Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-11Cpr/12/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II sudcom JUDr. Petrom Kubejom v právnom spore žalobcu: Z. V., T.. XX.XX.XXXX, U. H. Z. XX, Y., právne zastúpený: advokátska kancelária Prof. JUDr. Ján Klučka CSc., advokát, Ku Potoku 4, Košice proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 4.484,15 eura s príslušenstvom takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2000 eur a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu 07.11.2016 domáhal zaplatenia 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť žalobcovho služobného platu za každú začatú hodinu, nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako „Smernica"), ktorá ku dňu podania návrhu predstavovala sumu 4.484,15 eura.

2. V žalobe pôvodne uviedol, že svoj nárok uplatňuje ako náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci z dôvodu nesprávneho prebratia smernice Európskej únie Slovenskou republikou - Ministerstvom vnútra SR, v dôsledku ktorej mu vznikla škoda. Žalobca sa domnieval, že právomoc súdu v prejednávanej veci je založená podľa ustanovenia v spojení s ustanovením (ktorý zodpovedá - ďalej ako „CSP" - pozn. súdu). Uviedol, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky (ďalej aj ako „SR"), ktorý vykonáva štátnu službu v Košiciach na C. č. 4. Žalovanou je Slovenská republika, ktorá koná prostredníctvom ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prevzatia smernice Európskej únie (ďalej ako „EÚ") alebo v dôsledku nedodržania lehoty na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy. Zákonné povinnosti Ministerstva vnútra SR týkajúce sa Hasičského a záchranného zboru upravuje ustanovenia ) zákona o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého je Ministerstvo vnútra SR ústredným orgánom štátnej správy pre policajný zbor, hasičský a záchranný zbor. K predbežnému prerokovaniu nároku žalobca v zmysle uviedol, že v prejednávanej veci nie je potrebné podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (ďalej aj ako „ESD"), vec C-118/08, keďže právo Európskej únie tomuto postupu bráni. V jeho prípade ide o uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom žalovanej pri implementácii pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho

práva garantovaného úniovým právom (právo na 48 hodinovú týždennú pracovnú dobu podľa čl. 6 písm. b) Smernice) s následným vznikom práva na súdnu ochranu pred vnútroštátnym súdnym orgánom členského štátu. Uviedol, že týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru SR sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť, t.j. 24 hodinové zmeny, teda v takom rozsahu, že úhrn takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Poukázal na úniovú úpravu pracovného času zamestnancov - na Smernicu č. 93/104/ES a Smernicu 2003/88/ES, ktorá v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES/Maximálny týždenný pracovný čas/ stanovuje, že: „Priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín". V prípade hasičov túto situáciu riešil Súdny dvor Európskej únie tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C

- 429/09 G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov uviedol, že „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES". Podľa žalobcu napriek tomu, že príloha č. 4 k Zákonu o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej ako „Zákon") uvádza, že do jeho znenia bola prebratá Smernica, znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť nepotvrdzuje. V okolnostiach prípadu uviedol, že žiadne ustanovenie Zákona neupravuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. Táto skutočnosť sa nachádza napr. v , avšak toto ustanovenie sa na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Poukázal aj na rozsudky Európskeho súdneho dvora (ďalej ako „ESD"), podľa ktorých sú orgány členského štátu ex officio povinné aplikovať pravidlá úniového práva v záujme zabezpečenia ochrany jednotlivcov (C-430/09, C.431/09, C-14/83). Túto formuláciu má potvrdzovať ESD vo veci Fuß, bod 35, C - 429/09, kde je uvedené, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcovi právo, ktoré môže priamo uplatniť pred vnútroštátnymi súdmi, pričom ide o právo na 48 hodinový pracovný čas aj pre žalobcu, ktorý má tak právo dovolávať sa porušenia čl. 6 smernice v dôsledku, že jeho pracovná pohotovosť sa mu nezapočítava do pracovného času s následným vznikom škody.

3. Podľa žalobcu je úlohou vnútroštátneho súdu, aby posúdil, či boli naplnené úniové podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu. V zmysle stabilizovanej judikatúry ide o to, či cieľom porušenia právnej normy bolo priznať jednotlivcom práva, či porušenie bolo dostatočne závažné a či medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (C - 429/09, bod 47, C-118/08, bod 30).

4. Ďalším „transpozičným" nedostatkom Zákona podľa žalobcu je, že Smernica nepreberá ustanovenia jej čl. 6 písm. b) stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná pohotovosť, spôsoby ich finančného ohodnotenia. Podstata spočíva v tom, že služobnú pohotovosť hasičov Zákon nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. Takáto právna úprava preto zakladá porušenie čl. 6 písm. b) Smernice Slovenskou republikou ako členským štátom EÚ a priznáva právo na náhradu škody postihnutým jednotlivcom.

5. Nakoniec sa žalobca v žalobe zaoberal rozobratím príslušných ustanovení o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, spôsobom a rozsahom náhrady škody, lehotami, výpočtom náhrady škody spôsobenej verejným orgánom za porušenie práva EÚ, kde uviedol, že je vecou orgánu, ktorý rozhoduje o náhrade škody, či v danom prípade prizná náhradu alebo udelenie náhradného voľna. Už vyše troch rokov pracuje žalobca v priemere 56 hodín týždenne, žalobca tak odpracuje každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom Únie, čo pri priemernom počte týždňov 52,179 je 417,4 hodín do roka a za posledné tri roky to predstavuje 1.864,89 odpracovaných hodín nad právom Únie povolený týždenný limit služobného času. Na základe uvedeného žiada o odškodnenie vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody.

6. Podľa citovanej judikatúry (bod 59 rozsudku ESD vo veci C 429/09 G. Fuß) škoda vznikla žalobcovi v dôsledku toho, že v rozpore s právom Únie bol nútený pracovať nad rámec týždenného pracovného času s dôsledkom straty času odpočinok , na ktorý by mal nárok, ak by bol jeho maximálny týždenný pracovný čas garantovaný právom Únie dodržaný. Rešpektujúc zásadu primeranosti žalobca žiadal, aby mu bola peňažná náhrada škody doplatená až do výšky podľa § 122 ods. 2 písm. a) Zákona formou doplatku vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy, ktorou je príslušná čas jeho služobného platu. Zároveň zdôraznil,

že neuplatňuje si voči žalovanému mzdový nárok podľa § 122 Zákona, ale nárok na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva a pre určenie výšky ktorého použil spôsob výpočtu upravený Zákonom, keď podobný spôsob je použitý aj v prípade G. Fuß.

7. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril v podaní doručenom súdu 28.03.2016 a doplnenom 5.9.2016, v ktorom jednak namietol miestnu príslušnosť konajúceho súdu a jednak navrhol, aby súd konanie zastavil pre nedostatok procesných podmienok. Podrobne sa vyjadril k podmienke predbežného prerokovania nároku na náhradu škody na základe písomnej žiadosti poškodeného, ktorá je podmienkou uplatnenia nároku poškodeného na vecne a miestne príslušnom súde, a ktorá podľa jeho názoru splnená nebola. Vyjadril, že náhrada nemajetkovej ujmy uplatnená a vypočítaná s poukazom na ustanovenie Zákona upravujúce mzdové nároky za služobnú pohotovosť nemajú oporu v právnom predpise, od ktorého odvíjajú svoj nárok, teda v . Vo vyjadrení sa rozsiahlo teoreticky venoval predpokladom pre vznik škody a konštatoval, že prvý predpoklad - nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie nebol naplnený, keď v prejednávanej veci nebol žiadnym príslušným orgánom konštatovaný nesprávny úradný postup, ani nebolo žiadne právoplatné rozhodnutie zrušené ako nezákonné. K výpočtu škody zo strany žalobcu uviedol, že je vylúčené, aby žalobca za obdobie troch rokov odpracoval každoročne presne rovnaký počet hodín, mal za obdobie troch rokov každý mesiac presne tú istú mzdu, čerpal v období troch rokov v každom roku v tie isté dni dovolenku v rovnakom počte dní, nebol za obdobie troch rokov ani raz práceneschopný a pod.. Žalobcovi nemohla škoda vzniknúť, pretože všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde.

8. Právny zástupca žalobcu sa k podanej námietke miestnej nepríslušnosti vyjadril tak, že miestnu príslušnosť odvodzoval z ustanovenia . Skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnené právo je vznik škody žalobcovi ako dôsledok porušenia jeho úniového práva Slovenskou republikou nesprávnou transpozíciou smernice pričom úniové právo s touto skutočnosťou pripája nárok na jej náhradu, ktorý je možné uplatňovať pred súdom členského štátu EÚ. nakoľko takáto škoda vznikla žalobcovi v mieste výkonu jeho služobnej činnosti v Košiciach, súdom miestne príslušným podľa ustanovenia je Okresný súd Košice II, na ktorý sa žalobca so svoju žalobou aj obrátil. Zároveň poukázal na ustanovenie , a ust. a .

9. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn.: zo dňa 23.08.2017 rozhodol, že nesúhlas Okresného súdu Bratislava I s postúpením veci Okresným súdom Košice II je dôvodný a na prejednanie a rozhodnutie vo veci je príslušný Okresný súd Košice II.

10. Písomným podaním doručeným súdu 13.02.2018 sa žalobca vyjadril k vyjadreniu žalovaného, ktorého podstatou bolo tvrdenie, že vo veci nedošlo k splneniu podmienok ., a to predbežného prerokovania nároku na náhradu škody ak aj nesplnenia podmienky úradného postupu. S uvedenou argumentáciou nie je možné súhlasiť, hoci je pravdou, že žalobca sa odvoláva na , svoj žalobný návrh ďalej spresňuje, že v jeho prípade ide o uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla nesprávnou transpozíciou pravidla úniového práva do slovenského právneho poriadku. V jeho dôsledku došlo k porušeniu jeho práva garantovaného úniovým právom s následným vznikom práva na súdnu ochranu pred vnútroštátnym súdnym orgánom členského štátu. Toto tvrdenie uviedol, aj Krajský súd v Bratislava rozhodujúci o miestnej príslušnosti. Pokiaľ ide o žalovaným namietané nesplnenie podmienky úradného postupu treba uviesť, že legislatívnu činnosť NR SR nemožno považovať za úradný postup podľa ,, čo vylučuje jeho praktické uplatnenie v konaní o náhradu škody žalobcovi. V danom prípade transpozíciia Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku vyvolala legislatívny postup národnej rady Slovenskej republiky a výsledok jej transformačného postupu je resp. predstavuje zákon o hasičskom a záchrannom zbore. Literatúra uvádza v rámci tohto postupu môže porušenie právnej povinnosti zákonodarcu v zásade spočívať v troch pochybeniach a to v porušení pravidiel legislatívneho procesu, v prijatí právnej normy v rozpore s právnymi predpismi vyššej právnej sily ako aj v jej legislatívnej nečinnosti. z uvedeného vyplýva, že od 01.01.2003 legislatívna činnosť NR SR nespadá do žiadnej kategórie porušení uvedených v ( v tejto súvislosti žalobca poukázal aj na Uznesenie NS SR sp. zn.: ). Nemožnosť použitia však nie je na ujmu súdnemu konaniu o nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej mu porušením úniového práva pred slovenským súdom o.i. s použitím pravidiel úniového práva a judikatúry ESD. Túto skutočnosť uznal aj Krajský súd v Bratislave v konaní o určenie miestnej príslušnosti v skutkovo a právne identickej veci, ktorý okrem iného uviedol, že: „žalobcovi nejde o implementáciu európskeho práva do právneho poriadku všeobecne

