Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoP-109-2019.pdf
PDF · 105.97 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/109/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Chlebovič Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti M. R. nar. XX.X.XXXX a D. nar. XX.X.XXXX zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade, pracoviskom v Levoči detí rodičov Bc. W. M. nar. X.XX.XXXX bývajúcej na P. ulici č. XXX/XX v A. v súčasnosti H. prameni č. XX v A. a D. M. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v J. č. 145 zastúpeného advokátom D.. Ladislavom Csákóm so sídlom na Hviezdoslavovej ulici č. 4 v Rožňave v konaní o návrhu otca na zníženie výživného pre maloleté deti o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 21.1.2019 č.k. 15P 383/2015-399 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh otca na zníženie výživného.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f), a h) CSP s návrhom, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že jeho návrhu na zníženie výživného vyhovie. Uviedol, že považuje napadnuté rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, na základe akých konkrétnych skutočností a dôvodov považoval konajúci súd jeho návrh na zníženie výživného za nedôvodný. Vyslovil názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa kritéria vyžadované právnymi predpismi Slovenskej republiky, a to predovšetkým ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, čím mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom a naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. 2) Civilného sporového poriadku. Na podporu svojich tvrdení poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Ďalej namietal, že konajúci súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz, t.j. nevyžiadal si opätovne správu od spoločnosti J. s.r.o., na základe ktorej by bolo možné ustáliť, že aktuálne by už v tejto spoločnosti pracovať nemohol. Poukázal na to, že v bode 56 odôvodnenia rozhodnutia konajúci súd túto skutočnosť pripustil, napriek tomu jeho návrhu nevyhovel. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie pochybil pri hodnotení vykonaných dôkazov, z ktorých vyvodil neadekvátny skutkový stav. Zdôraznil, že v konaní predložil lekárske správy, z ktorých vyplývajú jeho zdravotné ťažkosti, ktoré v priebehu konania neustúpili, práve naopak, ešte sa zvýraznili. Ďalej vytkol konajúcemu súdu, že tento mu neuložil povinnosť predložiť nové lekárske správy o jeho zdravotnom stave, napriek tomu mu v rozhodnutí vytkol, že ním predložené lekárske správy sú staršieho dáta. Poukázal na to, že v mimosporovom konaní sa uplatňuje vyšetrovacia zásada, čiže súd mohol aj z úradnej moci vykonať dokazovanie, či už vyžiadaním nových lekárskych správ alebo nariadením znaleckého dokazovania. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že nebol dostatočne aktívny v snahe o zlepšenie svojej majetkovej situácie a zdôraznil, že toho času je zamestnaný a lepšie zamestnanie si hľadá, o čom predložil aj dôkazy. Zdôraznil, že žije v regióne s vysokou
nezamestnanosťou a v rámci exekúcie mu bol zadržaný vodičský preukaz, ktorá skutočnosť tiež sťažuje jeho možnosť nájsť si vhodnejšieho zamestnávateľa. Ďalej uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva pre občana povinnosť aktívne si hľadať zamestnanie. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie sa neriadil ani právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v jeho zrušujúcom uznesení, pretože nijako neskúmal či sa bezdôvodne vzal výhodnejšieho zamestnania a namiesto toho vyslovil právne neistý a ničím nepreukázaný názor o údajnej nedostatočnej aktivite pri hľadaní možnosti lepšieho zamestnania. V závere zdôraznil, že kým to bolo možné, tak si plnil vyživovaciu povinnosť v rozsahu stanovenom skorším rozhodnutím a podporoval aj matku mal. detí. Tvrdil, že keď sa jeho finančná situácia zlepší, tak bude svoje deti podporovať ako doteraz.
3. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne. K odvolacím námietkam otca uviedla, že sám otec na pojednávaní niekoľkokrát potvrdil, že jeho zdravotný stav nie je natoľko vážny a zdravotné ťažkosti súvisia predovšetkým s vekom, čo potvrdila aj jeho ošetrujúca lekárka. V súčasnosti otec užíva len voľno-predajné lieky a maste proti bolesti a ako sám uviedol, naposledy bol u lekára pred cca dva a pol rokmi. Zdôraznila, že sa nepotvrdili ani psychické problémy otca, ktoré v priebehu konania deklaroval. Z uvedeného podľa názoru matky vyplýva, že otec nemá žiadne vážnejšie zdravotné problémy, ktoré by mu bránili zamestnať sa na plný úväzok. Otec pri svojich výpovediach uviedol, že si prácu hľadal, avšak nijako to nepreukázal, zamestnávateľom nezaslal žiadosť o prijate do zamestnania a toto si hľadal len cez kamarátov. Zdôraznila, že otcovi bol odobratý vodičský preukaz z dôvodu, že riadne neprispieval určeným výživným na mal. deti, preto túto skutočnosť nemožno zohľadniť. Ďalej uviedla, že jej zdravotný stav tiež nie je dobrý, lieči sa na diabetes melitus II, pravidelne užíva lieky a nemala by pracovať v nočných zmenách, čo však robí, aby si zvýšila príjem a dokázala sa postarať o deti. Naproti tomu otec sa vyhýba zodpovednosti za svoje deti a vyhľadáva polovičné, resp. štvrtinové pracovné úväzky. Za nedôvodnú považuje matka aj odvolaciu námietku otca ohľadom nevykonania navrhnutého dôkazu - dopytom na firmu J., nakoľko zo správy menovanej firmy z 4.1.2019 vyplýva, že keby otec naďalej pracoval v ich spoločnosti a bol vyslaný na pracovnú cestu do Nemecka, mal by nárok na cestovné náhrady vo výške 45 Eur na deň. Matka neverí tvrdeniam otca, že bude podporovať deti ako doposiaľ keď sa zlepší jeho finančná situácia, nakoľko na poslednom pojednávaní ho žiadala o preplatenie polovice nákladov dcérinej operácie očí, ktorá stála 550 Eur a doteraz jej nijako neprispel. V závere zdôraznila, že od podania návrhu na zníženie výživného si otec vzal pôžičku na opravu domu, ktorý mu nepatrí, bol na luxusnej dovolenku v Taliansku a kupuje si značkové oblečie.
4. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správy. Zdôraznil, že mal. deti majú zvýšené výdavky spojené u mal. R. s nástupom na strednú školu a zdravotným stavom a u mal. D. na stravu a oblečenie, nakoľko je vo veku zrýchleného fyziologického rastu. Konštatoval, že mal. D. nastúpi onedlho na strednú školu čím sa jeho výdavky spojené so štúdiom ešte zvýšia. Ďalej uviedol, že otec mal. deti nekontaktuje a nad rámec určeného výživného im nijako neprispieva, a to ani pri príležitosti osobných sviatkov alebo Vianoc. Vyslovil názor, že pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov otca nebola v konaní preukázaná žiadna prekážka, ktorá by mu bránila vykonávať pracovnú činnosť na plný pracovný úväzok s reálnou mzdou. Otec síce pracuje na polovičný úväzok a tvrdil, že si za rozhodujúce obdobie prácu na plný úväzok hľadal, avšak o tom nepredložil žiadne doklady, ktoré by túto skutočnosť preukázali. Ďalej poukázal na to, že k zadržaniu vodičského preukazu otca došlo jeho zavinením, preto túto skutočnosť nemožno zohľadniť. V závere vyslovil názor, že otec sa zámerne vyhýba práci na plný pracovný úväzok a výhod, ktoré z nej vyplývajú.
5. Otec v odvolacej replike na vyjadrenie matky zotrval na svojich odvolacích dôvodoch a zdôraznil, že o lepšie zamestnanie sa uchádzal aj priamo u potenciálnych zamestnávateľov. Tvrdil, že svoju pracovnú silu ponúkol vždy, každému potenciálnemu zamestnávateľovi bez akéhokoľvek obmedzenia, samozrejme s prihliadnutím na predmet jeho činnosti. Otec reagoval na vyjadrenia matky kontra argumentačne a zvýraznil, že dovolenku dostal od svojho brata k narodeninám a žiadnu pôžičku za nikoho nesplácal. V súvislosti s matkiným tvrdením o spol. J. s.r.o. uviedol, že vykonaným dokazovaním je potrebné mať jednoznačne preukázané, že ak by sa bol uchádzal o zamestnanie v menovanej spoločnosti, tak by bol prijatý do pracovného pomeru a mal nárok na cestovné náhrady, preto nie je postačujúca ich správa vyjadrená podmieňujúcim spôsobom (ak by otec naďalej pracoval). V ostatom ide o úvahy otca o osobe matky, obsah ktorých, vzhľadom na skutočnosť, že do veci nepriniesli žiadne nové svetlo, nebolo potrebné pojať do odôvodnenia tohto rozhodnutia.
