Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoP/75/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Chlebovič Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú B. P. X. nar. X.X.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, Staničné námestie č. 9, Košice na návrh matky MUDr. P. X. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej v O. na O. č. XX zastúpenej advokátkou JUDr. Klaudiou Azariovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Kmeťovej č.26 a za účasti otca P.. F. X. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v O. na O. č. X zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ladislav Nižník so sídlom v Košiciach na Kováčskej č. 21 v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 3.10.2018 č.k. -1085 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok o zvýšení výživného z 232,- € na 500,- € mesačne a výživného na tvorbu úspor zo 130,- € na 200,- € mesačne pre mal. B. P. X. nar. X.X.XXXX za obdobie od 28.6.2013 do 31.12.2015.

M e n í rozsudok od 1.1.2016 tak, že výživné 366,- € (bežné výživné 233,- € a výživné na tvorbu úspor 133,- €) určené rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. -108 zvyšuje na 500,- € mesačne pre mal. B. P. X. nar. X.X.XXXX od 1.1.2016 do budúcna, ktoré výživné je otec povinný prispievať vždy do 15. dňa v mesiaci dopredu matke maloletého dieťaťa.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom a v rozsahu zrušenia vracia vec na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 3.10.2018 č.k. -1085 zvýšil výživné zo strany otca pre maloletú B. P. X. nar. X.X.XXXX od 28.6.2013 do budúcnosti zo sumy bežného výživného vo výške 233 Eur na sumu 500 Eur mesačne a zo sumy 133 Eur určených na tvorbu úspor na sumu 200 Eur mesačne, ktoré je otec povinný posielať matke maloletej vždy do 10-teho dňa v mesiaci vopred. Dlžné výživné, ktoré vzniklo za obdobie od 28.6.2013 do 30.9.2018 vo výške 12.910,07 Eur na bežnom výživnom a vo výške 3.224,69 Eur na výživnom určenom na tvorbu úspor súd povolil otcovi maloletej uhrádzať v oboch prípadoch v 200 Eur mesačných splátkach až do zaplatenia. Tým zmenil výšku výživného určenú rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. -108 zo dňa 6.3.2009. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej, ktoré odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

