Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-54-2023.pdf
PDF · 224.83 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/54/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Zuzany Konárikovej, v právnej veci žalobcu JUDr. Eva Mihóková, advokátka, so sídlom ul. 1. mája 22, 953 01 Zlaté Moravce, IČO: 31 148 336, zastúpeného advokátkou JUDr. Lenkou Molčanovou, LL.M., so sídlom Kamenná Poruba č. 15, 093 03 Vranov nad Topľou, IČO: 37 939 068, proti žalovanému LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zastúpenému Advokátska kancelária JAKUBČO, spol.s.r.o., so sídlom Horné záhrady 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 50 570 897, o zaplatenie 118.903,23 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 67Cb/83/2021-84 zo dňa 23. novembra 2022 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 67Cb/83/2021-84 zo dňa 23. novembra 2022 v napadnutej časti I. a III. výrokovej vety, potvrdzuje.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom výrokom I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 118.903,23 Eur, úrok z omeškania vo výške 9,75 % ročne zo sumy 306.526,54 Eur od 04.08.2017 do 02.02.2018, úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 118.903,23 Eur od 03.02.2018 do zaplatenia. Výrokom II. súd v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol. Výrokom III. súd žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhal zaplatenia istiny vo výške 118.903,23 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 306.526,54 Eur od 04.08.2017 do 02.02.2018, 9 % ročne zo sumy 118.903,23 Eur od 03.02.2018 do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov vo výške 40,-Eur a trov konania. Svoj nárok žalobca odôvodnil tým, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 13.02.2008 mandátnu zmluvu podľa § 566 a nasl. Obchodného zákonníka, a to na dobu neurčitú, predmetom ktorej bolo poskytovanie právnej pomoci na jeho požiadanie v režime 24/7 v súlade s vecným vymedzením právnej pomoci obsiahnutým v § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Žalovaný ako mandant sa zaviazal žalobcovi ako mandatárovi zaplatiť za poskytovanú právnu službu tarifnú odmenu podľa § 9 a nasl. Vyhlášky č. 655/2004 Z.z., a to z hodnoty veci a podľa počtu úkonov vo veci. Žalovaný sa zaviazal takto dohodnutú tarifnú odmenu zaplatiť žalobcovi bezhotovostne na základe predloženia faktúry v lehote splatnosti do 10 kalendárnych dní. Mandátna zmluva bola ukončená zo strany žalovaného jednostrannou výpoveďou bez uvedenia dôvodu dňom 30.06.2017. Žalobca preto pristúpil k fakturácii ním vykonaných právnych úkonov právnej pomoci pre žalovaného počas trvania mandátnej zmluvy ku dňu 30.06.2017 a vystavil mu faktúru č. 4395/2017 na sumu 255.438,79 Eur + príslušná DPH v sume 51.087,75 Eur, teda spolu 306.526,54
Eur s lehotou splatnosti 03.08.2017. Žalobca túto faktúru žalovanému riadne doručil a v zákonnej lehote odviedol príslušnú DPH vo výške 51.087,75 Eur správcovi dane. Žalovaný vyfakturovanú sumu v lehote splatnosti nezaplatil, preto sa žalobca listom zo dňa 18.01.2018 dožadoval jej okamžitej úhrady, na čo žalovaný reagoval tak, že dňa 02.02.2018 bola pripísaná na účet žalobcu suma 187.623,31 Eur ako čiastočné plnenie z faktúry č. 4395/2017. Žalovaný žalobcovi nedoručil žiadne výhrady, ktoré by vysvetľovali, prečo v lehote splatnosti nepristúpil k realizácii úhrady fakturovaných úkonov právnej pomoci a neurobil tak ani po realizácii čiastočnej úhrady a ani do dňa podania návrhu na súd. V rámci svojho informačného systému pre širokú verejnosť žalovaný zverejnil celú faktúru č. 4395/2017 v jej platnom znení ako výsledok svojho schvaľovacieho procesu – schválené, a to bez vyznačenia akejkoľvek výhrady k jej výške, teda v celom rozsahu. Žalovaný z vyfakturovanej sumy zaplatil len 187.623,31 Eur s výslovným odkazom na faktúru, čo v spojení so zverejnením schvaľovacieho procesu ohľadne celej faktúry žalobcu znamená, že žalovaný uznal zvyšok dlhu podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, pričom žalobca eviduje vo svojom účtovníctve voči žalovanému pohľadávku po lehote splatnosti vo výške nezaplateného zostatku z faktúry v sume 118.903,23 Eur. Žalovaný sa dostal do omeškania, a preto si žalobca uplatnil voči žalovanému aj zákonný ročný úrok z omeškania a paušálnu náhradu nákladov podľa § 369 a § 369c Obchodného zákonníka. Žalobca dodal, že pred podaním návrhu vyčerpal možnosti mimosúdneho riešenia sporu.
3. Žalobca na výzvu súdu podaním zo dňa 06.10.2021 upravil znenie petitu návrhu tak, že žalovaný je povinný do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 118.903,23 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 306.526,54 Eur od 04.08.2017 do 02.02.2018 a spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 118.903,23 Eur od 03.02.2018 do zaplatenia.
4. Okresný súd Banská Bystrica vydal platobný rozkaz č.k. 67Cb/83/2021-31, proti ktorému podal žalovaný včas odôvodnený odpor, v ktorom vzniesol námietku premlčania uplatneného práva žalobcu na zaplatenie žalovanej istiny, ako aj jej príslušenstva s poukazom na znenie § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 397, § 388 ods. 1, § 392 ods. 1, 2 a § 566 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný poukázal na časť III. bod 8 Mandátnej zmluvy a uviedol, že Dodatok č. 4 zo dňa 24.12.2014 zmenil dátum 30.11. na 31.12. príslušného roka a dátum 31.12. na 31.01. nasledujúceho roka. Žalovaný faktúru č. 4395/2017 v sume, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha nezaplatil z dôvodu premlčania. Žalovaný bol právneho názoru, že na základe dojednania obsiahnutého v časti III. bod 8 Mandátnej zmluvy mali byť úkony právneho zastúpenia vykonané žalobcom v tom ktorom roku a vtom ktorom spore bez ohľadu, či bol alebo nebol ukončený, vysporiadané do 31.01. nasledujúceho roka, teda v čase doručenia faktúry uplynula pri nich doba štyroch rokov od termínu splatnosti určeného podľa zmluvy. Žalovaný preto všetky úkony právnej služby a iné finančné nároky (hotové výdavky, strata času), ktoré neboli uhradené, považuje za premlčané. Žalovaný preto namietal premlčanie uplatnených pohľadávok v celom rozsahu na základe § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom doplnil, že z opatrnosti napáda aj samotný právny základ uplatnených finančných nárokov, pričom žalobca ani nepredložil súdu relevantné dôkazy preukazujúce splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik finančného nároku, keď samotná faktúra nie je dôkazom ich splnenia. Žalovaný sa nestotožnil ani s výkladom § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka tak, ako ho prezentoval žalobca, keď podľa názoru žalovaného samotné uhradenie časti dlhu automaticky bez ďalších okolností nemôže spôsobiť uznanie zvyšku dlhu. Žalovaný tiež tvrdil, že neuviedol pri platbe, že platí prvú splátku alebo že uhradí dlh viacerými platbami a podobne. Žiadal preto, aby súd platobný rozkaz zrušil a aby žalobu zamietol. Zároveň si uplatnil trovy konania.
5. Žalobca namietal, že žalovaný podal odpor proti vydanému platobnému rozkazu oneskorene, a preto ho žiadal odmietnuť. Žalovaný s týmto názorom žalobcu nesúhlasil a tvrdil, že platobný rozkaz mu bol doručený dňa 13.12.2021 a odpor podal dňa 28.12.2021, teda v zákonnej lehote.
6. Žalobca aj žalovaný zotrvali v priebehu konania na svojich predchádzajúcich tvrdeniach.
7. Súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že prejednaniu veci bráni prekážka veci rozhodnutej z dôvodu, že platobný rozkaz vydaný v tejto veci z dôvodu oneskoreného podania odporu zo strany žalovaného nadobudol právoplatnosť. Žalobca argumentoval tým, že žalovaný je orgánom verejnej moci a pre orgány verejnej moci bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú postavenie účastníka súdneho konania platia pri doručovaní do elektronických schránok prísnejšie pravidlá než pre ostatných účastníkov konania, keď pre doručovanie orgánov verejnej moci platí postup predpokladaný
v ustanovení § 32 ods. 5 Zákona o e-governmente, podľa ktorého elektronická úradná správa vrátane všetkých elektronických dokumentov sa považuje za doručenú, ak je adresátom orgán verejnej moci, uložením elektronickej úradnej správy a nie doručovanie postupom podľa písmena b) tohto zákonného ustanovenia, podľa ktorého iná osoba ako orgán verejnej moci, a ak sa doručuje do vlastných rúk, elektronická úradná správa vrátane všetkých elektronických dokumentov sa považuje za doručenú momentom uvedeným na elektronickej doručenke alebo márnym uplynutím úložnej lehoty podľa toho, ktorá skutočnosť nastane skôr, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvedel. Žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS/589/2020 zo dňa 18.10.2020. Žalobca sa domáhal takého výkladu právnych predpisov Zákona o e-governmente, podľa ktorého ak je v postavení účastníka súdneho konania orgán verejnej moci, platia pri doručovaní súdnych písomností určených do vlastných rúk do dátových schránok pre orgány verejnej moci prísnejšie pravidlá, než pre ostatných účastníkov konania a žalovanému ako orgánu verejnej moci má byť na ťarchu, že v iných oblastiach svojej činnosti vykonáva pôsobnosť v oblasti verejnej moci, avšak takáto konštrukcia podľa názoru súdu zásadne porušuje zásadu rovnosti účastníkov konania. Súd uviedol, že ak je orgán verejnej moci jedným z účastníkov konania, musí byť v súlade so zásadou rovnosti účastníkov súdneho konania v rovnakom postavení, ako ostatní účastníci, pretože nie je možné pripustiť, aby pri posudzovaní zachovania lehoty na uskutočnenie právneho úkonu platili pre účastníkov toho istého súdneho konania odlišné pravidlá. Podľa názoru súdu zmyslom ustanovenia § 32 ods. 5 Zákona o e-governmente je zabezpečiť, aby orgány verejnej moci nemohli svojím vlastným postupom – prihlásením alebo neprihlásením sa do dátovej schránky určovať okamih, kedy mu budú podania jednotlivých osôb, domáhajúcich sa výkonu jeho zákonnej právomoci doručené, pretože takýto postup by viedol k právnej neistote osôb obracajúcich sa svojimi podaniami na orgány verejnej moci, dokedy musia svoje podania realizovať, aby tak v prípade napr. určených zákonných lehôt pri jednotlivých úkonoch, či žiadostiach tieto podali včas. Okresný súd mal za to, že je tomu tak aj v prípade súdov, kedy nemôže závisieť včasnosť podania účastníkov súdnych podaní od skutočnosti, kedy sa prípadne pracovník súdu prihlási do dátovej schránky súdu, preto zákonodarca v § 32 ods. 5 písm. a) Zákona o e-governmente zaviedol objektívny princíp doručovania elektronických správ orgánom verejnej moci fikciou, resp. momentom uloženia elektronickej úradnej správy do elektronickej schránky. Pri orgánoch verejnej moci preto platí v zákone obsiahnuté pravidlo, že tieto subjekty musia prijímať elektronické podania každý deň, a teda aj potvrdzovať elektronické doručenky, k čomu dochádza automaticky. Ďalej súd uviedol, že v prípade orgánov verejnej moci sa nerozlišuje medzi doručovaním do vlastných rúk a bežným doručením. Znamená to, že ak pošle akákoľvek osoba zo svojej schránky podanie orgánu verejnej moci, bude sa za deň doručenia považovať deň jej uloženia v elektronickej schránke, čo však nemôže platiť v prípade, ak je samotný orgán verejnej moci účastníkom civilného sporového konania v postavení právnickej osoby v spore zo súkromnoprávneho vzťahu.
