Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14CoP-9-2023.pdf
PDF · 105.04 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/9/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Kristíny Srnkovej, v právnej veci navrhovateľa A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX, C., proti manželke E. F. C., G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX, C., t. č. bytom I. XXX, I., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Nagyová Tenkač, s.r.o., Ružinovská 42, Bratislava, v konaní o rozvod manželstva, o odvolaní manželky navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 49Pc/9/2021-103 zo dňa 11.8.2022, takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 11.8.2022 rozviedol manželstvo účastníkov konania uzavreté dňa 3.7.1982 v Trnave.
2. Rozhodol tak podľa § 23 ods. 1 zákona o rodine, keď podľa jeho zistenia, ako konštatoval v odôvodnení rozsudku, manželstvo účastníkov nie je dlhodobo harmonické, manželia spolu nehospodária, vzájomne si nepomáhajú, intímne spolu nežijú, nebývajú v spoločnej domácnosti, komunikujú spolu výnimočne. Po skúmaní miery vzájomnej odkázanosti súd z vykonaného dokazovania mal jednoznačne za preukázané, že manželia nie sú na seba vzájomne odkázaní , či už majetkovo alebo osobne. Od roku 2019 dcéra účastníkov uhrádza všetky náklady na domácnosť, energie, dane a opravy domu na D. XX I. C.. Finančne na seba nie sú účastníci konania odkázaní. Zároveň z výpovedí účastníkov vyplýva, že si navzájom neposkytujú žiadnu pomoc, či už osobnú, mravnú. Z vykonaného dokazovania mal za dostatočne preukázané, že manželia spolu netrávia niekoľko rokov žiaden spoločný čas, dovolenky, rodinné oslavy, k sviatkom si neblahoželajú, neobdarujú sa darčekmi, neprejavujú vzájomne o seba žiaden záujem. Z postoja navrhovateľa vyplýva jednoznačný nezáujem o obnovu manželského spolužitia, naopak jeho záujem a predstava o budúcom spoločnom živote s inou ženou. V priebehu konania súd napriek nesúhlasu manželky s rozvodom manželstva mal za to, že dôvod jej nesúhlasu nespočíva v nádeji na zlepšenie vzájomného vzťahu s navrhovateľom, na obnovu manželstva, ktoré by prinášalo uspokojenie obom manželom, ale z dôvodu zvyku zotrvať v nefunkčnom vzťahu. Súd nemal pochybnosti o úcte manželky navrhovateľa k navrhovateľovi, o jej náklonnosti k navrhovateľovi, avšak dlhodobé nepretržité zotrvanie v domácnosti dcéry bez potreby tráviť čas iba v spoločnosti navrhovateľa (bez dcéry a jej rodiny) nasvedčuje tomu, že manželka navrhovateľa našla únik z nefunkčného vzťahu v domácnosti dcéry, ktorú prevažne ona vychovala, s ktorou má dobrý vzťah, kde má vytvorený svoj priestor a bezpochyby výchova a pomoc pri vnučke jej nahrádza citovú stratu z manželstva. Nezáujem navrhovateľa o spoločný život s manželkou, pretrvávajúci konflikt navrhovateľa s dcérou sú dôvodmi, pre ktoré akákoľvek snaha manželky navrhovateľa o odstránenie rozvratu medzi manželmi sa javí
ako neuskutočniteľná a nereálna. Na základe vykonaného dokazovania súd ustálil, že manželstvo účastníkov si neplní svoje funkcie (ani funkciu hospodársku, vzájomnej pomoci), vzťah medzi účastníkmi je niekoľko rokov (od 2019) vážne narušený, rozvrat vzťahov nenapraviteľný, manželstvo neprináša uspokojenie ani jednému z manželov. Súd považoval za potrebné uviesť, že podmienkou kladenou zákonom pre uzavretie manželstva je zhodný prejav vôle oboch snúbencov vstúpiť do manželstva, avšak zákonným predpokladom pre rozvod manželstva nie je zhodný prejav vôle o vystúpení z manželstva. Z uvedeného vyplýva, že nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v manželstve, ktoré si svoje funkcie už dlhodobo neplní. Súd v zmysle ust. 96 ods.2 CMP nevyzval účastníkov, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou ako navrhovala manželka navrhovateľa, nakoľko danú výzvu nepovažoval za účelnú, vzhľadom na jednoznačný odmietavý postoj navrhovateľa zúčastniť sa akéhokoľvek pokusu o zmierne riešenie. Na základe uvedeného neboli naplnené podmienky na aplikáciu ust. 96 ods. 2 CMP, v zmysle ktorého súd môže vyzvať (nie nariadiť) účastníkom, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou. Súd dospel k záveru, že požiadavky kladené zákonom pre rozvod manželstva, ktorými sú trvalo a vážne narušené vzťahy medzi manželmi v danej veci boli splnené. Súd posúdil rozvrat vzťahov účastníkov konania