Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Ca-18-2017.pdf
PDF · 118.7 KB
Case nature
Area
Subarea
15Ca/18/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica rozhodujúc sudcom Mgr. Stanislavou Salajovou v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, právne zast. JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka, so sídlom Nám. Biely kríž 3, P. O. BOX 39, 830 03 Bratislava 33, proti žalovanému: BOSS HOTEL, s. r. o., so sídlom Čepiel 1/1063, 010 01 Žilina, IČO: 44 160 984, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s. r. o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, o zaplatenie sumy 780,- Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 130,- Eur, spolu s 5,0 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 130,- Eur od 18. 12. 2017 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.
III. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 66,66 %, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o ich výške.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 19. 12. 2017 domáhal proti žalovanému zaplatenie sumy 780,- Eur, spolu s 5 % úrokom ročne od 18. 12. 2017 do zaplatenia, titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobca v žalobe uviedol, že má na základe oprávnenia Ministerstva kultúry SR zo dňa 18. 06. 2016 postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 autorského zákona. Aj pred získaním tohto oprávnenia mal postavenie organizácie kolektívnej správy na základe oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 vydaný Ministerstvom kultúry SR dňa 11. 05. 2010. Ďalej uviedol, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Boss na adrese Žilina a spadá do kategórie troch hviezdičiek. Žalovaný v roku 2006 realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos, a to prostredníctvom 30 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu, čím žalovaný sa dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, a tým zasahoval do práv autorov. Výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od zvyčajnej odmeny, ktorá prislúcha autorom a nositeľom a predstavuje minimálnu výšku bezdôvodného obohatenia. Žalobca pri určení výšky zvyčajnej odmeny vychádzal zo sadzobníka žalobcu a z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho webovej stránke. Na základe tohto postupu si uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 vo výške 780,- Eur. Žalobca ďalej uviedol, že v zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-306/05, C-162/10, C-136/09. Žalobca v rámci svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych
diel, autorov literárnych diel, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a pantomimických diel, autorov vytváraných diel, fotografií a úžitkového umenia a architektonických diel. V roku 2016 zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 3 370 slovenských nositeľov práv. Uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na webovej stránke žalobcu. Zároveň uviedol, že v zmysle § 79 AZ, udeľuje súhlas na používanie všetkých diel verejným prenosom technickými prostriedkami aj za tých autorov a nositeľov práv, ktorých nezastupuje na základe osobitnej zmluvy o zastupovaní. Žalovaný bol povinný mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany verejným prenosom technickými prostriedkami, ktorú však neuzatvoril. Vykonávanie dokazovania preukazovaním jednotlivých konkrétnych predmetom ochrany, ktoré boli súčasťou vysielaní v roku 2016 je podľa neho nereálne, objektívne nemožné a nezmyselné, čomu svedčí aj ustálená judikatúra. Práve pre vylúčenie týchto situácií bol zavedený inštitút kolektívnej správy, rozšírenej hromadnej zmluvy a tiež osobitná právna úprava nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a právna úprava výšky bezdôvodného obohatenia v prípade neoprávnených zásahov do autorských práv. Poukázal tiež na smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES z 22. 05. 2001, a tiež uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 101/2011 z 24. 03. 2011.
