Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-112-2019.pdf
PDF · 87.4 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/112/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: O., proti žalovanému: M., o zaplatenie 112,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 12. marca 2019, č.k. 17Csp/253/2017-45, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 100,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 23.01.2015 do zaplatenia a zmluvnej pokuty v sume 12,- eur. Dôvodil tým, že v dôsledku cezhraničnej fúzie, zlúčením obchodnej spoločností O., ktorá v rámci cezhraničnej fúzie zmenila svoju právnu formu na európsku akciová spoločnosť O. (nástupnická spoločnosť) a obchodnej spoločnosti O. (Zanikajúca spoločnosť) so sídlom A., pri cezhraničnej fúzii, prišlo ku zlúčeniu nástupnickej spoločnosti a zanikajúcej spoločnosti, pričom zanikajúca spoločnosť zanikla bez likvidácie a jej imanie prešlo na nástupnickú spoločnosť. Žalovaný sa prostredníctvom webovskej stránky J. registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 100,- eur. Pri registrácii uviedol svoje údaje: M.. Pri registrácii a odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru žalovaný zároveň potvrdil, že súhlasí so zmluvou o úvere, ako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, a zároveň potvrdil, že údaje ktoré žalobcovi ako veriteľovi poskytol sú pravdivé a úplné. Na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX zo dňa 18.12.2014 uzatvorenej podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobca, ako veriteľ, poskytol žalovanému, ako dlžníkovi, úver vo výške 100,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 28,- eur, tj. zaplatiť celkovú čiastku vo výške 128,- eur, a to do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru. V zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX sú celkové náklady spojené s úverom tvorené výlučne odplatou, čo predstavuje sumu vo výške 28,- eur. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, stal sa jeho dlh splatným, a to dňom 15.01.2015. Žalobca vyzýval žalovaného na úhradu jeho záväzku prostredníctvom upomienok zasielaných formou SMS-správ alebo emailov. Na upomienky žalovaný nereagoval, telefonicky sa s ním nepodarilo skontaktovať. Zaslané boli 4 upomienky, čím vznikla žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi 12,- eur za zaslané upomienky. Dňa 09.05.2016 bola žalovanému zaslaná písomná výzva na úhradu dlhu. Žalovaný ku dňu vyhotovenia návrhu na vydanie platobného rozkazu neuhradil žalobcovi žiadnu platbu. Žalobca si v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov uplatňuje voči žalovanému zákonný úrok z omeškania. Žalovaný nevyužil svoje právo vyjadriť sa k podanej žalobe.
3. Súd prvej inštancie za aplikácie ust. § 52 ods. 1 až 4, § 488, § 489, § 491 ods. 1, § 494, § 497, § 657, § 658 ods. 1, 2, § 40 ods. 4 Obč. zákonníka, § 1 ods. 3 písm. l/, § 24 ods. 1, § 2 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 2 písm. a/, § 2 písm. c/ a d/ zák. č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa posúdil žalobu ako nedôvodnú pre neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu ohľadne jeho tvrdení o uzatvorení zmluvy a poskytnutí finančných prostriedkov žalovanému. Posúdil, že sa nemohlo jednať o úverovú zmluvu, pretože jej podstatnou náležitosťou je dohoda o platení úroku za poskytnutie peňažných prostriedkov. V danom prípade mali byť peniaze poskytnuté žalovanému bezúročne. Odplatu za ich poskytnutie vo výške 28,- eur nie je možné považovať za úrok. Rovnako tak nejde ani o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 3 písm.l/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov aj vo forme pôžičky. Vzhľadom na znenie § 1 ods. 3 písm. l/ zákona o spotrebiteľských úveroch je zrejmé, že v danom prípade sa nejedná o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože pôžička sa mala splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace. Avšak podľa citovaného ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, sa vzťahujú ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta, § 2, 3 a 4, § 6 až 8, § 9 ods. 1, 2, 9 a 10, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, 23 a 25 a tohto paragrafu. Súd teda posúdil, či bola riadne uzatvorená zmluva o pôžičke. Zmluva o pôžičke je tzv. reálnym kontraktom. Zmluva o pôžičke vzniká odovzdaním požičaných vecí, a teda povinnosť dlžníka vrátiť požičané veci vzniká ich odovzdaním. Reálna zmluva, rovnako ako konsenzuálna zmluva, vyžaduje zmluvný konsenzus, ktorý však nespôsobuje vznik samotného zmluvného vzťahu, ale tento vzniká až v dôsledku ďalšieho úkonu a tento úkon spôsobuje jeho vznik. V danom prípade ide o odovzdanie predmetu pôžičky a nie podpis zmluvy. Písomná zmluva tak potom predstavuje iba vhodný dôkazný prostriedok o obsahu a vzniku záväzkového vzťahu. Súd po vykonaní dokazovania nemal za preukázané, že sporové strany naozaj uzavreli zmluvu o poskytnutí finančnej služby na diaľku, ktorá bola uzatvorená prostredníctvom elektronických správ, resp. písomnú úverovú zmluvu alebo zmluvu o pôžičke. Žalobcom predložená zmluva neobsahuje podpis žalovaného, pričom žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, že by žalovaný so žalobcom komunikoval (napr. formou sms správ alebo emailom). Takisto nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci poskytnutie sumy 100,- eur žalovanému, nepreukázal ani zaslanie upomienok, ktoré uvádza v žalobe, a za ktoré si uplatnil aj zmluvnú pokutu v sume 12,- eur. Žaloba je založená len na jeho tvrdeniach. Vzhľadom k týmto skutočnostiam a vzhľadom na spotrebiteľský spor, súd vo veci nariadil aj pojednávanie, avšak žalobca sa dobrovoľne pojednávania nezúčastnil a nemohol tak reagovať na zistenia súdu. V konaní následne neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení, preto bolo potrebné žalobu zamietnuť. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku. Žalovaný bol v konaní plne úspešný, avšak v priebehu konania mu nevznikli žiadne trovy (v konaní bol pasívny), preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca, namietajúc správnosť záveru o neunesení dôkazného bremena na jeho strane o poskytnutí prostriedkov žalovanému vo výške 100,- eur, keď podľa jeho tvrdenia tieto boli poukázané na bankový účet žalovaného, čo má vyplývať z listinných dôkazov, ktoré predložil žalobca vo forme príloh k návrhu na začatie konania. Z týchto dôvodov je podľa jeho názoru preukázaná dôvodnosť uplatneného nároku.