vzhľadom na dĺžku a intenzitu narušenia medzi manželmi ako nenapraviteľný. Manželstvo účastníkov si neplní ani jednu zo svojich funkcií (funkcia hospodárska, vzájomnej pomoci, biologická, výchovná). Podľa súdu prvého stupňa je manželstvo účastníkov už len formálno-právnym zväzkom dvoch ľudí, ktorí sa odcudzili do takej miery, že ich manželstvo je v súčasnosti trvalo rozvrátené. Príčinu rozvratu manželstva, ktorá viedla k vážnemu narušeniu a rozvratu vzťahov medzi manželmi súd ustálil najmä v rozdielnosti pováh, v zanedbávaní spoločného života a rozvoja manželského vzťahu, v odlišných predstavách o budúcom živote, ako i v problémoch súvisiacich s konfliktom medzi navrhovateľom a spoločnou dcérou účastníkov konania, ktorý mal negatívny vplyv na vzťah manželov, čo malo za následok vážne narušenie ich vzťahov, ako i citové odcudzenie najmä navrhovateľa k manželke. Vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (zákon č. 151/2015 Z.z., ďalej aj ako „CMP“), v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
3. Proti tomuto rozsudku podala manželka navrhovateľa v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhala zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa alebo jeho zmeny tak, aby bol návrh zamietnutý. Uvádzala, že s rozvodom manželstva nesúhlasí a podľa nej nie je daný rozvrat manželstva takej intenzity, ktorá by odôvodňovala rozvod. Má za to, že súd nekonal dostatočne určito a presvedčivo vo vzťahu k jeho povinnosti viesť manželov k odstráneniu príčin rozvratu a zmiereniu manželov, keď svoju aktivitu v tomto smere ohraničil len otázkou, či navrhovateľ trvá na podanom návrhu na rozvod manželstva a či je ochotný sa podrobiť mediácii, a následne konštatovaním, že vzhľadom na neochotu navrhovateľa podrobiť sa mediácii ust. § 96 ods. 2 CMP nebude aplikovať.
4. Poukazovala na to, že už vo vyjadrení k návrhu na rozvod žiadala súd, aby ešte pred rozhodovaním vo veci samej pôsobil na navrhovateľa, resp. na účastníkov konania s návrhom na využitie pomoci psychológa či mediátora, prípadne absolvovanie stretnutia v Centre psychologicko-poradenských služieb, avšak bezvýsledne. Súd síce zaprotokoloval vyjadrenie odporkyne, že nesúhlasí s rozvodom manželstva, avšak nevykonal žiaden reálny pokus o zmierenie medzi účastníkmi konania a ihneď otvoril pojednávanie. Pritom v konaní o rozvod manželstva požiadavka na rýchlosť a hospodárnosť konania ustupuje potrebe pokúsiť sa o zmier medzi manželmi. Odborná verejnosť uvádza, že „Účelná je výzva tam, kde manželia pozitívne reagujú na poučenie o možnosti zmierneho riešenia, respektíve na pokusy súdu o odstránenie príčin rozvratu manželstva. Naproti tomu okolnosti prípadu neumožňujú, aby vec bola riešená mediáciou, pokiaľ je manželstvo hlboko rozvrátené a žiadny z manželov nejaví záujem na odstraňovaní príčin tohto jeho rozpadu.“1 Inak povedané, ak jeden z manželov prejaví záujem o zmierenie či mediáciu, súd by sa mal o to dôraznejšie pokúsiť, a nie len sa obmedziť na konštatovanie, že keďže sa jeden z manželov odmieta podrobiť mediácii, nie je dôvod na aplikáciu ust. § 96 ods. 2 CMP. Súd prvej inštancie pritom opomenul, že okrem ust. § 96 ods. 2 CMP platí aj ods. 1 predmetného ustanovenia § 96 CMP, ktoré zakotvuje povinnosť súdu viesť manželov k odstráneniu príčin rozvratu a usilovať sa o ich zmierenie. Táto povinnosť súdu v konaní o rozvod manželstva má byť plnená s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, v ktorom nejde o manželstvo medzi účastníkmi konania v mladom veku či kratšieho trvania, ale o tzv. staré manželstvo, trvajúce takmer 40 rokov. Preto by pokus súdu o zmierenie medzi manželmi nemal byť ohraničený len otázkou na navrhovateľa, či trvá na
podanom návrhu na rozvod manželstva. Odporkyňa preto namieta, že súd prvej inštancie síce aplikoval ust. § 96 CMP, avšak nepostupoval podľa neho dostatočne dôrazne a presvedčivo, prihliadajúc na okolnosti konkrétneho prípadu. Aj z dôvodu, že partnerský vzťah medzi účastníkmi konania trvá viac ako 47 rokov (z toho manželský trvá takmer 40 rokov), odporkyňa vzniknutú situáciu nepovažuje za natoľko intenzívnu a nemennú, ktorá by mala za následok trvalý a nenapraviteľný rozvrat v ich vzťahu. Odporkyňa je presvedčená o tom, že práve zmierovacie konanie (aj formou mediácie či prostredníctvom psychológa) by mohlo napraviť vzťah medzi ňou a navrhovateľom.