2. Súd vydal vo veci dňa 16. 02. 2018 platobný rozkaz č. k. 15Ca/18/2017-34, proti ktorému podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odpor. V podanom odpore namietal nedostatok miestnej príslušnosti Okresného súdu Banská Bystrica z dôvodu, že ide o spor o zaplatenie bezdôvodného obohatenia a nejedná sa o autorskoprávny spor. Miestne príslušný je podľa neho všeobecný súd daný podľa sídla žalovaného. Ďalej žalovaný namietal, že žalobca nie je aktívne legitimovaný v spore. Z porovnania oprávnení žalobcu na výkon kolektívnej správy práv udelených ministerstvom kultúry vyplýva, že nie sú totožné. Žalobca do 18. 08. 2016 bol oprávnený vykonávať výkon kolektívnej správy práv, avšak súčasťou tohto výkonu nebolo právo vyberať náhrady odmien, či primerané odmeny. Ďalej namietal, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný skutočne v roku 2016 v ním prevádzkovanou ubytovacom zariadení realizoval ďalší verejný prenos prostredníctvom 30 ks zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách Hotela BOSS, že by zasiahol do výhradných autorských práv autorov zastúpených žalobcom, a to neoprávneným vykonávaním ďalšieho verejného prenosu, že by poskytoval v izbách určených, kde sa poskytujú ubytovacie služby svojim zákazníkom aj zvukovoobrazové zariadenie (TV), že by verejne deklaroval, že v izbách určených na ubytovanie sa nachádzajú zvukovoobrazové zariadenia. Potvrdil, že žalovaný je skutočne prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel BOSS, má k dispozícií 29 izieb určených na ubytovanie, na každej izbe sa nachádzajú káblové rozvody pre zapojenie zvukovoobrazového zariadenia, nie je však pravdou, že by sa na každej izbe nachádzalo zvukovoobrazové zariadenie - TV. Žalovaný má celkovo k dispozícií 5 zvukovoobrazových zariadení a tieto sa poskytujú zákazníkom na želanie. Pokiaľ si televízne prijímače vyžiada viac ako 5 zákazníkov, tak ostatným sa neposkytujú. Žalovaný potvrdil, že má uzatvorenú zmluvu so SOZA, Slovenský ochranný zväz autorský a za využívanie autorských práv pravidelne platí. SOZA vykonala kontrolu počtu týchto zvukovoobrazových zariadení a dospela k záveru, že počet päť je korektný a správny. Na týchto TV zariadeniach sú zablokované všetky televízne stanice okrem hudobných kanálov, a to MTV, Očko a spravodajského kanála TA3, preto sa žalovaný nestotožňuje s domnienkou žalobcu, že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Žalobca nepreukázal, za ktoré vysielania, a ktoré konkrétne porušenia autorských práv si svoj nárok uplatňuje. Žalobca tiež nepreukázal na základe akých obvyklých cien na trhu dospel ku skutočnosti, že práve ním účtované bezdôvodné obohatenie vo výške ním vymyslených licenčných odmien, je cenou na trhu obvyklou. Žalovaný navrhol, aby súd vykonal dôkaz a vyžiadal správu z Ministerstva kultúry SR, a to zoznam subjektov kolektívnej správy autorských práv, dátum vzniku ich činnosti, právne nástupníctvo a okruh autorských práv, ktoré konkrétny subjekt kolektívnej správy zastupuje.
3. Vo vyjadrení zo dňa 09. 04. 2018 žalobca poukázal na to, že predmetom konania je spor o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo neoprávneným zásahom do autorských práv viažucich sa k predmetom ochrany, ktoré spravuje žalobca, a teda zjavne ide o autorskoprávny spor a vo veci je miestne príslušný Okresný súd Banská Bystrica v zmysle § 26 CSP. Ďalej poukázal na to, že mal aj pred získaním oprávnenia Ministerstva kultúry SR zo dňa 18. 08. 2016 postavenie organizácie kolektívnej správy, a to na základe oprávnenia na výkon kolektívnej správy č. 2/2004 vydaným Ministerstvom kultúry SR dňa 11. 05. 2010, v zmysle ktorého podľa bodu II. písm. b) vykonával dobrovoľnú kolektívnu správu majetkových práv v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel predvedením akýmikoľvek
