Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2CoPr-11-2018.pdf
PDF · 130.03 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoPr/11/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudcov JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne F.. O. U., J.. X.X.XXXX, bývajúcej v H., A. XX, zastúpenej: AZARIOVÁ&RUŽBAŠÁN law firm s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kmeťova č.26, proti žalovanému: Základná škola Požiarnická 3, Košice, IČO: 31 263 097, zastúpenému JUDr. Frederikou Birkovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Brezová č. 10, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 29Cpr/3/2015-226 zo dňa 4.7.2018 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že výpoveď daná jej dňa 28.5.2015 je neplatná a ktorou sa domáhala náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume jej priemerného zárobku od 1.9.2015 do znovu umožnenia výkonu práce spolu so zákonnými úrokmi z omeškania, ako aj náhrady trov konania.
2. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že pracovala u žalovanej v pracovnom pomere na dobu neurčitú s dojednaným druhom práce vedúca jedálne základnej školy. Dňa 28.5.2015 zo strany zamestnávateľa jej bola osobne doručená výpoveď z dôvodu organizačných zmien. Tvrdila, že u žalovanej sa jednalo o účelovo urobenú administratívnu zmenu tak, aby sa žalobkyňa stala formálne nadbytočnou, ale prácu, ktorú vykonávala, vykonáva nová zamestnankyňa zamestnaná na pracovnej pozícii kuchárka s administratívou. Poukázala na to, že u žalovanej nedošlo k žiadnej zmene úloh technického vybavenia, ani k zníženiu počtu zamestnancov, a preto nedošlo k organizačnej zmene, na základe ktorej by sa stala nadbytočnou. Počet stravníkov sa neznížil, naopak v školskom roku 2015/2016 sa mierne zvýšil oproti predchádzajúcemu školskému roku. Poukázala aj na vyhlášku č. 330/2009 Z.z. s tým, že od počtu stravníkov 101 je povinnosť mať na plný úväzok vedúcu školskej jedálne v zariadení školského stravovania. Zo strany žalovanej preto neboli splnené podmienky pre platnú výpoveď v čase doručovania výpovede, nebol daný výpovedný dôvod.
3. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť s tým, že rozhodnutím č. 2/2015 bola prijatá organizačná zmena, v rámci ktorej sa v škole zrušila pracovná pozícia vedúcej školskej jedálne, keďže jej agendu vykonáva hospodárka školy. Na úseku školskej jedálne sa riešil tým dlhodobý problém s nedostatkom kuchárov, čo bolo dôvodom pre prijatie rozhodnutia o vytvorení nového pracovného miesta kuchára. Bola prijatá nová kuchárka, ide však o pracovnú funkciu, ktorá nezahŕňa prácu vedúcej školskej jedálne, keďže túto
prácu vykonávala dokonca aj v čase trvania pracovného pomeru žalobkyne hospodárka školy. Vyhláška Ministerstva školstva SR č. 330/2009 Z.z., ktorou žalobkyňa argumentuje síce hovorí, že jedáleň s počtom stravníkov 400 a viac musí mať vedúcu školskej jedálne, avšak neukladá zamestnávateľovi takúto povinnosť, iba odporúča v prílohe č. 2 akú funkciu by mali zamestnanci jedálne zastávať a v akom počte. Žalovaná po skončení pracovného pomeru so žalobkyňou postupovala v súlade s právnymi predpismi, pretože žalobkyňa odmietla ponúkanú prácu kuchárky s administratívou a napokon neprijala jediné voľné miesto, ktoré mala žalovaná v čase skončenia pracovného pomeru pre ňu k dispozícii preto bol pracovný pomer so žalobkyňou podľa žalovanej skončený platne.
4. Súd vo veci vykonal dokazovanie, vec právne posúdil podľa § 59 ods. 1, 61 ods. 1,2,3, § 74, § 77 Zákonníka práce a dospel k záveru, že žalobe žalobkyne nemožno vyhovieť.
5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pri preskúmavaní výpovedného dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sa sústredil na tri základné otázky a to, či u žalovaného došlo k organizačnej zmene, t.j. k zmene jeho úloh, zmene technického vybavenia alebo inej organizačnej zmene, či sa stala žalobkyňa stala nadbytočnou a či je príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou žalobkyne a organizačnými zmenami.
6. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobkyňa bola zamestnaná u žalovanej od 4.7.2003 ako vedúca školskej jedálne základnej školy na dobu neurčitú. Žalovaná listom zo dňa 28.5.2015 skončila pracovný pomer so žalobkyňou z dôvodu, že rozhodnutím riaditeľky školy zo dňa 27.5.2015 o zmene organizačnej štruktúry sa s účinnosťou ku dňu 31.8.2015 v 4. stupni riadenia úsek školskej jedálne presúva pod vedúcu HP útvaru a v nadväznosti na uvedené sa v škole zrušuje pracovná pozícia vedúcej školskej jedálne. V dôsledku uvedenej organizačnej zmeny preto zamestnávateľ uviedol, že žalobkyňa sa stala nadbytočnou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Žalobkyňa výpoveď prevzala 28.5.2015. Výpovedi predchádzalo rozhodnutie žalovaného č. 2/2015 zo dňa 18.5.2015 o organizačnej zmene za účelom zvýšenia efektivity práce a zabezpečenia plynulého chodu základnej školy na hospodárskom úseku a na úseku školskej jedálne. Účinnosť reorganizácie a zrušenia pracovných miest bola stanovená ku dňu 31.8.2015. Organizačná zmena bola prerokovaná s príslušným zamestnaneckým orgánom.
7. Bolo tiež preukázané, že v školskom roku 2014/2015 bol počet zamestnancov v školskej jedálni 7 s tým, že 6 zamestnancov pracovalo na plný úväzok a to F.. U. O. ako vedúca jedálne, ďalej hlavná kuchárka E. X., kuchárka S. S. a H.Á. I. M. H. Y., M. M. X. Q. ako pomocné sily v kuchyni. Jedna zamestnankyňa pracovala na 60 % úväzok ako pomocná sila, a to Q. Z.. Žalovaný v apríli požiadal zriaďovateľa, t.j. Mesto Košice o prerokovanie organizácie školského roka 2015/2016, pričom zriaďovateľ listom zo dňa 21.9.2015 na základe skutočných ukazovateľov v počte žiakov k 15.9. schválil pre tento školský rok školskej jedálni počet zamestnancov stav 7. V školskom roku 2015/2016 teda bolo v kuchyni 7 ľudí a to E. X., hlavná kuchárka, S. S., kuchárka, H. I. a H. Y. M. X.H. Q., M. M. M. K., pomocné sily, ktoré mali 100 % úväzok a napokon F.. F. Ľ., ktorá nastúpila do práce 1.9.2015, ako kuchárka na 100 % úväzok, čo vyplýva z pracovnej zmluvy, ktorá bola uzavretá 31.8.2015. Následne na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 21.1.2016 počnúc od 1.2.2016 vykonávala F.. F. Ľ. funkciu vedúcej školskej jedálne na 33 % úväzok a dohodou o zmene pracovnej zmluvy uzavretou dňa 21.1.2016 vykonávala prácu kuchárky na 67 % úväzok. Následne v roku 2016/2017 v školskej jedálni žalovaného pracovala E. X. ako hlavná kuchárka na 100 %, kuchárka D. N. na základe pracovnej zmluvy z 10.8.2016 s dňom nástupu do práce 5.9.2016 na dobu neurčitú, ďalej H. I. ako pomocná sila so 100 % úväzkom a H. Y., kde sa jej pracovná náplň zmenila s účinnosťou od 2.9.2016 na zamestnanca v prevádzke školská jedáleň základná škola ako pomocná kuchárka. Ďalej pracovala Q. X. ako pomocná sila na 100 % úväzok a K. M. ako pomocná sila na 100 % úväzok, pričom na základe dohody o zmene pracovných podmienok u D. X. sa kompetencie vedúcej školskej jedálne presunuli z dôvodu organizačnej zmeny pod vedúcu HP útvaru s účinnosťou od 1.9.2015 až do 1.2.2016. Na základe organizačnej zmeny zamestnávateľa zo dňa 5.9.2016 došlo k zmene pracovných podmienok vedúcej PP útvaru s tým, že od 26.9.2016 vykonávala prácu vedúcej školskej jedálni na 100 % úväzok F.. F. Ľ..
