Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/54/2019

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov JUDr. Pavla Polku a JUDr. Vladimíra Kuráka, na verejnom zasadnutí konanom 10. septembra 2019 prejednal odvolania podané prokurátorom a obžalovaným P. Q. proti rozsudku Okresného súdu Čadca, č.k. -232 z 1.4.2019 a takto

rozhodol:

Podľa odvolania prokurátora a obžalovaného P. Q. z a m i e t a , pretože nie sú dôvodné.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Čadca, sp.zn. z 1.4.2019 bol obžalovaný P. Q. uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák., na skutkovom základe, že:

dňa XX.XX.XXXX v čase okolo 13.00 hod. v obci Q. B., časť pod B., okr. G., stojac na terase chaty bez popisného čísla, ktorej je spolumajiteľ, namieril dlhú strelnú zbraň, ktorá bola osadená puškohľadom, na V. Q. st. a V. Q. ml., ktorí vo vzdialenosti cca 80-100 m od chaty kráčali k tejto chate, s touto strelnou zbraňou na nich neustále mieril počas toho, ako sa k chate približovali, pričom vo vzdialenosti cca 50 m od uvedenej chaty sa V. Q. st. a V. Q. ml. otočili a zo strachu o život z miesta odišli späť domov, lebo konanie P. Q. v nich vzbudilo strach o ich život a zdravie.

Za tento trestný čin bol obžalovaný odsúdený podľa § 360 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 1 rok. Proti tomuto rozsudku podali riadne a včas odvolania prokurátor aj obžalovaný.

Prokurátor podal odvolanie v neprospech obžalovaného proti výroku o treste aj výroku o ochrannom opatrení. Je toho názoru, že vzhľadom k tomu, že u obžalovaného pretrváva závislosť od alkoholu a podľa vyjadrenia znalkyne pobyt obžalovaného na slobode môže byť z psychiatrického hľadiska nebezpečný, nakoľko obžalovaný sa pod vplyvom alkoholu môže správať nepredvídateľne pri dlhodobo narušených rodinných vzťahoch, prichádza do úvahy uloženie protialkoholického liečenia ústavnou formou. Je síce pravdou, že znalkyňa MUDr. D. Štrocholcová nenavrhla žiadnu z foriem ochranného liečenia, nakoľko nepredpokladá splnenie účelu, a to aj napriek tomu, že pobyt obžalovaného na slobode môže byť z psychiatrického hľadiska pre spoločnosť nebezpečný, nakoľko u obžalovaného naďalej pretrváva závislosť od alkoholu na rozhraní rozhodujúceho až konečného štádia s kontinuálnym pitím, s poklesom tolerancie, s bažením po účinkoch alkoholu a odvykacími príznakmi, s deprivačnými zmenami osobnosti. Znalkyňa na pojednávaní uviedla, že obžalovaný sa v minulosti ambulantne ani ústavne neliečil zo závislosti na alkohole. Znalkyňa taktiež uviedla, že v prípade, ak by sa obžalovaný dostal do procesu liečenia, s poukazom na jeho postoj a jeho jednoznačné vyjadrenia, že nemá záujem prestať piť alkohol, myslí si, že nejaká liečba tu zmysel nemá. V tejto súvislosti poukázal na