technickými prostriedkami. V zmysle uvedených oprávnení vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam, dielam úžitkového umenia, a to v daných odboroch použitia, ktoré sú práve predmetom tohto konania. Pokiaľ ide o nepreukázanie ďalšieho verejného prenosu diel žalovaným, žalobca poukázal na záznamy z webovej stránky žalovaného, kde samotný žalovaný verejne vyhlasuje, že v jeho ubytovacích zariadeniach je 33 komfortne zariadených izieb a hotel je považovaný návštevníkmi a miestnymi obyvateľmi ako jeden z najelegantnejších, profesionálne prevádzkovaných zariadení v centre Žiliny. Ďalej predložil ako dôkaz záznam z www.booking.com <http://www.booking.com/>, ktorá uverejňuje na základe požiadaviek a podkladov prevádzkovateľov ubytovacích zariadení informácie o ubytovacích zariadeniach a z fotografií izieb je zrejmé, že izby sú vybavené zvukovoobrazovým zariadením, pričom dané fotografie bezpochyby vyhotovil a poskytol samotný žalovaný. Zo záznamov zo stránky www.travelguide.sk <http://www.travelguide.sk/> vyplýva, že do vybavenia izieb ubytovacieho zariadenia žalovaného patrí televízor, resp. TV/sat. Zo záznamu zo stránky www.tripadvisor.sk <http:// www.tripadvisor.sk/> vyplýva, že na fotografií izby ubytovacieho zariadenia, ktorá bola vyhotovená a poskytnutá hosťom ubytovacieho zariadenia, je v izbe umiestnené zvukovoobrazové zariadenie. Aj zo stránky www.facebook.com <http://www.facebook.com/> vyplýva, že žalovaný uverejnil fotografie izieb jeho ubytovacieho zariadenia, z ktorých je zrejmé, že izby sú vybavené zvukovoobrazových zariadením a deklaruje 33 izieb. Verejné vyhlásenia žalovaného sú prednostne adresované klientom hotelového zariadenia, teda spotrebiteľom a nepravdivosť takéhoto vyhlásenia by znamenala porušenie § 6 vyhlášky č. 277/2008 Z. z., klamlivú obchodnú praktiku podľa § 8 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a klamlivú reklamu podľa § 45 Obchodného zákonníka. Poukázal na skutočnosť, že v zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. To znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukovoobrazové zariadenie vybavené príjmom, čo má za riadne preukázané, tak týmto samotným dochádza k verejnému prenosu. Žalobca má za to, že preukázal, že v zmysle § 79 ods. 1 a 5 AZ uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ktorými udeľuje súhlas na používanie diel verejným prenosom technickými prostriedkami súhlasom autorov, a to jednak za nositeľov práv zastupovaných podľa § 164 AZ na zmluvnom základe a jednak za nositeľov práv, ktorí nie sú žalobcom zastúpení podľa § 164 AZ. Vzhľadom na platnú právnu úpravu a vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k písomnému vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv ani zo strany nositeľov práv zastupovaných na zmluvnom základe, ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe, a že žalobca má zákonnú povinnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, a že nositelia sami neuplatňujú voči žalovanému nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, a že žalobca má za to, že je hospodárne domáhať sa voči žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, je žalobca oprávnený a aj povinný domáhať sa voči žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa žaloby. Požiadavka žalovaného na predloženie zoznamov tisícov nositeľov práv, tisícok zmlúv a zoznamov státisícov predmetov ochrany je teda v rozpore s princípom kolektívnej správy, v kontexte platnej právnej úpravy je nelegitímna a šikanózna, kedy jediným cieľom žalovaného je odvrátiť pozornosť súdu od merita veci a upriamiť ju na dokazovanie odporujúce hmotnému právu. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu v ČR II.ÚS 2186/14 bod 32. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastúpené žalobcom (najmä réžia, scenár, literárna predloha, dialógy). Napriek tejto notoriente, a teda nad rámec potrebného dokazovania, žalobca založil prehľad takých druhov predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva v zmysle oprávnenia Ministerstva kultúry správu, a ktoré boli použité v roku 2016 vo vysielaniach aspoň základných slovenských televíznych staníc. Hudobné videoklipy, ktoré sú podstatnou časťou vysielania hudobných kanálov sú audiovizuálnymi a choreografickými dielami, ktoré vždy majú svojich autorov, a to najmä režiséra, scenáristu a choreografa, pričom týchto zastupuje práve žalobca. Tvrdenie, že žalovaný používa len hudobné diela, ktoré spravuje SOZA sú zjavne nepravdivé. Žalobca má za to, že tvrdenia žalovaného, že na jeho televíznych prijímačoch sú zablokované ostatné kanály sú účelové, nedôveryhodné a nepreukázané. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia je irelevantné preukázať skutočné použitie všetkých konkrétnych predmetov ochrany. Relevantné je iba preukázať, či bola povinnosť zo strany žalovaného mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, čo žalobca preukázal a relevantné je tiež preukázať, aká bola zvyčajná licenčná odmena, teda odmena za akú by žalovaný dostal predchádzajúci súhlas nositeľov práv na použitie predmetov ochrany, a to bez ohľadu na to, ktoré konkrétne diela, akých konkrétnych nositeľov by použil. Licenčná odmena je odmena za získanie práva používať predmety ochrany a nie za reálne používanie predmetov ochrany. Žalobca uzatvoril
300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou zvyčajnou. Rešpektujúc sadzobník žalobcu uzatvorilo ku dňu vypracovania vyjadrenia k odporu dohody o urovnaní 252 používateľov za rok 2016, v roku 2017 uzatvorilo 646 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy a 33 používateľov dohody o urovnaní v súlade so sadzobníkom žalobcu a pre rok 2018 uzatvorilo 682 používateľov rozšírené hromadné licenčné zmluvy.
4. Súd vykonal vo veci dokazovanie listinnými dôkazmi: oprávnenie Ministerstva kultúry zo dňa 18. 08. 2016, oprávnenie Ministerstva kultúry zo dňa 11. 05. 2010, informácia z webového sídla Ministerstva kultúry SR, výzva generálneho sekretariátu komisie európskych spoločenstiev zo dňa 18. 10. 2015, zoznam vysielaných diel na CD nosiči, zoznam nositeľov práv v SR zastúpených žalobcom na CD nosiči, zoznam zahraničných organizácií, zmluva o zastúpení nositeľov práv - recipročná zmluva so zahraničným partnerom, rozšírené hromadné licenčné zmluvy, sadzobník žalobcu na CD nosiči, informácia z webovej stránky žalovaného, hromadná licenčná zmluva so SOZA zo dňa 07. 06. 2013, faktúra č. 2171109523 so SOZA, doklad o úhrade zo dňa 28. 03. 2017, záznamy z webových stránok booking.com, travelguite.sk, tripadvisor.sk, facebook.com, žiadosť Ministerstva kultúry SR zo dňa 26. 04. 2017, list žalobcu zo dňa 12. 06. 2017, výzvy žalobcu z 19. 02. 2016, 16. 05. 2016, 01. 12. 2016, výzva právneho zástupcu žalobcu s dokladom o doručení, korešpondencia medzi právnymi zástupcami strán, štatistika vyplácania licenčných odmien v roku 2016, čiastočné štatistiky vyplácania odmien vybraných nositeľov práv.
5. Právny zástupca na pojednávaní uviedol, že žalovaný prevádzkuje biznis hotel, nie ubytovanie na týždeň, preto nemá k dispozícii TV prijímače na všetkých izbách. Poukázal na to, že zákazníci vyžadujú skôr pripojenie na wifi sieť, keďže každý má dnes notebook. SOZA si počet TV prijímačov v hotely preverila, keď vykonala vlastné šetrenie. Žalobca si túto skutočnosť mohol skontrolovať, mal možnosť prísť, ale neprišiel. Navrhol vykonať znalecké dokazovanie na posúdenie primeranosti ceny, ktorú nepovažoval za obvyklú a poukázal tiež na to, že v okolitých štátoch sa zohľadňuje obsadenosť hotelových izieb.
6. Podľa § 27 ods. 1 zák. č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon (ďalej AZ) verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli.
7. Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 AZ autor má právo použiť svoje dielo a právo udeliť súhlas na použitie svojho diela. Dielo je možné použiť iba so súhlasom autora, ak tento zákon neustanovuje inak. Za použitie diela má autor právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej hlave neustanovuje inak; tým nie je dotknuté ustanovenie § 65 ods. 1 druhej vety.
8. Podľa § 19 ods. 4 písm. f) bod 3 AZ použitím diela je najmä uvedenie diela na verejnosti verejným prenosom diela.
9. Podľa § 58 ods. 1 písm. i) AZ autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.
10. Podľa § 63 ods. 2 písm. d) AZ nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.
11. Podľa § 141 ods. 1, 2 AZ správou práv sa na účely tohto zákona rozumie správa výkonu majetkových práv k dielu, umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu, vysielaniu a databáze podľa § 131 (ďalej len "predmet ochrany"). Správu práv vykonáva za nositeľa práv nezávislý subjekt správy alebo organizácia kolektívnej správy podľa tohto zákona, ak nie je v § 146 a 147 ustanovené inak.
12. Podľa § 144 ods. 1 AZ právnická osoba oprávnená na základe zákona alebo dohôd s nositeľmi práv spravovať majetkové práva v mene viacerých nositeľov práv a v záujme spoločného prospechu týchto nositeľov práv ako jediný alebo hlavný účel svojej činnosti, je organizáciou kolektívnej správy, ak a) jej riadenie a kontrola sa uskutočňuje s účasťou nositeľov práv, b) kolektívnu správu práv vykonáva bez účelu dosahovania zisku a
c) má sídlo na území Slovenskej republiky a bolo jej ministerstvom udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv (ďalej len "oprávnenie").
13. Podľa § 144 ods. 1 AZ organizácia kolektívnej správy zastupuje viacerých nositeľov práv vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na účet nositeľov práv.
14. Podľa § 79 ods. 1 AZ organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2.
15. Podľa § 79 ods. 2 AZ nositeľ práv podľa odseku 1 písm. b) je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy podľa odseku 1, ktorá o tom bez zbytočného odkladu informuje nadobúdateľa licencie.
16. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
17. Podľa § 458a Občianskeho zákonníka ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2.
18. Podľa § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.
19. Podľa § 517 ods. 2 Obč. zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
20. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. Žalobca nadobudol postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle autorského zákona, pretože mu bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv Ministerstvom kultúry SR zo dňa 11.05.2010 a 18.08.2016, okrem iného aj na výkon kolektívnej správy práv na použitie audiovizuálneho diela jeho uvedením na verejnosti verejným prenosom. Medzi majetkové práva autorov patrí aj právo na udelenie súhlasu na použitie predmetov ochrany, právo na licenčnú odmenu za použitie predmetov ochrany, a tiež právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v prípade neoprávneného zásahu do práv autorov. V zmysle citovaného ustanovenia § 79 ods. 1 AZ žalobca zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je oprávnený uzatvárať rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a to aj tých, ktorí sú zastúpení na základe dohody v zmysle § 164 AZ alebo aj tých, ktorí neuzatvorili takúto dohodu, ale nevylúčili kolektívnu správu k týmto dielam v zmysle § 79 ods. 2 AZ. Túto skutočnosť žalobca preukázal niektorými zmluvami o zastupovaní nositeľov práv ako aj recipročnou zmluvou so zahraničným partnerom a uzatvorenými rozšírenými hromadnými licenčnými zmluvami o použití diel ich verejným prenosom, okrem iných aj audiovizuálnych diel za obdobie kalendárneho roka 2016. V zmluvách o zastupovaní autorských práv
autori poverili žalobcu zastúpením pri výkone jeho majetkových autorských práv k audiovizuálnym dielam ich verejným prenosom, pričom obsahom zastúpenia bolo aj vyplácanie náhrad odmien aj príjmov z bezdôvodného obohatenie. Oprávnenie žalobcu ako organizácie kolektívnej správy práv v zmysle autorského zákona vyplýva priamo z § 63 ods. 2 písm. d) AZ v spojení so znením §58 ods. 1 písm. i) AZ. Vzhľadom na uvedené je potom na konanie o predmetnej veci v zmysle § 26 ods. 1 písm. b) CSP miestne príslušný Okresný súd Banská Bystrica, pretože ide o konanie o autorskoprávnom spore a námietka miestnej príslušnosti vznesená žalovaným v podanom odpore je nedôvodná. Na základe vyššie uvedeného považoval súd žalobcu za aktívne legitimovaného a nevykonal navrhovaný dôkaz vyžiadanie správy ministerstva kultúry o subjektov kolektívnej správy autorských práv.
