Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7Co-14-2019.pdf
PDF · 100.28 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/14/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľa I. E., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v G. nad A., J. ul. č. XXX/XX, právne zastúpeného Mgr. Miroslavou Pyšniakovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Michalovciach na Gorkého ul. č. 1 proti povinnému I. E., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v J. D. I. č. XXX, právne zastúpenému JUDr. Rastislavom Lenartom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na Pollovej ul.č. 32, v konaní o zvýšenie výživného pre plnoleté dieťa, o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 15P 119/2011 - 380 zo dňa 24.10.2018 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že zmenil rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 18.04.2000 č. k. 8C/1934/1999-27 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.08.2000 č.k. 18Co 267/2000-37 tak, že zvýšil výživné zo strany povinného pre navrhovateľa za obdobie od 01.07.2011 do 31.08.2016 zo sumy 26,55 Eur na sumu 130 Eur mesačne a od 01.09.2016 do budúcna na sumu 200 Eur mesačne, ktoré povinnému uložil platiť k rukám navrhovateľa vždy do 20. dňa v mesiaci vopred. Dlžné výživné za obdobie od 01.07.2011 do 31.08.2016 vo výške 6 413,90 Eur a od 01.09.2018 do 31.10.2018 vo výške 4 509,70 Eur povolil povinnému splácať v mesačných splátkach po 910,30 Eur spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok s tým, že prvá splátka je splatná do 20. dňa nasledujúceho mesiaca od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku povinný odvolanie. Namietal zmätočnosť a neurčitosť záhlavia rozsudku, keďže v ňom absentuje, kto z účastníkov konania je odporcom. Podaním zo dňa 25.04.2017 navrhol súdu vykonanie dôkazov a žiadal, aby si súd vyžiadal od Sociálnej poisťovne doklad o tom, či bol navrhovateľ vedený v evidencii Sociálnej poisťovne ako študent alebo zamestnanec od podania návrhu až do roku 2017. Súčasne žiadal, aby súd zabezpečil potvrdenie akou formou navrhovateľ študuje na vysokej škole a aby navrhovateľ predložil jeho maturitné vysvedčenie resp. doklad o ukončení strednej školy. Spochybnil výšku nákladov navrhovateľa vyčíslených v sume 436,97 Eur a poukázal na to, že navrhovateľ od 10/2016 do 04/2017 pracoval, preto je otázne či spĺňa podmienky na poskytnutie právnej pomoci. Namietal, že súd vo veci rozhodol aj napriek tomu, že dňa 18.10.2018 požiadal o odročenie pojednávania. Uviedol, že súd mu síce dňa 23.10.2018 e -mailom oznámil, že jeho žiadosť o odročenie pojednávania neakceptuje, avšak v tomto oznámení absentuje označenie súdu,
spisovej značky, dátumu a času konania pojednávania, preto nie je nezameniteľné s iným oznámením. Týmto konaním mu súd odňal právo konať pred súdom, právo na podanie návrhov na doplnenie dokazovania a právo na záverečné zhrnutie a vyjadrenie. V prípade, ak by súd postupoval zákonným spôsobom zistil by, že mu dňa 17.12.2018 pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť k mal. Y. V súčasnosti má teda vyživovaciu povinnosť k trom maloletým deťom. Súd pri zisťovaní jeho majetkových pomerov vychádzal z jeho príjmu v rokoch 2011 až 2018, avšak v odôvodnení rozhodnutia nie je uvedené u akého zamestnávateľa pracoval v roku 2018, pričom súd mal zistený jeho príjem iba do 05/2018, no vo veci samej rozhodol v októbri 2018. Zdôraznil, že v septembri 2018 sa podrobil operácii a bol dlhodobejšie práceneschopný, pričom súd nemal od júna 2018 preukázanú výšku jeho príjmu, prípadné poberanie nemocenských dávok. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nemal podrobne preukázané výdavky navrhovateľa, ktorými odôvodňoval zvýšenie výživného a taktiež nezisťoval, či navrhovateľ nepoberá štipendium. Podotkol, že matka navrhovateľa po rozvode ich manželstva predala ich rodinný dom, avšak z predaja mu nevyplatila sumu jeho spoluvlastníckeho podielu. Výšku mesačnej splátky dlžného výživného v sume 910,30 Eur považoval za nespravodlivú a likvidačnú, pretože súd nezohľadnil náklady, ktoré musí reálne vynaložiť počas pracovnej cesty v zahraničí a v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu povinného uviedol, že odvolanie povinného považuje za nedôvodné. Zastával názor, že súd prvej inštancie vykonal v o veci rozsiahle dokazovanie a vec správne právne posúdil. Uviedol, že povinný mal dostatok času na prezentovanie svojich argumentov a predkladanie listinných dôkazov, preto neobstojí jeho odvolacia námietka, že mu súd odňal možnosť konať pred súdom. Povinný sa posledný krát zúčastnil na pojednávaní dňa 19.04.2017, pričom odvtedy súd nariadil celkom 7 pojednávaní, na ktoré sa povinný ani jeho právny zástupca nedostavili napriek riadnemu a včasnému predvolaniu. Nečinnosť povinného nemôže byť na jeho ťarchu. Konanie povinného považoval za účelové s cieľom predlžovať konanie , preto navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