skutočnosť, že znalkyňa na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní pred zrušením rozsudku krajským súdom uviedla, že u obžalovaného prichádza do úvahy uloženie ochranného protialkoholického liečenia ústavnou formou, nakoľko vzhľadom na nekritický postoj obžalovaného má za to, že ambulantná forma je u obžalovaného nepostačujúca. Je zrejmé, že medzi vypracovaním znaleckého posudku vo veci a následne jeho doplnkom uplynul určitý čas. Opäť však poukázal na skutočnosť, že obžalovaný nebol dovtedy nejakým spôsobom liečený, pokiaľ ide o protialkoholické liečenie. Teda aj napriek tomu, že znalkyňa konštatovala, že nejaká liečba v prípade obžalovaného nemá zmysel, táto skutočnosť nebola overená práve niektorou z foriem liečby. V prípade neuloženia ochranného protialkoholického liečenia je možné považovať uložený trest za nedostačujúci. Je toho názoru, že je namieste uložiť obžalovanému dlhšiu skúšobnú dobu, aby trest splnil svoj účel s poukazom na § 34 ods. 1 Tr. zák. Ak by bolo ochranné liečenie ústavnou formou uložené, v takomto prípade je možné uložený trest považovať za dostačujúci. Obžalovaný P. Q. v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojej obhajkyne poukázal na to, že s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasí. Je toho názoru, že vykonaným dokazovaním najmä výsluchmi svedkov poškodených sa nepodarilo preukázať, že sa stal skutok uvedený v obžalobe a následne v rozsudku. Obaja poškodení totiž absolútne rozdielnym spôsobom popísali, kde a ako sa mal skutok stať. Svedok V. Q. st. sám vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že v čase skutku bol asi 100 m od miesta, kde bol obžalovaný. Svedok V. Q. ml. sa vyjadril tak, že nevie miesto, na ktorom sa nachádzali v čase skutku. Rovnako tak trasa, ktorou išli, resp. prichádzali k obžalovanému, je poškodenými popisovaná rozdielne. Keďže skutočnosti uvádzané poškodenými V. Q. st. a V. Q. ml. boli rozdielne, bol navrhnutý vyšetrovací pokus, aby bolo preukázané, kde, kto a akým spôsobom sa pohyboval v teréne, kde malo dôjsť ku skutku a či z týchto miest mohli poškodení vidieť obžalovaného. Návrh na doplnenie dokazovania bol zamietnutý. Je tiež toho názoru, že pri vyhrážke zabitím bude záležať na konkrétnej povahe vyhrážok, na tom, ako sa páchateľ pri vyhrážkach celkovo choval, či nebral do rúk nejaké predmety a tak nenaznačoval úmysel uskutočniť svoje hrozby, alebo či nešlo o hrozby, ktoré neboli myslené vážne, a pod. V konaní je potrebné zistiť, či je obvinený schopný dopustiť sa v podnapitom stave násilného konania, a teda, či jeho hrozby mohli vzbudiť u poškodených dôvodnú obavu. V tomto smere nie sú bez významu údaje o predchádzajúcich odsúdeniach obvineného so zameraním na to, za akých okolností sa obvinený v minulosti dopustil násilných trestných činov (rozhodnutie NS SR ). Podľa odpisu z registra trestov obžalovaný nemá záznam, to znamená, že nemá tendencie páchať násilnú trestnú činnosť a z toho teda nemožno odvodzovať, že by sa akejkoľvek trestnej činnosti chcel dopúšťať, najmä pri svojom veku a pri svojom zdravotnom stave. Taktiež je zrejmé, že keďže poškodení sú príbuzní s obžalovaným, je im známa jeho povaha a z ich konania následne po tom, čo mali vidieť, že na nich mieri zbraňou, nevyplýva žiadna obava z jeho prípadného konania. Ako sami uviedli, neunikali do lesa, neskrývali sa za prírodné možnosti, ktoré sa v tej časti nachádzajú, ale plynule sa otočili a išli dole tak, ako prišli, teda nie behom, ani kľučkujúc, ani nič podobné, čo by sa v prípade toho, že by mali dôvodnú obavu, že sa im môže niečo stať a stalo, nakoľko by sa chránili pre prípadnou streľbou. Keďže sa nič také nestalo, je zrejmé, že deklarovaná dôvodná obava, ktorá je uvedená v obžalobe, nebola ničím preukázaná. V tomto prípade sú teda konkrétne pochybnosti o tom, či vyhrážanie sa obom poškodeným mohlo byť takého charakteru, že subjektívne pociťovali ujmu, nakoľko voči nim mala vyhrážka smerovať, nakoľko zo žiadneho ich chovania, ktoré sami popísali, nič také nevyplýva. Je preto toho názoru, že v danej veci existujú pochybnosti o jeho vine, pochybnosti týkajúce sa subjektívnych pocitov a správania sa poškodených, rozhodnutie súdu sa musí prejaviť v tom zmysle, že sa uplatní zásada „in dubio pro reo“. Obžalovaný necíti žiadnu vinu, že sa dopustil súdeného skutku, žiada preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie s tým, že bude vykonaná ohliadka na mieste samom a vyšetrovací pokus a dopočutie svedkov poškodených, akým spôsobom pociťovali túto vyhrážku a z akého dôvodu ju pociťovali negatívne a vážne, prečo sa nechránili terénnymi nerovnosťami, únikom do lesa a pod.

Na podklade podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa , a zistil, že odvolania prokurátora a obžalovaného nie sú dôvodné.

Treba stručne pripomenúť, že okresný súd rozsudkom, sp.zn. z 22.2.2017 obžalovaného postupom podľa oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Čadca, sp.zn. -6 z 26.4.2016 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania

podľa , , Tr. zák. Na základe odvolania prokurátora Krajský súd v Žiline uznesením, sp.zn. zo 7.11.2017 napadnutý rozsudok podľa zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Okresný súd sa v ďalšom konaní dôsledne riadil právnym názorom krajského súdu v otázkach práva hmotného aj procesného vyslovených v uvedenom uznesení.

Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný P. Q.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov o podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne. Dôvody napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých samosudkyňa okresného súdu založila svoje odsudzujúce rozhodnutie.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na vnútornom presvedčení získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle a vykonané dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Pri prečine nebezpečného vyhrážania v zmysle ustanovenia § 360 ods. 1 Tr. zák. treba brať do úvahy okolnosti konkrétneho prípadu a prihliadať aj na to, ako subjektívne pociťuje ujmu ten, voči ktorému vyhrážka smeruje. Vyhrážanie musí byť spôsobilé vzbudiť u poškodeného dôvodnú obavu, t.j. vyšší stupeň tiesnivého pocitu z toho, čím sa mu vyhráža, pričom stačí možnosť vzniku tejto obavy. Pri posudzovaní otázky, či je vyhrážanie spôsobilé vzbudiť v inom dôvodnú obavu, treba brať do úvahy najmä povahu vyhrážky, fyzické a charakterové vlastnosti páchateľa v porovnaní s fyzickými a

povahovými vlastnosťami poškodeného, ich vzájomný vzťah, ako sa správal obžalovaný pri vyhrážaní, či mal v rukách nejaké predmety.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení. Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaný odvolanie založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

Vinu obžalovaného mal krajský súd, rovnako ako okresný súd, preukázanú predovšetkým na základe priamych dôkazov - výpovedí poškodených V. Q. st. a V. Q. ml. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadať najmä k vnútornej štruktúre výpovede svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedal, k logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť vzťahu svedka (poškodeného) k obžalovanému alebo poškodenému, teda či svedok s obžalovaným alebo poškodeným je v príbuzenskom vzťahu, resp. (ne)priateľskom, susedskom či zamestnávateľskom vzťahu, prípadne v inom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti. Taktiež je potrebné prihliadať na existenciu vlastného, často hmotného záujmu svedka na výsledku trestného konania, v prípade, že v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny vyplývajúce či už z pozitívneho alebo negatívneho pomeru medzi svedkom a obžalovaným alebo svedkom a poškodeným, ktoré by mohli mať na výpoveď svedka vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je. Pritom nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak.

Podľa názoru odvolacieho súdu poškodení presvedčivo usvedčujú obžalovaného zo spáchania súdeného skutku a krajskému súdu nie sú známe žiadne skutočnosti spochybňujúce vierohodnosť ich výpovedí. Pokiaľ obžalovaný poukazuje na rozpory vo výpovediach poškodených, ako už odvolací súd konštatoval v uznesení sp.zn. zo 7.11.2017, rozpory týkajúce sa časového vymedzenia skutku, vzdialenosti, z ktorej na nich mieril obžalovaný, rovnako tak miesta, z ktorého na nich mieril obžalovaný, považoval za celkom bezvýznamné. V okolnostiach danej veci je krajský súd názoru, že vo výpovediach svedkov poškodených nie sú rozpory závažnejšieho charakteru, ktoré by spochybnili ich svedecké výpovede. Svedkovia poškodení sa v podstatných bodoch neodchýlili od svojich výpovedí. Poškodení zhodne potvrdili, že na ich obžalovaný v kritickom čase mieril strelnou zbraňou a toto ich konanie vzbudilo u nich dôvodnú obavu. Krajský súd sa stotožňuje s názorom poškodeného, ktorý prezentoval v písomných dôvodoch svojho odvolania proti v poradí prvému oslobodzujúcemu rozsudku, že mierenie strelnou zbraňou na iného vyvoláva strach a obavu u druhého človeka o život a zdravie bez ohľadu na skutočnosť, či držiteľ zbrane má v úmysle vystreliť, alebo nie, nakoľko túto skutočnosť poškodený nevie posúdiť. Je v rozpore s právnymi predpismi (zákon o zbraniach a strelive - pozn. odvolacieho súdu) namieriť zbraň na iného človeka. Pre vierohodnosť výpovedí poškodených svedčia aj ďalšie dôkazy, najmä výsluchy nepriamych svedkov J. A. a T. A., ktorí

potvrdili, že obžalovaný a poškodení sa hádali o veci, že na poškodených obžalovaný mieril. Poškodení tvrdili, že na nich obžalovaný mieril, obžalovaný tvrdil opak, že nemieril. Poškodený V. Q. ml. vylúčil, že mal svedkovi T. A. povedať, že si to jeho otec na obžalovaného vymyslel.