ale len v jeho konkrétnom prípade. ide teda o konkrétne použitie implementovaného európskeho práva na daný spor", pričom „posúdenie otázky, či sa jedná alebo nejedná o náhradu takto spôsobenej škody patrí súdu miestne príslušnému na konanie o náhradu takto spôsobenej škody, nie súdu v obvode ktorého má sídlo ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu smernice 2003/88/ES (Uznesenie KS v Bratislave sp. zn.: zo dňa 16.06.2017). Nemožno sa stotožniť ani s argumentáciou žalovaného, že žalobca sa domáha pracovnoprávnych nárokov a to z dôvodu, že žalobca nežaluje ministerstvo vnútra SR ako zamestnávateľa v pracovnej záležitosti ale Slovensku republiky, v mene ktorej koná ministerstvo vnútra SR, ako garant riadnej transpozície smerníc EÚ do slovenského právneho poriadku, pričom túto skutočnosť uznal aj žalovaný. V doplňujúcom vyjadrení k náhrade škody požadovanej žalobcom za porušenie úniového práva doručenom súdu dňa 13.02.2018 žalobca uviedol s poukázaním (opätovne) na rozsudok ESD C - 429/09 vo veci G. Fuß (ďalej aj iba „Fuß"), z ktorého podľa žalobcu vyplýva, že pokiaľ ide o nárok jednotlivca na náhradu škody spôsobenej verejným orgánom členského štátu EÚ, súdne uplatnenie nároku na jej náhradu nemôže byť podmienené či dokonca obmedzené procesnými či inými ustanoveniami vnútroštátneho práva členského štátu EÚ. Nepodaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku príslušnému ministerstvu sa žalobcovi upiera právo na súdnu ochranu a jej náhradu priamo garantované úniovým právom, v dôsledku čoho sa v slovenskom právnom poriadku vytvoril stav podmienečného súdneho uplatňovania nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva garantovaného úniovým právom jednotlivcom napriek tomu, že takýto spôsob jeho uplatňovania úniové právo nepozná, a preto ani neupravuje. Ako rozporné s úniovým právom v nadväznosti na uvedené označil ustanovenia a 16 Žalobca tak zotrval na tom, že nebolo jeho povinnosťou vyčerpať procesný postup podľa . K spôsobu výpočtu uplatnenej náhrady škody uviedol, že použil najbližšiu metódu výpočtu výšky spôsobenej škody analogicky použitím a prostredníctvom procesu výpočtu finančnej kompenzácie za služobnú pohotovosť. Pre určenie výšky použil spôsob výpočtu upravený Zákonom, pričom rovnaký spôsob výpočtu výšky náhrady spôsobenej škody bol použitý pred ESD aj v prípade Fuß. Napokon žalobca zhrnul, že škoda mu vznikla v dôsledku toho, že v rozpore s právom Únie bol nútený pracovať nad rámec týždenného pracovného času s dôsledkom straty času odpočinku a bol nútený vykonávať služobnú povinnosť aj v rozsahu a v čase, ktorý presahoval dovolený rozsah týždennej pracovnej doby garantovanej úniovým právom, a teda na jeho ujmu.

11. Písomným podaním doručeným súdu 23.04.2018 žalovaný k uplatnenému nároku na náhradu škody podľa uviedol, že žalobca sa v časti IV. žaloby zaoberá citovaného zákona a vysvetľuje prečo podľa neho nebolo potrebné nárok na náhradu škody vopred predbežne prerokovať s príslušným orgánom a rovnako tak celú jednu časť svojej žaloby nazval: „náhrada škody spôsobenej porušením práva Únie verejným orgánom Slovenskej republiky podľa . Doplňujúcim vyjadrením tak žalobca podpiera svoje vlastné tvrdenia uvedené v žalobe. Žalovaný dal do pozornosti súdu aj iné obdobné konania, kde súd konanie zastavil , z dôvodu, že žalobca nepodal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle ust. a následne bol vyzvaný aby si podal takúto žiadosť o predbežné prerokovanie . K pôsobnosti smernice žalovaný uvádza, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to v žalobe tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného preto štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť) možnosť jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. /EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci HaZZ plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného HaZZ, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany" v zmysle čl.: 2 ods. /EHS Žalovaný poukázal na ustanovenia o civilnej ochrane obyvateľstva, a ustanovenia a o integrovanom záchrannom systéme a uviedol, že z vyššie uvedených predpisov vyplýva, že HaZZ resp. jeho príslušníci vykonávajú zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Okrem vyššie uvedeného v súčasnosti iné zložky okrem HaZZ, ktorým by boli zverené činnosti služieb civilnej

ochrany neexistujú. K nesprávnemu prebratiu smernice 2003/88/EHS žalovaný poukazuje na ust. zákona č., a na zrejmý rozdiel medzi pojmami „prebratie smernice" a „aplikácia smernice". V prvom prípade ide o transponovanie , t.j. prebratie znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu. Prebratie je potom premietnuté do podoby textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice v súlade. Ak sa teda žalobca domnieva, že došlo k nesprávnemu prebratiu smernice musí potom preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré vy mohla vzniknúť škoda. Na to aby bolo možné konštatovať, že Smernica 2003/88/EHS bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti predmetnej smernice. Žalovaný sa domnieva, že až takouto konfrontáciou by mohlo dôjsť ku konštatovaniu či došlo k správnemu alebo nesprávnemu prebratiu smernice. Pokiaľ ide o aplikáciu smernice tu žalovaný pripomína, že Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/EHS v individuálnom prípade na pracovnoprávny vzťah žalobcu. Žalovaný teda namieta pasívnu vecnú legitimáciu Slovenskej republiky v prípade, ak by súd dospel k záveru, že žalobca podanou žalobou okrem uplatnenia nároku na náhradu škody v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice 2003/88//EHs podľa , namieta aj jej aplikáciu na konkrétny pracovnoprávny vzťah žalobcu a jeho zamestnávateľa. Opakovane navrhuje po vykonanom dokazovaní žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť.

12. V následnom písomnom vyjadrení zo dňa 22.08.2018 žalovaný už len poukázal na svoje dôvody uvedené v predchádzajúcich vyjadreniach a navrhol žalobu zamietnuť a to s poukazom na vyššie prezentované námietky.

