Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_17CoCsp-6-2023.pdf
PDF · 102.65 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoCsp/6/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava- mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava- mestská časť Ružinov , IČO: 53 255 739 proti žalovaným: 1. A. A., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom A. B. XX, XXX XX C. D. a 2. D. A., E. C., nar. X.X.XXXX, trvale bytom B. XXX/XXX, XXX XX F. G. H., obaja právne zastúpení JUDr. Zuzanou Karaffovou, advokátkou so sídlom Námestie slobody 50, 083 01 Sabinov, o zaplatenie 20.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 19Csp/39/2021-143 zo dňa 13.09.2022, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalovaným priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
,,I. Žalobu z a m i e t a .
II. P r i z n á v a žalovanej strane voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.“ 2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca voči žalovaným domáhal zaplatenia 20.000 eur s prísl.. Žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 09.12.2019 medzi I. I., J.. Bratislava ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, bola postúpená pohľadávka voči žalovaným, ktorí boli v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Postupca uzatvoril so žalovanými dňa 03.08.2016 zmluvu o úvere, na základe ktorej im poskytol úver vo výške 30.000 eur. Žalovaní napriek opakovaným výzvam postupcu neplnili v stanovených termínoch splátky úveru, čím porušili svoju povinnosť podľa zmluvy, a tak postupca listom zo dňa 16.05.2018 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 15.05.2018. Žalovaná suma predstavuje 20.000 eur, pričom pozostáva z neuhradenej istiny úveru vo výške 20.000 eur. Zvyšnú časť dlžnej sumy vo výške 21.141,32 eura, ktorá pozostáva z neuhradenej istiny úveru vo výške 8.393,20 eura, z neuhradeného riadneho úroku vo výške 9.976,30 eura, z neuhradeného úroku z omeškania vo výške 2.677,16 eur a z neuhradených poplatkov vo výške 94,66 eura, si žalobca v tomto konaní neuplatňuje. Žalobca si v tomto konaní uplatnil úrok z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (OZ) počnúc dňom 10.12.2019, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky.
3. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že dňa 3.8.2016 uzavrela I. I., J. (banka) so žalovanými ako dlžníkmi zmluvu o splátkovom úvere č. 5116984876. Žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 30.000 eur s výškou mesačnej splátky 507,86 eura splatnou vždy k 15. dňu v kalendárnom mesiaci, s konečnou splatnosťou úveru dňa 15.8.2024. V zmysle čl. II. bod 1. zmluvy bol úver poskytnutý na vyplatenie splátkového úveru v I. I. č.XXXXXXXXXX, s mesačnou splátkou 475,25 eura s aktuálnym zostatkom 29.321,90 eura. Z dokladu o šetrení spôsobilosti žalovaného v 1. rade platiť dlh, ktorý bol predložený žalobcom (č.l. 108 spisu), vyplynuli informácie o celkovom počte kontraktov: 31., počte finančných inštitúcií, v ktorých má klient kontrakty: 7., existujúcich kontraktoch: 2., celkovej angažovanosti: 37 214 eur a sumy splátok: celkom 587 eur. Listom zo dňa 13.4.2018 banka vyzvala žalovaných na uhradenie sumy 5.316,12 eura do 15 dní odo dňa doručenia výzvy, ktorá bola obom žalovaným doručovaná obyčajnou poštou podľa podacieho hárku č. EPH124708922 z 13.4.2018. Listom zo dňa 16.5.2018 banka oznámila žalovaným predčasné zosplatnenie úveru ku dňu 15.5.2018. Toto oznámenie žalovaní prevzali osobne 21.5.2018. Listom zo dňa 22.8.2019 banka vyzvala žalovaných na uhradenie dlžnej sumy ku dňu 22.8.2019 vo výške 39.166,60 eura, ktorá bola obom žalovaným doručovaná obyčajnou poštou podľa podacieho hárku č. EPH 171969382 z 26.8.2019. Dňa 9.12.2019 uzavrela banka so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok č.1013/2019/CE, pričom podľa prílohy k tejto zmluve bola postúpená aj pohľadávka z predmetnej úverovej zmluvy, ktorá predstavovala sumu vo výške 41.141,32 eura a pozostávala z istiny vo výške 28 393,20 eura, z riadneho úroku vo výške 9 976,30 eura, z úroku z omeškania vo výške 2 677,16 eura a poplatkov vo výške 94,66 eura.