8. Súd prvej inštancie rozobral skutkový stav uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní č.k. IV.ÚS/589/2020-19 zo dňa 18. novembra 2020, na ktoré poukazoval žalobca a konštatoval, že takýmto rozhodnutím Ústavného súdu konajúci súd nebol viazaný, keďže sa jedná o uznesenie a nie o nález Ústavného súdu, pričom pri prijatí odlišného záveru súd vychádzal z toho, že Ústavný súd rovnako upriamil pozornosť na skutočnosť, že v zmysle § 32 ods. 5 písm. a) Zákona o e-governmente spočíva v zvýšení efektivity, výkonnosti, transparentnosti orgánov verejnej moci, ich priblíženia občanom, keď ich informačné systémy sú dostupné nepretržite 24 hodín denne po celý týždeň. Uvedené poskytuje výhodu jednak pre občanov, ale tiež zamestnancom verejnej správy (HALÁSZOVÁ, Z.,GREGUŚOVÁ, D. Zákon o e-governmente. Komentár. Bratislava: Eurokódex, 2018.328,s.). Je teda odôvodnené legitímnym záujmom, verejným záujmom na dobrej správe verejných vecí. Z tohto účelu však z pohľadu súdu nevyplýva, že pre orgán verejnej moci ako účastníka konania majú platiť prísnejšie pravidlá než pre iných účastníkov konania, pre túto úvahu súd nenachádzal oporu v účele osobitnej úpravy doručovania písomnosti orgánom verejnej moci, keď v danom prípade žalovaný v konaní nevystupuje ako orgán verejnej moci, ale ako právnická osoba v zmysle § 18, § 21 Občianskeho zákonníka, pričom súd súčasne poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 5 zákona č. 11/1990 Zb. o štátnom podniku upravujúcom právne postavenie štátneho podniku, podnik je právnickou osobou; vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov, a to bez ohľadu na to, či je v zákonných predpisoch vymedzený aj orgán verejnej moci. Súd tiež zohľadnil aj to, že žalovaný v posudzovanom prípade podal odpor v dôvere, že podľa obsahu súdneho spisu vedeného v tejto veci bolo podľa elektronickej doručenky vytvorenej podľa § 32 ods. 5 písm. b) Zákona o e- governmente dátumom doručenia platobného rozkazu deň 13.12.2021, teda v presvedčení, že sa na neho vzťahuje doručovanie podľa tohto zákonného ustanovenia, ktorému presvedčeniu nasvedčoval aj
následný postup súdu. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že elektronická úradná správa obsahujúca platobný rozkaz, vrátane všetkých elektronických dokumentov sa považovala za doručenú momentom uvedeným na elektronickej doručenke, pričom opačný výklad sa súdu v danej veci javil ako neprimerane prísny a formalistický. Podľa elektronickej doručenky nachádzajúcej sa na č.l. 34 súdneho spisu sa ako deň doručenia platobného rozkazu žalovanému uvádza deň 13.12.2021, teda pokiaľ potom žalovaný podal odpor dňa 27.12.2021, súd prijal záver, že odpor bol podaný v zákonom určenej 15-dňovej lehote.
9. Následne súd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca uzatvoril dňa 13.02.2008 so žalovaným na dobu neurčitú mandátnu zmluvu v zmysle § 566 a nasl. Obchodné zákonníka v znení jej neskorších dodatkov, predmetom ktorej bolo poskytovanie právnej pomoci na jeho požiadanie. Mandátna zmluva bola medzi sporovými stranami ukončená zo strany žalovaného jednostrannou výpoveďou bez uvedenia dôvodu dňa 30.06.2017. Žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 439/2017 na sumu 306.526,54 Eur s DPH s lehotou splatnosti dňa 03.08.2017. Žalovaný v lehote splatnosti faktúru nezaplatil. Tiež považoval za nesporné, že žalobca sa listom zo dňa 18.01.2018 domáhal úhrady fakturovanej sumy. Dňa 02.02.2018 bola pripísaná na účet žalobcu suma 187.623,31 Eur s odkazom na faktúru žalovaného. Žalovaný nedoručil žalobcovi žiadne výhrady k fakturovanej sume, v rámci svojho informačného systému zverejnil faktúru č. 4395/2017 ako výsledok svojho schvaľovacieho procesu s poznámkou – schválené. Súd považoval za spornú skutočnosť, či čiastočnou úhradou žalovanej sumy zo strany žalovaného za daných okolností došlo k uznaniu dlhu v zmysle § 323 ods. 2 s poukazom na § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka.
10. Okresný súd tiež uviedol, že v posudzovanom prípade žalobca vystaval svoj procesný útok na skutkovom tvrdení, že žalovaný mu žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo mu neuhradil aj zvyšok fakturovanej sumy faktúrou č. 4395/2017 a čiastočnú úhradu vykonal bez toho, aby predtým, alebo potom spochybnil ním uplatnený nárok na zaplatenie úkonov na podklade uzavretej mandátnej zmluvy. Žalovaný v podanom odpore k týmto skutkovým tvrdeniam žalobcu uviedol, že sa nestotožňuje s výkladom § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, aký prezentuje na daný skutkový stav žalobca. Tiež uviedol názor, že samotné uhradenie časti dlhu automaticky bez ďalších okolností nemôže spôsobiť uznanie zvyšku dlhu. Žalovaný neuviedol pri platbe, že platil prvú splátku alebo že uhradí dlh viacerými splátkami a podobne. Žalovaný podľa súdu v podanom odpore napriek tomu, že mal objektívnu príležitosť, účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, že žalovaný nepodal žalobcovi k čiastočnej úhrade jeho faktúry žiadne vysvetlenie a že jeho nárok žiadnym spôsobom až do dňa podania žaloby nerozporoval. Neurobil tak, ani vo svojom ďalšom vyjadrení podľa § 167 ods. 4 CSP a až na pojednávaní po prednese žaloby žalobcom, v ktorom žalobca zdôraznil to, že žalovaný ho svojím konaním utvrdzoval v tom, že nerozporuje ani zvyšok jeho záväzku, doplnil svoje skutkové tvrdenia v tom smere, že čiastočnej úhrade predchádzali vzájomné rokovania žalobcu a žalovaného, ktorých výsledkom bolo uskutočnenie čiastočnej úhrady, o čom mal žalobca vedomosť a za účelom preukázania tejto skutočnosti navrhol vypočuť A. B., ktorá ako vtedajšia vedúca právneho oddelenia sa zúčastňovala rokovaní so žalobcom.
11. Súd poukázal na ustanovenie § 149 CSP, ako aj na § 153 ods. 1, 2 CSP.
12. Podľa názoru súdu žalovaný žiadnym spôsobom nevysvetlil, z akých dôvodov až na nariadenom pojednávaní uviedol, že žalobca mal vedomosť, že zvyšná časť jeho faktúry mu nebude zo strany žalovaného uhradená, pričom dovtedy si „nespomenul“ na to, že tejto úhrade mali predchádzať rokovania s konkrétnym obsahom, na podklade ktorých mal mať dostatočnú vedomosť o tom, že čiastočná úhrada jeho faktúry je platbou konečnou, pričom pre takéto konanie neuviedol žiaden objektívny či subjektívny dôvod, aj keď na podklade obsahu žalobných tvrdení musel mať vedomosť o tom, že práve na základe toho, že žalobca nemal objektívnu vedomosť o dôvodoch neuhradenia jeho faktúry v celom rozsahu, tento žiadal spor právne posúdiť podľa § 407 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd pripomenul, že za žalovaného konala osoba s právnickým vzdelaním, čo preukazuje obsah spisu. Na túto procesnú obranu sa žalobca nemohol pripraviť, keďže prvýkrát odznela až na pojednávaní, ktorá skutočnosť už sama o sebe odôvodňovala odročenie nariadeného pojednávania, keď súd pre úplnosť doplnil, že aj súd sa pripravoval na pojednávanie na podklade dovtedy uvedených skutkových tvrdení strán sporu. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu aj listinný dôkazný prostriedok s názvom Faktúra č. 4395/2017-vrátenie zo dňa 17.08.2017. Na preukázanie novo tvrdených skutočností žalovaný navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedka, ktoré doplnenie dokazovanie si opätovne vyžadovalo ďalší úkon súdu v podobe odročenia pojednávania. Žalovaný bol
pritom v podaní súdu zo dňa 24.02.2022, ktorým mu bolo doručované vyjadrenie žalobcu k podanému odporu a ktoré mu bolo doručené toho istého dňa, ako aj v predvolení na termín pojednávania, dostatočne poučený o sudcovskej koncentrácii konania, preto súd na tieto oneskorené prostriedky procesnej obrany žalovaného s poukazom na § 153 CSP neprihliadal.
13. Súd ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca vyvodzoval naplnenie hmotnoprávnych predpokladov v zmysle § 407 ods. 2 Obchodného zákonníka aj na podklade skutočnosti, že faktúru žalobcu žalovaný vo svojom verejne dostupnom systéme eviduje ako schválenú. Žalovaný sa k tejto skutočnosti žiadnym spôsobom nevyjadril.
14. Súd potom na základe účinne a včas nepopretých skutkových tvrdení žalobcu, že pohľadávka žalobcu bola v systéme žalovaného vyhodnotená ako schválená v plnom rozsahu, a že žalobcovi až do začatia tohto súdneho konania nedoručil žiadne výhrady ani vysvetlenie, z akého dôvodu žalovanému neuhradil zvyšok fakturovanej sumy dospel k záveru, že čiastočnou úhradou faktúry žalobcu 02.02.2018 bez výhrad zo strany žalovaného a na základe evidencie žalovaného, podľa ktorej je táto faktúra schválená v celom rozsahu, došlo k uznaniu žalovaného záväzku v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka v spojení s § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd vychádzal aj z interpretačných pravidiel upravených v § 266 Obchodného zákonníka a uviedol, že popísané konanie žalovaného nebolo možné vykladať podľa úmyslu konajúcej osoby (§266 ods. 1 Obchodného zákonníka), a preto ho súd vykladal podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený (§ 266 ods. 2 Obchodného zákonníka), pričom dospel k záveru, že takémuto konaniu by akákoľvek osoba v postavení žalobcu prikladala ten význam, že jej pohľadávka uplatnená dotknutou faktúrou prešla schvaľovacím procesom bez výhrad a čiastočná úhrada potom predstavuje v spojení s touto skutočnosťou uznávací prejav žalovaného.
15. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že žalovaný v rámci svojej procesnej obrany proti uplatnenému nároku žalobcu namietal aj samotný základ uplatnených finančných nárokov s poukazom na skutočnosť, že žalobca ani nepredložil súdu relevantné dôkazy preukazujúce splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik finančného nároku, pričom na pojednávaní doplnil, že jednotlivé úkony právnej pomoci neboli zo strany žalobcu správne vyúčtované v súlade so Zákonom o odmenách a náhradách advokátov za vykonanie úkonov právnej služby. Na preukázanie tejto skutočnosti navrhol doplniť dokazovanie predložením vyúčtovania právnych služieb, ktoré tvorilo prílohu žalovanej faktúry. Podľa súdu však žalovaný neuviedol, odmena za aké konkrétne úkony právnej pomoci, v akej konkrétnej výške nepatrí žalobcovi, teda neuviedol relevantné skutkové tvrdenia k otázke, že žalovaný záväzok žalobcu v čase uznania neexistoval, keďže na základe takéhoto všeobecného tvrdenia žalovaného ani nebolo možné zo strany súdu posúdiť dôvodnosť tejto námietky. Žalovaný bez zdôvodnenia, za aký konkrétny právny úkon bola zo strany žalobcu vyúčtovaná nesprávne odmena v zmysle uzavretej mandátnej zmluvy alebo v zmysle príslušných právnych predpisov, a teda nebolo možné zo strany súdu preveriť ani správnosť týchto tvrdení.
16. K návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania vyúčtovaním právnych služieb súd zdôraznil, že žalovaný neuviedol, aké konkrétne skutkové tvrdenia majú byť na podklade tohto dôkazu preukázané, pričom bolo povinnosťou žalovaného najprv tvrdiť, za aké právne úkony, ktoré boli predmetom tohto vyúčtovania, nepatrí žalobcovi odmena, alebo aká odmena mu podľa žalovaného za ten ktorý vykonaný úkon patrí. Súd mal za to, že až na základe konkrétnych skutkových tvrdení by bolo možné pristúpiť k ich preukázaniu prostredníctvom navrhnutých dôkazných prostriedkov. Súd dodal, že nie je úlohou súdu vyvodzovať si z predložených dôkazov relevantné skutkové tvrdenia, ale je primárne povinnosťou strán splniť si svoju povinnosť tvrdenia, bez splnenia ktorej potom nemôže byť splnená ani dôkazná povinnosť. Keďže žalovaný neuviedol v konkrétnej rovine, aké jednotlivé právne úkony neboli zo strany žalobcu správne vyúčtované, jednalo sa o neúplný dôkazný návrh, z ktorého dôvodu súd tento dôkaz nevykonal, keďže podanie tohto návrhu ním nemohli byť preukázané žiadne konkrétne tvrdenia žalovaného.
17. Pokiaľ žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku žalobcu, súd poukázal na to, že námietka premlčania je v zmysle § 152 CSP hmotnoprávnou námietkou, ktorá rovnako musí byť vymedzená opisom rozhodujúcich skutočností (skutkovými tvrdeniami).
18. Súd poukázal na presné znenie vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného a dospel k záveru, že vo vzťahu k jednotlivým úkonom vykonaných v jednotlivých kalendárnych rokoch žalovaný
opätovne nešpecifikoval, vo vzťahu k akým konkrétnym právnym úkonom, za aké konkrétne obdobie sa právo žalobcu na uplatnenie, resp. úhradu odmeny za ich vykonanie premlčalo. Súd dospel k záveru, že vznesená námietka o premlčaní práva žalobcu na úhradu trov právneho zastúpenia v rámci jednotlivých rokov je len všeobecná, čím súdu znemožňuje jej hmotnoprávny prieskum. Pre úplnosť súd dodal, že žalovaný ani nekonkretizoval, pri ktorých právnych úkonoch nemá žalobca právo na úhradu odmeny za ich vykonanie z dôvodu nesprávneho určenia ich výšky, či nepreukázania ich vykonania a vo vzťahu ku ktorým úkonom sa žalobcovi právo na odmenu za ich vykonanie premlčalo.
19. Pokiaľ žalovaný namietal aj premlčanie práva na zaplatenie uplatňovanej sumy ako celku s odôvodnením, že mandátny vzťah bol ukončený k 31.05.2017, s čím bol spojený vznik práva na zaplatenie nákladov alebo trov právneho zastúpenia, avšak návrh na vydanie platobného rozkazu bol podaný až 30.07.2021, teda po uplynutí 4-ročnej premlčacej lehoty, súd v súvislosti s takto vznesenou námietkou premlčania nároku žalobcu poukázal na skutočnosť, že v posudzovanom prípade vychádzal zo zistenia, že žalovaný čiastočnou úhradou dňa 02.02.2018 uznal zvyšok dlhu, preto v zmysle § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka ohľadom žalovanej sumy tvoriacej zvyšok dlhu začala od tohto dňa, teda odo dňa uznania 02.02.2018 plynúť nová 4-ročná premlčacia doba. Podľa názoru súdu z obranných tvrdení žalovaného možno vyvodiť, že právo na uplatnenie práva na mandátnu odmenu si bol žalobca oprávnený prvýkrát uplatniť na súde po ukončení mandátnej zmluvy dňa 01.06.2017, odkedy mu podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka začala plynúť 4-ročná premlčacia doba. V dôsledku uznávacieho prejavu však odo dňa 02.02.2018 začala pri tomto práve plynúť nová 4-ročná premlčacia doba (§ 407 ods. 1 Obchodného zákonníka), pričom žalobca podal žalobu na súd dňa 30.07.2021, teda zjavne ešte pred uplynúť premlčacej doby, na základe čoho súd námietku premlčania žalovaného nepovažoval za dôvodnú. Iné skutkové tvrdenia umožňujúce súdu iné právne posúdenie tejto otázky žalovaný neuviedol.
20. Ďalej súd uviedol, že je pravdou, že podľa § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka právnym úkonom čiastočnej úhrady záväzku možno uznať len nepremlčaný záväzok, avšak súd opätovne zdôraznil, že žalovaný neuviedol k vznesenej námietke premlčania dostatok skutkových tvrdení, na podklade ktorých by mohol súd dospieť k záveru o premlčaní práva žalobcu na odmenu za konkrétne úkony v konkrétnej výške, teda nemohol právne posúdiť otázku premlčania, či už ku dňu vykonania čiastočnej úhrady alebo ku dňu podania žaloby. Podľa súdu je pritom na základe nepopretého tvrdenia žalobcu zrejmé, že žalovaný musel disponovať všetkými podkladmi tvoriacimi podklad pre vyúčtovanie odmeny faktúrou č. 4395/2017, avšak v konkrétnej rovine bez zrejmých dôvodov súdu nevysvetlil a ani dôkazmi nepodložil dôvody neuhradenia jej zvyšnej časti žalobcovi.
21. Súd tiež poukázal na to, že pokiaľ žalovaný na pojednávaní uviedol, že vzhľadom na jeho veľkosť bolo ťažké dohľadať v tejto súvislosti príslušnú dokumentáciu, súd v celom priebehu konania nepožiadal o určenie lehoty na doplnenie svojich vyjadrení a následné splnenie dôkaznej povinnosti. Súd preto považoval žalobu žalobcu za dôvodnú.
22. Nakoľko žalovaný nezaplatil žalovanú istinu v lehote splatnosti uvedenú v daňovom doklade – faktúre, vzniklo žalobcovi právo na úrok z omeškania, pričom nakoľko uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zodpovedá základnému postupu určenia výšky úroku z omeškania v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31.01.2013 v spojení s § 3 ods. 2 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.01.2013, keď žalobca si uplatňoval nárok na úrok z omeškania z porušenia záväzkového stavu uzavretého medzi ním a žalovaným dňa 13.02.2008 (§ 768 Obchodného zákonníka).
23. Súd vyhodnotil ako nedôvodný uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie paušálnej náhrady výdavkov spojených s uplatnením pohľadávky, keď v zmysle § 768 Obchodného zákonníka práva a povinnosti zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv uzatvorených pred 01. februárom 2013 sa spravujú podľa predpisov účinných do 31. januára 2013, keď ale Obchodný zákonník v znení účinnom do 31.01.2013 nepriznáva veriteľovi právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bez potreby osobitného upozornenia. Súd preto v tejto časti žalobu žalobcu zamietol.
24. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd uviedol, že úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pred úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Podľa názoru súdu prvej inštancie plný úspech je možné pričítať žalobcovi aj
v prípade, ak jeho neúspech tkvie len v nepatrnej časti, ktorá nedosahuje ani jedno percento. Neúspech žalobcu pritom v danom prípade predstavuje 40,-Eur, čo vo vzťahu k celému uplatnenému nároku 118.903,23 Eur predstavuje 0,03 %.
25. Proti rozsudku v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal odvolanie žalovaný, a to voči výroku I. a výroku III. rozsudku. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v plnom rozsahu zamietol a aby žalovanému priznal plnú náhradu trov konania.
26. Podľa názoru žalovaného odvolaním napadnutý rozsudok vyvodzuje z dokazovania nesprávne a neúplné skutkové závery. Má za to, že skutkové zistenia súd podrobuje nesprávnemu právnemu posúdeniu, čo predstavuje zásadný zásah do práv žalovaného.
27. K súdom uplatnenej sudcovskej koncentrácii konania poukázal žalovaný na bod 24. a 26. odôvodnenia rozsudku. Žalovaný tvrdí, že úlohou sudcu v spore je nájsť uspokojivý kompromis medzi požiadavkou na rýchle rozhodnutie, ktoré bude zároveň čo najviac zodpovedať realite. Žalovaný tvrdí, že voči platobnému rozkazu podal odpor, ktorého obsahom bola vznesená námietka premlčania voči uplatneným pohľadávkam v celom rozsahu, pričom zároveň napádal aj samotný právny základ uplatnených finančných nárokov, teda oprávnenosť samotného nároku. Žalovaný sa v odpore nestotožnil s tým, že by úhradou časti dlhu ho bez ďalšieho uznal v celom jeho zvyšku.
28. Žalovaný poukázal na to, že žalobca následne doručil súdu vyjadrenie zo dňa 23. 02.2022, v ktorom len opakovane žiadal súd zamietnuť odpor z dôvodu jeho oneskoreného podania, pričom výslovne uviedol, že sa týmto podaním nevzdáva práva na vyjadrenie vo veci samej. Žalovaný doručil súdu reakciu na predmetné vyjadrenie žalobcu, ktoré sa týkalo procesných námietok a neobsahoval vyjadrenie vo veci samej, kde zároveň aj žalovaný výslovne uviedol, že si vyhradzuje právo po zaujatí stanoviska, či odpor bol alebo nebol podaný včas, na hlbšie vyjadrenie sa k veci, ako aj doplnenie dokazovania.
29. Žalovaný tiež poukázal na ustanovenie § 167 ods. 3 a 4 CSP. Tvrdil, že s ohľadom na vznesenú námietku žalobcu o tom, že by mal byť odpor podaný oneskorene, bolo nevyhnutné, aby sa súd prioritne v konaní zaoberal touto námietkou. Ak by totiž súd vyhodnotil, že išlo o oneskorene podaný odpor, ďalšie podania strán sporu vo veci samej by boli podávané nadbytočne. O tom, že súd sa napokon aj prioritne vyriešením tejto otázky zaoberal svedčí znenie zápisnice o pojednávaní konaného dňa 23.11.2022. Zo zápisnice z tohto pojednávania vyplýva, že po otvorení pojednávania sa súd čo do času najviac a najobsiahlejšie zaoberal vyriešením práve tejto otázky, teda či išlo o odpor žalovaného podaný včas alebo oneskorene. Súd vyhodnotil, že odpor žalovaného bol podaný včas. Až následne potom, čo súd vyriešil túto predbežnú otázku, strany sporu pristúpili k prednesom vo veci samej.
30. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie veľmi formalisticky a prísne posudzoval podanie žalobcu zo dňa 23.02.2022 a aj vyjadrenie žalovaného na podanie žalobcu zo dňa 23.02.2022, pretože ich nesprávne vyhodnotil ako repliku a dupliku, po doručení ktorých je dôvodné uplatniť sudcovskú koncentráciu. Predmetné podania strán sporu neobsahovali žiadne ďalšie skutočnosti týkajúce sa veci samej, nenavrhli vykonanie dôkazov na preukázanie daných tvrdení, tak ako to predpokladá § 167 ods. 3 a 4 CSP, ale týkali sa výlučne návrhu na vyriešenie predbežnej otázky o tom, či odpor žalovaného bol podaný včas alebo nie. Žalovaný ďalej uviedol, že v zmysle názorov právnej doktríny nemožno vylúčiť, že predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné, napríklad ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Podľa názoru žalovaného prvoinštančný súd nesprávne právne posúdil vec, keď určil, že žalovaný procesnú obranu prednesenú na pojednávaní dňa 23.11.2022 predložil oneskorene, pretože v tomto konkrétnom prípade boli skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy predložené žalovaným na pojednávaní konanom dňa 23.11.2022 dôvodné, keďže išlo o bezprostrednú reakciu sa predbežné právne posúdenie teda tú skutočnosť, že súd vyhodnotil odpor žalovaného ako včas podaný. Žalovaný tiež tvrdil, že strany sporu až do vyriešenia otázky včasnosti podaného odporu vôbec nepredkladali v rámci svojich podaní žiadne argumenty týkajúce sa vecnej stránky uplatneného nároku, a najmä žalobca nepredložil žiadny dôkaz, iný dôkaz okrem faktúry na preukázanie opodstatnenosti svojho nároku. Žalovaný tak dôvodne predpokladal, že na pojednávaní, po vyriešení otázky včasnosti podaného odporu, mu bude poskytnutý priestor na predloženie prostriedkov procesnej obrany, ale najmä dôvodne predpokladal, že súd nemôže priznať žalobcovi nárok len na základe daňového dokladu (faktúry).
31. Podľa názoru žalovaného prostriedky procesnej obrany prednesené žalovaným na pojednávaní nie je možné v posudzovanej veci sankcionovať neprihliadaním, nakoľko boli reakciou na vyriešenie otázky včasnosti podaného odporu, na predbežné právne posúdenie vo veci samej a tiež reakciou na prekvapivý záver súdu prvej inštancie, že na priznanie nároku stačí len samotná faktúra.
32. Žalovaný tvrdí, že nárok uplatnený žalobcom nebol vôbec predmetom dokazovania a žalovanému bolo znemožnené uplatňovať procesnú obranu voči uplatnenému nároku, a to okrem iného aj z dôvodu, že žalobca nepredložil súdu žiadne vyúčtovanie alebo iný podklad, ktorý bol základom pre vystavenie faktúry, pričom už z podaného odporu je zrejmé, že výška a právny základ uplatneného nároku je medzi stranami sporný, pričom dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti nároku spočívalo na žalobcovi. Súd dôkazné bremeno preniesol výlučne na žalovaného, pričom takýto postup nie je možné považovať za naplnenie požiadaviek spravodlivého súdneho procesu. Žalovaný tiež namietol, že súd bez náležitého dôvodu považoval všetky skutočnosti tvrdené žalobcom za nesporné, a to aj napriek tomu, že ich spornosť vyplývala už z podaného odporu.
33. Žalovaný ďalej poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku v bodoch 28., 29., 30., 31. a 32. a tvrdí, že s právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie v týchto bodoch nesúhlasí. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec, keď žalobcovi priznal nárok len na základe samotnej faktúry bez rozpisu jednotlivých úkonov. Podľa žalovaného z podaného odporu je zrejmé, že žalovaný namietal všetky úkony právnej služby, ktoré zostali neuhradené po vykonaní čiastočnej úhrady zo dňa 02.02.2018. Zároveň žalovaný považuje za nedôvodnú požiadavku súdu prvej inštancie, aby označil konkrétne úkony, za ktoré nepatrí žalobcovi odmena, prípadne aby označil konkrétne úkony, voči ktorým vznáša námietku premlčania, keď sa tieto prostriedky procesnej obrany týkajú celej sumy uplatnenej na súde. Možnosť označovať konkrétne namietané úkony bola pritom zmarená samotným žalobcom, ktorý nepredložil vyúčtovanie ako podklad k faktúre č. 4395/2017, ktorú si uplatňoval na zaplatenie.
34. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na právny názor vyslovený v uznesení NS SR č.k. 5Obo/52/2010 zo dňa 24.06.2010.
35. Podľa žalovaného, ak žalobca tvrdí, že žalovanému poskytol právne služby, dôkazné bremeno nesie práve žalobca, ktorý je povinný preukázať rozsah poskytnutých právnych služieb. Žalobca však v konaní nepredložil žiadny podklad k vyúčtovacej faktúre. A to napriek vznesenej námietke zo strany žalovaného, ktorý už v odpore namietal, že žalobca „ani nepredložil súdu relevantné dôkazy preukazujúce splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik finančného nároku“.
36. Samotná existencia faktúry bez odrážajúceho skutočného reálneho plnenia nie je relevantným dokladom preukazujúcim nárok osoby, ktorá faktúru vystavili. Na podporu svojho tvrdenia poukázal žalovaný na právny názor vyslovený v rozsudku NS SR, č.k. 8Sžf/136/2013 zo dňa 29.01.2015.
37. Žalovaný tvrdí, že sa dôvodne domnieval, že len samotný daňový doklad nemôže byť postačujúci pre priznanie nároku a že v rámci vykonaného dokazovania tak bude žalobcovi poskytnutý procesný priestor na predloženie vyúčtovania a žalovanému bude poskytnutý procesný priestor na reakciu na takéto vyúčtovanie.
38. Žalovaný tiež poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku v bode 40. a 41. k žalovaným vznesenej námietke premlčania. Podľa žalovaného súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, pretože žalovaný nemohol konkrétne úkony podľa vyúčtovania označiť, pretože dané vyúčtovanie nebolo v konaní predložené a nie je tak zrejmé z akého vyúčtovania a z akých konkrétnych úkonov právnej služby pozostáva uplatnený nárok. Aj z tohto dôvodu zistený skutkový stav neobstojí.
39. Žalovaný nesúhlasí ani s bodom 39. odôvodnenia rozsudku, pretože na základe zmluvného dojednania v časti III. bod 8 Mandátnej zmluvy mali byť úkony právneho zastúpenia vykonané žalobcom v príslušnom roku vyúčtované a vyrovnané najneskôr do 31.01. nasledujúceho kalendárneho roku. Žalobca vystavoval žalovanému každoročne faktúry za právne služby, pričom vyúčtovacia faktúra bola pre žalovaného prekvapivá, pretože si ňou žalobca zjavne uplatnil odmenu za kalendárne roky, za ktoré si priebežne vystavoval vyúčtovacie faktúry podľa čl. III. bod 8 Mandátnej zmluvy.
40. Žalovaný nesúhlasí ani s odôvodnením rozsudku v bode 42. a má za to, že ak súd vyslovil tam uvedený záver, nemôže takto zistený skutkový stav obstáť, pretože žalovaný už vo svojom vyjadrení na podanie žalobcu zo dňa 23.02.2022 žiadal súd na možnosť podať hlbšie vyjadrenie sa k veci, ako aj doplnenie dokazovania, a to potom, čo súd posúdi včasnosť podaného odporu. Túto skutočnosť avizovali obe sporové strany zhodne, teda žalovaný dôvodne predpokladal, že po vyriešení otázky včasnosti podaného odporu, bude uplatnený nárok vecne prejednaný a sporné skutkové tvrdenia, medzi ktoré patril právny základ, výška a premlčanie uplatneného nároku budú vecne prejednané a najmä budú predmetom dokazovania, čo sa však v posudzovanej veci nestalo.
41. Súd nepripustil navrhovaný výsluch svedka A. C. B., ktorá bola účastná na rokovaniach s protistranou ohľadom spornej sumy a ktorá na stretnutiach a v komunikácii s protistranou prezentovala výhrady voči vystavenej faktúre, pritom tento dôkaz by mal zásadný vplyv na posúdenie okolností čiastočnej úhrady faktúry č. 4395/2017 a na prípadnú aplikáciu § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka o uznaní zvyšku dlhu.
42. Žalovaný má vzhľadom na uvedené za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď žalobe vyhovel, pričom súčasne znemožnil žalovanému uplatňovať jeho procesné práva, najmä prostriedky procesnej obrany.
43. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovaného prostredníctvom právnej zástupkyne podaním zo dňa 05.04.2023, v ktorom uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vecne a právne správny. Podľa názoru žalobcu sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal so všetkými otázkami podstatnými pre vyhlásenie meritórneho rozhodnutia v danej veci.
44. Žalobca považuje odvolanie za nedôvodné a účelové a s tvrdeniami žalovaného nesúhlasí.
45. Žalobca poukázal na to, že podanie žalobcu zo dňa 19.02.2022 bolo reakciou na prípis Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 30.12.2021, ktorým príslušný súd zaslal odpor žalovaného žalobcovi na vyjadrenie s poučením, že ide o postup podľa § 167 ods. 3 CSP. Žalobca v lehote k tomu súdom určenej konal, t.j. vyjadril sa, a teda v danej veci ide o repliku. Podanie žalovaného zo dňa 04.03.2022 bolo reakciou na prípis Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 24.02.2022, ktorým príslušný súd zaslal vyjadrenie žalobcu k odporu žalovanému na vyjadrenie spolu s poučením, že ide o postup podľa § 167 ods. 4 CSP. Žalovaný v lehote k tomu súdom určenej konal, t.j. vyjadril sa, a teda v danej veci ide o dupliku.
46. Rozsah, ale i spôsobom vyjadrenia procesných strán v zmysle § 167 ods. 3 a ods. 4 CSP je na ich uvážení, za ktoré berú na seba aj procesnú zodpovednosť spojenú s následkom, ktorý súd prvej inštancie ako v prípise zo dňa 30.12.2021 pre žalobcu tak aj v prípise zo dňa 24.02.2022 pre žalovaného zhodne priamo v texte prípisov uviedol nasledovné: „Na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť“.
47. Tvrdenie žalovaného „o voľne formalistickom a prísnom posudzovaní repliky a dupliky“ je v skutočnosti snahou žalovaného odkloniť sa od podstaty veci, a to od skutočnosti, že žalovaný v odpore zo dňa 27.12.2021, následne vo svojom vyjadrení zo dňa 04.03.2022 a nakoniec aj v prednese na pojednávaní dňa 23.11.2022 nepoprel a ani inak nenapadol výsledok svojho schvaľovacieho procesu, ktorý zverejnil vo svojom informačnom systému, že faktúra žalobcu č. 4395/2017 bola schválená v celom rozsahu a bez výhrad, pričom žalobca poukázal na listinný dôkaz žalobcu zo dňa 05.03.2018 priložený k žalobe a listinný dôkaz žalobcu zo dňa 21.04.2021 predložený na pojednávaní dňa 23.11.2022.
