Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sa/25/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Monikou Tobiašovou v právnej veci žalobcov X/ X. C. G.S., J. G. F. XXB, XXX XX G. F., G.Á. O., X/ B. J. M.S., J. D. XXX, XX-XXX D., G. O., zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 16. januára 2014 číslo: 14504-2/2014-BA a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 22.08.2013 číslo:87918-1/2013-KEM na základe správnej žaloby v sociálnych veciach, takto

rozhodol:

Krajský súd v Prešove zrušuje rozhodnutie žalovanej zo dňa 16. januára 2014 číslo: 14504-2/2014- BA a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 22.08.2013 číslo: 87918-1/2013-KEM a vracia vec žalovanej na ďalšie konanie.

Priznáva žalobcom nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania voči žalovanej.

Priznáva žalobcom nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej.

odôvodnenie:

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo: 87918-1/2013-KE zo dňa 22.08.2013 rozhodla podľa a o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „) tak, že žalobcovi v 2./ rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy. Rozhodnutie odôvodnila tým, že na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobca v 2./ rade reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území SR, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom. Odvolania žalobcov v 1./ a 2./ rade žalovaná rozhodnutím číslo: 14504-2/2014- BA zo dňa 16.01.2014 zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (pobočky Košice) potvrdila.

2. Krajský súd v Prešove preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a rozsudkom sp. zn. -85 zo dňa 09.02.017 zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej ako aj rozhodnutie pobočky Košice a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie z dôvodu, že z obsahu spisu ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia pobočky Košice nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca v 2./ rade reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Správny súd ďalej uviedol, že správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1./ rade, pretože neodôvodnili, ktoré ustanovenia akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, riadiť pracovnú činnosť externe a pod. Vo vzťahu k aplikácii článkov základného a vykonávacieho zariadenia a správnosti postupu žalovanej krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 14.12.2016, podľa ktorého správne orgány vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Proti rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podala žalovaná kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhla kasačnému súdu, aby žalobu zamietol. Žalovaná bola toho názoru, že jej preskúmavané rozhodnutie bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci a po zhodnotení všetkých relevantných dôkazov. Žalobca v 1./ rade neriadil činnosť z registrovaného sídla ani z iného miesta na území SR, ale z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Na základe kontroly sa nepodarilo preukázať ani reálny výkon činnosti zamestnancov dotknutého zamestnávateľa na území SR, ani splnenie podmienok na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Dochádzať z G. republiky do rôznych miest Slovenskej republiky a odpracovať napr. 3 hod. denne sa javí ako neefektívne. Senát Najvyššieho súdu SR, konajúci ako kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -85 zo dňa 09.02.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Kasačný súd konštatoval, že za účelom preukázania skutočného výkonu činnosti na území SR každého zamestnanca žalobcu v 1./ rade vykonal prvoinštančný správny orgán dňa 26.02.2013 fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú vo výpise zo živnostenského registra, kde zistil, že sa tam nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Predmetom činnosti bolo doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1./ rade riadil činnosť z miesta svojho trvalého bydliska v G. republike. Dospel k záveru, že sídlo žalobcu v 1./ rade uvedené vo výpise zo Živnostenského registra spĺňa základné kritériá sídla spoločnosti a zároveň žalobca v 1./ rade nepredložil doklady preukazujúce reálny výkon práce žalobcu v 2./ rade, z ktorých by bolo zrejmé, že žalobca v 2./ rade vykonával prácu na určenom mieste, a teda vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti žalobcu 2./rade. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR žalobcovia v konaní boli povinní uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno. Ani žalobca v 2./ rade počas správneho konania ako aj konania pred súdom nepreukázal, že od uzavretia pracovných zmlúv vykonával u zamestnávateľa na území SR - konkrétny, dojednaný druh práce a rovnako nebol preukázaný ani skutočný rozsahu konkrétnych prác, ktoré vykonával pre zamestnávateľa. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k názoru, že záver prvostupňového správneho orgánu a sťažovateľky o tom, že žalobcovi v 2./ rade nevzniklo povinné nemocenské poistenia, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy je v súlade so zákonom. Tento záver vyplýva z ustanovení , , . ods. 1 písm. a/ a Z .z. , ktoré upravujú podmienky povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý však žalobcovia v správnom, ako aj v súdnom konaní nepreukázali. V ďalšom považoval kasačný súd za nevyhnutné uviesť, že z odôvodnenia rozhodnutia sťažovateľky (žalovanej), ako aj rozhodnutia orgánu prvého stupňa je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali. Preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je následne vyhodnotený a právne posúdený. Pozornosti kasačného súdu tiež neuniklo, že žalobca v 1./ rade ukončil svoju podnikateľskú činnosť ku dňu 16.06.2016. Vo svetle vyššie uvedeného kasačný súd nepovažoval za správny právny názor krajského súdu vyslovený v napadnutom rozhodnutí, že skutkový stav bol nedostatočne zistený a rozhodnutia správnych orgánov sú nepreskúmateľné. Kasačný súd preto nemohol postupovať inak, ako pristúpiť k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu v zmysle a vráteniu veci na ďalšie konanie. Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní vo veci opätovne rozhodnúť s poukazom na to, že právnym názorom kasačného súdu je krajský súd viazaný ( ). Krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania podľa .

