Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/213/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., Staré Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, zastúpeného: JUDr. Alanom Strelákom, advokátom so sídlom Na vŕšku 12, Bratislava, proti žalovaným: 1/ W. Y., L.. XX.XX.XXXX, J. E. B. XXX, 2/ I. D., L.. XX.XX.XXXX, J. E. B. XXX, o zaplatenie 637,50 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 30. januára 2018, č.k. -38, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1.Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 492,50 EUR s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 492,50 EUR od 15.06.2015 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a priznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalovaným spoločne a nerozdielne v rozsahu 54,50 %. Vychádzal zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 22.11.2014 uzavretej medzi žalobcom a žalovanými, z ktorej zistil, že žalobca poskytol žalovaným úver vo výške 500 EUR za úrok 100 EUR a servisný poplatok 45 EUR. Žalovaní sa zaviazali vrátiť žalobcovi spolu sumu vo výške 645 EUR v 13 mesačných splátkach, a to v prvých 3 mesačných splátkach vo výške 2,50 EUR a ďalej v pravidelných mesačných splátkach vo výške 63,75 EUR. Prvá splátka bola splatná 10. deň po uzavretí Zmluvy, a každá ďalšia až do úplného zaplatenia bola splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky, pričom po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky je veriteľ oprávnený žiadať vrátenie celej dlžnej sumy spolu s úrokmi. V zmluve bolo dojednané, že úver je poskytnutý za celkový úrok 20% z istiny, servisný poplatok vo výške 9% z istiny a RPMN je 50,22% (všetko pri úvere poskytnutom na 13 mesiacov). Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy boli Obchodné podmienky, z obsahu ktorých zistil, že konečná splatnosť úveru bola dojednaná 380. deň po uzatvorení zmluvy, pričom doba trvania zmluvy bola od uzatvorenia zmluvy do termínu konečnej splatnosti úvere, t.j. 380 kalendárnych dní (bod 2 prvá veta Obchodných podmienok). Nakoľko žalovaní neuhrádzali splátky úveru riadne a včas, žalobca ich upozornil na možnosť zosplatnenia celého dlhu v zmysle predžalobnou upomienkou - výzvou k úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.09.2015. Keďže žalovaní neplatil dlh riadne a včas žalobca im zosplatnenie oznámil oznámením zo dňa 22.10.2015 pričom úver bol zosplatnený ku dňu 14.06.2015. Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa , , , , , , , , , , o spotrebiteľských, a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Konštatoval, že zmluva o úvere má formulárový charakter (ide o vopred pripravené tlačivo) s nemožnosťou zmeny jeho obsahu s výnimkou uvedenia identifikačných údajov zmluvných strán, sumy úveru a podmienok jeho