teda je daný odvolací dôvod podľa ust. , , a . V prvom rade poukázal na to, že rozsudok súdu prvej inštancie na 21 stranách z celkových 23 strán len popisuje, čoho sa matka domáhala a ako sa vo veci vyjadril otec, pričom samotné odôvodnenie súdu spočíva predovšetkým v citovaní zákonných ustanovení Zákona o rodine a úvahy súdu sú uvedené len v bodoch 105 a 106 odôvodnenia rozhodnutia. S poukazom na ust. uviedol, že odôvodnenie rozsudku nemá byť sumarizáciou celého obsahu súdneho spisu, ale vo všetkých písomných podaní sporových strán. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutie je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v SR). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale zdôrazňuje, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Vo vzťahu k právu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu , , , , , a . Vo vzťahu k majetkovým pomerom matky uviedol, že prvoinštančný súd napriek tomu, že uznesením Krajského súdu v Košiciach z 27.2.2015 č.k. -400, ktorým bol zrušený pôvodný rozsudok Okresného súdu Košice I z 26.6.2014 č.k. -301, bol zaviazaný nepochybne zistiť pomery matky, tieto v priebehu celého prvostupňového konania jednoznačne nezistil. Súd pri rozhodovaní žiadnym spôsobom nevyhodnotil skutočnosť, že matka, ktorá v roku 2017 deklaruje príjem 284,28 Eur, má výdavky len na dieťa vo výške minimálne 1.060 Eur za roky 2013 a 2014 a v roku 2015 vo výške 1.185 Eur mesačne, pričom neprihliadol ani na to, že matka aj napriek tomu, že ju súd k tomu niekoľkokrát vyzýval a trval na tom aj on, nepredložila dôkaz, na čo zobrala úver vo výške 60.000 Eur, za ktorý spláca splátky vo výške 407 Eur mesačne, použila. Matka v konaní tvrdila, že to bolo za účelom vybavenia ambulancie, ale pokiaľ by tomu tak bolo, vedela by to jednoznačne a bez problémov v konaní preukázať. Z konania však bolo zjavné, že matka svoje reálne majetkové pomery odmieta preukazovať, pričom tak, ako už uviedol, skutočnú životnú úroveň matky je možné vydedukovať práve z výdavkov, ktoré súdu predložila, čo súd absolútne v odôvodnení rozsudku nevyhodnotil. Vo vzťahu k vlastným majetkovým pomerom uviedol, že sa nemôže stotožniť s tvrdeniami súdu (bod 106), že je schopný súdom určené výživné platiť (výživné spolu so splátkami dlžného výživného predstavuje 1.100 Eur mesačne). Určenie takejto výšky výživného je pre neho likvidačným, keďže v konaní bolo jasne preukázané, že jeho príjmy poklesli, a to z objektívnych dôvodov nezávisle od jeho vôle. Ako súd dospel v rámci úvah k takejto výške vyživovacej povinnosti, v rozsudku úplne absentuje. Súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal jeho pravidelnými výdavkami, hoci pri jeho súčasných príjmoch po odrátaní nevyhnutných výdavkov, mu ostáva len minimum finančných prostriedkov, ktorých výška v žiadnom prípade nezodpovedá jeho spoločenskému postaveniu a nepokrýva ani jeho ďalšie opodstatnené potreby v súvislosti s jeho náročným a mimoriadne zodpovedným povolaním. Súd v odôvodnení rozhodnutia (bod 106) konštatuje, že „súd pri skúmaní dôvodov, pre ktoré otec zanechal svoju prácu vo Q.Ú., a.s. nedospel k záveru, že by tak urobil z dôvodu, aby sa vyhýbal svojej vyživovacej povinnosti“, ale úplne absentuje, ako zohľadnil pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti radikálny pokles jeho príjmu a aj napriek tomu bol zaviazaný na platenie výživného vo výške 700 Eur. Súd nevyhodnotil správne jeho majetkové pomery ohľadom príjmov z prenájmu nehnuteľností na W. ulici v Košiciach, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že sa tohto príjmu dobrovoľne vzdal a následne príjem z prenájmu započítal do jeho príjmu. Z odôvodnenia rozsudku absolútne nie je jasné, na základe čoho prvostupňový súd vyhodnotil uvedenú skutočnosť ako dobrovoľné vzdanie sa príjmov, keďže podľa čestného prehlásenia aj aj zo svedeckej výpovede jeho sestry Mgr. A. X., tieto príjmy nikdy nepatrili jemu, ale boli stále výlučnými príjmami jeho matky. Darovaním nehnuteľností na W. ulici v O. svojej matke len zosúladil faktický stav so stavom právnym, nakoľko reálne mu príjmy vyplývajúce z prenájmu nehnuteľností nikdy nepatrili. Súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil namietanú skutočnosť, že príjmy z prenájmu nehnuteľnosti dosahoval už v čase stanovenia výživného rozsudkom Okresného súdu Košice I zo 6.3.2009 č.k. -108, pričom v tom čase matka dieťaťa tieto príjmy nenamietala, keďže vedela, že tieto príjmy v rámci dohody medzi ním a jeho matkou sú príjmami, ktoré patria výlučne jeho matke. Vo vzťahu k odôvodnením potrebám maloletej vytkol konajúcemu súdu, že týmito sa zaoberal len vo všeobecnej rovine a určil výživné 700 Eur mesačne, čo je nadpriemerné výživné pre šestnásťročné dieťa. Matka nepreukázala výdavky na kozmetiku a lieky, niektoré výdavky uviedla duplicitne, nekonkretizovala školské a mimoškolské aktivity maloletej, medzi výdavkami na oblečenie mnohokrát uvádzala namiesto dievčenského oblečenia

