Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7Er-1269-2013.pdf
PDF · 77.29 KB
Case nature
Subarea
7Er/1269/2013
Uznesenie
Okresný súd Dunajská Streda v exekučnej veci oprávneného: Mesto Malacky, IČO: 00 304 913, so sídlom Radlinského 2751/1, 901 01 Malacky, zast. JUDr. Marián Alušic, advokát so sídlom Madačova 1/A, 034 01 Ružomberok, proti povinnému: SECURITAS GROUP, s.r.o., IČO: 36 353 396, so sídlom Sústružnícka 1368/3, Komárno 945 01, výmaz z Obchodného registra dňa 28.11.2018, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Pavel Halás, Exekútorský úrad so sídlom Popradská 70, 822 01 Bratislava 214, IČO: 36 064 271, pod sp.zn. EX 1343/13, o návrhu zmenu exekútora takto
rozhodol:
I. Súd návrh oprávneného na pripustenie zmeny súdneho exekútora zo dňa 30.03.2017 z a m i e t a. II. Súd exekúciu z a s t a v u j e. III. Súdnemu exekútorovi súd náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1/ Oprávnený podal 18.06.2013 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhal vymoženia pohľadávky voči povinnému z exekučného titulu - Výkaz daňových nedoplatkov vydaný oprávneným dňa 05.06.2013, PV č. 1550007406/2012. Súd poveril dňa 28.08.2013 súdneho exekútora vymožením pohľadávky v prospech oprávneného.
2/ Dňa 31.03.2017 doručil právny zástupca oprávneného návrh na pripustenie zmeny súdneho exekútora v zmysle ust. § 44 ods. 10 EP.
3/ Podľa ustanovenia § 243h ods.1 Exekučného poriadku ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
4/ Podľa § 61 Civilného sporového poriadku procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
5/ Podľa § 64 Civilného sporového poriadku ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.
6/ Podľa ustanovenia § 19a ods. 2 Občianskeho zákonníka právnické osoby, ktoré sa zapisujú do obchodného alebo iného zákonom určeného registra, môžu nadobúdať práva a povinnosti odo dňa účinnosti zápisu do tohto registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.
7/ Podľa ustanovenia § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.
8/ Podľa § 57 ods.2 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 Exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
9/ Súd v súvislosti s podaným návrhom na zmenu súdneho exekútora skúmal procesnú subjektivitu účastníkov konania a zistil, že povinný bol dňa 28.11.2018 vymazaný z Obchodného registra bez právneho nástupcu, t.j. povinný zanikol a na strane povinného subjektu niet účastníka konania. V zmysle ustanovenia § 19a Občianskeho zákonníka spôsobilosť povinného byť účastníkom konania zanikla dňom výmazu a vymáhaná povinnosť už neprešla a ani neprejde na nového účastníka konania na strane povinného, preto nastala v konaní neodstrániteľná prekážka exekučného konania už dňa 28.11.2018, ktorá má za následok neprípustnosť exekúcie. Z uvedeného dôvodu súd návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol (výrok I) a exekúciu v zmysle ustanovenia § 64 CSP v spojitosti s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v znení do 31.03.2017 zastavil (výrok II).
10/ Podľa ustanovenia § 200 ods. 5 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
11/ Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že nárok na náhradu trov exekúcie majú oprávnený, súdny exekútor a v prípade splnenia hypotézy uvedenej v ustanovení § 203 Exekučného poriadku aj povinný. Exekútor má nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku, pričom tento nárok pozostáva z odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času. Exekučný poriadok pripúšťa výnimky zo zásady, že trovy exekúcie uhrádza povinný (§ 197 ods. 1). Oprávnený znáša trovy exekúcie, ktoré zavinil alebo trovy exekúcie v prípade ak súd zastaví exekúciu pre nemajetnosť povinného. Trovy exekúcie, ktoré má uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd, ktorý zároveň zaviaže oprávneného k ich úhrade, ak pri zastavení exekúcie sú pre takéto rozhodnutie splnené podmienky. Súd na tomto mieste konštatuje, že Exekučný poriadok je predpisom lex specialis voči zákonu č. 160/2015 Z.z. Civilnému sporovému poriadku, a keďže § 200 ods. 5 Exekučného poriadku obsahuje ustanovenie, že ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
12/ Oprávnený je zaviazaný na úhradu trov exekúcie podľa princípu zavinenia a voľnej úvahy súdu. Výnimkou je len zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h), teda v prípade, keď súd zastaví exekúciu preto, lebo majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V tomto prípade oprávnený musí uhradiť trovy exekúcie, aj keď zastavenie nezavinil a nemohol ho predvídať. Ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie oprávnenému predpokladá zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie.