13. V písomnom podaní doručenom súdu 21.09.2018 žalobca opakoval to, čo skôr uviedol k otázke (povinného) predbežného prerokovania nároku na náhradu škody podľa K podmienkam priznania náhrady škody doplnil, že konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnou transpozíciou smernice nepredpokladá individuálny nezákonný postup alebo nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, transpozícia má povahu všeobecne záväzného právneho aktu. Opakovane zdôraznil, že predmetom sporu nie je nevyplatenie finančnej odmeny za vykonanú prácu žalobcu. Služobná pohotovosť sa nezapočítava do týždenného pracovného času, čím dochádza k jeho prekračovaniu, a tým k porušeniu práva žalobcu podľa č. 6 písmeno b) Smernice a jeho nároku na náhradu takto spôsobenej škody. V písomnom podaní žalobca tvrdil, že predmetom konania je už špecifikovaná suma titulom náhrady škody za porušenie práva EÚ Slovenskou republikou z dôvodu nesprávneho prebratia Smernice do slovenského právneho poriadku. Žalobca sa ďalej podrobne vyjadril k splneniu podmienok zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením úniového práva fyzickej osoby (porušenie právnej normy Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva; toto porušenie práva je dostatočne závažné; existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva Únie a škodou, ktorá jednotlivcovi vznikla). Pri náležitostiach nahradzovanej škody dal žalobca do pozornosti zásady, ktoré boli formulované rozsudkami ESD (C - 46/93, Brasserie du Pécheur, C - 524/04 Test Claimant), a to primeranosti a rovnocennosti. Vyjadril názor, že nerešpektovanie Smernice, o aké ide v tomto prípade, sa v Slovenskej republike prejavuje v rámci osobnostnej sféry fyzických osôb, predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie a celkovú fyzickú a/alebo morálnu integritu, z čoho žalobca odvodil, že pre výpočet škody možno analogicky použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa § - 13 (ďalej ako „"). Žalobca opätovne tvrdil, že v prípade jeho nároku nejde o nárok na náhradu škody podľa , ale o zodpovednosť Slovenskej republiky ako členského štátu zastúpenej Ministerstvom vnútra SR za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva garantovaného úniovým právnym poriadkom. Žalobca uviedol, že na základe legislatívnej zmeny ako aj rozsudkov všeobecných súdov je zrejmé, že v súčasnosti je v jeho veci vylúčené použitie . Z. z. v konaní o náhradu škody spôsobenej mu porušením jeho úniového práva, v dôsledku čoho sa opakovane vyjadril k podmienke predbežného prerokovania nároku a uzavrel, že z dôvodu neexistencie nesprávneho úradného postupu nie je splnený predpoklad požadovaný na uplatnenie zodpovednosti štátu podľa vo vzťahu k legislatívnym aktom Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej republiky. Uzavrel tak, že treba považovať za nedôvodné tvrdenie žalovaného o povinnosti plniť podmienku podľa . K námietke žalovaného o nemožnosti aplikovať Smernicu na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade ich odmeňovania uviedol, že Smernica sa na daný prípad vzťahuje a opätovne poukázal na rozsudok vo veci G. Fuß, ktorý sa týkal právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov. K nesprávnemu prebratiu Smernice vysvetlil v reakcii na spochybnenie skutočnosti zo strany žalovaného, že by nejaké ustanovenie Zákona bolo v rozpore so Smernicou, že transpozíciu každej

smernice EÚ do vnútroštátneho poriadku členského štátu treba považovať za súladnú s požiadavkami úniového práva, pokiaľ sa ňou dosahuje požadovaný výsledok úniového práva, t. j. v danom prípade 48 hodinový týždenný pracovný čas. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore však negarantuje 48 hodinový pracovný čas pre príslušníkov hasičského a záchranného zboru, a keďže v súčasnom období týždenný súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, dochádza k porušeniu čl. 6 písmeno b) Smernice na ujmu žalobcu. Ďalej uviedol, že podmienky uplatnenia vnútroštátnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa sú v zásade identické s tými, ktoré sú obsiahnuté v režime úniovej zodpovednosti nakoľko sa rovnako predpokladá existencia zásahu spôsobilého objektívne vyvolať nemajetkovú ujmu ďalej , že musí ísť o zásah neoprávnený (t.j. zásah, ktorý je v rozpore s objektívnym právom) a napokon, že musí existovať príčinná súvislosť medzi uvedenými podmienkami. Povaha konania o náhradu nemajetkovej ujmy súčasne spĺňa požiadavky úniového práva na rovnocennosť s prihliadnutím na náhrady poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa o vnútroštátne právo, ako aj efektivity nakoľko nejde o konanie, ktoré vy prakticky znemožňovalo alebo nadmerne sťažovalo získanie náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie úniového práva jednotlivca pred vnútroštátnym súdom.

14. Žalovaný v písomnom podaní z 11.10.2017 v bode II. opakovane namietal pasívnu legitimáciu žalovaného v prejednávanom spore. V bode II I svojho vyjadrenia k transpozícii Smernice uviedol, že táto v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Poukázal na čl. 2 ods. 1 Smernice, ust. , a , a uviedol, že vzhľadom na tieto skutočnosti má za to, že vyššie uvedené paragrafy (, a ) ako aj ustanovenia platnej kolektívnej zmluvy (čl. 8) transponujú čl. 2 ods. 1 Smernice . Pokiaľ ide o transponovanie čl. 6 Smernice uviedol, že tento upravuje limity pracovného času. Smernica pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich kumulatívnych podmienok: písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit počtu hodín, zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a poskytne na dožiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48 hodín v dobe siedmych dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie, zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri práci a žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť s vykonávaním takejto práce. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle ust. . Podľa možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. ďalej poukázal na ustanovenie a kolektívnu zmluvu v zmysle ktorej hasiči vykonávajúci štátnu službu v nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú: výkon služby v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7,5 hodín v jednej 24 hodinovej zmene. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín, ako a je tomu v Smernici, a kolektívna zmluva dostatočne upravujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu ako aj rozsah hodín služby nadčas ročne. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy transponovali čl. 6 Smernice správne. Žalovaný sa vyjadril aj k judikatúre Súdneho dvora, pričom uviedol, že žalobcom uvádzané rozsudku riešia prejudiciálne otázky v prípadoch, keď Smernica resp. Smernica Rady 93/104/EHS z 23.11.1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, buď neboli vôbec alebo boli nesprávne prebraté do vnútroštátnych právnych poriadkov, a preto ak vychádzame z predpokladu, že Smernica bola do zákona prevzatá riadne včas a správne, ide o úplne inú právnu situáciu než sa uvádza v citovaných rozhodnutiach a napokon aj v žalobe. Žalobca si uplatňuje nároky za obdobie od júna 2013. Vzhľadom na to, že žaloba bola doručená súdu 07.11.2016 žalovaný vznáša námietku premlčania z dôvodu opatrnosti a to za obdobie pred 07.11.2013. Opakovane navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

15. Žalobca dňa 12.02.2019 doručil súdu podanie, v ktorom poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktoré konali a rozhodovali v obdobných veciach: Rozsudok Okresného súdu

Košice II sp. zn.: zo d§a 26.11.2018, sp. zn.: zo dňa 05.09.2018, sp. zn: zo dňa 18.01.2019, sp. zn: zo dňa 18.01.2019 a sp. zn.: zo dňa 18.01.2019.