5. Žalovaný nevyužil svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
8. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok, existenciu ktorej vady nezistil, a odvolateľ ju tiež ani netvrdil.
9. V posudzovanej veci súd prvej inštancie zamietol žalobu pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom o jeho tvrdeniach, že poskytol žalovanému úver/pôžičku vo výške 100,- eur, vrátenie ktorého nárokoval podanou žalobou.
10. Žalobca namietal nesprávnosť tohto záveru tvrdiac, že z ním predložených listinných dokladov, ktoré tvorili prílohu podanej žaloby má vyplývať, že poskytnutý úver bol poukázaný na účet žalovaného.
11. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie dostatočne sa zaoberajúc tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom o jeho tvrdeniach, že so žalovaným uzatvoril ním tvrdenú zmluvu a žalovanému poskytol reálne na základe nej pôžičku v ním tvrdenej výške a preto správne žalobu ako nedôvodnú zamietol. Správne tiež vzhľadom na plný úspech žalovaného v spore, konštatoval vznik nároku na jeho strane na náhradu trov konania (§ 255 ods. 1 CSP), ktoré právo mu však vo výsledku nepriznal, keďže žalovanému trovy v konaní nevznikli. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a na tieto poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov.
12. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dodáva nasledovné:
13. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí prejednací princíp, ktorým je ovládané dokazovanie a ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú, potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech. Keďže súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré tieto navrhli, bolo na žalobcovi, akým spôsobom svoj nárok formuloval a na akých skutočnostiach jeho dôvodnosť zakladal a tiež bolo vecou jeho racionálneho posúdenia, či ním tvrdené skutočnosti je spôsobilý tiež preukázať vo vedomí, že pasivita, či nesprávne zvolená argumentácia, mu môže priniesť negatívne dôsledky v spore, teda nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa nutne musí prejaviť v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre neho ako stranu, ktorá dôkazné bremeno neuniesla, k naplneniu ktorých skutočností aj došlo v posudzovanej veci, keď žalobca neprodukoval také dôkazy, ktoré by boli spôsobilé k záveru, že strany skutočne reálne uzatvorili žalobcom tvrdenú zmluvu a že reálne na základe nej tiež žalobca poskytol žalovanému ním tvrdené plnenie, čo nemohlo mať za následok iné, ako v jeho neprospech vydané rozhodnutie.
14. V konkrétnostiach odvolateľ tvrdil (ktoré tvrdenie bolo tiež jedinou odvolacou námietkou), že reálne poskytnutie ním tvrdenej sumy žalovanému na jeho bankový účet má vyplývať z listinných dôkazov tvoriacich prílohu k podanej žalobe.
15. Tieto jeho odvolacie tvrdenia sa však nezakladajú na pravde. Z obsahu spisu vyplýva, že prílohu žaloby netvoril žiaden výpis z bankového účtu, či už žalobcu, alebo žalovaného (a to ani v kópii), ktorý by žalobcom tvrdenú skutočnosť bol spôsobilý hodnoverne preukázať a žiaden takýto dôkaz nebol žalobcom predložený ani následne v priebehu konania. Prílohu žaloby tvorili len v kópii predložené listiny a to: výpis z obchodného registra na žalobcu, úverová zmluva (bez podpisu žalovaného), všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru, pričom odvolací súd poukazuje tiež na to, že v samotnej žalobe sa uvádza prehľad listín, ktoré ako dôkazy žalobca k žalobe priložil v prílohe, tiež medzi ktorými výpis z účtu ani jednej zo strán nie je uvádzaný. Priložené listiny teda jeho odvolacie tvrdenie nepreukazujú. V zmluve sa síce uvádza spôsob, akým mala byť žalovanému pôžička poskytnutá (prevodom na jeho účet), jej reálne odovzdanie však žalobca tak ako správne ustálil súd prvej inštancie nepreukázal, s poukazom na čo vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nie je čo vytknúť.
16. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolacia námietka žalobcu tak nebola spôsobilá k odlišnému, v prospech žalobcu indikujúcemu rozhodnutiu.
17. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, podľa § 387 ods. 1 CSP toto potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene napadnutého rozhodnutia.
18. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nepriznal právo na ich náhradu žalovanému vo vzťahu k žalobcovi napriek jeho úspechu v odvolacom konaní, keďže tomuto preukázateľne trovy odvolacieho konania nevznikli.
19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).