8. Na základe zisteného stavu súd prvej inštancie konštatoval, že oproti školskému roku 2014/2015 došlo v školskom roku 2015/2016 k navýšeniu výdaja počtu desiat, ako aj obedov, to znamená k počtu nárastu stravníkov na počet, na ktorý vyhláška Ministerstva školstva č. 330/2009 Z.z. odporúčala 7 zamestnancov školskej jedálni. Nebola možnosť prijatia nového kuchára z dôvodu maximálneho
povoleného počtu zamestnancov školskej jedálne, a zároveň došlo k totožnosti pracovných úloh žalobkyne s časťou pracovných úloh hospodárskej školy a hlavnej kuchárky. Pracovná náplň žalobkyne O. U. ako vedúcej školskej jedálne bola v časti totožná s pracovnou náplňou E. X., hlavnej kuchárky, ako aj s pracovnou náplňou D. X., hospodárky školy, a preto žalobkyni doručila 3.3.2015 novú pracovnú náplň vedúcej školskej jedálne, čo potvrdila samotná žalobkyňa v liste zo dňa 6.3.2015, s ktorým však nesúhlasila. U žalovaného bolo vykonávané viacero organizačných zmien, avšak rozhodnutím č. 2/2015 prijal žalovaný rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorej dôsledkom bolo zlúčenie dvoch útvarov v 4. stupni riadenia, a to útvaru hospodársko-personálneho s útvarom školskej jedálne, vytvorenie pozície kuchára s 2/3-inovým úväzkom a administratívou s 1/3-novým úväzkom a výkon činnosti vedúcej školskej jedálne zostal v pracovnej náplni hospodárky, ako vedúcej zamestnankyne HP útvaru a školskej jedálne. To vyplynulo aj z dodatku č. 1 k organizačnému poriadku s účinnosťou od 2.9.2015, ale aj z organizačnej štruktúry. Na základe uvedeného teda nebolo dôvodné tvrdenie žalobkyne, že by u žalovanej došlo len formálne k organizačnej zmene v dôsledku čoho sa žalobkyňa stala nadbytočnou, keďže odmietla jej ponúkanú prácu. Na základe uvedeného teda súd konštatoval, že žalobkyňa sa v dôsledku organizačnej zmeny vykonanej rozhodnutím č. 2/2015 stala pre žalovaného ako vedúca školskej jedálne nadbytočná, pričom medzi nadbytočnou žalobkyne a organizačnou zmenou je príčinná súvislosť. Žalovaný potreboval inú štruktúru zamestnancov ako dovtedy mal, potreboval obsadiť pozíciu kuchára, čo sa následne aj stalo, keď bola do zamestnania prijatá F.. Ľ. F., ktorá nastúpila do práce 1.9.2015 ako kuchárka na 100 %, čo vyplýva z jej pracovnej zmluvy. Výpoveď žalobkyne pritom žalovaná predložila na prerokovanie odborovej organizácii, ktorá žiadosť žalovanej s rozhodnutím o organizačnej zmene vzal na vedomie. Na základe výpovede z pracovného pomeru zo dňa 28.5.2015 pracovný pomer žalovaný so žalobkyňou skončil uplynutím 3-mesačnej výpovednej lehoty, t.j. 31.8.2015. Žalovaný splnil podmienky uvedené v § 61 ods. 3 Zákonníka práce a počas 3 mesiacov znovu neutvoril zrušené pracovné miesto žalobkyne, t.j. vedúcej školskej jedálne a na toto pracovné miesto po skončení pracovného pomeru žalobkyne, t.j. po 31.8.2015 neprijal iného zamestnanca. Pracovná zmluva s Ing. Ľ. F. bola uzavretá 1.9.2015 s nástupom práce, avšak bol dohodnutý iný druh práce, než aký vykonávala žalobkyňa (kuchárka školskej jedálne na 100 % úväzok). Keďže výpoveď daná žalobkyni žalovanou obsahovala všetky dôvody požadované Zákonníkom práce pre jej platnosť, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
9. Následne konštatoval, že žalobkyňa bola v konaní oslobodená od platenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb., a preto súd nezaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku (§ 2 ods. 2 citovaného zákona), pretože žalovaný bol v konaní úspešný.
