Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4C-104-2016.pdf
PDF · 141.3 KB
Case nature
Area
Subarea
4C/104/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v Bratislave sudkyňou Mgr. Danielou Drnákovou v spore žalobcu: O.. Š. Č., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXX, XXX XX W., právne zastúpený: JUDr. Alojz Baránik, advokát, s.r.o., Grösslingová 4, 811 09 Bratislava, IČO: 46 940 561, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava, IČO: 001 51 742, v konaní o náhradu škody vo výške 657,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd návrh žalovanej na prerušenie konania z dôvodu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná z a m i e t a.
II. Súd konanie v časti o zaplatenie 33,- eur z a s t a v u j e.
III. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 624,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 05.09.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
IV. Súd žalobcovi voči žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania vo výške 89,96%.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 28.09.2016 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy vo výške 657,- eur s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania, titulom nároku na náhradu škody porušením práva Európskej únie (ďalej tiež EÚ). Žalobca žalobu odôvodnil tým, že v októbri 2013 kúpil v Republike San Marino ojazdené motorové vozidlo Š. Z. Y. X.X H. o výkone 125 kW, WIN: H.. Keďže toto vozidlo podliehalo evidenčnej povinnosti, prihlásil ho na príslušnom orgáne Policajného zboru do evidencie motorových vozidiel a za toto prihlásenie dňa 18.10.2013 zaplatil správny poplatok (ďalej tiež aj „registračná daň“) podľa položky 65 písm. b/ z. č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch vo výške 690 eur a to výlučne z dôvodu, že výkon motora bol 130 kW. Predmetná „registračná daň“ bola do zákona č. 145/1995 Z.z. zavedená novelou č. 286/2012 Z.z. a uplatňuje sa na všetky ojazdené motorové vozidlá dovezené za účelom ich prvej registrácie na územie SR zo zahraničia. Pritom platí, že ak by si rovnaké ojazdené motorové vozidlo, aj s rovnakým výkonom motora zakúpil v SR (v takom prípade by šlo o druhú registráciu), zaplatil by v danom čase len správny poplatok 33,- eur, ktorého výška bola fixná a neodvíjala sa od výkonu motora. V zmysle § 8 ods. 1 a § 9 z.č. 145/1995 Z.z. bol teda povinný zaplatiť správny poplatok bez vyzvania príslušného orgánu Policajného zboru už pri podaní žiadosti o zápis do evidencie, keďže vtedy mu vznikla poplatková povinnosť. Ak by poplatok nezaplatil, príslušný orgán Policajného zboru by zápis vozidla nevykonal a konanie by zastavil, pričom proti tomuto nie je prípustný opravný prostriedok. Tým, že SR vyberá za zápis ojazdeného motorového vozidla dovezeného z niektorého z členských štátov Európskej Únie (ďalej len EÚ) rádovo vyššiu registračnú daň (ktorej výška sa odvíja od výkonu motora) ako za zápis ojazdeného motorového vozidla zakúpeného na
Slovensku (kde je výška dane paušálna), porušuje primárne právo EÚ a to čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ a zároveň SR takto diskriminuje tých, ktorí si kúpili ojazdené vozidlo v inom členskom štáte EÚ oproti tým, ktorí si kúpili ojazdené vozidlo na Slovensku. Takýto postup je aj v priamom rozpore so zásadou voľného pohybu tovaru, ktorá je jednou zo základných zásad Zmluvy o fungovaní EÚ (čl. 28 a nasl.) a zároveň základnou slobodou vnútorného trhu, tvoriacou jeden z pilierov EÚ. Toto potvrdzuje aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 05.10.2006 č. C-290/05 a C-333/05, ktorým Súdny dvor EÚ v bode 57 poskytol výklad čl. 90 ods. 1 Zmluvy o EÚ (teraz čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ). Aj napriek tomu, že sa tento rozsudok týka registračnej dane v Maďarsku, ide v zásade o totožnú daň, ako je vyberaná v SR. V súvislosti so SR sa pritom predmetnou registračnou daňou zaoberala aj Európska komisia, ktorá vo svojom stanovisku z 19.01.2016 potvrdila, že napriek tomu, že táto je v slovenskom právnom poriadku pomenovaná ako poplatok, jedná sa o daň v zmysle čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ. Z uvedeného vyplýva, že zaplatením registračnej dane v predmetnej výške, ktorá odporuje čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ, vznikla žalobcovi skutočná škoda vo výške 657 eur, ako rozdiel zaplateného poplatku 690,- eur za zápis dovezeného ojazdeného vozidla do evidencie a správneho poplatku 33,- eur, ktorý by žalobca zaplatil za zápis za rovnaké ojazdené vozidlo už zaregistrované na Slovensku, pričom podľa únijného práva sú členské štáty povinné nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, za ktoré sú tieto štáty zodpovedné. Sú teda naplnené všetky podmienky zodpovednosti SR za škodu, pretože zákon o správnych poplatkoch odporuje čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý priznáva práva pre fyzické alebo právnické osoby, resp. zakladá povinnosti členským štátom, škoda žalobcovi vznikla zaplatením správneho poplatku, medzi porušením práva EÚ a vznikom škody existuje príčinná súvislosť a porušenie práva EÚ je dostatočne závažné, lebo ide o porušenie základného dokumentu práva EÚ. Náhrada škody sa v tomto prípade riadi primárne právom EÚ, zákon 514/2003 Z.z. je použiteľný subsidiárne. Aj keď San Marino nie je členským štátom EÚ, uvedené ustanovenia Zmluvy o fungovaní EÚ, aj právne závery Súdneho dvora EÚ sa na tento štát vzťahujú v plnom rozsahu, aj vzhľadom na to, že voľný pohyb tovaru je zaručený na celom území colnej únie, ktorej členom je od r. 2002 aj San Marino na Základe Dohody o spolupráci a colnej únii medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom (ďalej EHS) a republikou San Marino. V zmysle § 15 z.č. 514/2003 Z.z. podal dňa 24.0.2016 na MV SR Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, pričom 15.03.2016 mu bolo doručené z MV SR Postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie na MF SR z dôvodu, že uplatnená škoda mala byť spôsobená na úseku štátnej správy, ktorá patrí do jeho pôsobnosti. Dňa 05.09.2016 mu bolo doručené rozhodnutie MF SR z 26.08.2016, ktorým mu bolo oznámené, že jeho nárok bol predbežne prerokovaný a je neopodstatnený. V zmysle § 16 ods. 4 z.č. 514/2003 Z.z. sa teda domáha uspokojenia nároku na súde a uplatňuje si aj úrok z omeškania v zákonnej výške a to od 05.09.2016, kedy mu bolo doručené oznámenie MF SR o neupokojení jeho nároku na náhradu škody.
2. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že zavedenie predmetného správneho poplatku ako istého druhu majetkovej dane, zohľadňuje skutočnosť využívania slovenskej cestnej siete ako i environmentálny aspekt práve odstupňovaním sadzieb správneho poplatku v závislosti od výkonu motora. Uvedené okolnosti boli zohľadnené prijatím novely zákona o správnych poplatkoch č. 286/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012. Potvrdila, že Európska komisia požadovala zosúladenie národnej legislatívy s čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ a zrovnoprávnenie podmienok pri prvom zápise držiteľa motorového vozidla do národnej evidencie vozidiel pre dovezené vozidlá s tuzemskými. Po vzájomných konzultáciách s Európskou komisiou a aj s ohľadom na uvádzaný rozsudok Európskeho súdneho dvora z 05.10.2016, bola upravená predmetná legislatíva (položka 65 sadzobníka správnych poplatkov) od 01.02.2017. Súdny dvor však okrem iného v uvedenom rozsudku poukázal na to, že právo Spoločenstva neobmedzuje slobodu žiadneho členského štátu zaviesť diferencovaný daňový systém pre určité výrobky, a to aj pre výrobky podobné v zmysle čl. 90 prvého odseku ES na základe objektívnych kritérií, ako je druh použitých prvotných materiálov, alebo uplatnený výrobný postup. Ďalej Súdny dvor konštatuje, že v rámci systému týkajúceho sa registračnej dane predstavujú také kritériá, ako je typ motora, objem motora a zaradenie podľa vplyvu na životné prostredie, objektívne kritériá. V takomto systéme je teda možné ich použiť. Od 01.02.2017 sa predmetný poplatok vypočíta podľa výkonu motora s násobkom koeficientu zostatkovej hodnoty vozidla zodpovedajúcej zostatkovej hodnote vozidla podľa veku vozidla v rokoch odo dňa prvej evidencie vozidla. Žalovaná uviedla, že nie je možné odignorovať v rozhodnej dobe platný právny stav, na základe ktorého bol správny poplatok od žiadateľov vyberaný za prvý zápis vozidla podľa položky 65 písm. b/ sadzobníka a teda nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Predmetný rozsudok Súdneho dvora EÚ nie je dôvodom na automatické priznanie nároku na náhradu škody v rozpore s národnou legislatívou, keď aj uvádzaná novela od 01.02.2017, v súlade s usmernením EÚ, rieši výšku dane pri zápise vozidla s prihliadnutím na výkon motora, aj na zostatkovú
hodnotu vozidla. Teda ani ojazdené vozidlo podľa týchto pravidiel, ktoré sú v súlade s odporúčaniami Európskej komisie a rozsudkami Súdneho dvora EÚ, nemá platiť základnú výšku poplatku pokrývajúcu len administratívne náklady, ale reziduálnu výšku dane po individuálnom zohľadnení zostatkovej hodnoty vozidla v čase jeho registrácie. K výške uplatnenej škody uviedla, že v zmysle položky 65 písm. b/ sadzobníka, poplatok za prvý zápis vozidla s daným výkonom motora bol 657,- eur. Žalobca pri uplatnenom nároku (690,- eur - 33,- eur) opomenul, že v sume 690,- eur je zahrnutý aj poplatok podľa položky 76 písm. a/ sadzobníka, za pridelenie evidenčného čísla, vydanie tabuľky s evidenčným číslom (za každú tabuľku v sume 16,50,- eur), čo predstavuje celkom 33,- eur, pričom túto sumu by bol povinný zaplatiť v každom prípade. Na základe uvedeného navrhla súdu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
3. Žalobca k vyjadreniu žalovanej uviedol, že je síce pravdou, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku uviedol, že každý členský štát si môže zaviesť diferencovaný daňový systém pre určité výrobky na základe objektívnych kritérií, ďalej však v tom istom odseku rozsudku uviedol, že takéto rozlišovanie je však zlučiteľné s právom Spoločenstva, len ak sleduje ciele, ktoré sú zlučiteľné s požiadavkami Zmluvy, ako aj sekundárneho práva, a pokiaľ spôsob ich vykonávania je spôsobilý zabrániť akejkoľvek forme priamej alebo nepriamej diskriminácie, pokiaľ ide o dovoz z iného členského štátu, alebo akejkoľvek forme ochrany konkurenčnej domácej výroby, čo však už žalovaná vo svojom vyjadrení nespomenula. Žalovaná tiež opomenula spomenúť, že v odseku 53 tohto rozsudku je uvedené, že registračná daň nesmie viac zaťažovať výrobky z iných členských štátov ako domáce výrobky. Z uvedeného je zrejmé, že postup výpočtu registračnej dane môže byť ovplyvnený objektívnymi kritériami (napr. výkon motora, dopad na životné prostredie), ale tieto musia byť rovnaké pre vozidlá dovezené a pre vozidlá už zaregistrované v danom členskom štáte. V danom prípade