48. Zároveň je to snahou žalovaného odkloniť sa od skutočnosti, že v dôsledku nepopretia vlastného schvaľovacieho protokolu nastúpili ex lege účinky § 151 ods. 1 CSP. Podľa žalobcu skutkové tvrdenie, že faktúra žalobcu bola schválená žalovaným v celom rozsahu a bez výhrad je teda nesporné aj pre účely odvolacieho konania.
49. Žalobca tiež nesúhlasí s tvrdením žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď určil jeho procesnú obranu prednesenú na pojednávaní dňa 23.11.2022 za oneskorenú.
50. Podľa žalobcu súd prvej inštancie vyhodnotil prostriedky procesnej obrany za oneskorené v zmysle § 153 CSP. Podľa žalobcu ustanovenie § 153 CSP kladie dôraz na včasné uplatnenie prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany. Žalobca poukázal na to, že žalovaný bol súdom prvej inštancie opakovane poučený o tzv. koncentračnom princípe konania, vrátane sudcovskej koncentrácie konania. Zároveň poukázal žalobca na konkrétne úkony súdu, z ktorých toto poučenie vyplýva.
51. Žalobca ďalej poukázal na dôvod oneskoreného konania vo vzťahu k prostriedkom procesnej obrany žalovaného, ktoré uviedol na pojednávaní dňa 23.11.2022. Podľa žalobcu dôvod uvádzaný žalovaným nespĺňa kritéria tzv. ospravedlniteľného dôvodu podľa § 153 ods. 1 druhá veta CSP, nakoľko žalovaný je štátny podnik, ktorý podľa jeho Výročnej správy 2021, uverejnenej v roku 2022 má priemerný evidenčný stav zamestnancov na úrovni 3.316, pričom žalovaný má aj vlastný právny odbor. Žalovaný mal teda od počiatku všetky personálne i materiálne predpoklady na riadne a včasné naplnenie účelu sudcovskej koncentrácie konania, pričom lehoty, ktoré mu plynuli na zabezpečovanie prostriedkov procesnej obrany predstavovali spolu 328 dní pred termínom prvého pojednávania, čo žalobca zhrnul v tabuľkovom prehľade.
52. Žalobca tiež tvrdí, že žalovaný nekonal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Podľa žalobcu žalovaný mohol predložiť, resp. označiť prostriedky procesnej obrany skôr, ako až na nariadenom termíne pojednávania. Podľa žalobcu súd prvej inštancie relevantne rozhodol o oneskorení predloženia prostriedkov procesnej obrany, u ktorých by si vyžadovalo aj nariadenie ďalšieho pojednávania.
53. Tvrdenie žalovaného, že jeho oneskorená procesná obrana je zapríčinená prostriedkami procesného útoku žalobcu je podľa žalobcu absurdné, a to obzvlášť ak žalobca vo svojej žalobe v súlade s § 150 ods. 1 CSP uviedol od počiatku pravdivo a úplne podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce predmetu sporu a na ich preukázanie pripojil aj príslušné dôkazné listiny. Podľa žalobcu žalovaný účelovo podsúva odvolaciemu súdu svoje tvrdenie, že súd prvej inštancie priznal nárok žalobcovi len na základe daňového dokladu (faktúry). Podľa názoru žalobcu je predmetné tvrdenie v hrubom rozpore so skutočnosťou, nakoľko žalovaný prehliada listinné dôkazy žaloby ako MZ, Výzvu žalobcu zo dňa 18.01.2018 a Schvaľovací protokol k faktúre, ktorý bol zverejnený nielen v roku 2018, ale kontinuálne aj v roku 2021. Snaha žalovaného označiť za vinníka jeho dešpektu k sudcovskej koncentrácii konania, a to raz súd prvej inštancie a druhý raz žalobcu je prejavom nepochopenia podstaty zmeny procesného postupu z režimu O.s.p. na CSP. Procesná strana môže efektívne uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany iba v určitom v časovom úseku, ktorý vymedzuje zákon alebo na základe zákona sudca.
54. Žalobca tiež nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že spornosť žalobcom uplatneného nároku vyplývala už z podaného odporu, pričom súd dôkazné bremeno preniesol výlučne na žalovaného, čo nie je možné považovať za naplnenie požiadaviek spravodlivého súdneho procesu. Žalobca s týmto tvrdením opakovane nesúhlasí.
55. Žalobca poukázal na nepochopenie žalovaného vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena ex lege zo žalobcu na žalovaného v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka v spojení s § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalobca v žalobe poukázal na čiastočné plnenie žalovaného na jeho faktúru dňom 02.02.2018 a na Schvaľovací protokol k faktúre zostavený a zverejnený žalovaným dňom 05.03.2018, t.j. 30 dní po čiastočnej úhrade žalovaným na faktúru, ako dôkaz, že nastupujú zákonné účinky uznania záväzku, a to ako zabezpečovacieho právneho inštitútu, ktorý posilňuje postavenie veriteľa; plynutie novej 4-ročnej premlčacej doby; založenie vyvrátiteľnej domnienky, podľa ktorej sa má za to, že tento záväzok v čase uznania existoval (trval), pričom žalobca poukázal na § 192 CSP.
56. K výhrade žalovaného v odvolaní k absencii podkladov k vyúčtovacej faktúre žalobca poukázal na to, že žalobca predložil spolu so žalobou listinný dôkaz Mandátnu zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytovanie právnej pomoci žalobcom žalovanému podľa jeho požiadania a v súlade s vecným vymedzením právnej pomoci obsiahnutým v § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. Za poskytnutú právnu pomoc sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi tarifnú odmenu podľa § 9 a nasl. vyhlášky č. 655/2004 Z.z. s tým, že túto odplatu sa zaviazal žalovaný zaplatiť žalobcovi bezhotovostne na základe predloženia faktúry s lehotou splatnosti do 10 kalendárnych dní – viď časť III. bod 1. a 2. Mandátnej zmluvy a iné náležitosti k fakturácii neboli dohodnuté. Mandátna zmluva bola ukončená dňom 30.06.2017, a to zo strany žalovaného ako mandanta jednostrannou výpoveďou bez uvedenia dôvodu. Z dôvodu ukončenia mandátnej zmluvy zo strany žalovaného žalobca odovzdal žalovanému v režime
dôvernej klientskej komunikácie protokolárne písomne spisovú právnu agendu, pričom spisová právna agenda odovzdávaná žalobcom bola žalovaným prevzatá bez výhrad a bez pripomienok. Z dôvodu ukončenia mandátnej zmluvy zo strany žalovaného pristúpil žalobca k fakturácii úkonov právnej pomoci ním vykonaných pre žalovaného počas doby trvania mandátnej zmluvy, t.j. do 30.06.2017, pričom v tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že žalovanému bola odovzdaná spisová právna agenda, v ktorej boli založené všetky úkony právnej služby, ktoré boli žalobcom vykonané pre žalovaného. Faktúra bola vystavená žalobcom dňa 15.07.2017 a splatná bola dňa 03.08.2017 s tým, že príslušné DPH v sume 51.087,85 Eur bolo zaplatené dňom 24.07.2017. Žalobca spolu s už označenou faktúrou listinne preukázal aj svoj zápis do RPVS, ktorý trvá aj v súčasnosti. Faktúra bola od prvopočiatku zrozumiteľná, určitá a preskúmateľná, čo osvedčuje aj listinný dôkaz žalobcu pripojený k žalobe a to Výzva zo dňa 18.01.2018. Faktúra č. 4395/2017 zo dňa 15.07.2017 bola doručená ekonomickému úseku žalovaného elektronickou poštou dňa 24.07.2017 a nasledujúci deň aj prostredníctvom pošty v origináli so sprievodným listom s doložením príloh. Žalobca dňa 24.08.2017 osobne doručil na generálne riaditeľstvo žalovaného všetky doklady, ktoré boli podkladom pre vyúčtovanie faktúry č. 4395/2017, pričom sa jedná o doklady, ktoré tvoria spisovú agendu protokolárne odovzdanú štátnemu podniku v rámci každého jednotlivé spisu, t.j. doklady žalobca odovzdal duplicitne a nad rámec pôvodnej mandátnej zmluvy.
57. Žalobca si teda splnil všetky zmluvné povinnosti, tiež splnil zákonné povinnosti a nad rámec mandátnej zmluvy doručil všetky doklady, ktoré boli podkladom pre vyúčtovanie reprezentované faktúrou. Žalovaný listinný dôkaz žalobcu priložený k žalobe – Výzva zo dňa 18.01.2018 nepoprel, pričom žalovaný plnil v časti práve po doručení už označenej výzvy dňom 02.02.2018 sumu 187.623,31 Eur. Podľa názoru žalobcu rozhodnutia na ktoré žalovaný odkazuje v podanom odvolaní sú pre účely tohto konania nepoužiteľné, nakoľko uznesenie NS SR, č.k. 5Obo/52/2010 zo dňa 24.06.2010 bolo vydané a následne odôvodnené v intenciách v tom čase účinného O.s.p. a predmetom rozsudku NS SR, č.k. 8Sžf/136/2013 zo dňa 29.01.2015 je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR vo veci zníženia nadmerného odpočtu DPH, ktoré si uplatňoval daňový subjekt a už z uvedeného je zrejmé, že na predmetné konanie boli uplatňované tzv. správne predpisy, a to najmä Zákon o DPH a SSP.
58. Pokiaľ žalovaný namietal v odvolaní, že nie je zrejmé z akého vyúčtovania a z akých konkrétnych úkonov právnej služby pozostáva uplatnený nárok, tak žalobca nesúhlasí ani s týmto tvrdením. Žalobca poukázal na listinný dôkaz priložený k žalobe – Výzva zo dňa 18.01.2018, z ktorého vyplýva, že vyúčtovanie bolo žalovanému doručené, a to duplicitne nad rámec mandátnej zmluvy.
59. Podľa názoru žalobcu nárok žalobcu nie je premlčaný. Žalovaný plnil žalobcovi čiastočne vyfakturovanú sumu, pričom nedoručil žalobcovi žiadne svoje výhrady, z ktorých by bolo možné usudzovať, že týmto plnením žalovaný ako dlžník neuznáva aj zvyšok záväzku. Naopak, zverejnením Schvaľovacieho protokolu k faktúre, ktorý zostavil sám žalovaný, žalovaný utvrdil žalobcu, že mieni plniť aj na zvyšok záväzku. Podľa žalobcu zostavenie a následne zverejnenie schvaľovacieho protokolu, ktorým bola faktúra žalobcu schválená v celom rozsahu a bez výhrad, je výsledkom aktívneho a výslovného konania žalovaného, teda ide o uchopiteľný prejav vôle žalovaného, preukázaný listinným dôkazom zo dňa 05.03.2018 a zo dňa 21.04.2021, z ktorého možno usúdiť, že plnením žalovaný ako dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
60. Ďalším pokusom žalovaného smerujúcim k zmene začiatku plynutia premlčacej lehoty dal žalobca do pozornosti, že mandátna zmluva bola dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným v režime Obchodného zákonníka. Premlčacia doba je teda 4-ročná a počíta sa odo dňa splatnosti faktúry, t.j. od 03.08.2017 s tým, že beh premlčacej doby bol dňom úhrady faktúry (02.02.2018) pretrhnutý, t.j. začala plynúť nová 4-ročná premlčacia doba. Predmetné tvrdenie nepreukazuje iba časť III. bod 1. a 2. Mandátnej zmluvy, ale aj bod (18) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo dňa 16.02.2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách.