10. O trovách konania rozhodol súd podľa § 257 CSP a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech náhradu trov konania nepriznal, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa videl súd v prejednávanom spore, keďže išlo o individuálny pracovnoprávny spor so tzv. slabšou stranou, t.j. zamestnankyňou, pričom v pracovnoprávnych sporoch prístup súdu je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu, ako orgány práv do individuálnych pracovnoprávnych vzťahov. Konštatoval zároveň, že nepriznanie trov konania žalovanému významným spôsobom nezasiahne do ekonomickej činnosti žalovaného.
11. V zákonnej lehote proti zamietavému výroku rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. V prvom rade namietala, že súd prvej inštancie vôbec neprihliadal na stanovisko Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu zo dňa 16.10.2015, podľa ktorého funkcie vedúceho zariadenia školského stravovania musí byť riaditeľom školy obsadená bez ohľadu na počet zapísaných stravníkov. Počtom zapísaných stravníkov a ďalšími podmienkami sa určuje rozsah jeho činnosti, pracovnej náplne a následne rozsahu jeho pracovného úväzku. Opätovne poukázala na ust. § 142 zákona č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon a § 8 vyhlášky Ministerstva školstva SR č. 336/2007 Z.z. o podrobnostiach o činnosti a prevádzky zariadení školského stravovania, ale i § 6 ods. 1 tejto vyhlášky. Súd prvej inštancie podľa nej (ale ani zriaďovateľ) vôbec nezohľadnil potrebu zamestnanca na tzv. doplnkové stravovanie, nakoľko u žalovaného sa zvýšil počet vydaných desiat, čo predstavuje vlastne doplnkové stravovanie. K schváleniu záväzných ukazovateľov pre školský rok 2015/2016 zo strany zriaďovateľa došlo až 21.9.2015, k skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou však došlo už 28.5.2015, t.j. v dobe, keď nebol stanovený a potvrdený počet zamestnancov u žalovaného, preto žalobkyňa má za to, že dané stanovisko zriaďovateľa nie je možno prihliadať, pretože nie je v príčinnej súvislosti so skončením pracovného pomeru žalobkyne, ani v príčinnej súvislosti s počtom zamestnancov v nadväznosti na organizačnú zmenu žalovaného. Ďalej poukazoval na to, že zriaďovateľ neurčuje sám počet zamestnancov v nadväznosti na organizačnú
zmenu žalovaného, ale na základe požiadavky žalovaného, preto ak žalovaný potreboval väčší počet zamestnancov - kuchárov, tak prípadne zamestnancov v kuchyni, bolo možné kedykoľvek požiadať zriaďovateľa o prehodnotenie jeho stanoviska a navýšenie normatívu pre žalovaného a to v oblasti minimálne doplnkového stravovania.