13/ Pri rozhodovaní o náhrade trov exekučného konania súd nemohol postupovať v zmysle ustanovenia § 197 ods. 1 Exekučného poriadku a zaviazať tak povinného k náhrade trov exekučného konania, nakoľko výmazom povinného z Obchodného registra došlo v zmysle ustanovenia § 20a Občianskeho zákonníka k jeho zániku a súčasne k strate procesnej subjektivity v nadväznosti na ustanovenie § 61 Civilného sporového poriadku.
14/ Súd sa pri rozhodovaní o trovách exekučného konania prihliadal na skutočnosť, že ak ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie oprávnenému predpokladá zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, teda je na mieste preskúmať toto rozhodujúce kritérium aj v tomto konaní. Takýmto zavinením je potrebné zásadne rozumieť také vedomé konanie, či opomenutie oprávneného, s ktorým je zastavenie exekúcie v príčinnej súvislosti. Pri zavinení oprávneného navyše zo znenia citovanej právnej úpravy vyplýva, že musí ísť o výlučné zavinenie oprávneného, teda nemôže ísť ani o také konanie či opomenutie, ktoré by bolo len jednou z viacerých príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie. O procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie pôjde vtedy, keď mu bude možné vytýkať, že nedbal na náležitú opatrnosť a uvážlivosť a návrh na začatie exekúcie podal, hoci mal k dispozícii poznatky, z ktorých sa dal takýto výsledok predvídať. Aj pri preukázanom zavinení oprávneného má potom súd možnosť rozhodnúť spôsobom uvedeným v citovanom ustanovení, avšak túto možnosť nie je možné stotožňovať s povinnosťou tak urobiť. V predmetnej exekučnej veci oprávnený ani pri vynaložení maximálneho úsilia nemohol zabrániť zániku povinného subjektu a teda zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie tak nemožno vyvodiť. Súd skúmal, či je daný dôvod na zaviazanie náhrady trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom musel konštatovať, že pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie v
danej veci súd nemôže použiť ani ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko tento sa viaže na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného, čo nie je však tento prípad, pretože exekúcia bola zastavená z dôvodu, že procesná spôsobilosť povinného zanikla dňom výmazu z OR, pričom povinnosť z exekučného titulu na právneho nástupcu neprešla. Ak súdny exekútor po začatí exekúcie zistil, že povinný je nemajetný, mohol zvážiť iniciovanie zastavenia exekúcie pre túto skutočnosť, čím by si zabezpečil aj náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s výkonom exekúcie (do zániku povinného bola exekúcia vedená 5 rokov). Súd zohľadnil aj ekonomické hľadisko, kedy zaviazaním oprávneného k náhrade trov exekučného konania, by dôsledky bezvýslednosti exekúcie znášal oprávnený dva krát - prvý krát nevymožením jeho priznaného práva z Exekučného titulu a druhý krát uložením povinnosti na náhradu trov zastavenej exekúcie, čím by sa paradoxne oprávnený dostal do horšej pozície, ako keby k exekučnému vymáhaniu vôbec nepristúpil. Nie je možné výkladom rozširovať prípady, kedy súd môže uložiť oprávnenému náhradu trov exekúcie, respektíve kedy trovy exekúcie znáša oprávnený. Preto v prípade, ak povinný zanikol bez právneho nástupcu a zároveň tu nie je niektorý z dôvodov pre uloženie povinnosti nahradiť exekučné trovy oprávnenému, neexistuje iné zákonné rozhodnutie, ako nepriznať súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Európsky súd pre ľudské práva ďalej akceptoval argument, že súdny exekútor mohol od oprávneného v exekučnom konaní žiadať preddavok na trovy exekúcie a zastaviť exekučné konanie v prípade jeho nezaplatenia. Súd pri rozhodovaní prihliadal na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia, taktiež na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. V konečnom teda súd rozhodol o nepriznaní náhrady trov exekúcie podľa zákonnej možnosti vyplývajúcej z ust. § 243j EP v platnom znení, nakoľko sú dané dôvody osobitného zreteľa, a to tie že nie je koho na náhradu trov zaviazať.
15/ Podľa § 243j Exekučného poriadku (v znení od 01.04.2017) v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, ak sa exekúcia zastavila, môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone exekúcie nepostupoval v súlade so zákonom alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa § 57 ods. 4 v znení účinnom do 31. marca 2017.
16/ Podľa ustanovenia § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
Poučenie:
Proti výrokom I, II a IV tohto uznesenia odvolanie nie je prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Proti výroku III tohto uznesenia m o ž n o podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 57 ods. 2 EP v spojitosti s § 357 a CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) § 363 CSP.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania(§ 364 CSP)
(1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP).