Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13CoP/57/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej a Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci navrhovateľky: A. B., rod. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec s.r.o., IČO: 36 436 640, so sídlom v Žiline, V. Tvrdého 17, proti povinnému: E. F. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom D. XX, zastúpenému Mgr. Zuzanou Karkóovou, advokátkou, so sídlom v G., H. H. č. XX, v konaní o určenie manželského výživného, na odvolanie povinného proti rozsudku Okresného súdu v Žiline č.k. -617 zo dňa 26.06.2023

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal povinného platiť navrhovateľke manželské výživné (I.), ako aj vo výroku o zameškanom výživnom (II.) p o t v r d z u j e .

Vo výrokoch o náhrade trov konania (III., IV.) rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Žiline zaviazal povinného E. F. B. zaplatiť navrhovateľke z titulu manželského výživného výživné vo výške 1.000,- Eur mesačne, za obdobie od 01.11.2016 do 31.10.2017 v celkovej sume 10.250,- Eur, všetko do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľke proti povinnému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a povinnému zároveň uložil povinnosť uhradiť trovy štátu – Slovenskej republike taktiež v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine, keď prihliadal na životnú úroveň obidvoch manželov v rozhodnom období, t.j. počas trvania manželstva po tom, čo sa povinný odsťahoval zo spoločnej domácnosti. Navrhovateľka v rozhodnom období dosahovala príjem 667,- Eur. Povinný v rozhodnom období dosahoval príjmy z podnikateľskej činnosti, ktoré súd prvej inštancie špecifikoval v odsekoch 30., 31. dôvodov a vyhodnotil spolu s majetkovými pomermi povinného. Záverom zdôraznil, že i v prípade použitia ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine by výživné vo výške 1.000,- Eur mesačne odzrkadľovalo rovnakú životnú úroveň manželov (príjem povinného by v takomto prípade predstavoval sumu 4.000,- Eur mesačne). Pri vyčíslení zameškaného výživného prihliadol na povinným poskytované výživné 7 x 250,- Eur, čo predstavovalo sumu 1.750,- Eur.

3. Vychádzajúc z ust. priznal navrhovateľke ako úspešnej účastníčke proti povinnému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a zároveň v zmysle zaviazal povinného k náhrade trov štátu pozostávajúcich z trov znaleckého dokazovania.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne povinný z výživného. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, návrh

navrhovateľky v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať ju k úhrade trov celého konania, poprípade rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Mal za to, že prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom neodôvodnil záver, podľa ktorého z jeho strany malo dôjsť k zastieraniu príjmu. V rozhodnom čase, vzhľadom k ekonomickej situácii v spoločnosti, musel uhrádzať náklady manželke ako aj náklady detí z dedičstva po nebohom otcovi. Na druhej strane súd konštatuje výdavky navrhovateľky v sume 1.700,- Eur mesačne, pričom takéto výdavky zjavne nezodpovedajú deklarovanému príjmu 667,- Eur a na túto skutočnosť súd pri rozhodovaní neprihliadol a ani neskúmal ďalšie zdroje zo strany oprávnenej. Od čistej hodnoty majetku spoločnosti ku dňu rozvodu manželstva nemožno predsa odvodzovať životnú úroveň povinného, lebo takýto postup by musel zohľadniť aj životnú úroveň navrhovateľky z dôvodu, že hodnota obchodného podielu povinného v spoločnosti ovplyvňuje hodnotu i masy ich nevyporiadaného BSM. Čo sa týka záväzkov v spoločnosti, jedná sa o pohľadávku povinného voči spoločnosti, ktorá však nebola vyplatená, a teda nijakým spôsobom neovplyvnila jeho životnú úroveň v rozhodnom období. Ak by vychádzal z predpokladu, že jeho príjem v rozhodnom období predstavoval sumu 4.000,- Eur a zároveň náklady, a teda i príjmy navrhovateľky predstavovali 1.700,- Eur mesačne a zároveň on ako povinný znášal všetky nadštandardné výdavky svojich detí, výživné vo výške 1.000,- Eur mesačne, v žiadnom prípade nemôže zodpovedať takto zistenému skutkovému stavu. Pri rozhodovaní naviac súd prvej inštancie použil nesprávnu právnu normu, keď v odseku 25. odôvodnenia rozsudku prihliadal na okolnosti rozvratu manželstva (§ 72 ods. 2 Zákona o rodine), ktorý v tomto prípade nemožno použiť, lebo jeho použitie prichádza do úvahy pri rozhodovaní o príspevku pre rozvedeného manžela a upravuje vzťahy bývalých manželov.

5. Navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mala za to, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny záver, keď zaviazal povinného k úhrade výživného po 1.000,- Eur mesačne v rozhodnom období. Jedná sa celkovo o sumu 10.250,- Eur, ktorá suma je podľa jej názoru nižšia ako stojí vypreparovanie medveďa, s ktorým sa bývalý manžel pýši na internete. Vadou konania podľa jej názoru nie je ani nariadenie znaleckého dokazovania, hoci povinnému sa vykonanie znaleckého dokazovania javilo ako dokazovanie nesmerujúce k preukazovaniu jeho povinnosti platiť manželské výživné a tento dôkaz napokon súd i správne vyhodnotil v súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi a rozhodujúcimi skutočnosťami.

6. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. , a bez nariadenia pojednávania ( a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o výživnom a zameškanom výživnom ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

7. Podľa ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň obidvoch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

8. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia súd prvej inštancie postupoval správne, keď na základe návrhu navrhovateľky skúmal, či účastníci v rozhodnom období počas trvania manželstva (od 01.11.2016 do 08.11.2017) dosahovali rovnakú životnú úroveň. V tomto smere vykonal vo veci i dostatočné dokazovanie a vyvodil z neho správny záver, keď konštatoval, že povinný z výživného dosahoval v tom čase príjmy zabezpečujúce mu podstatne vyššiu životnú úroveň, ako mala navrhovateľka a zaviazal ho k úhrade manželského výživného v sume 1.000,- Eur mesačne.

9. Rodinné právo je založené na princípe solidarity v manželských vzťahoch, ktorá sa transformuje do ustanovení o životnej úrovni manželov počas trvania manželstva a tiež do ustanovení zabezpečujúcich pre manželov podiel na spoločnom majetku alebo podiel na majetku toho druhého za obdobie trvania manželstva. Požiadavka, aby manželia mali rovnakú životnú úroveň, je odôvodnená okrem princípu solidarity aj ich rovnakým postavením v právach a povinnostiach vyplývajúcich z manželského zväzku. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a zaniká rozvodom alebo smrťou jedného z manželov, zásadne teda trvá počas celého trvania manželstva bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú alebo nie. Aj v tomto prípade ale platí ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi, a preto je potrebné spoľahlivo zistiť dôvody, ktoré viedli niektorého manžela k neplneniu vyživovacej povinnosti.

10. Z vykonaného dokazovania pred prvoinštančným súdom mal i odvolací súd preukázané, že navrhovateľka v rozhodnom období dosahovala príjem 667,- Eur mesačne, pričom pracovala ako zdravotná sestra. Povinný (manžel) vykonáva podnikateľskú činnosť ako jediný spoločník v spoločnosti F. I. F. B., D., ktorej zložky majetku mali hodnotu 5.320.750,20 Kč. Majetková hodnota k 31.12.2016 predstavovala sumu 153.920,- Eur, hodnota nehnuteľnosti 313.729,33 Eur, hodnota cestných vozidiel 30.120,- Eur. K dátumu rozvodu manželstva, t.j. k 08.11.2017 mala spoločnosť záväzky voči spoločníkom vo výške 1.524.739,27 Kč. V období od 01.11.2016 do 08.11.2017 boli vyplatené spoločníkom sumy v mesiaci október 2016 v sume 78.156,73 Kč, za obdobie apríl 2017 až 08.11.2017 vznikli spoločnosti záväzky voči spoločníkovi v sume 944.796,- Kč, ktoré neboli vyplatené, pričom jediným spoločníkom spoločnosti je práve povinný z výživného. V rokoch 2014 až 2017 uložil povinný do spoločnosti formou vkladov, pôžičky či iných plnení z vlastných zdrojov sumu 624.730,27 Kč, v rokoch 2014 až 2017 k rozhodnému dátumu 08.11.2017 mala byť povinnému ako jedinému spoločníkovi poskytnutá suma 1.524.739,27 Kč, čo je v prepočte 64.221,- Eur.

11. Vychádzajúc z týchto skutočností potom i odvolací súd dospel k presvedčeniu, že výživné v sume 1.000,- Eur mesačne za rozhodné obdobie od 01.11.2016 do zániku manželstva je primerané na zabezpečenie rovnakej životnej úrovne obidvoch účastníkov konania, a preto tak, ako je vyššie uvedené, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti potvrdil.