12. Zo zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vedúca školskej jedálne pri danom počte stravníkov je nevyhnutná, a teda daná funkcia je nezastupiteľná a nezrušiteľná, preto žalovaný túto funkciu ani nemohol platne zrušiť a tým pádom nemohla byť žalobkyňa nadbytočná, lebo samotné rozhodnutie o organizačnej zmene je nezákonné. Ak aj ďalší postup žalovaného bol v súlade so Zákonníkom práce, prvotný dokument o organizačnej zmene je v rozpore s právnou úpravou, najmä so školským zákonom a vyhláškou č. 366/2007 Z.z. Súd sa tiež vôbec nezaoberal možnosťou alebo nemožnosťou zrušenia funkcie vedúcej školskej jedálne ako takej, resp. kumulovaním čiastočných právomocí na hospodárku školy. Ďalej odvolateľka popisovala opätovne okolnosti skončenia pracovného pomeru a vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal výpoveďou svedkyne Y. J. v súvislosti s bossingom a šikanou zo strany riaditeľky K.. M. S.. Nezohľadnil tiež predložené listy, žiadosť o prešetrenie bossingu, šikanovania a účelových organizačných zmien na pracovisku zo dňa 30.11.2015 adresovaný inšpektorátu práce. Taktiež poukázala na to, že preukázanie ponuky zo strany zamestnávateľa inej práce vyplýva iba z listu ponuka inej vhodnej práce podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zo dňa 28.5.2015, kde chýba podpis žalobkyne a na liste je iba podpis K.. M. S., riaditeľky žalovaného a troch svedkov D. X., E. A. M. K.. H., pričom rovnaké osoby ako svedkovia vystupujú na viacerých listoch, preto odvolateľka spochybnila im vierohodnosť a objektívnosť. Žalobkyni bola údajne ponúknutá práce kuchárky, avšak žalobkyňa nemala ani kvalifikačné či odborné predpoklady na výkon danej ponúknutej práce a takúto prácu vykonávať ani nevie. Poukázala na to, že žalovaný v marci 2015 jej predložil novú pracovnú náplň, pričom v pracovnej náplni naďalej ostali práce, ktoré vykonávala aj hospodárka, napr. spravovanie verejných finančných zdrojov, zabezpečovanie dodávateľsko-odberateľských vzťahov podľa zákona č. 523/2003 Z.z. o verejnom obstarávaní a príslušnej internej smernice, vedenie evidencie majetku, finančných prostriedkov a vykonávanie celoročných a mimoriadnych inventarizácií, taktiež spracovanie podkladov na čerpanie finančných prostriedkov Európskej únie a iných verejných zdrojov a podobne. Ak teda boli práce vykonávané duplicitne, prečo ich žalovaný uviedol aj do pripravovanej novej náplne práce vedúcej školskej jedálne a neprenechal ich iba hospodárke. Je zrejmé, že sa očakával nábor práce aj v oblasti administratívy v súvislosti s čerpaním finančných prostriedkov Európskej únie, napriek tomu bola pozícia vedúcej školskej jedálne zrušená a následne cca po polroku nanovo vytvorená bez zásadných zmien, ktoré by neboli zrejmé už v čase ukončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Podľa jej názoru skutočnosť, že pracovná náplň v zmysle pracovnej zmluvy u viacerých zamestnancov rovnaká alebo podobná ešte neznamená, že je potrebné dané miesto zrušiť a skončiť pracovný pomer pre nadbytočnosť. Ďalej súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil okolnosti v súvislosti so skončením pracovného pomeru, a to tak, že riaditeľka predložila žalobkyni štyri druhy výpovedí, ani s jednou však žalobkyňa nesúhlasila. Ďalej súd nezohľadnil počet stravníkov, resp. obedov a desiat, ktoré narastali, a to bolo známe už 3.3.2015, čo súviselo aj s nárastom počtu úkonov a objemu práce žalobkyne. Nezohľadnil, že hlavná kuchárka p. X. avizovala v novembri 2014, že by chcela ísť do dôchodku, napriek tomu tam pracuje dodnes, pričom bola aj dlhodobejšie práceneschopná a počas jej práceneschopnosti nebola prijatá žiadna pomoc, nebola nikým zastúpená, preto je možné, že domnienka o nedostatku pracovných síl v kuchyni mohla vzniknúť práve v období, keď nebola prítomná hlavná kuchárka. Ďalej vytýkala, že už v čase skončenia pracovného pomeru sa chystalo otvorenie športovej triedy a bol teda predpoklad ďalšieho navýšenia stravníkov. Dňa 10.2.2015 v poobedňajších hodinách bol žalobkyni daný príkaz riaditeľa, aby vypracovala podklady na verejné obstarávanie, a to špecifikáciu a kalkuláciu predpokladanej hodnoty, na všetky komunity potravín, pričom termín odovzdania bol 13.2.2015. Zároveň v príkaze bolo uvedené, že ak nebude termín dodržaný, bude sa to považovať za porušenie pracovnej disciplíny. Tento príkaz mal byť splnený za tri dni, pričom štandardne ide o úkon, ktorý trvá aj 2 - 3 mesiace. Následne požadované dokumenty boli opätovane žiadané