Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-4-2019.pdf
PDF · 114.88 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/4/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: Exipo, s.r.o., so sídlom Zelinárska 6, 821 08 Bratislava, IČO: 44 873 441, právne zastúpeného JUDr. Petrom Homolom, advokátom, so sídlom Zelinárska 6, 821 08 Bratislava proti žalovanému: R. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XXXX/XXX, XXX XX L., o zaplatenie 362,67 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 6Csp/22/2018-38 zo dňa 25.07.2018 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a vo výroku III. o trovách konania.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I.žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 47,67 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 8,75 eur od 26.05.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 9,90 Eur od 24.06.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 11,10 Eur od 24.07.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 11,10 Eur od 25.08.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 6,82 Eur od 24.09.2015 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. III. Vyslovil, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie ust.§ 44 ods.1,2 a 8 písm.b/ zákona č. 351/2011 Z.z., ust.§ 52 ods.1, 3 a 4, § 53 ods.1,2,3 a 5, § 54 ods.1,2, § 51, § 544 ods.1,2, § 524 ods.1 a 2, § 526 ods.1, 2 a § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a ust.§ 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.01.2013.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že z priložených listinných dôkazov bolo ďalej preukázané, že predchodca žalobcu vystavil žalovanému nasledovné faktúry, faktúru č. 6150262462 na istinu 9,90 Eur (z tejto faktúry však požaduje zaplatenie len sumy 8,75 Eur), splatnú 25.05.2015, faktúru č. 6150324592 na istinu 9,90 Eur splatnú 23.06.2015, faktúru č. 6150386962 na istinu 11,10 Eur splatnú 23.07.2015, č. 6150449220 na istinu 11,10 eur (z tejto faktúry však požaduje zaplatenie len sumy 6,82 Eur) splatnú 24.08.2015, č. 6150522152 na istinu 11,10 Eur splatnú 23.09.2015, v ktorých si vyúčtoval platby za poskytnuté služby. V tomto smere si právny predchodca žalobcu splnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a poskytol žalovanému služby špecifikované v zmluve v dohodnutom rozsahu. Žalovaný sa zaviazal využívať služby, ale svoju povinnosť platiť za tieto služby vyplývajúcu zo zmluvy si riadne a včas nesplnil, preto ohľadom požadovaného nároku na zaplatenie poskytnutých služieb v sume 47,67 Eur súd žalobe vyhovel.
4. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s platením svojich peňažných záväzkov, zaviazal ho súd na zaplatenie úrokov z omeškania v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka odo dňa nasledujúceho po dátume splatnosti každej jednotlivej faktúry, t.j. vo výške 8,05 % ročne zo sumy 8,75 Eur od 26.05.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 9,90 Eur od 24.06.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 11,10 Eur od 24.07.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 11,10 Eur od 25.08.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05 % ročne zo sumy 6,82 Eur od 24.09.2015 do zaplatenia.
5. Pokiaľ však ide o nárok žalobcu, ktorým požaduje zmluvnú pokutu, pričom táto má byť odvodzovaná zo spotrebiteľskej zmluvy s tým, že je zrejmé, že obsah zmluvy a teda aj dojednaní o zmluvnej pokute, nemôže spotrebiteľ ovplyvniť, tento je podľa názoru súdu nedôvodný. Zmluvná pokuta za poškodenie, zničenie, nevrátenie Anténneho zariadenia G3 bola žalovanému vyfakturovaná faktúrou č. 6150708434 v sume 315,- Eur splatnou 23.12.2015. Dojednanie o zmluvnej pokute je obsiahnuté v bode 1.9.2. Cenového výmeru, v ktorom sa uvádza, že „zmluvnú pokutu za poškodenie, zničenie alebo nevrátenie Anténneho zariadenia G3 môže Slovanet uplatniť v prípade poškodenia, zničenia zariadenia alebo nevrátenia zariadenia účastníkom. Podrobnejšie podmienky sú uvedené v Obchodných podmienkach pre výpožičku a nájom telekomunikačných zariadení.“ Výška zmluvnej pokuty 315,- Eur vyplýva z bodu 1.9. cenového výmeru č. 125/2014.