61. Žalobca dal tiež do pozornosti, že počítanie premlčacej doby samostatne za každý jednotlivý úkon právnej služby vylučuje samotné znenie mandátnej zmluvy, nakoľko predmetom mandátnej zmluvy nebolo vykonávanie činnosti spočívajúcej vo vyhotovovaní konkrétnych (jednotlivých) úkonov, ale vykonanie celej činnosti, spočívajúcej v komplexnom poskytovaní právnej pomoci.
62. Žalobca dal tiež do pozornosti, že za situácie, keď žalobca vyzval žalovaného k plneniu, výsledkom čoho bolo čiastočné plnenie zo strany žalovaného, ktoré nesprevádzalo prejavenie jeho nesúhlasu s nezaplatením zostatku istiny, ale naopak ho sprevádzalo viac ako mesiac po úhrade, t.j. dňom 05.03.2018 zverejnenie informácie v jeho informačnom systéme o tom, že faktúra žalobcu je schválená bez akejkoľvek limitácie, t.j. v celom rozsahu, bez výhrad, potom je splnený základ dôvodnosti námietky rozporu výkonu práva uplatniť námietku premlčania s dobrými mravmi. Zároveň žalobca poukázal na právny názor vyslovený v Náleze ÚS SR č.k. I.ÚS/33/2012 zo dňa 03.10.2012.
63. Podľa názoru žalobcu žalovaný predkladal odvolaciemu súdu nepravdivé citácie z bodu 8 časti III. Mandátnej zmluvy. Znenie tohto bodu neoperuje s pojmom „úkony právneho zastúpenia“, ale „ záloha na výdavky právneho zastúpenia“ a rovnako tento bod neoperuje s pojmom „vyúčtovanie úkonov (odmien) právneho zastúpenia“, ale operuje s pojmom „vyúčtovanie výdavkov právneho zastúpenia“ oproti vyplateným zálohám. Uvedené nie je možné hodnotiť inak ako silne účelové konanie žalovaného, ktoré v konečnom dôsledku nemôže požívať právnu ochranu.
64. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že mu súd nepripustil návrh výsluchu svedka pani A. C. B., podľa názoru žalobcu žalovaný opomenul, že návrh na výsluch svedka predniesol až na pojednávaní dňa 23.11.2022, hoci bol v poučení predvolania zo dňa 13.10.2022 poučený o povinnosti vopred „upovedomiť súd o svedkoch, ktorých výsluch navrhuje v konaní vykonať“. Žalobca tiež poukázal na to, že pri zabezpečovaní prítomnosti svedka na pojednávaní je primárne kladený dôraz na aktivitu procesnej strany, ktorá výsluch konkrétneho svedka navrhla. Zároveň pred prednesením návrhu na výsluch svedka žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia, ktoré vyplývajú zo Schvaľovacieho protokolu k faktúre a z Výzvy zo dňa 18.01.2018, ktoré naďalej požívajú status nesporného skutkového zistenia.
65. Zároveň žalobca poukázal na to, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán konania.
66. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie rozhodol vecne a právne správne, a preto odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v rozsahu jeho I. a III. výrokovej vety a súčasne aby priznal žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
67. Žalovaný sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu k vyjadreniu žalobcu podaním zo dňa 29.05.2023 a tvrdí, že žalobca k žalobe nepripojil žiadny schvaľovací protokol, ale len výpis z elektronickej evidencie faktúr umiestnenej na odkaze http://nastenka.lesy.sk/List/Doslefaktury/ Allltems.astx. Faktúru č. 4395/2017, ktorá je jediným doposiaľ predloženým dôkazom o existencii nároku žalobcu, nie je možné v danej elektronickej evidencii ani len dohľadať a overiť pravosť tohto výpisu. Zároveň tento systém elektronickej evidencie by mal podľa vnútropodnikových predpisov žalovaného obsahovať všetky čo i len čiastočne uhradené faktúry, nakoľko slúži výlučne pre transparentné informovanie verejnosti o hospodárení štátneho podniku. Elektronická evidencia neumožňuje zachytiť a zobraziť, že sa jedná len o čiastočne schválenú a uhradenú faktúru ako tomu bolo v posudzovanom prípade. Z tejto evidencie, ktorá nie je oficiálnou daňovou alebo účtovnou evidenciou, nie je možné vyvodzovať také závažné následky, akých sa domáha žalobca, nakoľko účelom tejto evidencie je výlučne zachovanie a dodržiavanie transparentnosti v hospodárení podniku. Pokiaľ teda žalovaný predmetnú faktúru čiastočne uhradil, musel ju do systému elektronickej evidencie zapísať a nakoľko došlo k čiastočnej úhrade, zapísať ju aj s príznakom „schválené“, pretože systém v elektronickej evidencii neumožňuje pridávať k uhradeným (alebo čiastočne uhradeným) faktúram poznámky, vysvetlivky alebo príznak uvádzajúci, že bola schválená len čiastočne.
68. Žalobca (správne má byť žalovaný) explicitne poprel uplatnený nárok žalobcu a nemusel osobitne poprieť neexistujúci schvaľovací protokol ako to tvrdí žalobca. Neexistuje žiadny schvaľovací protokol, nakoľko k schváleniu tejto faktúry v celosti nikdy nedošlo. Zo správania žalobcu a z rokovaní so žalobcom, ktoré nasledovali po predložení faktúry č. 4395/2017 je možné jednoznačne dovodiť, že žalovaný uhradil len nespornú, preukázanú a nepremlčanú časť nároku žalobcu. Žalovaný nebol povinný explicitne namietať faktúru, ktorú čiastočne neuznával, nakoľko takáto povinnosť mu so žiadneho právneho predpisu nevyplýva. Žalovaný zotrval na tom, že nárok žalobcu je doložený len faktúrou a výpisom z právne nezáväznej elektronickej evidencie faktúr.
69. Podľa žalovaného mandátna zmluva a ani faktúra v skutočnosti nepreukazujú, že žalobca poskytol žalovanému plnenie v podobe konkrétnych úkonov právnej služby, pričom v súdnom konaní žalobca ako dôkaz nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali vykonanie úkonov právnej služby vyúčtovaných faktúrou, teda neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojho nároku. V posudzovanej veci nedošlo k žiadnemu právne relevantnému úkonu alebo k správaniu žalovaného, ktorý by bolo možné považovať za uznanie nároku uplatneného žalobou. Žalovaný zároveň poukázal na právne názory vyslovené v uznesení NS ČR, č.k. 32Odo/276/2005 zo dňa 15. marca 2006 a rozsudku NS ČR, č.k. 23Cdo/1336/2010-141 zo dňa 28. apríla 2011.
70. Žalovaný tvrdí, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo pre neho prekvapivé v tom, že len na základe čiastočnej úhrady záväzku a neovereného výpisu z elektronickej evidencie faktúr vyvodil záver o uznaní zvyšku záväzku, pričom na toto pre žalovaného prekvapivé predbežné posúdenie, už žalovaný nemohol reagovať predložením žiadnych dôkazov. Na druhej strane žalobcovi na preukázanie jeho nároku stačili v tomto prípade doklady, ktoré v skutočnosti dokladali len existenciu právneho vzťahu bez toho, aby nimi bolo preukázané poskytnutie akéhokoľvek plnenia. V súdnom konaní nie je možné úplne rezignovať na hľadanie pravdy, nakoľko by tak došlo aj k rezignácii na aplikovanie princípu spravodlivosti. Podľa žalovaného nie je akceptovateľné, aby súd bez zákonných dôvodov preniesol bremeno tvrdenia a celé dôkazné bremeno na žalovaného a zároveň mu neadekvátnou aplikáciou sudcovskej koncentrácie de facto znemožnil procesnú obranu.
71. Žalovaný preto trvá na podanom odvolaní a žiada odvolací súd, aby svojím rozhodnutím umožnil spravodlivé rozhodnutie vo veci uplatneného nároku, ktorý nie je možné za uvedených okolností ani len za osvedčený. Snaha o rýchle rozhodnutie s využitím sudcovskej koncentrácie konania nemôže úplne abstrahovať od rozdelenia dôkazného bremena medzi strany sporu a negovať základné princípy civilného procesu, medzi ktoré patrí v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP aj legitímne očakávanie každého, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
72. Žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril k vyjadreniu žalovaného podaním zo dňa 23.06.2023, v ktorom opakovanie žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil a aby žalobcovi priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
73. Žalobca uviedol, že trvá na svojom vyjadrení zo dňa 05.04.2023 v celom rozsahu, v ktorom podrobne uviedol dôvody, pre ktoré odvolacie dôvody a námietky žalovaného uvedené v jeho odvolaní považuje za nedôvodné a účelové.
74. Žalobca uviedol, že z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že žalovaný uvádza svoje tvrdenia, výhrady, resp. námietky k vlastnému Schvaľovaciemu protokolu k faktúre až po oboznámení sa s vyjadrením žalobcu zo dňa 05.04.2023 k jeho odvolaniu, t.j. v čase uplynutia všetkých lehôt spájaných s koncentračným princípom, t.j. v čase, kedy bolo dokazovanie vo veci samej ukončené a v čase uplynutia lehoty na podanie odvolania proti rozsudku zo dňa 23.11.2023. Žalobca poukázal na ustanovenie § 365 ods. 3 CSP a má za to, že žalovaný, ktorý v konaní pred súdom prvej inštancie nepoprel ani sa nevyjadril k vlastnému Schvaľovaciemu protokolu k faktúre, rovnako tak neurobil ani vo svojom odvolaní, koná vo svojom podaní zo dňa 29.05.2023 účelovo s cieľom navodiť atmosféru, že prostriedky procesnej obrany nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie bez svojej viny. Pravdou je však opak. Žalovaný v podaní zo dňa 29.05.2023 nepredložil takú argumentáciu procesnej obrany, ktorú nemohol už uplatniť pri prvom procesnom úkone pred súdom prvej inštancie, ktorým bolo podanie odporu proti platobnému rozkazu. Z uvedeného vyplýva, že na námietky žalovaného uvedené v jeho podaní zo dňa 29.05.2023 nie je objektívne možné prihliadať.
75. Zároveň podľa žalobcu neobstojí odkaz žalovaného na českú judikatúru vo vzťahu k § 407 Obchodného zákonníka, pričom žalobca poukázal na to, že predmetom konania pred NS ČR, č.k. 32Odo/276/2005 bolo riešenie otázky unesenia dôkazného bremena ohľadne existencie zmluvného vzťahu kúpnej zmluvy medzi účastníkmi konania, existencia ktorej bola preukázaná, nie písomne uzatvorenou kúpnou zmluvou, ale vystavením troch faktúr. V prípade žalobcu je však existencia zmluvného vzťahu preukázaná písomnou mandátnou zmluvou, z ktorej vyplývajú aj náležitosti faktúry a jej splatnosti, na rozdiel od českého prípadu označeného žalovaným.
