Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8SaZ/5/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: O. J., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N., bez dokladu totožnosti, trvale bytom obec W., mesto D., okres N., provincia J. N., N. islamská republika, t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, 930 07 Medveďov, Slovenská republika, zastúpený: Ligou za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Baštová 5, 811 03 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 25.03.2019 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-209-30/2018-Ž zo dňa 03.04.2019 takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou doručenou v zákonnej lehote sa žalobca domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-209-30/2018-Ž zo dňa 03.04.2019, ktorým mu neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu, v časti neudelenia doplnkovej ochrany zrušil a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie, nakoľko v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu nemožno vylučovaciu klauzulu aplikovať, čím spĺňa podmienky pre uloženie doplnkovej ochrany.

2. Rozhodnutiu vytkol nesprávne právne posúdenie veci podľa písm. c/ (ďalej len „“) a v skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 03.10.2018 podal žiadosť o udelenie azylu, dňa 16.10.2018 s ním bol v priestoroch ÚPZC Medveďov vykonaný vstupný a následne dňa 30.01.2019 doplňujúci pohovor. Nesprávne právne posúdenie nachádzal v nesprávnom vyhodnotení reálnej hrozby vážneho bezprávia v prípade návratu do krajiny pôvodu, a to konkrétne vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu (podľa ust. Zákona o azyle). K tomu poukázal na právnou zástupkyňou nazhromaždené informácie vypovedajúce o krajne jeho pôvodu v tom smere, že situácia naprieč celým Pakistanom je pokračujúco veľmi nestabilná, a to napriek tomu, že regióny Pandžáb a Sindh, resp. hlavné mesto Islamabad, môžu byť v porovnaní s ostatnými regiónmi relatívne bezpečné. Hnutie Taliban si však aj naďalej uchováva silnú mocenskú pozíciu, o čom svedčí kritická situácia panujúca v pohraničných oblastiach. Vyslovil domnienku, že tieto informácie, zaznamenávajúce ozbrojené strety a pokračujúce boje, neboli zo strany žalovaného dôsledne vyhodnotené, na základe čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o jeho možnom presídlení a nájdení efektívnej ochrany v iných častiach krajiny pôvodu. Poukázal na správu Organizácie Freedom in the World z 29.01.2019, podávajúcu informácie o dodržiavaní ľudských práv v Pakistane, uvádzajúcu, že napriek tomu, že v roku 2018 došlo opäť k poklesu teroristického násilia vďaka vojenským operáciám v regiónoch FATA a KPK (v uplynulom roku bolo zdokumentovaných 697 obetí na živote), teroristické útoky pokračujú aj naďalej. Len v júli 2018 bolo hlásených 230 obetí, vrátane samovražedného útoku na predvolebné zhromaždenie v okrese Mastung (128 obetí) a ďalšieho útoku v Pešaváre, kedy bol zabitý líder Národnej strany Awami Haroon Bilour a približne 20 jeho priaznivcov. Separatistické povstania pokračujú aj v Balúčistane a islamistickí militanti sú stále schopní organizovať vysoko profilové útoky naprieč celou krajinou. Aj zo správ zhromaždených žalovaným vyplýva, že provincia KPK, z ktorej pochádza, je pohraničnou oblasťou značne ovplyvnenou ozbrojeným konfliktom v Afganistane, pričom teroristické subjekty voľne prechádzajú afgansko-pakistanské hranice.

3. V správe UK Home Office z januára 2019 je uvedené: „Bezpečnostná situácia v Pakistane je ovplyvnená faktormi ako sú politické násilie, povstalecké násilie, etnické konflikty a sektárske násilie. Domáca bezpečnostná situácia je taktiež ovplyvnená rozkolmi so susednými krajinami ako sú India a Afganistan, ktoré sa občasne prejavia v násilných stretoch.“ Táto správa ďalej uvádza nasledovné: „Militantné násilie je v Pakistane spôsobené predovšetkým nestabilitou v severozápadnej časti krajiny, vyplývajúce zo zvrhnutia režimu hnutia Taliban v roku 2001 v Afganistane. Afganský Taliban sa usadil v regiónoch FATA a Khyber Pakhtunkhwa, utekajúc pred inváziou medzinárodnej koalície v Afganistane, na čele so Spojenými štátmi americkými. Pod vplyvom Talibanu sa viaceré pakistanské skupiny s podobnou ideológiou spájali dokopy a vytvorili federáciu ozbrojených skupín. To vyústilo do tzv. talibanizácie regiónu, pričom politika Talibanu zahŕňala striktnú aplikáciu konzervatívnych islamských princípov a viedla k násiliu voči civilistom a eventuálne aj voči pakistanským autoritám. Pakistan musel napokon ukončiť podporu množstva islamských skupín v krajine. Od roku 2007 vykonávala pakistanská armáda niekoľko vojenských operácií v regióne FATA a KPK za účelom zlomiť moc pakistanského Talibanu a ku nemu pridružených organizácií. Špeciálne od roku 2009 boli operácie proti Talibanu jedným z hlavných zdrojov nepokojov v krajine, spôsobujúc veľké množstvo vysídlení zo zasiahnutého regiónu.“