tieto kritériá rovnaké neboli. Podľa predmetného rozsudku sa vyžaduje pri registračnej dani zohľadnenie zníženia hodnoty ojazdených vozidiel, v danom prípade však daň vybratá od žalobcu za jeho vozidlo vôbec toto nezohľadnila a výrazne prekročila výšku dane obsiahnutej v zostatkovej hodnote podobného ojazdeného vozidla, ktoré už bolo registrované v SR. Aj keď žalovaná tvrdí, že predmetný rozsudok nie je dôvodom na automatické priznanie nároku na náhradu škody, nie je to pravdou, lebo v tomto rozsudku sa Súdny dvor EÚ zaoberal aj problematikou vrátenia nesprávne vybratých poplatkov a skonštatoval, že suma, ktorá sa má vrátiť nie je taká vysoká, aby ako taká mohla mať vážne hospodárske dôsledky, ktoré by mohli odôvodňovať obmedzenie časovej účinnosti tohto rozsudku a ak ide o správne náklady, právo Spoločenstva iba vyžaduje, aby členský štát v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva vrátil sumu zaplatenú navyše za predpokladu, že budú dodržané zásady rovnocennosti a efektivity. Je povinnosťou žalovanej zabezpečiť, aby slovenské právne predpisy boli v súlade s európskymi právnymi predpismi, pretože podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a EÚ prednosť pred zákonmi SR. Vzhľadom k vyjadreniu žalovanej k výške škody zobral žalobca svoju žalobu čiastočne späť a to v sume 33,- eur, ktorá predstavuje poplatok podľa položky 76 písm. a/ sadzobníka správnych poplatkov za pridelenie ev. čísla a vydanie tabuľky s evidenčným číslom pri zápise vozidla do evidencie, ktorý bol zahrnutý v ním zaplatenom poplatku 690,- eur, domáha sa preto v konaní od žalovanej zaplatenia sumy 624 eur s príslušenstvom.
4. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu uviedla, že de iure nie sú rozsudky Súdneho dvora vydané v prejudiciálnom konaní záväzné erga omnes, ale iba inter partes. Nie je pritom vylúčené, že odpoveď Súdneho dvora, zohľadňujúc podobné okolnosti, by pravdepodobne bola rovnaká. Poukázala na to, ako sa odôvodní zásada spravodlivosti a rovnocennosti, keď žiadateľom o zápis ojazdeného vozidla z dôvodu zmeny legislatívy od 01.02.2017 novelou č. 342/2016 Z.z. sa poplatok vypočíta ako súčin výkonu motora a zostatkovej hodnoty vozidla zodpovedajúcej zostatkovej hodnote vozidla podľa veku vozidla v rokoch odo dňa prvej evidencie vozidla, pričom žiadateľom pred účinnosťou tohto zákona sa na predmetné kritériá neprihliadalo. Zároveň je potrebné zdôvodniť prípadnú mieru porušenia práva EÚ, keď sme na tuzemské vozidlo aplikovali registračnú daň nižšiu ako daň zodpovedajúcu zostatkovej hodnote tohto vozidla a to z dôvodu, že pri tuzemskom vozidle sa v čase jeho prvej registrácie od 01.10.2012 do 31.01.2017 vyžadovala zákonná povinnosť zaplatiť vždy plnú výšku dane zodpovedajúcej jeho počiatočnej hodnote na základe objektívnych kritérií, ktorým bol výkon motora. V tejto súvislosti dala súdu na zváženie predmetnú otázku riešiť prípadne i podaním návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa §162 ods. 1 písm. c/ Civilného sporového poriadku.
5. Žalobca v priebehu konania k žalovanou namietanej záväznosti rozhodnutia Súdneho dvora EÚ uviedol, že Súdny dvor má charakter normotvorcu, jeho úlohou je zabezpečovať jednotný výkon práva EÚ a jeho rovnaké uplatňovanie v členských štátoch, táto jednota by nebola zachovaná, ak by jeho
rozhodnutia, v ktorých vykladá únijné právo neboli všeobecne záväzné. Návrh na obrátenie sa na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou je len snahou o predlžovanie konania, nakoľko otázka by spočívala len vo výklade čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorá už bola zodpovedaná v rozsudku týkajúcom sa Maďarska, keďže šlo o obdobný prípad. Čl. 11 Zmluvy o colnej únii s republikou San Marino je súčasťou primárneho práva a on odvodzuje svoj nárok práve od porušenia primárneho práva, nakoľko zákon o správnych poplatkoch v danej dobe odporoval čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ, aj článku 11 Zmluvy o colnej únii. SR je od 01.05.2004 členom EÚ a diskriminačnú daň vyberala od 01.10.2012 do 17.02.2017. Poukázal aj na rozhodnutie súdneho dvora z 28.6.2001 vo veci U., C-118/00, kde sa uvádza, že ide o dostatočne závažné porušenie, ak vnútroštátny orgán nerešpektuje výklad Súdneho dvora v inom, ale obdobnom prípade a aj na tú skutočnosť, že závažnosť porušenia sa neodvodzuje od výšky škody, ale od nerešpektovania primárneho práva EÚ.