6. Otec v odvolacej replike na vyjadrenie kolízneho opatrovníka nesúhlasil s jeho tvrdením, že neexistujú žiadne prekážky, ktoré by mu bránili vykonávať pracovnú činnosť na plný úväzok s ,,reálnou mzdou“ a zdôraznil, že má záujem pracovať na lepšie platenom mieste. Vytkol kolíznemu opatrovníkovi, že tento nevzal do úvahy jeho majetkové pomery ale len potreby mal. detí, pričom o rozsahu vyživovacej povinnosti nie je možné rozhodnúť izolovane, len na základe potrieb oprávnených osôb. V závere uviedol, že je to práve ÚPSVaR, ktorý vedie evidenciu voľných pracovných miest, avšak neuvádza žiadne, ktoré by zodpovedalo jeho pomerom (vzdelanie, miesto bydliska, nemožnosť riadenia motorového vozidla a pod.).
7. Kolízny opatrovník v odvolacej duplike reagoval na tvrdenia otca kontra argumentačne a priložil sedem pracovných ponúk zo zoznamu voľných pracovných miest vedených na stránke ÚPSVar Rožňava, ktoré zodpovedajú schopnostiam otca a boli pridané len za mesiac marec 2019. Na základe predložených reálnych pracovných ponúk vyslovil názor, že ak by otec chcel pracovať, tak si prácu nájde. V ostatnom zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.
8. Matka v odvolacej duplike označila tvrdenia otca za zavádzajúce a v ostatnom zotrvala na vyjadreniach prednesených v odvolacom a prvoinštančnom konaní.
9. Otec vo vyjadrení na dupliku matky a kolízneho opatrovníka reagoval opäť kontra argumentačne, ale obsah predmetného vyjadrenia, vzhľadom na to, že do veci opätovne nepriniesol žiadne nové svetlo, nebolo potrebné pojať do odôvodnenia tohto rozhodnutia.
10. Konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „ CMP“).
11. Podľa ust. § 395 CMP ak § 396 CMP neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona, ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.
12. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
13. Podľa § 387 ods. 1 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „ CSP“) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
15. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
16. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
17. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a zákonne vo veci rozhodol, pričom v odôvodnení sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré tvorili podklad jeho rozhodnutia a s jeho závermi sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd. Otec v odvolaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery súdu prvej inštancie a jeho odvolaciu argumentáciu totožnú s jeho obranou v konaní na súde prvej inštancie sa súd v napadnutom rozsudku vysporiadal. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie, resp. doplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu (uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 31.5.2018 č.k. 8CoP/28/2018) a dostatočne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
18. Odvolací súd konštatuje, že dôvodom zrušenia predchádzajúceho rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku bola predovšetkým nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keďže v rámci odôvodnenia výroku o zamietnutí návrhu otca na zníženie výživného sa súd prvej inštancie obmedzil len na konštatovanie, že otec sa dobrovoľne vzal výhodnejšieho zamestnania bez toho, aby sa riadne vysporiadal so zmenou pomerov otca a vykonal náležité dokazovanie ohľadom tejto zmeny. Súd prvej inštancie sa predovšetkým žiadnym spôsobom nezaoberal otcovou námietkou, že síce ukončil pracovný pomer, ale začal vykonávať podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia, z ktorej podľa jeho vyjadrenia dosahoval vyšší príjem. Odvolací súd preto uložil súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie ohľadom vývoja príjmu otca z podnikateľskej činnosti, posúdiť, či zmenou zamestnania nastala aj zmena majetkových pomerov otca a vyhodnotiť, či skončenie pracovného pomeru otca možno posúdiť ako vzdanie sa vhodnejšieho zamestnania v zmysle Zákona o rodine a v prípade, ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že otec sa dobrovoľne vzdal výhodnejšieho zamestnania, riadne vyhodnotiť jeho potencionálny príjem, za tým účelom zistiť, či by otcovi aj naďalej boli u predchádzajúceho zamestnávateľa vyplácané cestovné náhrady a ak áno, v akom rozsahu, vyhodnotiť odvolacie námietky otca ohľadom jeho fyzického a psychického zdravia z pohľadu zmeny jeho schopností, možností a majetkových pomerov.