4. Žalobca konštatoval, že žalovaný nepopiera, že provinciu Khyber Pastunkhawa nie je možné považovať za bezpečnú oblasť, následne však v ďalšom texte aplikuje vylučovaciu klauzulu obsiahnutú v § 13c ods. 4 písm. b/ zákona o azyle, pritom akcentuje možnosť presídlenia žalobcu do niektorého relatívne bezpečného regiónu Pakistanu. K tejto možnosti poukázal na správy Pakistan 2018 Human Rights Report (United States Department of State: Bureau of Democracy, Human Rights and Labor) podľa ktorých: „Aj napriek rozsiahlym presunom jednotlivcov v dôsledku prírodných katastrof a napriek narušeniam spôsobeným teroristickými aktivitami a protiteroristickými operáciami, vláda neprijala špecifickú legislatívu k zníženiu problémov vnútorného vysídlenia. Okrem toho zákon z roku 2010 (tzv. Národný akt pre zvládanie kolapsov) neposkytuje žiadnu definíciu vysídlených osôb alebo ich práv.“ Žalobca doplnil, že životné podmienky vnútorných vysídlencov v Pakistane sú neuspokojivé, pričom vysídlené osoby preukázateľne v regiónoch, do ktorých prichádzajú, čelia viacerým problémom a zlému zaobchádzaniu. V posledných rokoch sa stal Pakistan domovom najväčšej svetovej populácie vnútorne vysídlených osôb. Desaťročia trvajúce militantné povstania, množstvo vojenských operácií v severozápadnej časti krajiny a prírodné katastrofy vysídlili milióny ľudí z vlastných domovov. V dôsledku nepriaznivej situácie je aktuálne problém s vysídlenými osobami najväčšou humanitárnou krízou v histórii Pakistanu. Od roku 2008 bolo v dôsledku protiteroristických operácií, v regióne FATA nútených opustiť svoje domovy približne 5,3 milióna obyvateľov, štvrtina vysídlencov nemá prístup k základným potrebám ako je jedlo, pitná voda a prístrešie, väčšina z nich stratila v priebehu vysídlenia asi tretinu potravinových zásob. Zlá stratégia a koordinácia pri záchranných operáciách komplikuje zaistenie základných potrieb pre vnútorne vysídlené osoby, ktoré navyše nečelia tvrdým podmienkam tvárou v tvár iba v táboroch, ale stretávajú sa s nepriateľským postojom taktiež od niektorých hostiteľských komunít. Nedávno sa provincie Pandžáb a Sindh vymedzili proti vstupu vysídlencov z regiónu FATA kvôli údajným obavám z prítomnosti teroristov. Akonáhle vysídlené osoby vstúpili a dočasne sa usadili na ich území, niektoré hostiteľské komunity a dokonca aj spravodajské služby v Pandžábe ich plošne označili ako potenciálnu hrozbu terorizmu. S ohľadom na zistené informácie sa žalobca domnieval, že návratom do krajiny pôvodu by sa vystavil nutnosti presídlenia (s ohľadom na aktivitu Talibanu a iných teroristických zoskupení v regióne jeho pôvodu), čo je však v Pakistane spojené s výrazným rizikom súčasného vystavenia sa zlému zaobchádzaniu a nedostatku dôstojných životných podmienok v okolitých regiónoch, na čo však žalovaný neprihliadol.

5. Žalobca ďalej poznamenal, že bezpečnostná situácia nie je v žiadnej časti krajiny stopercentne pokojná, útoky sú vo väčšej či menšej miere realizované zo strany viacerých teroristických entít naprieč celou krajinou, čo dokazujú aj informácie o krajine pôvodu zhromaždené žalovaným v správach o krajine pôvodu č. p.: MU-ODZS-2018/000379-014 a č. p.: MU-ODZS-2019/000200-002, ako aj právnou zástupkyňou vo vyjadrení pred vydaním rozhodnutia. Sporná je aj samotná otázka jeho prístupu k efektívnej ochrane pred vážnym bezprávím v niektorom z navrhovaných regiónov, označených žalovaným za absolútne bezpečné oblasti.

