Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-170-2018.pdf
PDF · 113.34 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/170/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: AUTO - VALAS s.r.o. so sídlom Pri Prachárni 7, Košice, IČO: 31 681 743, právne zastúpený: JUDr. Emília Šimkuľáková, advokátka so sídlom Štefánikovo námestie 2, Spišská Nová Ves, proti žalovanému: U. X., nar. XX.X.XXXX, bytom U. 2, M., o zaplatenie 9.789,72 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 19. januára 2015, č. k. 19C/152/2010-143
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a v súvisiacom výroku o trovách konania.
P r i z n á v a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.789,72 Eur s úrokom z omeškania vo výške 6,50% ročne zo sumy 9.789,72 Eur od 21.11.2008 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 3.336,27 Eur, z toho sumu 587,- Eur titulom zaplateného súdneho poplatku za návrh na začatie konania a sumu 2.749,27 Eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia žalobcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu v časti príslušenstva, v rozsahu prevyšujúcom priznané úroky z omeškania, súd prvej inštancie zamietol.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 9.789,72 Eur s príslušenstvom titulom vrátenie dlhu z pôžičky. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný sa zaviazal vrátiť požičané peňažné prostriedky do 20.11.2008, avšak doposiaľ dlžnú sumu žalobcovi neuhradil. Proti vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že si od žalobcu nikdy nepožičal žiadne finančné prostriedky na kúpu motorového vozidla. Žalovaný tvrdil, že motorové vozidlo kúpil od spoločnosti VMV auto a že žalobca ho v období od 13.11.2008 do cca 20.2.2010 nekontaktoval a nezaslal stav pohľadávok a záväzkov k 31.12.2008. Prvoinštančný súd rozsudkom z 1. marca 2012, č. k. 19C/152/2010-82 žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 9.789,72 Eur s úrokom z omeškania vo výške 6,5% ročne od 21.11.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 587,- Eur a žalobu v prevyšujúcej časti príslušenstva zamietol. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Košiciach uznesením z 31. júla 2013 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie pre procesné pochybenie, ktorého sa prvoinštančný súd dopustil tým, že žalovaný nebol na pojednávanie, na ktorom súd prvej inštancie vo veci rozhodol a verejne vyhlásil rozsudok, riadne predvolaný, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Z odôvodnenia vyplynula pre súd prvej inštancie povinnosť napraviť uvedené procesné pochybenie.
3. Po vrátení veci súd prvej inštancie nariadil pojednávanie na deň 19. januára 2015 (po pridelení veci do senátu 37C vo veci súd prvej inštancie nariadil dovtedy štyri termíny, a žalovaný sa nedostavil na pojednávanie ani v jednom prípade), pričom predvolanie na pojednávanie bolo žalovanému riadne a včas doručené do vlastných rúk 29. decembra 2014. Žalovaný opätovne, tak ako v predchádzajúcich štyroch prípadoch, vopred písomne ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu plánovanej cesty, avšak z uvedeného dôvodu nežiadal odročiť pojednávanie. Keďže ospravedlnenie neprítomnosti účastníka na pojednávaní nie je bez ďalšieho žiadosťou o odročenie pojednávania, súd prvej inštancie podľa ust. § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok, účinného do 30.júna 2016 (ďalej len „O.s.p.