Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4T-51-2023.pdf
PDF · 98.81 KB
Case nature
Area
Subarea
4T/51/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Námestovo, samosudkyňou Mgr. Vandou Mikulášovou, v trestnej veci proti obžalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, § 138 písm. h/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18.01.2024 v Námestove, takto
rozhodol:
Obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v Krupine, trvale bytom B. C. XXX/X, D., ženatý, predajca, na slobode,
s a u z n á v a z a v i n n é h o, ž e
dňa 20.12.2022 v čase okolo 19:25 hod. viedol osobné motorové vozidlo Ford Focus RS, ev. č. E., po ceste I/78 cez mesto Námestovo smerom na F. G., rýchlosťou najmenej 67 km/hod., počas toho v kilometri 22,3 pri autobusovej stanici v Námestove, v dôsledku neprimeranej rýchlosti zareagoval s oneskorením minimálne 0,9 sekundy na chodca H. I., nar. XX.XX.XXXX, ktorý prechádzal cez riadne vyznačený prechod pre chodcov približne kolmo na pozdĺžnu os cesty I/78 smerom od autobusovej stanice a nachádzal sa približne v strede jazdného pruhu, pričom obžalovaný dolným okrajom nárazníka a hranou prednej kapoty narazil do ľavého boku stehna a predkolenia ľavej nohy poškodeného, čím došlo k miernej rotácii a naľahnutiu H. I. ľavou stranou trupu na prednú kapotu vozidla, vzápätí ľavou čelovou stranou tváre na čelné sklo a ľavým lakťom na rozhranie čelného skla a strechy vozidla, následne v dôsledku brzdenia vozidla, bolo telo poškodeného odmrštené na pevný povrch cesty v smere jazdy vozidla, čím spôsobil H. I. mnohopočetné zranenia štruktúr dutiny lebečnej, zlomeniny skeletu, vnútrohrudné a vnútrobrušné poranenia v komplexe nezlučiteľné so životom (polytraumatizmus), v dôsledku ktorých poškodený umrel dňa 21.12.2022 o 18:30 hod. na oddelení Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny Ústrednej vojenskej nemocnice SNP v Ružomberku, pričom A. B. ako vodič motorového vozidla porušil zákonné povinnosti venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom, dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov a pritom ho neohroziť, tiež povinnosti prispôsobiť rýchlosť jazdy okolnostiam, ktoré možno predvídať, jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad a v obci jazdiť rýchlosťou najviac 50 km/hod., teda dôležité povinnosti vodiča, ustanovené v § 4 ods. 1 písm. c/, písm. e/, písm. f/, § 16 ods. 1 ods. 4 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
t e d a
inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a uvedený čin spáchal závažnejším spôsobom konania – porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona,
t ý m s p á c h a l
prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, § 138 písm. h/ Trestného zákona.
Z a t o s a o d s u d z u j e
Podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona, s prihliadnutím na ust. § 36 písm. j/, písm. l/ Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 4 Trestného zákona, na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd zaraďuje obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd ukladá obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 5 (päť) rokov.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkazuje poškodeného J. I., nar. XX.XX.XXXX v K., trvale bytom E., L. XXX/XX, zastúpeného splnomocnencom G. D. D., nar. XX.XX.XXXX v K., trvale bytom K., D. XXXX/XX, s nárokom na náhradu škody na civilný proces.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry Námestovo podal dňa 11.08.2023 na A. B. obžalobu pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, § 138 písm. h/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, ako je vyššie uvedené.
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní chcel s prokurátorom uzavrieť dohodu o vine a treste a po poučení podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku po osobitnom poučení, že vyhlásenie o vine je neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku vyhlásil, že je vinný.
Samosudkyňa vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného postupovala podľa § 333 ods. 3 písm. c, d, f, g, h/ Trestného poriadku a obžalovanému postupne všetky ustanovenia, na ktoré musí odpovedať, prečítala.
§ 333 ods. 3 písm. c/ Trestného poriadku: Či rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. Obžalovaný uviedol, že porozumel čo tvorí podstatu skutku, ktorý mu je kladený za vinu.