16. Súd pred tým, ako vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonával dokazovanie listinnými dôkazmi a výsluchmi žalobcu ako strany sporu a prečítaním zápisnice o výsluchu svedka Y. Q. navrhnuté žalobcom, zaoberal sa nevyhnutne splnením procesných podmienok - podmienok nevyhnutných na konanie a prejednania veci v zmysle ustanovenia osobitne aj s prihliadnutím na námietky vznesené žalovaným.

17. Súd vyjadruje presvedčenie, že nárok žalobcu tak, ako ho skutkovo vymedzil, nemôže v slovenskom právnom systéme prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán ako všeobecný súd. Pri tomto konštatovaní vychádza súd z ustanovenia a z názorov (úvah) prezentovaných medzinárodných vzťahov a aproximácie práva (Právnická fakulta UK Bratislava, odseky 19 - 21). Bolo nepochybné a zo strany žalobcu ako pána sporu opakovane zdôraznené, že neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením úniového práva. Jedine všeobecný súd je v zmysle ustanovenia oprávnený (a povinný) rozhodnúť o tom, či bola jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie, jeho nerešpektovaním a v akej výške.

18. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza z prednosti komunitárneho práva, bez ktorej by táto zodpovednosť nebola vynútiteľná. Práve na základe prednosti komunitárneho práva si v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany orgánu členského štátu sa môžu poškodené fyzické alebo právnické osoby domáhať náhrady spôsobenej škody.

19. Prednosť komunitárneho práva, jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti členského štátu a uplatňovania si náhrady škody poškodenými subjektmi nie sú upravené v zakladajúcich zmluvách, ani v aktoch inštitúcií Európskej únie a vyplývajú výlučne z judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Táto judikatúra vychádza predovšetkým zo zásady pacta sunt servanda a zo zásady komunitárnej lojality, ktoré sú zakotvené v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o založení ES"), a na základe ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z činnosti inštitúcií spoločenstva a zdržať sa „akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy" alebo ktoré by mohli ohroziť reálny účinok komunitárneho práva.

20. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal (106/77, 9.3.1978, Zb, s, 629), v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Priama aplikovateľnosť komunitárneho práva v tomto prípade podľa Súdneho dvora znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti", akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov" (bod 14 rozsudku Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že každý vnútroštátny súd je ako orgán členského štátu „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom" (body 16 a 21 rozsudku Simmethal).

21. Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.

22. V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z článku 144 ods. l , na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t.j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva, aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Okrem toho ods. l o Úradnom vestníku Európskej únie ustanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku znalosti právne záväzných aktov, ktoré boli v tomto úradnom vestníku uverejnené. Na

predchádzajúce ustanovenia nakoniec nadväzoval aj , ktorý zbavoval povinnosti dokazovať právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie a v súčasnosti je to vo svojom ustanovení ods. l.

23. Súd vec prejednal dňa 03.04.2019, 12.06.2019 a následne dňa 11.09.2019 rozhodol v súlade ustanovením bez prítomnosti žalovaného, ktorého neprítomnosť súd vyhodnotil ako ospravedlnenú. Dokazovanie vykonal listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, výsluchom žalobcu a zápisnicou o výsluchu svedka Y. Q. zo dňa 18.01.2019 v sp. zn. a zo dňa 11.09.2018 v sp. zn. , pričom zistil nasledovný skutkový stav:

24. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, vykonáva stálu štátu službu D. Y. T. C. X D. Y.. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16 resp. 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 8 resp. 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť za prácu nadčas. Hasiči teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách 24 hodín a následne majú dva dni voľna.

25. Počet odpracovaných hodín, čo sa týka rozsahu služobného času a rozsahu služobnej pohotovosti u žalobcu, nebol medzi stranami sporný. Podľa prehľadu a rozsahu nariadených pracovných pohotovostí (č. l. 65-84) žalobca v roku 2013 mesačne od júna do decembra do odpracoval v rámci pracovnej pohotovosti 47,17 hodín, 48 hodín, 56 hodín, 64 hodín, 72 hodín, 70,83 hodín a 56 hodín, v roku 2014 to bolo mesačne 56 hodín, 56 hodín, 62,63 hodín, 39 hodín, 56 hodín, 63,35 hodín, 38,46 hodín, 79,53 hodín, 77,76 hodín, 48 hodín, 63,48 hodín a 55,78 hodín pracovnej pohotovosti, v roku 2015: 78,14 hodín, 63,36 hodín, 72 hodín, 32 hodín, 63,65 hodín, 43,15 hodín, 37,50 hodín, 58,82 hodín, 65,15 hodín, 70,74 hodín, 75 hodín, 67,50 hodín pracovnej pohotovosti; v roku 2016 v januári 60 hodín, vo februári 59,75 hodín v marci 67,50 hodín, apríly 19,59 hodín, v máji 52,50 hodín pracovnej pohotovosti. Z mzdových listov žalobcu za rovnaké obdobie rokov 2013 až 2016 vyplynulo, koľko hodín žalobca mesačne odpracoval v rámci služobného času, resp. koľko hodín predstavuje fond pracovného času (od 144 hodín až do 193 hodín mesačne) a koľko času odpracoval v rámci pracovnej pohotovosti, ktorý sa do fondu pracovného času nezapočítal (rovnako čl. 65-84). Podľa týchto údajov žalobcov priemerný týždenný pracovný čas v rámci jedného mesiaca (pri zohľadnení fondu pracovného času v tom ktorom mesiaci a času pracovnej pohotovosti - ich súčet vydelený priemerným počtom týždňov v mesiaci 4,384) v mesiacoch jún až december 2013; január -december 2014; január -december 2015 a napokon vo januári až máji 2016 prevyšoval 48 hodinový týždenný pracovný čas.