6. Podľa správy EASO z októbra 2018 o bezpečnostnej situácii v Pakistane, v časti týkajúcej sa jednej zo žalovaným navrhovaných bezpečných provincií: „Bojovníci, a to predovšetkým sekulárni, sa presunuli z Pandžábu do Balúčistanu a Afganistanu. Infraštruktúra týchto bojovníkov je však aj naďalej prítomná v južnom Pandžábe; nachádzajú sa tam totiž náboženské zriadenia, ktoré disponujú militantným vplyvom. Organizácie ako TTP (pakistanský Taliban), al-Káida a ISKP (Islamský štát) majú v tejto provincii vysokú a aktívnu prítomnosť, ako je uvedené v denníku The Nation (článok z apríla 2018). Podľa Jamestown Foundation má silnú prítomnosť v Pandžábe taktiež organizácia Jamaat-ud-Dawa (Dad).“

7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že podstatou (jedinej) námietky žalobcu je vysoká nestabilnosť naprieč celým Pakistanom, i napriek tomu, že regióny Pandžáb, Sindh a hlavné mesto Islamabad môžu byť v porovnaní s ostatnými regiónmi relatívne bezpečné, čo podporil správami, ktoré buď referujú o Pakistane všeobecne, alebo mapujú regióny FATA (Federally Administered Tribal Areas, t. j. Federálne spravované kmeňové územia) a KP (Khyber Pakhtunkhwa, t.j. Chajbar Paštunchwa).

8. Pozornosť upriamil na skutočnosť, že vo výroku rozhodnutia použil odkaz na ustanovenie § 13c ods. 4 písm. b/ zákona o azyle, pričom zdôraznil, že aj z odôvodnenia je zrejmé, že do konania zaobstaral informácie aj o iných regiónoch krajiny pôvodu, nielen o tom, z ktorého pochádza žalobca, následne ich porovnal a vyhodnotil z hľadiska bezpečnostnej situácie a dospel k záveru, že v provinciách Pandžáb, Sindh a v hlavnom meste Islamabad žalobcovi vážne bezprávie nehrozí. Preto odkazy na provincie, na ktoré poukázala jeho právna zástupkyňa, nie sú relevantné, nakoľko prítomnosť bezpečnostného rizika v nich nie je medzi účastníkmi konania sporná, a takou nie j ani skutočnosť o relatívnej bezpečnosti regiónov Sindh, Pandžáb a hlavného mesta Islamabad, ktoré (na str. 3 žaloby) žalobca sám označil za relatívne bezpečné. Aj preto ich označenie za možné oblasti pre vnútorné presídlenie, považoval žalobca za relevantné a opodstatnené. Bez významu nie je ani žalobcova nedôveryhodnosť, bližšie odôvodnená v samotnom rozhodnutí, ktorá tiež mala vplyv aj na posúdenie rizík vážneho bezprávia. Jeho tvrdenia o obavách z naverbovania do Talibanu v provincii, z ktorej pochádza, sú otázne a relatívne. Do zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 27.09.2018 uviedol, že po zadržaní políciou nemal záujem požiadať o udelenie azylu na území SR, chcel sa dostať do Francúzska alebo do Nemecka, na územie Pakistanu sa nechce vrátiť z ekonomických dôvodov, kvôli nedostatku pracovných príležitostí a aby zarobil peniaze pre rodinu, prečo aj domovskú krajinu opustil. Aj z tejto výpovede je zrejmé, že jeho pohnútky pre cestu do Európy boli iné ako tie, pre ktoré sa poskytuje medzinárodná ochrana v zmysle Ženevského dohovoru z roku 1951, resp. harmonizovaného práva EÚ. Z toho vyplýva aj vyhodnocovanie rizík vážneho bezprávia hlavne z pohľadu, do akej miery tam dochádza k neselektívnemu násiliu. Vychádzajúc z informácií o krajine pôvodu, najmä z analýzy konkrétnych regiónov, žalovaný dospel k záveru, že v Pakistane sú oblasti, s nízkym bezpečnostným rizikom a existujúcou možnosťou presídlenia sa tam. Argumentáciu právnej zástupkyne o nedostatku dôstojných životných podmienok považoval za neopodstatnenú, nakoľko medzinárodná ochrana nie je vo svojej podstate koncipovaná na riešenie ekonomických problémov. Žalovaný doplnil, že pri rozhodovaní prihliadal aj na osobné pomery žalobcu a vyhodnotil ho ako mladého muža, schopného presídliť sa do inej časti svojej krajiny v prípade, že by sa nechcel vrátiť do toho regiónu, odkiaľ pôvodne pochádza. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné a žalobu navrhol zamietnuť.