6. Žalovaná v priebehu konania doplnila svoje vyjadrenie keď uviedla, že dáva na zváženie, či je daná zodpovednosť štátu zastúpením Ministerstva financií SR. Zastúpenie nenamietla, avšak podľa z.č. 514/2003 Z.z. zodpovedným orgánom za štát je ten, v rámci ktorého bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Striktne vzaté, v rozpore s právom EÚ konala polícia, je však otázne, či za situácie, že polícia nemohla konať inak ako v rámci zákona, je orgánom oprávneným zastupovať štát predkladateľ zákona. Sporné je aj či obstojí argument o závažnosti porušenia práva, keď rozdiel medzi tým, čo žalobca zaplatil v danom čase a čo by zaplatil teraz, je minimálny. Zároveň dala návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ Civilného sporového poriadku.
7. Súd vykonal stranami všetky označené dôkazy a to oboznámením sa s predloženými listinnými dokladmi - poštový poukaz na zaplatenie sumy 690,- eur z 18.10.2013, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku zo 16.2.2016, oznámenie MV SR č. KM-OPS1-P-36/2016 z 02.03.2016 a oznámenie MF SR o prerokovaní nároku č. MF/011744/2016-241 z 26.08.2016, rozsudok Súdneho dvora EÚ z 5.10.2006, C-290/05 a C-333/05.
8. Súd mal v konaní po oboznámení sa s obsahom listinných dokladov a na základe zhodných tvrdení strán za preukázané, že 8.1. Žalobca v októbri 2013 kúpil v Republike San Marino ojazdené motorové motorové vozidlo Š. Z. Y. X.X H. o výkone 125 kW, WIN: H.. Pri prihlasovaní tohto motorového vozidla do evidencie motorových vozidiel na príslušnom orgáne Policajného zboru za toto prihlásenie dňa 18.10.2013 zaplatil správny poplatok, tzv. „registračnú daň“ podľa položky 65 písm. b/ z. č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch vo výške 657,- eur, ktorej výška bola určená na základe výkonu motora. Za prihlásenie rovnakého ojazdeného motorového vozidla, s rovnakým výkonom motora zakúpeného v SR (druhá registrácia) zákon č. 145/1995 Z.z. v danom čase podľa položky 65 písm. e/ stanovoval fixný správny poplatok vo výške 33,- eur. Žalobca zaplatil zároveň podľa položky 76 písm. a/ z.č. 145/1995 Z.z. za pridelenie ev. čísla a vydanie tabuliek s evidenčným číslom poplatok 33,- eur, teda spolu 18.10.2013 zaplatil 690,- eur. 8.2. Žalobca sa so Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 657,- eur zo dňa 16.02.2016 obrátil na Ministerstvo vnútra SR. Listom z 02.03.2016 Ministerstvo vnútra SR postúpilo predmetnú žiadosť o predbežné prerokovanie na Ministerstvo financií SR ako orgánu príslušnému konať v mene štátu, nakoľko z obsahu žiadosti vyplýva, že údajná škoda mala byť žiadateľovi spôsobená na úseku štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti MF SR. Predmetný list bol zaslaný žalobcovi na vedomie. Ministerstvo financií SR listom z 26.08.2016, č. MF/011744/2016-241, doručeným žalobcovi 05.09.2016 tomuto oznámilo, že prerokovalo jeho nárok na náhradu škody a tento považuje za neopodstatnený.
9. Súd základ uplatneného nároku žalobcu posúdil podľa Ústavy SR, z.č. 145/1995 Z..z., Dohody o spolupráci a colnej únii medzi EHS a Republikou San Marino a Občianskeho zákonníka.
10. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa položky 65 písm. b/ z.č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení účinnom do 31.10.2013 prvý zápis držiteľa motorového vozidla kategórie L, M1 a N1, okrem kategórie N1 s najviac tromi miestami na sedenie, do evidencie vozidiel v Slovenskej republike aj s vykonaním úprav v dokladoch vrátane vydania týchto dokladov, ak je výkon motora nad 80 kW do 86 kW 167 eur nad 86 kW do 92 kW 217 eur nad 92 kW do 98 kW 267 eur nad 98 kW do 104 kW 327 eur nad 104 kW do 110 kW 397 eur nad 110 kW do 121 kW 477 eur nad 121 kW do 132 kW 657 eur nad 132 kW do 143 kW 787 eur nad 143 kW do 154 kW 957 eur nad 154 kW do 165 kW 1 157 eur nad 165 kW do 176 kW 1 397 eur nad 176 kW do 202 kW 1 697 eur nad 202 kW do 228 kW 2 047 eur nad 228 kW do 254 kW 2 467 eur nad 254 kW 2 997 eur.