6. Súd zastáva názor, že vyššie uvedená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, a preto je nutné na ňu aplikovať i príslušné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách upravené v Občianskom zákonníku. Na túto zmluvu je tak potrebné prednostne aplikovať spotrebiteľské právo.
7. Žalobca nárok na zmluvnú pokutu odvíja od zmluvy o poskytovaní verejných elektronických služieb, ktorá ako typová zmluva je uzatváraná vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy a teda i dojednanie o zmluvnej pokute podstatným spôsobom neovplyvňuje a preto sa nejedná o individuálne dojednané zmluvné ustanovenie.
8. O to viac, ak je uvedené ustanovenie len súčasťou cenového výmeru jeho bodu 1.9.2, teda v žiadnom prípade nemožno hovoriť o individuálnom vyjednaní. Žalobca ako dodávateľ zmluvnú pokutu so žalovaným ako spotrebiteľom osobitne nevyjednáva, pretože zmluvná pokuta je dojednaná za rovnakých podmienok a je len súčasťou prílohy, a to cenového výmeru. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky.
9. V danom prípade treba konštatovať, že zmluvná pokuta v cenovom výmere právneho predchodcu žalobcu neobstojí v rámci povinnej súdnej kontroly neprijateľných podmienok so zreteľom na povahu, obsah a všetky osobitosti právneho úkonu, so zreteľom na vzájomné práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy a v neposlednom rade i so zreteľom na sankcionovanie nesplnenia povinností na strane oboch účastníkov zmluvy.
10. Po preskúmaní dojednania zmluvy o zmluvnej pokute súd túto časť zmluvy vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Dojednanie o zmluvnej pokute a jej výške je súčasťou predtlačeného textu vopred pripraveného právnym predchodcom žalobcu. Právny predchodca žalobcu ako dodávateľ zmluvnú pokutu so žalovaným ako spotrebiteľom osobitne nevyjednával, pretože zmluvná pokuta je dojednaná za rovnakých podmienok a vychádza z cenového výmeru vydávaného právnym predchodcom žalobcu. Žalovaný mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo ju prijať a podrobiť sa tak právnym predchodcom žalobcu nanútenému dojednaniu o zmluvnej pokute, ktoré je súčasťou cenového výmeru. Nemožno teda hovoriť o individuálne dojednanej zmluvnej podmienke. Zmluvná pokuta nerozlišuje závažnosť porušenia povinnosti, nezohľadňuje mieru poškodenia zariadenia resp. skutočnosť, či došlo k úplnému zničeniu zariadenia, a nezohľadňuje primeranosť zmluvnej pokuty k porušeniu povinnosti. V zmluve bola dojednaná možnosť sankcie v podobe zmluvnej pokuty výlučne len vo vzťahu k spotrebiteľovi. Právny predchodca žalobcu nebol nijako sankcionovaný v súvislosti s prípadným porušením jeho povinností.
11. Z uvedených dôvodov súd považoval zmluvu o poskytovaní verejných elektronických komunikačných služieb v časti o dojednaní zmluvnej pokuty za neplatnú a žalobu v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty 315,- Eur zamietol. Zároveň súd prvej inštancie odkázal aj na právoplatné rozsudku odvolacieho súdu, ktoré sa zaoberali neprijateľnosťou zmluvných pokút v dodatkoch k zmluvám o pripojení.
12. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 255 ods.1,2 a § 262 ods.1,2 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.). Konštatoval, že rozhodol v súlade s ust.§ 255 ods.1 C.s.p. tak, že žalovanému ako úspešnejšiemu v konaní (požadovaná suma žalobcom 362,67 Eur, priznaná 47,67 Eur), by síce patril nárok na náhradu trov konania, avšak s poukazom na článok 17 C.s.p., kde je stanovený princíp hospodárnosti konania, ako aj postup súdu bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a tiež článok 4 C.s.p. a princíp analógie iuris a pri skutočnosti, že žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil a ani mu zo spisu vzniknuté trovy nevyplývajú, súd v súlade s uvedenými princípmi rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
13. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca a to voči výroku, ktorým súd zamietol žalobu v časti istiny 315,- Eur a príslušenstva 8 % ročne zo sumy 315,- Eur od 24.12.2015 do zaplatenia, ako aj voči výroku III.o náhrade trov konania. Právne odôvodnil svoje odvolanie ust.§ 365 ods.1 písm.h/, b/, g/ a f/ C.s.p. Žalobca nenamietal aplikáciu ustanovení spotrebiteľského práva. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd považuje dojednanú zmluvnú pokutu za neprijateľnú zmluvnú podmienku z toho dôvodu, že podmienky uplatnenia zmluvnej pokuty neboli individuálne dojednané v Zmluve, ktorej znenie je bez účasti spotrebiteľa vopred (Postupcom) naformulované pre neurčitý okruh spotrebiteľov a spotrebiteľ tým pádom nemá možnosť ovplyvniť a modifikovať obsah takejto zmluvy. Žalobca s týmto názorom nesúhlasí. Pri obmedzení posudzovania neprijateľnosti ustanovení spotrebiteľskej zmluvy na spôsob dojednania zmluvných ustanovení, teda na možnosť participácie spotrebiteľa pri tvorbe spotrebiteľskej zmluvy, by drvivá väčšina spotrebiteľských zmlúv nepochybne obsahovala veľký počet neprijateľných podmienok. Žalobca zastáva názor, aj s poukazom na citované ustanovenie § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka základnou podmienkou vyslovenia neprijateľnosti zmluvného ustanovenia by malo byť zohľadnenie miery nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Úlohou súdu pri skúmaní neprijateľnosti ustanovenia konštatovania značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa by malo potom byť vyslovenie neprijateľnosti takejto podmienky. V tomto prípade má žalobca za to, že ustanovenie 1.9.2. Cenového výmeru nemožno považovať za ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Žalovanému bolo zo strany právneho predchodcu Žalobcu zapožičané zariadenie, ktoré však počas celého trvania zmluvného vzťahu a teda aj po jeho skončení bolo vo vlastníctve poskytovateľa služby. Žalovaný toto zariadenie obdržal bezodplatne, pričom zdôraznil, že po skončení zmluvného vzťahu ho nevrátil a toto teda zostalo v dispozičnej sfére žalovaného. Žalobca nespochybňuje skutočnosť, že predmetné ustanovenie sankcionuje iba jedného účastníka zmluvného vzťahu, no už zo samotnej podstaty subsidiárne uzavretej zmluvy o výpožičke a z jej bezodplatnosti je logické, že v tomto vzťahu je požičiavateľ v znevýhodnenom postavení voči vypožičiavateľovi. Predmetná zmluvná pokuta teda predstavuje prostriedok, ktorým došlo k zabezpečeniu záväzku. Jej výška pritom reflektuje cenu zapožičaného zariadenia a mala kompenzovať škodu, ktorá poskytovateľovi vznikla v príčinnej súvislosti so zavineným protiprávnym konaním žalovaného. V tejto súvislosti žalovaný podotkol, že zmluva bola uzatvorená na základe zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách, platného a účinného ku dňu podpisu zmluvy. Ide o osobitný právny predpis, kde podnik je povinný je povinný uzavrieť zmluvu o poskytovaní verejných služieb s každým záujemcom o poskytovanie verejnej služby, ak nie je dôvod na jej odmietnutie podľa ods. 1 písm. c/, § 43. Dôvod, pre ktorý je podnik oprávnený odmietnuť uzavretie zmluvy o poskytovaní verejných služieb je buď technická nemožnosť poskytovania služieb, nesúhlas záujemcu s podmienkami zmluvy alebo ak záujemca nedáva záruku, že bude dodržiavať povinnosti vyplývajúce zo zmluvy preto, že je dlžníkom podniku alebo iného poskytovateľa predmetných služieb. Čo do zmluvnej pokuty, žalobca poukázal na znenie ust.§ 544 ods.1,2 Občianskeho zákonníka a na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 33Odo/794/2002 zo dňa 27.11.2003. To, že žalovaná zmluvná pokuta bola obsiahnutá v cenovom výmere nepovažuje žalobca za skutočnosť, ktorá by mala oslabiť žalobcom uplatnený nárok. V zmysle bodu 4.3 Zmluvy (3.1 Dodatku k Zmluve) „Účastník vyhlasuje, že pred uzavretím Zmluvy sa oboznámil s Všeobecnými podmienkami a Cenníkom a zaväzuje sa ich dodržiavať ako súčasť Zmluvy. Všeobecné podmienky a Cenník sú zverejnené na stránke www.slovanet.sk a sú tiež k dispozícii v sídle poskytovateľa, jeho pobočkách a u jeho zmluvných predajcoch“. V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na ust.§ 44 ods.1 zákona o elektronických komunikáciách s tým, že podnik môže vydať všeobecné podmienky a cenník,
ktoré sú súčasťou zmluvy. Zároveň namietal žalobca postup súdu v zmysle ust.§ 297 písm.b/ C.s.p., keď vec prejednal bez nariadenia pojednávania. Takýto postup považuje žalobca za nesprávny. Súd prvej inštancie mal podľa názoru žalobcu predtým ako vo veci rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania vyzvať žalobcu na vyjadrenie sa k takej možnosti uplatneného nároku a prípadne ho vyzvať na späťvzatie žaloby v tejto časti. Vo výzve by mohol súd predniesť svoje predbežné právne posúdenie a mohol by konštatovať, že časť žalobcom uplatneného nároku považuje za nedôvodnú. Žalobca by mohol následne zaslať vyjadrenie, v ktorom by prezentoval svoj právny názor. Opomenutím takejto výzvy bezpochyby došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. V tejto súvislosti poukázal žalobca na judikatúru Ústavného súdu ČR. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.
14. Žalovaná možnosť na vyjadrenie k odvolaniu nevyužila.
15. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku II., ktorým bola žalobca v prevyšujúcej časti zamietnutá a vo výroku III. o trovách konania v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 19.06.2019 a zistil, že odvolanie žalobcu v napadnutej časti nie je dôvodné.
16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
17. Odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku, ktorým bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi suma 47,67 Eur spolu s úrokom z omeškania. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť. Preto nebol odvolacím súdom preskúmavaný.
18. Žalobca v odvolaní namieta jednak nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý mu znemožnil uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namieta, že súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie § 138 C.s.p., ktorý hovorí o tom, že ak zo skutočností tvrdených v žalobe je pred bežnom právnom posúdení zrejmé, že žaloba je zjavne neodôvodnená, súd vyzve žalobcu na späťvzatie žaloby. Na tento účel môže súd žalobe žalobcu vyslúchnuť.