9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril. 10. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný ( a ) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy podľa ust. v spojení s ust. , bez nariadenia ústneho pojednávania. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. ).

11. Podľa , , (ďalej len „“), správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

12. Podľa , ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

13. Podľa § 3 ods. 1, 2 a 5 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

14. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. , , , , a (ďalej len ZoA“), s upriamením pozornosti na dôvody, pre ktoré žalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany súd zistil, že mu neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu. Poukázal na jeho vyhlásenie pred pracovníkmi ÚPZC Medveďov, podľa ktorého o udelenie azylu na území SR žiada z dôvodu obavy o svoj život kvôli vojnovej situácii v krajine a z dôvodu obavy pred príslušníkmi Talibanu. Podľa vstupného pohovoru, bol aj s rodinou vyhostený z Pakistanu do Afganistanu, kde mu Talibanci niekedy v roku 2016 zabili strýka a bratranca, nútili ho bojovať proti armáde, čo odmietal a čo je dôvod, prečo sa nechce vrátiť do Afganistanu. V doplňujúcom pohovore dňa 30.01.2019 však uviedol, že celý život žil v obci Raghan v Pakistane a v Afganistane nikdy nebol. Strýka, bratranca a aj otca mu Talibanci zabili pri útoku v Pakistane, pri ktorom zahynulo asi 30 ľudí. Po tomto incidente odišiel z dôvodu obavy o svoj život do Teheránu v Iráne, kde pracoval ako stavebný robotník. Iné dôvody žiadosti neuviedol. V doplňujúcom pohovore vyhlásil, že vo vstupnom pohovore klamal, pretože mu nejakí Afganci v Medveďove povedali, že preto aby dostal medzinárodnú ochranu má uviesť, že v Afganistane, kde žil, mal problémy.

15. Žalovaný v rozhodnutí poznamenal, že v priebehu správneho konania boli všetky žalobcom uvedené skutočnosti objektívne vyhodnotené a vrátane všetkých dostupných informácií komplexne posúdené a uzavrel, že zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR nesplnil. Nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine v zmysle Zákona o azyle a Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 (ďalej len „Dohovor“) a preukázané neboli ani opodstatnené obavy z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd, vyplývajúcich zo Zákona o azyle a SR. Z vyhodnotenia žiadosti žalobcu o udelenie azylu je zrejmé, že ničím nepreukázal, že v krajine pôvodu vyvíjal činnosť, pre ktorú by mu v nej v súčasnosti hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády či iných zložiek štátu, nebolo voči nemu vedené žiadne konanie zo strany štátnych orgánov, ktoré by bolo možné zaradiť pod pojem prenasledovanie v zmysle ust. zákona o azyle. Obava pred Talibanom sa nedá zahrnúť pod obavu z prenasledovania politickou stranou alebo hnutím, na území, ktoré ovláda, alebo jeho podstatnú časť, štát. Taliban v Pakistane neovláda žiadne územie, pôsobí tam ilegálne, pričom využíva najmä taktiku páchania útokov na rôznych miestach krajiny a obava z príslušníkov tohto hnutia by sa dala označiť za obavu pred neštátnym aktérom. Žalobca však nikdy problémy s Talibanom nemal, odvoláva sa len na všeobecné problémy, vyplývajúce z návštev obcí v oblasti jeho bydliska a snahy násilným spôsobom náborovať nových členov. Chýba tu teda individuálny aspekt, pretože žalobca nepreukázal konanie Talibanu nejakým spôsobom namierené voči nemu ako jednotlivcovi. Žalovaný zdôraznil, že dôkladne preveril tvrdenie žalobcu, že pri útoku Talibanu v jeho rodnej obci pred piatimi rokmi, zahynul jeho otec, strýko a bratranec, pričom bolo preukázané, že v uvedenom čase sa v okrese Bajour neodohral žiaden útok, pri ktorom by bol zaznamenaný vyšší počet obetí (žalobca uviedol 30). Dostupné zdroje pritom útoky v Pakistane pokrývajú veľmi podrobne a zaznamenané sú útoky aj v tých prípadoch, kedy sú obeťami jednotlivci. Je preto absolútne vylúčené, že sa takýto útok odohral a tým aj to, že otec, strýko a bratranec boli jeho obeťami. Ide o vymyslené tvrdenie žalobcu, ktoré bolo v azylovom konaní vyvrátené a doplnil, že nejde o jedinú časť výpovede, v ktorej zavádzal. Sám priznal, že si vymyslel, že potom ako bol z Pakistanu vyhostený, dlhšiu dobu žil v Afganistane, čoho dôvodom bolo, že ako osoba žijúca v Afganistane, by mal vyššiu šancu získať medzinárodnú ochranu. Problém mal aj s vysvetlením, kedy si vybavil cestovný pas a kedy odišiel z Pakistanu. Najprv uviedol, že pred 4 mesiacmi a v ďalšej výpovedi, že pas si vybavil pred piatimi rokmi a už 5 rokov žil v Iráne. Rozdiel 4 a pol roka je taký zásadný, že ho nemožno pripočítať omylu alebo slabšej pamäti. Na základe uvedeného je zrejmé, že menovanému nehrozí žiadna z foriem prenasledovania, taxatívne vymenovaných v § 2 Zákona o azyle. Neboli teda naplnené dôvody na udelenie azylu na území SR z dôvodu opodstatnenosti jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Zákona o azyle a z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951.