dámske oblečenie, predkladala výdavky na turistickú obuv, hoci tvrdila, že sa maloletá nemôže venovať všetkým krúžkom a záľubám, nakoľko na to nemá dostatok finančných prostriedkov a navyše matkou tvrdené jednorazové výdavky by sa nemali generalizovať aj na ostatné mesiace. V priebehu celého konania neboli zo strany matky doložené žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné odvodiť, že výživné vo výške 700 Eur by zodpovedalo odôvodneným potrebám maloletej. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces vidí práve v týchto strohých konštatovaniach súdu, kedy nie je možné zistiť, ako súd vec vyhodnotil, ako posúdil majetkové pomery matky, otca, maloletej a ako súd dospel k záveru o primeranej výške vyživovacej povinnosti vo výške 700 Eur mesačne. Poukázal na to, že matka počas celého konania neuviedla také skutočnosti, ktoré by osvedčovali zmenu pomerov, na základe ktorej by bolo možné priznať výživné 700 Eur. V rozhodnutí absentuje výpočet dlžného výživného a konštatovanie súdu (bod 108.) v odôvodnení rozhodnutia nie je možné považovať za jasné, zrozumiteľné a preskúmateľné. Vyjadril názor, že súdom určená nadštandardná výška výživného, ktorá nezodpovedá jeho schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom a ani odôvodneným potrebám maloletej, môže ohroziť jeho právo vychovávať svoje dieťa a takisto môže ovplyvniť snahu maloletej o uplatnenie sa v živote, teda by mohla mať na maloletú negatívny vplyv. Citovaním a , a , a Zákona o rodine vyjadril názor, že prvostupňový súd pri stanovení výšky výživného a rozhodovaní o zmene výšky vyživovacej povinnosti síce aplikoval správny právny predpis, no tento buď nesprávne interpretoval alebo nesprávne aplikoval, a to z dôvodu, že určil 500,- € mesačne na bežné výživné a 200,- € mesačne na sporiacu časť, pričom neprimerane nadhodnotil jeho majetkové pomery, ako aj jeho schopnosti a možnosti dosahovať príjem postačujúci na platenie výživného v súdom stanovenej výške pri zachovaní jeho primeranej súčasnej životnej úrovne. Predovšetkým však namieta, že suma výživného vo výške 500,- € mesačne + 200,- € mesačne na sporiacu časť nezodpovedá odôvodneným potrebám maloletej dcéry. S poukazom na Zákona o rodine uviedol, že životnú úroveň nie je možné redukovať len na jej ekonomickú stránku, pretože táto síce všeobecne predstavuje stupeň uspokojovania životných potrieb jednotlivca, ale súčasne zahŕňa aj podmienky, za ktorých sú tieto potreby dosahované, teda zahŕňa nielen úroveň výživy, odievania, bývania, kultúry, vzdelania, ale aj dĺžku pracovného času a celkové úsilie, ktoré je potrebné za týmto účelom vynakladať. Preto, v súvislosti s určením výživného na mal. dieťa, je poukazovanie výlučne len na jeho príjmy bez prihliadnutia na vynaložené úsilie, čas (a to predovšetkým osobného voľna) a náklady, ktoré otec na dosiahnutie príjmov vynakladá, je jednostranné a zavádzajúce. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že jeho príjem od predchádzajúcej úpravy výživného (rozsudok Okresného súdu Košice I zo 6.3.2009 sp.zn. ) sa výrazne nezvýšili, naopak, keďže už nepracuje ako riaditeľ, ani ako lekár vo Východoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb a nie je už členom dozornej rady Q., Y..X.. svoje príjmy a majetkové pomery preukázal, ale súd nezistil majetkové pomery, príjmy a výdavky matky, ktoré vynakladá na maloletú a v akých pomeroch maloletá vôbec žije, čo je v rozpore s ustanoveniami Zákona o rodine. Ako už uviedol, matkou údajne vynakladané výdavky v súvislosti s výchovou a výživou maloletej sú vysoko nadhodnotené a matka, ktorá podľa daňového priznania za rok 2017 dosahuje mesačný príjem cca 284,28 € (v čase podania návrhu na zvýšenie výživného bol jej príjem údajne 750,- € mesačne), žiadnym relevantným spôsobom nevysvetlila, z čoho doposiaľ financovala svoje výdavky, medzi ktoré patrí aj splácanie úveru vo výške 407,- €, ako aj rozdiel medzi ňou dosahovanými príjmami a jej údajnými výdavkami na výživu mal. dcéry. V konaní navrhoval, aby súd určil výživné pre maloletú vo výške 500,- € mesačne bez povinnosti tvorby úspor, nakoľko, ako v konaní viackrát uviedol, že zo strany matky je pravidelne osočovaný, že platí minimálne výživné 233,- €, lebo s tými, ktoré sú na sporiacom účte nevie disponovať. Podľa jeho názoru, keď jeho príjmy od poslednej úpravy výživného rapídne poklesli z objektívnych dôvodov, je práve namieste zrušiť povinnosť tvorby úspor a pokiaľ sa odôvodnené potreby maloletej zvýšili, zvýšiť bežné výživné. Citovaním Zákona o rodine konštatoval, že preukázaný príjem a majetkové pomery mu neumožňujú prispievať na tvorbu úspor. Zdôraznil, že súd prvej inštancie v konaní nezistil a matka nepreukázala, žeby mal príjem aj z iných činností. Jeho jediným príjmom je príjem zo závislej činnosti a neodôvodnil, prečo určil aj výživné na tvorbu úspor. Tiež uviedol, že je potrebné odlíšiť platenie bežného výživného, ktoré na rozdiel od tvorby úspor je rodič povinný platiť i na úkor svojich osobných potrieb a výživného na tvorbu úspor, kedy sa vychádza z majetkových pomerov povinného rodiča. Má za to, že návrh na platenie bežného výživného vo výške 500,- € mesačne bez povinnosti na tvorbu úspor akceptuje zásadu rovnakej životnej úrovne rodičov a detí, keď rozsah výživného v účinnom Zákone o rodine výslovne stanovený nie je, vyplýva však zo všeobecne uznávaného hľadiska, že výživným má byť dieťaťu zabezpečená taká životná úroveň, ktorá zodpovedá sociálnemu postaveniu rodičov a ktorú by dieťaťu rodičia zabezpečovali, keby žili v spoločnej domácnosti a má plniť nielen základnú vyživovaciu povinnosť, ale má prispievať na

