí poukázali na odstup času a na svoje predchádzajúce výpovede, z čoho je možné vyvodiť záver, že v súčasnosti už pre odstup času nie sú schopní popísať tak presne a detailne priebeh skutku, ako tomu bolo v ich predchádzajúcich výpovediach, teda časovo bližšie k popisovanej udalosti, pritom je logické, prirodzené a akceptovateľné, že svedok s odstupom času na priebeh vnímaného deja čiastočne, najmä pokiaľ ide o detaily, zabúda.

Ani krajský súd teda nemal dôvod týmto svedkom a ich tvrdeniam neveriť, keď rozpory vo svojich výpovediach vysvetlili logickým, akceptovateľným spôsobom. Ani krajský súd v tomto smere neakceptoval námietku obžalovaného, že išlo všetko o známych a kamarátov, pretože len táto samotná skutočnosť, pokiaľ súd nezistí iný dôvod, pre ktorý by títo svedkovia nevypovedali pravdu, sama o sebe dôvodom pre odmietnutie ich výpovedí ako nepravdivých nie je, navyše v prejednávanej veci vypovedali aj svedkyne Dobranské, ktoré nepochádzajú z obce Chmeľovec, nemajú s poškodenými, či ostatnými svedkami priateľský vzťah, ide o osoby, ktoré sa len zúčastňujú na prevádzke pohostinstva, a preto tieto osoby z tohto pohľadu nemali dôvod vypovedať v neprospech obžalovaného, napriek tomu jeho verziu priebehu skutkového deja nepotvrdili, naopak jeho priebeh tak, ako ho obžalovaný popísal, svojimi tvrdeniami vyvrátili.

Navyše, ako to už bolo vyššie spomenuté, tvrdeniam obžalovaného nebolo možné veriť ani pre jeho zníženú vierohodnosť z už vyššie uvedených dôvodov.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že mal u seba väčší obnos peňazí, a to bolo dôvodom jeho napadnutia poškodenými, k tomu krajský súd uvádza, že okrem neho (obžalovaného) a svedka E. A., žiaden zo svedkov existenciu taštičky u neho s väčším obnosom peňazí nepotvrdil, aj keby snáď obžalovaný nejakú taštičku pri sebe mal, nebolo preukázané, že by niektorý zo svedkov o peniazoch v nej vedel, navyše svedok M. D. potvrdil, že obžalovaný so svedkom E. A. si chodievali požičiavať peniaze. S ohľadom na uvedené a na už vyššie konštatované pochybnosti o pravdivosti tvrdení obžalovaného ale aj svedka E. A., aj krajský súd dospel k záveru, že vykonané dokazovanie nijakým spôsobom existenciu taštičky s veľkým obnosom peňazí na strane obžalovaného ako motív konania zo strany poškodených nepreukázalo. Q. obrane teda ani krajský súd neuveril a považoval ju len za účelovo prezentovanú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.

Pokiaľ ešte obžalovaný vyčítal súdu prvého stupňa, že nevypočul ním navrhovaného svedka E. P., k tomu krajský súd uvádza, že ani podľa názoru krajského súdu, nebolo potrebné dokazovanie v tomto smere doplniť, pretože výpoveďou tohto svedka by už nebolo možné bližšie objasniť zistený skutkový stav veci, pretože nikto, okrem obžalovaného, takéhoto svedka na mieste činu nevidel. Navyše obžalovaný v priebehu celého prípravného konania a väčšej časti hlavného pojednávania vypočutia sa takéhoto svedka nedomáhal, jeho osobu označil až s veľkým časovým odstupom (27.10.2014), pritom jeho adresu súdu neoznámil, a preto aj podľa názoru krajského súdu aj v tomto smere ide len o účelovú obranu obžalovaného prezentovanú v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti za stíhaný skutok.

Pokiaľ obžalovaný namietal dôkazy vykonané pred vznesením obvinenia, k tomu krajský súd uvádza, že momentom, kedy je možné v trestnom konaní vykonávať účinné dôkazy je začatie trestného stíhania podľa , pričom všetky dôkazy v prejednávanej veci po tomto momente vykonané boli. Dôkazy vykonané po začatí trestného stíhania pred vznesením obvinenia síce nie sú vykonané kontradiktórnym spôsobom, pre zachovanie ale tejto zásady postačí, ak sú kontradiktórne vykonané aspoň raz, a to aspoň na hlavnom pojednávaní.

