Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_15CoE-7-2019.pdf
PDF · 98.21 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoE/7/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v exekučnej veci oprávneného: Union zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Bratislava, Karadžičova 10, IČO: 36 284 831, proti povinnému: Marek Bobošík MORTTCORP, miesto podnikania Palkovičova 4275/20, Topoľčany, IČO: 43 725 457, o vymoženie 6,78 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k. 5Er/635/2013-15 zo dňa 11. 10. 2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 5Er/635/2013-15 zo dňa 11. 10. 2018 p o t v r d z u j e.
II. Odvolací súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol, že exekúciu zastavuje (I. výrok), oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Štefanovi Hrebíkovi náhradu trov exekúcie vo výške 49,79 eura do troch dní od právoplatnosti uznesenia (II. výrok) a že oprávnenému a povinnému nepriznal nárok na náhradu trov konania (III. výrok).
2. Súd prvej inštancie uznesenie odôvodnil ustanoveniami § 9a ods. 1, § 57 ods. 1 písm. h) a ods. 2, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 5, § 203 ods. 1 veta prvá, 2 veta prvá zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1, § 23 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Súd prvej inštancie v podstatnej časti odôvodnenia uznesenia uviedol, že súdny exekútor doručil súdu podnet na zastavenie exekúcie, nakoľko vykonanou lustráciou bola zistená nemajetnosť povinného. Zároveň si súdny exekútor uplatnil trovy exekúcie. Z podnetu a písomností predložených súdnym exekútorom a tiež zo súdneho spisu súd prvej inštancie zistil, že povinný nie je vlastníkom nehnuteľností na území Slovenskej republiky, nie je evidovaný ako vlastník motorových vozidiel a nemá vedené účty v peňažných ústavoch. Lustráciou v Sociálnej poisťovni so sídlom v Bratislave bolo zistené, že povinný nie je poberateľom žiadnych príspevkov a dávok. Z výpisu z centrálneho registra exekúcií predloženého súdnym exekútorom bolo zistené, že voči povinnému sa vedú ďalšie exekúcie. V konaní neboli zistené také okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť na strane povinného predpoklad nadobudnutia majetku v blízkej budúcnosti a súdnym exekútorom nebol zistený majetok, ktorý by bolo možné speňažiť a možný výťažok by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie. Vzhľadom na to súd prvej inštancie v zmysle citovaných zákonných ustanovení exekúciu zastavil, pretože majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie prihliadal aj na účelnosť, efektívnosť a hospodárnosť exekučného konania. Súd prvej inštancie podotkol, že pre rozhodovanie o zastavení, resp. nezastavení, exekúcie je určujúci stav a majetkové pomery povinného ku dňu rozhodovania, resp. vydania rozhodnutia. Nie je preto možné vziať do úvahy eventuálnu zmenu majetkových pomerov povinného v budúcnosti, ak takýto predpoklad nie je možné reálne vyvodiť zo zistených skutočností (teoretická zmena pomerov je daná vždy). V tejto veci sa majetkové pomery povinného počas exekučného konania nezmenili - súdnym exekútorom nebol zistený majetok, na ktorom by bolo možné účelne vykonávať exekúciu. Z judikatúry Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 398/2012, III. ÚS 185/2012), ale aj z názorov právnej vedy (napr. JUDr. Marek Števček, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, "Postavenie a funkcia inštitútu súdneho exekútora v systéme orgánov ochrany práva Slovenskej republiky v kontexte hrozby tzv. súkromnej justície") vyplýva, že súdny exekútor poverený exekučným súdom na vykonanie exekúcie tvorí súčasť súdnej moci, má postavenie orgánu verejnej moci, je „predĺženou rukou súdu“. Exekučný súd si nemusí overovať tvrdenia inej zložky justičného systému. Opačný prístup by viedol k absurdným záverom a bol by v rozpore so zásadou hospodárnosti súdneho konania. Exekútor má postavenie účastníka konania len vtedy (v zmysle § 37 ods. 1 EP), ak sa rozhoduje o jeho trovách exekúcie, inak je orgánom verejnej moci, podobne ako napr. notár poverený súdom konať ako súdny komisár, ktorý nesie zodpovednosť za ním vydané písomnosti, či stanoviská, a to obzvlášť, ak môže byť podkladom pre rozhodovanie súdu. Exekútor síce nemá právomoc rozhodovať o zastavení exekúcie, na to je oprávnený iba exekučný súd, avšak nesie zodpovednosť za podklady pre toto rozhodnutie, ktoré súdu ako orgán verejnej moci predkladá. Súd prvej inštancie vzhľadom na to, že k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu nemajetnosti povinného, zaviazal oprávneného na zaplatenie trov exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku), a to v celkovej výške 49,79 eura (výpočet ktorých uviedol v bodoch 9. až 12. odôvodnenia uznesenia). O trovách konania účastníkov súd prvej inštancie rozhodol podľa 9a ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. 03. 2017, § 256 ods. 1 CSP a 262 ods. 1 CSP tak, že oprávnenému a povinnému nepriznal nárok na náhradu trov konania, pretože ani jeden z účastníkov zastavenie konania z dôvodu nemajetnosti povinného nezavinil.