Podľa položky 65 písm. e/ z.č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení účinnom do 31.10.2013 ďalší zápis držiteľa motorového vozidla okrem prvého zápisu držiteľa motorového vozidla podľa písmen a) až d) alebo prípojného vozidla do evidencie v Slovenskej republike aj s vykonaním úprav v dokladoch vrátane vydania týchto dokladov: 33 eur.
Podľa položky 76 písm. a/ z.č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení účinnom do 31.10.2013 pridelenie evidenčného čísla a vydanie tabuľky s evidenčným číslom vyrobenej zo zliatin ľahkých kovov pri zápise vozidla do evidencie alebo pridelenie evidenčného čísla a vydanie takejto tabuľky s evidenčným číslom za stratenú, zničenú, poškodenú, odcudzenú alebo neupotrebiteľnú tabuľku, za každú tabuľku: 16,5 eur.
Podľa čl. 28 Zmluvy o fungovaní EÚ (1) Únia predstavuje colnú úniu, ktorá sa vzťahuje na celý obchod s tovarom a zahŕňa zákaz ciel na dovoz a vývoz tovaru medzi členskými štátmi, zákaz všetkých poplatkov, ktoré majú rovnaký účinok ako clá, ako aj prijatie Spoločného colného sadzobníka vo vzťahu k tretím krajinám. (2) Ustanovenia článku 30 a kapitoly 3 tejto hlavy sa vzťahujú na výrobky s pôvodom v členských štátoch, ako aj na výrobky pochádzajúce z tretích krajín, ktoré sú v členských štátoch vo voľnom obehu.
Podľa čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ žiaden členský štát nezdaní výrobky z iných členských štátov vnútroštátnou daňou prevyšujúcou dane ukladané priamo či nepriamo na podobné domáce výrobky. Ďalej, žiaden členský štát nezdaní výrobky iných členských štátov nijakou vnútroštátnou daňou, ktorá nepriamo ochraňuje iné výrobky.
Podľa čl. 11 Dohody o spolupráci a colnej únii medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Republikou San Marino zmluvné strany upustia od akýchkoľvek vnútroštátnych daňových opatrení alebo postupov, ktoré priamo alebo nepriamo vedú k diskriminácii medzi výrobkami jednej strany tejto dohody a podobnými výrobkami inej strany tejto dohody. Na výrobky zaslané na územie niektorej zo strán tejto dohody sa neposkytnú náhrady domácich platieb, ktoré sú vyššie ako platby, ktoré boli vymerané priamo alebo nepriamo.
Podľa § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou.
Podľa § 7 ods. 1 z.č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej
správy pre oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, hazardných hier, finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu. Ministerstvo financií Slovenskej republiky je aj ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť cien a cenovej kontroly s výnimkou cien a cenovej kontroly tovarov ustanovených osobitnými zákonmi.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia vlády SR 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
11. Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu na zaplatenie sumy 624,- eur s príslušenstvom titulom porušenia práva EÚ je dôvodná a preto tejto vyhovel.
12. Žalobca si svoj nárok uplatnil ako nárok na náhradu škody voči štátu - Slovenskej republike, ktorá má zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením práva EÚ. Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ je súčasťou Zmluvy o fungovaní EÚ a tým aj úniového právneho poriadku (D.. T. V. N., C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s: I-5357, N. W. A. V. T., C-46 a 48/93, 5.3.1996, Zb. s I-1029). Členské štáty sú preto povinné nahradiť fyzickým a právnickým osobám škodu spôsobenú porušením úniového práva (napr. G., C-224/01, 30.9.2003, Zb. s. I-10239). Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia úniového práva je objektívna a absolútna. Členský štát sa tejto zodpovednosti nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej nemôže exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil. V zmysle rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. I., C-63/01, 4.12.2003, Zb. s. I-14447, C., C-424/97, 4.7.2000, Zb. s. I-5123, Y., C-131/97, 25.2.1999, Zb. s. I-1103 a iné) vyplýva, že na vznik zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva EÚ sa vyžaduje, aby: 1. porušená úniová norma priznávala práva pre fyzické alebo právnické osoby alebo zakladala povinnosti pre členský štát, 2. porušenie úniového práva bolo dostatočne závažné, 3. medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existovala priama príčinná súvislosť a 4. aby škoda naozaj vznikla.
13. Žalobca sa domáhal náhrady škody z dôvodu, že štátom určená výška „registračnej dane“ porušuje primárne právo EÚ, konkrétne čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ a je aj v rozpore s čl. 28 a nasl. Zmluvy o fungovaní EÚ, t.j. so zásadou voľného pohybu tovaru ako jednej zo základných zásad predmetnej zmluvy. Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale len skutkovým vymedzením v žalobe (viď aj uznesenie NS SR 7Cdo/25/2018 z 29.11.2018) a teda právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia. S poukazom na čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR súd dospel k záveru, že v danej veci došlo k porušeniu primárneho práva EÚ, tak ako argumentoval aj žalobca, avšak nie čl. 110 ZFEÚ, ale určená výška „registračnej dane“ v z.č. 145/1995 Z.z. je v rozpore s vyššie cit. čl. 11 Dohody o spolupráci Európskeho hospodárskeho spoločenstva s Republikou San Marino (ďalej tiež Dohody o spolupráci), ktorá je súčasťou primárneho práva EÚ, nakoľko súčasná EÚ je právnym nástupcom Európskeho hospodárskeho spoločenstva.
