Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9CoE-68-2019.pdf
PDF · 93.81 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/68/2019
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Advokátska kancelária Advocate, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: X. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. B., Y. XXX/XX, o vymoženie sumy 296 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice zo dňa 2. júna 2017 č. k. 15Er/181/2014-13 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil a určil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 243h ods. 1 veta prvá, § 39 ods. 4, § 57 ods. 1 písm. m), § 243f ods. 1, 3, 4, 5, 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čl. 2 písm. b) Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že dňa 14. 05. 2014 vydal poverenie č. 5402 123836, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. vykonaním predmetnej exekúcie. Dňa 21. 01. 2016 doručil oprávnený súdnemu exekútorovi doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s ust. § 39 ods. 4 v spojení s ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Dňa 03. 02. 2016 postúpil súdny exekútor podanie oprávneného súdu. Mal za preukázané, že oprávnený ako veriteľ uzatvoril s povinnou ako dlžníčkou dňa 08. 11. 2011 zmluvu o úvere č. 403700800. Oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžníčka zabezpečili svoj záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) zmenkou vystavenou povinnou dňa 08. 11. 2011, kde žalovaná (povinná) vystupuje ako vystaviteľka a žalobca (oprávnený) ako remitent. V tejto súvislosti dospel k záveru, že povinná ako dlžníčka mala v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a v čase vystavenia zmenky postavenie spotrebiteľa. Oprávnený ako veriteľ pri vyplnení zmenky porušil ustanovenie § 17 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného a účinného v čase vystavenia zmenky. Záverom uviedol, že povinná ako fyzická osoba nekonala pri uzavretí vyššie označenej zmluvy o úvere v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Argumentoval tiež dôvodmi uvedenými v uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 03. 11. 2011 č. k. ÚS 429/2011-16 a v spoločnom stanovisku občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia zo dňa 20. 10. 2015, ktoré sa týka postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa. V intenciách ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku preto súd prvej inštancie predmetnú exekúciu zastavil.
2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázal na skutočnosť, že dňa 08. 11. 2011 uzavrel s povinnou zmluvu o úvere č. 403700800, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver na účel povolania. V zmysle bodu 2 všeobecných podmienok povinná podpisom zmluvy potvrdila, že informácie, ktoré poskytla oprávnenému sú pravdivé. Mal za to, že zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto sa na ňu nevzťahujú výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Je teda dôležité, na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel povinná poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použila. Oprávnený v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásení povinnej, že ide o úver poskytnutý na výkon povolania. Povinná toto svoje vyhlásenie potvrdila svojim osobitným podpisom v zmluve o úvere, pričom považoval za potrebné zdôrazniť, že zmluva o úvere umožňuje aj iný obsah vyhlásenia v podobe poskytnutia úveru na účel zamestnania, povolania alebo iného účelu. Trval na tom, že povinná nijako nepreukázala skutočnosť, že v čase podpisu zmluvy o úvere jej patrilo postavenie spotrebiteľa. Ak by povinná nebrala úver na účely povolania, tak prehlásenie, že finančné prostriedky sú jej poskytnuté na výkon povolania by nikdy neurobila a nepripojila by k takémuto prehláseniu svoj podpis. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Okresného súdu Topoľčany zo dňa 04. 03. 2016 č. k. 5Er/1352/2014-15. Mal za to, že v konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch nebolo možné prihliadnuť, a to z dôvodu zákazu zabezpečiť splnenie dlhu zo spotrebiteľského úveru zmenkou, ktorá bola ustanovená v § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách od 01. 01. 2011 do 30. 04. 2014 (t.j. presne 40 mesiacov) a jedinou sankciou za jej porušenie bola zodpovednosť veriteľa za škodu vzniknutú porušením nemožnosti zabezpečiť splnenie dlhu zo spotrebiteľského úveru zmenkou veriteľom. Zdôraznil, že oprávnený ako veriteľ uzatvoril s povinnou ako dlžníčkou zmluvu o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Povinná pri podpise zmluvy o úvere vystavila blankozmenku, ktorú vlastnoručne podpísala. Povinná mala zároveň vedomosť o tom, že na predmetnej zmenke je zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne a bola zároveň oboznámená aj s dohodou o vyplnení zmenky. V predmetnej blankozmenke nebola vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktorých vyplnenie bolo dohodnuté v dohode o vyplnení zmenky. Vzhľadom na skutočnosť, že povinná neplnila uzatvorenú zmluvu o úvere v súlade s dojednanými podmienkami riadne a včas, čím sa stal jej dlh splatný v celku, oprávnený pristúpil k vyplneniu zmenky v zmysle dohody o vyplnení zmenky. Nakoľko si povinná v určenej lehote nesplnila svoju povinnosť vyplývajúcu jej z vystavenej zmenky, podal oprávnený návrh na začatie rozhodcovského konania. Keďže si povinná nesplnila svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvného vzťahu riadne a včas, t. j. nezaplatila oprávnenému svoj splatný záväzok, vzniklo oprávnenému právo na zaplatenie zmenkovej sumy, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne ale aj zákonného úroku vo výške 6 % ročne. V tomto smere argumentoval tiež dôvodmi uvedenými v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, č. k. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22. 09. 2005, č. k. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005. Záverom poukázal na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinná si však svoju povinnosť nesplnila a oprávnený sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mala znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasila.
