Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/43/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobcu: J. P., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXX/XX, T. P., zastúpený: Mgr. Ivan Chvostek, advokát so sídlom v Humennom, Štefánikova 17, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava 26, zastúpenému Advokátsku kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 19.6.2018 č. k. - 76 jednohlasne takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2.219,40 eur s prísl. do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, zároveň vyslovil, že žalobca má voči žalovanému nárok na 100 % náhrady trov konania.

2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že medzi stranami sporu boli dňa 30.10.2014 uzatvorené zmluvy o revolvingovom úvere o poskytnutí úveru vo výške 1.500,- eur a úver sa žalobca zaviazal splácať v 42- mesačných splátkach po 81,99 eur. Zároveň bola uzatvorená dohoda o poskytovaní služieb. Ide o dve identické zmluvy so svojim obsahom, dňom uzavretia, zmluvnými podmienkami a výškou poskytnutého úveru. Súd prvej inštancie vec správne posúdil v zmysle predpokladov a a nasl. . Zistil, že v zmluvách chýba náležitosť uvedená v zákona o spotrebiteľských úveroch, a to výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, keď zákon vyžaduje uvedené ako obligatórnu náležitosť zmluvy. Súd prvej inštancie ďalej podrobil kontrole údaj o RPMN. Podľa súdu možno konštatovať, že táto zmluva obsahuje nesprávny údaj o výške RPMN v zmluve uvedený v rozsahu 26,07 %, pričom podľa výpočtu na základe vzorca výška RPMN mala byť určená rozsahom 72,70 %. Keďže zmluvy o revolvingovom úvere z 30.10.2014 neobsahujú zákonom vyžadované náležitosti, je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalobca zaplatil žalovanému z titulu oboch zmlúv po 2.459,70 eur, na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 2.219,40 eur. Žalobcovi boli reálne poskytnuté finančné prostriedky z oboch zmlúv po 1.350,- eur, nakoľko hneď po poskytnutí úverov bol odpočítaný poplatok z každého úveru po 150,- eur. Žalobca spolu zaplatil žalovanému 4.919,40 eur, reálne mu bolo poskytnutých 2.219,40 eur. rozdiel vzhľadom na uvedené je bezdôvodným obohatením žalovaného, ktoré žalobca žiada vydať a ktoré mu súd aj priznal. Súd prvej inštancie sa ďalej vyporiadal s námietkou premlčania tohto nároku v zmysle predpokladov , . Súd prvej inštancie zistil, že žalobca zaplatil žalovanému počnúc dňom 11.7.2017 celú sumu poskytnutého úveru, od tohto dňa začala

pre žalobcu plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď žaloba bola podaná dňa 9.8.2017, teda v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Žalobcovi priznával úrok z omeškania od datovania spísania žaloby, zaoberal sa zmluvou ohľadom doplnkových služieb, ktoré mali byť poskytované zo strany žalovaného, keď vyhodnotil zmluvu v zmysle tom, že táto neobsahuje žiadne špecifické služby, za ktoré by si mohol žalovaný v rámci úverových splátok účtovať mesačne 34,56 eur. O trovách konania strán sporu rozhodol podľa .

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba bola zamietnutá a uplatnil si náhradu trov celého konania. Tvrdí, že záver súdu o nesprávne určenej RPMN nemá oporu v žiadnom vykonanom dôkaze. Súd v rozsudku uvádza len konštatovanie, no neuvádza žiadnu skutočnosť odôvodňujúcu to, že RPMN je určená nesprávne. Táto konštatácia súdu prvej inštancie nemá oporu v žiadnom dôkaze, ktorý by spĺňal čo do obsahu, aj do formy požiadavky zákonnosti, pretože žiadnym dôkazom zodpovedajúcim výpočtu RPMN nebola dokázaná iná hodnota RPMN ako je uvádzaná v oboch zmluvách. Ďalej uvádza, že jazykový doslovný výklad právnej normy podávaný súdom odporuje systematickému výkladu. Ak by zmluva mala obsahovať rozpísanie splátky, potom aký logický a opodstatnený by bol zmysle práva spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku podľa zákona. Veď dané údaje by už mal priamo v zmluve. To len potvrdzuje skutočnosť o tom, že záver založený na jazykovom výklade popiera význam . Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti, či počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku, by nemala žiaden význam. Uplatnenie jazykového výkladu právnej normy prezentovaného súdom popiera aj povinnosť súdu rešpektovať účinky únijného práva. V otázke výklad Smernice 2008/48/ES prijal Súdny dvor EÚ záver, že Smernica žiadne rozpisovanie splátky nevyžaduje. Rovnako ale prijal výklad aj o tom, že členský štát si nesmie vytvárať vlastné náležitosti. Súd prvej inštancie sa svojej povinnosti eurokonformne vykladať vnútroštátne právo nedržal a túto problematiku odsunul akoby do úzadia. Ak by rozpisovanie splátky malo byť súčasťou ochrany spotrebiteľa, potom by zmena zákonného textu mala znamenať zmenu proti spotrebiteľovi. Takýto záver by však nebol dôvodný. Aj to, ale potvrdzuje, že požiadavka na rozpisovanie splátky je postupom, ktorá nemá oporu v právnom poriadku. Súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnym záverom o dôvodnosti bezúročnosti poskytnutých úverov a o vzniku bezdôvodného obohatenia.

