Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-6-2019.pdf
PDF · 93.34 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/6/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský Súd v Prešove v senáte zloženom predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej, a členov senátu JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča spore žalobkyne: S. B., M.. X.X.XXXX, T. XXX/XX, XXX XX P., právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie neprijateľných zmluvných podmienok a vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. XXCsp/XXX/XXXX-XX z 18.12.2017 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto: „I. Súd určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 17.08.2015 uvedená v bode 10. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru v tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú dve tretiny zahŕňajúce náklady na spracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým spojenou, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
II. Žalovaný je povinný vydať bezdôvodné obohatenie v sume 1.020,- EUR žalobkyni spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.020,- EUR od 07.09.2017 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v samostatnom uznesení.“
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, že dňa 17.8.2015 bola uzavretá medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom zmluva č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver v sume 1.000,- eur . Žalobkyňa sa zaviazala splatiť požičanú sumu zvýšenú o poplatok vo výške 730,- eur, teda spolu 1.730,- eur v desaťmesačných splátkach po 173,- eur. Zo splátkového kalendára k úverovej zmluve súd zistil, že prvá splátka bola splatná dňa 22.9.2015 a posledná dňa 22.6.2016. Úver v plnej výške bol zaplatený dňom 14.11.2016.
3. Súd prvej inštancie predmetnú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V súlade s § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka považoval zmluvnú podmienku uvedenú v bode 10 všeobecných zmluvných podmienok za neprijateľnú, keďže ide o ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktoré spočíva v neprimerane vysokej výške poplatku, ktorý predstavoval 73 % za obdobie 12 mesiacov. Tento porovnal s poplatkom za spracovanie zmluvy účtovaný bankami, ktorý spravidla predstavoval 1 až 2 % z výšky úveru. Neprimerane vysoký poplatok súd prvej inštancie považoval naviac aj za absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi. Na podporu svojho rozhodnutia v tejto časti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XXX/XXXX.
4. K vysloveniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa poplatku pristúpil súd prvej inštancie poukazom na ustanovenie § 298 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
5. Vo vzťahu k nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie pristúpil k skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy a zistil, že zmluva v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. i/ zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje ročnú úrokovú sadzbu, resp. podmienky zmeny ročnej úrokovej sadzby, ak by táto mala byť variabilnou, ako aj index alebo referenčnú sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu. Zdôraznil, že spotrebiteľ má byť informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch súvisiacich s úverom, ktorú povinnosť si má dodávateľ splniť uvedením priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere pod sankciou straty práva na úroky a poplatky. Iba takáto informácia totižto prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku.
6. Súd prvej inštancie tiež zistil, že predmetná zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch, teda konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, ktorý musí byť uvedený presne, konkrétnym dňom, mesiacom a rokom, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Zmluva neobsahovala ani ďalší povinný údaj, a to RPMN vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch považoval úver za bezúročný a bez poplatkov, v dôsledku čoho vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka. Keďže žalobkyňa uhradila žalovanému sumu 2.020,- eur a pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru bola povinná mu zaplatiť iba 1.000,- eur, zaviazal súd prvej inštancie žalovaného k vráteniu plnenia získaného bez právneho dôvodu vo výške 1.020,- eur.
7. V súlade s ustanovením § 517 ods. 1, 2 Občianskeho Zákonníka priznal súd prvej inštancie žalobkyni aj úrok z omeškania z dlžnej sumy od 7.9.2017, teda uplynutím 3 dní od doručenia žaloby žalovanému.
8. O trovách strán sporu rozhodol súd prvej inštancie odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému.
9. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný. Odvolacie dôvody podriadil pod ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP.
10. Poukazom na ustanovenie § 137 CSP vyslovil názor, že tento procesný poriadok vôbec nepripúšťa žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, keďže ide o žalobu na určenie právnej skutočnosti, ktorej prípustnosť by mala byť založená osobitným predpisom. Zo žiadneho osobitného predpisu však nevyplýva výslovná možnosť takúto žalobu podať.
11. Odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 písm. f/, h/ CSP videl žalovaný v tom, že súd nesprávne posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský, pričom žalobkyňa svojim podpisom potvrdila, že peňažné prostriedky použije na účel podnikania, v dôsledku čoho žalobkyňa nemá postavenie spotrebiteľa. Spornú zmluvu tak nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho nie je možné na tento vzťah aplikovať výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súdom citované ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú preto neaplikovateľné. Zdôraznil, že žalobkyňa bola v čase podpisu zmluvy podnikateľom s predmetom podnikania ekonomické a finančné poradenstvo, čo vyplýva z výpisu zo Živnostenského registra, teda mala dostatočnú vedomosť, na aký účel uzatvára zmluvu a aké to bude mať pre ňu následky. Jej tvrdenia o nevedomosti ako aj o súkromnom účele použitia úveru považoval odvolateľ za účelové a nedôvodné. Prehlásenie žalobkyne, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania žalobkyňa žiadnym relevantným dôkazom nevyvrátila, teda v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Vo vzťahu k dôkaznej povinnosti tejto skutočnosti tvrdenej žalovaným poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, XObo/XX/XXXX, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. XXCo/XXX/XXXX a rozsudok Najvyššieho súdu Spolkovej republiky Nemecko sp. zn. F.. S. XX/XX. V nadväznosti na uvedené rozhodnutia zdôraznil, že bola to práve žalobkyňa, ktorá iniciovala uzavretie zmluvy v danej podobe tým, že dobrovoľne uviedla údaje týkajúce sa jej podnikateľskej činnosti. Za dôležité považoval to, na aký účel bol úver poskytnutý a nie to, na aký účel boli finančné prostriedky naozaj použité. Pokiaľ teda žalobkyňa nemienila použiť peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, tak nie je spotrebiteľom. Za bezpredmetné preto považoval skúmanie, či zmluva o úvere obsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný tiež vyslovil názor, že v prípade jeho postavenia je potrebné akceptovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval. Ak teda žalobkyňa v zmluve uviedla a aj podpísala, že poskytované peňažné prostriedky sú na účel výkonu jej povolania, tak treba chrániť dobrú vieru žalovaného a žalobkyni nepriznať právne postavenie spotrebiteľa. V súvislosti s touto argumentáciou poukázal žalovaný na rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie sp. zn. U., rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. XCo/XXX/XXXX a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. XXCo/XXXX/XXXX. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie na podporu svojho záveru, že predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou neuviedol ani jediné tvrdenie, ktoré by to podporilo. Pritom dlžník, teda žalobkyňa, sa jasne zaviazala, že ide o úver vzatý za účelom podnikania. Súd prvej inštancie sa priklonil k tvrdeniu žalobkyne bez toho, aby odkázal na akýkoľvek dôkaz, ktorý by dosvedčoval jej tvrdenia. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnych skutkovým zisteniam, ktoré následne aj nesprávne právne posúdil. Navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
12. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.
13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ustanovením § 278 a nasl. CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na príslušnej webovej stránke najmenej 5 dní pred rozhodnutím.
14. Súd prvej inštancie v predmetnom spore vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku a len vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné.
15. Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa nemožnosti vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky odkazom na ustanovenie § 137 CSP odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. XXCo/XXX/XXXX, v zmysle v ktorého Krajský súd v Prešove vo veci XXCo/XXX/XXXX konštatoval, že cit. ,,neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.
16. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky sú nekalé (porov. K. XXX/XX, Freiburger Kommunalbauten cit. „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice 93/13 ako nekalú.“
17. Rovnako tak rozsudok Súdneho dvora Európskeho súdu vo veci Caja de Ahorros C-484/08 cit: „Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.
18. Nie sú právne významné námietky žalovaného, ktorý poukazuje na nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 137 písm. c) CSP. Aj po zmene procesných predpisov s účinnosťou od 1.7.2016 (prijatím nového procesného kódexu v podobe CSP) možno konštatovať, že v prejednávanej veci odôvodňuje určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky ustanovenie § 137 písm. c) CSP v nadväznosti na ustanovenie § 298 ods. 2 CSP, ktorý priamo ukladá súdu, aby v prípade určenia povinnosti žalovanému zaplatiť bezdôvodné obohatenie titulom neprijateľnej zmluvnej podmienky uviedol vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky tak, ako to urobil súd prvej inštancie. Napokon, právo žalobkyne domáhať sa určenia takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky vyplýva aj z ustanovenia § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, z čoho vyplýva, že (v korelácii s citovaným ustanovením § 298 ods. 2 CSP) má spotrebiteľ - žalobkyňa preukázateľný naliehavý právny záujem na určení neprijateľnosti takejto zmluvnej podmienky za situácie, že samotný súd prvej inštancie zistil neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky a v závislosti od toho aj vo veci rozhodol.
19. Odvolací súd pripomína body 25-29 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie K.-XXX/XX Mostaza Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, K.-XXX/XX až K.-XXX/XX, Zb. s. I-4941, bod 25). Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byt kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27). Na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mat odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, K.-XXX/XX, Zb. s. I-10875, bod 32). Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33). Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, už citovaný, bod 34).“
20. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa nemožnosti posúdenia predmetného záväzkového vzťahu ako vzťahu spotrebiteľského z dôvodu, že žalobkyňa uzatvárala úverovú zmluvu ako podnikateľka, odvolací súd uvádza, že v zmluve o úvere je síce žalobkyňa ako dlžníčka označená aj IČO-m príslušným k jej podnikaniu, avšak v ďalšej časti zmluvy je uvedené jej rodné číslo a číslo občianskeho preukaz, čo spochybňuje tvrdenia žalovaného, že úver bol poskytnutý žalobkyni na podnikateľské účely. Pre identifikáciu žalobkyne ako podnikateľky by bol údaj predstavujúci IČO postačujúcim.
21. S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, vrátane výroku o trovách konania v súlade s ustanovením § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny.
22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojením s § 255 ods. 1 CSP a v odvolaní úspešnej žalobkyni bol priznaný nárok na trovy odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %.
23. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).