16. V ďalšom žalovaný posudzoval možnosť naplnenia podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany a uviedol, že možnosť uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu je v prípade žalobcu vylúčená, nakoľko podľa jeho vlastných tvrdení, nemal v krajine pôvodu žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nikdy nebolo voči nemu vedené trestné stíhanie, ani sa nedopustil žiadneho trestného činu, za ktorý by mu v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozilo uloženie trestu smrti alebo jeho výkon. Nehrozí mu ani mučenie či neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie ani trest. Pakistanu zakazuje akúkoľvek formu mučenia, neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Žalobca nie je obvinený zo žiadneho trestného činu za ktorý by mu hrozil trest a nehrozí mu ani trestné stíhanie. V súvislosti s obavou z mučenia alebo neľudského zaobchádzania alebo trestu zo strany neštátnych aktérov je z jeho výpovede zrejmé, že nikdy sa v Pakistane s podobným správaním voči svojej osobe nestretol, nikdy nebol z ničoho obvinený a zo strany štátu k podobnému konaniu teda nemôže prísť. Z dostupných správ o krajine pôvodu je zrejmé, že v nej nedochádza k mučeniu alebo neľudskému zaobchádzaniu bez reálnych dôvodov. Všetky prípady takéhoto správania voči konkrétnym osobám sú prepojené s ich určitou, presne vymedzenou činnosťou, ktorá u žalobcu nebola preukázaná, jeho obavy sú iba subjektívne a ničím nepodložené a subsumovať jeho potenciálne problémy pod uvedené zákonné ustanovenie nie je možné. V Pakistane v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt, a to ani na základe výkladu pojmu vojnový konflikt v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie č. C-285/12 Daikite v. Belgicko, tým pádom žalobcovi nehrozí žiadne ohrozenie života a ani nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu konfliktu. Z určitého pohľadu by sa situácia v niektorých pohraničných oblastiach, kde dochádza k útokom stúpencov Talibanu dala považovať za ozbrojený konflikt, sú však oblasti Pakistanu, kde takýto stav nepretrváva, dochádza tam naozaj iba k výnimočným, ojedinelým útokom, v určitých regiónoch nie sú vôbec zaznamenané a štatisticky nie sú obete terorizmu a útokov v týchto regiónov vyššie od obetí terorizmu a útokov v Európe. Pakistan je pomerne bezpečná krajina, do ktorej cestujú aj zahraniční turisti, samotné cestovanie po krajine je voľné, na cestách neexistujú žiadne stanovištia ani obmedzenia a nie je problém sa v inej časti krajiny ani usadiť. 17. Druhým podstatným predpokladom je, aby mal žalobca v inej časti krajiny prístup k ochrane. Tento predpoklad je tiež naplnený. Žalovaný uviedol, že si urobil dôkladnú analýzu situácie v jednotlivých častiach Pakistanu a našiel hneď niekoľko regiónov, v ktorých sa žalobca môže bez problémov usadiť. V týchto regiónoch vládne úplne normálna bezpečnostná situácia bez akýchkoľvek útokov zo strany Talibanu. Prvým takýmto regiónom je provincia Pandžab, druhým je provincia Sindh, v ktorých hnutie Taliban nepôsobí. V týchto provinciách dochádza iba k výnimočným teroristickým útokom s nízkym počtom civilných obetí. Úplne najbezpečnejšie je však územie hlavného mesta Islamabad. Pakistan ako celok je prakticky zložený z rôznych etník, ktoré v ňom nažívajú relatívne bez problémov a takáto multikultúrna spoločnosť je aj v samotnom Islamabade, kde prítomnosť pakistanských vládnych budov, štátnych úradníkov a cudzincov robí tento región „vysoko profilovým terčom teroristických útokov,“ úroveň bezpečnosti je tu však vyššia ako v iných regiónoch a tiež tu nepôsobí hnutie Taliban. Žalovaný poukázal aj na to, že v januári 2018 bezpečnostní úradníci varovali pred potenciálnymi útokmi proti policajnému personálu a cudzincom v niektorých častiach hlavného mesta. Bezpečnostné opatrenia islamabadskej polície boli uplatnené na verejných miestach, miestach bohoslužieb a ďalších dôležitých budovách. Útoky v Islamabade sú naozaj výnimočné a počítajú sa rádovo do desiatich ročne, nie sú tam správy o politicky motivovanom násilí a aj všeobecná bezpečnostná situácia je tam zhruba na úrovni Európy. 