14. Článok 110 a ani článok 28 Zmluvy o fungovaní EÚ nemôžu byť právnym základom v danej veci, nakoľko žalobca kupoval motorové vozidlo v Republike San Marino, ktorá nie je členským štátom EÚ. Žalobcova argumentácia uvedenými článkami by bola pádna v prípade nákupu vozidla v členskom štáte EÚ a to aj vzhľadom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-290/05 a C-333/05 z 5.10.2006 a tiež skutočnosť, že aj podľa vyjadrenia žalovanej bol zákon č. 145/1995 Z.z. v predmetnej časti upravený novelou práve s ohľadom potreby zosúladenia národnej legislatívy s čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ, pričom však túto argumentáciu je možné použiť aj k čl. 11 uvedenej Dohody o spolupráci, ktorého význam (podobne ako význam čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ) spočíva v zákaze diskriminácie výrobkov strán Dohody daňovými opatreniami zmluvných strán. Tzv. vonkajšie dohody EÚ ako súčasť primárneho práva
EÚ, medzi ktoré patrí aj predmetná Dohoda o spolupráci a colnej únii medzi EHS a Republikou San Marino, sú záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty, pričom EHS je právny predchodca EÚ (čl. 216 ods. 2 ZFEÚ a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ Z., 9/73,24.10.1973, Zb. s. 1135, L. T. Y. XX-24/72, 12.12.1972, Zb. s. 1219 a G., 104/81, 26.10.1982, Zb. s. 3641). Slovenská republika ako členský štát EÚ má povinnosť zabezpečiť úplný účinok práva EÚ. Preto nesmie priamo, ani prostredníctvom zriadených alebo uznaných orgánov porušiť alebo tolerovať porušenie práva EÚ alebo ohroziť jeho účinky (V. N., 50-76, 2.2.1977, Zb. s. 137).
15. Skutočnosť, že Slovenská republika mala a má možnosť zaviesť diferencovanú výšku poplatku na základe rôznych kritérií je nesporné, ale aj tieto kritériá sa musia uplatňovať nediskriminačným spôsobom. Problém teda v danom prípade nie je v kritériách ako takých, ale v tom, že boli iné pre ojazdené vozidlá dovezené zo zahraničia (prvá registrácia) a iné pre ojazdené vozidlá kúpené a prevádzkované na Slovensku (ďalšia registrácia). Stanovením rôznych kritérií pre určenie výšky poplatku teda došlo zo strany Slovenskej republiky k porušeniu čl. 11 Dohody o spolupráci, z ktorého vyplýva, tak ako aj z obdobného článku 110 Zmluvy o fungovaní EÚ, právo pre fyzické alebo právnické osoby, aby výrobky neboli diskriminované daňovými opatreniami a zároveň zakladá povinnosti v tomto smere pre členský štát.
16. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že závažnosť porušenia úniového práva je v danom prípade daná tým, že Slovenská republika porušila primárne právo EÚ, k čomu súd uvádza, že na základe kritérií vyplývajúcich z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ pri vymedzovaní tohto znaku je možné konštatovať, že Slovenská republika prekročila zjavne a závažným spôsobom hranice svojej voľnej úvahy pri výkone normotvornej právomoci. Z cit. čl. 11 Dohody o spolupráci jednoznačne vyplýva záväzok upustiť od akýchkoľvek daňových vnútroštátnych opatrení vedúcich k diskriminácií medzi výrobkami, avšak určená výška registračnej dane jednoznačne diskriminovala ojazdené vozidlá dovezené zo zahraničia pred tými, ktoré boli kúpené a prevádzkované v SR. Napokon je významné uviesť, aj keď šlo o rozhodnutie v prejudiciálnom konaní týkajúce sa „registračnej dane“ v Maďarskej republike, že predmetný stav v Maďarskej republike bol plne porovnateľný so stavom v SR a toto porušenie práva EÚ v Slovenskej republike pretrvávalo aj napriek existencii už vyššie uvedeného právoplatného rozsudku Súdneho dvora z 5.10.2006, v spojených veciach C-290/05 a C-333/05, ktorým bol poskytnutý výklad obdobného článku a to článku 110 Zmluvy o fungovaní EÚ a ktorý bol napokon, ako bolo už spomenuté, aj jedným z dôvodov zmeny zákona č. 145/1995 Z.z. zosúlaďujúcej uvedený správny poplatok s právom EÚ.
17. V konaní bola preukázaná aj existencia príčinnej súvislosti medzi porušením práva EÚ a vznikom škody, ktorá vznikla žalobcovi práve uhradením správneho poplatku vo výške určenej zákonom 145/1995 Z.z., ktorý ale v rozpore s čl. 11 Dohody o spolupráci stanovoval rozdielnu výšku poplatku na výrobky (ojazdené motorové vozidlá) dovezené zo zahraničia oproti rovnakým výrobkom kúpeným na Slovensku.
