Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16Co-215-2018.pdf
PDF · 93.86 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/215/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Majerského a JUDr. Ivany Štiftovej, v sporovej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., Kubániho 16, Bratislava, proti žalovanému: T. I., W.. XX.X.XXXX, V.. R. C. XX, F., o zaplatenie 1.389,06 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 8Csp/106/2017-41, zo dňa 30.5.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje.
II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.015,38 eura spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 13.7.2015 do zaplatenia (výrok I.) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.). Rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 46,20 %. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 18.12.2017 domáhal od žalovaného zaplatenia 1.389,06 eur spolu s ročným úrokom z omeškania 5,05 % od 12.7.2015 do zaplatenia; na tom skutkovom základe, že žalovaný 5.1.2015 uzatvoril so žalobcom Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver 1.140 eur, ktorý sa zaviazal splatiť spolu s úrokom v 42 mesačných splátkach po 36,04 eur, v termínoch splatnosti podľa splátkového kalendára. Žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou už pri prvej splátke, do vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru zaplatil iba 124,62 eura; a vzhľadom na to, že žalovaný bol s treťou splátkou v omeškaní viac ako tri mesiace, žalobca úver 12.7.2015 zosplatnil. Žalovaná suma predstavuje nesplatenú sumu úveru a úroku, pričom žalovaný uhradil celkovo 124,62 eura.
2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný uzatvoril 5.1.2015 so žalobcom Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému úver 1.140 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 42 splátkach po 36,04 eura, s ročnou úrokovou sadzbou úveru 18,07 %, priemernou RPMN za úver 36,30 %, predpokladanou RPMN 24,12 % a s ročnou úrokovou sadzbou úrokov z omeškania 5,05 %. Celkovú čiastku úveru, ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť, bola vo výške 1.627,68 eura. Skonštatoval, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere, ktoré sa v spise nachádzajú nepodpísané žalovaným a ďalej, že v Oznámení veriteľa o schválení úveru boli okrem náležitostí uvedených v zmluve uvedené aj údaje o splatnosti prvej splátky, o splatnosti úveru, o výške splátky započítavanej na istinu a o výške splátky započítavanej na úroky. Oznámením o zosplatnení zo dňa 21.6.2015 žalobca upozornil žalovaného
na zosplatnenie úveru v prípade pretrvávajúceho omeškania o viac ako tri mesiace a nezaplatenia omeškaných splátok do 15 dní od doručenia výzvy.
2.1. Súd prvej inštancie mal tak z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca a žalovaný platne uzatvorili Zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver 1.140 eur a žalovaný sa zaviazal poskytnuté prostriedky splatiť žalobcovi postupne v 42 splátkach po 36,04 eura; predmetnú úverovú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keď žalobca mal pri uzatváraní aj plnení zmluvy postavenie dodávateľa, pretože konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a na strane dlžníka vystupoval spotrebiteľ, ktorý neuzatváral zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka).
3. K právnej stránke veci poznamenal, že zmluva bola pripravená na formulári (vrátane znenia Zmluvných dojednaní), ktorý zo strany žalobcu bol vopred pripravený bez možnosti žalovaného meniť obsah a text uvedenej zmluvy a na právny vzťah medzi účastníkmi aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.
3.1. Vychádzajúc z toho, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú taxatívne vymenované v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. a tieto (okrem všeobecných náležitostí zmluvy podľa Občianskeho zákonníka) musí zmluva obsahovať, dospel k záveru, že Zmluva o revolvingovom úvere - v rozpore s § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. - neobsahuje dobu trvania zmluvy, ani termín konečnej splatnosti úveru, ktorý musí byť uvedený konkrétnym dátumom, a to aj v prípade revolvingového úveru. Aj keď žalobca doložil spolu so žalobou listinu označenú ako Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX, v ktorej je uvedený údaj o dátume splatnosti poslednej splátky úveru, táto nie je súčasťou úveru, nebola podpísaná zmluvnými stranami, a preto údaje v nej uvedené súd prvej inštancie nepovažoval za údaje uvedené v zmluve; dôvodil, že pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje vyššie uvedené náležitosti (čo i len jednu z nich), považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. a v takom prípade má žalobca právo len na vrátenie skutočne poskytnutého plnenia; nemá právo žiadať úroky z úveru, ani akékoľvek poplatky súvisiace s úverom.