splácania. Formulárový charakter majú aj Obchodné podmienky, ktoré sú imanentnou súčasťou zmluvy o úvere. Keďže žalovaní sa s platením pravidelných mesačných splátok úveru dostali do omeškania, žalobca dôvodne s poukazom na bod 2 Obchodných podmienok po márnej výzve na úhradu dlžnej sumy zosplatnil úver ku dňu 14.06.2015 a požadoval jej vrátenie pokiaľ ide o istinu, úrok a poplatok. Uviedol, že i keď zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah ( ), je zrejmé, že predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách ( a nasl. ). Uvedený záver vyplýva aj zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v ) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah. Preto na právny vzťah žalobcu a žalovaného založený zmluvou o úvere aplikoval ustanovenia (týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv) a ustanovenia (čo sa týka konkrétnych práv a povinností). Zdôraznil, že ustanovenie je potrebné vykladať v súlade s obsahom smernice 93/13/EHS v zmysle princípu tzv. nepriameho účinku smernice, touto smernicou - táto sa nevzťahuje len na zmluvy podľa , ale na všetky zmluvy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Uzavretú zmluvu zároveň podriadil aj pod právny režim o spotrebiteľských úveroch. Vyhodnotením vykonaných dôkazov dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako tieto určuje ustanovenie o spotrebiteľských úveroch, a to uvedenie doby trvania zmluvy o úvere a termín konečnej splatnosti úveru ( citovaného zákona), údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov ( citovaného zákona) a uvedenie výšky, počtu a termínov, splátok istiny, úrokov a iných poplatkov ( citovaného zákona). Konštatoval, že v zmluve nie je jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom dojednané kedy nastane konečná splatnosť úveru, keď zmluva ustanovuje splatnosť prvej splátky 10-teho dňa po uzavretí zmluvy a splatnosť ďalších splátok k 30-temu dňu po splatnosti predchádzajúcej splátky, pričom takto dojednaná splatnosť jednotlivých splátok vždy pripadne na iný kalendárny deň v mesiaci. Uvedený spôsob určenia dátumov splatnosti nie je určitý a teda nie je jednoznačne dojednané, kedy (ktorým dňom) budú splátky splatné. Zároveň je však konečná splatnosť úveru dojednaná tak, že nastane 380.deň po uzavretí zmluvy. Takýmto spôsobom nie je dostatočne zrozumiteľne pre bežného spotrebiteľa a dostatočne určito vymedzený jednak termín konečnej splatnosti úveru, ale jednak aj dni zročnosti jednotlivých splátok tak, aby k týmto dňom nemusel spotrebiteľ dospievať postupným napočítavaním dní od poslednej platby, ktorú v prospech veriteľa urobil. Významom tohto ustanovenia je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy presne informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, bez toho, aby bol odkázaný na komplikovaný výpočet na základe odkazu uvedeného v súvislom texte zmluvných podmienok. Túto neurčitosť a nezrozumiteľnosť považoval za vadu, ktorá v zmysle ust. Obč. zák. robí zmluvu v tejto časti neplatnou. Konštatoval, že zmluva neobsahuje ani údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, dojednaná je len celková suma splátok (3 x 2,50 EUR; 10 x 63,75 EUR) so špecifikáciou, že zo splátky je istina 78,43%, úrok 14,51% a servisný poplatok 7,06%. Takéto uvedenie rozpisu splátky na istinu, úroky a poplatky však nepovažoval za súladné s požiadavkou zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré predpokladá, že pri splátke sa uvedie, aká suma zo splátky predstavuje splácanie istiny, aká splácanie úroku a aká splácanie servisného poplatku. Ak teda žalobca ako veriteľ v zmluve neuviedol, aká je výška splátky istiny, úroku a servisného poplatku v eurách, ale len percentuálne, mal za to, že to nie je možné považovať za uvedenie podstatnej náležitosti zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka (bez toho, aby si musel uvedené prepočítavať, čo nakoniec môže byť pre priemerného spotrebiteľa i problémom) tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Pokiaľ išlo o dojednanie servisného poplatku vo výške 9% z istiny, poznamenal, že zmluva jednoznačne neuvádza, na základe čoho bol poplatok určený v uvedenej výške, keď v zmluve je uvedené, že za servisný poplatok sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlžníkovi najmä podporu prostredníctvom kontaktných centier na pobočkách v súvislosti s poskytovaním informácií o úvere a právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy, službu vyhotovenia duplikátov dokumentov týkajúcich sa zmluvnej dokumentácie, v prípade straty alebo poškodenia a administratívnu činnosť spojenú s poskytnutím úveru (spracovanie