§ 333 ods. 3 písm. d/ Trestného poriadku: Či bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby. Obžalovaný uviedol, že áno.
§ 333 ods. 3 písm. f/ Trestného poriadku: Či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu. Obžalovaný uviedol - áno.
§ 333 ods. 3 písm. g/ Trestného poriadku: Či bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestný/e čin/y jemu kladený/é za vinu. Obžalovaný uviedol – áno.
§ 333 ods. 3 písm. h/ Trestného poriadku: Či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa kvalifikuje ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, 138 písm. h/ Trestného zákona. Obžalovaný uviedol – uznal som vinu za spáchaný skutok.
Vzhľadom na to, že prokurátor a splnomocnenec poškodeného nemal pripomienky k prijatiu vyhlásenia obžalovaného, súd uznesením podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie obžalovaného o tom, že je vinný zo spáchania skutku, kladeného mu za vinu v obžalobe Okresného prokurátora zo dňa 08.08.2023 č. Pv 476/22/5507, ktorý sa kvalifikuje ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, 138 písm. h/ Trestného zákona a podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku vyhlásil,
že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku sa nevykoná a vykonajú sa dôkazy súvisiace s výrokom o treste a náhradou škody.
Obžalovaný vo svojom výsluchu uviedol, že je ženatý, býva v spoločnosti domácnosti s manželkou a dvomi deťmi vo veku 14 a 10 rokov. Deti sú školopovinné. Pracuje v spoločnosti Orange, a.s. Námestovo a výška jeho mesačného príjmu sa pohybuje od 1.000,- do 1.100,- eur. S poškodeným volal iba jeden krát.
Uviedol, že veľmi ľutuje čoho sa dopustil, jeho túžbou je, aby došlo s poškodeným k zmiereniu, aj keď vie, že zosnulému to život nevráti.
Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to s EKV, so správou obce Zubrohlava, so správou sociálnej poisťovne, so správu ÚPSVaR Námestovo, s pracovným posudkom na obžalovaného, so správou DNsP Dolný Kubín, so správou MUDr. Milana Spitku, so správou HNsP Trstená, psychiatrické oddelenie, s výpisom z ústrednej evidencie priestupkov MV SR, s odpisom RT, s registrom priestupkov a s aktuálnym odpisom RT.
Prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, s prihliadnutím na ust. § 138 písm. h/ Trestného zákona, sa dopustí ten, kto inému z nedbanlivosti spôsobí smrť a uvedený čin spácha závažnejším spôsobom konania – porušením dôležitej povinnosti , uloženej jej podľa zákona.
S poukazom na to, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenia, v rámci ktorých uznal vinu na spáchaných skutkoch, sa súd bližšie otázkou viny nezaoberal a uznal obžalovaného vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, § 138 písm. h/ Trestného zákona.
Trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).
Už Európsky súd pre ľudské práva, Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňuje princíp proporcionality, vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Aj keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné vyvodiť, že sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako s najväčším princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám. Trest realizuje svoje poslanie - ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia, resocializácia páchateľov trestných činov, a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco a zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa účelom trestu a trestného práva vôbec sú založené na myšlienke, že trestné konanie má sledovať rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. V takom prípade je dobré, že páchateľ trest považuje za adekvátny, spravodlivý a súhlasí s ním. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám osebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. Takéto ponímanie trestu sa líši od absolútnych teórií trestu vychádzajúc zo zásady „punitur, ne pecce tur“, teda, „trestá sa, aby nebolo páchané zlo“. Preto možno nepochybne konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a
teda aj so spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste, prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Neprimeraný trest je teda negáciou práva, ktorá sa svojou podstatou (negovaním práva) ničím nelíši od trestného činu, pričom páchateľ, ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť dosiahnuť negáciu štátom spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát. V zmysle zákonnej požiadavky primeranosti trestu má byť uložený trest úmerný aj škode, ktorú páchateľ trestným činom spôsobil a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napríklad spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy. Nevyhnutné je celkové posúdenie osobnosti obžalovaného, jeho osobnostného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a podobne, ako i individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu. Tak ako pri rozhodovaní o vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich vzájomných súvislostiach a v súhrne. Len dôsledné a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností prípadu umožňuje, aby súd v zmysle zásad voľného uváženia, objektívnosti a diferencovanosti rozhodol o spravodlivej výmere konkrétneho trestu. Pri hodnotení jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich vzájomných súvislostiach sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické metódy poznávania, indukcia, dedukcia, ako aj metódy formálnej i dialektickej logiky, ale aj ďalšie bežné metódy poznávania, aby ich výsledkom mohlo byť spravodlivé, jasné zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.