4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že úver poskytnutý žalovaným vo výške 30.000 eur, ktorý mal refinancovať skorší úver, ktorého zostatok predstavoval 29.321,90 eura, obsahoval vyššiu mesačnú splátku o 32,61 eura. Súdu prvej inštancie nebolo zo žaloby a listinných dôkazov zrejmé, prečo bol pôvodný úver takto prefincovávaný, keď v podstate nad dlžný zostatok bola poskytnutá len suma 678,10 eura a pre túto požičanú sumu sa navyše zvýšila pôvodná splátka. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že zo žiadneho listinného dôkazu nevyplynul záver o tom, že by veriteľ zisťoval zárobkové pomery a oprávnené výdavky žalovaných. Žalobca ohľadom posúdenia bonity žalovaných iba tvrdil, že mal deklarovaný príjem zo Sociálnej poisťovne u oboch dlžníkov vo výške 580 eur, náklady na domácnosť predstavovali 522 eur, existujúce záväzky 131 eur, a teda splátka poskytnutého úveru predstavuje disponibilný zostatok. Súd takéto vyjadrenie žalobcu nepovažoval za splnenie odbornej starostlivosti pôvodného veriteľa a keďže veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ( ďalej len ,, ZoSÚ“) nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, a teda nemohol úver predčasne zosplatniť. Keďže úver mal byť splatný až 15.8.2024, došlo k jeho postúpeniu pred splatnosťou úveru a v zmysle ustanovení § 17 ods. 1 ZoSÚ nie je daná aktívna legitimácia žalobcu na uplatnenie tohto nároku a súd prvej inštancie preto žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 a § 262 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP) a priznal náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca zotrval na tom, že pri posudzovaní schopnosti žalovaných splácať úver bola zachovaná odborná starostlivosť. Pri posúdení bonity žalovaných boli do úvahy vzaté všetky dostupné informácie poskytnuté žalovanými, vrátane údajov zo spoločného bankového/úverového registra a Sociálnej poisťovne. Výsledkom daného posúdenia schopnosti žalovaných splácať úver bol jednoznačný záver o ich platobnej spôsobilosti/schopnosti splácať daný úver. Z týchto dôvodov bol veriteľ oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové zaplatenie spotrebiteľského úveru. Žalobca poukázal na to, že skutočnosti ohľadom skúmania bonity aj prostredníctvom predloženia konkrétnej dokumentácie zabezpečil už v priebehu súdneho konania a pravdivosť vyššie uvedených postupov banky riadne preukázal, keď súdu doručil informácie k výstupu z bankového systému ohľadne skúmania bonity žalovaných, ako aj samotný výpis z úverového registra. Uviedol, že postupca pred poskytnutím úveru
disponoval údajmi o príjme žiadateľov vo výške 580 eur, ktoré boli overené dopytom do sociálnej poisťovne, o existujúcich záväzkoch vo výške 131 eur a nákladoch na domácnosť 522 eur. Dodal, že súd prvej inštancie pri výklade § 7 ods. 1 ZoSÚ postupoval veľmi extenzívne a neposkytol v rozhodnutí odpoveď na to, prečo by malo byť na ťarchu žalobcu, ak postupca vychádzal z údajov uvedených v žiadosti o úver. Zároveň dodal, že účelom poskytnutého úveru bolo refinancovanie pôvodného úveru žalovaných so zostatkom celkom 29.321,90 eura (čl. II bod 1 zmluvy). Poskytnutím úveru vo výške 30.000 eur tak došlo k jeho úplnému vyplateniu a zároveň k zníženiu mesačného splátkového zaťaženia žalovaných, kedy jeden úver bol v celom rozsahu refinancovaný, čím došlo k výhodnejšiemu finančnému postaveniu žalovaných. V zmysle uvedeného žalobca zotrval na názore, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity klientov, a preto je nutné považovať za platné tak vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 16.05.2018, ako aj o postúpenie pohľadávok na základe zmluvy zo dňa 09.12.2019, a preto je v konaní aktívne legitimovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle § 388 CSP ho zmenil a žalobe vyhovel, resp. aby ho v zmysle § 389 ods. 1 CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.
6. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní. Plne sa stotožnili s rozhodnutím súdu prvej inštancie a napadnuté rozhodnutie považujú za správne. Popreli všetky skutkové tvrdenia žalobcu. Poukázali na to, že žalobca síce tvrdí, že vyžiadaval informácie aj zo sociálnej poisťovne, avšak nepredložil o tom žiadny dôkaz. V úverovom registri sa nachádzajú informácie o počte kontraktov, finančných inštitúciách, v ktorých má klient kontrakty a počte zamietnutých žiadostí. Už z informácie o počte kontraktov vyplýva, že v siedmych inštitúciách majú žalovaní iné úvery a pôžičky, pričom splátky vo výške 500 eur nebudú schopní splácať. Dodali, že úver bol prefinancovaný práve z dôvodu, že predchádzajúci úver neboli schopní splácať v tak vysokej splátke. Navrhli, aby súd napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdil a uplatnili si trovy odvolacieho konania.
7. K vyjadreniu žalovaných podal žalobca odvolaciu repliku, v ktorej zotrval na všetkých svojich doterajších vyjadreniach a návrhoch.
8. Žalovaní podali odvolaciu dupliku, v ktorej uviedli, že v čase uzatvorenia úveru síce mali príjem, ale po odrátaní všetkých nákladov na bývanie, živobytie a splátky úverov im na život ostalo 170 eur. Podotkli, že právny predchodca žalobcu mal vedomosť o tom že majú ďalšie úvery a to aj o neho samotného, keďže na splatenie úveru im ponúkol ponúkol ďalší úver. Z tohto dôvodu je potrebné konštatovať že pre hrubé porušenie povinností veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver s poukazom na § 11 ods. 2 ZoSÚ je predmetná zmluva bezúročná a bez poplatkov a zároveň žalobca nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Za výdavky žalovaných žalobca stanovil iba životné minimum, čo, ale nie je dostatočné kritérium pričom podľa nariadenia NBS č.10/2017, ktorým sa stanovujú podrobnosti o posúdení schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, sa výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa najmenej vo výške životného minima zvyšuje o 20 % a neskôr až 40 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom. Je teda zrejmé, že napriek tomu, že žalobca zhromaždil určité údaje o žalovaných, tieto nemali dostatočnú výpovednú hodnotu, pretože nezahŕňali skúmanie výdavkov a zároveň neboli správne vyhodnotené pokiaľ ide o príjem žalovaných. Žalovaní zotrvali na všetkých svojich doterajších vyjadreniach a žiadali rozsudok potvrdiť.
9. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý prvoinštančný rozsudok podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne.
10. Predmetom uplatneného nároku žalobcu je nárok vyplývajúci zo zmluvy o úvere zo dňa 03.08.20016, ktorý bol žalovaným poskytnutý na vyplatenie pôvodného skoršieho úveru. Žalobca v odvolaní namietal, že skúmal bonitu žalovaných s odbornou starostlivosťou a trval na tom, že skúmanie bonity právnym predchodcom žalobcu bolo vykonávané v príslušných databázach a registroch a v súlade so zákonom.