3.2. Pretože súd prvej inštancie mal v konaní za nesporné, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 1.140 eur, z čoho žalovaný uhradil 124,62 eura, za použitia § 52 ods. 1, ods. 3, ods. 4, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. uzavrel, že žalovanému vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi 1.015,38 eura spolu s úrokmi z omeškania (keďže sa dostal do omeškania s úhradou tejto sumy) v zákonnej výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania 13.7.2015, t.j. deň nasledujúci po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru vo výške 5,05 % ročne; žalobu v prevyšujúcej časti (o zaplatenie 373,68 eura spolu s príslušenstvom) s poukazom na § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorému ako v prevažnej časti úspešnej strane sporu vznikol nárok na náhradu trov konania (súd žalobu o zaplatenie sumy 1.389,06 eur s príslušenstvom zamietol v časti o zaplatenie sumy 373,68 eur s príslušenstvom), priznal náhradu trov konania v rozsahu 46,20 %, na náhradu ktorých zaviazal žalovaného.
4. Proti rozsudku v časti, ktorou súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť v plnom rozsahu. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola jeho námietka o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie a nesprávne posúdenie skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania; nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že úver poskytnutý žalovanému je bezúročným, pretože uzavretá úverová zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru. Pripomenul, že uvádzaním alebo neuvádzaním termínu konečnej splatnosti nie je možné v zmysle záverov Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 dovodzovať záver o bezúročnosti úveru. Podstatné v tejto otázke mal totiž nielen znenie vnútroštátneho práva (v tomto prípade zákona č. 129/2010 Z.z.), ale aj znenie únijného práva a povinnosť zabezpečiť prostredníctvom konformného výkladu plnú účinnosť únijného práva. S ohľadom na závery Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15 (vo výroku 4) uviedol, že ide o pravidlo výkladu, ktoré treba rešpektovať a skúmať, či tá ktorá náležitosť aj keby v zmluve nebola uvedená (čo pre prípad zmluvného vzťahu sporových strán popiera nižšie), ešte neznamená, že úver je bezúročný; bol názoru, že bezúročný môže byť len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa a objasnil, že rozsah záväzku spotrebiteľa definujú iné ukazovatele; celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN a výška úveru. Takýmto spôsobom uzavrel, že žiadny zo súdom prvej inštancie označených dôvodov (aj keby boli oprávnené) nemôže byť právne relevantným dôvodom pre záver o tom, že úver poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere je bezúročným.
4.1. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie ani ohľadne jednotlivých náležitostí; právny poriadok predpokladá, že zmluva môže byť tvorená aj všeobecnými podmienkami, ktoré môžu (ale nutne nemusia) byť fyzickou súčasťou samotnej zmluvy. Dôležité je, aby zmluva na ne odkazovala. Argumentoval tým, že v prípade zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej medzi sporovými stranami sa zmluvné dojednania nachádzajú na rovnakej listine ako samotná zmluva. Uzavretím zmluvy sa tieto dojednania stávajú jej súčasťou a predstavujú rovnocenný obsah, ako iné časti zmluvy. Na túto skutočnosť konajúci súd neprihliadol; zdôraznil, že z článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva deň splatnosti poslednej splátky úveru.
4.2. Ozrejmil, že zákonný pojem „termín konečnej splatnosti“ nie je požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil spojenie „dátum“ (tak ako napríklad uvádza pri náležitosti týkajúcej sa spotrebiteľa - „dátum narodenia“, alebo v § 10 ods. 2 písm. b), „dátumy čerpania“, ods. 2 písmeno c) „údaj o zostatku z predchádzajúceho výpisu a jeho dátume“ či ods. 2 písm. d) uvedeného ustanovenia „dátume a výške splátok“). Zo zákona mal za zrejmé, že pojem „termín“ a pojem „dátum“ nie sú používané ako synonymá v zákone, ale sa pre odlišné situácie, v ktorých sa má uviesť dátum a kedy termín. Podporne v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (výrok 2. rozsudku). Logickým dôsledkom a prepojením tohto záveru s náležitosťou „termín konečnej splatnosti“ mal za to, že postačuje také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov.
4.3. V nadväznosti na uvedené potom žalobca upriamil pozornosť na to, že Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to: jednak určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, a jednak spôsobom vyplývajúcim z článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Keďže deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, považoval požiadavku vyplývajúcu z uvedeného zákonného ustanovenia za splnenú. Takýto spôsob uvádzania termínu konečnej splatnosti posúdil ako korektný aj Krajský súd v Prešove, ktorý v rozsudku č.k. 13Co/111/2014-166 skonštatoval, že „v zmysle čl. 7 zmluvných dojednaní predstavuje zároveň toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy; podľa vôle zmluvných strán teda toto oznámenie tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi jej účastníkmi. Vychádzajúc z počtu splátok, ich splatnosti je logické, že exaktný údaj o konečnej splatnosti úveru je zhodný s dátumom splatnosti poslednej splátky.“ Žalobca v tomto kontexte mal za to, že zmluva obsahuje v zmysle uvedenej argumentácie aj určenie termínu splatnosti splátky.
5. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.) potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil 27.8.2019 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.).
6. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov.
7. Je nepochybné, že účastníci uzatvorili zmluvu o úvere, ktorá spĺňa všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 1 ods. 2 v spojení s § 2 písm. a), písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., keďže žalobca poskytol žalovanému úver v rámci svojho podnikania a žalovaný pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci podnikateľskej činnosti. Predmetná skutočnosť nebola v konaní ani sporná. Vzhľadom na spotrebiteľskú povahu uzavretej zmluvy, ktorej predmetom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme úveru poskytnutého veriteľom spotrebiteľovi, právny vzťah účastníkov zmluvy sa spravuje zákonom č. 129/2010 Z.z.; zmluva o spotrebiteľskom úvere musí spĺňať zákonom predpísané náležitosti uvedené v § 9 zákona č. 129/2010 Z.z.; tieto náležitosti regulujú formálnu i obsahovú stránku zmluvy a vzhľadom na zvýšený záujem na ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je nedodržanie kľúčových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere sankcionované v zmysle § 11 zákona č. 129/2010 Z.z.
8. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere súdom prvej inštancie ako úveru bezúročného a bez poplatkov z dôvodu, že Zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý vyžaduje, aby bola v zmluve uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti. Vo vzťahu k uvedeným náležitostiam zmluvy odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie poznamenáva, že Zmluva o revolvingovom úvere túto náležitosť skutočne neobsahuje. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti musí spotrebiteľská zmluva obsahovať a tak explicitné ustanovenie, akým je § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Termín konečnej splatnosti v Zmluve o revolvingovom úvere nie je uvedený a tento nemožno určiť ani na základe ostatných údajov uvedených v zmluve, keďže v predmetnej zmluve je uvedený len počet splátok, periodicita splácania, úplne absentuje uvedenie dátumu prvej splátky; a tak, keďže nie je zrejmý dátum počiatku povinnosti splácania úveru, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť.
8.1. Nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalobcu, že pre údaj o termíne konečnej splatnosti je postačujúce uvedenie dňa splatnosti poslednej splátky úveru v listine označenej ako Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi (č.l. 10), nakoľko predmetná listina nie je súčasťou Zmluvy o revolvingovom úvere; predstavuje iba jednostranné oznámenie veriteľa, ktoré žalovaný písomne neodsúhlasil. Na ozrejmenie právnej a skutkovej stránky veci odvolací súd opätovne pripomína, že sporové strany uzavreli Zmluvu o revolvingovom úvere, v ktorej tento údaj vyslovene absentuje a Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi z 5.1.2015 je jednostranný právny úkon zo strany žalobcu, ktorý nemožno považovať za zmluvné dojednanie. Naviac zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. musí mať písomnú formu, a teda musí byť účastníkmi zmluvy podpísaná. Oznámenie o schválení úveru dlžníkovi preto nemôže byť považované za písomne uzavretú zmluvu, nakoľko žalovaným nebolo podpísané. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani článok 7 ods. 1 písm. g) zmluvných dojednaní, pretože žiadne zmluvné dojednanie nemôže byť považované za platné, pokiaľ nerešpektuje Zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyžaduje písomnú formu, t. j. aj podpis na zmluve o spotrebiteľskom úvere, teda aj vo vzťahu k dojednaniam, ktoré sú uvedené v Oznámení veriteľa o schválení revolvingového úveru dlžníkovi (č.l. 10), čo sa v danom prípade nestalo. Názor odvolacieho súdu preto neboli spôsobilé zmeniť námietky žalobcu, že Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ spôsobom vyplývajúcim z článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky (uvedený v Oznámení o schválení úveru) je dňom konečnej splatnosti úveru.
8.2. Odvolací súd v tejto súvislosti nepovažoval za správne ani presvedčenie žalobcu, že pokiaľ (by aj) z článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýval deň splatnosti poslednej splátky úveru, ide vlastne o informáciu o konečnej splatnosti úveru; a na objasnenie právnej stránky veci zdôrazňuje, že v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. sa jednoznačne hovorí o údaji týkajúcom sa doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pričom ide o údaj rozdielny od termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pretože tento je údaj uvedený v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.; z pohľadu zákona ide teda o dva rozdielne údaje, ktoré nemožno stotožňovať, pretože zákon ich špecifikuje rozdielne a uvádza v dvoch rozdielnych zákonných
ustanoveniach (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., ak ide o termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona, ktorý pojednáva o počte a termínoch splátok).
9. S poukazom na vyššie uvedené právne východiská, neboli skutočnosti uvádzané žalobcom ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, na ktorých založil svoje rozhodnutie; keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní 100 % úspech, priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).