4. Uznesenie súdu prvej inštancie v I. výroku napadol včas podaným odvolaním oprávnený. Oprávnený v podstatných častiach odvolania uviedol, že u tvrdenej nemajetnosti povinného je treba vychádzať z charakteru nemajetnosti ako stavu prechodného. Zastavenie exekúcie pre nemajetnosť v tomto štádiu konania považuje oprávnený za predčasné. Právo posúdiť, či je ďalšie pokračovanie v exekúcii hospodárne, prislúcha oprávnenému. Pre zastavenie exekúcie je potrebné nielen preukázanie aktuálneho nedostatku majetku, ale aj zistenie, že ide o dlhodobý, prípadne trvalý stav a nie je predpoklad nadobudnutia majetku v budúcnosti. V danom prípade je povinný fyzickou osobou v produktívnom veku (31 rokov), čo svedčí v prospech reálneho predpokladu, že povinný v budúcnosti nadobudne majetok či už prostredníctvom výkonu zamestnania, podnikateľskej činnosti alebo na základe inej právnej skutočnosti. Predčasné zastavenie exekúcie by upieralo oprávnenému právo na uplatnenie svojho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj nútený výkon súdnych či iných rozhodnutí. Oprávnený ďalej v odvolaní uviedol, že pravdepodobne súd ani súdny exekútor nezistili majetkové pomery povinného dôkladne. Povinný môže vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by mohlo prísť k uspokojeniu pohľadávky oprávneného, pričom túto skutočnosť nie je možné zistiť vykonaním lustrácií. Súdny exekútor dostatočne nepreskúmal, či povinný nie je vlastníkom majetkových práv, ktoré možno postihnúť vykonaním exekúcie (napr. práv na plnenie z poistných zmlúv uzatvorených s povinným). Ak by bola predmetná exekúcia zastavená, hrozí, že právo oprávneného na zaplatenie pohľadávky vymáhanej v exekúcii bude premlčané. Mimo prebiehajúcej exekúcie oprávnený nemá inú možnosť zistiť, že povinný nadobudol majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Vymáhaná pohľadávka predstavuje neuhradené poistné z verejného zdravotného poistenia, ktorého vykonávanie je činnosťou vo verejnom záujme. Oprávnený sa v odvolacom návrhu domáhal, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie zamieta alebo aby zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril súdny exekútor, ktorý vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s právnou argumentáciou oprávneného, najmä s tvrdeným odopretím práva na súdnu ochranu. V predmetnej veci bola vylustrovaná (priebežne od začatia exekučného konania) negatívna majetková podstata, ktorá je okrem iného podporená aj výpisom z Centrálneho registra exekúcií. Z vykonanej lustrácie majetkovej podstaty povinného je možné konštatovať jeho nemajetnosť, pričom ďalšie vedenie exekučného konania by bolo zbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Pre rozhodovanie súdu o zastavení exekučného konania pre nedostatok majetku povinného nie je rozhodujúca skutočnosť, že povinný v budúcnosti môže nadobudnúť majetok podliehajúci exekúcii, lebo pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Rozhodnutie súdu o zastavení exekučného konania pre nemajetnosť nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicatae) pre začatie exekučného konania o novom návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi na podklade toho istého exekučného titulu. Vzhľadom na uvedené súdny exekútor navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
6. K vyjadreniu súdneho exekútora k podanému odvolaniu sa vyjadril oprávnený, ktorý už len zopakoval svoju argumentáciu z odvolania a zotrval na nej, pričom v ostatnej časti doplnil, že v súvislosti s vykonanou lustráciou v registri CRE považuje za nevyhnutné podotknúť, že počet exekučných konaní evidovaných v registri CRE nemá žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu k skutočnosti, akým majetkom povinný disponuje, a teda či povinný je alebo nie je nemajetný.
7. Odvolací súd úvodom osobitne poukazuje na skutočnosť, že oprávnený v odvolaní výslovne uviedol, že odvolanie podáva len proti výroku o zastavení exekúcie (ktorým je I. výrok uznesenia súdu prvej inštancie). Oprávnený teda podaným odvolaním nenapadol II. výrok uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov exekúcie a ani III. výrok uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania.
8. Odvolací súd vo vzťahu k rozsahu odvolania oprávneného konštatuje, že hoci oprávnený uviedol v odvolaní, že napáda len I. výrok uznesenia súdu prvej inštancie, tak podľa § 379 písm. a) Civilného sporového poriadku nie je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý.
9. Výrok o trovách exekúcie je od konečného výroku o zastavení exekúcie závislý a jeho právna opodstatnenosť je vždy nerozlučne spojená s trvaním konečného výroku. Existencia alebo neexistencia výroku o trovách exekúcie nevyhnutne závisí od spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní oprávneného voči výroku o zastavení exekúcie. V prípade, ak odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie zruší, zruší zároveň aj výrok o trovách exekúcie. Ak by naopak rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie bolo odvolacím súdom potvrdené, odvolací súd potvrdí aj rozhodnutie o trovách exekúcie, hoci samotné rozhodnutie o trovách exekúcie nebude vzhľadom na neprípustnosť odvolania proti výroku o trovách exekúcie (§ 355 ods. 2 CSP v spojení s § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého bolo proti výroku o náhrade trov konania v súvislosti so zastavením exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku prípustné odvolanie len ak takéto rozhodnutie bolo vydané sudcom pred 01.11.2013 a odvolateľ odvolanie podal pred 01.11.2013 - o takýto prípad však v prejednávanej veci nejde) predmetom podrobnejšieho skúmania odvolacím súdom, keďže opačný postup odvolacieho súdu by bol v rozpore s právnou úpravou odvolacieho konania, ktorá vyníma rozhodnutie o trovách exekúcie z odvolacieho prieskumu.
10. Súčasne súd prvej inštancie rozhodol III. výrokom napadnutého uznesenia o nároku na náhradu trov konania. Aj výrok o nároku na náhradu trov konania je civilnoprocesnou doktrínou považovaný za výrok závislý, nakoľko jeho právna opodstatnenosť je vždy nerozlučne spojená s trvaním výroku vo veci samej. Avšak oproti výroku o trovách exekúcie je proti výroku o nároku na náhradu trov konania prípustné odvolanie [§ 357 písm. m) CSP]. Nič to však nemení na tom, že odvolací prieskum výroku o nároku na náhradu trov konania obmedzuje skutočnosť, že odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi oprávneného, ktorý žiadne odvolacie dôvody voči výroku o nároku na náhradu trov konania neuviedol. Preto aj v prípade výroku o nároku na náhradu trov konania platia obdobne právne závery, ktoré odvolací súd konštatoval už v predchádzajúcom bode.
11. Vychádzajúc z uvedených právnych záverov o tom, že tak II., ako aj III. výrok napadnutého uznesenia sú výrokmi závislými na I. výroku, ktorý výslovne svojím odvolaním napadol oprávnený, odvolací súd konštatuje, že nie je v prejednávanej veci viazaný podľa § 379 písm. a) CSP rozsahom odvolania tak, ako ho vymedzil oprávnený a odvolanie rozšíril aj na od I. výroku závislý II. a III. výrok uznesenia súdu prvej inštancie. Nakoľko žiadne ďalšie výroky vo výrokovej časti napadnutého uznesenia uvedené neboli, odvolací súd v konečnom dôsledku preskúmaval uznesenie súdu prvej inštancie ako uznesenie, ktoré je napadnuté vo všetkých troch výrokoch uvedených vo výrokovej časti (čiže v celosti).
12. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, že má CSP vyžadované náležitosti, prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) v medziach daných rozsahom odvolania (ktorý bol vymedzený v odvolaní oprávneného a rozšírený odvolacím súdom z dôvodu, že oprávnený odvolaním nenapadol aj od napadnutého hlavného výroku závislé výroky - § 379 písm. a/ CSP, viac v bodoch 8. až 11. odôvodnenia) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP) a po preskúmaní napadnutého uznesenia a postupu, ktorý mu predchádzal, dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správne potvrdil.
13. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo dňa 31. 05. 2013, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie ako exekučnému súdu doručené dňa 06. 06. 2013 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - výkazu nedoplatkov č. 1200498974 zo dňa 24. 09. 2012 vydaného oprávneným. Dňa 11. 06. 2013 súd prvej inštancie udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5406 048636. V priebehu exekučného konania súdny exekútor podal na súd prvej inštancie podnet na zastavenie exekučného konania zo dňa 18. 04. 2017, nakoľko lustráciami majetkovej podstaty povinného nezistil žiadny majetok. O návrhu súdneho exekútora rozhodol súd prvej inštancie napadnutým uznesením.
14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Podľa § 243b ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 10. 2013, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
16. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k rozhodovaniu o zastavení exekúcie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v rozsahu dostatočnom pre jeho preskúmanie odôvodnil. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
17. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami oprávneného uvedenými v odvolaní uvádza, že v prípade rozhodovania o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie [§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku] musí exekučný súd vždy v konkrétnom prípade zvážiť okolnosti tohto prípadu a posúdiť situáciu so zreteľom na základné procesné princípy a zásady. Exekučný súd v zásade rozhoduje o zastavení exekúcie pre nemajetnosť na podnet (najčastejšie od exekútora), nie je však vylúčené, aby súd rozhodol o zastavení exekúcie pre nemajetnosť aj ex offo, ak sa o nemajetnosti povinného dozvie inak.
18. V prejednávanej veci odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že súdny exekútor preukázal dostatočným spôsobom nemajetnosť povinného, lebo od kedy mu bolo doručené vydané poverenie na vykonanie exekúcie dňa 17. 06. 2013, nebol pri lustráciách vykonaných súdnym exekútorom za účelom zistenia exekúciou postihnuteľného majetku povinného do podania súdneho exekútora zo dňa 18.04.2017 na zastavenie exekúcie zistený žiaden majetok povinného, z ktorého by bolo možné exekúciu ukončiť vymožením. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav vec, ku ktorému dospel predovšetkým na základe výsledkov vykonaných lustrácii majetku povinného, ktoré sú obsiahnuté v pripojenom exekučnom spise, ktorý si správne súd prvej inštancie vyžiadal od súdneho exekútora po tom, ako mu bol doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie. Z pripojeného exekučného spisu ako aj súdneho spisu vyplýva, že bolo správne skutkové zistenie súdu prvej inštancie o nemajetnosti povinného, ktoré založil na tom, že povinný nie je vlastníkom nehnuteľností na území Slovenskej republiky, nemá evidovaný žiadny bankový účet a že je proti nemu vedených niekoľko ďalších exekúcií. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v exekučnom konaní nebol zistený majetok, ktorý by bolo možné speňažiť a možný výťažok by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie a dopĺňa, že nezistil v prejednávanej veci žiadne také okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť na strane povinného predpoklad nadobudnutia majetku v blízkej budúcnosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade bola dôvodom na zastavenie exekúcie skutočnosť, že majetok povinného v čase rozhodovania nestačil ani na úhradu trov exekúcie [§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku].
19. Odvolací súd zastáva právny názor, že je vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu podať podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí byť pritom vždy založené na objektívnych zisteniach súdneho exekútora a relevantných dôkazoch. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súdny exekútor opakovane preskúmal majetkové pomery povinného a až na základe riadne a opakovane zisteného skutkového stavu, v ktorom v priebehu exekúcie nenastala žiadna zmena spočívajúca v tom, že by povinný nadobudol akýkoľvek exekúciou postihnuteľný majetok, z ktorého bolo možné vyvodiť záver o nemajetnosti povinného, podal súdny exekútor podnet na zastavenie exekúcie.