celkový všestranný fyzický a psychický vývoj mal. dieťaťa. Vzhľadom na výšku dlžného výživného a svoju finančnú situáciu požiadal, aby mohol dlžné výživné uhrádzať v mesačných splátkach po 150,- €.

3. Matka maloletej vo vyjadrení nesúhlasila s tvrdeniami otca v odvolaní a s jeho návrhmi na zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie a vyjadrila názor, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a odvolanie otca nie je dôvodné. Citovala ustanovenie § 62 ods. 1, 2, 4, 5 a tiež ustanovenie § 78 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý vychádza z predpokladu, že výživné sa vždy určuje podľa stavu, ktorý existuje v čase, keď súd rozhoduje o výživnom. Plynutím času však môže nastať zmena pomerov, a to na strane detí, a to nárastom ich odôvodnených potrieb, tak aj na strane rodičov, a to zmenou ich príjmu, zmenou ich majetkových pomerov, prípadne iných okolností. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd v zmysle § 75 ods. 1 Zákona o rodine prihliada na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Otec vo svojom odvolaní podľa jej názoru neuvádza žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by mali privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie. Súd prvej inštancie vo veci vykonal a doplnil dokazovanie správnym smerom, vyvodil z neho správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke, pričom sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveného v prejednávanej veci. Povinnosťou súdu v konaní o návrhu na zvýšenie výživného je náležite porovnávať pomery na strane dieťaťa a pomery na strane rodičov v rozhodnom období s obdobím v čase poslednej úpravy výživného. V súdenej veci súd prvej inštancie v súlade s touto zásadou postupoval, správne vyhodnotil pomery na strane osoby oprávnenej s pomermi na strane otca, ako osoby povinnej na plnenie vyživovacej povinnosti a správne určil, že je v možnostiach a schopnostiach otca platiť výživné v rozsahu stanovenom súdom prvej inštancie. Otcom napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa jej názoru netrpí vadami uvedenými v ustanovení , , a vytýkané napadnutému rozhodnutiu otcom a navrhla napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť v plnom rozsahu vo všetkých jeho výrokoch ako vecne správne.

4. Podľa na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

5. Podľa (ďalej len „“), odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa , bez nariadenia pojednávania podľa v spojení s a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o zvýšení výživného pre maloletú B. P. X. za obdobie od 28.6.2013 (od podania návrhu) do 31.12.2015. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s vyhodnotil dôkazy, prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie o výživnom za obdobie od 28.6.2013 do 31.12.2015 považuje za presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a otec ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jeho vyživovacej povinnosti k maloletej B. P. do 31.12.2015. Odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie do 31.12.2015.

7. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacej argumentácii otca zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a dôsledne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Úvahy súdu prvej inštancie týkajúce sa posúdenia zmien pomerov, ktoré nastali od predchádzajúceho rozhodnutia súdu o

výživnom, nie sú svojvoľné, ale vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe súdov. Postupom konajúceho súdu nebola otcovi odňatá možnosť konať pred súdom a nebolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. O svojvôli pri výklade alebo aplikácie zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by svoj názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti rozsudku podľa a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, nečiní rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie, resp. doplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu (uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 27.2.2015 č.k. -400) a dostatočne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

8. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy poznamenáva, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, ale súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná . Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutočného stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Nevykonanie navrhovaného dôkazu nemôže sama o sebe viesť k záveru o porušení práv účastníka konania. Zásah do základného práva na súdnu ochranu, či právo na spravodlivé súdne konanie, by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní. V nesporových konaniach sa síce uplatňuje tzv. vyšetrovacia zásada ( ), podľa ktorej je súd povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci, ale vyšetrovacia zásada nenahrádza dôkaznú aktivitu účastníkov a súd nie je povinný vykonať ani všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú (Nález ÚS SR z 8.10.1997), preto ani nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi konania nemožno považovať za postup súdu, ktorým by im bolo odňaté právo konať pred súdom (R 37/1993).

9. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca vo vzájomnej súvislosti s odôvodnenými potrebami maloletej B. P. za obdobie od 28.6.2013 do 31.12.2015. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii otca dodáva, že v prípade určenia (zvýšenia) výživného od rodiča pre maloleté dieťa, musí byť zachovaný princíp ochrany záujmu maloletého dieťaťa, kedy je súd povinný vychádzať z čl. 27 Dohovoru o právach dieťaťa zverejnený v Zbierke , z ktorého vyplýva, že sa má prihliadať na právo každého dieťaťa na životnú úroveň potrebnú pre jeho telesný, duševný a duchovný vývoj a pri skúmaní potrieb oprávneného dieťaťa je potrebné vziať do úvahy nielen potreby obvyklé a pravidelne sa vyskytujúce, ale i potreby nepravidelné alebo náhodné. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, preto v prípade, ak to ich životná úroveň umožňuje, má dieťa právo, aby boli jeho odôvodnené potreby uspokojované v plnej miere, resp. na vyššej úrovni zodpovedajúcej úrovni uspokojovania vlastných potrieb jeho rodičov (kvalitnejšia strava, oblečenie, lepšie vzdelávanie, komfortnejšie bývanie a podobne). Rozhodnutie súdu prvej inštancie o výživnom za obdobie od 28.6.2013 do 31.12.2015 je správne, pretože zohľadňuje prvoradú premisu, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča. Na tomto mieste tiež poznamenáva, že odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú

v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej kultúrnej, záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne, ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, inak ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné pred súdom osobitne dokazovať. Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti je súd povinný prihliadať aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Následne u rodičov dieťaťa súd zisťuje ich reálne príjmy, celkové majetkové pomery, nevyhnutné životné náklady a prihliada aj na ich ďalšie zákonné vyživovacie povinnosti. Vychádzajúc z uvedených úvah je potrebné zdôrazniť, že výživné nie je možné určovať mechanickým spôsobom.

10. Odvolací súd vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie konštatuje, že čistý mesačný príjem otca v roku 2013 bol 3.699,79 Eur a bez príjmu za prenájom (865,18 Eur) bol 2.831,62 Eur, v roku 2014 mal mesačný príjem 3.920,30 Eur a bez príjmu za prenájom (903 Eur) bol 3.017,30 Eur a v roku 2015 mal mesačný príjem 2.926,81 Eur, ktorý bez príjmu za prenájom bol 2.098 Eur. Zásadný rozpor v tvrdení rodičov vo vzťahu k finančným prostriedkom za prenájom, ktoré tvorili príjmovú časť otca (daňové priznanie 2013 - 2015) nebol síce odstránený vykonaným dokazovaním, ktorý však nemal zásadný vplyv na výšku výživného za obdobie od 28.6.2013 do 31.12.2016, ako sa mylne domnievajú rodičia, pretože príjem otca v rozhodnom období (2013 - 2015) aj bez položky označenej v daňovom priznaní ako príjem z prenájmu nehnuteľností (oddiel VI číslo 10 daňového priznania) bol dostatočný na určenie výživného 500 Eur mesačne a výživného na tvorbu úspor 200 Eur mesačne, nota bene nestal sa rozhodujúcim faktorom podmieňujúcim určenie výšky výživného.