26. Súd z výsluchu žalobcu na pojednávaní 03.04.2019 zistil, že žalobca je zamestnancom hasičského zboru od roku 1996, pričom jeho záujmom je bojovať za to, aby sa pohotovosť na pracovisku zarátavala do fondu pracovného času, v zmysle platného úniového práva, teda smernice, na ktorú poukazuje v svojom podaní. K rozvrhnutiu služieb uviedol, že služba mu začína od 07:00 hod do 07:00 hod nasledujúceho dňa. Na začiatku je preberenia techniky, rozdelenie úloh, obed po obede ďalšie rozdelenie úloh, dokončujú sa práce, ktoré sa nedokončili a nasleduje fyzická príprava a od 22:30 nasleduje nočná pohotovosť na pracovisku. V rámci služby sú aj výjazdy. Pokiaľ ide o otázku, či pociťuje nejakú ujmy vzhľadom na charakter uplatňovaného nároku uviedol, že takéto rozdelenie pracovného času sa podpisuje pod jeho zdravotný stav pričom počas dňa vypije aj 6 káv, má zvýšený cholesterol, má zníženú reflexnú činnosť počas výjazdov v čase od 02-03 hodiny, keďže je zároveň aj hasičom aj vodičom, čiže musí mať vyššiu mieru pozornosti. V súkromnom živote sa to podpísalo aj pod jeho rozvod , keďže netrávil čas s rodinou priateľkou či deťmi. Zároveň na otázku žalovaného uviedol, že si nepamätá, že by niekedy odmietol nastúpiť alebo vykonať službu .

27. Na návrh žalobcu súd prečítal resp. oboznámil prítomných so zápisnicou z výsluchu vykonal výsluch svedka Y. Q. na pojednávaní 11.9.2018 v sp. zn.: . Svedok uviedol, že je zamestnancom žalovaného a kolegom žalobcu. Výkon služby má ako príslušník Hasičského a záchranného zboru rozdelený na aktívnu a neaktívnu časť, v práci je aj s kolegami 24 hodín s tým, že 17 hodín predstavuje aktívnu časť a sedem hodín neaktívnu, ktorá sa však neráta do fondu pracovného času, hoci má reálne odpracovaných 240 hodín mesačne, zarátava sa zamestnancom len 170 hodín. Tento stav trvá podľa svedka od schválenia zákona v roku 2001. Na stretnutiach s prezídiom hasičského a záchranného

zboru bolo zamestnancom povedané, že sa Smernica na nich nevzťahuje. V roku 2016 sa obrátili na kanceláriu ministra vnútra, ale nebolo im odpovedané. Svedok ďalej vypovedal, že neaktívna časť služby sa začína v súčasnosti od 22:30 a končí 5:30 nasledujúceho dňa. Počas tejto neaktívnej služby pracovnej pohotovosti môže hasič vykonávať inú činnosť odlišnú od tej základnej pracovnej činnosti, nesmie sa však vzdialiť z pracoviska. Za odlišnú činnosť je možné považovať sledovanie televízie, konverzáciu, trávenie času pri počítači, odpočinok, ktorý však podľa názoru svedka nie je reálny. Ak je nahlásený výjazd pre konkrétnu zásahovú jednotku, vykonáva sa do jednej minúty od vyhlásenia zásahu a v takom prípade nie je reálne možné, aby sa príslušník, ktorého sa výjazd týka, naň reálne pripravil, pokiaľ medzi tým náhodou zaspí. V prípade, že je vyhlásený výjazd pre konkrétnu jednotku, prerušuje sa pracovná pohotovosť a čas strávený výjazdom sa započítava do pracovného času ako práca nadčas. Čas, ktorý trávi na pracovisku ako pracovnú pohotovosť sa nezarátava do fondu pracovného čas, pracuje viac ako 240 hodín mesačne a časť tohto odpracovaného času by mohol stráviť iným spôsobom - s priateľmi, rodinou a využiť ho inak ako prítomnosťou na pracovisku. Za hodinu pracovnej pohotovosti je svedok odmeňovaný 0,80 eurom až 1,20 eurom a pri počte odpracovaných hodín v rámci mesiaca pracovnej pohotovosti, tento nárok predstavuje cca 70 - 80 eur a tieto finančné prostriedky mu za ten čas, ktorý by mohol inak stráviť s rodinou, nestoja. Po prerušení pracovnej pohotovosti v okamihu začatia výjazdu príslušník dostáva príslušnú plat ako počas aktívnej služby plus príplatok za prácu nadčas.

28. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:

29. Podľa čl. 7 druhá a tretia veta , právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods.5.

30. Podľa čl. 144 ods. l , sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

31. Minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času ustanovuje Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

32. V čl. 1 bod 2 Smernice táto rieši: a) minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

33. Podľa čl. 1 bod 3 Smernice táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle čl. /EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice.

34. Podľa čl. 2 bod 1 Smernice „pracovný čas" je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.

35. Podľa čl. 6 písm. b) Smernice členské štáty príjmu opatrenia na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

36. Podľa čl. 16 písm. b) Smernice členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace.

37. Podľa ustanovenia ods. l („Zákon") služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

38. Podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Zákona služobný čas príslušník je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

39. Podľa ustanovenia § 86 ods. 1 a 2 Zákona služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

40. Podľa ustanovenia § 91 ods. 1 Zákona štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času.

41. Podľa ustanovenia § 91 ods. 3 Zákona v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

42. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 Zákona služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

43. Podľa ustanovenia ods. l písm. h) ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

44. Podľa ustanovenia , príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom, okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

45. Podľa ustanovenia ods. l, ods. 2 , ak je príslušníkovi podľa ods. l určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu , a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

46. Ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, b) 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste jeho pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, a 25 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja, c) 5 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného patu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

47. Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov), v prípade hasičov riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom rozsudku C - 429/09 G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES". V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010).

48. Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor rovnako uviedol, že .. pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za „pracovný čas" v zmysle smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti"(bod 27 Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.1.2007).

49. Podľa ustanovenia , fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

50. Podľa ustanovenia , , , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo je vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

51. Podľa ustanovenia ods. l, ods. 2 a , právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie sa prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie . Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

52. Na základe zisteného skutkového stavu a citovanej právnej úpravy (vnútroštátnej a práva EÚ) súd vec takto posúdil:

53. V súvislosti s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku súd konštatuje, že na daný prípad sa nevzťahuje , a teda ho súd neaplikoval. Ide o prípad uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť porušením práva Európskej únie jej členským štátom priamo jednotlivcovi. Nárok jednotlivca je tak bez ďalšieho (tzn. bez splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok, ktoré by jednotlivcovi stanovovala vnútroštátna právna úprava) uplatniteľný na všeobecnom súde členského štátu. Z uvedeného tak vyplýva, že súd nepovažoval za podmienku uplatnenia nároku na súde jeho predbežné prerokovanie v zmysle ustanovenia .