3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) prejednal odvolanie oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený návrhom spísaným do zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, v Exekútorskom úrade so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, dňa 15. 03. 2014 požiadal súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 296 eur s príslušenstvom, ako aj trov exekúcie. Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 23. 07. 2013 sp. zn. SR 04898/13, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09. 09. 2013 a vykonateľnosť dňa 12. 09. 2013. Súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie dňa 09. 05. 2014 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, plnomocenstvom, fotokópiou zmenky, zmluvou o úvere č. 403700800 spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom a výpisom oprávneného z obchodného registra. Súd prvej inštancie dňa 14. 05. 2014 podľa § 45 ods. 1 Exekučného poriadku poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. vykonaním predmetnej exekúcie. Dňa 03. 02. 2016 súdny exekútor postúpil súdu doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle ust. § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.
5. Z odôvodnenia rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. zo dňa 23. 07. 2013 sp. zn. SR 04898/13 vyplýva, že účastníci konania sa v zmysle rozhodcovskej zmluvy dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. (ďalej aj ako „rozhodcovský súd“ alebo „súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. V tomto prípade rozhodcovské konanie má byť vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, pričom účastník konania môže v lehote do 15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského rozsudku požiadať rozhodcovský súd o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, a to iným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu.
6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.
8. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený.
9. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
10. Podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).
11. Inštitút rozhodcovského konania v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy upravoval zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní) a umožňoval alternatívnym spôsobom riešiť niektoré majetkové spory. Majetkové spory vznikajú najčastejšie z rôznych typov zmlúv, medzi iným i zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. V prípade preskúmania rozhodcovského rozsudku ide o fakultatívny opravný prostriedok, na ktorom sa strany môžu dohodnúť. Pokiaľ sa tak nestane, platí, že jeho preskúmanie je vylúčené. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Do 31. 12. 2014 mu to umožňovalo ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého mohol súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh (ods. 1) alebo aj bez návrhu strany v konaní (ods. 2), ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemohla byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b)). Rovnako tak mohol exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistil, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c), ods. 2). Toto
ustanovenie tak v sebe zakotvovalo osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu. Uvedené v zmysle prechodného ustanovenia § 243d ods. 2 Exekučného poriadku platí na všetky konania začaté do 31. 12. 2014, čo je aj daný prípad.
12. V rámci svojej prieskumnej právomoci preto exekučný súd bol oprávnený posudzovať, či vec bola spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, súladu s právom alebo dobrými mravmi, t. j. spôsobom, ako by o týchto otázkach rozhodoval sám tak, ako by tu rozhodcovský rozsudok nebol. Toto posudzovanie bolo potom neoddeliteľne späté i s posúdením platnosti zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré boli základom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorý sa preskúmaval. I v kontexte s ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na strany, bol potom dôvodný záver, že v exekučnom konaní bol exekučný súd oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 Zákone o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31. 12. 2014, aj čo do jeho materiálnej správnosti, a teda, či tento rozhodcovský rozsudok netrpel nedostatkami uvedenými v § 40 ods. písm. a) alebo b) Zákona o rozhodcovskom konaní alebo, či nezaväzoval stranu rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nebol viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní.
13. Vzhľadom na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď v danej veci neskúmal platnosť dojednania rozhodcovskej zmluvy (od oprávneného si ju ani nevyžiadal) z hľadiska ustanovenia § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods. 5 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie teda neposudzoval vec v prvom rade z hľadiska toho, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky zákonné podmienky, aby mohol byť riadnym exekučným titulom. Túto otázku nie je možné riešiť bez podrobnej analýzy základného zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, t. j. zmluvy o úvere a jej súčastí, všeobecných podmienok poskytnutia úveru, rozhodcovskej zmluvy. Až po posúdení zmluvného vzťahu účastníkov a vyhodnotení rozhodcovskej zmluvy, bude si môcť súd prvej inštancie ujasniť, či rozhodcovský rozsudok, ktorý tvorí v danom prípade exekučný titul, môže byť spôsobilým exekučným titulom.
14. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňajú v sebe aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces.
15. Ustanovenie § 236 CSP ukladá súdu v písomnom vyhotovení uznesenia uviesť, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie strán a ich zástupcov, označenie prejednávaného sporu, výrok, stručné odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia. V nadväznosti i na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení súd musí jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zároveň musí dbať na to, aby odôvodnenie bolo presvedčivé. Povinnosť súdu riadne odôvodniť uznesenie je takto odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu jeho rozhodnutia, a preto musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa preto v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na všetky zistené skutočnosti, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Jeho účelom je totiž preukázať správnosť rozhodnutia a súčasne je i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí. Preto musí byť preskúmateľné.
16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia zistil, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keď sa nezaoberal posúdením platnosti rozhodcovskej zmluvy, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, pričom nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, čím založil nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacím
súdom, a preto je jeho rozhodnutie nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, v rozpore so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 2 Ústavy SR. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia v dôsledku nedostatku dôvodov alebo jeho nezrozumiteľnosti je vždy dôvodom na zrušenie takéhoto rozhodnutia. Výrok rozhodnutia musí byť dostatočne odôvodnený a dôvody musia byť jasné a presvedčivé. Výrok, ktorý nemá svoj obsah v odôvodnení, nemožno za taký považovať. Nedostatok tohto obsahu sa môže prejaviť v nezrozumiteľnosti a tým aj nepreskúmateľnosti dôvodov, prípadne nedostatku dôvodov, čo nedáva podklad pre výrok. Pritom nie je rozhodujúce, že výrok by bol pri správnom odôvodnení správny. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces.
17. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie sa vyššie uvedenými skutočnosťami nezaoberal, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil v súlade s ustanovením § 391 ods. 1 CSP súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude posúdiť, či existujú okolnosti odôvodňujúce záver o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc vo veci konať a následne posúdiť, či nie je dôvod pre zastavenie exekúcie, keďže pokiaľ by právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, rozhodcovský rozsudok ako celok by bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému vznikol voči povinnej nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
18. Súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania v novom rozhodnutí vo veci (§ 396 ods. 3 CSP).
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).