11. Vo vzťahu k príjmovým pomerom matky odvolací súd poznamenáva, že rodičia sú vždy povinní využívať svoje subjektívne vlastnosti, organizovať svoje pracovné aktivity a usmerňovať svoje výdavky tak, aby si mohli riadne plniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť k deťom, ktoré nie sú schopné samé sa živiť, pretože výživné je prednostnou pohľadávkou, to znamená, že rodič je povinný najskôr splniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť a až následne iné záväzky vyplývajúce zo zmluvných a iných vzťahov. Zákonná úprava výkonu podnikania predpokladá činnosť smerujúcu k dosiahnutiu zisku, preto neobstojí úvaha, že na strane matky sa majú zohľadniť splátky úveru (407 Eur) bez ohľadu na to, že ide o vybavenie ambulancie lekára. Matke neprináša podnikanie dostatočné finančné prostriedky plniť si vyživovaciu povinnosť k maloletej dcére v primeranom rozsahu a navyše ja zaťažená úverom, kým u predchádzajúceho zamestnávateľa mala vyšší príjem. Na tomto mieste odvolací súd poznamenáva, že zákonná úprava zásady potencionality príjmu (§ 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine) sa rovnako uplatňuje aj voči rodičovi, ktorý sa o dieťa osobne stará, teda v tomto prípade sa dotýka matky. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že maloletá B. P. je vo veku blízkom dospelosti (dňa 5.5.2020 nadobudne plnoletosť), čo dovoľuje záver, že matka výkonom osobnej starostlivosti o takmer dospelú a samostatnú dcéru kompenzuje svoju vyživovaciu povinnosť iba v minimálnom rozsahu (§ 62 ods. 4 veta prvá Zákona o rodine), čím sa logicky zvyšuje jej finančný podiel na výživnom.

12. Odvolací súd porovnaním každého dôkazu jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zhrnul všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, ako aj z výpovedí účastníkov a nezistil, že by súd prvej inštancie vynechal akúkoľvek závažnú skutočnosť, resp., že by zhrnul podstatný obsah prejednávanej veci do formy, ktorá by nezodpovedala vykonaným dôkazom a prednesu strán, nota bene je možné uzavrieť, že úvaha súdu v rámci vyhodnotenia dôkazov mala podklad vo vykonanom dokazovaní. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie o zvýšení výživného pre maloletú B. P. za obdobie od 28.6.2013 do 31.12.2015 ako vecne správny potvrdil podľa , na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody a vysporiadal sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní podľa , .

13. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

14. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie o výživnom za obdobie od 1.1.2016, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa bez nariadenia pojednávania podľa a contrario v rozsahu danom v v spojení s a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, správne a dostatočne zistil skutočný stav veci, ale jeho rozhodnutie o výživnom od 1.1.2016 je založené na nesprávnom právnom posúdení, ktoré spočíva v tom, že správne zvolenú právnu normu nesprávne interpretoval. Na základe toho, že súd prvej

inštancie správne a dostatočne zistil skutočný stav veci, nebolo potrebné, aby odvolací súd zopakoval alebo doplnil dokazovanie, ale pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom zisteným prvostupňovým súdom tvoriacim podklad pre rozhodnutie v danej veci ( ), preto zmenil rozsudok súdu prvej inštancie o výživnom od 1.1.2016 do budúcna podľa tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