“) vec prejednal aj bez prítomností žalovaného. Po vykonanom dokazovaní zistený skutkový stav podriadil súd prvej inštancie pod ust. § 657, § 49a, § 40a veta prvá zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonníka (ďalej len „OZ“) a zdôraznil, že ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne. V konaní bola predloženými listinnými dôkazmi a výpoveďami štatutárneho zástupcu žalobcu a svedkov preukázaná existencia záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania na základe zmluvy o pôžičke, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému sumu 9.789,72 Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť do 20.11.2008. Žalovaný si však svoju povinnosť, vrátiť poskytnutú pôžičku riadne a včas, v rozpore so zmluvou, nesplnil. Žalovaný ku dňu vyhlásenia rozhodnutia stále žalobcovi dlhoval sumu 9.789,72 Eur, pričom v priebehu konania nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval opak. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru o existencii zmluvného vzťahu medzi účastníkmi na základe zmluvy o pôžičke aj napriek tomu, že u štatutárneho zástupcu obchodnej spoločnosti žalobcu došlo k omylu v osobe, ktorá žiadala pôžičku poskytnúť. Aj keď obchodná spoločnosť žalobcu prostredníctvom svojho štatutárneho zástupcu prejavila vôľu prenechať peňažné prostriedky inej osobe ako žalovanému, s priezviskom zhodným so žalovaným, nemá táto skutočnosť podľa názoru súdu za následok neexistenciu právneho úkonu, zmluvy o pôžičke a ani relatívnu neplatnosť zmluvy o pôžičke, keďže podľa citovaného ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka, pre neplatnosť zmluvy je významný omyl len vtedy, ak ho vyvolala druhá strana alebo o ňom vedela, ktorá skutočnosť v konaní nebola tvrdená ani zistená a navyše žalobca od zmluvy o pôžičke neodstúpil a ani sa nedomáhal relatívnej neplatnosti právneho úkonu, zmluvy o pôžičke, v dôsledku čoho platí vyvrátiteľná domnienka platnosti právneho úkonu. Obranu žalovaného súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú. Žalovaný sa okrem iného bránil tvrdením, že od žalobcu si žiadne peniaze nepožičal na kúpu motorového vozidla, že motorové vozidlo kupoval od spoločnosti VMV auto. Žalovaný sa takto vyjadril v odpore proti vydanému platobnému rozkazu, pričom žalobca v žalobe neuvádzal, že by účelom pôžičky bola kúpa motorového vozidla. Teda bol to žalovaný, ktorý ako prvý sa vyjadril o pôžičke v súvislosti s kúpou morového vozidla. Že v skutočnosti sa jednalo o požičanie peňažných prostriedkov, ktorými žalovaný uhradil prvú splátku leasingu, akontáciu, bolo preukázane až následne v rámci vykonaného dokazovania. Navyše v odpore žalovaný uviedol, že motorové vozidlo kúpil od spoločnosti VMV auto, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v čase vystavenia výdavkového pokladničného dokladu, t.j. dňa 13.11.2008, podnikal pod názvom AUTO - VMV, s.r.o., pod ktorým názvom je uvedený aj na pokladničnom doklade zo dňa 13.11.2008. Žalovaný ďalej tvrdil, že „auto som kupoval od spoločnosti VMV auto, ako CRANIUM - SLOVENSKO, IČO: 37260731 IČ DPH:SK 1020652611“. Zo živnostenského registra súd zistil, že pod uvedeným identifikačným číslom 37260731 je registrovaný podnikateľský subjekt s obchodným menom U. X. - CRANIUM - SLOVENSKO, ktorý k 11.3.2009 ukončil činnosť. Z výdavkového pokladničného dokladu vyplýva, že žalobca ešte s obchodným menom AUTO - VMV, s.r.o. vyplatil U. X., nar. XX.X.XXXX, sumu 9.789,72 Eur. Ak by aj žalovaný uzavrel zmluvu o pôžičke ako podnikateľ, fyzická osoba podnikajúca na základe živnostenského oprávnenia, ukončenie podnikateľskej živnosti by nemalo žiaden vplyv na jeho povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, nakoľko živnostník vykonáva podnikateľskú činnosť vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, a teda za svoje záväzky zodpovedá aj po ukončení podnikateľskej činnosti. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú a preto žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 9.789,72 Eur spolu s úrokmi z omeškania od 21.11.2008 vo výške vyplývajúcej z ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., v znení účinnom do 31.12.2008. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p., vychádzajúc z plného úspechu žalobcu vo veci.
4. Rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o trovách konania, napadol včas podaným odvolaním žalovaný. Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 31. júla 2013, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvoinštančného súdu z dôvodu, že žalovaný nemal možnosť vyjadriť
sa k rozsudku, čím mu nebolo umožnené vyjadriť sa k žalobe a predložiť vyjadrenie k dokazovaniu a skutkovému stavu. Uviedol, že práca žalovaného je do septembra založená na práci v zahraničí a súd prvej inštancie napriek tomu vytýčil pojednávania, z ktorých sa žalovaný ospravedlnil, keď doložil aj relevantné doklady o svojej neprítomnosti. Následne súd prvej inštancie vykonal jednostranné dokazovanie vo veci a to z výpovedí podriadených a zamestnancov spoločnosti Auto-Valas s.r.o. Z výpovede štatutárneho zástupcu spoločnosti že ho žalovaný požiadal o poskytnutie pôžičky, je zarážajúce, že ktokoľvek príde žiadať od konateľa spoločnosti pôžičku bez toho, aby si overil skutkovú podstatu a dementoval túto situáciu tým, že sa jedná o známeho jeho bývalého spolužiaka a následne netransparentným spôsobom prikáže pracovníčke v pokladni vyplatiť pôžičku v hodnote 9.789,72 Eur, je nepredstaviteľné. A ak sa konateľ aj k takémuto činu odhodlá, či už sa jedná o priateľa, známeho, suseda a podobne, tak sa vopred dohodne na podmienkach poskytnutej pôžičky s presne stanovenými podmienkami jej splatenia, či už sa jedná o presný termín vrátenia formou hotovosti alebo formou prevodu finančných prostriedkov na účet spoločnosti a taktiež s konkrétnym termínom vrátenia, resp. splatenia poskytnutej pôžičky a obe strany na znak súhlasu túto písomnú listinu bez nátlaku podpíšu. K takejto situácii nikdy nedošlo, nakoľko žalovaný ani od konateľa spoločnosti nepožadoval poskytnutie pôžičky, a už tobôž nie od zamestnancov spoločnosti nežiadal takúto formu finančnej zábezpeky a ak by bolo došlo k súhlasu na poskytnutie pôžičky, musel by žalovaný o tejto skutočnosti vedieť a disponovať Zmluvou o poskytnutej pôžičke minimálne v jednom vyhotovení, resp. takouto Zmluvou musí disponovať konateľ spoločnosti. Z tohto dôvodu, keďže žalovaný nikdy pôžičku nepožadoval, ani mu nikdy konateľom spoločnosti pôžička nebola poskytnutá, pokladá túto výpoveď za zavádzajúcu a klamlivú. V rozhodnutí je neštandardný a nespochybniteľný fakt vo výpovedi svedkyne a zamestnankyne uvedenej spoločnosti, že žalovanému vyplatila sumu vo výške približne 9.000,- Eur, ktoré mu odovzdala ako formu úhrady na kúpu motorového vozidla a následne žalovaný doniesol finančné prostriedky do pokladne. Žalovaný sa pýta, v ktorej spoločnosti sa pôžička poskytuje formou, že niekomu pokladnička vyplatí približne nešpecifikovanú sumu asi 9.000,- Eur a následne po podpise leasingovej zmluvy túto približnú sumu pôjde vrátiť do pokladne a podpíšete príjmový pokladničný doklad o približnej sume, ktorá je v konečnom dôsledku 9.789,72 Eur potvrdená príjmovým pokladničným dokladom, ktorým žalovaný nedisponuje, ani nikdy takýto doklad nepodpisoval, tak ako to uviedla zamestnankyňa MC. vo výpovedi. Z nasledujúcej výpovede pána E. vyplýva, že žalovaný ho žiadal ako perspektívny klient o poskytnutie pôžičky, s ktorou konateľ spoločnosti pán Ing. X. súhlasil a následne, obaja išli do pokladne, kde bola pripravená Zmluva o poskytnutí pôžičky a po podpise tejto pôžičky boli žalovanému peniaze poskytnuté. Z uvedeného vyplýva, že obaja zamestnanci vypovedali v rozpore s tvrdením a to, že v prípade svedkyne D. mi finančné prostriedky približne 9.000,- Eur doniesla a následne po podpise leasingovej zmluvy žalobca išiel do pokladne a podpísal príjmový pokladničný doklad na sumu približne 9.000,- Eur a z výpovede predajcu, pána E., vyplýva, že žalovaný s ním odišiel do poklade a podpísal zmluvu o pôžičke a následne boli žalovanému poskytnuté tieto finančné prostriedky. Tieto dve rozporuplné vyjadrenia svedkov pokladá za zavádzajúce a nedôveryhodné, pretože obidvaja vypovedajú úplne ináč a v neposlednom rade zdôrazňuje, že nikdy žiadnu zmluvu o pôžičke nepodpísal, ani nikdy žiadnu pôžičku neprevzal. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že si žalovaný ponechal finančné prostriedky poskytnuté formou pôžičky, ktoré obdržal a ktoré mal vrátiť v dohodnutej dobe. Súd však neupresnil, o akú dohodnutú dobu sa jedná, ak disponuje Zmluvou o pôžičke v ktorej sú dohodnuté podmienky splatnosti a sankcie vyplývajúce z jej nedodržania, tak súd musel z tejto zmluvy dôjsť v konečnom dôsledku aj k termínu vrátenia poskytnutej finančnej hotovosti formou pôžičky a zároveň si žalobca uplatňuje úroky z omeškania odo dňa nevrátenia uvedenej finančnej hotovosti. Súd takouto zmluvou nedisponuje, pretože žalovaný nikdy nežiadal spoločnosť Auto - Valas s.r.o., ani konateľa spoločnosti, pána Ing. X., ani zamestnancov, o poskytnutie finančnej hotovosti formou pôžičky. Ak súd rozhodoval na základe ustanovenia § 657 a § 49a Občianskeho zákonníka, potom žalovaný konštatuje, že žiadne finančné prostriedky nežiadal ani neobdržal a žiadnu zmluvu o pôžičke nepodpísal. V zmysle uvedených skutočnosti súd dospel podľa názoru žalovaného k mylnému záveru, nakoľko má rozporuplné a nedôveryhodné výpovede dvoch svedkov, zamestnancov spoločnosti a rozhodnutie súdu sa nezakladá na najdôležitejšej dôkazovej listine, zmluve o pôžičke a taktiež žalovaný nevie, ako súd dospel k záverečnému rozhodnutiu vrátiť imaginárne požičanú finančnú sumu vo forme pôžičky do 20.11.2008. Aj keď žalovaný pripúšťa, že sa nedostavil na vytýčené pojednávanie z hore uvedených dôvodov, aj keď sa vopred písomne ospravedlnil, nebol vypočutý jeho názor na toto súdne rozhodnutie, preto podáva odpor (odvolanie, poznámka odvolacieho súdu) a žiada o nariadenie pojednávania, kde za prítomnosti jeho právneho zástupcu, ktorého splnomocní na zastupovanie, aby sa oboznámil so spisovou dokumentáciou a po preštudovaní spisu doplnil o dôkazový materiál, aby sa ním mohla vopred oboznámiť druhá strana a následne bude obhajovať svoje stanovisko a právo v tomto súdnom spore.
5. K odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý akcentuje, že v podanom odvolaní žalovaný uvádza v podstate rovnaké námietky, ako v podanom odpore. Vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, že žalovaný od žalobcu prevzal žalovanú sumu 9.789,72 Eur. Z výdavkového pokladničného dokladu č. 13811116 vyplýva, že túto sumu prevzal ako pôžičku, ktorú mal vrátiť do 20.11.2008, preto jeho námietky, že s ním nebola uzavretá žiadna zmluva o pôžičke, neobstoja. Žalovaný svojim podpisom na výdavkovom pokladničnom doklade potvrdil, že sumu 9.789,72 Eur vráti do 20.11.2008. Z uvedených dôvodov žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovaného zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania.
6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu [§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP] a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanom spore nie sú preukázané a rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
7. Rozsudok bol verejne vyhlásený 26. júna 2019 v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a ust. § 378 ods. 1 CSP.
8. Rozsudok, okrem výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a výroku o trovách konania, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 3 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.
9. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný uplatnil odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.
10. Podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolanie možno odôvodniť tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
11. Žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie vytýka nariadenie pojednávania vo veci (z ktorých sa žalovaný ospravedlnil) napriek tomu, že žalovaný do septembra pracoval v zahraničí, keď doložil aj relevantné doklady o svojej neprítomnosti. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 31. júla 2013, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie prvoinštančného súdu z dôvodu, že žalovanému nebolo umožnené vyjadriť sa k žalobe a predložiť vyjadrenie k dokazovaniu a skutkovému stavu.
12. K vyššie uvedenej odvolacej námietke považuje za potrebné odvolací súd uviesť na pravú mieru, že svojím na základe odvolania žalovaného odvolací súd uznesením z 31. júla 2013 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie pre procesné pochybenie, ktorého sa prvoinštančný súd dopustil tým, že žalovaný nebol na pojednávanie, na ktorom súd prvej inštancie vo veci rozhodol a verejne vyhlásil rozsudok, riadne predvolaný, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, teda nie z dôvodu uvedeného v tomto odvolaní, t.j., že by žalovanému nebolo umožnené vyjadriť sa k žalobe a predložiť vyjadrenie k dokazovaniu a skutkovému stavu.