12. Odvolací súd pri rozhodovaní neprihliadal na majetkovú hodnotu spoločnosti povinného, resp. na hodnotu obchodného podielu, lebo táto skutočnosť tak, ako to napokon správne konštatuje i povinný vo svojom odvolaní, môže mať význam pri vyporiadaní BSM účastníkov po rozvode manželstva, ale na druhej strane nemohol nechať bez povšimnutia investície povinného do spoločnosti a tým i existenciu pohľadávok samotného povinného voči spoločnosti. Už zo samotnej existencie takýchto pohľadávok ako ich konštatuje i súd prvej inštancie v odseku 31. odôvodnenia je zrejmé, že povinný v rozhodnom období disponoval finančnými prostriedkami, z ktorých mohol a mal v prvom rade plniť vyživovaciu povinnosť voči manželke za účelom zabezpečenia rovnakej životnej úrovne a na túto skutočnosť potom i súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní prihliadol.

13. Pokiaľ povinný vo svojom odvolaní poukazoval na neodôvodnené výdavky zo strany oprávnenej, ktoré súd prvej inštancie akceptoval (financovanie rehabilitácii, masáži, služieb kaderníka, kozmetičky a pod.), tu je potrebné zdôrazniť, že poukazovaním na takéto výdavky navrhovateľka odôvodňovala výšku výživného, nie aj ich skutočnú úhradu. Účelom manželského výživného tak, ako je to už vyššie uvedené, je zabezpečiť rovnakú životnú úroveň obidvom manželom, a teda nielen nevyhnutné náklady na zabezpečenie základných potrieb súvisiacich s chodom domácnosti a pod.. Súd pri rozhodovaní dbá na to, aby životná úroveň manželov bola rovnaká a pokiaľ to teda majetkové pomery povinného umožňujú, nič nebráni oprávnenej, aby manželské výživné použila i na zabezpečenie výdavkov súvisiacich s kultúrnym vyžitím a pod.. Pokiaľ i navrhovateľka po odchode povinného zo spoločnej domácnosti užíva rodinný dom, na ktorú skutočnosť poukazoval povinný, nemožno tu bez ďalšieho konštatovať, že by sa tým zvýšila jej životná úroveň, lebo i starostlivosť o domácnosť a náklady súvisiace s chodom domácnosti musela znášať sama, preto odvolací súd ani na túto námietku zo strany povinného prihliadnuť nemohol.

14. Správne postupoval súd prvej inštancie i pri rozhodovaní o zameškanom výživnom, keď prihliadajúc na výšku zameškaného výživného umožnil povinnému uhradiť túto sumu v primeranej lehote 60 dní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu majetkové pomery žalovaného mu umožňujú takúto pohľadávku uhradiť v určenej lehote bez toho, aby došlo k ohrozeniu jeho základných životných potrieb a na druhej strane nemôže byť ani na ujmu navrhovateľky, že povinný jej neprispieval primeraným výživným v rozhodnom období, aj keď to v tom čase bolo v jeho možnostiach a schopnostiach. V tomto smere správne prihliadol i na navrhovateľkou uznané plnenia zo strany povinného (7 splátok po 250,- Eur). Tu súd vychádzal práve z tvrdenia povinného, ako to vyplýva i zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 26.06.2023 (č.l.591 spisu) a neprihliadol na námietky navrhovateľky, ktorá spochybňovala počet splátok a poukazovala i na plnenia inkasa. Nemožno teda konštatovať, že by súd prvej inštancie týmto postupom zasiahol do práva povinného na spravodlivý proces.

15. Ak súd prvej inštancie v odseku 25. odôvodnenia vo všeobecnosti ako na jedno z hľadísk poukázal i na príčinu rozvratu manželstva (nie rozvodu), nie je možné konštatovať, že by vo veci aplikoval ust. § 72 ods. 2 Zákona o rodine, na ktoré poukazoval povinný. Toto hľadisko bude mať spravidla význam

pri posudzovaní okolnosti v zmysle ust. § 71 ods. 2 Zákona o rodine. Ak by sa totiž manželského výživného domáhal manžel, ktorý svojim konaním výslovne zapríčinil rozvrat manželstva, bolo by priznanie manželského výživného v takomto prípade v rozpore s dobrými mravmi a súd by musel takýto návrh zamietnuť, a preto ani na takúto námietku odvolací súd neprihliadol.

16. K pochybeniu zo strany súdu prvej inštancie došlo pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, a preto musel odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie ( ).

17. Ustanovenie ukladá súdu rozhodnúť o nároku na náhradu a o výške trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Na rozdiel od všeobecnej koncepcie rozhoduje v tomto prípade súd jediným rozhodnutím aj o nároku aj o vyčíslení náhrady trov konania, a preto pokiaľ súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí nerozhodol o výške trov konania, bude musieť v ďalšom konaní tento nedostatok odstrániť.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).