11. Z § 7 ods. 1 ZoSÚ nepochybne vyplýva, že veriteľ je povinný s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Zmyslom tohto ustanovenia je zistiť, či spotrebiteľ
bude schopný, vzhľadom na svoje príjmy a výdavky, splácať úver, ktorý by mu veriteľ poskytol. Uvedená skutočnosť sa teda posudzuje na základe zisťovania a preverovania príjmov a výdavkov spotrebiteľa, ako dlžníka, a to z dôvodu, aby nedochádzalo k neprimeranému zadlžovaniu spotrebiteľov s poukazom na skutočnosť, aby aj pri splácaní úveru, boli schopní zabezpečiť si základné životné potreby. Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že v tomto ohľade nie je smerodajné iba to, aká bola reálna finančná, resp. majetková situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom žalobca pristupoval k zisťovaniu, preverovaniu a hodnoteniu bonity klienta. 12. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v zmysle § 132 CSP je žalobca povinný v samotnej žalobe pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutočnosti, odôvodňujúce jeho nárok, pričom to nemožno nahradiť ani odkazom na označené dôkazy. Odborná starostlivosť nepochybne znamená, že údaje, ktoré dlžník uviedol, veriteľ aj hodnoverne preverí. V tomto ohľade súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu ČR, napr. 33Cdo/2178/2018 zo dňa 25.07.2018, resp. 33Cdo/201/2018 zo dňa 20.03.2019, ktorá je obsahovo použiteľná aj na naše podmienky, ako aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-449/13 zo dňa 18.12.2014 vo veci Consumer finance SA proti K. L., podľa ktorého má poskytovateľ úveru dôkazné bremeno posúdiť úveruschopnosť dlžníka - spotrebiteľa na základe dostatočných informácii, ktoré sú podložené dokladmi. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že splnenie odbornej starostlivosti znamená nie len povinnosť veriteľa zistiť majetkové pomery dlžníka, teda jeho príjmy a výdavky, na základe jeho vyjadrenia, ale tieto skutočnosti taktiež aj náležite preveriť a v prípade potreby aj zdokladovať. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené poukazuje na to, že podstatnou okolnosťou je teda jednak to, akým konkrétnym spôsobom žalovaný pristupoval k zisťovaniu bonity žalobcov, ale aj to, akým spôsobom preveroval bonitu žalobcov z hľadiska ich príjmov a výdavkov. Odvolací súd taktiež poukazuje na to žalobcovia už v odpore voči platobnému rozkazu jednoznačne spochybnili skúmanie bonity veriteľom s odbornou starostlivosťou, a preto mal žalovaný dostatok času, aby v priebehu súdneho konania svoje tvrdenia aj náležite preukázal, čo, ale neurobil, a teda neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. 13. V predmetnom prípade žalobca tvrdil, že o žalovaných zhromaždil isté množstvo informácií, ktorými overil príjem žalovaných, a to konkrétne dopytom v Sociálnej poisťovni. Tvrdil, že príjem oboch žalovaných je v rovnakej výške vo výške 580 eur, náklady na domácnosť sú vo výške 522 eur a existujúce záväzky vo výške 131 eur. Ďalej tvrdil, že súdu doručil aj výpis výstupu z bankového systému ohľadne skúmania bonity a výpis z úverového registra. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, ale zistil, že v spise sa nenachádza žiadny dôkaz, ktorý by potvrdzoval tvrdenie žalobcu, o tom že príjem žalovaných zisťoval dopytom v Sociálnej poisťovni a že u oboch je príjem úplne rovnaký vo výške 580 eur mesačne, pričom vôbec neozrejmil o aký príjem sa jedná a či tento príjem neuviedol duplicitne, resp. či sa nemal týkať iba žalovaného v 1) rade Taktiež žiadnym spôsobom nepreukázal výdavky žalovaných. Jediným dokladom, ktorý sa v spise nachádza je výpis z úverového registra právneho predchodcu žalobcu – banky (č.l. 108 spisu). Odvolací súd je toho názoru, že ide o interný register banky, z ktorého nemožno vyčítať údaje tvrdené žalobcom. Z dokladu vyplýva iba to, že suma splátok žalovaného v 1. rade je 37. 214 eura. Ďalšie údaje nie sú žalobcom vysvetlené a pre účely posúdenia bonity žalovaných v podstate nepoužiteľné a tento doklad sa vôbec netýka žalovanej v 2. rade. Navyše sa v tomto registri nenachádzajú informácie o spotrebiteľoch z iných bánk, v ktorých majú žalovaní iné úvery. Jedná sa teda o interný register banky, nie všeobecný register ktorý zhromažďuje údaje o všetkých úverov spotrebiteľov, preto tento doklad nespĺňa kritéria ustanovenia § 11 ods. 2 ZoSÚ. Za týchto okolností teda súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaný hrubo porušil svoje povinnosti vyplývajúce z § 7 ods. 1 ZoSÚ a preto je správny záver prvej inštancie aj o tom, že žalobca nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľov jednorázové splatenie spotrebiteľského úveru.