18. Žalobca v konaní tiež preukázal vznik škody, ktorá mu vznikla uhradením správneho poplatku, tzv. „registračnej dane“ vo výške stanovenej položkou 65 písm. b/ z.č. 145/1995 Z.z., odporujúcej čl. 11 Dohody o spolupráci a to vo výške 624,- eur, predstavujúcej rozdiel medzi žalobcom uhradeným správnym poplatkom za prvý zápis držiteľa motorového vozidla vo výške odstupňovanej podľa výkonu motora vo výške 657,- eur a správnym poplatkom v zmysle položky 65 písm. e/ z.č. 145/1995 Z.z. stanoveným za zápis držiteľa motorového vozidla už pred tým registrovaného na Slovensku bez akýchkoľvek ďalších kritérií, v sume 33,- eur. Žalovaná v konaní síce poukazovala na zásadu spravodlivosti a rovnocennosti, keď žiadatelia o zápis ojazdeného motorového vozidla už v zmysle novely z.č. 145/1995 Z.z. účinnej od 01.02.2017 platia poplatok za zápis vozidla daný súčinom výkonu motora a koeficientu zostatkovej hodnoty vozidla zodpovedajúcej zostatkovej hodnote vozidla podľa veku vozidla v rokoch odo dňa prvej evidencie vozidla, pričom žiadateľom pred účinnosťou tejto zmeny sa na predmetné kritériá neprihliadalo, avšak v tomto smere nenavrhla žiadne dokazovanie a súd má za to, že pri žalobcom preukázanej výške škody je zásada rovnocennosti a efektivity dodržaná, nakoľko v danej veci je rozhodný čas ten, v ktorom žalobca platil predmetný poplatok, bez ohľadu na neskoršie zmeny legislatívy.
19. V konaní vyvstala medzi stranami ako sporná otázka aplikácie z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, na náhradu škody z porušenia práva EÚ. K tomuto súd uvádza, že zákon č. 514/2003 Z.z., aj vzhľadom na tento prípad, zjavne nepokrýva všetky prípady
náhrady škody voči štátu. Obsahuje taxatívne určené skutkové podstaty určených konaní a rozhodnutí za ktoré štát zodpovedá, avšak nárok z titulu porušenia práva EÚ aplikáciou ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré sú v rozpore s primárnym právom EÚ nemá v zákone oporu. Nemožno však navodzovať dojem, že ak určitý spôsob vzniku škody nie je predpokladaný v z.č. 514/2003 Z.z., je tým aj vylúčené domáhať sa nároku na náhradu tejto škody. Súd má za to, že ak je určitý spôsob vzniku škody upravený v z. č. 514/2003 Z.z., vtedy je potrebné aplikovať postup podľa uvedeného zákona, avšak v prípade, že konkrétny vznik škody nie je v zákone upravený, možno škodu uplatniť tak, ako je to bežné v iných prípadoch a v prípade, že štát túto škodu odmieta uznať a/alebo nahradiť, je možné sa tohto nároku domáhať na súde. Súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého to, že právne subjekty sa prostredníctvom vnútroštátnych konaní môžu domáhať súdnej ochrany úniových práv, predstavuje samotný základ súdneho systému Únie (V. Y., C-300 a 388/99 P, Uz. 1.2.2001, Zb. s I-983, 1005). Tiež zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ súdy členských štátov sú povinné zabezpečiť súdnu ochranu práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z únijových ustanovení, aby sa dosiahla plná účinnosť týchto ustanovení (napr. G., T-18/07, Uz. 21.5.2008, Zb. s. II-77, L., C-268/06, 15.4.2008, Zb. s. I-2483, X., C-432/05, 13.3.2007, Zb. s. I-2271).
20. Žalobca v konaní ako pasívne legitimovanú uviedol Slovenskú republiku a ako konajúci orgán za štát uviedol Ministerstvo financií SR s odvolaním sa na § 4 ods. 1 písm. d/ a e/ z.č. 514/2003 Z.z., pričom MF SR jeho nárok na náhradu škody aj predbežne prerokovalo. V konaní však uviedlo, že dáva na zváženie, či je MF SR orgánom, ktorý má v danej veci zastupovať štát a to práve vzhľadom na ustanovenia z.č. 514/2003 Z.z., aj keď iný orgán, ktorý by bol príslušný zastupovať SR označiť nevedelo. K danej otázke súd uvádza, že žalobca v konaní správne ako žalovanú označil Slovenskú republiku, lebo práve táto zodpovedá ako členský štát za porušenie úniového práva. Keďže ako bolo vyššie uvedené na predmetnú žalobu sa nevzťahujú ustanovenia z.č. 514/2003 Z.z., súd poukazuje na ustanovenie § 21 Občianskeho zákonníka, pričom v otázke zastupujúceho orgánu súd dospel k záveru, že orgánom oprávneným zastupovať štát v predmetnej veci je práve MF SR a to s poukazom na § 7 ods. 1 z.č. 575/2001 Z.z., keďže škoda bola spôsobená na úseku správy, ktorá patrí do jeho pôsobnosti. Súd len podotýka, že na základe práve tohto posúdenia postúpilo Ministerstvo vnútra SR listom č. KM-OPS1- P-36/2016 z 2.3.2016 žalobcovu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvu financií SR.
21. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za preukázané, že nárok žalobcu je dôvodný a preto zaviazal žalovanú k úhrade škody vo výške 624,- eur. Keďže žalobca si k žalovanej istine uplatnil aj príslušenstvo a to úrok z omeškania odo dňa 05.09.2016, kedy mu bolo doručené oznámenie MF SR o tom, že jeho nárok na náhradu škody voči štátu vyhodnotili ako neopodstatnený, pričom tento dátum nebol medzi stranami sporný, súd priznal žalobcovi aj uplatnený úrok z omeškania v zmysle § 3 nariadenia vlády SR 87/1995 Z.z. vo výške 5% od 05.09.2016.