13. Po vrátení veci postupoval súd prvej inštancie správne a zákonne, keď nariadil pojednávanie na deň 19. januára 2015 (po piatykrát po pridelení veci do senátu 37C a žalovaný sa nedostavil na pojednávanie ani v jednom prípade), pričom predvolanie na pojednávanie bolo v tomto prípade žalovanému riadne a včas doručené do vlastných rúk 29. decembra 2014. Žalovaný opätovne, tak ako v predchádzajúcich štyroch prípadoch, vopred písomne ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu plánovanej cesty, avšak z uvedeného dôvodu nežiadal odročiť pojednávanie. Keďže ospravedlnenie neprítomnosti účastníka na pojednávaní nie je bez ďalšieho žiadosťou o odročenie pojednávania, ako správne
konštatoval súd prvej inštancie, v súlade s ust. § 101 ods. 2 vety platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku vec prejednal aj bez prítomností žalovaného.
14. Uvedenú odvolaciu námietku žalovaného považuje preto odvolací súd za neopodstatnenú.
15. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.
16. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
17. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v jeho napadnutých výrokoch a predchádzajúceho procesného postupu súdu v konaní z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovaného vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Uplatnený nárok správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru o posúdení existencie zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu a výške dlhu z uvedenej pôžičky na strane žalovaného, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, odvolací súd nezistil pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.
18. Súd prvej inštancie nárok žalobcu posudzoval podľa § 657 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
19. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci vychádzal z toho, že listinnými dôkazmi a výpoveďami štatutárneho zástupcu žalobcu a svedkov bola preukázaná existencia záväzkového vzťahu medzi stranami sporu, a to zmluvy o pôžičke, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému sumu 9.789,72 Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť do 20.11.2008, ktorú povinnosť si však žalovaný v rozpore so zmluvou nesplnil a ku dňu vyhlásenia rozhodnutia stále žalobcovi dlhoval sumu 9.789,72 Eur, pričom v priebehu konania nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval opak.
20. Vyššie uvedené závery súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správne a zákonné. Skutočnosti a argumenty uvedené žalovaným v podanom odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom nároku. Odvolací súd k námietkam žalovaného i na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku poukazuje na to, že ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta strane sporu, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí strana sporu preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom
vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo strán sporu je povinná stanovený okruh skutočností preukázať.
21. Odvolací súd pri posudzovaní otázky dôkazného bremena v preskúmavanej veci, dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie. Zároveň odvolací súd akcentuje, že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa nevyžaduje písomná forma, môže byť uzavretá ústne alebo aj konkludentne. Na druhej strane sa vyžaduje, aby veriteľ odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 3Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle), boli dané. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v tomto prípade žalobca, ktorý svoju dôkaznú povinnosť splnil. Z výdavkového pokladničného dokladu - podpísaného aj žalovaným (č. l. 2 spisu) - vyplýva, že žalobca ešte s obchodným menom AUTO - VMV, s.r.o. vyplatil U. X., nar. XX.X.XXXX, sumu 9.789,72 Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť do 20.11.2008. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že ak by aj žalovaný uzavrel zmluvu o pôžičke ako podnikateľ, fyzická osoba podnikajúca na základe živnostenského oprávnenia, ukončenie podnikateľskej živnosti by nemalo žiaden vplyv na jeho povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, nakoľko živnostník vykonáva podnikateľskú činnosť vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, a teda za svoje záväzky zodpovedá aj po ukončení podnikateľskej činnosti. Žalovaný v spore nepreukázal opak, preto rozhodnutiu súdu prvej inštancie niet čo vytknúť, keď žalobe vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.789,72 Eur s úrokom z omeškania vo výške 6,50% ročne od 21.11.2008 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy konania.
22. Nakoľko závery súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správne a zákonné, pričom žalovaným uplatnené odvolacie námietky v prejednávanom spore nemožno považovať za opodstatnené, odvolací súd potvrdil rozsudok v jeho napadnutých výrokoch ako vecne správny (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca, ako úspešná strana v spore v odvolacom konaní, má proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Preto odvolací súd žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. (§ 262 ods. 2 CSP).
24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).