14. Odvolací súd naviac dodáva, že z dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie vyplýva, že vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 15.05.2018 predchádzala výzva na zaplatenie dlžnej sumy zo dňa 13.04.2018. Obsahom spisu je síce táto výzva žalobcu, ku ktorej predložil podací hárok, ktorý svedčí o tom, že túto výzvu odovzdal na poštovú prepravu, avšak nepredložil žiaden doklad (doručenku) o tom, že táto výzva bola žalovaným reálne doručená, ale ani doklad o tom, že táto výzva sa dostala do ich dispozičnej sféry (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka), teda nepredložil napr. vrátenú poštovú zásielku s tým, že táto nebola vyzdvihnutá v odbernej lehote. Javí sa teda, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy zo dňa 13.04.2018, t.j. výzvy pred zosplatnením úveru, čím nesplnil podmienky § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a preto je zosplatnenie úveru neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom (§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Právny predchodca žalobcu by tak následne ani nemohol platne postúpiť žalobcovi tzv. „živý úver“, preto by aj zmluva postúpení pohľadávky predložená žalobcom bola neplatným právnym úkon v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka a žalobca by nebol v prejednávanej veci aktívne vecne legitimovaný už z tohto dôvodu, čo by predstavovalo ďalší dôvod na zamietnutie žaloby, pričom súd z úradnej povinnosti skúma aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu.
15. Odvolací súd sa plne stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie o tom že právny predchodca žalobcu nekonal pri skúmaní bonity žalovaných s odbornou starostlivosťou, čo má za následok že žalobca nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľov jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na to že zisťovanie, hodnotenie a preverovanie bonity žalovaných, žalobca preukázal iba interným dokladom jeho právneho predchodcu, z ktorého v podstate vyplýva iba to, že celková výška splátok žalovaného v 1.) rade v tejto banke vola vo výške 37. 214 eur a žiadne iné doklady žalobca nepredložil.
16. Za danej situácie, teda že žalobca neskúmal bonitu žalovaných s odbornou starostlivosťou, pričom síce uviedol že zisťoval príjmy a výdavky žalovaných, ktoré mali uviesť pravdepodobne v nejakej žiadosti, ktorú však súdu nepredložil a preto nie je možné preveriť či to vôbec realizoval a žalovaní túto skutočnosť namietali. Žalobca teda nedostatočným spôsobom zistil bonitu žalovaných z hľadiska ich príjmov a výdavkov (nepredložil o tom žiaden doklad), preto je dôvodné aplikovať na prejednávanú vec ustanovenie § 11 ods. 2, veta prvá, zákona č. 129/2010 Z.z., na základe ktorého veriteľ nemohol vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Napriek tomu však úver predčasne zosplatnil, čo súd prvej inštancie vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu rozporu so zákonom (§ 11 ods. 2, veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z.). Vzhľadom na uvedený záver, preto súd prvej inštancie správne posudzoval aj platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 09.12.2017 v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, a keďže v danom prípade konečná splatnosť úveru podľa zmluvy má nastať až 15.08.2024, čo znamená, že v čase, keď došlo k postúpeniu tejto pohľadávky dňa 09.12.2019, ešte nenastala konečná splatnosť úveru, a teda predmetom postúpenia pohľadávky bol tzv. živý úver, teda úver, ktorý nebol splatný, preto je zmluva o postúpení pohľadávok v rozpore s vyššie citovaným ustanovením § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., a teda je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka a z tohto dôvodu žalobca nie je v tomto spore vecne aktívne legitimovaný, a preto súd prvej inštancie žalobu správne zamietol.
17. Odvolací súd taktiež poukazuje na to že pokiaľ žalobca uviedol konkrétne odvolacie dôvody, tak tieto bližšie nekonkretizoval. Neuviedol v čom konkrétne spočíva nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie na základe, ktorého mu bolo znemožnené uskutočňovať jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Taktiež konkrétne neuviedol v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci. Pokiaľ namietal že skutkové závery súdu prvej inštancie nie sú správne tak toto jeho tvrdenie nie je relevantné, nakoľko súd prvej inštancie správne a dostatočne zistil skutkový stav veci, pričom bolo práve povinnosťou žalobcov preukázať svoje tvrdenia, keďže minimálne už po doručení odporu žalovaných mal vedomosť o tom aké skutočnosti žalovaní namietajú, avšak žalobca na to reagoval iba predložením interného dokladu svojho právneho predchodcu (printscreen obrazovky) z ktorého, ale skutočne nebolo možné dospieť k záveru, že právny predchodca žalobcu skúmal bonitou žalovaných s odbornou starostlivosťou.
18. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní, preto majú voči neúspešnému odvolateľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti veci .
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).