18. Posledným predpokladom pri využití vnútornej ochrany je, že ministerstvo prihliada na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu a na osobné pomery žiadateľa. Všeobecne prevládajúce okolnosti boli vyhodnotené ako priaznivé. K osobe žalobcu a jeho osobným pomerom žalovaný uviedol, že ide o mladého, zdravého muža s dostatočným intelektom, pracovnou praxou i ďalšími schopnosťami, ktorý nemá problémy začleniť sa do spoločnosti prakticky kdekoľvek, vrátane Európy a neexistujú v jeho prípade problémy začleniť sa do spoločnosti v rámci inej časti Pakistanu. Tiež nepatrí do žiadnej zo zraniteľných skupín. V Pakistane nejde o kmeňovú spoločnosť ako je tomu v susednom Afganistane, v rámci veľkých miest ide o modernú multikultúrnu spoločnosť, kde relatívne fungujú všetky aspekty života modernej mestskej spoločnosti. Žalobca mal a stále má možnosť presídliť sa v rámci Pakistanu, kde môže začať život od začiatku, rovnako ako v Európe. 19. Žalovaný konštatoval, že sa dôkladne zaoberal mierou rizika v prípade návratu žalobcu do Pandžábu, Sindhu a Islamabadu. Z informácií založených v administratívnom spise je zrejmé, že v určitých častiach týchto provincií je zvýšená miera kriminality, nejde však o také ohrozenie, ktoré by sa dalo zaradiť pod pojem neselektívne násilie. Ide o cielené útoky na konkrétne osoby v snahe získať výkupné, alebo na oponentov teroristických skupín a nedochádza tu k ozbrojeným stretom, ktoré by postihovali civilné obyvateľstvo. Samotnú zvýšenú mieru nebezpečenstva v súvislosti s ojedinelými bojovými operáciami, ktoré nie sú namierené voči náhodným cieľom, nemožno považovať za reálnu hrozbu vážneho bezprávia, keďže nejde o reálnu hrozbu, ale o akcie, ktoré majú svojho konkrétneho adresáta a do tejto do skupiny osôb žalobca nepatrí. V jeho prípade samotné teoretické nebezpečenstvo nedosahuje takú vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba, ktorá sa vráti do predmetnej krajiny, prípadne do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na ich území čelila reálnemu riziku utrpenia alebo vážneho bezprávia. Neboli teda naplnené ani dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. 20. Záverom žalovaný ešte doplnil, že tisíce Pakistancov sa každoročne snažia ilegálne dostať do Európy v nádeji, že ich tam čaká lepší život, pričom využívajú trasy cez Irán, Turecko a Grécko. Iba za predminulý rok deportovali z rôznych častí sveta naspäť do Pakistanu približne 90.000 ľudí a v roku 2018 toto navracanie v obdobných počtoch naďalej pokračovalo. Emigrácia z Pakistanu je v drvivej väčšine prípadov podnietená ekonomickými dôvodmi a masový návrat migrantov by Pakistan postavil do nezvládnuteľnej situácie, čo ale nie je dôvodom na udelenie azylu. Hostiteľské krajiny nemôžu niesť zodpovednosť za ekonomické a najmä demografické problémy Pakistanu, ktoré nepatria medzi dôvody na poskytovanie medzinárodnej ochrany. 21. K vyjadreniu právnej zástupkyne žalobcu žalovaný uviedol, že ani on nepovažuje miesto pobytu žalobcu v Pakistane za bezpečnú oblasť, žalobca však môže využiť alternatívu vnútorného presídlenia hneď do niekoľkých regiónov Pakistanu, s bezpečnostnou situáciou primeranou bezpečnostnej situácii v Európe. Tieto regióny boli vyhodnotené na základe dôkladnej analýzy, ktorá bola riadne zdôvodnená a všetky informácie sú obsahom spisového materiálu. Ani samotná analýza predložená právnou zástupkyňou nijako nespochybňuje relevanciu týchto informácií, pretože vo svojom hodnotení sa zamerala výlučne na miesto pobytu (provinciu Khyber Panstunkhwa) a na Pakistan vo všeobecnosti, pričom nešla do podrobného posúdenia všetkých regiónov Pakistanu, tak ako to urobil žalovaný. 22. Azyl je špecifickým právnym inštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky, teda opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie a to buď zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov. Nakoľko tieto podmienky žalobca nespĺňal, nebolo preukázané, že by v krajine pôvodu pred jej opustením čelil konaniu, ktoré by mu spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbehu rôznych takých opatrení, ktoré by ho postihovali podobným spôsobom, tzn. nečelil žiadnemu fyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam a neexistujú ani objektívne dôvody konštatovať, že by mu akákoľvek forma prenasledovania podľa ust. § 2 písm. d/ ZoA v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť, žalovaný mu neudelil azyl a ani mu neposkytol doplnkovú ochranu.

