Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoCsp/44/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: N. C. A., A..P..U.., T.: XX XXX XXX, A. A. O. X, K., J..: P. L., A..P..U.., T.: XX XXX XXX, A. A. O. X, K., proti žalovaným: X. M. O., G.. XX.XX.XXXX, K. I. X, K., Q. X. O. C., G.. XX.XX.XXXX, K. U. XXXX/XX, K., žalovaný 2. zast.: M.. T. Š., Q., A. A. Š. XX, P., o zaplatenie 20.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV (teraz Mestského súdu Bratislava IV), zo dňa14. júna 2022, č.k. - 181 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom zaviazal súd prvej inštancie žalovaných 1/a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 13.10.2020 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.07.2021 (Okresný súd Banská Bystrica) domáhal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne na zaplatenie 20.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 13.10.2020 až do zaplatenia a na náhradu trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaní a právny predchodca žalobcu, spoločnosť Slovenská A., Q..A.., so sídlom E. XX, XXX XX K., IČO: XX XXX XXX, (ďalej len „právny predchodca žalobcu“) uzavreli dňa 09.10.2015 Zmluvu č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva“). Na základe tejto zmluvy poskytol právny predchodca žalobcu žalovaným finančné prostriedky. Žalobca si ako postupca uplatňuje vrátenie neuhradenej istiny 20.000,- eur, zvyšnú časť dlžnej sumy (postúpená bola pohľadávka v sume 29.237,25 eur) si žalobca neuplatňuje.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , písm a),,, ,,, , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ,, ,, , , , , nariadenia č.

4. Považoval za preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaní (žalovaná 1/ a žalovaný 2/) platne uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol

žalovaným úver vo výške 30.000,- eur a žalovaní sa zaviazali poskytnuté prostriedky splatiť právnemu predchodcovi žalobcu postupne v 108 - mesačných splátkach po 421,67 eur. Právny vzťah medzi sporovými stranami posudzoval ako spotrebiteľský a aplikoval naň ustanovenia o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Skonštatoval, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú taxatívne vymenované v ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch s tým, že zmluva obsahuje všetky zákonom obligatórne vyžadované náležitosti, preto je platná a pre žalovaných záväzná.

5. Uviedol, že žalovaný 2. v konaní všeobecne namietal, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Poukázal na to, že jednou z neprijateľných podmienok je podmienka uvedená v čl. II bod 6. zmluvy, v ktorom sa uvádza, že ak dlžník neuhradí splátku úveru riadne a včas, banka môže okrem zaplatenia úrokov z omeškania požadovať od dlžníka aj zmluvnú pokutu za každý prípad omeškania vo výške 25,- eur. Posúdil namietané ustanovenie zmluvy o úvere a dospel k záveru, že aj keď ide o zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje nerovnováhu v právach veriteľa oproti povinnosti spotrebiteľa, keďže v prípade omeškania spotrebiteľa má veriteľ podľa tohto ustanovenia zmluvy okrem nároku na úroky z omeškania v zákonnej výške, aj nárok na plnenie, ktoré nezodpovedá reálnym výdavkom veriteľa spojeným s porušením povinnosti spotrebiteľom, avšak ohľadom uvedeného nevykonal ďalšie dokazovanie, keďže to považoval za nehospodárne, nemajúce vplyv na rozhodnutie v prejednávanej veci. Konštatoval, že ak by aj nešlo v zmysle § 53 ods. 1 O.z. o individuálne dojednanú podmienku zmluvy, je toto ustanovenie pre posúdenie nároku uplatňovaného žalobcom bez významu, keďže žalobca ako právny nástupca pôvodného veriteľa si v konaní uplatňuje len časť istiny a aj pri prípadnom započítaní všetkých poplatkov (vrátane zmluvných pokút v zmysle čl. II bod 6. zmluvy) v celkovej vyúčtovanej výške 401,03 eur na nezaplatenú istinu úveru, by to nemalo vplyv na rozhodnutie súdu o zaplatenie žalovanej sumy istiny, ktorú si žalobca uplatnil v sume nižšej o 3.121,05 eur oproti svojmu nároku vyplývajúcemu mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. K námietke žalovaného 2/, že Sadzobník, ktorý je podľa čl. III bod 1. písm. c) Zmluvy o splátkovom úvere jej súčasťou, nie je písaný písmom vo veľkosti 1,9 mm v rozpore s nariadenia č. uviedol, že táto žalovaným 2/ tvrdená skutočnosť v konaní preukázaná nebola. Sadzobník napísaný písmom v rozpore s požadovanou veľkosťou (1,9 mm) žalovaný 2/ v konaní nepredložil, a žalobca tvrdil, že právny predchodca žalobcu vedie sadzobník v elektronickej podobe, a tento je aj po vytlačení napísaný písmom v súlade s nariadenia č. , tak ako ho predložil žalobca v konaní (č.l. 38 - 52 spisu) a preto považoval toto tvrdenie žalovaného 2. za nepreukázané.