5. Podľa odvolateľky dospel súd na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho závery o dlhodobom rozvrate manželstva považuje za predčasné. Fakt, že účastníci spolu nehospodária, nie je zavinený ňou, ona je poberateľkou starobného dôchodku a o finančných problémoch navrhovateľa nebola informovaná, na túto tému sa s ňou navrhovateľ odmieta rozprávať. Navrhovateľa má rada, považuje ho za svojho životného partnera, s ktorým chce stráviť aj zvyšok života, ona je ochotná navrhovateľovi pomáhať, komunikovať s ním a starať sa o neho ako manžela, avšak navrhovateľ je ten, kto to odmieta. Do suterénu domu sa odsťahoval bez akéhokoľvek vysvetlenia, preto by podľa nej psychologická pomoc pomohla pri obnovení komunikácie.
6. Za nesprávny považuje odvolateľka záver súdu, že manželia neprejavujú vzájomne o seba žiaden záujem, ktorým súd zovšeobecnil tvrdenia navrhovateľa na oboch manželov, hoci ona súdu uviedla, že sa snažila o komunikáciu s navrhovateľom, pýtala sa ho na zdravotný stav, bála sa o jeho zdravie. Tiež práve odporkyňa pozývala navrhovateľa na spoločný obed či večeru pri príležitosti rodinných posedení, rôznych sviatkov, napr. veľkonočných či vianočných, prejavovala snahu o obnovenie spoločnej komunikácie. Odmietnutie navrhovateľa vnímala ako jeho psychický stav, „uzatvorenie sa do seba“, a práve preto mu navrhovala návštevu psychológa, čo navrhovateľ razantne odmietol. Zo strany odporkyne nejde o žiaden „zvyk zotrvania v nefunkčnom vzťahu“, ako to pomenoval súd prvej inštancie v bode 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ale o náklonnosť voči navrhovateľovi, o jej vnímanie navrhovateľa ako životného partnera. Súd prvej inštancie konštatoval „dlhodobé nepretržité zotrvanie v domácnosti dcéry bez potreby tráviť čas iba v spoločnosti navrhovateľa“, avšak absolútne neprihliadol na fakt, že navrhovateľ v dome na D. XX I. C. vysťahoval odporkyni nábytok a veci z prízemia na vyššie poschodie napriek vedomosti o zdravotných ťažkostiach odporkyne s pohybom, ako aj na fakt, že v C. C. sa odporkyňa zdržiava dočasne, z dôvodu pomoci dcére a jej rodine pri starostlivosti a strážení vnučky. Prvoinštančný súd opomenul vysporiadať sa s faktom, že práve táto pomoc a dočasné zdržiavanie sa v C. C. bola navrhovateľom nesprávne interpretovaná, v dôsledku čoho navrhovateľ jej vysťahoval nábytok a veci z prízemia na vyššie poschodie. Súd prvej inštancie navyše absolútne neprihliadal na dĺžku trvania manželstva, na to, že manželia sú už vo vyššom veku a že práve vzhľadom na tieto skutočnosti v manželstve vstupujú do popredia iné funkcie, než biologická či výchovná. Odporkyňa rozhodnutie súdu o rozvode manželstva bez akejkoľvek podpory formou pokusu o zmierenie považuje za hlboko nesprávny postup, kedy ako 64-ročná po 40 rokoch manželstva je odkázaná len na seba, resp. na dcéru a jej rodinu.