23. Vo vzťahu k časti rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej ochrany, podal žalobca správnu žalobu.

24. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, doplnkovej ochrane, súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiaduce, požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie, či neudelenie doplnkovej ochrany, do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať.

25. Ak teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu nespĺňa podmienky pre udelenie azylu, avšak do krajiny pôvodu sa nemôže vrátiť, lebo mu hrozí vážne bezprávie, môže získať doplnkovú ochranu. Doplnková ochrana spravidla chráni civilistov, ktorí utekajú pred všeobecným násilím spojeným s vojnovým konfliktom. Taktiež však môže byť poskytnutá tým, ktorí sa obávajú popravy, mučenia alebo iného neľudského zaobchádzania v krajine pôvodu a nepreukázali obzvlášť zavrhnutiahodný dôvod, vyžadujúci sa pre udelenie azylu. Vážne bezprávie je podobné ako prenasledovanie, ide tiež o vážne alebo opakované porušenie ľudských práv. Doplnková ochrana chráni výlučne pred hrozbou bezprávia vo forme trestu smrti alebo popravy, vo forme mučenia, krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, alebo trestu. Osobitne chráni pred reálnou hrozbou vážneho a individuálneho ohrozenia života nerozlišujúcim násilím, spôsobeným ozbrojeným konfliktom. Pôvodcom vážneho bezprávia môže byť štát a jeho štátne orgány. Ak sa však bezprávia dopúšťajú neštátne subjekty, v prvom rade sa občan má so žiadosťou o ochranu obrátiť na štátne orgány krajiny (armádu, políciu, súdy). Doplnková ochrana prichádza do úvahy iba vtedy, ak sa preukáže, že štátne orgány nie sú schopné alebo ochotné pred vážnym bezprávím chrániť, a že ani presťahovanie sa do inej bezpečnej časti krajiny pôvodu nemôže zabezpečiť účinnú ochranu pred bezprávím.

26. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov, preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl a poskytnutie doplnkovej ochrany, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

27. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

28. Podľa § 13c ods. 4 písm. b/ zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, ak žiadateľ nie je vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v inej časti krajiny pôvodu, alebo má v nej prístup k ochrane pred vážnym bezprávím, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť do tejto časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť; pri posudzovaní reálnej hrozby vážneho bezprávia alebo prístupu k ochrane ministerstvo prihliada na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu a na osobné pomery žiadateľa.