4. Žalobou zo dňa 14.02.2014 sa žalobca v 1./ rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I. a, článok 11 bod 3 písm. a/, článok 13 bod 3 základného nariadenia, , a , zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcu porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné, arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutí vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobca dozvedel až z preskúmavaných rozhodnutí, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť sa. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t.j. bez náležitého zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania, lebo žalobca v 1/ rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcu v 2./ občana v G. republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného G. orgánu sociálneho zabezpečenia (X.), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Konštatoval, že rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sú nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a zákonné rozhodnutie. Namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky. O niekoľko mesiacov neskôr kontrola zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov. Uviedol, že žalovaná sa v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania

- administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov. V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné, právny zástupca žalobcov žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

5. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. -25 zo dňa 16.02.2015 krajský súd podľa v spojení s pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane žalobcu, a to žalobcu v 2./ rade. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.02.2015.

6. Krajský súd skorším rozsudkom zo dňa 27. marca 2015 sp.zn. -35 žalobu žalobcu v 1./ rade zamietol a vo vzťahu k žalobcovi v 2./rade zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu podľa , a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Konanie o návrhu na prerušenie konania zastavil, nepriznal náhradu trov konania žalobcovi v 1./ rade a zaviazal žalovanú nahradiť žalobcovi v 2/ rade trovy konania v sume 290,26 eur, ktoré žalovaná bola povinná zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku právnemu zástupcovi žalobcu v 2./ rade.

7. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia v 1./rade a v 2./rade.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 24. augusta 2016 sp.zn. tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil. Konštatoval, že žalobcovia podali spoločnú žalobu, nakoľko rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sa týka oboch žalobcov spoločne. V danom prípade ide o spoločné práva žalobcov v 1./ a v 2./ rade, preto rozhodnutie krajského súdu vo veci sa musí na oboch žalobcov vzťahovať rovnako, to znamená s rovnakým výsledkom pre oboch žalobcov.

9. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 09.02.2017 sp.zn. -85 zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 16. januára 2014 číslo: 14504-2/2014-BA a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 22.08.2013 číslo: 87918-1/2013-KEM a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Žalobcom v 1./ a 2./rade priznal nárok na náhradu trov konania.

10. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná kasačnú sťažnosť. Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. zo dňa 19.júna 2018 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. -85 zo dňa 09.02.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

11. Vec bola zapísaná pod novú sp.zn. v súlade s rozvrhom práce Krajského súdu v Prešove.

12. Na pojednávaní konanom dňa 18.06.2019 právny zástupca žalobcov poukázal v predmetnej veci na závery uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.12.2018 sp.zn.1 Vs/1/2018 a na rozsudky senátov správneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktorými bolo rozhodnuté vo veciach kasačných sťažností proti rozsudkom krajských súdov v obdobnej problematike. Dôvodil, že toto uznesenie Veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie správnych súdov vo veciach s obdobným predmetom konania. Citoval najmä bod 55.odôvodnenia uznesenia sp.zn.1Vs/1/2018, z ktorého vyplýva, že je vylúčená právomoc Sociálnej poisťovne rozhodovať o uplatniteľnej legislatíve v danej veci. Na základe týchto skutočností právny zástupca žalobcov navrhol, aby správny súd vyhovel žalobe v celom rozsahu a uplatnil si aj nárok na náhradu trov konania.

13. Žalovaná svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila podaním zo dňa 06.06.2019 a súhlasila, aby súd rozhodol vo veci bez jej účasti.

14. Správny súd v zmysle oznámil prítomnému právnemu zástupcovi žalobcov, že rozsudok vo veci bude verejne vyhlásený dňa 25.06.2019 o 13.00 hod. na č.dv.108. Žalovanej bol termín verejného vyhlásenia rozsudku oznámený na webovej stránke Krajského súdu v Prešove v zmysle .

15. Predmetom preskúmania je rozhodnutie správneho orgánu, ktorý rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 a § 210 ods. 1, že žalobcovi v 2./ rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu v 1./ rade od dňa 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy.

16. Správny súd v procese súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánu verejnej správy nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu podľa tretej časti 1. a 3. hlavy upravujúcej rozhodovanie o žalobách v sociálnych veciach ( a nasl. ) je posudzovať, či správny orgán bol príslušný na konanie a následne či si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutí, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovali zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutia správneho orgánu boli vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi.

17. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutí žalovaného správneho orgánu v konaní o sociálnej žalobe, ktorú podala fyzická osoba správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia (rozsudok NSSR sp. zn. zo dňa 27.03.2019).

18. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom ( ).

19. Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania ( ).

20. Podľa , sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v sociálnych veciach.

21. Podľa , sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

22. Podľa , ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

23. Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

24. Podľa , správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,

b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,

c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,

d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,

e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,

f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,

g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

25. Podľa , ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.

26. Podľa , právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

27. Podľa , , rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

28. Podľa článku 2 ods. 2 SR štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach, rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

29. Podľa článku 152 ods. 4 SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

30. Z uvedeného článku vyplýva, že výklad o uplatňovaní všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s . Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujú svoju rozhodovaciu právomoc, sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle článku 2 ods. 2 s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a po vstupu Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie, postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva Európskej únie ( SR). Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu právne záväzné akty spoločenstiev Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 2 ( SR).

31. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v Aténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods. 2 zmluvy vstúpila do platnosti dňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie Zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie.

32. Právne záväznými aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky parlament a Rada prijali Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy.

33. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch.

34. V článku 11 ods. 1 základného nariadenia, Európsky parlament a Rada ustanovuje všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

35. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia, európsky zákonodarca stanoví, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.

36. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl. 16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).

37. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

38. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými organmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

39. Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. 40. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

41. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia, európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti, pravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a inštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov vystavených v inom členskom štáte nasledovne:

42. Podľa čl. 2 ods. 1 až 4 vykonávacieho nariadenia, na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami členských štátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách verejnej služby, účinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej dostupnosti, a to predovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím.

43. Inštitúcie si bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými štátmi prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov.

44. V prípade, že osoba omylom predložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného členského štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením, táto inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v súlade s vykonávacím nariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum je pre príslušnú inštitúciu záväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa ich nečinnosť nemôže považovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali informácie, dokumenty alebo žiadosti oneskorene. Ak sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu určenia, lehoty na odpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu, keď styčný orgán prijal žiadosť, ako keby ju prijala inštitúcia v tomto členskom štáte.

45. Podľa čl. 3 ods. 1 až 4 vykonávacieho nariadenia, členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné informácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím nariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby. Od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Členské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní alebo spracovaní osobných údajov podľa svojich právnych predpisov na účely vykonávania základného nariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby mohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa ochrany osobných údajov v súlade s predpismi Spoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k spracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu takýchto údajov.

46. V rozsahu potrebnom na uplatňovanie základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné inštitúcie postúpia dotknutým osobám informácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom prípade v rámci lehôt stanovených právnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná inštitúcia oznámi svoje rozhodnutie žiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom štáte priamo alebo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade zamietnutia dávok táto inštitúcia tiež uvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na odvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle ďalším zainteresovaným inštitúciám.

47. Podľa čl. 4 ods. 1. až 3 vykonávacieho nariadenia, správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy výmeny dokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov. Zasielanie údajov medzi inštitúciami alebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými prostriedkami buď priamo, alebo nepriamo prostredníctvom prístupových bodov patriacich do spoločného bezpečnostného rámca, ktorý je schopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov. Pri komunikácii s dotknutými osobami zodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné v danom prípade, a podlá možnosti maximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov. Správna komisia vypracuje praktické pravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí dotknutej osobe pomocou elektronických prostriedkov.

48. Podľa čl. 5 ods. 1. až 4 vykonávacieho nariadenia, dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.

49. V prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.

50. V prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.

51. Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii, a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená.

52. Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky zákonodarca ustanovuje tiež v čl. 20 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté inštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu uplatniteľné podľa hlavy II. základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu, ku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej zamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy II. základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych predpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy sa na túto osobu naposledy vzťahovali.

53. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého spisového materiálu správny súd zistil, že žalovaná tvrdila, že v zmysle zásad ustanovených v úvodnej časti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 (základného nariadenia) je potrebné zabezpečiť, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné nariadenia Európskej únie, majú povinnosť vzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných nariadení.

54. Správny súd poukazuje, že žalovaná v kasačnej sťažnosti zo dňa 05.04.2017 proti rozsudku správneho súdu sp.zn.6S/18/2014-85 argumentovala, že o skutočnostiach zistených na základe kontroly u žalobcu bola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom číslo: 36968-2/2013-BA zo dňa 26.07.2013. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia X. E. listom zo dňa 10.010.2013 tieto skutočnosti akceptovala. Žalovaná uviedla, že postupom podľa článku 16 vykonávacieho nariadenia došlo medzi žalovanou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov, ktoré aj žalovaná akceptovala a podotkla, že dohoda medzi poľskou inštitúciou X. a Sociálnou poisťovňou nemusí mať podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia písomnú formu. Napriek uvedenému Sociálna poisťovňa konajúc a rozhodujúc podľa preskúmavanými rozhodnutiami vydanými v oboch stupňoch administratívneho konania určila, že žalobcovi v 2./ rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od dňa 01.03.2012 podľa slovenskej legislatívy.

