Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_1Co-286-2018.pdf
PDF · 101.7 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/286/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a členov senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu M.. O. L., nar. XX.X.XXXX, bytom v U., Y. XX, zastúpeného JUDr. Monikou Marjanovič, advokátkou advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Urbánkova 6 proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 19.4.2018 č.k. 37C/335/2015-152 jednohlasne takto
rozhodol:
M e n í rozsudok v zamietavom výroku do sumy 539,34 eur tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 539,34 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcom zamietavom výroku rozsudok p o t v r d z u j e.
Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu 15,82%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v plnej výške a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania o vydanie bezdôvodného obohatenia v plnej výške.
2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 931,28 eur, ktorého sa domáhal titulom vydania bezdôvodného obohatenia na základe tvrdenia, že zmluvu o úvere, ktorú uzavrel so žalovaným dňa 22.6.2011 považuje za bezúročnú a bezodplatnú pre chýbajúce náležitosti vyžadované ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a to chýbajúci údaj o konečnom termíne splatnosti úveru a pre nedostatočnú špecifikáciu splátok. Za neplatnú považoval aj časť zmluvy týkajúcu sa zmluvného úroku s poukazom na to, že tento zmluvný úrok bol dohodnutý vo výške, ktorá odporuje úprave § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a je aj v rozpore s dobrými mravmi. Za neplatnú označil aj časť zmluvy týkajúcu sa poplatku za službu spočívajúcu v možnosti odkladu splatnosti maximálne troch splátok majúc za to, že v tejto časti ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku a preto sa v žalobe domáhal aj určenia, že poplatok za uvedenú službu predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z titulu poskytnutého úveru preto považoval za dôvodný iba nárok žalovaného na úhradu istiny vo výške 1.132,51 eur a keďže žalovanému z tohto titulu uhradil sumu 2.063,79 eur, považuje sumu vo výške 931,28 eur prevyšujúcu výšku poskytnutej istiny za bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného.
3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že jeho výrok v predchádzajúcom rozsudku zo dňa 5.11.2015, ktorým určil, že poplatok vo výške 367,49 eur za službu spočívajúcu v možnosti odkladu splatnosti maximálne troch akýchkoľvek splátok je neprijateľnou zmluvnou podmienkou už nadobudol právoplatnosť v dôsledku jeho potvrdenia rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.10.2017 č.k. 1Co/451/2016-78, ktorým bol tento výrok potvrdený.
4. Zamietavý výrok ohľadne nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním má súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol zmluvný záväzkový vzťah na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500005192 zo dňa 22.6.2011, v zmysle ktorej žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 1.500,- eur s výškou mesačnej splátky v sume 77,05 eur a s dobou splácania 48 mesiacov. Žalobca sa teda zaviazal vrátiť žalovanému sumu vo výške 3.698,40 eur, ročná úroková sadzba 70,01%. Žalobca žalovanému vrátil peňažné prostriedky vo výške 2.063,79 eur. Súčasťou tejto zmluvy bola absolútne neplatná dohoda o poskytnutí služby uzavretá podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej sa žalovaný zaviazal žalobcovi poskytnúť službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu vo výške 167,04 eur a to za odplatu vo výške 367,49 eur.
5. Daný zmluvný vzťah medzi účastníkmi vyplývajúci z predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500005192 zo dňa 22.6.2011 posúdil ako spotrebiteľský vzťah a to s ohľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
6. Konštatoval, že predmetom konania ostal nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 931,28 eur, vo vzťahu ku ktorému vzniesol žalovaný námietku premlčania. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdený dôvod bezúročnosti a bezodplatnosti zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, súd v celom rozsahu poukázal na body 13. a 14. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.10.2017 sp. zn. 1Co 451/2016, teda že úver nie je z tohto dôvodu bezúročný a bez poplatkov.
7. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdený dôvod absolútnej neplatnosti dohody o úrokoch z poskytnutého úveru, súd konštatoval, že podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
8. S poukazom na to, podľa názoru súdu výška úrokov stanovená v zmluve v hodnote 70,01% je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko v čase uzavretia zmluvy bola výška úrokov pri úveroch poskytovaných bankami na obdobie od 1 roka do 5 rokov v hodnote 14,91 %, a teda žalobcom stanovená hodnota úroku v zmluve 70,01% je viac ako štvornásobok tejto hodnoty, čo predstavuje neprimerane vysoké úroky, čo je v rozpore s dobrými mravmi.
9. Ďalej uviedol, že roky dohodnuté pri poskytovaní úveru predstavujú odmenu za užívanie požičanej sumy. Občiansky zákonníka a ani iné právne predpisy výslovne nestanovia, do akej výšky je možné pri peňažnej pôžičke dojednať úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno vyvodzovať, že by výška úrokov závisela len od dohody účastníkov zmluvy, nakoľko i tu platí ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
10. Z uvedeného teda uzavrel, že v zmluve dohodnutá úroková sadzba je absolútne neplatná podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi.
11. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania vyporiadaval sa s jej dôvodnosťou v zmysle ust. § 101 ods. 1, 107 ods. 1 a 2 a § 122 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka a v tomto smere uzavrel, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy oprávnený získal
informácie o právnej stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (napríklad o tom, ako možno právne kvalifikovať jeho nárok), nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné [súd v súvislosti s tým poukázal na právne závery vyjadrené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 67/2011]. I keď je v danom prípade žalobca spotrebiteľ práva neznalý, bolo by neprimeranou ochranou jeho práva, pokiaľ by bol začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby posunutý na deň, kedy sa od svojho právneho poradcu dozvedel, že žalovaný sa na jeho úkor obohatil.
12. S poukazom na dôvody tohto rozhodnutia mal za to, že pre účely prejednávaného prípadu treba osobitne poukázať na tú časť odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 67/2011, v ktorej uviedol, že „to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“ (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 169/2017 z 10.1.2018) a s poukazom na tento právny záver konštatoval, že v prejednávanej veci je potrebné vychádzať z toho, že žalobca v čase uzavretia zmluvy vedel, že ak je v zmluve uvedený údaj o 70,01% úroku, úverová zmluva je v tejto časti neplatná. Jeho tvrdenia o tom, že o bezdôvodnom obohatení sa (subjektívne) dozvedel až po vysvetlení, ktoré mu podal právny poradca pár mesiacov pred podaním žaloby považoval za právne bezvýznamné. Keďže mal za to, že žalobca sa reálne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu, keď skutočne zistil skutkové okolnosti, na základe ktorých mohol podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného. Aj s poukazom na právny názor vyslovený odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení, podľa ktorého zodpovednosť z bezdôvodného obohatenia mohol žalobca vyvodiť už od dátumu, kedy prvý mesiac uhradil sumu prevyšujúcu výšku poskytnutej istiny, teda v januári 2013. Ak teda dvojročná subjektívna premlčacia doba začala plynúť v januári 2013, uplynula v januári 2015, pričom žalobca podal žalobu na súd až dňa 8.7.2015, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Z tohto dôvodu považoval nárok žalobcu v celom rozsahu za premlčaný a z tohto dôvodu ho zamietol. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP, keď osobitne posúdil vzájomný úspech strán sporu ohľadne nároku na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky a zvlášť vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
13. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku zmeniť a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, teda na tvrdení, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Za nesprávny považoval záver súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti námietky premlčania vznesenej žalovaným. Poukázal na to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní v tejto časti neprihliadol na úpravu § 103 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. V tomto smere konštatoval, že s poukazom na názor odvolacieho súdu, z ktorého možno vyvodiť skutkový záver o tom, že žalobca mal k dispozícii skutkové podklady, z ktorých mohol zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť už od dátumu, kedy prvý mesiac uhradil sumu prevyšujúcu výšku poskytnutej istiny, teda v januári 2013. Z toho vyplýva, že dvojročná subjektívna premlčacia lehota začala plynúť týmto mesiacom. Žalobca v konaní uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia predstavujúceho sumár splátok uhradených za obdobie od 31.1.2013 do 4.3.2014 v celkovej výške 931,28 eur, považuje svoj nárok za dôvodný, teda nepremlčaný minimálne za obdobie dvoch rokov pred podaním žaloby (od 8.7.2013 do 8.7.2015), t.j. nepremlčanými sú splátky zaplatené od 28.6.2013 do 4.3.2014 vo výške 616,39 eur, u ktorých premlčacia lehota nemohla uplynúť v januári 2013 vychádzajúc z toho, že subjektívna premlčacia lehota v tejto časti nemohla uplynúť skôr ako došlo k ich úhradám. Má za to, že každá preplatená splátka sa stala bezdôvodným obohatením až jej zaplatením a teda subjektívnu premlčaciu lehotu je nutné počítať u každej splátky samostatne.
14. Písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 30.4.2018 žalobca opravil časť svojho odvolania tak, že za minimálny nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia považuje splátky uhradené od 9.8.2013 do 4.3.2014 v celkovej výške 539,34 eur s poukazom na to, že tieto nie sú premlčané.
Opravu odôvodnil chybou v písaní, keď nesprávne vyčíslil uvedenú sumu. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
15. Odvolací súd z obsahu odvolania žalobcu vyvodil, že toto sa nedotýka bodu II. výroku prvoinštančného rozsudku, v ktorom bola žalobcovi priznaná plná náhrada trov konania vo vzťahu k právoplatne priznanému nároku o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda v tomto výroku nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť a nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu. V prevyšujúcej časti odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 380 ods. 1 CSP a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. Súd prvej inštancie sa dopustil čiastočne nesprávneho právneho posúdenia pri hodnotení úverovej zmluvy v časti zmluvných úrokov a pri posudzovaní dôvodnosti vznesenej námietky premlčania.
16. Z obsahu doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že spornou a doposiaľ nevyriešenou otázkou bola žalobcom namietaná neplatnosť časti úverovej zmluvy týkajúca sa dohody o zmluvnom úroku. Neplatnosť tejto časti zmluvy žalobca odvodzoval od neprimerane vysokého zmluvného úroku (vo výške 70,01%), ktorý odporuje úprave § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a navyše bol toho názoru, že v tejto časti uvedená zmluva bola uzavretá zo strany žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie pri právnej kvalifikácii tejto časti nároku aplikoval výlučne podľa ust. § 3 ods. 1 OZ so záverom, že zo strany žalovaného išlo o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Takéto právne posúdenie nepovažuje odvolací súd v prejednávanej veci za správne. Neplatnosť právneho úkonu pre rozpor konania s dobrými mravmi (v zmysle § 39 OZ) prichádza do úvahy len vtedy, ak ide o úkon, ktorý inak nie je v rozpore so zákonom a ani ho neobchádza. Dôvodom neplatnosti sa tak môže stať iba vtedy, ak inak právny úkon zodpovedá zákonu. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní platnosti právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka je nevyhnutné primárne zistiť, či uvedenú otázku neupravuje konkrétny pozitívny hmotnoprávny predpis a ak áno, je potrebné platnosť tohto právneho úkonu vyhodnotiť v zmysle takejto špeciálnej osobitnej hmotnoprávnej úpravy. V prípade, ak takýto právny úkon možno vyhodnotiť ako neplatný pre rozpor s takouto osobitnou právnou úpravou neprichádzalo by do úvahy už jeho vyhodnocovanie v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Za takúto osobitnú úpravu v prejednávanej spornej otázke je potrebné považovať ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej úverovej zmluvy.