20. Odvolacie námietky oprávneného o tom, že existuje predpoklad budúcej zmeny majetkových pomerov povinného, čím by mohla byť pohľadávka oprávneného uspokojená niektorým zo spôsobov vykonávania exekúcie, sú len ničím nepreukázané tvrdenia oprávneného (oprávnený žiadnym konkrétnym dôkazom predpoklad budúcej zmeny majetkových pomerov nepreukázal). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že podľa § 217 v spojení s § 234 ods. 2 CSP súd musí vždy vychádzať zo stavu v čase vydania rozhodnutia a nie z ničím nepodložených domnienok, ktoré by v budúcnosti vôbec nemuseli nastať.
21. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že exekučný súd bol povinný prihliadnuť na zákonné prekážky výkonu exekúcie takým spôsobom, aby súčasne účastníkom konania svojím rozhodnutím neodňal možnosť konať pred súdom a aby bola exekúcia zastavená v momente, kedy jej pokračovaniu bránia zákonné dôvody. V exekučnom konaní má súd totiž postupovať z úradnej povinnosti v tých prípadoch, v ktorých mu Exekučný poriadok dáva právomoc rozhodnúť aj bez návrhu a práve o taký prípad ide aj pri rozhodovaní o zastavení exekúcie, ktorú exekučný súd môže zastaviť aj bez návrhu. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť vedenia exekúcie v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.
22. Právna úprava výslovne nerieši situáciu, kedy oprávnený má záujem, aby exekúcia napriek nemajetnosti povinného nebola zastavená. Ide najmä o prípady, kedy oprávnený očakáva, že povinný nadobudne určitý majetok v budúcnosti (napr. dedením, darovaním, reštitúciou alebo pracovným pomerom). V tomto smere je potrebné poukázať najmä na zámer zákonodarcu, podľa ktorého účelom exekúcie nie je len úhrada jej trov, ale predovšetkým uspokojenie pohľadávky oprávneného. V prípade zastavenia exekúcie pre nedostatok majetku je nevyhnutné uvažovať o celom majetku povinného a nie iba o časti, ktorá sa v konkrétnom prípade vymáha. Preto je potrebné zabrániť nedôvodnému narastaniu trov exekúcie, ktoré by v konečnom dôsledku aj tak zaplatil oprávnený. Právny záujem na vymožení pohľadávky oprávneného totiž prevyšuje záujem súdneho exekútora na vymožení trov exekúcie.
23. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že práve nemajetnosť povinného je jedným z dôvodov zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Ide o osobitný spôsob, kedy sa exekúcia končí vydaním rozhodnutia exekučného súdu, ktorý existenciu dôvodov na jej zastavenie skúma na návrh alebo aj bez návrhu a predmetom tejto prieskumnej činnosti súdu je zistenie, či existujú dôvody, pre ktoré nemožno v exekúcii pokračovať. V prípade zistenia niektorého dôvodu na zastavenie exekúcie je súd povinný exekúciu zastaviť, a to aj bez zreteľa na návrh či súhlas účastníka konania, osobitne oprávneného.
24. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené uvádza, že uskutočňovanie ďalších úkonov exekučnej činnosti v prípade zistenia nemajetnosti povinného by neviedlo k účelnému vymáhaniu pohľadávky a uspokojeniu oprávneného, ale iba k zbytočnému navyšovaniu trov exekúcie, čo by v konečnom dôsledku mohlo byť na ťarchu oprávneného. Pokračovanie v exekúcii by bolo v rozpore aj so zásadou hospodárnosti konania, a to najmä s prihliadnutím na dlhé časové obdobie od začatia exekučné konania dňa 31. 05. 2013, pričom pohľadávka doposiaľ nebola vymožená ani len sčasti (a to napriek nízkej hodnote vymáhanej pohľadávky), čo svedčí o nemožnosti reálneho uspokojenia pohľadávky oprávneného počas dlhšieho časového obdobia (viac ako 6 rokov od začatia exekučného konania).
25. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keď odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti odvolaním výslovne napadnutého I. výroku o zastavení exekúcie, ktorá je dôvodom na potvrdenie tohto výroku, odvolací súd potvrdzuje aj II. a III. výrok napadnutého uznesenia, t. j. potvrdzuje uznesenie súdu prvej inštancie ako celok.
26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, no nakoľko trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd ich náhradu povinnému nepriznal.
27. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - § 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.