76. Na záver žalobca uviedol, že spravodlivosť je morálny princíp požadujúci rešpektovanie právnej normy, cnosť spočívajúca v rešpektovaní práv druhých. Žalobca zotrval na tom, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
77. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ustanovenie § 385 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. a III. výrokovej vety ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
78. Podľa § 387 ods.1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
79. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
80. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
81. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd prvej inštancie vyhovel nároku uplatnenému žalobcom vo výške 118.903,23 Eur, ako doplatok z faktúry č. 4395/2017, ktorú žalobca vystavil za vykonanie právnych úkonov právnej pomoci pre žalovaného počas trvania mandátnej zmluvy ku dňu 30.06.2017 v sume 255.438,79 Eur + príslušné DPH v sume 51.087,75 Eur, teda v celkovej výške 306.526,54 Eur s lehotou splatnosti 03.08.2017, z ktorej žalovaný na účet žalobcu uhradil dňa 02.02.2018 sumu 187.623,31 Eur, ako čiastočné plnenie z faktúry č. 4395/2017. Zároveň súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu ohľadne uplatneného úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 306.526,54 Eur od 04.08.2017 do 02.02.2018, t.j. od lehoty splatnosti faktúry do dňa čiastočnej úhrady zo strany žalovaného a tiež priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 118.903,23 Eur od 03.02.2018 do zaplatenia. Predmetom odvolania je aj výrok, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Voči výroku II. rozsudku nebolo podané odvolanie, pričom súd prvej inštancie týmto výrokom zamietol žalobu žalobcu ohľadne uplatneného nároku na paušálnu náhradu nákladov vo výške 40,-Eur.
82. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalovaný čiastočnou úhradou faktúry č. 4395/2017 v sume 187.623,31 Eur uznal zvyšok vyfakturovanej sumy v súlade s § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka v spojení s § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka. Okresný súd mal tiež za to, že ohľadne žalovanej sumy tvoriacej zvyšok dlhu začala odo dňa uznania, t.j. 02.02.2018 (deň čiastočnej úhrady faktúry) plynúť nová štvorročná premlčacia doba, a preto považoval žalobu podanú na súd pred uplynutím pred uplynutím premlčacej doby, následkom čoho súd prvej inštancie nepovažoval námietku premlčania vznesenú žalovaným za dôvodnú. Následkom toho žalobe žalobcu čo do uplatnenej istiny a úrokov z omeškania vyhovel výrokom I. napadnutého rozsudku. Výrokom III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, nakoľko žalobca mal voči žalovanému v spore úspech.
83. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalovaným dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil v súlade s § 220 ods.2. CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na neho odkazuje.
84. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namieta nesprávnosť uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania zo strany súdu prvej inštancie a tvrdí, že na vyjadrenie žalobcu k ním podanému odporu proti platobnému rozkazu, v ktorom žalobca len namietal oneskorené podanie odporu z jeho strany, z kontextu vyjadrenia žalobcu sa žalovaný vyjadroval len k žalobcom uvedeným skutočnostiam a považoval za potrebné vyriešenie otázky, či bol odpor z jeho strany podaný včas alebo oneskorene, pričom si vyhradil právo na doplnenie svojho vyjadrenia, odvolací súd s touto argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní nesúhlasí.
85. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie doručil právnej zástupkyni žalobcu dňa 04.02.2022 podanie zo dňa 30.12.2021, s ktorým doručil žalobcovi aj odpor žalovaného proti vydanému platobnému rozkazu a umožnil žalobcovi v lehote 20 dní sa k nemu písomne vyjadriť, pričom poučil žalobcu o následkoch sudcovskej koncentrácie konania (č.l. 43 a 44 spisu). Následne žalobca doručil dňa 23.02.2022 vyjadrenie k odporu žalovaného proti vydanému platobnému rozkazu zo dňa 19.02.2022 (č.l. 47 až 48 spisu). Toto vyjadrenie žalobcu doručil súd prvej inštancie žalovanému dňa 24.02.2022 spolu s podaním súdu zo dňa 24.02.2022, ktorým súd umožnil žalovanému sa k písomnému vyjadreniu vyjadriť v lehote 15 dní a uviesť ďalšie skutočnosti a označiť dôkazy na svoju obranu, pričom žalovaný bol poučený okrem iného, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Z poučenia vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s § 167 ods. 4 CSP, pričom žalovaný bol poučený v súlade s § 153 ods. 1 a 2 CSP. Žalovaný sa vyjadril podaním doručeným okresnému súdu dňa 04.03.2022 (č.l. 53 spisu), v ktorom žalovaný uviedol, že nesúhlasí s názorom žalobcu o oneskorene podanom odpore, tiež uviedol, že naďalej považuje nárok za neoprávnený, a to z dôvodu premlčania, pričom si vyhradzuje právo po zaujatí stanoviska, či odpor bol alebo nebol včas podaný na hlbšie vyjadrenie sa k veci, ako aj doplnenie dokazovania. Žalovaný teda napriek poučeniu zo strany súdu prvej inštancie nevyužil možnosť uviesť ním tvrdené skutkové tvrdenia a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
86. Súd prvej inštancie následne nariadil pojednávanie na deň 23.11.2022, na ktorom po prednesoch právnych zástupcov žalobcu a žalovaného predniesol predbežné právne posúdenie veci, následkom čoho žalovaný navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedka A. C. B. ku skutočnostiam, že voči predloženej faktúre zo strany žalobcu mal žalovaný výhrady a tiež chcel preukázať, že faktúra bola uhradená čiastočne s poukazom na jej premlčanie a nepreukaznosť. Súd prvej inštancie využil sudcovskú koncentráciu konania, návrh na doplnenie dokazovania zo strany žalovaného zamietol a vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom.
87. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
88. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
89. Podľa § 153 ods. 2 CSP, na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovala nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.
90. Podľa § 153 ods. 3 CSP, ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.
91. Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
92. Odvolací súd konštatuje, že povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v čl. 8 CSP tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní ( čl. 5). Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť k zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas.
93. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 CSP – sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§154 CSP – zákonná koncentrácia konania). Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonávanými procesnými úkonmi. Nie je napr. želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či príjme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. Strana sporu má povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Ide o špecifikáciu všeobecnej procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu. V prípade porušenia povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, môže nastúpiť sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3 CSP, prípadne však aj iné právne následky. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Toto pravidlo je lex generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na vykonanie určitého procesného úkonu. Lex specialis k § 153 ods. 1 druhá veta CSP je v označenom zmysle ustanovenie § 167 CSP. Prostriedky procesnej obrany, ktoré sú obsahom vyjadrenia žalovaného k žalobe sú predložené včas, ak sú predložené v lehotách podľa § 167 CSP. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Ako už bolo uvedené ustanovenie § 153 ods. 2 a 3 CSP zakotvuje sankciu za to, že strana sporu nesplnila povinnosť uloženú v § 153 ods. 1 CSP. Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie strany ospravedlniť a na jej procesný úkon prihliadnuť alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný procesný úkon neprihliadnuť. V odôvodnení rozsudku vo veci samej súd vysvetlí, že na procesný úkon strany neprihliadol a z akých dôvodov.
94. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že žalovaný napriek poučeniu súdu o možnosti uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania, ak nedoplní svoje skutkové tvrdenia a nenavrhne vykonanie dokazovania, nevyužil možnosť predkladať návrhy na doplnenie dokazovania a napriek riadnemu poučeniu zo strany súdu si „svojvoľne“ vyhradil právo dopĺňať svoje ďalšie vyjadrenia a návrhy na doplnenie dokazovania. Takýto postup žalovaného nemožno považovať za postup v súlade s odbornou starostlivosťou. V danom prípade žalovaný navrhol vykonanie dôkazov, a to výsluch svedkyne až na nariadenom pojednávaní dňa 23.11.2022, hoci mal možnosť a povinnosť takýto návrh súdu predložiť najneskôr spolu s vyjadrením k vyjadreniu žalobcu voči odporu proti platobnému rozkazu. Žalovaný si takýmto postupom musel byť vedomý toho, že súd na jeho návrhy na doplnenia dokazovania nemusí prihliadnuť. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že ak by súd chcel na predmetné návrhy žalovaného a procesnú obranu žalovaného prihliadnuť, potom by došlo k situácii uvedenej v § 153 ods. 2 CSP, čo by vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania a vykonanie ďalších úkonov súdu, čo nebolo splnené, pretože žalovaný žiadnym relevantným spôsobom neuviedol, z akého dôvodu oneskorene predkladá svoje skutkové tvrdenia a nijakým spôsobom súdu nezdôvodnil, prečo nemohol predložiť prostriedky procesnej obrany skôr. Jeho konštatovanie, že čakal na právne posúdenie včasnosti podania odporu proti vydanému platobnému rozkazu zo strany súdu nie je relevantným zdôvodnením, prečo tak neurobil už v odpore proti vydanému platobnému rozkazu, v ktorom už mal uviesť všetky skutkové tvrdenia proti žalobcom uvedeným skutkovým tvrdeniam a na svoje tvrdenia mal predložiť, resp. navrhnúť vykonanie dôkazov. Pokiaľ tak žalovaný neurobil, vystavil sa riziku, že súd nebude na jeho oneskorené skutkové tvrdenia a navrhované dôkazy prihliadať.
95. Odvolací súd vzhľadom na zistený skutkový stav konštatuje, že žalovaný napriek poučeniu o možnosti neprihliadnutia na neskoré uplatnenie prostriedkov procesnej obrany tieto nepredložil včas, preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď na oneskorene uplatnené prostriedky procesnej obrany neprihliadol.
96. Na základe uvedeného odvolací súd námietku žalovaného, že súd prvej inštancie konal formalisticky, pokiaľ využil sudcovskú koncentráciu konania, nepovažuje za dôvodnú. Súd prvej inštancie postupoval v zákonných intenciách a svojim postupom neporušil žiadne práva žalovaného.
97. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
98. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
99. Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
100. Podľa § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka, za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3.
101. Podľa § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti.
102. Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak dlžník splní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
103. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní tvrdil, že súd rozhodol bez náležitého dokazovania ohľadne žalobcom uplatneného nároku len na základe žalobcom predloženej faktúry, pričom súd považoval všetky skutočnosti tvrdené žalobcom za nesporné, a to napriek tomu, že ich spornosť vyplývala už z podaného odporu, odvolací súd konštatuje, že ani s touto odvolacou námietkou žalovaného sa nestotožňuje.
104. Odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne tvrdiť, teda uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce, má pre stranu sporu procesnú právnu sankciu a táto má podobu prehry sporu. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, pričom sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca založil svoje skutkové tvrdenia ohľadne uplatneného nároku na skutočnosti, že so žalovaným uzatvoril Mandátnu zmluvu o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 13.02.2008, spolu s dodatkami č. 1 až 4 na dobu neurčitú, predmetom ktorej bolo poskytovanie právnej pomoci, pričom žalovaný predmetnú mandátnu zmluvu jednostranne vypovedal bez uvedenia dôvodu dňom 30.06.2017, následkom čoho pristúpil žalobca k fakturácii ním vykonaných právnych úkonov právnej pomoci pre žalovaného počas trvania mandátnej zmluvy ku dňu 30.06.2017 a vystavil faktúru č. 4395/2017 spolu v sume 306.526,54 Eur, s lehotou splatnosti 03.08.2017, z ktorej faktúry žalobca v zákonnej lehote odviedol príslušnú DPH vo výške 51.087,75 Eur správcovi dane, pričom žalovaný z vyfakturovanej sumy žalobcovi uhradil dňa 02.02.2018 sumu 187.623,31 Eur a keďže žalovaný žalobcovi nedoručil žiadne výhrady, ktoré by vysvetľovali prečo v lehote splatnosti nepristúpil k realizácii úhrady vyfakturovaných úkonov právnej pomoci a v informačnom systéme pre širokú verejnosť žalovaný zverejnil celú faktúru č. 4395/2017 v jej platnom znení ako výsledok svojho schvaľovacieho procesu – schválené, a to bez vyznačenia akejkoľvek výhrady k jej výške, považoval žalobca zvyšok vyfakturovanej sumy – žalovanú sumu 118.903,23 Eur za uznanú podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Žalobca ku svojim skutkovým tvrdeniam predložil mandátnu zmluvu, faktúru, ako aj notifikáciu zverejnenia o schválení faktúry zo dňa 05.03.2018 žalovaným, ako aj výzvu zo dňa 18.01.2018 adresovanú na GR žalovaného, pričom predložil aj podacie poštové lístky. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že už v podanom odpore proti platobnému rozkazu namietol spornosť celého žalobcom uplatneného nároku, odvolací súd konštatuje, že žalovaný v podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu okrem citácie zákonných ustanovení poukázal len na časť III. bod 8 Mandátnej zmluvy a dodatok zo dňa 24.12.2014 k tejto zmluve a uviedol, že faktúru č. 4395/2017 v sume ktorej zaplatenia sa žalobca domáha nezaplatil z dôvodu premlčania. Uviedol z akých dôvodov namieta premlčanie a nestotožnil sa s výkladom § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka aký prezentuje na daný skutkový stav žalobca. Vyslovil názor, že samotné uhradenie časti dlhu automaticky bez ďalších okolností nemôže spôsobiť uznanie zvyšku dlhu, keďže žalovaný neuviedol pri platbe, že platí prvú splátku alebo že uhradí dlh viacerými platbami a podobne. Z tohto dôvodu
žiadal platobný rozkaz zrušiť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Z uvedeného znenia odporu proti platobnému rozkazu nevyplývajú žiadne iné skutkové tvrdenia, okrem vznesenej námietky premlčania oproti skutkovým tvrdeniam tvrdeným v žalobe žalobcom. Samotné konštatovanie žalovaného, že sa nestotožňuje s výkladom § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka prezentovaným žalobcom, nie je vyjadrením iných skutkových tvrdení žalovaného, ktorými by popieral skutkové tvrdenia žalobcu. Odvolací súd teda v zhode s názorom súdu prvej inštancie má za to, že žalovaný ohľadne tvrdení žalobcu o uznaní dlhu účinne nepoprel skutkového tvrdenia žalobcu.
105. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na názor: „ Identifikácia, či je skutkové tvrdenie sporné alebo nesporné, sa vykoná podľa toho, či bolo tvrdenie účinne popreté protistranou. Iba účinne popreté tvrdenie sa považuje za sporné“. (Števček, M.,Ficová S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s.620).
106. Podľa odvolacieho súdu žalovaný v podanom odpore účinným spôsobom nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, pričom z hľadiska úspešného uplatnenia prostriedkov procesnej obrany v konaní vo vzťahu k žalobcom nadobudnutému presvedčeniu o uznaní zvyšku dlhu čiastočnou úhradou faktúry zo strany žalovaného, ktorý neuviedol žalobcovi námietky voči zvyšku vyfakturovanej sumy a ktorý v notifikácii zverejnenia o schválení faktúry zo dňa 05.03.2018 uviedol – schválená, je v zmysle § 151 ods. 1 CSP potrebné zo strany žalovaného kvalifikované (určité a účinné) popretie tvrdenia žalobcu, že z akých dôvodov žalobcom tvrdené skutkové tvrdenia popiera. Žalovaný tak neurobil nielen v odpore proti vydanému platobnému rozkazu, ale ani po doručení vyjadrenia žalobcu k odporu žalovaného a poučení súdu o možnej koncentrácii konania.
107. Názor, že postačuje všeobecné spochybnenie nároku okrem vznesenej námietky premlčania tu neobstojí, keďže ustanovenie § 151 ods. 1 CSP je systematicky v Civilnom sporovom poriadku zaradené do prvej časti (všeobecné ustanovenia), ôsmej hlavy ( úkony strán), štvrtého dielu o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany a koncentrácie konanie (§ 149 až § 154 CSP), je potrebné vykladať vo väzbe aj na ostatné ustanovenia CSP. Ustanovenie § 149 CSP zaraďuje expressis verbis k prostriedkom procesnej obrany aj popretie skutkových tvrdení protistrany. Pritom platí, že za prostriedok procesného útoku a procesnej obrany sa považuje taký úkon strany sporu (resp. jeho obsahovo ucelená časť), ktorý vyžaduje, aby súd vykonal určitý procesný úkon skôr, ako vydá rozhodnutie, ktorým sa konanie v inštancii končí (pozitívne kritérium). Takýmto procesným úkonom súdu sa má na mysli najmä nariadenie ďalšieho pojednávania či vykonanie dôkazu (§ 153 ods. 2 slová „ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu“). Negatívne kritérium možno vymedziť tak, že prostriedkom procesného útoku a prostriedkom procesnej obrany nie sú vyjadrenia strán k právnej stránke veci a vyjadrenia k tomu, ako má súd vyhodnotiť vykonané dôkazy (pozri Števček, M.,Ficová S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C .H. Beck, 2022, s.612, 613).
108. Odvolací súd teda dospel k záveru, že žalovaný svojimi skutkovými tvrdeniami do prvého pojednávania vo veci samej účinne nepoprel žalobcom tvrdené skutočnosti, čím súd prvej inštancie dospel k správnemu názoru, že žalobcom tvrdené skutočnosti sú zo strany žalovaného účinne nepopreté.
109. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd preniesol dôkazné bremeno zo strany žalobcu na žalovaného, odvolací súd nesúhlasí ani s touto odvolacou námietkou žalovaného. Odvolací súd konštatuje, že pokiaľ žalobca vystavil faktúru po ukončení mandátnej zmluvy na základe výpovede žalovaného, ktorou zúčtoval všetky vykonané úkony a žalovaný z vyfakturovanej sumy čiastočne žalobcovi plnil bez toho, aby mu oznámil za ktoré konkrétne úkony právnej pomoci mu platbu poskytol a za ktoré konkrétne úkony namieta premlčanie, žalobca nemohol v žalobe vyšpecifikovať tak ako sa dožaduje žalovaný, za ktoré konkrétne úkony právnej pomoci zostala vyfakturovaná suma neuhradená. Z listinných dôkazov, a to z výzvy žalobcu vyplýva, že kompletná agenda bola zo strany žalobcu žalovanému odovzdaná, teda žalovaný musel mať vedomosť o tom, za ktoré konkrétne úkony si žalobca uplatňuje úkony právnej pomoci. Žalovaný v konaní nepopieral odovzdanie agendy zo strany žalobcu, a preto žalobca mohol skutkovo vymedziť v žalobe len tie tvrdenia, ktoré uviedol. Bolo potom vecou žalovaného, aby v rámci svojej obrany uviedol, za ktoré úkony právnej pomoci žalobcovi zaplatil, avšak žalovaný tak v konaní neurobil.
110. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že rozhodnutia súdov, na ktoré poukazuje žalovaný v odvolaní a tvrdí, že z nich vyplýva, že nemôže byť žalobca úspešný na základe len predloženej faktúry, odvolací súd konštatuje, že predmetné rozhodnutia označené žalovaným sú na iných skutkových okolnostiach, teda ich závery sú pre toto konanie právne irelevantné, nakoľko ako už odvolací uviedol, žalobca v konaní okrem faktúry predložil aj ďalšie listinné dôkazy, ktorými hodnoverne preukazoval svoje skutkové tvrdenie o nadobudnutom presvedčení, že je daný postup v súlade s § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka.
111. Odvolací súd tiež nesúhlasí s odvolacou námietkou, že na základe zmluvného dojednania v časti III. bod 8 Mandátnej zmluvy mali byť úkony právneho zastúpenia vykonané žalobcom v príslušnom roku vyúčtované a vyrovnané najneskôr do 31.01. nasledujúceho kalendárneho roka, pričom žalobca vystavoval žalovanému každoročne faktúry za právne služby, a preto vyúčtovacia faktúra bola pre žalovaného prekvapivá, keďže si ňou žalobca uplatnil odmenu za kalendárne roky, za ktoré si priebežne vystavoval vyúčtovacie faktúry podľa čl. III. bod 8 Mandátnej zmluvy.
112. Zo žalobcom predloženej mandátnej zmluvy vyplýva, že časť III. bod 8 Mandátnej zmluvy bol dodatkom č. 4 zmenený tak, že sa nahrádza pôvodný dátum 31.12. príslušného roka za dátum 31.01. nasledujúceho roka. Zo samotného bodu 8 v časti III. Mandátnej zmluvy zo dňa 13.02.2008 však vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že v prípadoch opísaných v bode 7. tejto zmluvy mandatárovi patrí mesačne záloha na výdavky právneho zastúpenia v sume 50.000,-Sk, pričom táto záloha bude hradená mandantom na základe tejto zmluvy bezhotovostne vždy do 10. dňa príslušného mesiaca. Ďalej v tomto bode je riešený spôsob vysporiadania tejto zálohy. Z predmetného bodu však vyplýva, že ide o prípady, ktoré sú opísané v bode 7 tejto zmluvy, pričom z bodu 7 vyplýva, že sa jedná o prípady poskytovania právnej pomoci v oblasti týkajúcej sa reštitúcií podľa zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam.
113. Z uvedeného znenia uzatvorenej mandátnej zmluvy teda vyplýva, že samotné zúčtovanie, na ktoré sa žalovaný odvoláva, že mali byť všetky úkony právneho zastúpenia vyrovnané najneskôr do 31.01. nasledujúceho kalendárneho roka, sa týka len prípadov poskytovania právnej pomoci v oblasti týkajúcej sa reštitúcií podľa zákona č. 161/2005 Z.z. Uvedené dohodnuté zúčtovanie sa teda netýka všetkých právnych služieb poskytnutých žalobcom žalovanému na základe uzatvorenej mandátnej zmluvy, a preto ani táto námietka nie je dôvodná.
114. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku a má za to, že nárok žalobcu premlčaný nie je.
115. Odvolací súd zároveň dopĺňa, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, pričom Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana konania musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Žalobca v konaní listinnými dôkazmi dostatočným spôsobom preukázal oprávnenosť uplatneného nároku, pričom súd prvej inštancie sa v celom rozsahu vysporiadal so všetkými žalovaným namietanými skutočnosťami. Odvolací súd sa stotožňuje s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý vec správne právne posúdil a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, na základe ktorých aplikoval platnú právnu úpravu pri rozhodovaní vo veci.
116. Žalovaný odvolaním napadol aj výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, pričom odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne v súlade s § 255 ods. 1 CSP priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko žalobca má voči žalovanému plný úspech.
117. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti I. a III. výrokovej vety ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
118. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v nadväznosti na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, a ktorému
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.
119. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).