22. V konaní nebolo sporné, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia v štandarde trojhviezdičkového hotela Hotel BOSS v Žiline s kapacitou 30 izieb s káblovými rozvodmi určenými na zapojenie zvukovoobrazového zariadenia. Súd mal na základe vykonaného dokazovania z hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej žalovaným s organizáciou kolektívnej správy práv SOZA zo dňa 07.06.2013, faktúry SOZA zo dňa 22.03.2017, a jej úhrady preukázané, že žalovaný v tomto zariadení používal v roku 2016 predmety ochrany, spravované žalobcom tzv. ďalším verejným prenosom vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení v počte 5 technických zvukovoobrazových zariadení. Súd nepovažoval v konaní za preukázané, že žalovaný má na izbách svojho zariadenia 30 TV prijímačov, pretože údaje o TV prijímačoch nie sú uvedené na jeho internetovej stránke, ani na ďalších internetových stránkach, okrem www.travelguide.sk <http://www.travelguide.sk/ >. Na tejto stránke sú však nezrovnalosti aj pokiaľ ide o počet izieb v zariadení žalobcu, a keďže túto stránku žalobca priamo nespravuje, nie je možné mu pri porovnaní s ostatnými stránkami pripísať zodpovednosť za údaje, ktoré sú na nej uvedené, keďže na ostatných internetových stránkach tieto údaje nie sú. Počet TV prijímačov nie je možné posudzovať len na základe zverejnených fotografií, keď v popise vybavenia izby nie sú uvedené, pričom z iných dôkazov (zmluvy so SOZA ako aj uhradenej faktúry) vyplýva päť TV prijímačov. Zároveň má súd za to, že nie je potrebné preukazovať funkčnosť TV prijímačov, či sú spôsobilé sprostredkovať príjem signálu, ani reálne uskutočnenie prenosu konkrétnych diel konkrétnych autorov, pretože vyžadovanie takéhoto postupu je popretím samotného zmyslu a účelu právnej úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom kolektívnej správy.
23. Pokiaľ ide o obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že sprostredkováva len verejný prenos hudobných staníc MTV, Očko a spravodajskej stanice TA3, a ostatné stanice sú blokované, súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že aj na týchto kanáloch sa vysielajú audiovizuálne a choreografické diela, ktoré majú svojich režisérov, scenáristov, choreografov, ktorých zastupuje tak ako bolo vyššie uvedené práve žalobca. Súd nevykonal žalovaným navrhovaný dôkaz obhliadku hotela, pretože by to bolo s odstupom času neaktuálne.