žiadosti, náklady spojené s úverovou dokumentáciou). Dospel k záveru že uvedené znenie zmluvnej podmienky je v priamom rozpore s ust. § 9 ods. 10 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré veriteľovi zakazuje vyberanie poplatku za vedenie, správu a evidenciu spotrebiteľského úveru. Za neprijateľné považoval dojednanie poplatku pri uzatváraní zmluvy, bez ohľadu na to, či spotrebiteľ služby, ktoré majú byť v poplatku zahrnuté, v budúcnosti využije alebo nevyužije (ako je vyhotovenie duplikátov). Žalovaná, pokiaľ mala záujem o úver, musela zmluvu podpísať aj s poplatkom v takejto výške, avšak dojednanie tohto poplatku je v rozpore s požiadavkou dobrej viery, čo má za následok ujmu žalovanej ako spotrebiteľa spôsobujúcu značnú nerovnováhu v jej právach a povinnostiach voči žalobcovi. Dojednanie servisného poplatku posúdil v zmysle a pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi ako neplatné. Vzhľadom na absenciu vyššie uvedených náležitostí úver považoval za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalobca poskytol žalovaným úver vo výške 500 EUR a žalovaní zaplatili celkovo sumu 7,50 EUR, žalobca mal vzhľadom na konštatovanú bezúročnosť a bezpoplatkovosť ním poskytnutého úveru voči žalovaným nárok na zaplatenie sumy 492,50 EUR (500 EUR - 7,50 EUR = 495,50 EUR) s príslušenstvom. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. Nakoľko žalovaní boli v omeškaní s plnením peňažného dlhu, priznal žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 492,50 Eur od 15.06.2015 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa vychádzajúc len z uplatnenej istiny. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 637, EUR s príslušenstvom, žalobca bol úspešný v časti o zaplatenie sumy 492,50 EUR s príslušenstvom, t.j. 77,25 %, žalovaní v časti o zaplatenie sumy 145 EUR s príslušenstvom, t.j. 22,75 % (neúspech žalobcu je úspechom žalovaného). Žalobcovi tak vzniklo právo na pomernú náhradu jeho účelne vynaložených trov v rozsahu 54,50 % (77,25 - 22,75 = 54,50).

2. Proti tomuto rozsudku do výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo žalobe aj v tejto časti vyhovené, dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že by posudzovaná zmluva nemala obsahovať náležitosti ako termín konečnej splatnosti a rozčlenenie splátok a argumentáciu súdu prvej inštancie považoval za rozpornú s právnym poriadkom Slovenskej republiky ako aj s komunitárnym právom. Mal za to, že termín konečnej splatnosti bol uvedený v článku III bod 2 tak, že termín poslednej splátky úveru t.j. konečná splatnosť úveru je 380. deň po uzavretí zmluvy, pričom doba trvania tejto zmluvy je od uzavretia zmluvy do termínu konečnej splatnosti úveru, čo je 380. kalendárnych dní. Predmetná zmluva tak obsahuje danú náležitosť. Uviedol, že vnútroštátna právna úprava jednoznačne nestanovuje, akým spôsobom má byť termín konečnej splatnosti špecifikovaný, neobstojí ani požiadavka špecifikovať ho výhradne konkrétnym dátumom; špecifikácia v danom prípade ako 380. dňom po uzavretí zmluvy je presná, dostatočná a nemenná, nakoľko jeho určenie nie je závislé od žiadnych náhodilostí, ale len odo dňa uzavretia zmluvy. Namietal, že vnútroštátna právna úprava nevyhovuje požiadavke článku 10 smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2008/48/ES, ktorý stanovuje požiadavky na náležitosti zmluvy o úvere, keďže takúto náležitosť zmluvy nepozná a hlavne nezakotvuje. Vnútroštátna právna úprava by tak nemala stanoviť či vyžadovať udaj o konečnej splatnosti v zmluvách o spotrebiteľských úveroch, vnútroštátna úprava tejto náležitosti nie v súlade s komunitárnym právom. Termín konečnej splatnosti bol uvedený ako konkrétny deň od uzavretia zmluvy, čo je jasne a presne vypočítateľné a aj Súdny dvor EU uviedol, že stačí uviesť podmienky, ktoré umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy. Namietal záver súdu prvej inštancie o absencii náležitosti uvedenej v , keďže predmetné ustanovenie nie v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. h) smernice Európskeho parlamentu a rady č. 2008/48/ES. Vnútroštátna právna úprava prekročila a neustále porušuje článok 22 ods. 1 smernice, ktorý určil povinnosť ako harmonizovať predmetnú smernicu do vnútroštátneho poriadku. , ktoré ukladá veriteľom povinnosť do zmluvy o úvere zakotvovať aj rozdelenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky, nezodpovedá účelu smernice, k čomu sa jednoznačne vyjadril Súdny dvor EÚ dňa 9. 11. 2016 vo veci Home Credit c/a Klára Bíróová vo veci sp.zn. C - 42/15 na ktorého závery ďalej bližšie poukázal. Mal za to, že zmluva jednoznačne spĺňa zákonnú náležitosť a to s poukazom na výklad smernice č. 2008/48. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov ako aj na zmenu právnej úpravy v vykonanú , rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 22. 2. 2018. Namietal aj nesprávne posúdenie ročnej percentuálnej miery nákladov.

3. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej ( zamietajúcej ) časti a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( a ), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario v spojení s ) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

4. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v preambule stanovuje, že zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú ( ods. 31). V súvislosti so zabezpečením vysokého stupňa ochrany spotrebiteľa tak smernica kladie dôraz na vysoký stupeň informovanosti spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy o úvere, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, a vyžaduje preto od dodávateľa ( veriteľa) zrozumiteľným a stručným spôsobom dôkladne informovať spotrebiteľa a v záujme úplnej transparentnosti mu poskytnúť informácie dostatočné na to, aby mu umožnili prijať obozretné rozhodnutia založené na dobrej informovanosti.

5. Informácie o zmluvných podmienkach a dôsledkoch uzavretia zmluvy majú zásadný význam pre spotrebiteľa, najmä ak na základe týchto informácií sa spotrebiteľ rozhoduje, či chce byť viazaný podmienkami, ktoré vopred pripravil dodávateľ/veriteľ. Vzhľadom na nevýhodné postavenie , v ktorom sa nachádza spotrebiteľ voči dodávateľovi, pokiaľ ide o úroveň informovanosti, môže mať spotrebiteľ ťažkosti pri správnom vyhodnotení následkov niektorých zmluvných podmienok napriek tomu, že boli sformulované z jazykového hľadiska jasne.

6. Posúdenie jasnosti a zrozumiteľnosti zmluvnej podmienky by sa preto nemalo obmedzovať na jej čisto formulačný aspekt. Jasnosť a zrozumiteľnosť zmluvnej podmienky sa musí posudzovať podľa toho, či zaručuje spotrebiteľovi informácie, na základe ktorých bude schopný posúdiť výhody a nevýhody uzavretia danej zmluvy a riziká, ktoré mu z toho hrozia. Spotrebiteľ musí nielen pochopiť obsah zmluvnej podmienky, ale aj záväzky a oprávnenia, ktoré s ňou súvisia.

7. Informácie týkajúce sa rozsahu záväzku a základných podmienok jeho budúceho plnenia musia byť preto vyjadrené v písomnej forme a prehľadne, jasným a zrozumiteľným spôsobom, aby spotrebiteľ mohol zvážiť na základe ich posúdenia, či zmluvu uzavrie. Pre dosiahnutie účelu sledovaného smernicou boli v § 9 ods. 2 ZoSÚ stanovené podstatné náležitosti, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, a ktoré je povinný dodávateľ/veriteľ oznámiť spotrebiteľovi tak, aby dokázal posúdiť rozsah svojho záväzku a podmienky za ktorých bude povinný ho splniť. Požiadavka jasnej, zrozumiteľnej a určitej formulácie sa vzťahuje aj na vyjadrenie doby trvania zmluvy, termínu konečnej splatnosti úveru a termínu jednotlivých splátok.