6. Podľa súdu prvej inštancie bolo v konaní listinnými dôkazmi preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovaným úver vo výške 30.000,- eur, ktorý žalovaní riadne nesplácali, na základe čoho právny predchodca žalobcu úver dňa 02.03.2020 predčasne zosplatnil (č.l. 25 - 26 spisu). Pred zosplatnením úveru právny predchodca žalobcu listom zo dňa 30.01.2020 vyzval žalovaných (každého osobitne), aby dlžnú sumu pohľadávky, s ktorou sú v omeškaní, zaplatili najneskôr do 15 dní od doručenia výzvy, inak je oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru (č.l. 56 - 57 spisu). Uviedol, že žalovaný 2/ namietal, že nedošlo k platnému zosplatneniu pohľadávky, nakoľko právny predchodca žalobcu nepostupoval v súlade s ust. . Tvrdil, že žalobca nepredložil výzvu pôvodného veriteľa, ktorá by preukazovala naplnenie týchto podmienok. S týmto tvrdením sa nestotožnil a uviedol, že upozornenie banky dlžníkovi ohľadom možnosti úver zosplatniť bolo žalovaným (každému samostatnou zásielkou) doručené. Výzva bola preukázateľne doručovaná žalovaným, čo považoval za preukázané z podacieho hárku predloženého žalobcom, kde je zásielka špecifikovaná značením L.-XXXX Q. L.-XXXXX v súlade so značením na samotnej výzve (č.l. 109 spisu). Obsah preukázateľne doručovanej výzvy zo dňa 30.01.2020 preukazuje splnenie podmienok v zmysle ust. . Skonštatoval, že právny predchodca žalobcu úver riadne zosplatnil a splatnú pohľadávku z úveru postúpil Zmluvou o postúpení zo dňa 12.10.2020 na žalobcu. Mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu neporušil ustanovenie o bankách, keďže žalovaní boli v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaní boli právnym predchodcom žalobcu opakovane vyzývaní na úhradu omeškaných splátok (výzva zo dňa 30.01.2020 a zo dňa 04.05.2020 - č.l. 53 - 57 spisu).

7. Nepovažoval za dôvodnú ani námietku, že právny predchodca žalobcu nemohol pohľadávku voči žalovaným platne postúpiť na žalobcu, z dôvodu, že podľa § 525 ods. 1 O.z. v spojení s § 52 ods. 2

O.z. a § 54 ods. 1 O.z. nie je možné postúpiť pohľadávku banky na inú osobu ako banku, lebo by sa jej obsah zmenou veriteľ zmenil. Uviedol, že postúpenie pohľadávky spočíva v tom, že do existujúceho záväzku vstúpi namiesto doterajšieho veriteľa nový veriteľ (v tomto prípade žalobca), čím dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv, ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho z už vzniknutého záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky nevyžaduje súhlas dlžníka. Pohľadávky banky voči svojím klientom nemožno považovať za druh pohľadávok, ktoré v zmysle ust. nemožno postúpiť. Postúpením takýchto pohľadávok nedochádza k zmene v ich obsahu a ani k zhoršeniu postavenia dlžníka, a preto tento druh pohľadávok nespadá pod okruh výnimiek (ust. ) zo všeobecne platnej zásady, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky môže byť akákoľvek pohľadávka (ust. ). Postúpením pohľadávky banky na inú osobu dochádza len k zmene v osobe veriteľa. Uviedol, že žalobca ako postupník, na ktorého právny predchodca žalobcu (banka) postúpil predčasne zosplatnenú pohľadávku zo spotrebiteľského úveru v súlade s , je držiteľom oprávnenia poskytovať spotrebiteľské úvery bez obmedzenia v rozsahu v zmysle rozhodnutia Národnej banky Slovenska v súlade s , a preto je aktívne vecne legitimovaným v konaní, keďže pohľadávku voči žalovaným mu bola právnym predchodcom žalobcu postúpená platne.