príkazom riaditeľky zo dňa 6.3.2015 napriek tomu, že všetky tieto podklady už boli riadne odovzdané. V mesiacoch január, február a marec 2015 bolo siahnuté na osobné príplatky žalobkyne napriek tomu, že žalobkyňa vykonávala inventarizáciu aj po nociach, no táto skutočnosť nebola zohľadnená. Žalobkyňa ďalej v odvolaní tvrdila, že prepustení boli iba tzv. prívrženci bývalého riaditeľa p. H., ktorý napadol platnosť zvolenie riaditeľky žalovaného do funkcie. Napriek tomu, že p. F. mala nastúpiť do práce až od 1.9.2015 v priestoroch žalovaného sa opakovane pohybovala už v mesiaci august a pripravovala sa na výkon práce u žalovaného. Práce, ktoré doposiaľ vykonávala žalobkyňa, mala vykonávať hospodárka K.. X., ktorá nespĺňa na
výkon týchto prác kvalifikačné predpoklady a nemala ani zdravotnú spôsobilosť. Odvolateľka uviedla, že samotná funkcia riaditeľky žalovaného, resp. spôsob ako bola zvolená, bol nezákonný, preto aj akékoľvek ďalšie rozhodnutia sú nezákonné. Poukázala na rozsudok Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp.zn. 13C/144/2015, ktorého predmetom bolo určenie, že výberové konanie zo dňa 25.9.2014 na funkciu riaditeľa školy Požiarnická 3, Košice, je neplatné, preto súd konštatoval, že došlo k nedodržaniu zákonných podmienok pri predmetnom výberovom konaní. Rozhodnutie o organizačnej zmene nemôže byť účelové, musí vždy sledovať zefektívnenie práce a podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo/2204/2003 zo dňa 27.4.2004 v prípade, že rozhodnutím zamestnávateľa, poprípade jeho realizáciou boli od počiatku sledované iné ako uvedené ciele a že teda zamestnávateľ príslušný orgán len predstieral prijatie organizačného opatrenia je potrebné bez ohľadu na to, ako svoje opatrenie označil dôvodiť, že toto rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo prijaté. Žalovaná síce formálne pozíciu vedúcej školskej jedálne zrušila, avšak prácu postupne pridelila inému a novoprijatému zamestnancovi a teda žalobkyňa, ktorá bola prepustená z pracovného pomeru nebola nadbytočná. Napokon odvolateľka namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, čím bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal a neposúdil argumenty žalobkyne, vôbec nevykonal a neposúdil dôkazy predložené žalobkyňou a to stanovisko Ministerstva školstva vedy a výskumu a športu zo dňa 16.10.2015, nevyjadril sa k výsluchu svedkyne p. J. o šikane a bossingu na pracovisku a ani len neuviedol, prečo tieto dôkazy nevykonal a neprihliadal na ne. Na základe uvedeného navrhla žalobkyňa, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie, prípadne rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a navrhol ho potvrdiť. Žalovaná v konaní preukázala listinnými dôkazmi, že na úseku školskej jedálne došlo z objektívnych dôvodov, ktorými bol zvýšený počet stravníkov v školskom roku 2015/2016 k zmene jej úloh na tomto úseku. Okrem športových tried bola vytvorená ďalšia trieda pre prvákov, čím sa počet stravníkov zvýšil na tristo a tento stav bol zrejmý po ukončení prijímacieho konania začiatkom kalendárneho roku 2015. Tento zvýšený počet stravníkov si vyžadoval výdaj z väčšieho počtu jedál a žalovaná nedisponovala dostatočným počtom kuchárov, čo vyplývalo aj z vykonávacieho predpisu a to vyhlášky Ministerstva školstva vedy, výskumu a športu SR č. 330/2009 Z.z. príloha č. 2. Žalovaná preto pristúpila k prehodnoteniu výkonu jednotlivých činností na úseku školskej jedálne a požiadala zriaďovateľa, aby sa vyjadril k skladbe zamestnancov, pretože na úseku školskej jedálne pracovali iba dve kuchárky namiesto odporúčaných troch. Zároveň sa pri prehodnocovaní jednotlivých činností zistilo, že vedúca školskej jedálne vykonáva v časti ekonomickej činnosť totožnú s činnosťou hospodárky a v časti týkajúcej sa samotnej stravy totožnú s činnosťou hlavnej kuchárky. S cieľom zefektívnenia práce v školskej jedálni preto prebiehali medzi riaditeľkou školy a vedúcou školskej jedálne vzájomné konzultácie. Ich výsledkom bol list žalobkyne zo dňa 6.5.2015, v ktorom táto uviedla, akú činnosť by mala vykonávať ako vedúc školskej jedálne, pričom táto činnosť zodpovedala úväzku rozsahu 1/3- iny pôvodnej pracovnej náplne hospodárky školy a hlavne kuchárky. Žalobkyňa mala kvalifikáciu na výkon činnosti kuchára, pretože je absolventkou hotelovej školy, a preto žalovaná vydala rozhodnutie č. 2/2015, ktorým bola prijatá predmetná organizačná zmena. Keďže žalovaná nemohla prijať nového kuchára bez súhlasu zriaďovateľa s organizačným opatrením