54. Záver súdu, že aplikácia je vylúčená, nič nemení na povahe a rozsahu žalobcom uplatneného nároku, ktorý sa premietol do takého procesného postupu súdu, keď písomné podanie žalobcu doručené súdu 5.2.2018 nepovažoval za zmenu žaloby. Žalobca svoju žalobu „upravil" v zmene právneho posúdenia uplatneného nároku tak, že ozrejmil, prečo nie je možné postupovať podľa . Zmenou žaloby je v zmysle rozsˇi´renie uplatneného pra´va, uplatnenie ine´ho pra´va a podstatná zmena alebo doplnenie rozhoduju´cich skutocˇnosti´, tvrdeny´ch v zˇalobe. Hoci zˇalobca si pra´vo na na´hradu sˇkody uplatnil pôvodne podľa a neskôr od jeho aplikácie upustil a vymedzil iné možnosti právneho posúdenia uplatneného nároku, avsˇak na základe nezmeneny´ch skutkovy´ch tvrdeni´, nejde o zmenu zˇaloby. Právne posu´denie je vecou su´du a súd preto uznesením o tom, či je prípustné, aby žalobca v rozpore so žalobou tvrdil, že si už neuplatňuje nárok na náhradu škody podľa , nerozhodoval.

55. Vznesenú námietku premlčania z dôvodu nároku na náhradu škody, ktorú by žalobca mohol žiadať z iného skutkového základu, než aký uviedol v žalobe zo dňa 07.11.2016 súd vyhodnotil ako nedôvodnú, čo musí byť zrejmé zo záveru súdu vyjadreného v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku. Vyjadrenie žalobcu o tom, že uplatnený nárok nepožaduje podľa nemá v zmysle zásady iura novit curia žiadne (procesné ani hmotnoprávne) následky, pretože ide o (fakultatívne) vyjadrenie žalobcu týkajúce sa právnej kvalifikácie nároku.

56. K žalovaným namietanej aplikácii Smernice na daný prípad súd, okrem už uvedeného, uvádza, že výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovaným je nesprávny, keď čl. 1 ods. 3 Smernice odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. /EHS, negatívne vymedzenie upravuje výslovne („táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice"). ESD v Rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaný, resp. že na hasičov smernica nevzťahuje), keď v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom

povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5.októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).

57. Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že „ ...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod 95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a by mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58).

58. Ďalej v bode 35 Rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj Fuß, už citovaný bod 52).

59. Okrem toho Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59).

60. V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß, bod 60).

61. Žalovaný v konaní opakovane namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky. Akcentujúc vyššie a doteraz uvedené súd konštatuje, že o pasívnej legitimácii Slovenskej republiky ako členského štátu zodpovedného za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie v tomto konaní nemal pochybnosti. Na tom by nič nemenila ani prípadná možnosť žalobcu domáhať sa škody aj priamo od svojho (verejnoprávneho zamestnávateľa) ako porušiteľa záväznej smernice Európskej únie s priamymi účinkami, ktorou možnosťou sa však súd nezaoberal, keď ani taký záver by nemohol vylúčiť zodpovednosť členského štátu. Rozsudok vo veci Fuß dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času právo poškodenému domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu (bod 45, 46 a 61 Rozsudku Fuß).

62. Ďalej považuje súd za potrebné ozrejmiť, že napriek veľkému počtu písomných vyjadrení a ich rozsahu, odhliadnuc od právnej kvalifikácie žalobcom uplatneného nároku (ktorá je úlohou súdu), medzi stranami sporu bolo sporné to, či u žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie Slovenskou republikou v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice EÚ 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, konkrétne, či do o Hasičskom a záchrannom zbore sa premietli ustanovenia Smernice č. 2003/88/ES, čl. 6 písm. b) o 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe pre hasičov a či sa doň premietnuť mali.

63. Podľa podkladov predložených žalobcom (ktoré žalovaný nerozporoval), žalobca odpracoval v roku 2013 (za obdobie 06/ - 12/2013), v rokoch 2014 - 2015 v období 01/ - 12/ a v roku 2016 v období 01/ - 05/ spolu 2111,19 hodín služobnej pohotovosti nezapočítaných do fondu pracovného času (č.l. 64-66). Skutočnosť, že žalobcovi bola za uvedené obdobia vyplatená peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu v zmysle ods. l nie je medzi stranami sporná.

64. Z ustanovenia (podľa ktorého služobným časom príslušníka je časový úsek v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom „Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne), z ustanovenia tohto zákona (podľa ktorého Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v miestne vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni) vyplýva, že služobná pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase". Vzhľadom na uvedené sa súd stotožňuje s názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa ". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie zákona o hasičskom zbore výslovne uvádza, že zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe (ods. 5 ustanovenia v spojení s ustanovením ).

65. Z uvedeného možno logicky vyvodiť záver, že smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá. Žalobca ako príslušník Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky má smernicou garantované právo na 48 hodinový pracovný čas. V stálej štátnej službe ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, nepochybne odpracoval v rokoch 2013 až 2016 (t.j. od 06/2013 - 05/2016 vrátane) priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republiky.

66. Súd dodáva, že nesprávne prebratie smernice do a jeho dodržiavanie Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom Slovenskej republiky, ktoré však nerešpektuje smernicu 2003/88 ES v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento vzťah priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku Fuß nezbavuje Slovenskú republiku zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie je preto relevantné žalovaným zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave pracovného času v služobnom pomere žalobcu.

67. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v nadväznosti na uvedené nemožno pre daný prípad vzťahovať z a nasl. (o ktorých nesplnení v danom prípade sa podrobnejšie žalovaný vyjadril v podaní doručenom súdu 5.9.2016), ale sú dané v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C - 118/08 Transportes Urbanos y Servicious Generales) - 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

68. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, pričom súd poukazuje aj na rozsudok ESD vo veci G. Fuß (C - 429/09), ktorý konštatuje priamy účinok čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka týkajúce sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená.

69. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci

pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas" v zmysle Smernice. Otázka súvisiaca s pojmom „pracovný čas" v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti". Keďže žalobca v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie. Preto je vo veci samej splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na náhradu škody.

70. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, tu konajúci súd uzavrel, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti do pracovného času.