Súd v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov pri určovaní druhu trestu a jeho výmery následne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane obžalovaného, ktorý nebol doteraz súdom trestaný. Z výpisu z Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vyplýva, že na obžalovaného sú od 22.03.2019 do 18.05.2023 evidované 4 priestupky na úseku dopravy. U obžalovaného boli zistené dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j/ Trestného zákona – viedol pred spáchaním trestného činu riadny život a podľa § 36 písm. l/ Trestného zákona – priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval. U obžalovaného neboli zistené žiadne priťažujúce okolnosti podľa § 37 Trestného zákona.
Podľa § 39 ods. 2 písm. d/Trestného zákona súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu.
Podľa § 39 ods. 4 Trestného zákona v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a v prípade trestných činov uvedených v odseku 3 písm. a/ trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov.
Trestný zákon podľa § 149 ods. 2 určuje trestnú sadzbu vo výmere 2 rokov až 5 rokov. Pri ustálení dvoch poľahčujúcich okolností a za absencie priťažujúcej okolnosti, tak okresný súd pri prevahe poľahčujúcich okolností aplikujúc ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného zákona vychádzal po znížení hornej hranice takto zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu z trestnej sadzby 2 až 4 roky.
V danom prípade vychádzajúc z vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že na nápravu páchateľa, je primeraným trestom trest vo výmere 2 rokov, ktorý podľa názoru súdu v plnej miere zodpovedá zásadám pre ukladanie trestov vzhľadom na vyššie uvedené a to aj z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie. Prihliadal pritom i na spôsob spáchania činu a jeho následok, na hodnotenie osoby obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy, z čoho vyvodil záver, že v danom prípade je na mieste uloženie nepodmienečného trestu, nakoľko na strane obžalovaného síce len na úrovni priestupku, ale v minulosti dochádzalo k porušovaniu Zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Preto je súd toho názoru, keďže obžalovaný svojim konaním spôsobil ťažko napraviteľný následok, akým je smrť človeka, je na jeho prevýchovu potrebné uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
S poukazom na to, že obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, súd ho na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Súd uložil obžalovanému podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 5 rokov, nakoľko sa dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.
Z vyjadrenia splnomocnenca poškodeného vyplynulo, že sa pripájajú k trestnému konaniu s nárokom na náhradu škody, avšak svoj nárok budú uplatňovať cestou PZP.
Súd preto vzhľadom na nejasné vyjadrenie splnomocnenca poškodeného z opatrnosti rozhodol aj o náhrade škody a odkázal poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na tunajší súd do 15 dní od oznámenia rozsudku. Odvolanie má odkladný účinok (§ 306 ods. 2 Tr. por.).
Odvolanie môžu podať:
- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, a to v neprospech i v prospech obžalovaného. V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného (§ 307 ods. 1 písm. a), § 308 ods. 1, 2 Tr. por.)
- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, a to len vo svoj prospech (§ 307 ods. 1 písm. b), § 308 ods. 2 Tr. por.)
- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308 ods. 2 Tr. por.)
- zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli (§ 308 ods. 2 Tr. por.)
- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého obžalovaného, a to len v jeho prospech, aj proti jeho vôli (§ 345 ods. 1 Tr. por.)
- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody , a to v neprospech obžalovaného (§ 307 ods. 1 písm. c), § 308 ods. 1 Tr. por.). Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68 Tr. por.).
- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307 ods. 1 písm. d), § 45 ods. 1 Tr. por.)
Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.