22. Pred predbežným prejednaním sporu a začatím prvého pojednávania vo veci žalobca vzal žalobu v časti nároku v sume 33,-eur späť a to podaním doručeným súdu dňa 16.02.2017. K späťvzatiu uviedol, že v ním zaplatenom správnom poplatku 690,- eur predstavoval poplatok podľa pol. 65 písm. b/ z.č. 145/1995 Z.z. sumu 657 eur, avšak v tejto sume (690,- eur) bol zahrnutý aj poplatok podľa položky 76 písm. a/ z.č. 145/1995 Z.z. za pridelenie evidenčného čísla, vydanie tabuľky s evidenčným číslom v sume 33,- eur, v ktorej sume (za uvedený poplatok) vzal žalobu späť.
23. Podľa § 144 Civilného sporového poriadku žalobca môže vziať žalobu späť.
Podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
Podľa § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
Podľa § 146 ods. 2 Civilného sporového poriadku súhlas žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
24. Keďže žaloba bola žalobcom v časti o zaplatenie sumy 33,- eur vzatá späť pred predbežným prejednaním sporu a prvým pojednávaním a nie sú splnené podmienky ustanovenia § 146 ods. 2 Civilného sporového poriadku, súd s poukazom na § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku konanie v časti žaloby o zaplatenie 33,- eur zastavil.
25. V priebehu konania žalovaná navrhla, aby súd podľa § 162 ods. 1 písm. c/ Civilného sporového poriadku konanie prerušil a podal k stanovenej „registračnej dani“, resp. k spôsobu jej výpočtu, návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, keďže rozhodnutie vo veci Maďarska je ako prejudiciálne záväzné len pre strany konania.
26. Podľa § 162 ods. 1 písm. c/ Civilného sporového poriadku súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
Podľa § 162 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním uznesenia o prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania.
Podľa § 162 ods. 3 Civilného sporového poriadku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.
27. K návrhu žalovanej na prerušenie konania žalobca uviedol, že nevidí žiaden dôvod na prejudiciálne konanie, keď každý orgán členského štátu, teda aj súd, je povinný aplikovať priamo účinné únijné právo, aj keď je vnútroštátne právo v rozpore s týmto, keďže únijné právo má prednosť. Návrh považuje za snahu predlžovať konanie, pretože otázka, ktorú by mal riešiť Súdny dvor EÚ by bola obdobná ako v rozsudku týkajúcom sa Maďarska.
28. Návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c/ Civilného sporového poriadku podáva súd vtedy, ak táto otázka ešte nebola Súdnym dvorom EÚ zodpovedaná. Musí ísť len o výklad únijného práva. Súdny dvor EÚ v rozsudku z 5.10.2006 v spojených veciach C-290/05 a C-333/05, ktorých predmetom boli návrhy na začatie prejudicálneho konania podľa článku 234 ES rozhodoval vo veci zavedenia obdobnej registračnej dane v Maďarskej republike a v rozhodnutí podal podrobný výklad článku 110 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 90 Zmluvy o EÚ). Je potrebné prisvedčiť žalovanej, že prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s. 163) a pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch. Vo veci žaloby žalobcu o náhradu škody súd konštatoval porušenie práva EÚ vnútroštátnou úpravou tzv. „registračnej dane“ odporujúcou čl. 11 Dohody o spolupráci. Toto porušenie je podľa názoru súdu tak jednoznačné, že nie je potrebné žiadať o začatie prejudiciálneho konania tak ako navrhla žalovaná, preto súd jej návrh zamietol. Len na margo súd dodáva, že v prípade predmetného rozsudku Súdneho dvora EÚ ide o prípad plne porovnateľný so Slovenskou republikou. Hoci právnym základom žalobcom podanej žaloby nie je čl. 110 Zmluvy o fungovaní EÚ, ale čl. 11 Dohody o spolupráci, tak ako súd už vyššie uviedol, význam predmetných článkov je rovnaký a aj keď prejudiciálny rozsudok nie je všeobecne záväzný, podporuje konštatovanie súdu o porušení práva EÚ vo veci prejednávanej žaloby žalobcu.
29. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
30. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku v spojení s § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, teda podľa pomerného úspechu žalobcu v spore a priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 89,96%. Žalobca sa voči žalovanej žalobou domáhal náhrady škody vo výške 657,- eur. V konaní mal úspech v časti o zaplatenie 624,- eur, keď súd konanie v časti o zaplatenie sumy 33,- eur zastavil, pričom zastavenie konania procesne zavinil žalobca, nakoľko žalobu v tejto časti vzal späť bez zavinenia žalovanej. Úspech žalobcu predstavuje 94,98% (súd priznal žalobcovi sumu 624,- eur), úspech žalovanej predstavuje 5,02% (súd konanie v časti o zaplatenie 33,- eur zastavil) a teda celkový (čistý) úspech žalobcu predstavuje 89,96% (94,98%-5,02%). 30.1. Súd o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné voči výrokom II, III a IV podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach. Voči výroku I nie je prípustné odvolanie (viď § 355 v spojení s § 357 písm. n/ Civilného sporového poriadku). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 Civilného sporového poriadku) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolacie dôvody). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. V prípade, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.