Súd prvého stupňa teda žalovaný skutok v zásade správne ustálil a správne ho aj právne kvalifikoval. Obžalovaný tým, že obom poškodeným úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a zároveň dopustil sa fyzicky, na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iných, a čin spáchal závažnejším spôsobom konania, teda so zbraňou, dopustil sa zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák.

Podľa § 123 ods. 3 písm. f/ Tr. zák. ťažkou ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie len vážna porucha zdravia, alebo vážne ochorenie, ktorou je aj zohyzdenie.

Zohyzdením pritom je každá viditeľne zohyzďujúca zmena tela, ktorá mení výzor na ujmu poraneného; zohyzdenie spravidla sťažuje poškodenému jeho normálne uplatnenie v spoločnosti, najmä ak ide mladého človeka; zohyzdením sú predovšetkým kozmetické chyby a defekty (R 44/1976)

Z opakovane už spomínaného znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo MUDr. E. P., ale aj priloženej fotodokumentácie zranení poškodených vyplýva, že títo majú trvalé následky spočívajúce v jazvách, a to konkrétne jazvách na tvári a iných častiach tela, ktoré aj podľa názoru krajského súdu, je potrebné považovať za zohyzdenie, a preto právna kvalifikácia obžalovaného aj podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. je v prejednávanej veci namieste.

Pri posudzovaní výroku o treste prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., a to ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, ako aj odradenie iných od páchania trestných činov a vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou.

Obžalovaný je v mieste trvalého bydliska hodnotený len všeobecne. V odpise registra trestov má pred spáchaním skutku tri záznamy, v dvoch prípadoch sa naňho síce hľadí, akoby nebol odsúdený, avšak z hľadiska hodnotenia jeho osoby sa fikcia neodsúdenia na skutočnosť, že aj v týchto prípadoch sa trestného činu dopustil, nevzťahuje, naposledy pred spáchaním stíhaného skutku bol obžalovaný súdne trestaný rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. zo dňa 13.08.2008 v spojení s uznesením krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 20.11.2008, ktorými mu za prečin výtržníctva podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 roka a 6 mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia s tým, že z výkonu tohto trestu odňatia slobody bol podmienečne prepustený dňa 26.02.2009 a bola mu uložená skúšobná doba na dva roky, avšak v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia sa neosvedčil (avšak z dôvodu spáchania priestupkov v skúšobnej dobe, nie trestných činov) a dňa 10.08.2011 bol nariadený výkon zvyšku trestu, ktorý vykonal dňa 30.11.2012. Z uvedeného je teda zrejmé, že obžalovaný pred spáchaním stíhaného trestného činu neviedol riadny život (dopúšťal sa trestnej činnosti) a priťažovalo mu, že bol už za trestný čin odsúdený (§ 37 písm. m/ Tr. zák.), a že sa v prejednávanej veci dopustil dvoch trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zák.).

Na rozdiel od záverov, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, krajský súd v konaní obžalovaného predsa len vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť vyplývajúcu z ust. § 36 písm. i/ Tr. zák., teda, že jeho konanie vybočilo z medzí nutnej obrany. Je nepochybne zrejmé a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný síce napadol pri barovom pulte svedka H. P., avšak v čase, keď poškodený E. P. obžalovaného udrel, tento útok už netrval. Následne z vykonaného dokazovania, ako to už bolo vyššie uvedené, vyplýva, že poškodený E. P. obžalovaného udrel preto, že obžalovaný chcel naňho zaútočiť, avšak z výpovedí svedka H. P., ale aj poškodeného E. P. vyplýva, že po tom, čo poškodený E. P. obžalovaného udrel, tento spadol na zem, po tom, čo obžalovaný spadol na zem, len ťažko mohol z jeho strany útok na poškodeného E. P. ešte trvať, pritom následne, ako to už bolo vyššie ustálené, minimálne tri osoby, teda poškodení E. P. a H. U. a svedok H. P. sa snažili obžalovaného vytiahnuť z terasy na betónovú plochu, pričom nepochybne vtedy obžalovaného nie len z terasy vyťahovali ale museli ho opakovane udierať, či kopať pretože zo znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo E.. E. P. vyplýva, že obžalovaný pri incidente utrpel pomliaždenie hlavy s otrasom mozgu ľahkého stupňa, pomliaždenie a krvnú podliatinu v okolí ľavej očnice, podvrtnutie krčnej chrbtice a viaceré kožné odreniny ľavého predkolenia, ktoré vznikli pri viacerých úderoch do uvedených oblastí päsťou, prípadne kopnutím jednej alebo viacerých osôb. Z uvedeného teda vyplýva, že obžalovaný utrpel väčšinu vyššie uvedených zranení po tom, čo spadol na zem, keď útok z jeho strany už netrval, a to tým, že ho opakovane udierali, či kopali pravdepodobne viaceré osoby. Aj keď za situácie, že obžalovaný evidentne incident napadnutím iných vyvolal, že si so sebou priniesol dýku s čepeľou 20 cm nepochybne s cieľom použiť ju, pretože opakovane vyvolával fyzický konflikt, obranu nožom s čepeľou cca 20 cm spočívajúcu v „oháňaní sa a bodaní smerom k telu poškodených“, čím im mohol spôsobiť smrteľné zranenie, je potrebné považovať za celkom zjavne neprimeranú, predsa len obžalovaný sa v tomto štádiu už bránil (ani poškodení neboli oprávnení v čase, keď už útok zo strany obžalovaného netrval, ďalej ho udierať a kopať), aj keď neprimerane, teda jeho konanie rámec nutnej obrany presiahlo, čo je ale potrebné v zmysle už uvedeného ust. § 36 písm. i) považovať za poľahčujúcu okolnosť.