19. K tomu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nepochybil. Súd nekonštatuje, že žaloba je zjavne neodôvodnená. Dokonca v časti žalobe vyhovel. Preto podľa názoru odvolacieho súdu neboli splnené podmienky na výzvu, prípadne výsluch žalobcu tak ako to má na mysli ust. § 138 C.s.p. Vzhľadom na to, že súd žalobe v časti vyhovel, správne aplikoval článok 17 C.s.p., teda postupoval v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a predchádzal zbytočným prieťahom, konal hospodárenie a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Žaloba bola zamietnutá iba sčasti. Odvolací súd v tejto súvislosti vyslovuje právny názor, že v danom prípade ide o obdobné ustanovenia ako ust. § 181 ods. 2 C.s.p., ktoré upravuje predbežné právne posúdenie veci. I tu k zhojeniu, teda konzumovaniu jej prípadného nesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu, v ktorom je súd povinný uviesť čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil a ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. V danom prípade súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykoná, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, zároveň odkázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax. Preto by bolo podľa názoru odvolacieho súdu neefektívne považovať prípadné nedodržanie ust. § 138 C.s.p. súdom prvej inštancie za takú vadu konania, ktorej následkom by bolo zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti. Striktné dodržiavanie tohto ustanovenia by je viedlo iba k predĺženiu konania. Pokiaľ má žalobca za to, že je potrebné zobrať žalobu v časti, v ktorej bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá späť, mohol tak urobiť aj v odvolacom konaní. Žalobca však tak neurobil a namieta vecne prečo súd nesprávne
rozhodol. Podľa názoru odvolacieho súdu teda z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm.b/ C.s.p. tak ako tvrdil žalobca nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.
20. Odvolací súd má za to, že nie je daný ani dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. Ten je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
21. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 C.s.p.
22. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
23. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, a preto je na ňu nutné aplikovať i príslušné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách upravené v Občianskom zákonníku. Teda je na ňu potrebné prednostne aplikovať spotrebiteľské právo. Žalobca vo svojom odvolaní s týmto názorom súdu prvej inštancie súhlasí. Namieta však, že zmluva bola uzatvorená individuálne. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že zariadenie, ktoré vypožičal žalovanej, táto doposiaľ nevrátila. V tejto súvislosti súd prvej inštancie ustálil, že žalobca svoj nárok na zmluvnú pokutu odvíja od zmluvy o poskytovaní verejných elektronických služieb a ktorá ako typová zmluva je uzatváraná vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy a teda i dojednanie o zmluvnej pokute podstatným spôsobom neovplyvňuje a preto sa nejedná o individuálne dojednané zmluvné ustanovenie. O to viac, ak je uvedené ustanovenie len súčasťou cenového výmeru jeho bodu 1.9.2, teda v žiadnom prípade nemožno hovoriť o individuálnom vyjednaní. Žalobca ako dodávateľ zmluvnú pokutu so žalovaným ako spotrebiteľom osobitne nevyjednáva, pretože zmluvná pokuta je dojednaná za rovnakých podmienok a je len súčasťou prílohy, a to cenového výmeru.
24. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že zmluvná podmienka v cenovom výmere právneho predchodcu žalobcu neobstojí v rámci povinnej súdnej kontroly neprijateľných podmienok so zreteľom na povahu, obsah a všetky osobitosti právneho úkonu, so zreteľom na vzájomné práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy a v neposlednom rade i so zreteľom na sankcionovanie nesplnenia povinností na strane oboch účastníkov zmluvy.
25. I odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie dojednanie zmluvy o zmluvnej pokute vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Dojednanie o zmluvnej pokute a jej výške je súčasťou predtlačeného textu vopred pripraveného právnym predchodcom žalobcu a vychádza z cenového výmeru vydávaného právnym predchodcom žalobcu. Žalovaný mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť alebo ju prijať a podrobiť sa tak právnym predchodcom žalobcu k nanútenému dojednaniu o zmluvnej pokute, ktoré je súčasťou cenového výmeru. Preto skutočne nemožno hovoriť o individuálne dojednanej zmluvnej podmienke.