8. K tvrdeniu žalovaného 2/, že žalobca nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri zisťovaní jeho spôsobilosti poskytnutý úver splácať, čo má za následok, že úver nie je možné predčasne zosplatniť, uviedol, že žalobca v konaní preukázal, že si právny predchodca žalobcu splnil svoju povinnosť v súlade s § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, keď predložil v konaní potvrdenie o tom, že pred poskytnutím úveru nahliadol do bankového registra, do ktorého poskytujú údaje veritelia v súlade s § 7 ods. 16 zákona o spotrebiteľských úveroch, aby získal údaje o záväzkoch žalovaných. Mal za to, že overovanie schopnosti žalovaných splácať úver potvrdzujú aj údaje, ktoré za tým účelom v konaní uviedol, a to údaje o mzde oboch žalovaných (480,- eur + 690,- eur), ktoré si právny predchodca žalobcu overil dopytom v Sociálnej poisťovni, a.s. Skonštatoval, že žalobca tiež opísal, ako dospel jeho právny predchodca k záveru o spôsobilosti žalovaných splácať poskytnutý úver. Uviedol, že maximálne možné úverové zaťaženie, ktoré je možné použiť na splátky úverov, je 55% z akceptovaného príjmu žalovaných, čo v danom prípade splnené bolo. Poukázal tiež aj na povinnosť spotrebiteľov v zmysle § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnúť presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Z poskytnutého úveru tiež boli splnené ďalšie záväzky žalovaných tak ako je uvedené v čl. II. bod 1. zmluvy o úvere, a jediným úverovým záväzkom žalovaných po uhradení predmetných záväzkov bol úver so splátkou 15,- eur mesačne. Podľa názoru súdu prvej inštancie si právny predchodca žalobcu splnil svoju povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní spôsobilosti žalovaných splácať poskytnutý úver, keď nahliadol do bankového registra oboch žalovaných pred poskytnutím úveru, overil si žalovanými deklarované príjmy dopytom do Sociálnej poisťovne, a.s. a na základe takto získaných informácií žalovaným úver poskytol, keďže vzhľadom na celkové úverové zaťaženie žalovaných vo vzťahu k ich príjmu posúdil žalovaných ako spôsobilých úver splácať. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že úverová zmluva je platná, obsahujúca náležitosti vyžadované zákonom, úver právny predchodca žalobcu zosplatnil v súlade so zákonom, rovnako tak bol úver aj postúpený na žalobcu platne, a nepovažoval za dôvodné určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi (ktorého aktívnu vecnú legitimáciu mal súd preukázanú z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávok spolu s prílohou) sumu 20.000,- eur z dlžnej sumy istiny v celkovej výške 23.121,05 eur, tak ako žiadal žalobou žalobca. Spolu s priznanou sumou zaviazal súd žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania (keďže sa dostali do omeškania s úhradou tejto sumy), v zákonnej výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania ( prvá veta, O.z. v spojení s nariadenia č. ), t.j. 5% ročne odo dňa 13.10.2020, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni účinnosti postúpenia pohľadávky v súlade so žalobou, keďže žalovaní už boli v tom čase v omeškaní s úhradou splatnej pohľadávky, a to až do zaplatenia.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v spojení tak, že žalobcovi ako v celom rozsahu úspešnej strane sporu priznal voči žalovaným spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný 2/ prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § 365 ods. 1 písm. h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je okrem iných nedostatkov dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Uviedol, že súd prvej inštancie v bodoch 1 až 7 v krátkosti zhrnul písomné a ústne argumenty strán sporu, v bode 11 uviedol skutkový stav veci, v bode 12 vymenoval ustanovenia zákonov, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, v bodoch 13 až 18 sa súd venoval skutočnostiam, ktoré považoval za preukázané takým spôsobom, že všetky vecné aj právne argumenty žalovaného poprel a ďalej uviedol, že právne argumenty žalobcu sú správne. Tieto závery podľa žalovaného 2/ súd prvej inštancie uzavrel bez toho, aby bolo z rozhodnutia zrejmé akými právnymi úvahami sa riadil pri rozhodovaní. Poukázal tiež na bod 19 rozhodnutia súdu prvej inštancie s tým, že z uvedeného bodu ako aj z celého znenia rozhodnutia nevyplýva, ktorými právnymi úvahami sa súd riadil pri rozhodovaní a aké právne normy použil pri odôvodňovaní svojho právneho názoru. Konštatoval, že aj keď vymenoval právne predpisy v rozhodnutí v bode 12, ktoré mienil aplikovať, avšak v rozhodnutí absentujú právne úvahy súdu v kontexte s citovanými právnymi normami, ktorými sa riadil pri rozhodovaní. Podľa žalovaného 2/ súd prvej inštancie len vymenoval právne predpisy bez toho, aby ich aplikoval. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý považoval za preukázané tvrdenie žalobcu, že písmo v listinách súvisiacich so zmluvou nie je menšie ako veľkosť predpísaná právnymi predpismi a vychádzal z listiny - Sadzobníka predloženým do spisu žalobcom a z tvrdenia žalobcu, že písmo je v súlade s cit. nariadením vlády a poukázal na bod 15. rozsudku. Namietal, že súd prvej inštancie uvedené právne normy citoval avšak ich neaplikoval, neriadil sa nimi a neposúdil veľkosť písma sám aj napriek tomu, že tento dôkaz mal v spise a nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu bez toho, aby si toto tvrdenie overil. Konštatoval, že tvrdenie žalovaného o porušení povinnosti dodržania veľkosti písma v listine mal za nepreukázané len z dôvodu, že žalovaný nepredložil listinu - Sadzobník sám. Taký postup pri vytváraní si právnych úvah a záverov, ktoré súd viedli k predmetnému napadnutému rozhodnutiu žalovaný považuje za svojvoľný, nepreskúmateľný a v konečnom dôsledku za nezákonný. V rámci argumentácie o nedodržaní veľkosti písma v listine (Sadzobník), ktorú považuje žalovaný za podstatnú (s následkom neplatnosti uzavretej zmluvy) mal za to, že súd prvej inštancie nedodržal pravidlá logiky nie len v rovine aplikácie práva, ale aj pri hodnotení dôkazu.