19. Súd prvej inštancie vzhľadom na predmet konania, ktorým je zmena rozhodnutia o výživnom správne porovnával pomery v čase predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom s pomermi existujúcimi v čase jeho rozhodovania o terajšom návrhu otca na zníženie výživného v súlade s § 78 ods. 1 Zákona o rodine, vykonal dokazovanie v zmysle pokynov odvolacieho súdu a súčasne správne aplikoval ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, z ktorého vyplýva povinnosť súdu prihliadať na potencionálne príjmy povinného rodiča, ak sa bez dôležitého dôvodu vzdá výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, prípadne ak na seba berie neprimerané majetkové riziká. Na zníženie alebo stratu príjmu povinného rodiča je možné preto prihliadnuť len v prípade preukázania dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia rodiča, ktorým môže byť napríklad preukázateľne výrazné zhoršenie zdravotného stavu znemožňujúce jeho doterajší výkon práce, skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov, prípadne zníženie príjmu opäť z dôvodu na strane zamestnávateľa a podobne, teda dôvody, ktoré povinný rodič nemôže ovplyvniť. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že otec sa skončením pracovného pomeru (dohodou) v spol. J. s.r.o. vzdal výhodnejšieho zamestnania a neakceptoval jeho tvrdenia o tom, že odišiel za lepšie platenou prácou na živnosť. Z dokazovania dôsledne vykonaného súdom prvej inštancie jednoznačne rezultuje záver, že v spol. J. s.r.o. bol otec zamestnaný na trvalý pracovný pomer s nadštandardným príjmom cca 1250 Eur mesačne (vrátane diét), pričom po jeho skončení vykonával prácu na živnosť pre spol. F. s.r.o. na základe zmluvy o spolupráci, ktorá bola uzatvorená na dobu určitú (cca 2 mesiace), čím sa vzdal stáleho zamestnania. Z vyjadrenia spol. J. s.r.o. z 4.1.2019 (čl. 383) tiež vyplýva, že ak by bol otec naďalej zamestnaný v tejto spoločnosti, tak by mu boli vyplácané cestovné náhrady vo výške 45
Eur na deň. Otec ďalej poukazoval na svoj zhoršený zdravotný stav, ktorý sťažuje jeho schopnosť riadne sa zamestnať, tento však nepreukázal, naopak sám uviedol, že už dva a pol roka nebol u lekára a užíva len voľno-predajné lieky a maste proti bolesti. Vo vzťahu k odvolacím námietkam povinného otca ohľadom nevykonania navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie vyžiadaním si novších lekárskych správ o zdravotnom stave otca odvolací súd uvádza, že túto odvolaciu námietku hodnotí ako irelevantnú, nakoľko z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie mal dostatok podkladov na zistenie skutočného stavu veci vo vzťahu k otcom tvrdeným zdravotným problémom a to predovšetkým s prihliadnutím na jeho vyjadrenie, pričom otcovi nič nebránilo, aby predmetné správy sám predložil. V tomto smere odvolací súd uvádza, že ani v mimosporovom konaní nie je povinnosť prvoinštančného súdu zisťovať skutočný stav veci bezhraničná. Procesný postup súdu smerujúci k zisťovaniu skutočného stavu veci nie je možné dosiahnuť bez súčinnosti účastníkov konania ako aj subjektov na konaní zúčastnených, preto zákon aj v týchto veciach trvá na naplnení základných procesných povinností - povinnosť tvrdenia právne relevantných skutočností a dôkaznú povinnosť. Zisteniu skutočného stavu veci preto zodpovedá zistenie takých skutočností, ktoré z hľadiska právnej normy smerujú k potvrdeniu oprávnenosti a správnosti uplatneného nároku. Postačuje ak vyjadrujú určitú mieru pravdepodobnosti existencie právne relevantných skutočností pre posúdenie veci, teda sumár zistení, ktoré sa čo najviac približujú k materiálnej pravde. Súčasne platí, že účastník konania, ktorý nedôsledne