4. Povinný sa k vyjadreniu navrhovateľa nevyjadril.
5. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak
6. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7. Podľa ust. § 157 CMP, rozsudok vo veciach výživného možno na návrh zmeniť alebo zrušiť, ak sa zmenia pomery.
8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 379 CSP a 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu k zmene vyživovacej povinnosti dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a v súlade s ust.§ 191 CSP vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé, dostatočné a spĺňajúce požiadavky vyžadované zákonom (ust. § 220 CSP).
9. Vo vzťahu k odvolacím argumentom povinného - otca navrhovateľa, odvolací súd poukazuje na ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré vyžaduje, aby k zmene pôvodného rozhodnutia došlo len vtedy, ak ide o zmenu závažnejšieho charakteru v tých okolnostiach, ktoré tvorili podklad pre vydanie predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom, a teda o zmenu, ktorá sa výraznejším spôsobom prejaví v pomeroch účastníkov konania. Za zmenu, ktorá odôvodňuje zmenu pôvodného rozhodnutia o výživnom je potrebné považovať aj nárast odôvodnených potrieb dieťaťa (oprávneného), ku ktorým môže dôjsť buď ihneď napríklad v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu, nástupu do školy atď. alebo aj postupne v
dôsledku vyššieho veku dieťaťa. Pri rozhodovaní o zmene výživného sa obdobne použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného, v tomto prípade ust. § 62 ods. 1, 2,4 a 5 a ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že základnými kritériami určenia rozsahu vyživovacej povinnosti sú odôvodnené potreby dieťaťa, ako aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. Odôvodnenými potrebami dieťaťa nie sú len potreby na zabezpečenie výživy vo vlastnom zmysle slova, ale aj šatstvo, obuv, náklady na bývanie, potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rôznymi jeho záujmami a so zdravotným stavom. Ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine stanovuje, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, preto ak je životná úroveň rodičov vyššia, je v záujme dieťaťa, aby sa na tejto úrovni podieľalo a malo z nej úžitok aj v budúcnosti. Výška výživného preto môže byť v takomto prípade určená tak, aby zodpovedala aj zvýšeným potrebám dieťaťa. Rovnako je potrebné posudzovať aj odôvodnené potreby plnoletého dieťaťa, pokiaľ dôvodom trvania vyživovacej povinnosti k nemu je okolnosť, že dieťa sa pripravuje na budúce povolanie.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že naposledy bola vyživovacia povinnosť povinného k navrhovateľovi určená rozsudkom Okresného súdu Michalovce č.k. 8C 1934/99-27 zo dňa 18.04.2000 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.08.2000 č.k. 18Co 267/2000-37, ktorým bolo manželstvo rodičov navrhovateľa rozvedené a (vtedy ešte maloletý) navrhovateľ bol zverený do osobnej starostlivosti matky a povinný (otec) bol zaviazaný prispievať na výživu navrhovateľa sumou 26,55 Eur (800 SK) mesačne vždy do 20- teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky navrhovateľa. Odvolací súd posúdil v tejto právnej veci zmenu pomerov navrhovateľa a povinného od poslednej úpravy výživného a rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že pomery účastníkov sa od poslednej úpravy natoľko zmenili, že táto zmena nepochybne odôvodňuje zvýšenie výživného v určenom rozsahu, o ktorom rozhodol konajúci súd napadnutým rozsudkom. V čase poslednej úpravy výživného mal navrhovateľ tri roky, pričom od 01.09.2016 je navrhovateľ študentom denného štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Už len samotná doba, ktorá uplynula od predchádzajúcej úpravy výživného (viac ako 18 rokov) odôvodňuje záver, že v danom prípade sú nepochybne dané dôvody na zmenu pôvodného rozhodnutia o