24. Pokiaľ ide o základ nároku ako aj jeho výšku, nárok žalobcu vyplýva priamo zo špeciálnej právnej úpravy autorského zákona, ktorý však jeho výšku v ustanovení § 58 ods. 1 písm. i) AZ nerieši. Je preto potrebné vychádzať z právnej úpravy v Občianskom zákonníku v ustanoveniach § 458a a § 442a OZ. Oprávnenie žalobcu ako organizácie kolektívnej správy práv v zmysle autorského zákona domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia vyplýva priamo z ustanovenia § 63 ods. 2 písm. d) AZ v súvislosti so znením § 58 ods. 1 písm. i) AZ. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie vzniká, ak sa niekto bezdôvodne obohatí na úkor iného. V prípade neoprávneného zásahu do autorského práva bezdôvodné obohatenie vzniká tým, že rušiteľ použil dielo bez toho, aby získal potrebný súhlas na použitie diela, t. j. licenciu, za udelenie ktorého by musel poskytnúť autorovi zmluvnú odmenu. V danom prípade žalovaný neoprávnene zasiahol do autorského práva tým, že vykonával verejný prenos diela bez súhlasu na použitie diela, bez licencie. Licenčnou zmluvou udeľuje autor používateľovi právo používať jeho dielo. V akom rozsahu používateľ nakoniec po získaní licencie reálne využíva udelené právo, to zn. v danom prípade prijíma a sprostredkováva verejný prenos technickými zariadeniami, je pre splnenie povinnosti žalovaného mať pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu nepodstatné. Je na používateľovi do akej miery toto právo využíva. Samotný verejný prenos je definovaný v autorskom zákone ako verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli. Zo zákonného znenia tohto pojmu ako aj z rozhodnutí Súdneho dvora EU sp. zn. C-306/05, sp. zn. C-162/10 a C-136/09 je zrejmé, že verejný prenos technickými zariadeniami v ubytovacích zariadeniach vykonáva prevádzkovateľ už len tým, že umiestni tieto zariadenia na izbách a napojí ich na centrálnu anténu.
25. Požadovaná výška bezdôvodného obohatenia, pri určení ktorej vychádzal žalobca zo sadzobníka žalobcu a počtu TV prijímačov považoval súd za primeranú a zodpovedajúcu zvyčajnej odmene. Výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných zmluvných vzťahoch v čase neoprávneného zásahu do práva autora na území SR. Žalobca ju preukázal predložením hromadných licenčných zmlúv na rovnaké predmety ochrany v danom období. Takto dojednaná odmena je minimálnou vo vzťahu k stanoveniu výšky bezdôvodného obohatenia. V opačnom prípade by došlo k zvýhodneniu pôvodcu zásahu do autorských práv oproti užívateľom, ktorí uzatvorili licenčné zmluvy. Aj v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS/101/2011 sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Súd sa teda stotožnil s tým, že obvyklá odmena je taká za akú v rozhodnom období (r. 2016) skutočne boli poskytované licencie iným používateľom. Žalobca preukázal, že celkovo 300 používateľov v r. 2016 získalo licencie na použitie predmetov ochrany za odmenu dohodnutú podľa sadzobníka. Súd preto pri posudzovaní výšky bezdôvodného obohatenia nepovažoval za potrebné vykonať znalecké dokazovanie navrhované žalovaným na pojednávaní. Na základe toho súd priznal žalobcovi nárok na bezdôvodné obohatenie vo výške 130 Eur (5 x 26 Eur) podľa sadzobníka žalobcu, ako aj zákonný úrok z omeškania podľa § 517 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 18.12.2017 tak, ako to navrhol žalobca, pretože po uplynutí lehoty piatich dní od doručenia výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 04. 12. 2017, sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením dlhu.
26. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, keďže nebolo preukázané, že žalovaný v žalovanom období disponoval vo svojej prevádzke 30 zvukovoobrazovými zariadeniami v izbách hotela.
27. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP v zmysle ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Súd žalobe vyhovel v časti istiny 130 Eur spolu s príslušenstvom, čo v pomere k celému uplatnenému nároku predstavuje 16,67 %, teda v tejto časti mal v konaní úspech žalobca. Vo zvyšku súd žalobu zamietol, čo predstavuje k celému uplatnenému nároku 83,33 %. V konaní mal potom čistý úspech žalovaný v rozsahu 66,66 % (83,33 %
- 16,67 %), na základe čoho má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 66,66 %.
28. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Banská Bystrica.
V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov.