Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Saz/5/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Renátou Smajdovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. D. E., bez dokladu totožnosti, toho času s miestom pobytu neznámym, v čase začatia konania s miestom pobytu: F. G. H. G. I. C., B. XX, XXX XX C., C. E., právne zastúpený Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5878-015/2023- AV zo dňa 07.11.2023 vo veci zaistenia, takto

rozhodol:

I. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5878-015/2023-AV zo dňa 07.11.2023 o zaistení osoby

- A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. D. E., bez dokladu totožnosti, toho času s miestom pobytu neznámym, v čase začatia konania s miestom pobytu: Útvar policajného zaistenia pre cudzincov C., B. XX, XXX XX C., C. E., j e n e z á k o n n é .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca prostredníctvom svojho zástupcu podal dňa 29.11.2023 v súlade s žalovanému správnu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB4-5878-015/2023-AV zo dňa 07.11.2023 o jeho zaistení (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) a nariadenia bezodkladného prepustenia zo zaistenia, a pre prípad, že ku dňu rozhodovania správneho súdu bude žalobca prepustený zo zaistenia sa domáhal určenia, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné.

2. Včas podaná žaloba bola žalovaným predložená správnemu súdu 12.12.2023 spolu s napadnutým rozhodnutím a vyjadrením žalovaného zo dňa 05.12.2023, v ktorom sa okrem iného uvádza, že žalobca bol 05.12.2023 o 8:45 hod. prepustený zo zaistenia v zmysle § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o pobyte cudzincov a počnúc týmto dňom mu bolo umožnené zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle § 61a ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov. Dodatočne žalovaný doručil súdu aj kópiu príkazu na prepustenie žalobcu ako zaistenej osoby zo zariadenia.

3. Zo žalovaným, až na osobitné vyžiadanie správnym súdom, predloženého administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol dňa 06.11.2023 v čase o 5:40 hod. kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Slovenská Ľupča v obci Ipeľské Predmostie, kde sa nachádzalo spolu 15 migrantov, vrátane žalobcu, ktorí uviedli že pochádzajú zo Sýrie. Žalobca na výzvu nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť a vyhlásil o sebe, že pochádza zo Sýrie. Dňa 06.11.2023 v čase o 6:00 hod. bol žalobca predvedený pred žalovaného, ktorý lustráciami v informačných systémoch zistil,

že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky a z uvedeného dôvodu začal konanie o jeho administratívnom vyhostení.

4. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-5878-012/2023-AV zo dňa 07.11.2023 rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu (ďalej aj „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“), a to podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších prepisov (ďalej aj „“), t. j. z dôvodu, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. V rozhodnutí neurčil lehotu na vycestovanie ani krajinu do ktorej má vycestovať, v rozhodnutí uložil žalobcovi zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 3 rokov. Zároveň podľa Správneho poriadku vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

5. Žalobca proti rozhodnutiu o administratívnom zaistení podal odvolanie, doručené žalovanému 23.11.2023, ktorý odvolaniu nevyhovel a prípisom z 21.12.2023 spolu so svojim vyjadrením k nemu ho predložil svojmu odvolaciemu orgánu. V spise sa nenachádzajú listiny o ďalšom postupe odvolacieho orgánu, eventuálne jeho rozhodnutie o podanom odvolaní.

6. Žalovaný následne napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-5878-015/2023-AV zo dňa 07.11.2023 rozhodol o zaistení žalobcu (ďalej aj „rozhodnutie o zaistení“), a to podľa , t. j. na účel výkonu administratívneho vyhostenia, zároveň podľa stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 06.12.2023 a žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej aj „ÚPZC“). Doručenie/prevzatie rozhodnutia žalobca odmietol potvrdiť svojim podpisom.

7. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia o zaistení zrejme zhrňujúc dôvody uvádzané v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu, uvádza, že pri určovaní krajiny, do ktorej má byť žalobca administratívne vyhostený, správny orgán vychádzal najmä zo zápisnice o vyjadrení žalobcu, v ktorej uviedol, že pochádza zo Sýrskej arabskej republiky. V nadväznosti na to správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil túto krajinu pôvodu žalobcu ako krajinu, do ktorej má byť vyhostený a to s poukazom najmä na dôvody uvedené v (upravujúceho prekážky administratívneho vyhostenia, pozn.)

8. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia cituje aj zákonné ustanovenia vymedzujúce pojem rizika úteku (ktorá úprava súvisí s iným dôvodom zaistenia, aký bol aplikovaný u žalobcu, pozn.) a konštatuje existenciu tohto rizika u žalobcu s ohľadom na to, že nedisponuje cestovným pasom, nemá udelené víza ani pobyt v SR ani v inej členskej krajine EÚ a v rozhodnutí o administratívnom vyhostení mu bol uložený zákaz vstupu do týchto krajín. V tejto súvislosti žalovaný tiež poukazuje na žalobcom uvádzaný dôvod opustenia domovskej krajiny, a to iba ekonomický dôvod a bez hrozby bezpečnostných rizík v domovskej krajine, ako to uviedol žalobca v zápisnici o vyjadrení. Na základe toho žalovaný uzatvoril, že žalobca neuviedol žiadne dôvody, ktoré by predstavovali prekážku administratívneho vyhostenia.

9. Na odôvodnenie zaistenia a jeho dĺžky žalovaný uviedol, že počas doby zaistenia bude preverovať možnosť vyhostenia žalobcu do krajiny tranzitu, resp. do inej krajiny, do ktorej sa rozhodne dobrovoľne vrátiť a ktorá ho prijme a za tým účelom bude oficiálne dožadovať krajiny, cez ktoré účastník konania cestoval, za účelom jeho prijatia späť na územie týchto krajín. A následne bude zabezpečovať technicko- personálne zabezpečenie návratu.

10. Žalovaný skúmal aj možnosti vyčerpania iných alternatív k zaisteniu, so záverom, že žalobcovi alternatívne obmedzenia spočívajúce v povinnosti hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruku, nemôže uložiť, pretože tieto povinnosti by nebol schopný reálne splniť, keďže nedisponuje finančnými prostriedkami na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie výkonu administratívneho vyhostenia, a nevie si zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, kde nemá žiadnu rodinu ani známych, ktorí by mu ubytovanie poskytli.

11. Žalovaný tiež uviedol, že v prípade ak by nepostupoval tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia (teda keby žalobcu nezaistil), potom by žalobcovi bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by mal správny orgán minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia

dodržiavania platných na území SR a členských štátov EÚ. Žalobcovi by bola daná možnosť ďalej páchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území SR a členských štátov EÚ bez potrebného oprávnenia. Podľa žalovaného v tomto prípade záujem spoločnosti je potrebné jednoznačne uprednostňovať pred záujmom jednotlivca, žalobcu.

12. Dňa 05.12.2023 žalovaný prepustil žalobcu zo zaistenia z dôvodu podľa a vo svojom vyjadrení k žalobe k dôvodom prepustenia uviedol, že žalobcu prepustil z dôvodu zániku účelu zaistenia vzhľadom na doručenie fotokópie jeho identifikačného dokladu vydaného Sýrskou arabskou republikou (neprecizuje kým bola táto fotokópia doručená, pozn.), ktorá jednoznačne preukazuje, že žalobca je štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky, aj vzhľadom na nesúhlas oslovenej Srbskej republiky s prijatím žalobcu späť na svoje územie (kedy žiadal o súhlas a kedy bola doručená odpoveď žalovaný neprecizuje, pozn.), a tiež s prihliadnutím na existenciu prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu z pohľadu nepriaznivej bezpečnostnej situácie v jeho domovskej krajine.

13. V podanej žalobe žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia o zaistení z dôvodu, že limitom zaistenia na účel výkonu administratívneho vyhostenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, vrátane samotnej reálnej vyhostiteľnosti zaisťovanej osoby, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, pričom v rozhodnutí o zaistení žalobcu absentuje odôvodnenie naplnenia uvedených kritérií zákonnosti zaistenia.

14. Podrobnejšie uviedol, že žalovaný nezaujal žiadnu úvahu či stanovisko k reálnej vyhostiteľnosti žalobcu aj napriek tomu, že žalovaný mal vedomosť o jeho nevyhostiteľnosti do domovskej krajiny Sýrskej arabskej republiky, z dôvodu tam dlhodobo prebiehajúceho vojenského konfliktu. A napriek tomu, že žalovaný taktiež zo svojej praxe si musel byť vedomý o nevyhostiteľnosti žalobcu ani do žiadnej inej tranzitnej krajiny (Turecko, Srbsko, Maďarsko), keďže tieto dlhodobo odmietajú prijímať na svoje územie cudzích štátnych príslušníkov na základe readmisných dohôd. Skutočnosť, že žalobca po úteku zo Sýrie tranzitoval územím viacerých krajín ale bez oprávnenia k pobytu na ich území, nie je u neho najmenší predpoklad úspešného zrealizovania jeho núteného vyhostenia z územia Slovenskej republiky, čoho si žalovaný musel byť vedomý zo svojej doterajšej činnosti. Napríklad Turecká republika pravidelne odpovedá na dožiadania slovenských policajných orgánov výslovným písomným upozornením, že na územie Turecka nie je možné vracať cudzích štátnych príslušníkov bez oprávnenia k pobytu na tomto území; Maďarsko taktiež fakticky po dobu niekoľkých rokov prestalo plniť svoje záväzky z readmisných dohôd a na dožiadania slovenských orgánov ani nereaguje. Preto podľa žalobcu, keďže výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení nebol ani len potenciálne možný, preto aj obmedzenie jeho osobnej slobody zaistením nebolo prípustným a je porušením čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto bol žalobca zaistený čisto formálne, bez akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania jeho návratu do inej krajiny, keďže v jeho prípade existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať.

15. Za pochybenie žalovaného žalobca tiež považuje, že žalovaný ani v rozhodnutí o jeho administratívnom vyhostení a ani v napadnutom rozhodnutí o jeho zaistení neuviedol krajinu, do ktorej má byť vyhostený a v tomto smere ani nerozvinul konkrétnu úvahu o účelnosti zaistenia žalobcu a možnosti jeho reálneho zrealizovania. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného, nie je preto zrejmé, ako konkrétne žalovaný skúmal a vyhodnocoval prekážky vyhostenia vo vzťahu ku tej ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii v týchto krajinách, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k záveru o reálnej vyhostiteľnosti žalobcu, pri danosti ktorej mohlo byť jedine odôvodnené a zákonné zaistenie. Vytýkal žalovanému akúkoľvek absenciu správ o krajine / krajinách do ktorej ho žalovaný zvažoval vyhostiť.

16. Podaním doručeným správnemu súdu 15.12.2023 právny zástupca žalobcu potvrdil, že žalobca bol dňom 05.12.2023 prepustený zo zaistenia s vydaním potvrdenia o možnosti zotrvania na území Slovenskej republiky, ktorá skutočnosť potvrdzuje nezákonnosť rozhodnutia o jeho zaistení, na určení nezákonnosti ktorého žalobca zotrval.

17. Správny súd v Košiciach ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia podľa , posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými

bodmi ( ) preskúmal zákonnosť rozhodnutia o zaistení zo dňa 07.11.2023, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu ( ) dospel k záveru o nezákonnosti tohto rozhodnutia podľa v spojení s .

18. Správny súd o žalobe rozhodol podľa na pojednávaní dňa 19.01.2024, na ktorom sa nezúčastnil žalobca, jeho právny zástupca ako ani žalovaný, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili. Súd vzhľadom na neprítomnosť účastníkov konania, ich zástupcov a verejnosti vyhlásil rozsudok postupom podľa veta druhá, vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli.

19. Podľa , policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

20. Podľa , policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

21. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

22. V predmetnej veci je predmetom konania žaloba o určenie, že rozhodnutie o zaistení bolo nezákonné, nakoľko žalobca bol ešte pred predložením veci správnemu súdu zo zaistenia prepustený a pre tento prípad sa v žalobnom návrhu domáhal označeného určenia.

23. Nakoľko v danej veci je limit formálnej zákonnosti zaistenia v zmysle naplnený existenciou vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu, správny súd sa v intenciách relevantných žalobných bodov sústredil na posúdenie splnenia požiadavky účelnosti a efektívnosti zaistenia, ako kritéria zákonnosti rozhodnutia o zaistení zo dňa 07.11.2023 (a tým aj samotného zaistenia žalobcu trvajúceho od 07.11.2023 do 05.12.2023).

24. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody v zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru zákonné, musí byť efektívne a účelné. Jedná sa o kumulatívne podmienky a preto musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody cudzinca.

25. Existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení cudzinca je len formálnym predpokladom zákonnosti pozbavenia osobnej slobody cudzinca zaistením na účel výkonu administratívneho vyhostenia na základe rozhodnutia o zaistení v zmysle .

26. Materiálnym predpokladom zákonnosti pozbavenia osobnej slobody cudzinca je jeho účelnosť a efektívnosť. Ak má byť dôvodom obmedzenia osobnej slobody cudzinca zaistením výkon jeho administratívneho vyhostenia, potom zaistenie cudzinca môže byť účelné a efektívne a tým zákonné len v prípade, ak je výkon jeho administratívneho vyhostenia možný, teda vykonanie právoplatného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení je reálne možné (reálna vyhostiteľnosť cudzinca).

27. Tieto materiálne predpoklady zákonnosti zaistenia cudzincov na účel výkonu vyhostenia, t. j. účelnosť a efektívnosť zaistenia, esenciálnou súčasťou ktorých je reálna vyhostiteľnosť cudzinca, musia byť splnené tak v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ako aj počas celej doby trvania zaistenia, čomu zodpovedá aj povinnosť žalovaného vyjadrená v skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

28. Z uvedené vyplýva požiadavka náležitého a dostatočného odôvodnenia splnenia týchto materiálnych predpokladov zaistenia už v samotnom rozhodnutí o zaistení.

29. Správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu zistil, že trpí vnútornými rozpormi a charakterizuje ho absencia náležitého odôvodnenia účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, a to osobitne čo do odôvodnenia reálnej vyhostiteľnosti žalobcu.

30. Pokiaľ ide o odôvodnenie reálnej vyhostiteľnosti žalobcu do jeho domovskej krajiny, ktorú žalovaný ustálil, že je to Sýrska arabská republika samotný žalovaný mal za to, že sú dané prekážky vyhostenia žalobcu do tejto krajiny, a práve to bolo dôvodom neuvedenia tejto krajiny ako krajiny, do ktorej sa žalobca vyhosťuje v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného zaistení, ktorému predchádzalo jeho rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu. V nadväznosti na to sa javí ako zmätočná ostatná časť odôvodnenia rozhodnutia o zaistení, kde žalovaný poukazuje na vyjadrenie žalobcu, že svoju domovskú krajinu opustil z ekonomických dôvodov a nie z dôvodu „hrozby bezpečnostných rizík“ a na základe toho uzatvára, že žalobca neuviedol žiadne dôvody, ktoré by predstavovali prekážku administratívneho vyhostenia. Z takto vnútorne rozporne odôvodneného rozhodnutia o zaistení, akoby vyplýval zmätočný záver, že žalovaný vzhľadom na vyjadrenie žalobcu nevidel prekážku vo vyhostení žalobcu do jeho domovskej krajiny napriek danosti zákonných prekážok pre vyhostenie do tejto krajiny. Uvedenú zmätočnosť len umocňuje, že žalovaný odôvodňuje prepustenie žalobcu zo zaistenia s prihliadnutím na existenciu prekážok jeho administratívneho vyhostenia pre nepriaznivú bezpečnostnú situáciu v jeho domovskej krajine. V tejto súvislosti sa javí ako rozporným aj to, že na jednej strane žalovaný nepovažoval pri rozhodovaní o administratívnom vyhostení a zaistení žalobcu za spornú jeho štátnu príslušnosť, na druhej strane odôvodňuje jeho prepustenie zo zaistenia preukázaním jeho štátnej príslušnosti doručením fotokópie identifikačného dokladu. Vyššie označené rozpory v odôvodnení rozhodnutia o zaistení aj v spojení so žalovaným následne tvrdenými dôvodmi prepustenia zo zaistenia a v spojení s dlhodobo všeobecne známou bezpečnostnou situáciou v domovskej krajine žalobcu nasvedčujú takej zmätočnosti odôvodnenia zaistenia vo vzťahu k vyhostiteľnosti žalobcu do domovskej krajiny, ktorá sama osebe zakladá jeho nezákonnosť a tým nezákonnosť zaistenia žalobcu od počiatku.