4. Žalobca navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v a nasl. (ďalej len ) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného dôvodné nie je.

6. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

7. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, vo vzťahu medzi stranami sporu boli dňa 30.10.2014 uzatvorené zmluvy o poskytnutí úveru vo výške po 1.500,- eur, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v 42 mesačných splátkach po 81,99 eur. Zároveň bola uzatvorená medzi stranami sporu v totožný deň aj dohoda o poskytovaní služieb, na základe ktorej sa žalobca zaviazal, že poskytne žalovanému mesačne odplatu vo výške 2,56 % zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutý úver. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca na základe takto uzatvorených oboch zmlúv zaplatil žalovanému celkovo sumu 4.919,40 eur a reálne v tejto súvislosti bolo žalobcovi poskytnutých 2.700,- eur.

8. Pokiaľ ide o ustanovenie v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, toto vyžadovalo rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle ustanovenia v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.

9. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

10. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

11. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku , počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

12. Požiadavka smernice k otázke členenia splátok je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „výška, počet a frekvencia splátok spotrebiteľa“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Preto Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že smernica takéto členenie nepožaduje.

13. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica , ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR,

desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

14. Čo sa týka tvrdenia o možnosti eurokonformného výkladu ustanovenia v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, s týmto sa stotožniť nedá. Pri problematike nesúladu vnútroštátneho právneho predpisu so smernicou je nedostačujúce ohraničiť sa len na skúmanie účelu transponovaného právneho predpisu, najmä v kontexte zákazu odchýlenia sa od znenia smernice pri jej implementovaní, čo bolo aj v tomto prípade (čl. 22 ods. ). Z dôvodovej správy k možno zistiť iba to, či bolo alebo nebolo úmyslom zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Pri zistení, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od znenia smernice, stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná alebo nie, keďže k takejto nesprávnej implementácii mohlo dôjsť aj chybou alebo omylom. Skutočnosť, či odchýlenie sa od smernice bolo úmyslom zákonodarcu alebo nie, nie je pre posudzovanie prípustnosti nepriameho účinku smernice, teda eurokonformného výkladu zákona relevantná. Relevantná je otázka, či smernica bola v skutočnosti vadne implementovaná alebo nie.

15. V tomto konkrétnom prípade je zjavné, že smernica bola implementovaná vadne. Zákonodarca implementoval požiadavku smernice odchýlne od smernice, pričom toto odchýlne jazykové vyjadrenie pochádza jednoznačne z pôvodnej právnej úpravy o spotrebiteľských úveroch uskutočnenej V dôvodovej správe k novele uskutočnenej , ktorým zákonodarca zosúladil s účinnosťou od 01.05.2018 sporné ustanovenie so smernicou, zákonodarca vyslovene uvádza, že „ak by sme predmetné ustanovenia ponechali v , Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou“.

16. Slovné spojenie „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nebolo použité po prvýkrát , ale v

17. Otázka členenia splátok spotrebiteľského úveru bola upravená v ustanovení , podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z jazykového výkladu, ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu , teda nielen , ktorý transponoval Smernicu 2008/48, potvrdená aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné. Ustanovenie bolo následne novelizované a to tak, že predmetná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa presúva z písm. a) do písm. i), pričom platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Zákonodarca teda slovo „sumu“ nahradil slovom „výšku“ a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb.

18. Ustanovenie o náležitostiach zmlúv o spotrebiteľskom úvere pôvodne vyjadrené v ustanovení bolo presunuté do ustanovenia , v zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Následne a to tak, že zosúladil zákon so smernicou, keď zmenil zákonnú požiadavku na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmysle tejto novelizácie zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa musí obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že zákonodarca slovami „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mal na mysli členenie splátok spotrebiteľského úveru a slovami „frekvencia splátok“ mal na mysli uvedenie len samotnej celkovej výšky splátky bez jej vnútorného členenia.

19. Rovnako je zrejmé, že ak žalovaný pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj namietané poplatky podľa dohody o poskytovaní služieb, resp. za poskytnutie samotného úveru, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od celkovej výšky úveru. Taktiež nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru v súlade s ust. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Z dôvodu, že zmluvy uzatvorené medzi stranami sporu neobsahovali náležitosti predpokladané ust. a v zmluvách bola nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, súd prvej inštancie správne vyhodnotil poskytnuté úvery ako bezúročné a bez poplatkov tak, ako to určovalo ust. ods. písm. b) a d) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzatvárania zmlúv. Zároveň rozhodol správnym spôsobom o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi takto vzniknuté bezdôvodné obohatenie v rozsahu 2.219,40 eur s prísl.. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. rozsudok potvrdil ako vecne správny.

20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s . Žalobca ako úspešný účastník odvolacieho konania má vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s podaním vyjadrenia k odvolaniu s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa , .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).