7. Odvolateľke nie je zrejmé, na základe čoho súd konštatoval rozdielnosť pováh účastníkov konania, keď ona uviedla, že s navrhovateľom majú veľa spoločných záujmov – umenie, hudbu, cestovanie, literatúru, spoločensko-politické otázky, a za nesprávne považuje aj konštatovanie, že príčinou rozvratu manželstva je zanedbávanie spoločného života a rozvoja manželského vzťahu, keď práve ona bola vždy osobou, ktorá sa snažila pochopiť navrhovateľa a vytvárať mu vhodné a pokojné rodinné zázemie. Úspech v podnikaní a neskoršie finančné ťažkosti mali za následok zmenu v povahe a prejave navrhovateľa voči odporkyni a rodine; navrhovateľ sa správal voči rodine autoritatívne a manipulatívne. Aj vtedy sa odporkyňa snažila mu porozumieť, avšak navrhovateľ sa uzatváral do seba a odmietal sa s odporkyňou aj dcérou rozprávať. Odporkyňa nebola tou, ktorá zanedbávala spoločný život a rozvoj manželského vzťahu. Je preto zrejmé, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
8. Pokiaľ súd konflikt medzi navrhovateľom a dcérou posúdil ako príčinu rozvratu manželstva, vychádzal iba z izolovaných tvrdení navrhovateľa bez výsluchu dcéry. Má za to, že vzťah navrhovateľa s dcérou nemôže byť dôvodom pre rozvod manželstva, nakoľko dcéra je plnoletá, má vlastnú rodinu a povolanie, financuje aj náklady na dom, v ktorom žijú účastníci konania. Súd pritom nevyhovel návrhu na výsluch
dcéry, ktorá je schopná ozrejmiť spôsob, ako doposiaľ fungovala rodina účastníkov, z ktorého je zrejmé, že medzi účastníkmi nedošlo k tak závažnej zmene, ktorá by mala mať za následok rozvod manželstva. Odvolateľka preto trvá na výsluchu dcéry.
9. Podľa odvolateľky uvedené skutočnosti svedčia o nedostatočne zistenom skutkovom stave a o tom, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nie je možné konštatovať trvalý a nemenný rozvrat vzťahov medzi manželmi, ak medzi manželmi existovali nezhody a nedorozumenia rôznej intenzity aj skôr, pričom nikdy neboli dôvodom na rozvod manželstva. Vzhľadom na postoj odporkyne k navrhovateľovi a jej snahu o obnovenie manželského spolužitia, trvajúceho štyridsať rokov, nie je možné konštatovať absolútne, vážne či trvalé narušenie vzťahov medzi manželmi. Odporkyňa je toho názoru, že nie sú splnené podmienky na rozvod jej manželstva s navrhovateľom. Prvoinštančný súd neprihliadal ani na zásadu vzájomnej pomoci v starobe a chorobe, ktorá v takomto starom manželstve vstupuje do popredia. Ani jednému z účastníkov nie je rozvod manželstva na prospech, pretože v starobe a chorobe sú odkázaní na vzájomnú pomoc. Aj keď medzi nimi existovali určité nezhody či nedorozumenia, tieto nie sú dôvodom pre rozvod manželstva, nedosahujú takú intenzitu. Manželstvo účastníkov konania spôsobom, ako v súčasnosti, fungovalo dlhodobo, a nikdy nebol tento stav dôvodom na rozvod manželstva. Všetky tieto skutočnosti osvedčujú, že neexistuje dôvod na rozvod manželstva, čo znamená, že súd prvej inštancie predmetnú právnu vec nesprávne posúdil, nesprávne vyhodnotil rozhodujúce skutočnosti, nevykonal navrhované dôkazy.
10. Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že s dôvodmi odvolania nesúhlasí, podľa jeho názoru súd postupoval správne a zákonne. V neskoršom podaní vyslovil podozrenie, že zo strany odporkyne ide o účelové konanie so zámerom zdržiavať rozhodnutie vo veci rozvodu. On na základe vzťahu s novou partnerkou a niekoľko rokov trvajúceho nezáujmu manželky a dcéry o jeho osobu, ako aj psychického vydierania, osočovania, vyhrážok a dlhodobej absencie osobnej komunikácie, nevidí dôvod sa k veci vracať.
11. Odvolateľka v stanovisku navrhovateľa namietala, že sa súd nepokúsil o zmierenie manželov a neodporučil im pomoc psychológa alebo mediátora napriek tomu, že obaja účastníci konania sú vo vyššom veku a ich manželstvo trvá viac ako 40 rokov. Má za to, že podmienky na rozvod manželstva neboli splnené, v manželstve nedošlo k tak závažnej zmene, ktorá by mohla byť dôvodom rozvodu. Trvá na výsluchu dcéry, ktorá môže ozrejmiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie návrhu na rozvod.