výživnom, keďže došlo k podstatnému zvýšeniu odôvodnených potrieb navrhovateľa, ktorého náklady podstatným spôsobom vzrástli, a to v súvislosti s jeho vyšším vekom, fyzickým rastom, záujmovou činnosťou, spoločenskými aktivitami ale najmä s prípravou na budúce povolanie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súdna prax aj bez iných okolností považuje za zmenu pomerov skutočnosť, že v priebehu 3 rokov sa zvyšujú odôvodnené potreby detí súvisiace minimálne s ich vekom a tomu zodpovedajúcemu vývinu. V danom prípade teda od poslednej úpravy výživného (v roku 2000) došlo na strane navrhovateľa minimálne šesť krát k zmene pomerov. Odvolací súd súčasne považoval výdavky, ktorými navrhovateľ odôvodňoval návrh na zvýšenie výživného za primerané a zodpovedajúce potrebám iných študentov vysokých škôl, ktoré sú všeobecne známou skutočnosťou, preto o výške týchto výdavkov nemal odvolací súd pochybnosti. Navrhovateľ má preukázateľne vyššie výdavky v súvislosti s jeho štúdiom mimo miesta jeho trvalého bydliska a z tohto dôvodu je nútený platiť poplatky za cestovanie domov a späť, stravu, oblečenie, výtvarné potreby do školy a kurzy súvisiace so zameraním jeho štúdia, pričom v školskom roku 2017/2018 mu nebolo pridelené miesto na internáte a bol tak nútený prenajať si s ďalšími dvomi osobami byt s dohodnutým nájmom 437 Eur (v spise na č.l. 315-321). Z tohto dôvodu je neopodstatnená odvolacia námietka povinného, že súd prvej inštancie nemal listinnými dôkazmi detailne preukázané všetky náklady navrhovateľa. Pokiaľ povinný poukazoval na to, že navrhovateľ bol popri štúdiu zamestnaný, odvolací súd uvádza, že navrhovateľ bol vzhľadom na výrazné zvýšenie jeho odôvodnených potrieb nútený nájsť si prácu a uhrádzať časť týchto potrieb aj zo svojho príjmu a to aj na úkor jeho študijných povinností. Táto skutočnosť však nezbavuje rodičov vyživovacej povinnosti k nemu, pričom takto získané prostriedky môže navrhovateľ použiť na ďalšie svoje potreby, ktoré nie je možné uspokojiť z výživného poskytovaného mu rodičmi ( porovnaj R 76/1968). Je totiž evidentné, že matka navrhovateľa nie je zo svojho mesačného príjmu, ktorý v roku 2017 predstavoval sumu 603,50 Eur, schopná hradiť všetky odôvodnené potreby navrhovateľa, pričom povinný na výživu navrhovateľa prispieval len sumou 26,55 Eur mesačne. Vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu totiž trvá, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť a je charakteristická svojou elasticitou, ktorá vyplýva zo skutočnosti, že dosiahnutím plnoletosti, ani inou časovou hranicou nezaniká, dokiaľ dieťa z rôznych objektívne daných dôvodov nie je schopné samé sa živiť. Schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť je pritom potrebné rozumieť jeho schopnosť samostatne z vlastných zdrojov uspokojovať svoje životné náklady, pričom sa vyžaduje aspoň predpoklad trvalosti takto nadobudnutej schopnosti sa živiť. Dosiahnutie príjmu náhodného charakteru prípadne vykonávanie brigádnickej činnosti za účelom zadováženia si aj obživy v dôsledku nedostatočného plnenia vyživovacej povinnosti zo strany rodičov, však nie je možné považovať za nadobudnutie schopnosti dieťaťa samé sa živiť. Z uvedeného dôvodu
odvolací súd nepovažoval za potrebné dopĺňať dokazovanie v zmysle návrhu povinného a to na zistenie príjmov, štipendia a priebehu štúdia navrhovateľa, keďže sa naďalej a aj po celú dobu trvania konania pripravoval na budúce povolanie štúdiom na strednej a následne vysokej škole dennou formou čo nepochybne vyplýva z maturitného vysvedčenia a potvrdenia o štúdiu na VŠVÚ. Súd prvej inštancie, s poukazom na vyššie uvedené, správne diferencovane zvýšil výživné pre navrhovateľa od 01.07.2011 do ukončenia stredoškolskej dochádzky t.j. do 31.08.2016 na sumu 130 Eur mesačne a od nástupu navrhovateľa na vysokú školu t.j. od 01.09.2016 do budúcna na sumu 200 Eur mesačne.