31. Pokiaľ ide o odôvodnenie reálnej vyhostiteľnosti žalobcu do inej ako domovskej krajiny, žalovaný ani len nemal ustálený diapazón (rozptyl) krajín, do ktorých by potencionálne mohol byť žalobca vyhostiteľným, ako základný predpoklad pre vyhodnotenie možnosti vyhostenia žalobcu do takej krajiny aspoň na úrovni prijateľnej miery pravdepodobnosti. Žalovaný opomenul ustáliť tieto krajiny, keď opomenul ustáliť minimálne krajiny tranzitu žalobcu či už vyťažením žalobcu pri podaní vysvetlenia (poskytnutím možnosti spontánneho opisu priebeh skutkového deja jeho odchodu z domovskej krajiny a cesty až na územie Slovenskej republiky, alebo/aj položením priamych otázok v tomto smere) alebo z vlastnej skúsenostnej vedomosti, s jej náležitým odôvodnením, o frekventovaných tranzitných krajinách štátnych príslušníkov domovskej krajiny žalobcu, eventuálne o krajinách prijímajúcich migrujúcich cudzincov na svoje územie. Ak žalovaný za takú krajinu považoval Srbskú republiku, ktorú oslovil a ktorá s prijatím žalobcu nesúhlasila, ako to uvádza vo svojom vyjadrení na odôvodnenie prepustenia žalobcu zo zaistenia, pokiaľ túto krajinu neuviedol v napadnutom rozhodnutí o zaistení a neodôvodnil vyhostiteľnosť žalobcu do tejto krajiny, zákonnosť jeho rozhodnutia nemôže obstáť. V konečnom dôsledku samotná žalovaným tvrdená negatívna odpoveď Srbskej republiky nasvedčuje nevyhostiteľnosti žalobcu do tejto krajiny a tým nezákonnosti jeho zaistenia od počiatku. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalovaným v iných rozhodnutiach (predchádzajúcich preskúmávanému rozhodnutiu) označované tranzitné krajiny - Maďarsko, Srbsko, Turecko podľa jeho vedomostnej skúsenosti odmietajú prijímať migrantov späť na svoje územie, čo tiež nasvedčuje nevyhostiteľnosti žalobcu do Srbskej republiky už v čase rozhodovania o zaistení. Okrem toho sa v administratívnom spise nenachádzajú žiadne listiny preukazujúce, žalovaným vo vyjadrení uvádzaný dopyt adresovaný Srbskej republike ohľadne prijatia žalobcu a odpoveď na tento dopyt.

32. Pokiaľ ide ďalší žalovaným uvádzaný účel zaistenia žalobcu, a to zamedzenie možnosti „ďalej páchať protispoločenskú činnosť“, ktorou je zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky a členských štátov EÚ bez potrebného oprávnenia, správny súd osobitne zdôrazňuje, že takýto účel zaistenia nemá oporu vo vnútroštátnej ani v medzinárodnej právnej úprave, je s nimi v priamom rozpore a je nezákonný. Ako je žalovanému nesporné známe neoprávnené prekročenie hranice či neoprávnený pobyt cudzinca na území Slovenskej republiky zakladajú v zmysle skutkovú podstatu priestupku, s možnosťou uloženia tam uvedených sankcií, medzi ktoré rozhodne nepatrí možnosť obmedzenia osobnej slobody. Akože obmedzenie osobnej slobody či už vo forme väzby alebo trestu odňatia slobody prichádza do úvahy výlučne a za zákonom striktne regulovaných podmienok

len pri „páchaní protispoločenskej činnosti“ väčšej závažnosti ako je priestupok, t. j. pri trestnoprávnom konaní. Inštitút zaistenia cudzinca rozhodne neslúži k sankcionovaniu priestupku, ktorého sa dopustil, či k zabráneniu v jeho pokračovaní obmedzením osobnej slobody páchateľa takého priestupku. A je vylúčené a absolútne neprípustné, aby na taký účel bol zneužívaný. Inštitút zaistenia môže slúžiť výlučne na účely zákonom vymedzené a ich naplnenie musí byť v každom konkrétnom prípade náležité odôvodnené. Tu je potrebné zdôrazniť, že prvoradým záujmom spoločnosti je zachovávanie zákonnosti na všetkých úrovniach výkonu štátnej moci.

33. Pokiaľ žalovaný svojimi formuláciami smeroval k prípadnému riziku ohrozenia verejného poriadku zo strany cudzincov pri ich voľnom pohybe na území Slovenskej republiky či iného členského štátu EÚ bez oprávnenia na pobyt či po nedovolenom prekročení štátnej hranice, je potrebné uviesť, že ani tento dôvod zaistenia nie je zákonným, a ani návratová smernica nepozná možnosť zaistenia z dôvodov verejného poriadku. Touto problematikou sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ, keď vo veci Kadzoev, C-357/09, v bodu 70 uviedol:. „Možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/11. Žiadna z okolností uvedených vnútroštátnym súdom (agresívne správanie; žiadne zdroje obživy; žiadne ubytovanie) teda nemôže sama osebe predstavovať dôvod na zaistenie podľa ustanovení tejto smernice.“

34. Na základe uvedených záverov, dospel správny súd k záveru o dôvodnosti žaloby v jej alternatívnom petite, preto podľa , žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného určil za nezákonné tak, ako to je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.

35. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( ).

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný.

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti, alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.