12. Namietal, že súd prvej inštancie konal bez opory v ustanoveniach a znemožnil žalovanému uskutočniť jeho procesné práva a to tým, že sa k návrhu na vykonanie dôkazu navrhnutého žalovaným na prvom pojednávaní vo veci samej dňa 12.04.2022 procesne správnym spôsobom nerozhodol. Súd prvej inštancie navrhovaný dôkaz doručený aj písomne dňa 14.04.2022 nezamietol, ale ho ani nevykonal. Uviedol, že uvedeným dôkazom žalovaný chcel dokázať, že pôvodný veriteľ pred kontraktačným procesom nekonal s odbornou starostlivosťou v zmysle ustanovenia o spotrebiteľských úveroch a nemal zistené dostatočné informácie, aby mal možnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľov (žalovaných) splácať úver. Splnenie tejto povinnosti prikazuje cit. zákon hodnoverne veriteľovi preukázať. Podľa žalovaného žalobca v zmysle cit. ustanovení hodnoverne nepreukázal, že pôvodný veriteľ konal tak, že vynaložil odbornú starostlivosť pri skúmaní schopnosti splácať úver. Uviedol, že žiadal, aby súd dožiadaním pôvodného veriteľa (SĽSP a.s.,) vyzval na predloženie dôkazu o tom, že 1/ posudzoval schopnosť splácať úver žiadateľmi a z akých dokumentov vychádzal 2/ spôsob výpočtu bonity žiadateľov o úver 3/ predložil dôkaz o výške príjmu žiadateľov o úver ku dňu žiadosti o úver. Konštatoval, že tento dôkaz žiadal vykonať dožiadaním pôvodného veriteľa a nie žalobcu samotného z dôvodu, že žalobca nie je osobou, ktorá by bola oprávnená disponovať osobnými údajmi a bankovými údajmi, týkajúcich sa žalovaných v zmysle o ochrane osobných údajov a na základe o bankách. Dôvodil, že žalobca predložil ako dôkaz o skúmaní bonity klientov snímok obrazovky, ktorý zachytáva neidetifikovateľný systém, v ktorom sú údaje o žalovaných, o počte ich úverov schválených a neschválených, ich výšku, indikátor angažovanosti klienta. Žiadne iné údaje ani informácie z uvedenej snímky nevyplývajú. Tento dôkaz doručil žalobca až na pojednávaní dňa 14.06.2022 ako dôkaz o tom, že pôvodný veriteľ skúmal bonitu klienta. Skonštatoval, že žalobca mal dostatočný čas na to, aby predmetný dôkaz doručil žalovanému respektíve súdu skôr ako na pojednávaní. Také konanie žalobcu žalovaný považuje za účelové a neprofesionálne. Ďalej uviedol, že predmetný dôkaz bol doručený krátkou cestou do rúk žalovanému na pojednávaní dňa 14.06.2022 spolu