8. Pokiaľ ide v preskúmavanej veci o termín konečnej splatnosti úveru, resp. poslednej splátky úveru, vyjadrený ako 380.deň po uzatvorení zmluvy, a o vymedzenie doby trvania zmluvy od jej uzatvorenia do termínu konečnej splatnosti úveru, t.j. 380 kalendárnych dní, odvolací súd sa stotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, že tieto boli v bode 2 čl. III zmluvy vymedzené v súlade s § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, pretože boli pre spotrebiteľa jednoducho a presne vypočítateľné, nezameniteľné, resp. nemenné, a nebolo ich určenie závislé od žiadnych náhodných udalostí.

9. Pokiaľ ide o určenie termínu splátok, tento povinný údaj nemusí byť vyjadrený iba konkrétnym dátumom, ale môže byť uvedený aj iným nezameniteľným spôsobom, ktorý musí byť vopred určiteľný, a teda matematicky vypočítateľný pre priemerného spotrebiteľa. Tieto závery vyplývajú aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára Biróová sp.zn. C- 42/15, v ktorom bolo konštatované, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.

10. V zmluve o spotrebiteľskom úvere však bolo v danom prípade ponechané na samotného spotrebiteľa, aby si vypočítal konkrétny deň splatnosti každej jednotlivej mesačnej splátky z celkového počtu 13 splátok. Údaj o termíne splátok aj podľa názoru odvolacieho súdu nezodpovedá požiadavkám smernice na jasnú, presnú a zrozumiteľnú formuláciu zmluvných podmienok, ktorým zodpovedá také určenie splatnosti, ktoré umožní spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať konkrétny deň, ku ktorému majú byť jednotlivé splátky splatné. Zákonodarca tým kladie dôraz na ochranu spotrebiteľa,

ktorému musí byť zo znenia v zmluve vopred zrejmé, ku ktorému termínu má splátky uhrádzať, aby sa nevystavil riziku omeškania.

11. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že žalobcom zvolený spôsob vyjadrenia splatnosti jednotlivých mesačných splátok v bode 2 čl. II zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je vyjadrený v súlade s požiadavkami smernice, keď konkrétny deň splatnosti každej z 13 splátok vždy pripadne na iný kalendárny deň, a spotrebiteľ ho tak musí zisťovať postupným napočítavaním dní od poslednej platby, ktorú v prospech veriteľa urobil. Navyše je pochybný aj dátum splatnosti prvej splátky 10. deň po poskytnutí úveru pretože umožňuje dve rôzne alternatívy, podľa toho, ktorý deň sa bude považovať za deň poskytnutia úveru, či deň odpísania sumy z účtu žalobcu alebo deň pripísania sumy na účet žalovanej. Ako na to správne poukázal súd prvej inštancie, spotrebiteľ má byť už pri podpise zmluvy presne informovaný, v akých termínoch je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, bez toho, aby bol odkázaný na komplikovaný výpočet na základe odkazu uvedeného v súvislom texte zmluvných podmienok.

12. Podľa názoru odvolacieho súdu podmienky zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu neumožnili spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy jednotlivých splátok, v nadväznosti na čo dospel aj odvolací súd k presvedčeniu, že predmetná úverová zmluva neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ pokiaľ ide o určenie termínu splátok, a to i so zreteľom na bod 50 odôvodnenia rozsudku vo veci C-42/15 pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 10 ods. 2 písm.h) smernice 2008/48/ ES. Nedostatok v tejto podstatnej náležitosti bol spôsobilý spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť obsah svojho záväzku, a preto sankcia v podobe zániku nároku žalobcu na úroky a poplatky vyplývajúca z § 11 ods. 1 písm.b) ZoSÚ, je primeraná.

13. Vzhľadom na uvedené sa nepovažoval odvolací súd za potrebné zaoberať námietkou žalobcu týkajúcou sa nesprávneho posúdenia RPMN či nenáležitej požiadavky súdu na rozpísanie splátky na istinu, úroky a poplatky.

14. So zreteľom na to, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že poskytnutý úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil ako vecne správny podľa

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s , podľa ktorého v odvolacom konaní úspešným žalovaným vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovaným žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s základných princípov , zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovaným 1/ a 2/ sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva ( uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018 ).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).