U obžalovaného bola teda zistená prevaha priťažujúcich okolností nad okolnosťami poľahčujúcimi.

Keďže obžalovaný sa v prejednávanej veci, ako to už bolo vyššie konštatované, dopustil dvoch trestných činov, bolo potrebné ukladať mu úhrnný trest odňatia slobody podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 41 ods. 1 Tr. zák. (súd prvého stupňa chybne použil označenie ust. § 41 ods. 2 Tr. zák., keďže z odôvodnenia je zrejmé, že toto ustanovenie, teda asperačnú zásadu nepoužil a ani nebolo potrebné ju použiť, keďže dvoch trestných činov sa obžalovaný dopusti jedným konaním, ale používal len ustanovenie o ukladaní úhrnného trestu podľa § 41 ods. 1 Tr. zák.), teda podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na prísnejšie trestný trestný čin, ktorým v prejednávanej veci je zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., podľa ktorého je možné páchateľovi takéhoto trestného činu uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí od 4 do 10 rokov a keďže, ako to už bolo vyššie uvedené, bola u obžalovaného zistená prevaha priťažujúcich okolností, bolo potrebné dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby prísnejšie trestného trestného činu ďalej postupom podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. upraviť, teda zvýšiť ju o jednu tretinu z rozdielu medzi jej dolnou a hornou hranicou (§ 38 ods. 8 Tr. zák.) na úroveň 6 rokov.

Obžalovanému bolo teda potrebné ukladať trest odňatia slobody v rozmedzí od 6 rokov do 10 rokov.

Krajský súd však dospel k záveru, že v prejednávanej veci existujú také mimoriadne okolnosti, ktoré odôvodňujú použitie ust. § 39 ods. 1 Tr. zák. a z tohto dôvodu ukladanie trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, pretože vo svetle už spomínaných mimoriadnych okolností považoval potrestanie obžalovaného v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby za neprimerane prísne s tým, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti bude postačovať aj trest kratšieho trvania, a to s podmienečným odkladom jeho výkonu.

V prejednávanej veci obžalovaný spôsobil obom poškodeným zranenie s dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života po dobu 12-14 dní, pritom podľa § 123 ods. 3 písm. i/ a ods. 4 Tr. zák., sa za ťažkú ujmu na zdraví považuje doba liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života minimálne v rozsahu 42 dní. O ťažkú ujmu v prejednávanej veci išlo z toho dôvodu, že aj podľa názoru krajského súdu, obžalovaný spôsobil poškodeným zohyzdenie. Ako to vyplýva z už spomínaného znaleckého posudku z odboru zdravotníctva, odvetvie súdne lekárstvo znalca MUDr. P., ale aj z priloženej fotodokumentácie, zohyzdenie oboch poškodených spočívalo v tom, že v dôsledku zranení, ktoré im obžalovaný spôsobil, im ostali na tvári a iných častiach tela jazvy. Avšak, aj keď vo všeobecnosti jazvy na tvári a iných častiach ľudského tela, ktoré sú ale viditeľné, aj keď len napríklad v lete, keď je obvyklé, že ľudia bežne nosia oblečenie odhaľujúce väčšiu časť tela, je potrebné, s ohľadom na už vyššie uvedené, považovať za zohyzdenie, každopádne intenzita takéhoto zohyzdenia môže byť do určitej miery rôznorodá, od menej viditeľných menej odpudivých jaziev, až po jazvy neprehliadnuteľné, na prvý pohľad viditeľné, vo zvýšenej miere odpudzujúce, pritom zranenia poškodených na tejto škále je nutné priradiť skôr k dolnej hranici intenzity. To potom znamená, že obžalovaný, podľa názoru krajského súdu, naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. pomerne malou intenzitou, čo mimoriadnou okolnosťou, odôvodňujúcou použitie ust. § 39 ods. 1 Tr. zák. podľa ustálenej súdnej praxe nepochybne je.

Ďalším dôvodom pre mimoriadne zníženie trestu podľa ustálenej súdnej praxe (R 46/2017), aj keď súd prvého stupňa v tejto súvislosti použil priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je skutočnosť, že aj podľa názoru krajského súdu v prejednávanej veci nedošlo k prejednaniu veci obžalovaného bez zbytočných prieťahov, čím došlo k porušeniu Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Čl. 48 ods. 2 SR (Ústavný v znení neskorších predpisov).

Pritom podľa Čl. 13 spomínaného Dohovoru každý koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinnosti.

Z obsahu spisu je zrejmé, že od spáchania skutku uplynulo už takmer 9 rokov a súdne konanie trvá už viac ako 8 rokov. Po zrušení prvého rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej zo dňa 29.03.2012 bola vec tomuto súdu spolu so spisom vrátená na ďalšie prejednanie a rozhodnutie dňa 21.11.2012. V konaní prvostupňového súdu došlo k dvom prieťahom, kedy súd prvého stupňa bez dôvodu zrejmého zo spisu vôbec nekonal, a to dvakrát po dobu cca 1 rok a 3 mesiace. Taktiež konanie súdu prvého stupňa nie je možné považovať za sústredené a efektívne, keďže krajský súd už vo svojom zrušujúcom uznesení z 13.11.2012 uložil súdu prvého stupňa vykonať rekonštrukciu, konfrontácie, odstrániť rozpory vo výpovediach svedkov a vykonať znalecké dokazovanie týkajúce sa zranení obžalovaného. Súd prvého stupňa k pribratiu znalca z odboru zdravotníctvo ohľadom zranení obžalovaného pristúpil až 15.04.2016, hoci o tejto povinnosti vedel od 21.11.2012, taktiež plánovať rekonštrukciu začal až 28.06.2016, teda po takmer štyroch rokoch, kedy sa o tejto skutočnosti dozvedel, pritom s odstupom tak dlhej doby už len ťažko bolo možné predpokladať, že svedkovia si na priebeh spornej udalosti budú presne a detailne pamätať.

Vo vzťahu k vzniknutým prieťahom je ale nutné poznamenať, že ich základ položilo už prípravné konanie, pretože už vtedy bolo potrebné všetky, krajským súdom namietané úkony, vykonať. Obžalovaný svoju verziu priebehu skutkového deja predniesol pred sudcom pre prípravné konanie už dňa 02.10.2010, pričom táto verzia sa odchyľovala od priebehu skutkového deja tak, ako ju prednášali iní svedkovia. Obžalovaný lekársku správu preukazujúcu, že utrpel v čase skutku zranenia, predložil orgánom činným v trestnom konaní už na začiatku vyšetrovania, pretože aj keď z vyšetrovacieho spisu nie je zrejmý dátum, kedy tak urobil, táto lekárska správa je zaevidovaná na čl. 19 vyšetrovacieho spisu. Nič preto orgánom činným v trestnom konaní nebránilo, aby už v prípravnom konaní vykonali rekonštrukciu, znalecké dokazovanie týkajúce sa zranení, ktoré obžalovaný pri skutku utrpel, a keďže bolo zrejmé, že výpovede obžalovaného a ostatných svedkov sú vo vzájomnom rozpore, nič orgánom činným v trestnom konaní nebránilo, aby už v tom čase v záujme umožnenia súdu spravodlivého rozhodnutia, vykonali konfrontácie, či dôsledne odstraňovali rozpory vo výpovediach jednotlivých svedkov. Pokiaľ by orgány činné v trestnom konaní už v počiatočnom štádiu trestného stíhania, kedy si svedkovia ešte najviac sporné udalosti pamätali, vykonali dokazovanie v potrebnom rozsahu, súd prvého stupňa nemusel až v konaní pred súdom s časovým odstupom, ktorý je vždy spojený s nevyhnutným procesom zabúdania, činnosť orgánov činných v trestnom konaní nahrádzať.