17. Podľa tohto ustanovenia, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
18. V tomto ustanovení je teda konanie účastníkov zmluvy pri dojednávaní výšky odplaty limitované tým, že takto dohodnutá odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných veciach. Zákon taktiež stanovil kritériá, pomocou ktorých je možné posudzovať obdobnosť prípadov. Pri tomto vymedzení na prvom mieste uvádza prioritne samotnú finančnú situáciu spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva, že na vyhodnotenie uvedenej otázky obdobnosti je nevyhnutné, aby samotná zmluva obsahovala určité údaje týkajúce sa finančnej situácie spotrebiteľa, keďže bez nich nemožno uvedenú otázku ani vyhodnotiť. Odvolací súd konštatuje, že samotná úverová zmluva neobsahuje v tomto smere žiadne údaje, čo je potrebné hodnotiť na ťarchu žalovaného ako dodávateľa v spotrebiteľskom vzťahu, keďže tento vyhotovoval samotnú úverovú zmluvu. Už samotná táto skutočnosť má za následok, že časť zmluvy týkajúca sa dohody o zmluvnom úroku je neplatnou pre rozpor so zákonom a to s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Takúto právnu kvalifikáciu odvolacím súdom nepovažuje tento za prekvapivú, keďže táto bola pojatá už do samotnej žaloby a teda strany sporu mali možnosť sa k nej v priebehu konania vyjadriť. Odvolací súd na základe toho považuje za správny záver súdu prvej inštancie o neplatnosti časti zmluvy ohľadne zmluvných úrokov, avšak pre jej rozpor so zákonom a to ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.
19. Za dôvodnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávnej aplikácie záveru o premlčaní časti nároku žalobcu. Súd prvej inštancie vychádzal síce zo správneho právneho záveru o začatí plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia od januára 2013, opomenul však skutočnosť, že žalobca uhrádzal žalovanému úver v mesačných
splátkach a teda aj začiatok plynutia premlčacej lehoty je potrebné odvodiť od dátumu úhrady jednotlivých splátok. Vychádzajúc zo skutkového stavu vyplývajúceho z prehľadu úhrad splátok, podľa ktorého žalobca uhradil výšku samotnej poskytnutej istiny 1.132,51 eur, splátkou dňa 26.12.2012 a teda bezdôvodným obohatením sú všetky splátky vykonané žalobcom po tomto dátume, začala premlčacia lehota plynúť od 1.1.2013 a to osobitne pre každú nasledujúcu uhradenú splátku. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 8.7.2015, možno za premlčané vyhodnotiť splátky vykonané žalobcom v období od 1.1.2013 do 30.6.2013. Splátky uhradené po dátume 1.7.2013 však už premlčanými nie sú. Tak ako to aj samotný žalobca konštatoval vo svojom písomnom podaní označenom ako oprava odvolania, tento po termíne 1.7.2013 (od 9.8.2013 do 4.3.2014) uhradil v splátkach sumu 539,34 eur. Ohľadne tejto sumy teda možno považovať žalovaným vznesenú námietku premlčania za nedôvodnú. Z tohto dôvodu odvolací súd v tejto časti zmenil zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP a to v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že správne hmotnoprávne ustanovenie o premlčacích lehotách na vydanie bezdôvodného obohatenia nesprávne aplikoval na ustálený skutkový stav, a v tejto časti žalobe vyhovel.
20. V prevyšujúcom zamietavom výroku považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie za správny a preto v tejto časti potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
21. Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Keďže odvolací súd sčasti zmenil výrok prvoinštančného rozsudku, bolo jeho povinnosťou rozhodnúť aj o trovách prvoinštančného konania. Toto vychádza z pomeru úspechu strán sporu osobitne ohľadne nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. S poukazom na to, že žalobca v konaní uplatnil nárok vo výške 931,28 eur a konečným rozhodnutím mu bola prisúdená suma 539,34 eur, predstavuje jeho úspech 57,91% a úspech žalovaného 49,02%. Z uvedeného vyplýva výsledný pomer úspechu žalobcu v rozsahu 15,82%. O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).