26. Zmluvná pokuta, ktorá nebola individuálne dojednaná, lebo sa jedná o štandardnú typovú zmluvu a ktorá spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v rozpore s ochranou práv spotrebiteľa, ako aj v rozpore s Chartou základných práv Európskej únie (čl. 98), podľa ktorej v záujme naplnenia jedného zo základných práv Európskej únie politiky štátov je zabezpečiť vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa, a preto je potrebné využiť všetky efektívne prostriedky ochrany spotrebiteľa, aby sa zvyšovala dôvera spotrebiteľov v trh, aby neprimerané
postupy spotrebiteľov na trhu nezaťažovali. Právny predchodca žalobcu ako osoba podnikajúca na trhu elektronických komunikácií má odbornú prevahu nad spotrebiteľmi, ktorým svoje služby poskytuje, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k spotrebiteľom sa bude správať s náležitou odbornou starostlivosťou. Individuálne nedojednaná zmluvná pokuta je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (ako to správne konštatoval súd prvej inštancie), ktorá v zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je neplatná. Z neplatnej zmluvnej podmienky tak nevzniklo žalobcovi právo na plnenie a žalovanej povinnosť plniť.
27. S ohľadom na relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie by nemali byť žiadne pochybnosti o povinnosti súdu zbaviť spotrebiteľa neprijateľnej zmluvnej podmienky a jej poškodzujúcich účinkov: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné prespotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“ (čl. 6 ods. 1 smernice). Ustanovenie čl. 6 ods. 1 sa má považovať za kogentné ustanovenie a ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má poskytnúť v režime pravidiel verejného poriadku (uznesenie Súdneho dvora C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská,bod 50), teda pravidiel, na ktorých rešpektovaní musí štát bezvýhradne trvať a ktorých rešpektovanie je povinný vždy a za každých okolností vyžadovať. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom(porov. rozsudky MostazaClaro, C 168/05, bod 25,Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).
28. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, prípadne na iné rozhodnutia, odvolací súd by bol povinný ich zohľadniť len ak by došlo k rozhodnutiu v dovolacom konaní pred súdom vyššej inštancie. Inými rozhodnutiami vydanými v Českej republike aj keď ústavným súdom, prípadne Najvyšším súdom alebo aj rozhodnutiami okresných súdov alebo iných krajských súdov vo veci odvolací súd nie je viazaný. Zároveň odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že čo do neprijateľnosti zmluvnej pokuty už rozhodli aj iné senáty Krajského súdu v Prešove, ale aj Krajského súdu v Banskej Bystrici, v Košiciach a ďalšie. Od týchto rozhodnutí odvolací súd nemá dôvod sa v prejednávanej veci odkloniť.
29. Zároveň odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nespochybňuje význam zmluvnej pokuty a uznáva jej účelnosť, pokiaľ však ide o spotrebiteľský vzťah, musí ísť o takú dohodu o zmluvnej pokute, ktorá obstojí v rámci povinnej súdnej kontroly neprijateľných podmienok so zreteľom na povahu, obsah a všetky osobitosti právneho úkonu, so zreteľom na vzájomné práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy a v neposlednom rade i so zreteľom na sankcionovanie nesplnenia povinností na strane oboch účastníkov zmluvy.
30. Tak ako argumentoval žalobca vo svojom odvolaní, tieto argumenty nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti ani z hľadiska zisteného skutkového stavu ani právneho posúdenia veci ani právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie vo vzťahu k napadnutému výroku, ktorým bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie obsahuje potrebné zákonné náležitosti, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p. a postupom súdu prvej inštancie nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom a nebolo ani porušené jeho právo na spravodlivý proces ani právo na rovnosť zbraní.
31. Súd prvej inštancie správne rozhodol i čo do trov konania, keď aplikoval princíp hospodárnosti konania, keď zisti, že žalovanému by patril nárok na náhradu trov konania, ale tento si náhradu trov konania neuplatnil ani mu zo spisu vzniknuté trovy nevyplývajú.
32. Preto odvolací súd postupom podľa ust.§ 387 ods.1,2 C.s.p. potvrdil rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a vo výroku III. o trovách konania.
33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust.§ 255 ods. 1 C.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na priznanie náhrady odvolacieho konania a úspešnej žalovanej v odvolacom konaní žiadne trovy v konania
nevznikli. Preto i odvolací súd aplikoval princíp hospodárnosti a rozhodol, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3: 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.