11. Súčasne odvolací súd zastáva názor, že zvýšené výživné v uvedenom rozsahu pre navrhovateľa zohľadňuje taktiež schopnosti, možnosti a celkové majetkové pomery povinného, u ktorého taktiež došlo od poslednej úpravy výživného k výraznej pozitívnej zmene jeho pomerov a to k niekoľkonásobnému zvýšeniu jeho čistého mesačného príjmu ( v roku 2011 bol vo výške 1 088 Eur, v roku 2012 vo výške 856,49 Eur, v roku 2013 vo výške 323,94 Eur, v roku 2014 vo výške 1 120,83 Eur, v roku 2015 vo výške 1 543,42 Eur, v roku 2016 vo výške 1 724,37 Eur, v roku 2017 vo výške 1 680,66 Eur a v období od 01-05/2018 vo výške 1 793,31 Eur) v porovnaní s jeho príjmom v čase predchádzajúcej úpravy výživného (v roku 2000 bol príjem povinného vo výške 238,06 Eur mesačne). Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zistený čistý mesačný príjem umožňuje povinnému, aby aj po vynaložení všetkých jeho nevyhnutných výdavkov prispieval na výživu navrhovateľa zvýšeným výživným a to s poukazom na prioritu vyživovacej povinnosti vo vzťahu k iným výdavkom povinného rodiča (ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine) s tým, že prechodný pokles príjmu povinného v dôsledku práceneschopnosti nemôže zásadným spôsobom ovplyvniť posúdenie jeho možností a schopností plniť si vyživovaciu povinnosť v rozhodnom období od 1. 7. 2011. Pokiaľ povinný v odvolaní namietal, že okrem navrhovateľa má vyživovaciu povinnosť k ďalším dvom mal. deťom jeho súčasnej manželky, ktoré si osvojil a taktiež mu dňa 17.12.2018 pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť k mal. Hane odvolací súd uvádza, že odôvodnené potreby týchto maloletých detí nemôžu byť zo strany povinného preferované na úkor odôvodnených potrieb a výdavkov navrhovateľa ako dospelého človeka pripravujúceho sa na budúce povolanie. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, z čoho vyplýva, že každý rodič je povinný usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie už existujúcej vyživovacej povinnosti k dieťaťu nebolo ohrozené. Zjednodušenie povedané, pokiaľ rodič plánuje zmenu či už zamestnania, bydliska, počtu vyživovacích povinností, berie na seba iné záväzky a podobne, musí mať na zreteli vždy už existujúce vyživovacie povinnosti tak, aby ich plnenie žiadnym spôsobom neohrozil, a to ani do budúcna s predpokladom zvyšujúcich sa potrieb oprávneného dieťaťa v súvislosti s jeho vekom, rastom a prípravou na budúce povolanie. Pokiaľ teda rodič zmení svoje pomery zvýšením finančných nákladov, musí vynaložiť aj zvýšené úsilie na ich pokrytie. Povinný si takto musel byť pri učinení rozhodnutia osvojiť si dve mal. deti jeho súčasnej manželky a rozšírení počtu vyživovacích povinností o ďalšieho potomka vedomý toho, že má vyživovaciu povinnosť aj k svojim plnoletým deťom z predchádzajúceho manželstva (navrhovateľovi a jeho sestre) a bol preto povinný usmerniť svoje príjmy a výdavky tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k nim nebolo ohrozené. Odvolací súd pri rozhodovaní zohľadnil taktiež skutočnosť, že povinný sa s navrhovateľom od jeho útleho detstva nestýka, neprejavuje o neho žiaden záujem a nad rámec určeného výživného mu ničím neprispieva.