29. Žalovaný sa všetkými predpokladmi, ktorých naplnenie je na poskytnutie doplnkovej ochrany nevyhnutné, riadne a vyčerpávajúcim spôsobom zaoberal. Zabezpečením si informácií aj o iných regiónoch krajiny pôvodu, nielen o tom, z ktorého pochádza žalobca, a ich následným porovnaním a vyhodnotením z hľadiska bezpečnostnej situácie dospel k záveru, že v provinciách Pandžab, Sindh a v hlavnom meste Islamabad, žalobcovi vážne bezprávie nehrozí. Nehrozí mu uloženie trestu smrti alebo jeho výkonu a nehrozí mu ani mučenie či neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie ani trest. Žalobca podľa jeho vlastných výpovedí, nemal v krajine pôvodu žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nikdy nebolo voči nemu vedené trestné stíhanie, ani sa nedopustil a ani nebol obvinený zo žiadneho trestného činu, za ktorý by mu v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozilo uloženie trestu smrti alebo jeho výkon. Akúkoľvek formu mučenia či neľudského, ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania, zakazuje aj samotná Pakistanu. Žalobcom uvádzané zabitie príslušníkov jeho rodiny vyvrátil žalovaný zistením, že v čase ich údajného zabitia, sa v oblasti z ktorej pochádza, žiadny ozbrojený konflikt a ani útok, pri ktorom by zomrelo 30 ľudí, tak ako to uviedol žalobca neodohral, z čoho logicky vyplýva, že jeho otec, strýko a bratranec sa obeťami takéhoto útoku nemohli stať. V súvislosti s udelením doplnkovej ochrany žalobcovi súd konštatuje, že Pakistan je síce krajinou poznačenou vyčínaním Talibanu v susednom Afganistane, pričom oblasť, z ktorej žalobca pochádza je týmito ozbrojenými konfliktmi poznačená viac. Žalobca ale žiadnym spôsobom nepreukázal a dokonca ani netvrdil, že by mu v tejto súvislosti (napr. s verbovaním do armády) hrozil trest smrti alebo poprava, mučenie, kruté, neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Naviac ním opísané pôsobenie Talibanu, s výnimkou niektorých pohraničných oblastí, nemožno v súvislosti s Pakistanom považovať za ozbrojený, či už vnútroštátny alebo medzinárodný konflikt. Podľa zistení žalovaného ( čo svojimi vyjadreniami nevyvrátila ani právna zástupkyňa žalobcu), v Pakistane sú oblasti, v ktorých dochádza iba k výnimočným, naozaj ojedinelým útokom, dokonca v určitých regiónoch nie sú vôbec zaznamenané a štatisticky nie sú obete terorizmu a útokov v týchto regiónoch vyššie od obetí terorizmu a útokov v Európe. Žalovaný vykonal podrobnú analýzu oblastí Pandžáb, provincie Sindh a najmä hlavného mesta Islamabadu, ktoré má charakter súčasného moderného mesta, zloženého z multikultúrnej spoločnosti. Žalobca má možnosť využitia vnútornej ochrany štátu, s bezpečnostnou situáciou v týchto oblastiach porovnateľnou s Európou. Z hľadiska svojho postavenia, predpokladov a schopností, nemá problém do týchto bezpečných oblastí krajiny vycestovať a aj sa v nich usadiť. Uvedené podporuje aj jeho tvrdenie, že 5 rokov žil v Iráne, kde pracoval ako stavebný robotník, čo dokazuje, že svoje problémy, či už ekonomické, alebo bezpečnostné je spôsobilý riešiť.

30. Aj súd teda dospel k záveru, že u žalobcu opodstatnená hrozba reálneho vážneho bezprávia v prípade návratu do krajiny nie je, v inej, relatívne bezpečnej časti krajiny pôvodu má z pohľadu všeobecných ako aj osobných pomerov možnosť sa usadiť. Súd v tejto súvislosti okrajovo zdôrazňuje, že v súčasnosti aj Európa, je z pohľadu celkovej situácie tiež bezpečná len relatívne a tiež že žalobca v prvotnom pohovore politicko - spoločenské dôvody neuviedol, uviedol len, že z krajinu pôvodu opustil z ekonomických dôvodov a namierené má do Francúzska alebo do Nemecka.

31. Možno tak uzavrieť, že vzhľadom na nesplnenie podmienok pre udelenie azylu uvedených v ust. § 2 a § 8 ani podmienok uvedených v § 13a a v § 13b zákona o azyle, mu žalovaný dôvodne neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu.

32. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť žalobcu v preskúmavanej veci mu náhradu trov konania nepriznal.

33. Záverom súd poznamenáva, že i keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie ( ), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia ( S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.).