sledovala jediný cieľ a to zefektívnenie činnosti na úseku školskej jedálni pri zachovaní pôvodného zamestnancov, čo zodpovedalo aj citovanej právnej norme (vyhl. Ministerstva školstva SR č. 330/2009 Z.z). Keďže žalobkyňa neprijala ponúkané pracovné miesto, ktoré subsumovalo 1/3-inu administratívnej činnosti a 2/3-iny činnosti kuchára, bol pre nadbytočnosť s ňou skončený pracovný pomer podľa § 63 ods.1 písm.b/ Zákonníka práce. Následne bola na miesto kuchára prijatá F.. F., ktorá mala kvalifikáciu aj na výkon administratívnej činnosti v školskej jedálni a v súvislosti s ďalšími žalobkyňou namietanými skutočnosťami uvedenými v odvolaní žalovaná poukázala, že pred súdom prvej inštancie žalobkyňa nenamietala, že jej nebola ponúknutá iná práca, splnenie ponukovej povinnosti nebolo medzi stranami sporu sporné.
14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a rozsudok je vecne správny, preto napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 4.7.2019 po predchádzajúcom zverejnení miesta a času
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.
15. Žalobkyňa v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu a pod.). Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalobkyne vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne závery o právach a povinnostiach sporových strán, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky odvolateľa boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
17. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, odkazuje na nich a na zdôraznenie správnosti rozsudku uvádza:
18. Podmienkou použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je organizačná zmena u zamestnávateľa, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môže nastať napríklad v dôsledku vnútorných organizačných zmien, ale aj znížením celkového počtu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce (rozhodnutie NS SR z 29.1.1991 č.k. 6Cz1/91), tiež aj zmenou štruktúry zamestnancov podľa potreba organizácie. Skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť pritom nie je podmienené absolútnym znížením celkového počtu zamestnancov, môže k nemu dôjsť aj pri jeho zvyšovaní. Pre zamestnávateľa totiž nie je dôležitý len počet zamestnancov, ale aj ich celková
skladba z hľadiska profesií a kvalifikácie. Nie je dokonca vylúčené, aby zamestnávateľ pri nedostatku zamestnancov určitej profesie alebo kvalifikácie uzavieral pri organizačných zmenách nové pracovné pomery, a tým zvyšoval počet zamestnancov, a súčasne aby mal nadbytok zamestnancov iných povolaní alebo na inom úseku pracovnej činnosti. Rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným, musí zamestnávateľ urobiť písomne. Zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený, pokiaľ ide o rozhodnutie, s ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí. Aj v prípade, ak pracovnú činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočná, vykonáva viacero zamestnancov, o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ výlučne sám a ani súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie preskúmavať, súd však skúma, či boli splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod (rozsudok KS Brno č.k. 7Co 612/66). Zákon nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala práve v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď, musí však byť o nej určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku jej realizácie stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami, alebo musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktoré má zabezpečiť efektívnosť práce. Výpovedný dôvod by nebol daný, ak by u zamestnávateľa na určitom pracovisku síce prebiehali vnútorné organizačné zmeny, avšak zamestnávateľ by pracovný pomer chcel skončiť so zamestnancom na úplne odlišnom pracovisku alebo so zamestnancom vykonávajúcim práce, ktoré s týmito zmenami nesúvisia. Zamestnávateľ nemôže tento výpovedný dôvod použiť ani v takom prípade, ak nadbytočnosť nevznikla v dôsledku vnútorných organizačných zmien u zamestnávateľa, ale v príčinnej súvislosti s uzavieraním pracovných pomerov s novými zamestnancami. Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (v znení účinnom ku dňu dania výpovede žalobcovi), nesmie počas troch mesiacov po skončení pracovného pomeru s takýmto zamestnancom znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať na toto pracovné miesto iného zamestnanca ako to stanovilo ustanovenie § 61 ods. 3 ZP (viď Komentár k Zákonníku práce iura edition).