12. Odvolací súd za splnenia procesných podmienok prejednal vec bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu.
13. Podľa zistenia odvolacieho súdu súd prvého stupňa napriek nevypočutiu dcéry účastníkov vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých bez pochybností vyplýva naplnenie zákonných podmienok pre rozvod manželstva (§ 23 zákona o rodine) a ktorých vyhodnotenie dostatočne ozrejmil v odôvodnení svojho rozhodnutia.
14. V rozpore s názorom odvolateľky súd prvého stupňa prihliadol na okolnosti prípadu, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ nie je prístupný zmiernemu riešeniu a odmieta podstúpiť mediáciu a že jeho dôvod pre takýto postoj spočíva v jeho dlhoročnej nespokojnosti vo vzťahu. Okolnosťou prípadu je tu aj vek účastníkov, či dĺžka trvania ich manželstva, táto však svedčí nielen v prospech zachovania manželstva, ako sa domnieva odvolateľka, ale aj v prospech záveru, že účastníci konania sú dostatočne vyspelí a skúsení a že stanovisko navrhovateľa je výsledkom dlhodobého zvažovania a posudzovania následkov jeho konania.
15. Nakoľko manželstvo je zväzkom dvoch osôb – muža a ženy, aj možnosť očakávania obnovenia manželského spolužitia, existencia ktorej by bola prekážkou rozvodu manželstva, je potrebné posudzovať zo stanovísk oboch manželov. Pokiaľ je zrejmé a nepochybné, ako to v tomto prípade vyplýva z vyjadrení navrhovateľa, že obnovenie jeho spolužitia s manželkou nie je rozumné predpokladať, nie je za vadu postupu súdu spôsobujúcu nesprávnosť alebo nezákonnosť rozhodnutia možné považovať skutočnosť, že súd, ktorému procesný predpis nestanovuje konkrétny spôsob
vplývania na rozvádzajúcich sa manželov, svoj pokus o ich zmierenie obmedzil na zistenie ich zásadných stanovísk vo veci.
16. Deklarovaná snaha odvolateľky zachovať manželstvo v danom prípade nebola spôsobilá ovplyvniť výsledok konania o rozvod manželstva, keď svojimi vyjadreniami vo veci sama potvrdila, že, odhliadnuc už od predchádzajúcich nezhôd účastníkov, ktoré aj v minulosti viedli k rozvodovému konaniu, manželia od roku 2019 spolu prakticky nekomunikujú, nevedú spoločnú domácnosť a nevykonávajú spoločné aktivity, ktoré by mohli naznačovať zachovanie vzájomných vzťahov. Vzhľadom na prakticky súhlasné vyjadrenia účastníkov v tomto smere, bez ohľadu na rozdielnosť ich stanovísk k tomu, čo podľa nich bolo príčinou nepriaznivého stavu manželstva, pre záver o naplnení podmienok rozvodu nebolo potrebné realizovať navrhované doplnenie dokazovania výsluchom svedkyne.
17. Pokiaľ odvolateľka namietala voči súdom prvého stupňa zisteným príčinám rozvratu manželstva, sama iný dôvod ako rozdielnosť pováh manželov neidentifikovala a tento, naopak, vyplýva aj z jej tvrdení o výbušnej a autoritatívnej povahe navrhovateľa, ktorej sa museli s dcérou podriaďovať. Odvolateľkou uvádzané spoločné záujmy manželov – umenie, hudba, cestovanie a pod. z hľadiska pováh manželov výpovednú hodnotu nemajú. Súd prvého stupňa zanedbávanie spoločného života a rozvoja manželského vzťahu nekonštatoval v súvislosti so zisteným správaním sa odvolateľky v manželstve a za príčinu rozvratu manželstva neoznačil konflikt medzi navrhovateľom a dcérou, ako to interpretovala odvolateľka, iba uviedol, že na vzťah manželov mali negatívny vplyv aj problémy súvisiace s konfliktom medzi navrhovateľom a dcérou. Vplyv tohto konfliktu na vzťah manželov odvolateľka sama potvrdila vo výpovedi na pojednávaní konanom súdom prvého stupňa dňa 11.8.2022.
18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd v postupe a v obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa nezistil dôvod pre zrušenie či zmenu rozhodnutia, ktorým súd návrhu na rozvod manželstva vyhovel, preto odvolaním napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil, keď mal za to, že aj skutočnosť, že od doby rozhodnutia prvoinštančného súdu a podania opravného prostriedku proti nemu žiaden z účastníkov neoznámil súdu nápravu vo vzájomných vzťahoch, svedčí o dlhodobosti a hĺbke rozvratu manželstva, a tým aj o správnosti jeho rozvodu.
19. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 52 CMP.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).