55. Najvyšší súd SR ako kasačný súd v rozsudku sp.zn. zo dňa 19.06.2018, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.6S/18/2014-85 zo dňa 09.02.2017 vyslovil určitý právny názor, ktorým je správny súd ako súd prvého (nižšieho) stupňa viazaný.

56. Správny súd však poukazuje na skutočnosť, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu SR (ďalej len „Veľký senát“) posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení sp. zn. zo dňa 16.05.2018, ktorým podľa postúpil vec vedenú na Najvyššom súdu SR pod sp. zn. na prejednanie a rozhodnutie Veľkému senátu. Rozhodnutie Veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie najvyššieho súdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou, teda je záväzné aj pre správne súdy .

57. Veľký senát uznesením sp. zn. zo dňa 04.12.2018 rozhodol o otázkach rozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovne: .... „Odpoveď na 1./ otázku: Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2./ otázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.“

58. Vychádzajúc z uvedených skutočností a právnej úpravy ustanovenej v 2. hlave vykonávacieho nariadenia, správny súd s poukazom na záver Veľkého senátu v citovanom uznesení, že dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EÚ podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči atď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu (t.j. žalovanej), konštatuje, že v preskúmavanej veci nie je preukázané, že k dohode o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva došlo aj vo vzťahu k zamestnancovi žalobcu pribratého do konania súdneho prieskumu (žalobca v 2./rade) napadnutého rozhodnutia žalovanej. Pokiaľ aj došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy G. republiky vo vzťahu k zamestnancovi žalobcu v 1./rade od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, táto skutočnosť vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

59. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej nevychádza z právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení v spojení s právnou úpravou ustanovenou v základnom nariadení, preto je nezákonné. Žalovaná ako aj správny orgán prvého stupňa neboli oprávnenými orgánmi vydať rozhodnutie o uplatniteľnej legislatíve. Pokiaľ nebolo možné posúdiť, ktorá inštitúcia členských štátov sociálneho zabezpečenia je príslušná na prejednanie a rozhodnutie veci, žalovaná nebola príslušná na prejednanie a rozhodnutie veci, žalovaná nebola príslušná na vydanie rozhodnutia o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu podľa slovenskej legislatívy.

60. V tejto súvislosti správny súd opätovne ako v rozsudku sp.zn.6S/18/2014 zo dňa 09.02.2017 dáva do pozornosti skorší rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2016 sp. zn. (vydaný ešte pred uznesením Veľkého senátu) týkajúci sa obdobnej veci, z ktorého vyplýva, že ... „Otázka, či žalobkyňa spĺňa predpoklady pre aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda, či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je však príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením - v tomto prípade určená inštitúcia G. republiky. Ak bola pre žalobkyňu určená uplatniteľná legislatíva, či už rozhodnutím X. alebo dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa nemôže vo veci rozhodovať. Ak bola uplatniteľná legislatíva určená príslušnou poľskou inštitúciou, je potrebné vyčkať na právoplatné skončenie prípadného súdneho sporu v G. republike. Konečné, na súde už nenapadnuteľné rozhodnutie X. alebo vzájomná dohoda vylučujú možnosť, aby o uplatniteľnej legislatíve rozhodovala aj žalovaná. Odvolací orgán súčasne zdôrazňuje, že zo spisu žalovanej nevyplýva existencia konečného rozhodnutia o uplatniteľnej legislatíve. Ak žalovaná nemá právomoc v danej veci rozhodovať, potom nemôže rozhodnutie pobočky iba zrušiť ako rozhodnutie vydané orgánom bez kompetencie v konkrétnej veci...“

61. Zároveň správny súd poukazuje na rozsudky Najvyššieho súdu SR vydané v súlade s právnym názorom vysloveným Veľkým senátom v uznesení zo dňa 04.12.2018 - sp.zn.7Sžsk/40/2017, sp.zn. .

62. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd podľa , zrušil rozhodnutie žalovanej, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice.

63. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte v pomere hlasov 3 : 0 ( veta prvá ).

64. S poukazom na skutočnosť, že správny súd je právnym názorom kasačného súdu viazaný v zmysle , rozhodol o nároku na náhradu trov kasačného konania podľa v spojení s a priznal žalobcom, ktorí mali vo veci celkom úspech voči žalovanej nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania. Zároveň priznal úspešným žalobcom nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej v zmysle . O výške náhrady trov konania a náhrady trov kasačného konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku súdny úradník podľa .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa a SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).