splní svoje procesné povinnosti - povinnosť tvrdiť právne relevantné skutočnosti a povinnosť tieto preukázať, sa nemôže následne v konaní brániť tým, že vinou súdu nebol zistený skutočný stav veci. Na tomto skutkovom základe aj odvolací súd konštatuje, že na strane povinného subjektu z vyživovacej povinnosti (otca) neboli preukázané zásadné zmeny v skutočnostiach, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom pre mal. deti. Inak povedané otec predloženou argumentáciou (tvrdenou nemožnosťou zamestnať sa na trvalá pracovný pomer, tvrdenými zdravotnými ťažkosťami) nepreukázal a nepresvedčil odvolací súd, že tieto by mali podstatný vplyv na jeho potencionálne schopnosti plniť si vyživovaciu povinnosť v rozsahu primeranom veku a potrebám mal. detí, tak ako bola táto súdom určená. Preto aj odvolací súd vychádzal z potenciálnych schopností otca, z jeho možností uplatniť sa na trhu práce vo vyučenom odbore a schopnosti zvýšiť si svoj príjem pri zvolení aktívneho prístupu a neprihliadol na jeho deklarované príjmové a majetkové pomery.
20. K odvolacím námietkam otca ohľadom porušenia práva na spravodlivý proces konajúcim súdom odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti rozsudku podľa §220 ods. 2 CSP, pričom odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, nečiní rozsudok nepreskúmateľným a nezákonným. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav a po použití relevantných noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
21. K relevantnej odvolacej argumentácii otca ohľadom nevykonania navrhnutého dôkazu - dopytu na spol. J., s.r.o., odvolací súd dodáva, kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Skutočnosť, že súd prvej inštancie neakceptoval návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama o sebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície
ako druhá strana v konaní. Konštatuje, že konajúci súd dostatočne odôvodnil nevykonanie navrhnutého dôkazu v bode 56 rozhodnutia a navyše odvolací súd je toho názoru, že relevantným v tejto veci bolo (podľa pokynov v zrušujúcom uznesení) zistiť, či by otcovi aj naďalej boli u predchádzajúceho zamestnávateľa vyplácané cestovné náhrady a ak áno, v akom rozsahu, a nie to, či by menovaná firma prijala otca opätovne do zamestnania. Zdôrazňuje, že otec odišiel z dotknutej firmy dobrovoľne, ktorá skutočnosť už bola vyššie posúdená podľa ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine.
22. Odvolací súd súhlasí s tvrdením otca, že žiadny právny predpis neukladá občanovi Slovenskej republiky povinnosť aktívne si hľadať zamestnania a dodáva, že žiaden účinný zákon Slovenskej republiky nezakotvuje ani povinnosť pracovať ale ani právo resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Zákon o rodine však zakotvuje vyslovene povinnosť rodiča živiť svoje dieťa, takže nemôže obstáť argumentácia, podľa ktorej rodič má nedostatočný príjem pre plnenie vyživovacej povinnosti k mal. dieťaťu v primeranom rozsahu, pretože koná nezodpovedne a tým sa pripravil o možnosť prispievať na výživu svojho dieťaťa v súlade s relevantnými zákonnými ustanoveniami Zákona o rodine.
23. Za danej situácie odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že doposiaľ určené výživné napriek zmenám pomerov, ktoré u účastníkov konania nastali, zodpovedá základným kritériám určovania výživného, i keď odôvodnené potreby maloletých detí sa podstatným spôsobom zvýšili, avšak ich uspokojovanie je limitované možnosťami, schopnosťami a majetkovými pomermi rodičov, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa stotožnil s jeho odôvodnením.
24. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).