Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6CoE-9-2019.pdf
PDF · 95.17 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/9/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej v exekučnej veci oprávneného: Union zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Karadžičova 10, IČO: 36 284 831, proti povinnému: G. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. C. XXX, o vymoženie 705,44 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany zo dňa 08. 11. 2018 č. k. 8Er/806/2012-16 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej zastavujúcej časti a v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e.
II. Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil. Druhým výrokom oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 45,59 eura do troch dní od právoplatnosti uznesenia a tretím výrokom rozhodol, že oprávnený a povinný nemajú právo na náhradu trov konania.
2. Vychádzal zo zistenia, že 24. 09. 2012 udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - Výkazu nedoplatkov Union zdravotnej poisťovne, a. s., Bratislava, číslo XXXXXXXXXX zo dňa 24. 03. 2010.
3. Rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 57 ods. 1 písm. h/, § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a skutočnosťou, že dňa 15. 05. 2017 mu bol doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekučného konania z dôvodu nemajetnosti povinného. Z predloženého šetrenia súdneho exekútora mal preukázanú nemajetnosť povinného, povinný nie je poberateľom žiadnej sociálnej dávky, v katastri nehnuteľností nebol zistený žiadny majetok povinného, povinný nie je vlastníkom osobného motorového vozidla, povinný nemá vedený účet v banke. Na základe podnetu súdneho exekútora, po preskúmaní vykonaného šetrenia majetku povinného podľa súdnym exekútorom predloženého šetrenia majetku povinného, exekučné konanie zastavil pre nemajetnosť povinného.
4. O trovách súdneho exekútora rozhodol v zmysle ust. § 200 ods. 2, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, § 14 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 a § 23 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov. Súdny exekútor si vyčíslil trovy exekúcie v sume 52,78 eura - minimálna odmena 33,19 eura, náhrada hotových výdavkov - poštovného v sume 10,79 eura a 20 % DPH v sume 8,80 eura. Z predloženého exekučného spisu EX 3143/2012 zistil, že súdny exekútor doručoval v roku 2012 3 x doporučenú zásielku do vlastných rúk. Súdny exekútor žiadal priznať poštovné v sume 10,79 eura bez bližšej špecifikácie. Keďže súdny exekútor nezdokladoval výšku poštovného, súd pri priznávaní poštovného vychádzal z tzv. poštového poriadku platnom v uvedenom období, podľa ktorého cena doporučenej zásielky do vlastných rúk v roku 2012
bola vo výške 1,60 eura a súdnemu exekútorovi priznal náhradu hotových výdavkov - poštovného v sume 4,80 eura (3 x 1,60 eura). Iné poštovné výdavky nemal preukázané. Súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie v celkovej výške 45,59 eura (minimálna odmena 33,19 eura, náhrada hotových výdavkov - poštovného 4,80 eur, 20 % DPH) a na náhradu trov exekúcie súd zaviazal v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku oprávneného. O trovách konania oprávneného a povinného rozhodol podľa 9a ods. 1 Exekučného poriadku, § 256 ods. 1 a 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) tak, že títo nemajú nárok na náhradu trov konania, pretože ani jedna zo strán zastavenie konania nezavinila.
5. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia návrhu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, prípadne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že u tvrdenej nemajetnosti je potrebné vychádzať z charakteru nemajetnosti ako stavu prechodného. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2CoE/218/2016. Zastavenie exekúcie pre nemajetnosť v tomto štádiu konania označil za predčasné. Zvýraznil, že v danom prípade je povinný fyzická osoba v produktívnom veku, čo je predpokladom toho, že v budúcnosti môže nadobudnúť majetok. Namietal, že súdny exekútor nezistil majetkové pomery povinného dôkladne, pretože povinný môže vlastniť hnuteľné veci, ktorých speňažením by mohlo prísť k upokojeniu jeho pohľadávky, pričom túto skutočnosť nie je možné zistiť vykonaním lustrácií. Súdny exekútor nepreskúmal, či povinný nie je vlastníkom majetkových práv, ktoré možno postihnúť vykonaním exekúcie. Uviedol, že v prípade, ak by bola predmetná exekúcia zastavená, hrozí, že jeho právo ako oprávneného na zaplatenie pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom konaní bude premlčané, čím sa zmarí úspešné vymáhanie predmetnej pohľadávky. Vybral si súdneho exekútora, ktorý má sledovať zmenu majetkových pomerov povinného počas celej doby trvania exekúcie, čím preniesol túto povinnosť svojou voľbou na súdneho exekútora. Naviac mimo prebiehajúcej exekúcie nemá inú možnosť zistiť, že povinný nadobudol majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť jeho pohľadávku. Poukázal, že pohľadávka predstavuje neuhradené poistné, pričom zdravotné poistenie je povinné a vzťahuje sa na každú fyzickú osobu, ktorá má trvalý pobyt v Slovenskej republike, výnimky umožňuje len zákon. Finančné prostriedky, ktoré v systéme verejného zdravotného poistenia absentujú z dôvodu nedisciplinovanosti platiteľov poistného pocítia aj ostatní platitelia, ktorí pravidelne do systému prispievajú, či už ako zamestnanci, SZČO, zamestnávatelia, samoplatitelia a pod. Účelom exekučného konania je nútená realizácia exekučného titulu vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného, ktorá sa uskutočňuje za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne vo verejnej listine (notárska zápisnica) a dobrovoľne sa nesplnila. Uzavrel, že exekučný súd je povinný postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii, ak zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného titulu neplnením povinnosti, alebo sa nezistí iný dôvod na to, aby sa v exekúcii dočasne alebo trvalo nepokračovalo (odklad alebo zastavenie exekúcie). Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe.