s vyjadrením, v ktorom žalobca okrem iného tiež tvrdil, že právny predchodca skúmal bonitu žalovaných vyžiadaním si informácie o výške príjmu žalovaných z Sociálnej poisťovne, podľa ktorej žalovaný v rade 1 mal mať príjem vo výške 480,- Eur a žalovaný v rade 2 príjem vo výške 690,- Eur. Žalovaný tento dôkaz považuje za nedostatočný vzhľadom na to, že snímok obrazovky z neidentifikovateľného systému hodnoverne nepreukazuje skúmanie schopnosti klientov splácať úver. Namietal, že žalobca tvrdenie o tom, že pôvodný veriteľ mal informácie výške príjmu žalovaných v čase žiadosti o úver nepodložil žiadnym dôkazom. Konštatoval, že na pojednávaní po doručení dôkazu a vyjadrenia krátkou cestou súdu uviedol, že nemal dostatočný čas na vyjadrenie k predloženému dôkazu, namietal nedoručenie dôkazu v dostatočnom časovom predstihu tak, aby sa s dôkazom mohol žalovaný oboznámiť a zaujať k nemu stanovisko, prípadne navrhnúť iné potrebné dôkazy. Tiež namietal, že výpočet bonity aký uviedol vo vyjadrení žalobca (nie pôvodný veriteľ) nie je správny z dôvodu, že nezohľadňuje výdavky, výšku splátok vtedajších úverov žalovaných ani iné údaje okrem ich príjmov, ktoré tiež nie sú správne.

13. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného nesprávne právne posúdil argument žalovaného k nezákonnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu s ktorým argumentom sa súd v rozhodnutím nevyrovnal žiadnym spôsobom aj napriek tomu, že v prípade nezákonného postúpenia pohľadávky by bola žaloba nedôvodná pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Žalovaný považuje za podstatné argument o neplatnom postúpení pohľadávky z pôvodného veriteľa, ktorý bol bankou na žalobcu, ktorý nie je bankou a ktorý zdôvodnil vo vyjadrení zo dňa 06.12.2021. Poukázal na ust. , účinného od 01.04.2004, ust. účinného od 1.1.2008 „Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania ale bo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné...“, ktoré bolo následne novelou - s účinnosťou od 1.4.2015 precizované o tretiu vetu, v zmysle ktorej „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Konštatoval, že v oblasti spotrebiteľských zmlúv platí, že proti sebe stoja dve právne normy, a to právna norma vyjadrená: v ust. Zákona o bankách, ktorá pripúšťa postúpenie pohľadávky banky aj na inú osobu ako banku a ktorá je súčasťou nášho právneho poriadku už od 16.09.1999 prostredníctvom novely o bankách, a ust. , ktorá nepripúšťa postúpenie pohľadávky banky na inú osobu ako banku (nakoľko by sa jej obsah zmenou veriteľa zmenil) v spojení s ust. a , ktoré sa stali súčasťou nášho právneho poriadku s účinnosťou od 01.04.2004. Podľa žalovaného 2/ právna norma vyjadrená v ust. Zákona o bankách zhoršuje postavenie spotrebiteľa oproti právnej norme vyjadrenej v ust. , nakoľko umožňuje postúpiť pohľadávku aj takým spôsobom, že jej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Žalovaný 2/ má za to, že aplikujúc výkladové pravidlo „lex specialis derogat legi generali“, v zmysle ktorého ako špeciálny právny predpis upravujúci postavenie spotrebiteľov má výkladovú prednosť pred inými právnymi predpismi, ako aj výkladové pravidlo „lex posterior derogat legi priori“, v zmysle ktorého neskoršia právna úprava, ktorou je úprava spotrebiteľských zmlúv má prednosť pred skoršou právnou úpravou (obsiahnutou v Zákone o bankách), a berúc do úvahy materiálny korektív na ochranu práv spotrebiteľa vyjadrený v ust. v spojení s ust. platí právny záver, že banka vôbec nemôže postúpiť svoju pohľadávku zo spotrebiteľskej zmluvy na inú osobu ako je iná banka, nakoľko takéto postúpenie by bolo absolútne neplatné pre rozpor so zákonom ( v spojení s ust. a ). Poukázal aj na dôkaz - listinu Pokus o zmier zo dňa 13.07.2021 , ktorú žalobca doručil žalovanému 2/ v zastúpení Q. C. P. L., K., z ktorej vyplýva, že žalobca žiada o zaplatenie sumy vo výške 31.216,14 Eur od žalovaného oproti výške postupovanej pohľadávky vo výške 29.237,25 Eur (vyplýva z Prílohy k Zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 12.10.2020). Podľa názoru žalovaného sa obsah záväzku postúpením pohľadávky zmenil, ktorá skutočnosť vylučuje možnosť zákonným spôsobom pohľadávku postúpiť. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že sa plne stotožňuje s napadnutým rozsudkom , v konaní dostatočne objasnil všetky skutočnosti potrebné pre rozhodnutie súdu, ako aj ku svojim tvrdeniam predložil všetky potrebné dôkazy. Podľa žalobcu žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali žalovaný nárok. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

15. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (, , ods. 1 ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 2/ nie je dôvodné.

16. Podľa odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

17. Podľa odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

18. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

19. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

20. Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

21. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 20.000 eur s príslušenstvom, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.

22. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami učinil tiež predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. V odvolaní tvrdil nepreskúmateľnosť rozsudku pre nezrozumiteľnosť dôvodov a vysvetlenie úvah, ktorými sa súd prvej inštancie riadil vo svojich záveroch o niektorých skutkových a právnych otázkach. Podľa ust. , v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu

k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaných k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho

- ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za nepreskúmateľné a preto odvolaciu námietku žalovaného 2/ proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, a vyhodnotil ju ako neopodstatnenú.

23. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (365 písm h) ) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v posudzovanej veci, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.

24. Odvolací dôvod podľa znamená vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Predpokladom naplnenia tohto odvolacieho dôvodu je aby skutočnosť, ktorá má byť týmto dôkazom objektivizovaná bola pre rozhodnutie významná. Vo všeobecnosti dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť bremeno ohľadom svojho tvrdenia; Možno konštatovať, že pravidlom kontradiktórnych konaní je nie len formálne, ale aj materiálne uplatňovanie zodpovednosti strany za neunesenie dôkazného bremena. Výrazom toho v procese dokazovania je okrem iného tiež požiadavka nezaťažovať zabezpečením dôkazného prostriedku tú procesnú stranu, ktorá k dokazovanej skutočnosti nemá dôkazné bremeno. V súvislosti s touto námietkou odvolací súd uvádza, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ) a nie sporových strán. V prípade, že súd prvej inštancie považoval žalovaným navrhnuté dokazovanie dožiadaním pôvodného veriteľa SĽSP a.s. o skúmaní bonity klientov, za nadbytočné a neúčelné nakoľko nesúviselo s preukázaním relevantných skutočností podstatných pre posúdenie opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku napadnuté rozhodnutie nezaťažil skutkovou vadou, čo vylučuje naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu.

25. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 20.000 eur spolu s 5,00% úrokom z omeškania od 13.10.2020 do zaplatenia a priznal žalobcovi voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie založil na tom, že právny predchodca žalobcu a žalovaní 1/,2/ platne uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným úver vo výške 30.000,- eur a žalovaní sa zaviazali poskytnuté prostriedky splatiť právnemu predchodcovi žalobcu postupne v 108 - mesačných splátkach po 421,67 eur. Právny vzťah medzi stranami posudzoval ako spotrebiteľský. Žalovaní úver riadne nesplácali, na základe čoho právny predchodca žalobcu dňa 02.03.2020 v súlade so zákonom úver predčasne zosplatnil a platne úver postúpil na žalobcu. Za nedôvodné považoval určenie, že je úver

bezúročný a bez poplatkov, namietanú aktívnu legitimáciu žalobcu a zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi žalovanú istinu s príslušenstvom.

26. Žalovaný 2/ v rámci svojej odvolacej argumentácie namietal hlavne nedostatočné a nepresvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, nedostatočne vykonané dokazovanie o skúmaní bonity klientov pôvodným veriteľom a neplatné postúpenie pohľadávky z pôvodného veriteľa, ktorý bol bankou na žalobcu, ktorý nie je bankou.

27. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že právny predchodca žalobcu (Slovenská A.Q., Q..A.., A. A. E. XX, XXX XX K., T.: XX XXX XXX) ako banka uzavrel dňa 09.10.2015 so žalovanými ako dlžníkmi Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným splátkový úver vo výške 30.000,- eur, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať v 108-mesačných splátkach po 421,67 eur na účet veriteľa so splatnosťou prvej splátky dňa 15.11.2015 a s konečnou splatnosťou dňa 15.10.2024. Ročná percentuálna miera nákladov bola určená v zmluve vo výške 10,37 %. Priemernú RPMN veriteľ v zmluve uviedol vo výške 10,07% a celková suma, ktorú musí dlžník zaplatiť bola vypočítaná veriteľom vo výške 45.538,53 eur. Vo výške mesačnej splátky bol započítaný veriteľom aj poplatok za poistenie úveru vo výške 14,26 eur mesačne. Žalovaní svoj záväzok riadne a včas neplnili na základe čoho právny predchodca žalobcu listom zo dňa 30.01.2020 vyzval žalovaných, na uhradenie dlžnej sumy splátok úveru, a upozornil ich na možnosť úver zosplatniť. Listom zo dňa 03.03.2020 - Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, oznámil právny predchodca žalobcu žalovaným, že úver č. XXXXXXXXXX mimoriadne zosplatnil ku dňu 02.03.2020 a vyzval žalovaných zaplatiť sumu vo výške 26.974,82 Eur do 15 dní. Listom zo dňa 04.05.2020 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaných na zaplatenie splatnej sumy úveru a upozornil ich, že je oprávnený postúpiť pohľadávku tretej osobe vzhľadom k tomu, že je pohľadávka splatná v celom rozsahu a žalovaní dlžníci sú v omeškaní so splácaním viac ako tri mesiace. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 12.10.2020 právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku voči žalovaným na žalobcu a listom zo dňa 20.10.2020 adresovaným žalovaným právny predchodca žalobcu oznámil žalovaným postúpenie pohľadávky na žalobcu.

28. Žalovaný 2/ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil jeho argument k nezákonnému postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa na žalobcu a s jeho argumentáciou sa v rozhodnutím nevyrovnal žiadnym spôsobom. Túto odvolaciu námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú a poukazuje na body 16 a 17 rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých prvoinštančný súd dostatočne objasnil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v súvislosti s platným postúpením pohľadávky právnym predchodcom žalobcu na žalobcu. Svoje závery súd prvej inštancie zdôvodnil aj príslušnými listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah súdneho spisu, doložené žalobcom, na ktoré aj konkrétne poukázal, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje.

29. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že Zákon o bankách celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia o bankách ,definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už ), z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (v čase medzi splnením oboch podmienok podľa prvej vety bankového zákona a samotným pristúpením k uzavretiu postupovacej zmluvy) svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná (tretia) veta ustanovenia je potom z pohľadu správnosti posúdenia predmetného problému bez významu, nakoľko táto vymedzuje len povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho vzťahu (resp. pohľadávky) a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia.

30. Z uvedeného je tak zrejmý reťazec úkonov, ktoré musia byť naplnené, aby mohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky. Obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách predpokladá pre platné

postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je jej klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku. Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je primárne zásadná skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (zákonnými podmienkami) platného postúpenia pohľadávky z úveru je preukázateľné (doručenie) zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k . Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že v spise sa nachádzajú výzvy adresované žalovaným, že sú v omeškaní s plnením svojho záväzku, a súčasne pri týchto výzvach doručenky, ktoré ako verejné listiny potvrdzujú doručenie listín žalovaným. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že žalobca preukázal existenciu písomnej výzvy (banky) po tom, čo boli žalovaní (klienti banky) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splácaním jednotlivých už splatných splátok. Splnenie zákonom požadovaných predpokladov na postúpenie splatných pohľadávok bolo preukázané a vzhľadom na dodržanie zákonných podmienok uvedených v ZoB bola zmluva o postúpení pohľadávky banky (postupcu) na postupníka (žalobcu) platná.

31. Žalovaný 2/ tiež namietal nedostatočne vykonané dokazovanie o skúmaní bonity klientov pôvodným veriteľom. Túto odvolaciu námietku založil na tvrdení, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnutý dôkaz , že pôvodný veriteľ pred kontraktačným procesom nekonal s odbornou starostlivosťou v zmysle ustanovenia o spotrebiteľských úveroch a nemal zistené dostatočné informácie, aby mal možnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľov (žalovaných) splácať úver. Ani tejto odvolacej námietke nemožno prisvedčiť nakoľko ako správne uviedol súd prvej inštancie právny predchodca žalobcu si splnil svoju povinnosť v súlade s zákona o spotrebiteľských úveroch, keď predložil v konaní potvrdenie o tom, že pred poskytnutím úveru nahliadol do bankového registra, do ktorého poskytujú údaje veritelia v súlade s zákona o spotrebiteľských úveroch, aby získal údaje o záväzkoch žalovaných. Skutočnosť, že si overoval schopnosť žalovaných splácať úver potvrdzujú aj údaje, ktoré za tým účelom v konaní uviedol, a to údaje o mzde oboch žalovaných (480,- eur + 690,- eur), ktoré si právny predchodca žalobcu overil dopytom v Sociálnej poisťovni, a.s. K uvedenému odvolací súd dodáva, že bolo v záujme právneho predchodcu žalobcu ako banky skúmať bonitu klienta, aby nedochádzalo k bezdôvodnému obohacovaniu spotrebiteľov na úkor žalobcu resp. právneho predchodcu žalobcu (banky). Právny predchodca žalobcu podlieha dohľadu NBS, ktorá stanovuje podmienky poskytovania úverov, nevynímajúc otázku skúmania bonity klientov. Tvrdenie žalovaného 2/, že žalobca hodnoverne nepreukázal, že pôvodný veriteľ konal v zmysle vyššie cit. ustanovení a že vynaložil odborná starostlivosť pri skúmaní schopnosti splácať úver považuje odvolací súd za nepreukázané, nakoľko ako vyplýva z vyššie uvedeného bonita klientov (žalovaných) bola skúmaná výpisom z úverového registra, ako aj dokladov o príjme, teda boli splnené všetky podmienky na konanie v súlade so . Z. z. a podmienok dohľadu NBS. Žalovaný 2/ zároveň namietal, že žalobca predložil dôkaz o skúmaní bonity klientov až na pojednávaní 14.06.2022, ktorý mu bol na tomto pojednávaní aj krátkou cestou doručený spolu s vyjadrením, v ktorom žalobca okrem iného tiež tvrdil, že právny predchodca žalobcu skúmal bonitu žalovaných vyžiadaním si informácie o výške príjmu žalovaných zo Sociálnej poisťovne, podľa ktorej žalovaný1/ mal mať príjem vo výške 480,- eur a žalovaný 2/ príjem vo výške 690,- Eur. Tvrdil, že po doručení dôkazu a vyjadrenia krátkou cestou súdu uviedol, že nemal dostatočný čas na vyjadrenie k predloženému dôkazu, namietal nedoručenie dôkazu v dostatočnom časovom predstihu tak, aby sa s dôkazom mohol oboznámiť a zaujať k nemu stanovisko, prípadne navrhnúť iné potrebné dôkazy. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 14.06.2022 je zrejmé, že súd prvej inštancie prerušil pojednávanie na 10 minút. Po prerušení pojednávania sa právna zástupkyňa žalovaného 2/ k podaniu žalobcu, ktoré jej bolo na pojednávaní doručené vyjadrila, nepožiadala o odročenie pojednávania za účelom oboznámenia sa s doručeným podaním a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemala a preto ani túto odvolaciu námietku nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.

32. K odvolacej námietke v nedostatočne odôvodnenej argumentácie žalovaného 2/ o nedodržaní veľkosti písma v listine (Sadzobník), odvolací súd uvádza, že s touto otázkou sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal v bode 15 rozsudku, z ktorého je zrejmé, že nepovažoval za preukázané tvrdenia žalovaného 2/ o nedodržaní veľkosti písma v listine (Sadzobník).

33. Odvolacie námietky žalovaného 2/ odvolací súd preto vyhodnotil ako neopodstatnené bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Ani v odvolacom konaní neboli žalovaným tvrdené ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Pre úplnosť odvolací dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (). Odvolací súd poukazuje aj na závery prijaté nielen Ústavným súdom SR (sp. zn. , , ), ale aj Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP“, veci Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999, Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998), podľa ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou v spore, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú, ale nevyžaduje sa aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

34. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie vo vyhovujúcej časti a závislom výroku o trovách konania podľa , ako vecne správny potvrdil.

35. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a žalobcovi, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal proti žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, .).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).