Vo vzťahu k námietkam, týkajúcim sa nevykonania dokazovania navrhovaného obžalovaným, najmä vykonania vyšetrovacieho pokusu, ohliadky miesta činu, dopočutia poškodených, aj krajský súd je toho názoru, že ide o dôkazy, ktoré by nemohli priniesť do konania akékoľvek relevantné skutočnosti významné pre rozhodnutie o vine či treste obžalovaného. Poškodení zotrvali na svojich výpovediach, že z miesta, na ktorom stáli, mali výhľad na chatu, kde sa nachádzal obžalovaný. Nič im nebránilo vo výhľade, videli nielen na chatu, ale aj na terasu.

K výroku o treste

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu . Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa.

Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste zohľadnil všetky rozhodné okolnosti a príslušné zákonné ustanovenia. Trest bol ukladaný v zmysle zásad pre ukladanie trestov, prihliadajúc na generálnu a individuálnu prevenciu, proporcionálnosť a tiež personálnosť trestu.

Krajský súd v zmysle vyššie uvedených právnych úvah, s prihliadnutím na § 38 ods. 3 Tr. zák. (tzv. prevahu poľahčujúcich okolností), zistil, že okresný súd uložil obžalovanému zákonný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, teda na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Zákonným podmienkam zodpovedá aj podmienečné odloženie tohto trestu na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok.

K neuloženiu ochranného opatrenia - ochranného protialkoholického liečenia

Súd prvého stupňa správne postupoval i v tom smere, že neuložil obžalovanému protialkoholické liečenie podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák., napriek tomu, že obžalovaný sa trestného činu dopustil pod vplyvom návykovej látky alebo v súvislosti s jej užívaním, pričom návyk k požívaniu alkoholu dosiahol u neho štádium choroby (u obžalovaného pretrváva závislosť na alkohole na rozhraní rozhodujúceho až konečného - terminálneho štádia s kontinuálnym pitím s poklesom tolerancie, s bažením po účinkoch alkoholu, s odvykacími príznakmi, s depravačnými zmenami osobnosti - pozn. odvolacieho súdu) a boli by inak splnené podmienky tohto ustanovenia. Po preskúmaní obsahu spisu aj krajský súd dospel k názoru, že nie je účelné ukladať obžalovanému ochranné protialkoholické liečenie, a to s poukazom na ustanovenie § 73 ods. 3 Tr. zák., podľa ktorého ochranné liečenie súd neuloží, ak je vzhľadom na osobu páchateľa zrejmé, že jeho účel nemožno dosiahnuť. Zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, vypracovaného súdnou znalkyňou MUDr. D.

Štrocholcovou a jej výsluchu v konaní pred súdom je zrejmé, že ochranné liečenie u obžalovaného nemôže splniť svoj účel vzhľadom k osobe obžalovaného, ktorý sa nechce liečiť, má k požívaniu alkoholu totálne nekritizujúci, bagatelizujúci postoj, nemá žiadnu motiváciu abstinovať, zmeniť svoj postoj k alkoholickej problematike, požívanie alkoholu zapadá do jeho symplexnej osobnosti s rysmi nezdržanlivosti, je súčasťou jeho životného štýlu, nakoľko má nedostatočné sociálne zázemie. Aj napriek tomu, že obžalovaný sa v minulosti nepodrobil ambulantnej ani ústavnej liečbe, vzhľadom na stupeň alkoholovej závislosti a depravačné zmeny osobnosti obžalovaného, aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné predpokladať, že by sa obžalovaný podroboval liečbe a bola by u neho dosiahnutá abstinencia. Nie je možné ani predpokladať, že by sa jeho negatívny postoj k liečbe podarilo prekonať ústavným liečením. Za týchto okolností, keď je známy vopred známy neúspech ochranného liečenia, by trvanie na jeho uložení len preto, že inak sú splnené podmienky príslušného ustanovenia, bolo zo spoločenského hľadiska nesprávne. Namiesto celkom zbytočného liečenia obžalovaného je možné liečiť inú osobu závislú na alkohole, u ktorej je nádej na úspech liečenia, a teda i na spoločenský prínos vynaložených nákladov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie prokurátora smerujúce proti neuloženiu ochranného protialkoholického liečenia, ako aj proti uloženiu prísnejšieho trestu odňatia slobody - určeniu dlhšej skúšobnej doby a odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol podľa

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku, a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.