6. Súdny exekútor JUDr. Ing. Štefan Hrebík vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedol, že sa nestotožňuje s jeho právnou argumentáciou, nakoľko v danej veci bola vylustrovaná (priebežne od začatia exekučného konania) negatívna majetková podstata, ktorá je okrem iného podporená aj výpisom z Centrálneho registra exekúcií. Z vykonanej lustrácie majetkovej podstaty povinného je možné konštatovať jeho nemajetnosť, pričom ďalšie vedenie exekučného konania by podľa jeho názoru bolo zbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti. Záverom poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1CoE/52/2013, v ktorom súd dospel k záveru, že nie je rozhodujúca skutočnosť, že povinný v budúcnosti môže nadobudnúť majetok podliehajúci exekúcii, lebo pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Svoj záver argumentačne podporil i uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 21. 06. 2018 sp. zn. 4CoE/56/2018, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1CoE/41/2012-63 a tiež rozhodnutím Ústavného súdu SR zo dňa 20. 10. 2011 sp. zn. IV ÚS 452/2011. Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.
7. K odvolaniu oprávneného sa povinný nevyjadril.
8. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej aj ako CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote (§ 362 CSP), a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v napadnutej zastavujúcej časti a v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
9. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
11. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré oprávnená uvádzala v odvolaní vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom uznesení, pričom rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok.
12. Odvolací súd úvodom zvýrazňuje skutočnosť, že oprávnený v odvolaní výslovne uviedol, že odvolanie podáva len proti výroku o zastavení exekúcie (I. výrok uznesenia súdu prvej inštancie). Vzhľadom na uvedené vo vzťahu k rozsahu odvolania oprávneného odvolací súd konštatuje, že hoci oprávnený uviedol v odvolaní, že napáda len I. výrok uznesenia súdu prvej inštancie, tak podľa § 379 písm. a/ Civilného sporového poriadku nie je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý. Výrok o trovách exekúcie je výrokom závislým od konečného výroku o zastavení exekúcie a jeho právna opodstatnenosť je vždy nerozlučne spojená s trvaním konečného výroku a závisí od spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní oprávneného voči výroku o zastavení exekúcie.
13. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený sa návrhom, doručeným súdnemu exekútorovi dňa 10. 08. 2012, domáhal vymoženia pohľadávky vo výške 705,44 eura s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je vykonateľné rozhodnutie - Výkaz nedoplatkov Union zdravotnej poisťovne, a. s., Bratislava, č. XXXXXXXXXX zo dňa 24. 03. 2010. Súd prvej inštancie poveril dňa 24. 09. 2012 súdneho exekútora JUDr. Ing. Štefana Hrebíka, so sídlom Exekútorského úradu Malacky, Duklianskych hrdinov 2946/6, vykonaním exekúcie. Dňa 15. 05. 2017 bol doručený súdu prvej inštancie podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie rozhodol napadnutým uznesením.
14. Podľa § 9a Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
15. Podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie /do 31. 03. 2017/, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
16. Podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie /do 31. 03. 2017/, exekútor je povinný predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti alebo zistí, že sú dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie.
17. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie (do 31. 03. 2017) exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
18. Podľa § 243b ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.
19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP.
20. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd č. 23/1991 Zb. Záver o tom, že súdna exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu vychádza z toho, že exekúciu síce vykonáva súdny exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom, ktoré sa materializuje v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na vykonanie exekúcie. Toto poverenie potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekvuje v mene súdnej moci (čl. 142 ods. 1 Ústavy). Účastníci v exekúcii a v exekučnom konaní sú si rovní aj napriek tomu, že súdneho exekútora si vyberá oprávnený. Súdnu exekúciu riadi exekučný súd, ktorý je určený pevnými pravidlami a má dosah na zákonnosť vykonávaných exekúcií v rozsahu zabezpečujúcom pre oprávneného a povinného uplatnenie rovnakých práv a plnenie len zákonom vyžadovaných povinností.
21. Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ EP je zrejmé, že ak sa v priebehu exekúcie zistí, že povinný nemá majetok, ktorý by postačoval na úhradu trov exekúcie, je takéto zistenie dôvodom zastavenia exekúcie, pričom existencia nedostatku majetku musí byť podložená šetrením súdneho exekútora. Návrh na zastavenie exekúcie môže podať len účastník exekučného konania, alebo o zastavení rozhodne súd bez návrhu. Exekútor je povinný predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti, alebo zistí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie alebo čiastočné zastavenie exekúcie. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie v predmetnej veci predchádzalo šetrenie súdneho exekútora a po doručení podnetu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie si súd prvej inštancie vyžiadal od súdneho exekútora exekučný spis na preverenie nemajetnosti povinného. Z pripojeného exekučného spisu vyplýva, že povinný nie je poberateľom žiadnej sociálnej dávky, v katastri nehnuteľností nebol zistený žiadny majetok povinného, povinný nie je vlastníkom osobného motorového vozidla, povinný nemá vedený účet v banke, teda v exekučnom konaní nebol zistený žiadny majetok povinného, ktorý by po speňažení postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie. Z uvedeného vyplýva záver, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď po zistení nemajetnosti povinného zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, nakoľko povinný nedisponoval majetkom, ktorý by bolo možné speňažiť a možný výťažok by postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie.
22. Odvolací súd poznamenáva, že právoplatné rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie pre nemajetnosť povinného nezakladá prekážku res iudicatae pre začatie exekučného konania o novom návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi na podklade toho istého exekučného titulu. Zastavenie exekúcie z tohto dôvodu tak nebráni, aby oprávnený podal v budúcnosti, pri prípadnej zmene majetkových pomerov povinného, nový návrh na vykonanie exekúcie, ak sa ukáže, že povinný nadobudol majetok, z ktorého je možné uspokojiť pohľadávku oprávneného. V takom prípade ale musia byť preukázané skutočnosti, ktoré odôvodňujú záver, že povinný nejaký exekvovateľný majetok skutočne nadobudne (napríklad povinný je dedičom v neskončenom dedičskom konaní, vznikne mu v krátkej budúcnosti nárok na starobný dôchodok, disponuje nesplatnými pohľadávkami voči svojim dlžníkom a pod.), nestačí len samotný fakt, že povinný existuje a preto niekedy v budúcnosti môže nejaký majetok nadobudnúť. Takýto výklad by popieral význam ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku.
23. Odvolací súd k argumentácii oprávneného, že v budúcnosti je možné predpokladať zmenu majetkových pomerov povinného, čím by mohla byť pohľadávka oprávneného uspokojená niektorým
zo spôsobov vykonávania exekúcie, poukazuje na ust. § 217 CSP v spojení s § 234 ods. 2 CSP, v zmysle ktorých súd musí vychádzať zo stavu v čase vydania rozhodnutia a nie len z možných hypotetických skutočností, ktoré by v budúcnosti vôbec nemuseli nastať. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súdny exekútor opakovane preskúmal majetkové pomery povinného a až na základe riadne a opakovane zisteného skutkového stavu, v ktorom v priebehu niekoľkých rokov trvania exekúcie nenastala žiadna zmena spočívajúca v tom, že by povinný nadobudol akýkoľvek exekvovateľný majetok, z ktorého bolo možné vyvodiť záver o aspoň takej majetnosti povinného, ktorá by postačovala na úhradu trov exekúcie, podal súdny exekútor podnet na zastavenie exekúcie. Práve nemajetnosť povinného je jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, v prípade ktorého zistenia je exekučný súd povinný exekúciu zastaviť. Jedná sa o osobitný spôsob, kedy sa exekúcia končí vydaním rozhodnutia exekučného súdu, ktorý existenciu dôvodov na jej zastavenie skúma na návrh alebo aj bez návrhu a predmetom tejto prieskumnej činnosti súdu je zistenie, či existujú dôvody, pre ktoré nemožno v exekúcii pokračovať. V prípade zistenia niektorého dôvodu na zastavenie exekúcie, je súd povinný exekúciu zastaviť a to aj bez zreteľa na návrh či súhlas (prípadne aj nesúhlas) účastníka konania, osobitne oprávneného. Na tomto mieste je nutné skonštatovať, že vedenie zjavne bezúspešnej exekúcie by bolo nehospodárne a zaťažujúce justičný systém. V prejednávanom prípade sa exekučné konanie začalo 10. 08. 2012, pričom doposiaľ nebola pohľadávka oprávneného vymožená ani len s časti, čo svedčí o nemožnosti reálneho uspokojenia pohľadávky. V takýchto prípadoch je potrebné zabrániť i nedôvodnému nárastu trov exekúcie, čo v konečnom dôsledku môže byť na ťarchu oprávneného, ktorý v prípade nemajetnosti povinného hradí trovy exekúcie. Právny záujem na vymožení pohľadávky oprávneného totiž prevyšuje nad záujmom súdneho exekútora na vymožení trov exekúcie.
24. Odvolací súd v intenciách vyššie uvedených skutočností rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil v zastavujúcom výroku a vo výroku o nároku na náhradu trov konania výroku ako vecne správne.
25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, aj keď mu síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, ale žiadne trovy odvolacieho konania mu nevznikli. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že povinnému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme hospodárnosti, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol tak, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).