Hodnotiac jednotlivé vyššie naznačené hľadiská ukladania trestov, majúc na zreteli aj spomínaný účel trestu, dospel krajský súd k záveru, že trest pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu vo výmere 3 rokov je trestom tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie, teda tak na nápravu obžalovaného, ako aj ochranu spoločnosti, vrátane poškodených, primeraný.

Vzhľadom na to, že obžalovaný sa dopustil stíhaného skutku v čase plynutia skúšobnej doby podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, bolo potrebné mu v súlade s ust. § 49 ods. 2 Tr. zák. ukladať trest odňatia slobody ako trest nepodmienečný. S ohľadom ale na už vyššie uvedené mimoriadne okolnosti prípadu, a to najmä neprimeranú dĺžku konania, dospel krajský súd k záveru, že takéto potrestanie by bolo pre obžalovaného neprimerane prísne, navyše ukladanie nepodmienečného trestu odňatia slobody s tak veľkým časovým odstupom nepovažuje krajský súd za efektívne, pretože účel trestu, ktorý má v prvom rade viesť k náprave páchateľa, je naplnený vtedy, keď trest, a to najmä nepodmienečný, nasleduje v rozumnej časovej súvislosti po porušení zákona.

Ako to už bolo vyššie uvedené, neprimeraná dĺžka konania predstavuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúceho z Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Čl. 48 ods. 2 SR, a aj keď Európsky súd pre ľudské práva v takýchto prípadoch výslovne neukladá štátom automaticky trest znížiť, každopádne ale za určitú akceptovateľnú formu odškodnenia obžalovaného považuje konštatovanie porušenia jeho práva na prejednanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a uloženie miernejšieho trestu, pričom, podľa názoru krajského súdu, s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, toto zadosťučinenie by nebolo primerané, pokiaľ by obžalovanému s odstupom už uvedeného časového obdobia, po viac ako osemročnom súdnom konaní bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody.

Preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, teda obžalovanému síce uložil trojročný trest odňatia slobody obdobne ako súd prvého stupňa (opravil nesprávne ust. § 41 ods. 2 na § 41 ods. 1 Tr. zák. a pripočítal obžalovanému jednu poľahčujúcu okolnosť vyplývajúcu z ust. § 36 písm. i/ Tr. zák. a jednu priťažujúcu podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., ale uložený trest podmienečne odložil na skúšobnú dobu piatich rokov a zároveň uložil na posilnenie účinku už uloženého trestu odňatia slobody probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Taktiež na posilnenie účinku uloženého podmienečného trestu odňatia slobody uložil obžalovanému aj obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok, keďže z obsahu spisu je zrejmé, že stíhaného skutku sa dopustil pod vplyvom alkoholických nápojov, a to dokonca v stave komplikovanej opitosti, pred vznikom ktorej ale bol schopný sa pitia zdržať, zároveň mu zakázal vstup do miestneho pohostinstva v obci Chmeľovec, pretože tam ku skutku došlo a tam fyzický konflikt vyprovokoval, a keďže z už spomínaného znaleckého posudku z odboru psychológia vyplýva, že obžalovaný má sklony k agresívnemu konaniu, uložil mu aj povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo psychologickému poradenstvu zameraných na predchádzanie zneužívania alkoholických nápojov a iných návykových látok a na zvládanie sklonov k agresívnemu správaniu.

Ostatné výroky napadnutého rozsudku, vrátane výroku o náhrade škody, zostali týmto rozsudkom nedotknuté. Vzhľadom na to, že poškodení si riadne a včas uplatnili svoje nároky na náhradu škody, ich existenciu riadne preukázali a napokon obžalovaný tento výrok ani nenapadol, nevzhliadol krajský súd dôvod pre zmenu napadnutého rozhodnutia v tomto smere.

Keďže odvolaniu okresného prokurátora v smere sprísnenia trestu s ohľadom na vyššie uvedené nebolo možné vyhovieť, krajský súd jeho odvolanie ako nedôvodné postupom podľa zamietol.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.