15. Odvolací súd dôsledne vychádzajúc z § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého odôvodnené potreby maloletého dieťaťa nie sú jediným zákonným kritériom pre určenie (zvýšenie) výživného, pretože okrem nich je potrebné zohľadniť aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča, ktoré podmieňujú mieru uspokojenia, resp. sú vždy limitujúcim kritériom vo vzťahu k uspokojovaniu odôvodnených potrieb dieťaťa dospel k záveru, že podstatná zmena pomerov v zárobkových schopnostiach a možnostiach a majetkových pomerov otca od roku 2016, ktorý mal za následok zúženie jeho životného štandardu, odôvodňuje diferencované určenie (zvýšenie) výživného od 1.1.2016 do budúcna. Príjem otca 1.525,23 Eur v roku 2016 a 1.633,09 Eur v roku 2017 v porovnaní s jeho príjmom v roku 2013 až 2015 umocňuje zníženie jeho vyživovacej povinnosti voči maloletej dcére, ale zároveň je potrebné tiež dodať, že výživné 500 Eur mesačne vysoko prevyšuje bežnú mieru odôvodnených potrieb dieťaťa v rovnakom veku, ako je maloletá B. P., ale nebolo vy v záujme dieťaťa znížiť rozsah výživného pod túto hranicu, ak otec sám prejavil vôľu prispievať výživné 500 Eur mesačne, hoci sa jeho príjem podstatne znížil. Odvolací súd je toho názoru, že takto určené výživné reflektuje na zmenu pomerov na strane otca a rovnako zohľadňuje prvoradú premisu, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča. Odvolací súd dodáva, že od 1.1.2016 neboli splnené podmienky pre postup podľa § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine (potencionalita príjmu), pretože zmenu pomerov (zníženie príjmu) nezavinil a jeho príjem neklesol ani pod hranicu bežného príjmu lekára (štatisticky ukazovateľ) a na druhej strane rozhodne možno akceptovať, že tempo, ktoré zvolil pri výkone svojej práce za predchádzajúce roky, mohli spôsobiť aj následky na jeho zdravotnom stave, či už fyzickom alebo psychickom, ktoré okolnosti boli dôvodom pre skončenie pracovného pomeru vo Q., a.s., čím však neprišiel o možnosť prispievať na výživu maloletej dcéry primeraným výživným, keďže sa zamestnal dokonca s mierne vyšším príjmom. Odvolací súd sa nestotožnil s úvahou, že otec sa vzdal bez právneho dôvodu majetkového prospechu prevodom spoluvlastníckeho podielu k bytu na W. ulici v Košiciach, ktorý získal v rámci vyporiadania dedičstva po nebohom otcovi, pretože dispozícia s touto nehnuteľnosťou fakticky zostala jeho matke, nota bene prevodom spoluvlastníckeho podielu na svoju matku sa zosúladil právny stav so stavom faktickým vyporiadaním jeho spoluvlastníckeho podielu v rámci rodiny rešpektujúc vôľu svojej matky.

16. Podľa § 63 ods. 3 vety prvej Zákona o rodine, ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor.

17. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zákon ponecháva možnosť tvorby úspor z výživného ako právo oprávneného, avšak len v prípade, že to majetkové pomery povinného dovoľujú. Súd nemá zákonnú povinnosť využiť možnosť danú týmto ustanovením. V tomto prípade príjem otca a jeho majetkové pomery od 1.1.2016 neodôvodňujú priznať právo tvoriť z výživného úspory, teda určiť výživné v takom rozsahu, aby bolo možné vyčleniť časť výživného na tvorbu úspor, preto odvolací súd v tejto časti návrhu matky nevyhovel. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o výživnom od 1.1.2016 podľa a zaviazal otca prispievať na výživu maloletej B. P. 500 Eur mesačne, ktoré výživné zodpovedá všetkým relevantným zákonným ustanoveniam týkajúcich sa vyživovacej povinnosti rodiča voči maloletému dieťaťu vyplývajúcich zo Zákona o rodine.

18. Odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v súvisiacom výroku o dlžnom výživnom podľa a podľa v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie so zreteľom na to, že rozhodnutím odvolacieho súdu bol zmenený rozsah vyživovacej povinnosti otca od 1.1.2016 do budúcna voči maloletému dieťaťu a odvolací súd nemal poznatky o tom, či a v akom rozsahu otec platil výživné po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie, preto je potrebné, aby súd prvej inštancie doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov konania, resp. zabezpečením potrebným listinných dôkazov a opäť rozhodol o dlžnom výživnom pre maloleté dieťa od 28.6.2013 a súčasne rozhodol aj o spôsobe zaplatenia dlhu.

19. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 ( vety druhej ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( a nasl. ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).