12. Rovnako odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú odvolaciu námietku povinného, že mu súd odňal možnosť konať pred súdom, keď dňa 24.10.2018 pojednával v jeho neprítomnosti a neprítomnosti jeho právneho zástupcu a neakceptoval jeho žiadosť o odročenie pojednávania zo dňa 18.10.2018. Odvolací súd zastáva rovnaký právny názor ako súd prvej inštancie, že žiadosť právneho zástupcu o odročenie pojednávania neobsahuje žiaden kvalifikovaný právny dôvod v zmysle ust. § 183 CSP, pre ktorý bol súd povinný nariadené pojednávanie odročiť a to aj vzhľadom na to, že povinný mal o termíne nariadeného pojednávania vedomosť v dostatočnom časovom predstihu (predvolanie na pojednávanie mu bolo účinne doručené dňa 10.09.2018 a jeho právnemu zástupcovi dňa 27.09.2018).Navyše skutočnosti uvádzané právnym zástupcom povinného v predmetnej žiadosti o odročenie pojednávania majú len teoretický charakter a zakladajú sa na pravdepodobnom zlom zdravotnom stave povinného bez akéhokoľvek náležitého preukázania. Z obsahu spisu vyplýva, že povinný bol osobne prítomný a vypočutý na pojednávaní dňa 19.04.2017, pričom všetky nasledujúce pojednávania (dňa 30.06.2017, 27.09.2017, 20.10.2017, 13.04.2018, 29.06.2018, 05.09.2018) boli odročené z dôvodu pracovných povinností povinného mimo územia Slovenskej republiky alebo kolízie pojednávaní jeho právneho zástupcu. Súd prvej inštancie opakovane dotazoval povinného, jeho právneho zástupcu a dokonca aj zamestnávateľa povinného, aby súdu oznámili, kedy sa bude nachádzať na území SR a v ktorých
termínoch má naplánované pracovné cesty mimo SR, avšak povinný ani jeho zamestnávateľ na takéto výzvy súdu nereagovali. Z tohto dôvodu nemožno aj vzhľadom na počet odročených pojednávaní považovať postup súdu, ktorým neakceptoval ďalšiu žiadosť právneho zástupcu povinného o odročenie pojednávania zo dňa 18.10.2018, za nesprávny resp. taký, ktorým by odňal povinnému možnosť konať pred súdom. Cieľom právnej úpravy odročenia pojednávania vyplývajúcej s § 183 a 184 CSP je totiž zabrániť obštrukciám zo strany účastníkov konania, ktoré smerujú k predlžovaniu súdneho konania a bránia tak súdu konať rýchlo a hospodárne. Pokiaľ povinný vytýkal súdu prvej inštancie, že oznámenie o neakceptovaní žiadosti o odročenie pojednávania zaslané jeho právnemu zástupcovi e - mailom dňa 23.10.2018 neobsahuje spisovú značku konania a označenie súdu a teda nie je nezameniteľné s iným, odvolací súd poukazuje na to, že ani ostatné oznámenia súdu, ktoré boli právnemu zástupcovi povinného doručené neobsahujú spisovú značku predmetného konania, avšak uvedený nedostatok nebránil povinnému ani jeho právnemu zástupcovi počas celého konania uvedené oznámenia súdu identifikovať a v plnom rozsahu ich akceptovať.
13. Súd prvej inštancie súčasne správne ustálil aj dlh povinného na výživnom, keďže v konaní nebolo preukázané žiadne plnenie nad rámec už určeného výživného v rozhodnom období. K splatnosti dlžného výživného odvolací súd poukazuje na ust. § 232 ods. 3 CSP, z ktorého vyplýva, že zákonnou lehotou na plnenie sú 3 dni, ktoré plynú od právoplatnosti rozsudku. Pokiaľ súd povinnému povolil výhodu mesačných splátok, rozhodol v prospech povinného teda ani v tomto smere nie sú odvolacie námietky povinného dôvodné. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd pri rozhodovaní o umožnení plnenia v dlhšej ako zákonnej trojdňovej lehote resp. povolení splácať dlh v splátkach musí prioritne zohľadniť, či povolenie takejto výhody je vhodné so zreteľom na pomery toho, komu sa povinnosť plnenia ukladá, na výšku prisúdeného nároku ako aj na to, či povolenie takejto výhody nebude mať ťaživý dopad na oprávneného, prípadne či je možné od neho spravodlivo žiadať strpenie plnenia v splátkach alebo v dlhšej ako zákonnej lehote. Zvláštnu pozornosť je vždy potrebné venovať povoleniu výhody splátok alebo dlhšej splatnosti v konaniach týkajúcich sa výživného a predovšetkým výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné sa živiť, ktoré je okrem iného prednostnou pohľadávkou so zreteľom na naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži. Súd prvej inštancie teda postupoval pri rozhodovaní o splatnosti dlžného výživného veľmi mierne, keď povinnému poskytol výhodu splátok, pričom výška mesačnej splátky je určená s ohľadom na celkovú výšku dlžného výživného.
14. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.
15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol, tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania (ust. § 396 CSP v spojení s ust. § 52 CMP), keďže nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by bolo spravodlivé priznať niektorému z účastníkov náhradu týchto trov (§ 55 CMP).
16. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3: 0 (ust. § 393 ods. 3 druhej vety CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).