19. Výpovedný dôvod v prejednávanom prípade je aj podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne špecifikovaný, výpovedná doba uvedená v súlade so zákonnými predpismi. Vzhľadom na obsah rozhodnutia o organizačnej zmene možno vyvodiť záver, kedy mala nastať účinnosť organizačnej zmeny, ktorá výpovedi predchádzala, čo napokon bolo potvrdené aj vo výpovedi. Tu poukazuje odvolací súd na špecifiká vyučovacieho procesu v školstve - školský rok a prázdniny, bol už predbežne známy počet stravníkov, čomu, ako vyplýva z prednesov žalovaného i jeho právneho zástupcu, sa prispôsobovala organizačná zmena.
20. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal aj s námietkami žalobcu o jeho nadbytočnosti v súvislosti s organizačnou zmenou, kedy súrne potreboval žalovaný kuchára, žalobkyňa však odmietla ponúkané voľné miesto. Jej námietky ohľadne skutočnej realizácie ponuky (formálna stránka) odvolací súd považoval len za účelové, keďže sama v spore uvádza, že na ponúkanú pozíciu nemala kvalifikáciu. K realizácii organizačnej zmeny skutočne aj došlo, na miesto žalobkyne nebol prijatý po skončení pracovného pomeru žiaden pracovník na pozíciu vedúceho školskej jedálne a žalovaná ponúkané miesto kuchárky neprijala.
21. V súvislosti s námietkami ohľadne zákonných ustanovení o povinnosti školy mať pracovné miesto vedúcej školskej jedálne odvolací súd uvádza, že v § 142 z. č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) sa uvádza, že Ministerstvo školstva ustanoví všeobecne záväzným predpisom spôsob organizácie a prevádzky školského stravovania, určovanie počtu zamestnancov, kontroly kvality podávaných jedál, materiálno-technické zabezpečenie školských jedálni, podrobnosti o predaji doplnkových jedál v školských bufetoch. Týmto predpisom je vyhl. č. 330/2009 Z.z. , ktorá v Prílohe 2 uvádza odporúčaný počet zamestnancov v školskej jedálni, ich skladbu, má teda odporúčací charakter, nie je tam stanovená povinnosť mať určitú pozíciu a podľa názoru odvolacieho súdu, je na organizácii - škole, aby zabezpečila plnenie svojich úloh aj na úseku školského stravovania.
22. Skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nevyjadril k výpovedi svedkyne p. J. ohľadne jej údajnej šikany na pracovisku, nezakladá ešte dôvod jeho nesprávneho rozhodnutia, pretože žalobkyňa takéto dôvody neuvádzala ani nepreukázala.
23. K rozhodnutiu o trovách konania bližšie námietky žalobkyne v odvolaní nesmerovali, odvolací súd konštatuje správne je aplikovanie zákonných ustanovení pri rozhodovaní a preto aj výrok o náhrade trov konania bol odvolacím súdom ako vecne správy potvrdený.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 257 CSP. Žalovaný bol síce v odvolacom konaní úspešný, ale vzhľadom na charakter sporu, vzhľadom na to, že proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania nepodal odvolanie, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, v súlade s dôvodmi súdu prvej inštancie ani odvolací súd žiadnej zo strán sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
25. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).