71. K poznámke žalovaného prezentovanej v jeho písomnom podaní z 15.6.2018 o povinnosti súdu preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu, pričom odkazuje na rozsudok ESD C - 46/93 Brasserie du Pecheur a Factortame, súd uvádza, že na rozdiel od žalovaného, rozsudok Fuß na rozsudok C - 46/93 Brasserie du Pecheur a Factortame v tejto súvislosti neodkazuje. Hoci výsluch žalobcu i svedka sporové strany zamerali aj na preukázanie (resp. vyvrátenie) aktivity žalobcu vo vzťahu k odvráteniu škody, súd také skutočnosti nepovažoval za relevantné vo vzťahu k uplatnenému nároku.

72. Na základe všetkého uvedeného súd uzavrel, že v prejednávanej veci je žaloba podaná d ô v o d n e.

73. K žalobcom uplatnenej výške škody súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že výpočet jej výšky, na základe ktorého si žalobca žalovanú sumu uplatnil, je mätúci vzhľadom na povahu uplatneného nároku (vychádzajúc z odôvodnenia žalobného petitu), pretože žalobca neuplatnil na súde mzdový nárok. Ujma vznikla žalobcovi v nemajetkovej sfére - nie tým, že pracovná pohotovosť je ohodnotená nižšie ako výkon v rámci pracovného času (Smernica uvedené nerieši), ale tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac, ako by bol povinný, ak by bola Smernica prebratá do zákona správne a zarátal by tak do pracovného času aj hodiny pracovnej pohotovosti. Akékoľvek matematické výpočty vychádzajúce z výšky mzdy, resp. doplatku peňažnej náhrady, preto neboli pre súd vodidlom pre stanovenie výšky nároku.

74. Rozsudok ESD vo veci C 429/09 G. Fuß a jednoznačné znenie Smernice pre vnútroštátny súd znamená, že musí zaviazať žalovaného k náhrade ujmy, ktorá žalobcovi vznikla. Nemožno však prehliadať, že v zmysle slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej sfére možno zabezpečiť len cez inštitút upravený v Občianskeho zákonníku, v ustanoveniach o ochrane osobnosti

- § 11 a nasl.) a nie inštitút náhrady škody. Vzhľadom na predchádzajúce odseky odôvodnenia tohto rozsudku súd konštatuje, že právo Európskej únie (aj) Slovenskú republiku zaväzuje v prípade porušenia čl. 6 písm. b) Smernice subjektu dotknutému takým porušením ujmu nahradiť, následok takého porušenia však nemožno automaticky považovať za škodu (t. j. ujmu v majetkovej sfére podľa koncepcie škody a ujmy v slovenskom právnom poriadku). Kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť podľa ustálenej judikatúry ESD v súlade s princípmi ekvivalencie - rovnocennosti (podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov - bod 62 rozsudok Fuß) a efektivity (nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady - bod 62 rozsudok Fuß). Ako sa uvádza v rozsudku Fuß v bode 93, v prípade neexistencie práva Únie v tejto oblasti je na vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody, pričom odkazuje na rozsudok ESD Brasserie du Pecheur a Factortame.

75. Súd vyjadruje presvedčenie, že z vyššie uvedeného vyplýva, že aj kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť analogicky „prepožičané" od ustanovení o ochrane osobnosti v a nemožno automaticky, mechanicky a celkom formalisticky nahradiť žalobcovi jeho ujmu

aplikujúc kritériá pre náhradu škody, pod ktorú náš právny poriadok náhradu nemajetkovej ujmy nesubsumuje.

76. Vzhľadom na to súd pri stanovení sumy náhrady za zásah žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu

- práva na odpočinok, súkromie a rodinný život prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne závažným) zásahom vznikla a nevyhnutne aj na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom rade medze svojej úvahy stanovil súd tiež v porovnaní s náhradou nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie (súd pri stanovovaní kritérií dáva do pozornosti bod 95. Rozsudku Fuß).

77. Aplikujúc uvedené kritériá súd v okolnostiach prípadu uzavrel, že žalobca bol na jednej strane ukrátený o čas odpočinku, čas, ktorý by mohol tráviť s rodinou, resp. budovaním iných vzťahov, psychicky i fyzicky by regeneroval, keď tento trávil nad rámec stanovený Smernicou v práci, a to v dôsledku nezarátania pracovnej pohotovosti vykonávanej v noci do pracovného času, čo samo o sebe je podľa Rozsudku Fuß zásahom závažným. Žalobca pravidelne pred podaním žaloby pracoval nad rámec maximálneho týždenného pracovného času stanoveného smernicou a nepochybne strávil na pracovisku „viac času ako mal", pričom súd dáva do pozornosti, že žalobcov priemerný týždenný pracovný čas v rámci jedného mesiaca v sporných mesiacoch rokov 2013-2016 (v niektorých prípadoch o desať a viac hodín) prevyšoval 48 hodinový týždenný pracovný čas (viď odsek 25 odôvodnenia). Ak by sa čas strávený na pracovisku celý zarátal do pracovného času žalobcu, žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne menší čas. Zároveň súd prihliadol na dlhodobé trvanie takého protiprávneho stavu ako to vyplynulo z výpovede žalobcu aj svedka Y. Q.. Pokiaľ žalovaný namietal „angažovanosť" vypočutého svedka Y. Q., a teda relevanciu dôkazu získaného jeho výsluchom, súd nepovažoval za potrebné vysporiadať sa s takouto námietkou, pretože, ako je zrejmé z odôvodnenia tohto rozsudku, výsluchom svedka nebol získaný žiadny taký dôkaz, na ktorom by súd svoje rozhodnutie o dôvodnosti a výške nároku založil.

78. Pri určovaní výšky náhrady súd prihliadol na žalobcom tvrdené skutočnosti, že sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch (rozviedol sa aj na základe týchto skutočností) a uvedené malo negatívny vplyv na jeho zdravotný stav (zvýšený cholesterol, znížené schopnosti viesť motorové vozidlo a pod.). Vzhľadom na absenciu takých „hmatateľných" následkov súd považoval za primeranú sumu 2000 eur, berúc vo významnej miere do úvahy i skutočnosť, že sumu v žalobcom uplatnenej výške súdy priznávajú v prípadoch zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne) „ohodnotiť" rovnako. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu nad prisúdenú sumu zamietol.

79. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa tak, že svedčí plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %, keď súd uplatnil zásadu úspechu, pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov bolo treba v tomto prípade ustáliť, že základom bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu. Pritom súd odkazuje na nález Ústavného súdu ČR, a tiež na komentár k (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926).

80. O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku ( ), k

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice II v troch písomných vyhotoveniach ( ). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( ). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.